Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19Co/728/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3810212778 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3810212778.2 Rozhodnutie Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobcu: V. Y., bytom V., Na S. XX, zastúpený JUDr. X. O., advokátkou so sídlom V., O. X proti žalovanému: X. F., bytom O., J. XXXX/XX, zastúpený JUDr. Q. V., advokátkou so sídlom V., Z. X/A-XXX/IV, 4. poschodie, o neúčinnosť kúpnej zmluvy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 25. februára 2015, č. k. 6C/142/2010-240 takto, r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že kúpna zmluva uzavretá dňa 20.1.2009 medzi spoločnosťou F., s.r.o. so sídlom O. , J. 4, IČO: XXXXXXXX zastúpená konateľom spoločnosti X. F., nar. XX.X.XXXX bytom O., J. XXXX/XX ako predávajúcim a X. F. nar. XX.X.XXXX bytom O., J. XXXX/ XX ako kupujúcim, ktorej predmetom bol prevod nehnuteľností v k.ú. V., zapísané na LV č. XXXX- kultúrne a spoločenské zariadenie, č. súpisné XXXX-X, na CKN parc.č. XXXX/XX, XXXX/XX, CKN parc. č. XXXX/XX zast. pl. a nádvoria o výmere 5 m2, CKN parc. č. XXXX/XX ost.pl. o výmere 62 m2, CKN parc. č. XXXX/XX zast. pl. a nádvoria o výmere 417m2, CKN parc. č. XXXX/XX zast. pl. a nádvoria o výmere 3 m2 v podiele 1/2-ica, nehnuteľnosti zapísané v LV č. XXXX - CKN parc. č. XXXX/ XX zast. pl. a nádvoria o výmere 113 m2, CKN parc. č. XXXX/XX ost. pl. o výmere 26 m2 v celosti, nehnuteľnosti zapísané v LV č. XXXX - CKN parc. č. XXXX/X zast. pl. a nádvoria o výmere 377 m2, CKN parc. č. XXXX/XX zast. pl. a nádvoria o výmere 58 m2 v podiele XX/XXX-ín, je voči žalobcovi právne neúčinná. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodol tak po zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia zo dňa 04.07.2012, č. k. 6C/142/201-194, uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21.09.2014, č. k. 19Co/267/2012-216. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 42a ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I., č.k. 8C 126/2009-51 zo dňa 25.05.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.08.2010 súd rozhodol, že spoločnosť F., s.r.o., so sídlom J. 4, O., IČO XX XXXXXX je povinná do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 11.949,81 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne z dlžnej sumy od 01.10.2006 až do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 716,99 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 933,49 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Konštatoval, že uvedenú pohľadávku žalobca vymáha od žalovaného v exekučnom konaní sp. zn. Ex 1461/10, kde súdny exekútor Mgr. X. Y. dňa 25.05.2011 právnej zástupkyni žalobcu oznámil, že nemožno predpokladať čo i len čiastočné uspokojenie pohľadávky žalobcu, nakoľko sa nepodarilo zistiť majetok povinného, z ktorého by bolo možné očakávať uspokojenie pohľadávky žalobcu, a preto doporučil zváženie podať návrh na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného aj napriek tej skutočnosti, že povinný je spoluvlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k.ú. V., zapísanej na LV XXXX ako stavba na parcele č. XXXX/XX, súpisné číslo XXXX-X, avšak spoluvlastnícky podiel povinného je zaťažený niekoľkými exekučnými záložnými právami. Vzhľadom k tejto skutočnosti mal za to, že nemožno predpokladať uspokojenie vymáhanej pohľadávky z tohto majetku. Kúpnou zmluvou, uzavretou dňa 20.1.2009 medzi spoločnosťou F., s.r.o., so sídlom O., J., zastúpená konateľom spoločnosti - žalovaným ako predávajúcim a žalovaným, ako kupujúcim boli prevedené nehnuteľnosti, špecifikované vo výroku napadnutého rozsudku, na žalovaného za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 20.000 Eur. Kúpnou zmluvou zo dňa 12.11.2010 previedol žalovaný nehnuteľnosti na kupujúceho B. J., za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 333.333,33 Eur. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že boli splnené podmienky na vyslovenie, že kúpna zmluva uzatvorená dňa 20.01.2009 medzi dlžníkom žalobcu a žalovaným ohľadom nehnuteľností popísaných vo výroku rozsudku, je právne neúčinná voči žalobcovi, nakoľko na takýto prevod nehnuteľností nie je žiaden rozumne odôvodniteľný hospodársky dôvod ako ten, že úmyslom žalovaného bolo týmto prevodom ukrátiť svojich veriteľov, ktorým v tom čase bol žalobca. Mal za to, že neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že o pohľadávke žalobcu, vyplývajúcej zo zmluvy zo dňa 07.10.2003, nevedel, nakoľko si túto zmluvu neprečítal pred podpisom, ani potom, a že o tejto skutočnosti sa dozvedel až v tomto konaní a ani tá skutočnosť, že mal za to, že svoj dlh, vyplývajúci z rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I., sp. zn. 8C 126/2009 splnil úhradou poslednej splátky podľa bodu III ods. I Zmluvy o pôžičke dňa 31.12.2005 vo výške 240.000,- Sk. Poukázal na to, že úmysel ukrátiť veriteľa sa predpokladá pri právnych úkonoch, ktorými boli veritelia dlžníkov ukrátení, a ku ktorým došlo medzi dlžníkom (právnická osoba) a členom štatutárneho orgánu, alebo ktoré dlžník urobil v prospech týchto osôb. Táto vyvrátiteľná právna domnienka uľahčuje právnu pozíciu veriteľa, hoci aj tu existuje zákonná výnimka. Uvedené neplatí, ak druhá strana dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať. Súd prvej inštancie v danej veci mal za preukázané, že dlžník žalobcu spoločnosť F. bola v súdnom konaní so žalobcom odo dňa 19.10.2007, v ktorom konaní si žalobca uplatňoval voči obchodnej spoločnosti, ktorej konateľom bol žalovaný, nárok na peňažné plnenie. Za spoločnosť dlžníka, teda osobne konal X. F., ktorým je zároveň aj žalovaným v tomto konaní, teda osobou, ktorá mala z odporovaného úkonu prospech. Konštatoval preto, že je vylúčené, aby žalovaný nemal vedomosť o pohľadávke žalobcu v času uzatvárania napadnutej kúpnej zmluvy dňa 20.01.2009, pretože v tomto štádiu bol nárok voči jeho obchodnej spoločnosti uplatnený v súdnom konaní a je vylúčené, aby o tomto nároku nemal vedomosť. Nakoniec vzhľadom na personálne prepojenie osoby dlžníka žalobcu a žalovaného ako osoby, ktorá mala z odporovaného úkonu prospech sa úmysel ukrátiť veriteľa predpokladá. V čase uzatvorenia zmluvy pohľadávka žalobcu ešte nebola priznaná právoplatným rozhodnutím súdu, avšak uvedená skutočnosť nemá žiadny právny význam pre následnú odporovateľnosť tohto úkonu. Vymáhateľnou pohľadávkou sa rozumie taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní (rozsudok NS SR z 23.12.1999, sp. zn. 3Cdo/102/199). Obranu žalovaného spočívajúcu v nevedomosti o pohľadávke žalobcu a v tom, že jeho pohľadávka nebola vykonateľná, považoval za nedôvodnú. Dospel preto k záveru, že boli splnené všetky podmienky na vyhovenie žalobe, pričom zo strany žalovaného nedošlo k preukázaniu okolností, ktoré by vylučovali pripustiť odporovateľnosť. Súd prvej inštancie, pokiaľ sa týka včasnosti podania žaloby na odporovateľnosť predmetnej kúpnej zmluvy, dospel k záveru, že zákonná trojročná lehota v zmysle § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka je zachovaná. Konštatoval, že predmetná zmluva bola zavkladovaná v katastri nehnuteľností dňom 16.02.2009 a žaloba vo veci samej bola podaná dňa 02.09.2010. Trojročná lehota začala plynúť odo dňa nasledujúceho po dni, ku ktorému vznikli účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností. Je teda evidentné, že žaloba bola podaná včas. Pokiaľ sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia 13.600,29 eur s príslušenstvom, súd prvej inštancie žalobu v tejto prevyšujúcej časti opakovane zamietol s odôvodnením, že priznaniu takéhoto nároku musí predchádzať právoplatné určenie neúčinnosti právneho úkonu. Vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia. 2. Proti rozsudku vo výroku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal zmeny napadnutého rozsudku a zamietnutia žaloby. Súdu prvej inštancie vytýkal, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyslovil názor, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie neobstojí, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Uviedol, že súd prvej inštancie síce vymenoval jednotlivé dôkazy, ktoré na pojednávaní predložil, pričom z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, že by sa nimi zaoberal, že by ich hodnotil, teda, že by postupoval v zmysle § 132 O.s.p. O tom, že žalobca má voči firme F., s.r.o. pohľadávku a z akého dôvodu, sa dozvedel až z doručenej žaloby, ktorá mu bola doručená súdom prvej inštancie dňa 15.01.2011. Pred podaním žaloby ho žalobca nevyzval riadnym relevantným písomným spôsobom na zaplatenie dlžnej sumy 11.949,81 Eur s prísl. Nedozvedel sa ani o samotnom konaní, vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 8C/126/2009. Ani potom, keď rozsudok nadobudol právoplatnosť ho žalobca nevyzval na zaplatenie prisúdenej istiny a príslušenstva. O celom spore sa dozvedel až zo žaloby v konaní sp. zn. 6C/142/2010, nebol mu teda preukázaný úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Jediným dôvodom prevodu vlastníckeho práva firmy F., s.r.o. na žalovaného ako na fyzickú osobu bola skutočnosť, že potreboval získať finančné prostriedky a nie ukrátiť veriteľov. Dôvodil, že pokiaľ veriteľ jednoznačne nepreukáže existenciu úmyslu ukrátiť veriteľa realizovaným právnym úkonom, resp. vedomosť druhej strany o takomto úmysle, nie je splnená základná podmienka, aby mohol súd takejto žalobe vyhovieť. Poukazoval na to, že firma F., s.r.o. v súčasnosti riadne podniká, zveľaďuje svoj majetok, postupne si platí svoje záväzky, o ktorej skutočnosti predložil súdu prvej inštancie doklady. Na otázku súčasného majetku spoločnosti F., s.r.o. navrhoval vypočuť nového konateľa spoločnosti. Ďalej tvrdil, že pohľadávka žalobcu zanikla zaplatením a v tomto smere poukazoval na zmluvu o pôžičke peňazí zo dňa 07.10.2003 na sumu 1.850.000,- Sk, uzavretej medzi žalobcom ako veriteľom a firmou F., s.r.o. ako dlžníkom presne v ten istý deň, ako došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľností medzi žalobcom a firmou F., s.r.o. Uviedol, že v skutočnosti išlo o navýšenú sumu za predaj nehnuteľností, teda zaplatenú kúpnu cenu žalobcovi a všetky výdavky, ktoré žalobca mal a ktoré boli spojené s prevodom nehnuteľností, vrátane dane z prevodu nehnuteľností. Nikdy neprevzal od žalobcu 1.850.000-,SK, požičiavať si peniaze od žalobcu nepotreboval. Avšak uvedenú sumu riadne splácal formou mesačných splátok. Notárska zápisnica bola titulom pre výkon rozhodnutia pre pohľadávku 1.850.000,-SK, ktorá bola v tom čase už zaplatená. Sumou 1.850.000,-SK si žalobca zabezpečoval platenie vtedy splatnej dane Daňovému úradu v V. splátkami, ktoré mu žalobca platil každý mesiac na základe zmluvy o pôžičke. 3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý sa domáhal potvrdenia napadnutého rozsudku. Uviedol, že dlžník F., s.r.o. kúpnou zmluvou zo dňa 20.01.2009 previedol nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve za cenu 20.000 Eur do vlastníctva žalovaného. Kúpna cena za nehnuteľnosť nebola primeraná cene, za akú bolo nehnuteľnosť možné predať na trhu, čo je zrejmé aj z vyjadrenia žalovaného, ktorý v konaní uviedol, že následne previedol vlastníctvo k nehnuteľnosti na leasingovú spoločnosť za cenu 280.000 Eur. Takýmto prevodom došlo k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka, lebo dlžník za svoje plnenie (nehnuteľnosť) nenadobudol finančné plnenie skutočne ekvivalentnej povahy. V prípade, ak by skutočne chcel dlžník F., s.r.o. previesť vlastníctvo za účelom získať finančné prostriedky pre F., s.r.o., bol by prevod vlastníctva realizoval s leasingovou spoločnosťou F., s.r.o. a nie žalovaným. Kúpna zmluva, ktorá ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu ako veriteľa, je uzatvorená medzi F., s.r.o. a žalovaným, ktorý je členom jej štatutárneho orgánu a zároveň spoločníkom. Obranu žalovaného v tom smere, že nevedel a nemal ako vedieť o rozsudku súdu, a teda ani o pohľadávke žalobcu z dôvodu, že mu tento rozsudok nebol doručený, považuje rovnako za bezpredmetnú. Uviedol, že úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa zákon predpokladá a je na osobách dlžníkovi blízkych, aby preukázali opak, t. j. že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli, ani pri náležitej starostlivosti, poznať. Žalobca v konaní preukázal, že v čase uzavretia zmluvy mal dlžník F., s.r.o. viacero veriteľov a sú voči nemu od roku 2007 až 2008 vedené viaceré exekučné konania. Z vyjadrenia exekútora, doloženého do spisu, je zrejmé, že dlžník F., s.r.o. nemá majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť vymáhateľnú pohľadávku žalobcu. 4. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP. 5. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaným vznesené a v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktoré poukazuje. Konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané, a ktoré nie. Uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Odvolacie námietky žalovaného, uvedené v podanom odvolaní, sú totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom prvej inštancie , ktorý sa s nimi dôsledne a vyčerpávajúco vysporiadal, preto nemohli v danej veci privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach naň v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje. 6. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné: 7. Žalovaný v podanom odvolaní uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d), O.s.p. (účinného do 30.06.2016), v súčasnosti § 365 ods. 1 písm. f) CSP a dôvodil, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. 8. Podstata odvolacieho dôvodu podľa citovaných zákonných ustanovení spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potreba považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu podľa ust. § 191 CSP (§ 132 O.s.p). Podľa citovaných zákonných ustanovení hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje citovaným zákonným ustanoveniam. Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. 9. Pokiaľ súd prvej inštancie po zhodnotení vykonaných dôkazov, podrobne popísaných v odôvodnení jeho rozsudku, dospel k záveru, že boli splnené všetky podmienky ust. § 42a Občianskeho zákonníka, odvolací súd sa s týmto záverom v celom rozsahu stotožňuje. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. daný nebol. 10. Žalovaný zároveň uplatnil aj odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. (v súčasnosti § 365 ods. 1 písm. h) CSP), ktorým dôvodil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 11. Odvolací dôvod podľa cit. zák. ustanovení spočíval v mylnej aplikácii (výkladu) právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na zistený skutkový stav vôbec nemožno aplikovať, ako aj posúdenie predbežných otázok, otázok žalovateľnosti nároku a dodržiavanie procesných predpisov, upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej. Ani tento odvolací dôvod daný nebol. 12. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 42a Občianskeho zákonníka. Odporovateľnosť právnych úkonov spočíva tom, že dlžníkove právne úkony, pokiaľ ukracujú uspokojenie veriteľom vymáhateľnej pohľadávky, môžu byť veriteľom napadnuté tzv. odporom, ktorý smeruje k tomu, aby boli súdom vyhlásené vo vzťahu k veriteľovi za bezúčinn,é čo znamená, že majetok, ktorého sa tieto dlžníkove úkony týkajú môže slúžiť k uspokojeniu veriteľovej pohľadávky alebo na úspešne odporované dlžníkove úkony, sa vo vzťahu k veriteľovi hľadí, akoby sa neboli stali. Odporovateľným právnym úkonom môže byť, nielen scudzovaný právny úkon, ale akýkoľvek úkon, ktorým sa zhoršuje veriteľovi vyhliadka na uspokojenie jeho pohľadávky. 13. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že v konaní, ktoré bolo od 19.10.2007 vedené na Okresnom súde Bratislava I. na základe rozsudku okresného súdu zo dňa 25.05.2010, č. k. 8C/126/2009-51, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.08.2010 a vykonateľnosť dňa 14.08.2010 vznikol spoločnosti F., s.r.o. (ktorá bola v konaní nečinná) voči žalobcovi dlh vo výške 11.949,81 eur s príslušenstvom. Žalobca podal návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie dlhu v uvedenej výške. Pohľadávka žalobcu bola vymáhaná v exekučnom konaní sp. zn. EX1461/10, v ktorom súdny exekútor Mgr. Y. oznámil žalobcovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu, že nemožno predpokladať ani čiastočné uspokojenie jeho pohľadávky, nepodarilo sa totiž zistiť majetok povinného, z ktorého by bolo možné očakávať uspokojenie pohľadávky žalobcu a doporučil zváženie podať návrh na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného. Kúpnou zmluvou zo dňa 20.01.2009 dlžník žalobcu - spoločnosť F., s.r.o. zastúpená jediným konateľom a spoločníkom X. F. - žalovaným, previedol nehnuteľnosti špecifikované v predmetnej zmluve na žalovaného za kúpnu cenu 20.000 eur. Predmetná zmluva bola zavkladovaná dňa 16.02.2009. Následne žalovaný dňa 12.11.2010 uzatvoril s B. kúpnu zmluvu k predmetným nehnuteľnostiam už za kúpnu cenu 333.333,33 eur. 14. V zmysle ust. § 42 Občianskeho zákonníka účelom odporovateľnosti ako inštitútu občianskeho práva je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými zmenšuje svoj majetok na úkor veriteľov. Právny úkon je urobený s úmyslom ukrátiť veriteľa, ak tento úmysel bol druhej strane známy. 15. Je nesporné, že napadnutý právny úkon zjavne ukracoval uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu. Odporovať je totiž možné i takému právnemu úkonu, ktorý bol urobený skôr, ako sa veriteľova pohľadávka stala vymáhateľnou, ktorý záver vyplýva z ustálenej súdnej praxe a judikatúry Najvyššieho súdu SR. 16. Pokiaľ žalovaný dôvodil a snažil sa vyviniť z úmyslu ukrátiť veriteľa s tým, že nie je možné konštatovať, že vzhľadom k tomu, že bol jediným spoločníkom a konateľom F., s.r.o. musel o uvedenom úmysle vedieť, odvolací súd jeho tvrdeniam neuveril. K prevodu nehnuteľností (odporovanému právnemu úkonu) došlo medzi jediným spoločníkom a štatutárnym orgánom - konateľom povinného v osobe X. F. (žalovaného) a samotnou fyzickou osobou X. F. (žalovaného), a to v posledných troch rokoch pred tým, ako žalobca podal žalobu o vyslovenie neúčinnosti tohto právneho úkonu a napadnutý právny úkon zjavne ukracoval uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu. V prípade, že sa jednalo o prevod medzi dlžníkom, ktorý bol zastúpený tou istou osobou, ktorou bola osoba nadobúdateľa nehnuteľnosti, úmysel a vedomosť ukrátiť veriteľa sa predpokladá. Ani odvolací súd neuveril tvrdeniam žalovaného, že nemohol poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Poukazoval na určitú nejasnosť právnych vzťahov a právnych úkonov medzi stranami sporu, ktoré mali mať súvis aj s uzavretou kúpnou zmluvou, pričom žalovaný v konaní svoju dobromyseľnosť nepreukázal. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu ČR vyplýva, že o ukracujúci právny úkon v zmysle ust. § 42 Občianskeho zákonníka sa nejedná vtedy, ak obdržal dlžník za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty od nadobúdateľa skutočne (reálne) ich obvyklú cenu, alebo mu za ne bola inak poskytnutá primeraná (rovnocenná) náhrada (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/4333/2007). V konaní nie je sporné, že dlžník previedol predmetné nehnuteľnosti za kúpnu cenu 20.000 eur, pričom následne žalovaný tieto nehnuteľnosti previedol na ďalší subjekt už za kúpnu cenu 333.333,33 eur. Aj uvedené nepochybne nasvedčuje k tomu, že v danom prípade sa jednalo o ukracujúci právny úkon v zmysle ust. § 42 Občianskeho zákonníka. 17. Nakoľko v uvedenom právnom úkone - kúpnej zmluve zo dňa 10.01.2009 sú prítomné všetky zákonné predpoklady pre vyslovenie neúčinnosti takéhoto právneho úkonu v zmysle ust. § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Stotožnil aj so záverom sudu prvej inštancie, že nárok žalobcu na peňažné plnenie bol uplatnený predčasne, z ktorého dôvodu súd tento žalobný návrh ako neopodstatnený zamietol. 18. Odvolací súd sa v celom rozsahu s právnym posúdením danej veci súdom prvej inštancie stotožňuje a na správne odôvodnenie jeho rozhodnutia poukazuje. 19. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 21. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne. Poučenie: P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).