Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17Co/519/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812223783 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3812223783.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobkyne: F. Z., bytom Q., K. 4. apríla XX/XX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Almáši Gabriel, spol. s.r.o., so sídlom Bratislava, Niťová 3, proti žalovanej: I. W. Y. - R. A I., so sídlom O., B. XX, IČO 30 423 902, zastúpenej Mgr. Slavomírom Trnkócym, advokátom, so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 71, o zaplatenie 3 917 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 18. februára 2015, č.k. 6C/129/2013-112, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol a uviedol, že o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a bodom 7 písm. c) prvá a štvrtá veta Obchodných podmienok prenajímateľa pre finančný lízing ojazdených motorových vozidiel. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že žalovaná ako lízingová nájomníčka uzavrela s lízingovým prenajímateľom UniCredit Leasing Slovakia, a.s. a predávajúcim KMG TOP, s.r.o. dňa 30.10.2008 lízingovú zmluvu č. 55 700 276, ktorej predmetom bolo osobné motorové vozidlo KIA Sorento, čiernej metalízy, EČ: BA XXXSA, rok výroby 2007, VIN: S za kúpnu cenu 22 671,45 eur s počtom mesačných lízingových splátok 60, pri dobe trvania lízingu 60 mesiacov za predajnú cenu 34,19 eur bez zabezpečenia. Žalovaná chcela previesť práva a povinnosti z označenej lízingovej zmluvy na tretiu osobu (odstúpiť lízing). Na jeseň v roku 2009 sa s priateľom žalobkyne prostredníctvom V. O. dohodli, že prevedie práva a povinnosti z lízingovej zmluvy na žalobkyňu, žalobkyňa sa stane lízingovým nájomcom namiesto žalovanej so všetkými s tým spojenými právami a povinnosťami, vyplývajúcimi lízingovému nájomcovi z lízingovej zmluvy. Priateľ žalobkyne od decembra 2009 začal uhrádzať lízingové splátky na účet lízingovej spoločnosti. Obaja účastníci si boli plne vedomí, že prevod práv a povinností z lízingovej zmluvy musí byť schválený lízingovou spoločnosťou, preto žalovaná ako nájomníčka so žalobkyňou, ako budúcou nájomníčkou, spísali dňa 08.12.2010 žiadosť o prevod práv a povinností z lízingovej zmluvy. Lízingová spoločnosť však prevod práv a povinností neschválila z dôvodov na strane žalobkyne. Za sporné medzi účastníkmi považoval posúdenie medzi nimi ústne uzavretej dohody a z nej následne vyplývajúce vzájomné práva a povinnosti. Kým priateľ žalobkyne tvrdil, že auto si prevzal od žalovanej v domnení, že je jeho (len to treba dokladovo vybaviť s lízingovou spoločnosťou) a rovnako sa vyjadrila aj žalobkyňa, teda, že účastníci uzavreli kúpnu zmluvu, pričom keďže následne motorové vozidlo si po jeho odobratí lízingovou spoločnosťou odkúpila žalovaná za zostatkovú hodnotu, ktorá mala byť vyplatená žalobkyni, mala za to, že žalovaná sa voči nej bezdôvodne obohatila tým, že od 01.12.2009 do 11.06.2012 za žalovanú platila lízingové splátky v sume 3 917 eur. Žalovaná sa naopak bránila tvrdením o uzavretí nájomnej zmluvy, pričom dohodnutým nájomným mala byť výška mesačnej splátky z lízingovej zmluvy. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že obsahom ústnej dohody mal byť nájom motorového vozidla, ktoré mala žalovaná prenechať priateľovi žalobkyne na dočasné užívanie a mal žalovanej platiť odplatu vo výške mesačnej lízingovej splátky, súd prvej inštancie mal za to, že uvedené tvrdenie žalovaná nepreukázala. Naopak, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná o motorové vozidlo nemala záujem, chcela sa ho zbaviť. Dôvodil, že k záveru, že nedošlo k uzavretiu nájomnej zmluvy, zodpovedá i to, že žalovaná oprávnenie predmet lízingu postupovať nájomnou zmluvou na inú osobu bez súhlasu lízingovej spoločnosti nemala, pokiaľ došlo k nejakému ústnemu dojednaniu, nebolo to medzi priateľom žalobkyne a žalovanou. Z tohto dojednania sa priateľ žalobkyne a žalobkyňa domnievali, že môžu užívať motorové vozidlo a majú povinnosť platiť lízingové splátky. Súd prvej inštancie konštatoval, že z týchto okolností nemožno vyvodiť, že došlo k uzavretiu platnej, či už nájomnej alebo kúpnej zmluvy a už vôbec nie medzi účastníkmi konania. Obaja účastníci mali plnú vedomosť o tom, že tento stav trvá i napriek nesúhlasu lízingovej spoločnosti. Skutočný stav, ktorý hoci nebol v súlade so stavom právnym, bol obidvoma účastníkmi tolerovaný. Žalobkyňa, ktorá preukázateľne od decembra 2009 do júna 2012 uhrádzala lízingové splátky, súčasne preukázateľne motorové vozidlo bez akéhokoľvek rušenia zo strany žalovanej užívala a žalovaná po celý tento čas motorové vozidlo neužívala vôbec. Keďže plnenie, ktoré poskytovala žalobkyňa za žalovanú lízingovej spoločnosti, poskytovala bez právneho dôvodu a plnila teda povinnosť za ňu, možno hovoriť len o bezdôvodnom obohatení, ktoré sa musí vydať v rozsahu, v akom sa žalovaná obohatila. Súd mal za to, že žalovaná by bola povinná vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie v rozsahu zaplatených splátok, ktoré boli nepochybne zaplatené na účet lízingovej spoločnosti a boli použité na splátky z predmetnej lízingovej zmluvy, teda na splnenie jej povinnosti z tejto zmluvy. Predmetom konania bol nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 3 917 eur z titulu platieb za dobu od 01.12.2009 do 11.06.2012, či už v hotovosti alebo prevodom z účtu. Bezdôvodným obohatením na druhej strane, teda na strane žalobkyne, je však aj užívanie veci bez právneho dôvodu. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobkyňa aj žalovaná si museli byť vedomé, že vzťah medzi nimi vzniknutý na základe ústnej dohody so svedkom O. nebol vzťahom s právom súladným. Zameral preto dokazovanie aj na zistenie rozsahu bezdôvodného obohatenia na strane žalobkyne, ktorá užívala predmetné vozidlo od decembra 2009 až do júna 2012. Konštatoval, že odplata za užívanie cudzieho vozidla nie je upravená žiadnym cenovým predpisom, preto urobil dotazy na obchodné spoločnosti zaoberajúce sa prenájmom, resp. požičiavaním vozidiel, ktoré však prenajímajú vozidlá ako podnikatelia s komerčným zameraním a nie ako súkromné osoby a predovšetkým ide o krátkodobé prenájmy. Z vyjadrenia podnikateľa U. Y. zistil, že orientačne cena dlhodobých prenájmov vozidiel sa pohybuje od 500 eur do 1 000 eur mesačne. Uviedol, že z ponuky autopožičovní na internete vyplýva, že cena dlhodobých prenájmov nad jeden mesiac sa pohybuje nad 400 eur za mesiac, a to pri vozidlách v najnižšej ekonomickej triede. Pri určovaní rozsahu bezdôvodného obohatenia na strane žalobkyne ustálil, že mesačne v užívaní vozidla mohla prijať plnenie rovnajúce sa najmenej výške lízingovej splátky vo výške 354 eur. Žalobkyňa pritom za dobu užívania ani všetky splátky neuhradila, pretože na splátkach bol evidentne dlh, čo nakoniec viedlo aj k odobratiu vozidla lízingovou spoločnosťou. Pokiaľ by teda žalobkyňa užívala predmetné vozidlo najmenej 2,5 roka, teda 30 mesiacov, pri cene nájmu v autopožičovni približne 400 eur mesačne, zaplatila by za takéto užívanie sumu najmenej 12.000 eur. Vzhľadom na výšku žalovaného nároku súd prvej inštancie dospel k záveru, že na strane žalovanej nevzniklo žiadne bezdôvodné obohatenie, pretože síce žalobkyňa bez právneho dôvodu plnil lízingové splátky za ňu, avšak na druhej strane žalovaná vozidlo fyzicky neužívala, vozidlo užívala bez právneho dôvodu žalobkyňa, ktorá taktiež získavala bezdôvodné obohatenie. Súd preto žalobu zamietol ako nedôvodnú. Súd prvej inštancie konštatoval, že rozhodnutie zodpovedá aj spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi, keď platby žalobkyne považoval za vyvážené s možnosťou užívať motorové vozidlo a na druhej strane plnenie poskytnuté za žalovanú je vyvážené tým, že nemala možnosť vozidlo užívať a na uvedenom nemôže zmeniť ani to, že obe účastníčky konali z nevedomosti. V súlade s ust. § 151 ods. 3 O.s.p. súd uviedol, že o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia. trov konania, ktorá je špecifikovaná v odôvodnení napadnutého rozsudku. 2. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie vytýkala, že svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, že sa riadne nevyporiadal s výpoveďami svedkov. Zastávala názor, že užívala motorové vozidlo na základe právneho dôvodu, ktoré tvrdenie je podložené výpoveďami svedkov a jej výpoveďou, ako aj samotným konaním žalovanej, ktorá sama podpísala žiadosť o prevod práv a povinností zo dňa 08.12.2010 pre lízingovú spoločnosť. Poukázala na výpovede svedkov S. O., V. O., V. B.. Konštatovala, že žalovaná chcela predmetné motorové vozidlo predať alebo postúpiť lízing. Vyslovil preto názor, že potom ako zistila, že už zostáva len malý počet splátok, rozhodla sa ich doplatiť a tak získať motorové vozidlo lacno, keďže lízing už bol takmer celý splatený. Ona , resp. jej priateľ na vozidlo uzatvoril aj zákonné poistenie, ktoré sám uhrádzal, komunikoval s lízingovou spoločnosťou, jednotlivé splátky lízingu uhrádzal na účet lízingovej spoločnosti a nie žalovanej. Mala za to, že všetky skutočnosti preto naznačujú tomu, že hoci nedošlo k prepisu motorového vozidla, cieľom oboch účastníkov bolo motorové vozidlo predať, resp. kúpiť, čo zakladá právny titul užívania motorového vozidla. Žalovaná si počas konania vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré jej súd priznal, neuplatnila. Jej tak bolo upreté právo konať pred súdom, z ktorého dôvodu nemohla vzniesť námietku premlčania vydania bezdôvodného obohatenia. Dôvodila, že súd prvej inštancie nedokázal riadne vyčísliť nájomné za užívanie vozidla, vychádzal z údajov využívaných na podnikateľské účely a navyše nie na triedu vozidla, aké je predmetom sporu. Rozsudok považuje za nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný. 3. K podanému odvolaniu vyjadrenie podané nebolo. 4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť. 5. V prvom rade je potrebné konštatovať, že od 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok (CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok (O.s.p.) s tým, že z ust. § 470 ods. 1,2 veta prvá CSP vyplýva, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. 6. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z daného titulu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza nasledovné. 7. Podaným odvolaním žalobkyňa namieta, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uplatnila tak odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. (teraz ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP). 8. Pokiaľ ide o odvolací dôvod, uvádzaný žalobkyňou podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. ( § 365 ods. 1 písm. f) CSP), jeho nedostatok spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. 9. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. ( teraz ust. § 191 ods. 1 CSP). Podľa citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníka nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až § 135 O.s.p. (teraz ust. § 191 až § 194 CSP). Odvolacím dôvodom podľa citovaného ustanovenia možno teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na nesprávnosť ktorého je možné usudzovať len zo spôsobu, akok nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. 10. V preskúmavanej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie na správne zistený skutkový stav veci použil správne právne predpisy, ktoré aj správne aplikoval. Zároveň vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle zásad upravených v ust. § 132 O.s.p. (teraz § 191 ods. 1 CSP), pri ktorom nezistil odvolací súd logické, ani faktické rozpory. 11. Žalobkyňa sa podanou žalobou od žalovanej domáhala zaplatenia sumy 3 917 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia, a to zaplatením mesačných splátok za žalovanú, ku ktorým bola povinná z lízingovej zmluvy. 12. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech, získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 13. Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát neoprávneného majetkového prospechu, ktorého dôsledkom je povinnosť vydať všetko, čo bolo plnením pri absencii právneho titulu nadobudnuté. Prospech z plnenia bez právneho dôvodu vzniká prijatím plnenia, ku ktorému právny dôvod od začiatku absentoval. 14. Plnenie, ktoré žalobkyňa poskytovala lízingovej spoločnosti v rozsahu zaplatených splátok za žalovanú, bolo plnením bez právneho dôvodu, na ktorej skutočnosti nič nemení, že žalovaná mala záujem previesť práva a povinnosti z lízingovej zmluvy na tretiu osobu. Lízingová spoločnosť potrebný súhlas k takémuto úkonu neudelila a táto skutočnosť bola účastníkom známa. Žalovaná by sa v dôsledku takéhoto plnenia žalobkyňou bezdôvodne obohatila za predpokladu, že by žalobkyňa predmet lízingu neužívala. Súd prvej inštancie však správne postupoval, keď neponechal bez povšimnutia tú skutočnosť, že práve žalovaná predmet lízingu neužívala, motorové vozidlo naopak užívala žalobkyňa, ktorá tým prijala plnenie, ktorého výška podľa dokazovania, vykonaného súdom prvej inštancie viedla súd k správnemu záveru o tom, že na strane žalovanej ku vzniku bezdôvodného obohatenia (vo finančnom vyčíslení) voči žalobkyni nedošlo. 15. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (pôvodne § 157 ods. 2 O.s.p., teraz ust. § 220 CSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky, spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Odvolací súd konštatuje, že ani tento odvolací dôvod nie je daný, nakoľko súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Obsah napadnutého rozhodnutia nemá žiaden súvis s porušením práva na spravodlivý proces v rozsahu nároku na ústavne korektné dôvody rozhodnutia súdu. Napadnuté rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto jeho závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že žalobkyňa sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie. 16. Odvolací súd záverom konštatuje, že sa nezaoberal všetkými námietkami žalobkyne, obsiahnutými v jej odvolaní, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Uvedený záver vyplýva z jednoznačne ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky. 17. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 379 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1,2 CSP tak, že žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).