Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 3CoE/160/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3615205643 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Krč-Šebera ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3615205643.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Krč-Šeberu a členov senátu JUDr. Rastislava Vranku a JUDr. Romana Hargaša v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141 a Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: K. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. J.. XXX, štátny občan Slovenskej republiky, o vymoženie 562,86 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske zo dňa 14. decembra 2015, č.k. 5Er/464/2015-12, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie prvým výrokom exekučné konanie zastavil a druhým výrokom povinnému náhradu trov exekučného konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 251 ods. 4, § 103, § 104 ods. 1 a § 159 ods. 3 O.s.p. Uviedol, že návrhom spísaným pred súdnym exekútorom dňa 14.03.2015 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 562,86 Eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. sp. zn. SR 02098/08 zo dňa 28.03.2008, ktorý podľa vyznačenej doložky nadobudol právoplatnosť dňa 19.05.2008 a vykonateľnosť dňa 22.05.2008. Súd prvej inštancie pred preskúmaním samotnej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, skúmal podmienky konania v zmysle § 103 Občianskeho súdneho poriadku. Z obsahu spisu tamojšieho súdu, sp.zn. 2Er/2462/2008 vyplýva, že oprávnený sa na podklade vyššie uvedeného exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. sp. zn. SR 02098/08 zo dňa 28.03.2008 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 562,86 € s príslušenstvom, a to na podklade návrhu na vykonanie exekúcie doručenému súdnemu exekútorovi dňa 25.08.2008. V uvedenej exekučnej veci súd prvého stupňa uznesením, č.k. 2Er/2462/2008-20 zo dňa 10.02.2010 zastavil exekúciu z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok predložený ako exekučný titul nie je vykonateľný. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 02.08.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu Trenčín č.k. 17CoE/112/2010-32 zo dňa 23.06.2010. Pred podaním návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie v predmetnej exekučnej veci súd prvého stupňa už o totožnom nároku oprávneného, uplatnenom návrhom na vykonanie exekúcie a vyplývajúcom z toho istého exekučného titulu medzi tými istými účastníkmi exekučného konania, právoplatne rozhodol, a to uznesením č.k. 2Er/2462/2008-20 zo dňa 10.02.2010 zastavil exekúciu z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok predložený ako exekučný titul nie je vykonateľný. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 02.08.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu Trenčín č.k. 17CoE/112/2010-32 zo dňa 23.06.2010. Nakoľko uvedeným uznesením o zastavení exekúcie bolo právoplatne rozhodnuté o právnom nároku oprávneného, ktorý bol priznaný v exekučnom titule, pričom skutkové okolnosti vedúce k záveru o nespôsobilosti tohto exekučného titulu zostali nezmenené, ide o meritórne rozhodnutie, ktoré založilo prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Vzhľadom na túto skutočnosť tunajší súd zastáva právny názor, že uznesenie č.k. 2Er/2462/2008-20 zo dňa 10.02.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu Trenčín č.k. 17CoE/112/2010-32 zo dňa 23.06.2010 založilo prekážku rei iudicatae, a teda pokiaľ v totožnej veci podal oprávnený návrh na vykonanie exekúcie, v takomto exekučnom konaní nemožno pokračovať a je potrebné ho zastaviť pre existenciu neodstrániteľnej prekážky konania. Preto súd prvej inštancie exekučné konanie zastavil podľa § 103 a § 104 ods. 1 OSP v spojení s § 251 ods. 4 OSP. O trovách exekučného konania vo vzťahu oprávnený a povinný súd prvej inštancie rozhodol podľa § 251 ods. 4 O.s.p. v spojitosti s § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p., pretože Exekučný poriadok v ustanovení o trovách exekúcie (§ 200 až § 203) neobsahuje osobitné ustanovenie upravujúce náhradové pravidlo pre prípad zastavenia exekučného konania (upravuje len prípady zastavenia exekúcie). O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., kde mal na zreteli, že konanie bolo zastavené procesným zavinením oprávneného (pretože podal návrh na vykonanie exekúcie, ktorá v minulosti už bola vedená tamojšom súde a o ktorej už bolo meritórne rozhodnuté, teda pre prekážku rei iudicatae), avšak povinný si trovy exekučného konania neuplatnil a v konaní mu ani žiadne trovy nevznikli, a preto mu súd prvej inštancie náhradu trov exekučného konania nepriznal. O trovách exekučného konania vo vzťahu súdny exekútor na jednej strane a oprávnený / povinný na strane druhej nerozhodoval, pretože Exekučný poriadok nedáva zákonnú možnosť rozhodovania o trovách exekučného konania súdneho exekútora po zastavení exekučného konania podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku, ako je tomu v prípade zastavenia exekúcie podľa § 200 ods. 5 Exekučného poriadku, kedy má súd povinnosť rozhodnúť o trovách exekúcie. Súdny exekútor nie je v tejto fáze exekučného konania jeho účastníkom. Podľa § 37 ods. 1, 2 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor. Ustanovenie § 37 ods. 1 Exekučného poriadku priznáva postavenie účastníka konania len poverenému súdnemu exekútorovi, pričom zo spisového materiálu nepochybne vyplýva, že v danom prípade nedošlo k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora (pozri uznesenie Krajského súdu Trenčín č.k. 2CoE/369/2013-111 zo dňa 13. februára 2014). 2. Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený voči výroku o zastavení exekúcie v zákonnej lehote odvolanie. Ako dôvody podania odvolania uviedol ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), d), f), e) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d), f), h) O.s.p., a že oprávnený nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Oprávnený namietal, že súd prvého stupňa rozhodoval nad rámec zverenej právomoci, pričom svojím konaním odňal účastníkom možnosť konať pred súdom a zároveň pri posudzovaní žiadosti o udelenie poverenia vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Oprávnený v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 5Cdo 205/2011 a sp.zn. 5 ECdo 40/2013 a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. III. ÚS 254/2012, podľa ktorých vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím vo veci samej a preto nezakladá, prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame účinky len voči osobe súdneho exekútora. Z uvedených dôvodov mal oprávnený za to, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie je vykonateľný. Oprávnený ďalej uviedol, že exekučný súd nesprávne aplikoval § 251 ods. 4, § 159 ods. 3, § 104 ods. 1 veta prvá a § 103 O.s.p., nakoľko v exekučnom konaní nie je možné na predchádzajúce exekučné konanie, ktoré sa skončilo uznesením o zastavení exekúcie aplikovať zásadu res iudicata. Exekučné konanie nemá vo svojom predmete vec, o ktorej by sa mohlo právoplatne rozhodnúť a predstavuje len vykonávacie konanie, ktorého obsahom je nútený výkon už právoplatne rozhodnutej veci. Exekučné konanie nerozhoduje o merite veci, ale predstavuje len proces. Oprávnený zároveň poukázal na skutočnosť, že zákonodarca v Exekučnom poriadku neuvádza prekážku rozhodnutej veci ako vadu konania, ktorá by bránila ďalšiemu postupu. Z uvedeného dôvodu exekučný súd svojím postupom porušil právo účastníka konania na spravodlivý proces, ktoré je chránené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj v čl. 6 Dohovoru, o ochrane ľudských práv a slobôd a súčasne odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Oprávnený ďalej argumentoval tým, že exekučný súd je v zmysle § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z povahy veci nie je možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. V tomto štádiu súd nie je oprávnený rozhodovať ani o zastavení konania, a to už vôbec nie, pokiaľ sa nevysporiadal s otázkou udelenia, resp. neudelenia poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Exekučný súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, pričom oprávnený nemal možnosť vyjadriť sa k takto vykonávaným dôkazom. Exekučný súd uprel oprávnenému právo byť účastným na takomto zisťovaní skutkového stavu, čím zasiahol do jeho práva podľa čl. 48 odseku 2 Ústavy SR. Následne konštatoval zrušenie účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, pričom sa opiera o svoje predchádzajúce rozhodnutie v uvedenej exekučnej veci. Takýto výklad považoval oprávnený za neprípustný najmä z dôvodu, že nevyhnutne predpokladá a vyžaduje inú úpravu procesných práv a povinností účastníkov exekučného konania, než akú upravuje Exekučný poriadok. V tejto súvislosti oprávnený poukázal na Nález Ústavného súdu SR, sp.zn. II. ÚS 499/2012, podľa ktorého, ak exekučný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonáva iné dôkazy než tie, ktoré sú výslovne uvedené v citovanom ustanovení, ako aj v prípadoch, keď exekučný súd na ťarchu oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul, je povinný dať oprávnenému možnosť sa k takto vykonaným dôkazom a takto novo vytvorenej procesnej situácii vyjadriť. Oprávnený tiež namietal porušenie právnej istoty a legitímnych očakávaní, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenia vydávajú, aj žiadosti súdnych exekútorov o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietajú, a tiež namietal neprimerané zvýhodnenie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia. Podľa oprávneného mu exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Vzhľadom na uvedené preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie alebo aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. 3. Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo. 4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len „CSP“) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o zastavení exekúcie je potrebné ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. 5. Podľa § 473 CSP v znení účinnom od 01.07.2016, zrušuje sa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. 6. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 7. V predmetnej veci sa oprávnený návrhom spísaným pred súdnym exekútorom do zápisnice dňa 14.03.2015 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 562,86 Eur s príslušenstvom, a to na podklade rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 02098/08 zo 28.03.2008, ktorý podľa vyznačenej doložky mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 19.05.2008 a vykonateľnosť dňa 22.05.2008. 8. Z úradnej činnosti odvolací súd zistil, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie domáhal, aby od povinného vymohol sumu 562,84 Eur s príslušenstvom, a to na základe vyššie uvedeného exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku zo dňa 28.03.2008, sp. zn. SR 02098/08. V uvedenej exekučnej veci Okresný súd Partizánske uznesením zo dňa 10.02.2010, č.k. 2Er/2462/2008-20 exekúciu zastavil z dôvodu, že predložený rozhodcovský rozsudok bol posúdený ako nespôsobilý exekučný titul. Uvedené rozhodnutie nadobudlo v spojitosti s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.06.2010, č.k. 17CoE/112/2010-32 právoplatnosť dňa 02.08.2010. 9. Podľa § 9a ods. 1 Ex. por., ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. 10. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky"). 11. Podľa § 161 ods. 2 CSP, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. 12. Podľa § 230 CSP, ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova. 13. Odvolací súd konštatuje, že zmyslom existencie prekážky právoplatne rozhodnutej veci je to, aby súd nekonal a nerozhodoval o veci, o ktorej už prv právoplatne rozhodol súd, prípadne iný orgán, ktorého rozhodnutím je civilný súd viazaný. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci sa zaraďuje do kategórie neodstrániteľných vád konania, existencia ktorých má za následok zastavenie konania bez ďalšieho (iné rozhodnutie súdu v prípade existencie prekážky rozhodnutej veci neprichádza do úvahy). V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné poukázať na ustanovenie § 161 ods. 1 CSP (pôvodne § 103 O.s.p.), podľa ktorého kedykoľvek počas konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky konania, za ktorých môže konať a rozhodnúť vo veci (podmienky konania). V ustanovení § 161 ods. 2 CSP (pôvodne § 104 ods. 1 O.s.p.) je ďalej zakotvené, že ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Z citovaných ustanovení CSP teda vyplýva, že podmienky konania, za ktorých môže súd vo veci konať, súd skúma z úradnej povinnosti a kedykoľvek za konania. 14. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k porušeniu procesnej podmienky prekážky rei iudicatae dôjde vtedy, ak sú kumulatívne splnené tri podmienky: 1. začne sa opätovne konať, hoci už bolo vo veci právoplatne rozhodnuté; 2. začne sa opätovne konať medzi tými istými účastníkmi; 3. a o tej istej veci. 15. Z ustanovenia § 9a ods. 1 Exekučného poriadku je zrejmé, že Civilný sporový poriadok (ako procesný predpis) je subsidiárnym právnym predpisom vo vzťahu k Exekučnému poriadku, čo vyplýva zo zákonnej dikcie, podľa ktorej sa v konaní podľa Exekučného poriadku primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. Na to nadväzujú aj dôsledky existencie nedostatku podmienok konania. Ak pôjde o neodstrániteľnú podmienku exekučného konania, súd je povinný exekučné konanie zastaviť, a to práve vzhľadom na ustanovenie § 161 ods. 2 CSP (pôvodne § 103 a § 104 O.s.p. v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p). Keďže Exekučný poriadok neobsahuje žiadne špeciálne ustanovenie, ktoré by upravovalo prekážku rozhodnutej veci, je potrebné aj na exekučné konanie aplikovať ustanovenie § 230 CSP (pôvodne § 159 ods. 3 O.s.p.), ktoré výslovne zakotvuje, že len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova. Pre posúdenie rozsahu tohto striktného zákazu je nevyhnutné posúdiť, čo sa rozumie rozhodnutím vo veci samej v exekučnom konaní. 16. Vecou samou sa rozumie nárok uplatňovaný iniciátorom súdneho (ale aj exekučného) konania, ktorý je predmetom konania, spolu s príslušenstvom tohto nároku. V exekučnom konaní je predmetom konania žiadosť oprávneného o tzv. nútený výkon rozhodnutia (exekučného titulu), a to v prípade, ak povinný dobrovoľne nesplnil povinnosť vyplývajúcu z tohto rozhodnutia. Uznesenie, ktorým sa v exekučnom konaní rozhodlo o neprípustnosti exekúcie ako celku, bez špecifikácie jej časti, či určitých spôsobov vykonania exekúcie, je rozhodnutím súdu vo veci samej. 17. Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že pred podaním návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie v predmetnej exekučnej veci, súd prvej inštancie už o totožnom nároku oprávneného, uplatnenom návrhom na vykonanie exekúcie a vyplývajúcom z toho istého exekučného titulu, medzi tými istými účastníkmi exekučného konania, právoplatne rozhodol, a to uznesením zo dňa 10.02.2010, č.k. 2Er/2462/2008-20, ktorým exekúciu zastavil a ktoré nadobudlo v spojitosti s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.06.2010, č.k. 17CoE/112/2010-32 právoplatnosť dňa 02.08.2010. Nakoľko uvedeným uznesením o zastavení exekúcie bolo právoplatne rozhodnuté o právnom nároku oprávneného, ktorý bol priznaný v predmetnom rozhodcovskom rozsudku, pričom skutkové okolnosti vedúce k záveru o nespôsobilosti tohto exekučného titulu zostali nezmenené, ide o meritórne rozhodnutie, ktoré založilo prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Vzhľadom na túto skutočnosť odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie zastáva právny názor, že uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 10.02.2010, č.k. 2Er/2462/2008-20v spojitosti s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.06.2010, č.k. 17CoE/112/2010-32, založilo prekážku veci rozhodnutej, a teda pokiaľ v totožnej veci podal oprávnený návrh na vykonanie exekúcie, v takomto exekučnom konaní nemožno pokračovať, a je potrebné ho zastaviť pre existenciu neodstrániteľnej prekážky konania. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) : - dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP) - dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP) - dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) - dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP) - v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP) - dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).