Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 16Cob/348/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3713204081 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3713204081.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu FACH BAU GbR, s.r.o. so sídlom Partizánska 2513/4, 066 01 Humenné, IČO 44 752 440, právne zastúpeného JUDr. K. U., advokátom so sídlom Ul. W. XXXX/XX, XXX XX V., proti žalovanému NOVA-BAU, s.r.o. so sídlom Pod Klepáčom 1, 914 51 Trenčianske Teplice, IČO 36 322 857, o zaplatenie 2 122,27 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 14Cb/78/2013-83 zo dňa 7. mája 2014 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 14Cb/78/2013-112 zo dňa 18. mája 2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 14Cb/78/2013-112 zo dňa 18. mája 2015 v napadnutých častiach výroku, v ktorých uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 026,21 eur, úroky z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 7 099,21 eur od 25.12.2012 do 28.12.2012 s úroky z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1 026,21 eur od 29.12.2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, p o t v r d z u j e. Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému, pôvodne spoločnosti FN - STAV, s.r.o. so sídlom Obchodná 50/31, 017 01 Považská Bystrica, IČO 43 852 637, povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 026,21 eur, úroky z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 7 099,21 eur od 25.12.2012 do 28.12.2012 a úroky z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1 026,21 eur od 29.12.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Dopĺňacím rozsudkom č.k. 14Cb/78/2013-112 zo dňa 18.5.2015 súd prvého stupňa vo zvyšku žalobu zamietol. V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 2 122,27 eur, úrokov z omeškania a trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že na základe objednávky č. 2012/4 vykonal žalobca pre žalovaného tesárske práce na stavbe H. C. a faktúrou č. 19/2012 vyfakturoval žalovanému tieto práce v sume 11 784,50 eur. Z tejto fakturovanej sumy žalovaný zaplatil iba 9 073 eur. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil. V odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že je obvyklé, že v prípade určenia ceny hodinovou sadzbou sa čas výkonu diela eviduje a preukazuje. Účastník, ktorý je povinný takto stanovenú a vyúčtovanú cenu zaplatiť, čas výkonu diela potvrdí a na základe tohto potvrdenia druhý účastník cenu diela, resp. jeho časť vyúčtuje. Žalobca vyúčtoval cenu za práce vykonané na diele za mesiac november 2012 v rozsahu 1 813 hod., žalovaný však uznáva len 1 487 hod., pričom vychádzal z evidencie dochádzky zamestnancov žalobcu. Poukázal na to, že časť diela, na ktorom vykonal žalobca práce v mesiaci november 2012, bola nekvalitne vykonaná a bola reklamovaná. Reklamované vady spočívali v chybnom zriadení debnenia na prievlaku, vo vydutej časti debnenia, v nedošupovaní prievlaku, v chybnom zariadení debnenia stropu a v poškodení debnenia. Vzhľadom na to bol žalovaný oprávnený zadržať cenu účtovanú za mesiac november 2012. Žalovaný tak však nepostupoval, nakoľko žalobca potreboval prostriedky na mzdy svojich zamestnancov. Žalovaný namietal uplatňovanie úrokov z omeškania z dôvodu nekvality diela, čím spôsobil žalovanému škodu, ktorú vyčísli v priebehu konania. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a výsluchom Y. R., z ktorých mal preukázané, že žalovaný si u žalobcu dňa 12.11.2012 objednal tesárske práce s tým, že žalobca ponúkol cenu 6,50 eur/hodina týchto prác, fakturácia bude prebiehať na základe skutočne vykonaných prác odsúhlasených stavbyvedúcim a splatnosť faktúr bude 21 dní. Termín realizácie bol stanovený na obdobie od 13.10.2012 do 10.2.2013. Žalobca vyfakturoval žalovanému sumu 11 784,50 eur ako odmenu za 1 813 hod. tesárskych prác a žalovaný vyfakturoval žalobcovi sumu 22 533,50 eur za opravy reklamovaných častí stavby. Konateľ žalobcu neviedol žiadnu evidenciu dochádzky, v ktorej by značil, kedy konkrétny pracovník prišiel do práce a kedy odišiel. Za nepreukázanú skutočnosť považoval súd prvého stupňa, že pracovníci žalobcu Y. R., T. T., T. H., T. I., T. V., T. U., L. W., Y. K., T. W., Y. U. odpracovali v novembri práve 1 813 hodín. Za pravdivý dôkaz nepovažoval dochádzkový list, keď podľa jeho názoru je extrémne nepravdepodobné, aby sa pán W. po skončení mesiaca vedel presne vyjadriť k tomu, kedy prišiel každý jeden z desiatich pracovníkov na pracovisko, ako dlho bol na obede a kedy odišiel z pracoviska - pán W. by si totiž musel zapamätať minimálne 600 konkrétnych údajov o čase (4 údaje o čase - čas príchodu na pracovisko, čas odchodu na obed, čas príchodu z obeda, čas odchodu z pracoviska x 10 pracovníkov x minimálne 15 pracovných dní). Hodnovernosť údajov znižuje aj to, že podľa tejto listiny pracovníci takmer každý deň odpracovali 11 hodín. Súd prvého stupňa nevykonal výsluch svedka Ing. J. P. z dôvodu, že hoci žalovaný výsluch tohto svedka najskôr navrhol (viď čl. 15), v priebehu konania už na výsluchu tohto svedka netrval (čl. 66). Súd prvého stupňa nevykonal ani listinný dôkaz - kompletný výpis elektronickej evidencie za november 2012, z ktorého by bolo možné zistiť celkový počet odpracovaných hodín, a vykonanie tohto dôkazu by bolo nadbytočné, pretože po oboznámení sa s týmito listinami žalobca dospel k podobnému počtu odpracovaných hodín ako žalovaný a preto súd prvého stupňa pri ustálení počtu odpracovaných hodín vychádzal z toho, že tento údaj nebol medzi účastníkmi sporný. Na zistený skutkový stav aplikoval súd prvého stupňa § 536 ods. 1, § 546 ods. 1, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a dospel k záveru, že nárok žalobcu uplatnený žalobou je dôvodný vo výške 1 026,21 eur s príslušným úrokom z omeškania, vo zvyšku žalobcu zamietol dopĺňacím rozsudkom č.k. 14Cb/78/2013-112 zo dňa 18.5.2015. Žalobca vykonal pre žalovaného tesárske práce na stavbe H. C. (vykonanie týchto prác nebolo medzi účastníkmi sporné), akceptoval ponuku žalovaného na uzatvorenie zmluvy o dielo za cenu 6,50 eur za hodinu prác; vykonaním tesárskych prác vzniklo žalobcovi právo, aby mu žalovaný za toto dielo zaplatil odmenu. V konaní žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, že pre žalovaného v novembri 2012 odpracoval skutočne 1 813 hodín prác. V tejto súvislosti súd prvého stupňa považoval za vhodné uviesť, že pokiaľ si strany dojednali odmeňovanie na hodinovej báze, bolo práve na žalobcovi, aby si v priebehu vykonávania diela zabezpečil dôkazy o tom, koľko hodín odpracoval pre žalovaného a nemal spoliehať na to, že takúto evidenciu bude viesť napr. spoločnosť GEMO. Pokiaľ žalobca neviedol evidenciu odpracovaného času (viď čl. 40 pv) minimálne v rozsahu príchodu a odchodu na a z pracoviska, nevyhnutným dôsledkom je to, že žalobca nie je schopný uniesť dôkazné bremeno. Konateľ žalovaného v priebehu konania uviedol, že podľa elektronickej evidencie pracovníci žalobcu v novembri 2012 odpracovali celkom 1 635,50 hodín. Tvrdenie žalobcu, že jeho pracovníci odpracovali 1 813 hodín je čiastočne nesporné čo do odpracovania 1 635,50 hodín (§ 153 ods. 1 O.s.p.). Podľa názoru súdu prvého stupňa žalobca má za práce vykonané v novembri 2012 nárok na 10 630,75 eur (1 635,5 hodín x 6,5 eur), z čoho je však splatných iba 10 099,21 eur (žalobca v konaní nepreukázal, že sa splnili podmienky na to, aby bol žalovaný povinný uvoľniť tzv. zádržné). Z tejto sumy žalovaný uhradil žalobcovi sumu 3 000 eur a sumu 6 073 eur, preto súd prvého stupňa zaviazal žalovaného, aby žalobcovi doplatil zvyšných 1 026,21 eur. Pokiaľ žalovaný poukazoval v konaní na predčasné podanie žaloby z dôvodu, že pred vystavením faktúry nedošlo k odsúhlaseniu skutočne vykonaných prác, súd prvého stupňa uviedol, že podľa § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka je cena diela splatná v čase dojednanom v zmluve. Z objednávky č. 2012/04 bola zrejmá dohoda účastníkov na tom, že žalovaný zaplatí časť ceny diela pred vykonaním celého diela v sume zodpovedajúcej prácam vykonaným v tom - ktorom mesiaci. Požiadavka, aby stavbyvedúci odsúhlasil skutočne vykonané práce však nemá súvis s určením času splatnosti, ale táto súvisí iba s preukazovaním počtu hodín pre účely vystavenia faktúry. Opačný výklad, že cena je splatná iba vtedy, ak dôjde aj k odsúhlaseniu skutočne vykonaných prác, by bol v rozpore zo zásadou poctivého obchodného styku, nakoľko by stačilo, aby žalovaný alebo ním poverená osoba nikdy neodsúhlasila počet hodín a žalobcovi by nikdy nevzniklo právo na zaplatenie ceny. Tvrdenie žalovaného, že dielo malo vady, nebolo možné považovať za tzv. vzájomnú žalobu. Žalovaný nežiadal viac, než čo si uplatnil žalobca (čl. 39 pv). Súd prvého stupňa uviedol, že základným predpokladom na to, aby sa objednávateľ mohol úspešne domáhať nárokov z vád diela je to, aby objednávateľ zaslal zhotoviteľovi oznámenie o tom, že dielo má vady (§ 436 ods. 2 Obchodného zákonníka), resp. aby zhotoviteľovi zaslal vyjadrenie o tom, či požaduje dodanie chýbajúceho tovaru alebo opravu alebo zľavu z ceny (§ 437 ods. 1 Obchodného zákonníka). Žalovaný v konaní nepreukázal, že takéto oznámenie alebo vyjadrenie zaslal žalobcovi. Súd prvého stupňa preto vychádzal z toho, že nie je splnený ani len základný predpoklad na to, aby žalovanému vznikli nejaké nároky z vád diela. Konštatoval, že žalovaný v konaní nepreukázal ani to, že by žalobcovi prenajal náradie a že žalobcovi vznikla povinnosť platiť nájomné 2 000 eur a že stratil 2 postroje patriace žalovanému (čl. 36). Keďže žalovaný je v omeškaní so splnením peňažného záväzku, súd prvého stupňa priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne, keď vychádzal zo skutočnosti, že k omeškaniu došlo 25.12.2012, žalobcovi patrí 8 %-ný úrok z omeškania zvýšený o základnú úrokovú sadzbu ECB, t.j. o 0,75 %. Záverom súd prvého stupňa konštatoval, že pokiaľ žalobca poukazoval na to, že žalovaný čiastočnými úhradami uznal aj zvyšok dlhu, považuje za potrebné uviesť, že v zmysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka na uznanie nestačí iba čiastočná úhrada, ale je potrebné, aby k tejto úhrade pristúpila aj nejaká ďalšia skutočnosť, z ktorej možno usudzovať, že čiastočným plnením dlžník uznal aj zvyšok záväzku. Podľa názoru súdu prvého stupňa v danom prípade absentuje takáto akákoľvek ďalšia skutočnosť nasvedčujúca, že čiastočným plnením uznal žalovaný aj zvyšok dlhu. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný prostredníctvom právnej zástupkyne, ktorým napadol časť výroku, ktorým bol zaviazaný na zaplatenie 1 026,21 eur s príslušenstvom a časť výroku čo do trov konania z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ O.s.p. Podľa názoru žalovaného medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená inominátna zmluva podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, na ktorú sa podporne použijú zmluvné ustanovenia zmluvy o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka, nejde o typickú zmluvu o dielo, ktorej výsledkom je konkrétne dielo, ale o tesárske práce. Základom zmluvného vzťahu bola vzájomne potvrdená objednávka č. 2012/04, v ktorej si zmluvné strany dohodli hodinovú sadzbu objednaných prác, zádržné, platobné podmienky, právo na fakturáciu vykonaných prác a splatnosť faktúry vystavenej v súlade s dohodou zmluvných strán. S poukazom na § 157 ods. 2 O.s.p. žalovaný vyslovil, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné. V zmysle práva účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutie súdu prvého stupňa neobsahuje dostatočné a logické odôvodnenie tomuto právu zodpovedajúce. Vzhľadom na absenciu skutkových záverov nie je odôvodnenie formulované spôsobom zodpovedajúcim základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky ÚS 119/03 (189/2003). Predovšetkým sa žalovaný nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že skutočnosť v rozsahu 1 635,5 hodín nie je sporná. Tento záver nevyplýva z vykonaného dokazovania, práve naopak, tento počet hodín rozporoval žalobca aj žalovaný, tento záver nie je jednoznačný, keďže sú zarátané aj hodiny, ktoré neboli strávené pracovným výkonom a hodiny nad rámec 1 487 hodín žalovaný neuznáva. Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa dochádzkový list vyhodnotil ako nepravdivý a iný dôkaz nebol produkovaný ani vykonaný, má žalovaný za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Z obsahu rozsudku súdu prvého stupňa nie je možné vyvodiť, na základe akých dôkazov dospel k záveru o nespornosti odpracovania celkom 1 635,5 hodín. Za nesprávnu považuje žalovaný aplikáciu zásady poctivého obchodného styku k dohode strán o platobných podmienkach skutočne vykonaných a odsúhlasených prác a hypotetické úvahy súdu k situácii, ktorá nenastala. Žalobca v konaní nepreukázal akýkoľvek úkon smerujúci k vzniku práva vystavenia faktúry, že by žalovanému poskytol na odsúhlasenie prehľad skutočne vykonaných prác za mesiac 11/2012 a žaloby by odmietol práce odsúhlasiť. Žalobca si nesplnil zmluvnú povinnosť, neviedol riadne evidenciu pre uplatnenie svojich nárokov a preto nemôže byť na ťarchu žalovaného znášať sankciu za omeškanie. V časti odvolania týkajúceho sa trov konania žalovaný uviedol, že súd prvého stupňa mal rozhodnúť podľa § 143 O.s.p. vzhľadom na tú skutočnosť, že žalovaný svojím správaním nedal príčinu na podanie žaloby, ale naopak, súdne konanie spôsobil žalobca, ktorý si nesplnil zmluvnú povinnosť, uplatnený nárok žalobcu nielenže nie je preukázaný a nie je dôvodný. Žalobca sa domáhal prác, ktoré pre žalovaného nevykonal. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietne. Uplatnil náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Súd prvého stupňa dopĺňacím rozsudkom č.k. 14Cb/78/2013-112 zo dňa 18.5.2015 žalobu vo zvyšku zamietol. Dopĺňací rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 14.7.2015. Súd prvého stupňa odvolanie žalovaného doručil právnemu zástupcovi žalobcu. Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1 O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej podľa § 205 ods. 2 O.s.p., vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými žalovaným a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1 O.s.p. V priebehu odvolacieho konania žalovaný, spoločnosť FN - STAV s.r.o. so sídlom Obchodná 50/31, 017 01 Považská Bystrica, IČO 43 852 637, bol dňom 12.12.2014 vymazaný z obchodného registra v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou NOVA-BAU, s.r.o. so sídlom Pod Klepáčom 1, 914 51 Trenčianske Teplice, IČO 36 322 857, ktorá sa stala univerzálnym právnym nástupcom žalovaného. Podľa § 107 ods. 4 O.s.p. odvolací súd pokračoval v konaní s právnym nástupcom pôvodného žalovaného, spoločnosťou NOVA-BAU, s.r.o. so sídlom Pod Klepáčom 1, 914 51 Trenčianske Teplice, IČO 36 322 857. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalovaným podaného odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a postupom podľa § 156 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalovaného, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa napadnutý vo vyššie uvedených častiach výroku nie je dôvodné. Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal procesnými vadami uvedenými v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Preskúmaním spisu a postupov súdu prvého stupňa v konaní predchádzajúcich rozsudku odvolací súd vady konania, ku ktorým prihliada z úradnej povinnosti nezistil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy hodnotil podľa § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia Obchodného zákonníka žalobe čiastočne vyhovel. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Na zdôraznenie vecnej správnosti výroku rozsudku súdu prvého stupňa v časti o zaplatenie 1 026,21 eur s príslušenstvom a v časti o náhrade trov konania odvolací súd uvádza : Predmetom odvolacieho konania o nároku žalobcu na zaplatenie 1 026,21 eur s príslušenstvom bolo posúdenie, či súd prvého stupňa správne ustálil skutkový stav týkajúci sa počtu odpracovaných hodín žalobcom na stavbe H. C., kde pre právneho predchodcu žalovaného vykonával tesárske práce z vykonaného dokazovania a či žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie ceny za vykonanie týchto prác podľa dohodnutých podmienok, a následné právne posúdenie tohto nároku podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. V čase vystavenie objednávky č. 2012/04 zo dňa 12.11.2012 právnym predchodcom žalovaného, mal žalobca a právny predchodca žalovaného, spoločnosť FN - STAV s.r.o., IČO 43 852 637, postavenie podnikateľov podľa § 2 ods. 2 písm. a/ Obchodného zákonníka. Predmetom tejto objednávky boli tesárske práce na stavbe H. C., K. republika, za cenu 6,50 eur/hodina podľa cenovej ponuky žalobcu. V objednávke právny predchodca žalovaného uviedol, že z každej mesačnej platby bude zadržané 5 %, peniaze budú vyplatené zhotoviteľovi (žalobcovi) po kolaudácii. Ak by došlo zo strany zhotoviteľa k nekvalite prevedených prác, zhotoviteľ musí na vlastné náklady odstrániť chyby. Pokiaľ tak neurobí budú mu zadržané peniaze. Po ich odstránení a prevzatí stavbyvedúcim budú finančné prostriedky uvoľnené na účet zhotoviteľa. Fakturácia bude prebiehať na základe skutočne vykonaných prác odsúhlasených stavbyvedúcim. Splatnosť faktúr je 21 dní. Fakturovať sa bude bez DPH, nakoľko sú práce vykonávané v Českej republike. Termín realizácie : 13.10.2012 do 10.2.2013. Podkladom pre vystavenie faktúry č. 19/2012 zo dňa 3.12.2012 právnemu predchodcovi žalovaného bolo 1 813 hodín za cenu 6,50 eur/ hodina, počas ktorých žalobca vykonal tesárske práce v mesiaci november 2012 na označenej stavbe. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca tesárske práce vykonal a po skončení mesiaca november 2012 ich cenu vyfakturoval právnemu predchodcovi žalobcu v dohodnutej cene faktúrou č. 19/2012 vo výške 11 784,50 eur určenú súčinom počtu odpracovaných hodín a cenou za jednu hodinu prác. Faktúra bola splatná dňa 24.12.2012. Z tejto faktúry právny predchodca žalovaného zaplatil žalobcovi dňa 21.12.2012 časť vo výške 3 000 eur dňa 28.12.2012 časť vo výške 6 073 eur, spolu 9 073 eur (zostatok 2 711,50 eur, od ktorého žalobca odpočítal 5 % zádržné z fakturovanej ceny vo výške 589,23 eur, žaloval 2 122,27 eur). Odvolací súd konštatuje, že tento zistený skutkový stav v konaní pred súdom prvého stupňa má oporu vo vykonanom dokazovaní najmä listinnými dôkazmi. Odvolací súd zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa posúdil vôľu a prejavy vôle žalobcu a právneho predchodcu žalovaného po právnej stránke zhodne so súdom prvého stupňa podľa § 536 ods. 1 Obchodného zákonníka a je toho názoru, že medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného bola uzavretá zmluva o dielo v ústnej forme. Pre platnosť zmluvy o dielo ustanovenie § 536 ods. 1 Obchodného zákonníka ako kogentné ustanovenie podľa § 263 ods. 2 Obchodného zákonníka, nevyžaduje písomnú formu. Uzavretá zmluva má podstatné náležitosti podľa citovaného zákonného ustanovenia hmotného práva, keď žalobca sa touto zmluvou zaviazal vykonávať tesárske práce na konkrétnej stavbe za konkrétne dohodnutú cenu, konkrétne obdobie a ostatných konkrétnych podmienok v rozsahu ako boli uvedené v písomnej objednávke č. 2012/04 právneho predchodcu žalovaného zo dňa 12.11.2012. V súvislosti s právnym posúdením obchodného záväzkového vzťahu podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka ako zmluvy o dielo sa odvolací súd nestotožnil s názorom žalovaného prostredníctvom právnej zástupkyne o uzavretí nepomenovanej zmluvy podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka za podporného použitia ustanovení týkajúcich sa zmluvy o dielo z dôvodu, že nejde o typickú zmluvu o dielo, ale o vykonávanie tesárskych prác na diele. Pri jednotlivých zmluvných typoch Obchodný zákonník v základných ustanoveniach určuje pojmové znaky zmlúv formou obsahovaných náležitostí, od ktorých sa zmluvné strany nemôžu odchýliť (§ 263 ods. 2 Obchodného zákonníka). Pokiaľ zmluva neobsahuje náležitosti ustanovené v základných ustanoveniach o jednotlivých zmluvných typoch (zmluvy v zákone výslovne upravené) a spĺňa podmienku dostatočného určenia obsahu predmetu záväzkov zmluvných strán, ide o zmluvu v zákone výslovne neupravenú, nepomenovanú (inominátnu). Kritériom na odlíšenie zmluvy o dielo ako typického zmluvného typu od iných zmlúv vrátane zmlúv nepomenovaných je samostatné vykonávanie činnosti (dielo), ktoré smeruje k dosiahnutiu konkrétneho výsledku hmotne zachytiteľného. Tento výsledok sa označuje ako predmet diela a môže ísť o vec, ale aj iný hmotne zachytený výsledok. Žalobca tesárske práce vykonával samostatne a nepochybne ich výsledok na stavbe smeroval k hmotne zachytenému výsledku aj napriek tomu, že žalobca a právny predchodca žalovaného presne neurčili tento výsledok činnosti žalobcu a predmet diela určili len v rozsahu tesárskych prác na konkrétnej stavbe. Pri posudzovaní odvolacej námietky, ktorou žalovaný namietal, že i napriek správnemu konštatovaniu súdu prvého stupňa, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia a dochádzkový list predložený žalobcom posúdil ako nepravdivý, súd prvého stupňa priznal žalobcovi sumu, ktorá nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a nie je možné vyhodnotiť, na základe akých dôkazov dospel súd k záveru o nespornosti odpracovania celkom 1 635,5 hodín, vychádzal odvolací súd z obsahu a priebehu dokazovania vykonávaného súdom prvého stupňa jednotlivými dôkaznými prostriedkami. Z obsahu spisu vyplýva, že okrem dokazovania listinami vykonal súd prvého stupňa dokazovanie výsluchom žalobcu, v mene ktorého koná konateľ Y. R. na pojednávaní dňa 11.11.2013. Pojednávanie dňa 11.11.2013 súd prvého stupňa odročil z dôvodu vykonania dôkazu listinou - evidencie dochádzky za november 2012 vyhotovenej čítačkou, pričom povinnosť predložiť túto listinu bola uložená žalovanému. Elektronickú evidenciu vstupu zamestnancov žalobcu na stavbu predložil žalovaný prostredníctvom právnej zástupkyne na pojednávaní dňa 11.12.2013 (v spise na č.l. 53-55). Spolu s touto evidenciou žalovaný predložil do spisu dochádzkový list, do ktorého vyznačil rozdiel medzi tým, koľko si žalobca vykázal odpracovaných hodín a medzi tým, a koľko žalobca skutočne odpracoval (v spise na č.l. 52). Tieto boli na pojednávaní doručené žalobcovi s možnosťou k týmto sa vyjadriť. Odvolací súd z označeného dochádzkového listu, ktorý predložil žalovaný na pojednávaní dňa 11.12.2013, do ktorého žalovaný vyznačil rozdiel medzi tým, koľko si žalobca vykázal odpracovaných hodín a medzi tým, koľko žalobca skutočne odpracoval, zistil, že žalovaný vyznačil naviac odpracovaných 177,50 hodín oproti počtu hodín, ktoré si žalobca vyfakturoval (vyjadrenie konateľa žalovaného na pojednávaní dňa 16.4.2014). Rozdiel týchto hodín predstavuje v cene sumu 1 153,75 eur v neprospech žalobcu. Z hľadiska hodnovernosti a pravdivosti považoval aj odvolací súd elektronickú evidenciu vstupu zamestnancov žalobcu na stavbu predloženú žalovaným za hodnovernejšiu a pravdepodobnejšiu pre zistenie skutkového stavu k počtu odpracovaných hodín ako dochádzkový list predložený žalobcom, pričom je potrebné zohľadniť účastníkmi tvrdenú skutočnosť, že žalovaný v obchodnom záväzkovom vzťahu trval od decembra 2012 na preukazovaní počtu odpracovaných hodín elektronickou evidenciou a žalobca tento spôsob evidencie v konečnom dôsledku akceptoval (vyjadrenie žalovaného na pojednávaní dňa 11.12.2013). K počtu odpracovaných 1 635,50 hodín v mesiaci november 2012 je potrebné zohľadniť aj prejav žalovaného na dochádzkovom liste vyhotovenom žalobcom (v spise na č.l. 52), ktorý mal žalovaný v konaní k dispozícii a na ktorom vyznačil počet hodín, ktoré mal žalobca uplatniť naviac (177,5 hodín). Tento počet hodín žalovaný získal z elektronickej evidencie. Vo význame tohto hodnotenia považoval odvolací súd obranu žalovaného, že uznáva len 1 487 hodín, čomu zodpovedá zaplatenie sumy 9 073 eur, bez významu na výsledky dokazovania. Pokiaľ súd prvého stupňa k počtu odpracovaných hodín 1 635,50 uviedol, že tento počet hodín je skutočnosťou, ktorá nebola medzi účastníkmi sporná (§ 153 ods.1 O.s.p.), tak po vyjadrení žalobcu a žalovaného na pojednávaní dňa 16.4.2014, keď žalobca trval na počte 1 813 odpracovaných hodín a žalovaný prezentoval cez elektronickú evidenciu počet 1 635,50 odpracovaných hodín, súd prvého stupňa ustálil, že počet 1 635,50 hodín nie je sporný. Táto úvaha súdu prvého stupňa podporuje vecnú správnosť výroku rozsudku v napadnutej časti. Za podstatnú odvolaciu námietku považoval odvolací súd aj námietku týkajúcu sa skutočnosti, že žalobca nevykonal žiaden úkon smerujúci k právu vystavenia faktúry na zaplatenie skutočne vykonaných prác za november 2012 a že by žalovaný odmietol tieto práce odsúhlasiť. Žalobca si nesplnil zmluvnú povinnosť viesť riadnu evidenciu pre uplatnenie nárokov a preto nemôže byť na ťarchu žalovaného znášať sankciu za údajné omeškanie. Posúdením obsahu fakturačných podmienok, pre dojednanie ktorých bola podkladom objednávka, odvolací súd konštatuje správnosť skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa o vzniku práva žalobcu na zaplatenie ceny diela, ktoré žalobca vykonal pre žalovaného v mesiaci november 2012. Tomuto záveru zodpovedá dohodnuté obdobie platenia ceny diela (mesačne) podľa počtu odpracovaných hodín, pretože cena diela bola viazaná na hodinovú sadzbu výkonu tesárskych prác a nie na určitú objemovú jednotku skutočne vykonaných prác. V mesiaci november 2012 nemohol žalovaný odsúhlasiť skutočne vykonané práce ani počet odpracovaných hodín žalobcovi dohodnutým spôsobom prostredníctvom stavbyvedúceho, pretože na stavbe žiadnu takú osobu nemal (vyjadrenie žalobcu na pojednávaní dňa 16.4.2014) a inú osobu na vykonanie týchto úkonov žalovaný nesplnomocnil (vyjadrenie žalovaného na pojednávaní dňa 11.11.2013 a dňa 17.3.2014). Nezaplatením ceny diela vykonaného v mesiaci november 2012 riadne a včas sa žalovaný dostal do omeškania, ktorého začiatok je potrebné v danom prípade počítať od nasledujúceho dňa po splatnosti faktúry so zohľadnením jej čiastočných úhrad, pretože tento spôsob zaplatenia ceny diela bol účastníkmi zmluvného vzťahu dohodnutý. Súd prvého stupňa priznal žalobcovi úrok z omeškania podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka ako zákonný úrok z omeškania, ktorého výška e určená v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnenie rozsudku musí obsahovať uvedenie toho, čoho sa žalobca v žalobe domáhal a z akých dôvodov, vyjadrenie žalovaného, uvedenie skutočností, ktoré súd považuje za preukázané a ktoré nie, zhrnutie dôkaznej situácie a právne posúdenie veci, pričom v celkovom súhrne týchto podstatných častí musí súd dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V kontexte takto citovaných podstatných častí odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie tohto rozsudku tieto podstatné časti má. Z hľadiska skúmania týchto podstatných častí jednotlivo a v celkovom súhrne odvolací súd dospel k názoru, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil dostatočne, uviedol dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie, jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnal s podstatnými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné. Za skutkovo a právne správne považuje odvolací súd aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Pojem účastník v zmysle tohto ustanovenia je treba chápať nielen na strane žalobcu, ale aj na strane žalovaného. V danej veci mal úspech žalobca (vo výške 1 026,21 eur) aj žalovaný (vo výške 1 096,06 eur), preto ak súd prvého stupňa rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo, postupoval v súlade s citovaným procesným ustanovením. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach výroku podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešný žalobca, ktorému odvolací súd pri verejnom vyhlásení rozsudku priznal náhradu trov odvolacieho konania, tieto trovy v zákonnej lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil. V tomto prípade nebol odvolací súd svojím rozhodnutím viazaný a žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Žalobcovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.