Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17Co/1235/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3714201719 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3714201719.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne Mgr. Zuzany Holúbkovej a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu Ing. S. E., K.., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., E. XXXX/XX, právne zast. Advokátskou kanceláriou BARU§O - PROCTUM LAW CONSULT, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Kolárska 8 proti odporcovi K. O., nar. XX.XX.XXXX, právne zast. Advokátskou kanceláriou Consilior Iuris, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Miletičova 23, o zaplatenie 140.000 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 14.07.2014, č.k. 5C/95/2014-53 v znení opravného uznesenia zo dňa 08.10.2015, č.k. 5C/95/2014-102, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe a rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že žalovaného zaviazal k zaplateniu 140.000 eur spolu s príslušným úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou, ako aj k náhrade trov konania. Rozhodol tak o návrhu, ktorým sa žalobca domáhal zaplatenia dlhu z pôžičky poskytnutej zo strany žalobcu žalovanému, a to vrátane príslušenstva a zmluvnej pokuty, pretože žalovaný pôžičku v lehote splatnosti nevrátil. Vec právne posúdil podľa § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka (OZ). K obrane žalovaného, že napriek podpisu písomnej zmluvy nikdy nedošlo k odovzdaniu peňazí uviedol, že žalovaným navrhovaný svedkovia neboli podľa žalovaného pri uzatváraní zmluvy a jediným dôkazom o tom, že peniaze odovzdané neboli je len tvrdenie odporcu. Po vyhodnotení dôkazov však dospel súd prvého stupňa k záveru, že tvrdenie žalovaného nie je pravdivé. Za nesporného východiska, že samotný žalovaný bol overiť podpisy na zmluve a po niekoľkých dňoch podpísanú zmluvu spolu s overenými podpismi doručil žalobcovi, mal súd za nelogické, aby peniaze neboli odovzdané a žalovaný čakal na ich odovzdanie do času, kedy žalobca financie bude mať. Súdu prvej inštancie sa naopak javil logický taký postup, že žalovaný podpísal zmluvu až po tom, ako mu boli peniaze odovzdané. Ako nepravdivé vyhodnotil súd prvého stupňa aj tvrdenie žalovaného o tom, že by ho žalobca opakovane neupozorňoval na vrátenie pôžičky. Ďalej poukázal súd prvej inštancie aj na to, že hoci žalovaný v priebehu konania tvrdil, že sa mu žalobca vyhrážal, nikdy neurobil žiadne podanie na orgány činné v trestnom konaní, neurobil žiaden právny krok, aby zmluvy boli zrušené alebo vyhlásené za neplatné a pod. Za uvedeného stavu mal súd prvej inštancie za preukázané, že obrana žalovaného je účelová, peniaze boli odovzdané a tým zmluva riadne uzavretá. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania. 2. Proti rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a návrh zamietnuť. Namietal správnosť záveru súdu prvej inštancie, že mu peniaze boli odovzdané. Tak ako tvrdil už v odpore proti platobnému rozkazu, finančné prostriedky podľa zmluvy o pôžičke nikdy neprevzal. So žalobcom iba rokoval o poskytnutí pôžičky, tento prejavil vôľu poskytnúť žalovanému peniaze a za tejto situácie žalovaný podpísal zmluvu o pôžičke a odovzdal žalobcovi jej 2 vyhotovenia s tým, že keď žalobca bude mať finančné prostriedky v hotovosti k dispozícii, tak sa stretnú, zmluvu podpíše aj žalobca a až následne skutočne odovzdá peniaze žalovanému. K tomu však nikdy nedošlo a žalovaný bol toho názoru, že žalobca si poskytnutie pôžičky rozmyslel. Čo sa týka odovzdania peňazí, k tejto skutočnosti žalobca nevedel preukázať, že požičanou sumou disponoval. Žalobca tiež nepreukázal svoje tvrdenie že žalovanému odovzdal finančné prostriedky v hotovosti v kancelárii. Žalovaný zdôraznil, že dôkazné bremeno o odovzdaní peňazí leží na veriteľovi, teda žalobcovi. Zmenka a zmluvy o použití zmenky, na základe, ktorých odovzdanie peňazí preukazoval žalobca uvedenú skutočnosť nijako nepreukazuje, pretože zmenka slúžila len na zabezpečenia plnenia zo zmluvy pre prípad, že by bola platne uzavretá. 3. Ako ďalší dôvod pre odvolanie tvrdil žalovaný potrebu zohľadnenia povahy zmluvy o pôžičke ako zmluvy reálnej. V tomto smere poukázal na nevyhnutnosť skutočného odovzdania peňazí pre vznik zmluvy a citoval početné súdne rozhodnutia k tejto otázke. Obdobne ako k otázke dôkazného bremena o odovzdaní predmetu pôžičky. 4. Žalovaný v konaní uviedol že žalobcovi odporučil na určitú obchodnú transakciu Z. R., ktorý mal sumu 140 000 eur žalobcovi z tejto transakcie zaplatiť. Keďže sa tak nestalo prinútil žalobca vyhrážkami žalovaného podpísať zmluvu o pôžičke a zmenku bez toho aby poskytol finančné prostriedky. Na preukázanie týchto skutočností žalovaný navrhol vypočuť svedkov Z. R. a Z. G., ktoré dôkazy však súd prvej inštancie nevykonal a ich nevykonanie ani žiadnym spôsobom neodôvodnil. Uvedení svedkovia pritom mohli dosvedčiť nátlak vyvíjaný žalobcom na žalovaného a finančné vzťahy medzi nimi. Súd prvej inštancie tiež nevypočul ako svedkov rodičov a priateľa žalobcu. 5. Vzhľadom na donútenie k podpisu zmluvy sa nejednalo o právny úkon urobený slobodne, v čom spočíva jeho neplatnosť ktorú bol súd povinný skúmať z úradnej povinnosti. 6. Za nesprávny považoval žalovaný aj záver súdu prvej inštancie, že žalovaný až po predložení výpisov z bezpečnostného systému budovy uznal, že bol v rozhodnom čase v priestoroch žalobcu, pričom mal spočiatku tvrdiť opak. Pritom sám žalobca uviedol, že spoločnosť žalovaného mala v daných priestoroch prenajaté obchodné priestory. Do nich žalovaný pravidelne chodil. 7. Napokon žalovaný uplatnil ako odvolací dôvod odňatie možnosti konať pred súdom spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie nedoručil žalovanému vyjadrenie k odporu, ktoré mal žalobca predložiť súdu a výpis z bezpečnostného systému. I keď boli výpisy žalobcom súdu predložené nebolo žalovanému umožnené do týchto dokumentov nahliadnuť a vyjadriť sa k nim. 8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. 9. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť podľa § 387 CSP. 10. V prvom rade, napadnuté rozhodnutie neobsahuje záver, ktorý by bol v rozpore s tým, že zmluva o pôžičke je zmluvou reálnou, a že preto je k jej vzniku potrebné skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Rovnako neobsahuje záver, ktorý by bol v rozpore s tým, že dôkazné bremeno o odovzdaní peňazí spočíva na veriteľovi. Pokiaľ teda žalovaný odôvodňuje nesprávnosť napadnutého rozhodnutia uvedenými tvrdeniami, nejedná sa o spôsobilé odvolacie dôvody, pretože napadnuté rozhodnutie nevychádza z iných záverov, ako v uvedených otázkach tvrdí žalovaný. 11. Pokiaľ žalovaný spochybňuje skutkový záver napadnutého rozhodnutia, že došlo k odovzdaniu peňazí, nerobí tak dôvodne. Uvedený záver je správny. 12. Zásadnou okolnosťou sporu bolo zodpovedanie otázky, či žalobca peniaze žalovanému odovzdal alebo nie. Na rozdiel od žalobcu žalovaný tvrdil, že tomu tak nebolo. Ako v každom občianskoprávnom sporovom konaní, aj tu bolo vecou účastníkov, aby svoje tvrdenia preukázali. Vo všeobecnosti platí, že účastník musí v záujme dosiahnutia úspechu v spore preukázať svoje tvrdenia. Táto povinnosť účastníka je označovaná ako dôkazné bremeno. Zistenie skutkového základu rozhodujúceho pre výsledok sporu je tak závislé na kvalite dôkazov, ktorými strana sporu disponuje. Prijatie tvrdenia ako pravdivého súdom tak nezáleží len na tom, či je dané tvrdenie skutočne pravdivé, ale do veľkej miery aj na tom aké dôkazné prostriedky na preukázanie jeho pravdivosti má účastník k dispozícii. V prípade tvrdení, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, nemá súd inú možnosť overenia ich pravdivosti, než práve z dôkazov, ktoré produkujú účastníci. Pokiaľ teda účastník neposkytne súdu dostatočné dôkazy o pravdivosti ním tvrdenej skutočnosti, nemôže súd z takejto skutočnosti vychádzať pri svojom rozhodnutí. Ani tvrdenie, ktoré inak plne zodpovedá skutočnosti, nemôže byť podkladom súdneho rozhodnutia, pokiaľ sa účastníkovi nepodarí jeho pravdivosť preukázať dôkazmi. Neúspech pri preukázaní tvrdenia môže spočívať tak v podcenení dôkaznej povinnosti zo strany účastníka a opomenutí navrhnutia relevantných dôkazov, ako aj v tom, že dostatočné dôkazy k tvrdeniu účastníka jednoducho neexistujú. V druhom uvedenom prípade, kedy neexistuje dostatok dôkazov ide o stav tzv. dôkaznej núdze. K tomu často dochádza v prípade nedostatočne dokumentovaných právnych vzťahov, či všeobecne v prípade ľahkovážneho prístupu k právne významným úkonom. 13. Tvrdenie o odovzdaní peňazí preukazoval žalobca v prvom rade listinou zmluvy o pôžičke, ktorá podľa nespochybnených zistení okresného súdu obsahuje vyhlásenie žalovaného o prevzatí sumy pôžičky a je žalovaným podpísaná. 14. Písomnostiam obsahujúcim potvrdenie o určitej skutočnosti a podpis osoby, ktorej sa daná skutočnosť týka, je potrebné v rámci hodnotenia dôkazov pripisovať vysokú mieru preukaznosti. Na preukaznosti písomných právnych úkonov je založená spoľahlivosť tejto formy v právnych vzťahoch a prevažná väčšina významnejších právnych úkonov je z toho dôvodu práve v písomnej forme robená. Písomná forma zabezpečuje vysokú mieru dôvery v obsah a významne prispieva k stabilite právnych vzťahov. Vychádza sa totiž z predpokladu, že podpísanie listiny, ktorej obsah nezodpovedá skutočnosti, by bol zo strany osoby plne spôsobilej na právne úkony konaním v rozpore s elementárnou obozretnosťou v životných situáciách, konaním vysoko ohrozujúcim vlastné právne postavenie, teda všeobecne konaním vysoko neracionálnym. 15. Vzhľadom na uvedené tak žalobca vysoko vierohodne preukazoval, že k odovzdaniu peňazí žalovanému došlo, keď predložil žalovaným podpísanú zmluvu o pôžičke obsahujúcu vyhlásenie žalovaného, že pôžičku v celosti prevzal. 16. Uvedený samozrejme neznamená nemožnosť preukázania opaku skutočnosti vyplývajúcej z podpísanej listiny. Strana preukazujúca opak však musí poskytnúť dôkaz porovnateľnej preukaznosti, ako je listina obsahujúca podpis, no najmä už jej tvrdenia o opaku skutočnosti vyplývajúcej z podpísanej listiny musia byť vierohodné. 17. V posudzovanom prípade je už vierohodnosť tvrdení odporcu o neprevzatí pôžičky, či nedostatku slobody vôle pri uzatváraní zmluvy veľmi nízka. Žalovaný najskôr tvrdil, že zmluvu podpísal ako prvý bez toho, že by prevzal peniaze a takto podpísanú zmluvu odovzdal žalobcovi s tým, že keď bude mať žalobca peniaze, tieto žalovanému odovzdá a podpíše zmluvu aj on. Vzhľadom na vyššie uvedený rozpor takéhoto postupu s elementárnymi pravidlami konania v právnych vzťahoch, neumožňovali tieto tvrdenia vytvorenie ani len pravdepodobnosti žalovaným popísaného priebehu udalostí. Takýto postup je jednoducho absurdný. 18. Následne potom v konaní žalovaný prezentoval tvrdenia o nedostatku slobody vôle pri uzatváraní zmluvy spočívajúce v nátlaku zo strany žalobcu. Na pojednávaní dňa 14.7.2014 vypovedal žalovaný o nátlaku zo strany žalobcu: „Keďže ja som p. V. doporučil (žalobcovi na obchod, v ktorom mal V. zaplatiť (a nezaplatil) žalobcovi 140.000 eur), donútil ma žalobca aby som podpísal zmluvu o pôžičke“. Uvedené je v rozpore s žalovaného prvotne prezentovaným tvrdením „..žalovaný rokoval s žalobcom o poskytnutí pôžičky a žalobca prejavil vôľu požičať žalovanému peniaze...“ (odpor proti PR). Žalovaný opäť neposkytol súdu vierohodnú verziu priebehu udalostí. 19. Vzhľadom na uvedený charakter obrany žalovaného, nebola táto spôsobilá spochybniť samotným žalovaným písomne potvrdené odovzdanie peňazí a ani len vyvolať pochybnosti o nedostatku slobody vôle na strane žalovaného. Správne boli preto závery súdu prvej inštancie, že k odovzdaniu peňazí došlo, a že právny úkon netrpel nedostatkom slobody vôle. Keďže bola obrana žalovaného neakceptovateľná už v rovine tvrdení, bolo nadbytočné vykonávať k takýmto tvrdeniam svedecké výpovede a súd prvej inštancie nepochybil, keď nevykonal navrhované dôkazy svedeckých výpovedí. Napokon nie je dané odňatie možnosti konať pred súdom tvrdené odporcom v odvolaní. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 14.7.2014 vyplýva, že po oboznámení tam uvedených dôkazov sa vyjadrovali obe strany sporu, preto je nedôvodná námietka, že žalovanému nebolo umožnené vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Čo sa týka vyjadrenia žalobcu k odporu proti platobnému rozkazu, jeho doručenie žalovanému síce zo spisu skutočne nevyplýva, no jeho podstatný obsah bol totožný s vyjadreniami právneho zástupcu žalobcu opakovane prezentovanými v ďalšom priebehu konania, k čomu mal žalovaný možnosť sa vyjadriť, a preto ani nedoručenie uvedeného vyjadrenia nepredstavuje odňatie možnosti konať pred súdom. 20. Vzhľadom na uvedené neboli naplnené žalovaným uplatnené odvolacie dôvody a odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie potvrdil. 21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho konania. 22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).