Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17CoE/234/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3709209331 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3709209331.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: A. O., so sídlom K., XX. Q.. X - XX, IČO: 30807484, proti povinnému: Z. M., zomr. dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom L. XXX/XX, O. K. o vymoženie 1096,80 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 20. novembra 2014 č.k. 7Er/678/2009 - 15, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu v napadnutej časti vo výroku o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Zároveň oprávnenému uložil povinnosť nahradiť Mgr. Ing. T. Z., PhD., so sídlom exekútorského úradu L. 7, G. M. nad Z., trovy exekúcie vo výške 59,24 Eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený podal dňa 01.10.2009 na Exekútorský úrad Mgr. Ing. T. Z. návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému. Súd prvého stupňa vydal dňa 21.10.2009 poverenie na vykonanie exekúcie v zmysle návrhu oprávneného. Súdny exekútor podal návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného a žiadal, aby súd zaviazal oprávneného na úhradu trov exekúcie. Z uznesenia Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 7D/37/2013 zo dňa 13.11.2013 mal súd za preukázané, že povinný zomrel dňa 28.5.2013. Uznesením sp. zn. 7D/37/2013 zo dňa 13.11.2013 bolo dedičské konanie zastavené pre nemajetnosť. Súd prvého stupňa konštatoval, že je nepochybné, že povinný v priebehu exekučného konania zomrel. Povinnosti vyplývajúce z exekučných titulov však smrťou povinného nezanikajú (§ 37 ods.3 Exekučného poriadku), ale prechádzajú na dedičov, ktorí sa okamihom smrti poručiteľa stávajú subjektom jeho práv a povinností a veritelia od nich môžu žiadať uspokojenie svojich pohľadávok do výšky nadobudnutého dedičstva. V tomto prípade však poručiteľ žiaden majetok nezanechal a dedičské konanie po povinnom bolo zastavené pre nemajetnosť. Podľa súdnej praxe, s poukazom na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu SR, judikát Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.5.2011, č.k. 7MCdo 5/2011, súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie podľa § 57 ods.1 písm. h/ Exekučného poriadku. Vzhľadom k tomu, že exekúcia bola zastavená pre nemajetnosť povinného, súd zaviazal oprávneného podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku trovy exekúcie vo výške 59,24 Eur zaplatiť na účet exekútora. O trovách exekúcie súd rozhodol podľa vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Namietol nesprávne právne posúdenie veci, keď súd zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku z dôvodu, že povinný zomrel a dedičské konanie bolo zastavené pre nemajetnosť. Uviedol, že exekučné konanie sa začalo dňa 01.10.2009 a povinný uhradil časť vymáhanej pohľadávky v sume 892,98 Eur dňa 29.04.2010 a v sume 200,- Eur dňa 08.07.2010 na účet Sociálnej poisťovne, pobočka Považská Bystrica, teda uvedenými platbami bola pohľadávka oprávneného uhradená v celom rozsahu. O predmetných platbách oprávnený priložil i výpis z informačného systému Sociálnej poisťovne. O tejto skutočnosti bol súdny exekútor oprávneným informovaný listom zo dňa 04.05.2010 a listom zo dňa 15.07.2010. Ďalej nesúhlasil s tým, že mu bola uložená povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože na to neboli splnené podmienky. Mal za to, že podľa § 197 Exekučného poriadku trovy exekúcie uhrádza povinný, a keďže vymáhanú pohľadávku povinný uhradil v roku 2010, mohol si súdny exekútor za tri roky vymôcť i trovy exekúcie. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. I. ÚS 438/2008 zo dňa 17. decembra 2008, č. II ÚS 272/08 zo dňa 22.10.2008, v zmysle ktorého riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri vykonávaní exekúcie a nemusí mať vždy uspokojené svoje nároky za výkon exekučnej činnosti. Súdny exekútor v písomnom vyjadrení k odvolaniu oprávneného uviedol, že nakoľko povinný zomrel a dedičské konanie bolo ukončené pre nemajetnosť, exekútorský úrad podal návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného. Súdny exekútor si vyčíslil odmenu podľa § 14 ods. 1 vyhlášky 288/1995 Z.z., a to v najnižšej možnej výške 33,50 Eur. Poukázal na § 16 a § 5 vyhlášky s tým, že mohol požadovať trovy exekúcie vo výške 219,50 Eur a 43,90 Eur DPH, ako odmenu exekútora pri vymožení pohľadávky pre oprávneného. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie. Krajský súd preskúmal napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Podľa § 19 O.s.p., spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva. Podľa § 7 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením. Podľa § 7 ods. 2 prvá veta Občianskeho zákonníka, smrťou táto spôsobilosť zanikne. Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods.1 O.s.p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdu, ak má predchádzať iné konanie alebo ak je vecne príslušný iný súd, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému súdu alebo inému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že jednou z podmienok konania je spôsobilosť byť účastníkom konania upravená v ust. § 19 O.s.p. Spôsobilosť byť účastníkom konania má v zásade ten subjekt, ktorý má spôsobilosť mať práva a povinnosti, pričom spôsobilosť mať práva a povinnosti smrťou fyzickej osoby zaniká. Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je neodstrániteľnou prekážkou v konaní. V prípade, ak nastane situácia, že počas konania túto spôsobilosť stratí, súd musí posúdiť, či má konanie zastaviť, prerušiť, alebo môže v ňom pokračovať. V predmetnej veci sa oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie, doručeným súdnemu exekútorovi Mgr. Ing. T. Z., PhD. dňa 01.10.2009 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému o vymoženie 1.096,80 Eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodnutie Sociálnej poisťovne Bratislava, pobočka Považská Bystrica č. 700-0910667709-GC04/09 zo dňa 31.07.2009, právoplatné a vykonateľné dňa 16.09.2009, ktorým bolo povinnému uložené zaplatiť dlžnú sumu 1.096,80 Eur. Dňa 10.05.2010 a dňa 21.07.2010 oprávnený doručil súdnemu exekútorovi oznámenie o tom, že pohľadávka vo výške 1.096,80 Eur bola platbami zo dňa 29.04.2010 a dňa 08.07.2010 povinným uhradená, o čom priložil oprávnený i výpis o úhrade z informačného systému. Podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 02.05.2014 podal súdny exekútor návrh na zastavenie exekúcie s odôvodnením, že povinný dňa 28.05.2013 zomrel a dedičské konanie bolo zastavené vydaním uznesenia č.k. 7D/1427/2013 zo dňa 13.11.2013 z dôvodu, že povinný nezanechal žiadny majetok. Následne súd prvého stupňa zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku a oprávneného zaviazal na náhradu trov exekúcie podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. V danej veci povinný v priebehu konania dňa 28.05.2013zomrel, t.j. stratil právnu subjektivitu. Povinnosti vyplývajúce z exekučných vzťahov však smrťou povinného nezanikajú (§ 37 ods. 3 Exekučného poriadku), ale prechádzajú na dedičov, prípadne tých, ktorí podľa výsledku dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, ktorí sa okamihom smrti poručiteľa stávajú subjektom jeho práv a povinností a veritelia môžu od nich žiadať uspokojenie svojich pohľadávok do výšky nadobudnutého dedičstva. V danom prípade poručiteľ nezanechal žiaden majetok, preto prípadní dedičia nevstúpili do žiadnych povinností poručiteľa, nakoľko tento bol nemajetný a súd prvého stupňa tak dedičské konanie po povinnom vedené na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 7D/37/2013 zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku. Odvolací súd má za to, že v danej veci súd prvého stupňa postupoval správne, keď exekúciu zastavil, avšak nestotožňuje sa s dôvodom zastavenia exekúcie. Z obsahu spisu vyplýva, že povinný zomrel dňa 28.05.2013, pričom dedičské konanie bolo zastavené pre nemajetnosť povinného a v jeho prípade tak nedošlo prechodu práv a povinností na právnych nástupcov povinného. Odvolací súd považuje v danej veci za rozhodujúcu skutočnosť, že čase rozhodovania súdu prvého stupňa nebola z dôvodu úmrtia povinného po začatí konania naplnená jedna z podmienok konania, a to spôsobilosť povinného byť účastníkom konania v zmysle § 19 O.s.p. Vzhľadom na túto skutočnosť mal súd prvého stupňa vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastaviť podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nakoľko je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Inými dôvodmi na zastavenie exekúcie pre jej neprípustnosť môžu byť rozmanité dôvody, ktoré nepatria ani do jedného z predošlých ustanovení § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. Odvolací súd považuje nad rámec uvedeného za potrebné sa vyjadriť k novým skutočnostiam, ktoré vyplynuli z odvolania, a to, že pohľadávka vo výške 1.096,80 Eur bola platbami zo dňa 29.04.2010 a dňa 08.07.2010 povinným v celom rozsahu uhradená, čo oprávnený preukázal priložením výpisu o úhrade z informačného systému. Zároveň oprávnený uviedol, že dňa 10.05.2010 a dňa 21.07.2010 doručil súdnemu exekútorovi oznámenie o úhrade pohľadávky vyššie uvedenými platbami. Podľa § 46 ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania návrhu (t.č. § 46 ods. 8 Exekučného poriadku) exekútor upustí od vykonania exekúcie, ak povinný splnil, čo mu ukladá rozhodnutie. Exekútor upustí od vykonávania exekúcie aj v prípade, ak povinný plnil čiastočne a oprávnený s upustením od vykonávania exekúcie súhlasí. Ak exekútor vykonával exekúciu predajom nehnuteľnosti alebo zriadením exekučného záložného práva, oznámi príslušnému okresnému úradu, že upustil od vykonania exekúcie. Podľa § 60 písm. b/ Exekučného poriadku, poverenie na vykonanie exekúcie vydané exekútorovi podľa § 44 exekútor bezodkladne vráti súdu, ak exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46 ods. 8). Podľa § 4 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. odmenách a náhradách súdnych exekútorov, základom na určenie odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška vymáhanej pohľadávky, ak ďalej nie je ustanovené inak (§ 6, § 14 až 16). Podľa § 5 ods. 1, 2, 3 citovanej vyhlášky, odmena súdneho exekútora je 20 % zo základu na jej určenie, najmenej však 33,19 Eur a najviac 33.193,92 Eur. Ak súdny exekútor upustí od vykonávania exekúcie podľa § 46 ods. 8 zákona, patrí mu 50 % z odmeny vypočítanej podľa odseku 1. Ustanovenia o náhrade hotových výdavkov a o náhrade za stratu času pri výkone exekučnej činnosti tým nie sú dotknuté. Zo znenia ustanovenia § 46 ods. 8 Exekučného poriadku (v čase podania návrhu § 46 ods. 3 Exekučného poriadku) vyplýva, že ak po udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi povinný uhradí vymáhanú pohľadávku oprávneného vrátane jej príslušenstva, avšak neuhradí trovy exekúcie súdneho exekútora, je exekútor povinný upustiť od vykonania exekúcie v časti vymáhanej pohľadávky bez potreby prijatia súdneho rozhodnutia. V časti doposiaľ nevymožených trov exekúcie môže na základe udeleného poverenia pokračovať v začatej exekúcii a vydaním príkazu na úhradu trov niektorým zo spôsobov na vymoženie peňažnej pohľadávky tieto trovy exekúcie vymáhať. Udelené poverenie na vykonanie exekúcie vráti exekučnému súdu až po ich vymožení. Exekučný súd v tomto prípade nerozhoduje o trovách exekúcie, nakoľko túto povinnosť má iba vtedy, keď rozhoduje o zastavení exekúcie (§ 200 ods. 5 Exekučného poriadku), alebo ak koná o námietke účastníka konania o trovách určených súdnym exekútorom (§ 201 a § 202 Exekučného poriadku). V prípade, ak dôjde k upusteniu od vykonania exekúcie podľa § 46 ods. 8 Exekučného poriadku, nemá dôvod súd exekúciu zastaviť. Inštitút upustenia od exekúcie nemôže byť len faktickým úkonom súdneho exekútora. Súdny exekútor musí o upustení rozhodnúť a jeho rozhodnutie slúži na ďalší procesný postup (oznámenie príslušným orgánom, vrátenie poverenia exekučnému súdu), ako aj na kontrolu správnosti tohto spôsobu skončenia exekučného konania, ktorá môže spočívať napríklad v tom, že exekučný súd nebude akceptovať vrátenie poverenia podľa § 60 alebo na pokyn exekučného súdu pokračovať vo vykonávaní exekúcie, ak sa zistí, že neboli splnené zákonné predpoklady na upustenie od vykonávania exekúcie. Bez formálneho rozhodnutia by takáto kontrola bola problematická a jej nedostatok, zapríčinený vytvorením len faktického stavu, by mohol viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu v exekučnom konaní (čl. 46 ods. 1 ústavy) súdnym exekútorom. Odvolací súd síce nespochybňuje, že súdny exekútor vráti exekučnému súdu poverenie až vtedy, keď si vymôže účelné trovy exekúcie, zastáva však názor, že ak povinný splnil pohľadávku oprávneného a súdny exekútor napriek tomu podal návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinný zomrel a dedičské konanie bolo ukončené pre nemajetnosť, exekučný súd by mal o tomto návrhu rozhodovať so zreteľom na to, že exekúcia je už skončená upustením od jej vykonania a že nie je čo zastavovať. Exekučný súd by mal v takomto prípade skúmať, či súdny exekútor skutočne od vykonania exekúcie upustil (čo do rozsahu vymáhanej pohľadávky, nie čo do rozsahu trov exekúcie). Ak súdny exekútor upustil od vymáhania pohľadávky oprávneného, súd by mal návrh na zastavenie exekúcie zamietnuť z dôvodu, že sa navrhuje zastaviť exekúcia, ktorá sa už skončila z iného právneho dôvodu. Ak súd zistí, že súdny exekútor neupustil od vymáhania pohľadávky, mal by exekúciu zastaviť, avšak na tom základe, že sa vykonáva v širšom rozsahu, ako je prípustná, pričom takéto rozhodnutie o zastavení vydá súd aj bez návrhu. Odvolací súd s prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, nakoľko ho v tomto výroku považoval za vecne správne. Pokiaľ ide o výrok uznesenia súdu prvého stupňa o náhrade trov exekúcie, odvolací súd konštatuje, že uznesenie súdu prvého stupňa bolo v tejto časti v súlade s ustanovením § 374 ods. 4 posledná veta O.s.p. zo zákona zrušené a o trovách exekúcie musí opätovne rozhodnúť zákonný sudca súdu prvého stupňa z týchto dôvodov: Podľa § 243b ods. 1 Exekučného poriadku sa exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak. Podľa § 243b ods. 3 Exekučného poriadku o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca. Podľa § 58 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.11.2013 proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie. V zmysle § 251 ods. 4 O.s.p. sa na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa Exekučného poriadku použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. V zmysle § 202 ods. 2 O.s.p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona. Podľa § 374 ods. 4 OSP proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. Citované ustanovenie § 202 ods. 2 OSP stanovuje zásadu, podľa ktorej proti uzneseniam vydaným v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku odvolanie nie je prípustné, pokiaľ nie je výslovne ustanovené, že odvolanie prípustné je (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. mája 2013, sp. zn. 3 Cdo 452/2012). Z dikcie citovaného prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku vyplýva, že o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013. V posudzovanom prípade však podal oprávnený odvolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie po 31. októbri 2013, preto bolo na daný prípad potrebné aplikovať právnu úpravu účinnú od 1. novembra 2013, to znamená už v znení zákona č. 299/2013 Z. z. zo dňa 4. septembra 2013, v zmysle ktorej novely bolo s účinnosťou od 01.11.2013 novelizované aj ustanovenie § 58 ods. 6 Exekučného poriadku. Citované zákonné ustanovenie v znení účinnom od 01.11.2013 možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 nestanovuje, pričom predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom súdu prvého stupňa. Odvolací súd preto dospel k záveru, že podaním odvolania oprávneným v zákonnej lehote bolo rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka vo výroku o náhrade trov predmetnej exekúcie zo zákona zrušené a o trovách exekúcie musí opätovne rozhodnúť zákonný sudca súdu prvého stupňa (§ 374 ods. 4 posledná veta O.s.p.). V ďalšom konaní súd o trovách exekúcie rozhodne s prihliadnutím na názor odvolacieho súdu v súvislosti s dôvodom zastavenia konania v predmetnej veci, ktorý vyslovil v odôvodení tohto uznesenia v spojitosti s potvrdením napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie. Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch uvádza, že toto uznesenie prijal jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .