Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19CoE/210/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3710206232 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3710206232.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v exekučnej veci oprávneného R., právne zastúpeného C., korešpondenčná adresa R. proti povinným 1) F.; 2) G.; 3) G.; 4) K., o vymoženie 1.478,03 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica, č.k. 8Er/449/2010-18 zo dňa 17. februára 2016, takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa proti pôvodnému povinnému domáhal vymoženia peňažnej sumy vo výške 1.478,03 Eur. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku. Exekučným titulom v danej veci je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, sp. zn. N1009157, právoplatný dňa 12.04.2010 a vykonateľný dňa 16.04.2010. V priebehu exekúcie povinný zomrel a uznesením, č.k. 8Er/449/2010-15, právoplatným dňa 16.02.2016, súd pripustil, aby do exekúcie na jeho miesto vstúpili jeho dedičia. Počas rozhodovania o zmene účastníka konania na strane povinného v konaní súd prvej inštancie zistil, že oprávnený nepredložil súdu rozhodcovskú zmluvu, na podklade ktorej by bola založená právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť. V spise sa nachádza len zmluva o úvere, uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a pôvodným povinným, ktorá síce ďalej odkazuje na obchodné podmienky, ale tieto už oprávnený súdu nepredložil, hoci ho na to súd vyzval. Je povinnosťou oprávneného preukázať, že rozhodcovská doložka bola uzavretá platne, no ten ju súdu nepredložil, hoci bol na to vyzvaný. Pretože sa nepreukázalo, že by rozhodcovský súd mal právomoc vec prejednať a rozhodnúť, súd prvej inštancie považoval rozhodnutie exekučného súdu v tejto veci za materiálne nevykonateľné a exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku. O náhrade trov exekúcie rozhodne súd prvej inštancie po tom, ako napadnuté uznesenie nadobudne právoplatnosť. 2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktoré odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. a), d), f), e) O.s.p. a § 221 ods. 1 písm. d), f) a h) O.s.p. Uviedol, že Exekučný súd napadnutým uznesením exekučné konanie zastavil, avšak absentuje právny dôvod, teda na základe ktorého ustanovenia súd exekučné konanie zastavuje. Z tohto dôvodu považoval napadnuté uznesenie za nepreskúmateľné, nakoľko nebolo možné určiť na základe ktorého ustanovenia súd postupoval, a teda konanie má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V zmysle § 93b ods. 1 zákona o bankách, bola banka povinná ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky. Poukázal aj na skutočnosť, že ako právny nástupca D. bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Zmluva o úvere bola uzatvorená pred 01.01.2008, teda pred novelizáciou Občianskeho zákonníka, kedy sa predmetná úprava nevzťahovala na predmetný typ zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Pl. ÚS 36/95, pl. ÚS 10/04, podľa ktorých k znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity. Podľa ust. § 44 ods. 2, prvá a druhá veta Exekučného poriadku je súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Oprávnený mal za to, že z povahy veci nie je možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. V tomto štádiu podľa oprávneného súd nie je oprávnený rozhodovať ani o zastavení konania, a to už vôbec nie, pokiaľ sa nevysporiadal s otázkou o udelení, resp. neudelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. V tejto súvislosti poukázal aj na uznesenia Krajského súdu v Bratislave, č.k. 18CoE/633/2011-25 zo dňa 26.06.2012, Okresného súdu Malacky, č.k. 23Er 2074/2011-13, Krajského súdu v Bratislave, č.k. 18CoE/637/2011 zo dňa 28.11.2012, Okresného súdu Malacky, č.k. 23Er/2074/2011-13. Oprávnený mal za to, že súd postupoval v rozpore so zákonom, a tým porušil právo na spravodlivý súdny proces a odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Bol názoru, že postupom exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, ho nezákonne zvýhodňuje len na základe jeho postavenia. V súvislosti s uvedeným poukázal na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 14/2001 z 23.08.2001, sp. zn. II. ÚS 132/02 zo dňa 13.11.2002 a III. ÚS 171/06 zo dňa 05.04.2007. Uviedol, že súdy musia dbať na to, aby odôvodnenia rozhodnutí boli presvedčivé (§ 167 ods. 2, § 157 ods. 2 O.s.p.) a medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu patrí práve právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.k. III. ÚS 119/03-30, sp. zn. IV. ÚS 115/03. Ak súd rieši právnu otázku, ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odchylným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Dal do pozornosti nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 192/06 zo dňa 03.11.2006, I. ÚS 335/06 z 30.10.2007, II. ÚS 244/09 z 29.09.2009, I. ÚS 242/07 z 03.07.2008. S rovnakými závermi sa stotožnil aj generálny prokurátor, aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011. Podľa ustanovení § 44 ods. 2, prvá veta a druhá veta Exekučného poriadku je súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Ďalej uviedol, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z., má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, podľa ustanovení § 159 O.s.p. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Mal za to, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z. z.), podľa ustanovení § 159 O.s.p. doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný. Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány, len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Teda je tu prekážka res iudicata. Uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. V súvislosti s uvedeným poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ÚS 2/2000 aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo 159/2009 zo dňa 16.06.2009. Zastával názor, že exekučný súd nijako neskúmal vôľu povinného, že nebol preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky a rovno bez skutkových, či právnych dôvodov ju označil za neplatnú. Exekučný súd sa nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy prvej inštancie. V prípade, že by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku a konanie by prebiehalo na štátnom súde, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by slabšia strana v prípadnom neskoršom procese dokázala naplánovať. Poukázal na skutočnosť, že rozhodcami pôsobiacimi v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán. Tiež uviedol, že exekučný súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený sa nemal možnosť vyjadriť k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu. Exekučný súd mu uprel právo byť účastným na takomto zisťovaní skutkového stavu, čím zasiahol do jeho práva podľa čl. 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ani Občiansky súdny poriadok, ani Exekučný poriadok, ani zákon č. 244/2002 Z. z. neposkytuje absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie, alebo napr. rozsudok zrušiť, či zmeniť jeho výrok. Na záver zdôraznil, že súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, svojím konaním porušil a zasiahol do viacerých aj Ústavou garantovaných základných práv účastníkov konania, právne zdôvodnenie je v rozpore s viacerými právnymi normami a zásadami, nerešpektoval právne princípy ako zmluvná voľnosť, právna istota. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie stupňa na ďalšie konanie. 3. Povinní sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili. 4. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. 5. Podľa § 473 CSP, zrušuje sa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. 6. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 7. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 8. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie zastavil exekúciu z dôvodu, že vyzval oprávneného na predloženie rozhodcovskej zmluvy, pričom oprávnený ju napriek tomu nepredložil. Uzavrel, že vzhľadom k tomu, že oprávnený nepredložil požadovanú rozhodcovskú zmluvu, nemohol preskúmať rozhodcovskú doložku, a teda aj právomoc rozhodcovského súdu vec prejednať a rozhodnúť. 9. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 380 ods. 1 CSP mal odvolací súd za preukázané, že oprávnený podal opravný prostriedok včas, nepoukázal však na skutočnosti, ktoré by boli relevantným podkladom pre zrušenie napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie. Obsahovo identické odvolania používal oprávnený v prípadoch, keď súd prvej inštancie zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky. 10. V predmetnej exekučnej veci bola podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie absencia rozhodcovskej zmluvy, ktorá obsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá mala byť podkladom pre vydanie exekučného titulu v spisovom materiáli. Oprávnený uvedený nedostatok neodstránil v súdom stanovenej lehote a ani v odvolacom konaní, a preto odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 11. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).