Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19Co/284/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814215415 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3814215415.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu: B., právne zastúpeného S. proti žalovaným: 1/ Q., 2/ G., 3/ H., všetci žalovaní zastúpení opatrovníkom X., do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných: Q., právne zastúpeného U., o zaplatenie 4.356,42 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 27. apríla 2016, č.k. 13C/136/2014-108, takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalobcu zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných (občianskemu združeniu Q.) náhradu trov konania v sume 338,45 eur p o t v r d z u j e . E. má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie, nepriznal náhradu trov konania žalovaným 1/ až 3/, uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v sume 338,45 eur, na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka a súčasne rozhodol o vrátení súdneho poplatku v sume 254,30 eur žalobcovi. Súd prvej inštancie zdôvodnil uznesenie tým, že dňa 22.04.2016 mu bolo doručené e- mailové podanie žalobcu zo dňa 21.04.2016, ktorým žalobca zobral svoj návrh (žalobu) v celom rozsahu späť, žiadal konanie zastaviť a vedľajšiemu účastníkovi nepriznať náhradu trov konania. Zároveň žiadal o vrátenie súdneho poplatku za návrh. Elektronické podanie bolo doplnené originálom písomného podania, ktorý bol doručený súdu dňa 27.04.2016. Vedľajší účastník dňa 22.04.2016 doručil súdu nesúhlas so späťvzatím návrhu žalobcom, nakoľko je daný naliehavý záujem na meritórnom rozhodnutí vo veci. Zároveň si vedľajší účastník pre prípad zastavenia konania vyčíslil trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 677,60 eur za 4 úkony právnej pomoci po 161,01 eur a 4 prislúchajúce režijné paušály po 8,39 eur. Keďže žalobca zobral svoj návrh (žalobu) v celom rozsahu späť ešte pred začatím pojednávania vo veci samej, súd konanie podľa § 96 ods. 1 až 3 O.s.p. zastavil. Nesúhlas vedľajšieho účastníka na strane žalovaných so späťvzatím návrhu a zastavením konania nie je právne účinný v zmysle § 96 ods. 3 O.s.p., a teda súd naň nemohol prihliadať. V časti o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil rozhodnutie tým, že žalobca vzal svoj návrh (žalobu) v tomto konaní späť bez toho, aby mu žalovaní 1/ až 3/ plnili, čoho sa svojím návrhom domáhal, a preto z procesného hľadiska zásadne platí, že žalobca zavinil, že konanie muselo byť zastavené (§ 146 ods. 2 veta prvá O.s.p.), a teda je povinný nahradiť trovy konania. Súd žalovaným 1/ až 3/ náhradu trov konania nepriznal, keďže si náhradu trov konania podľa § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnili. Ďalej súd uložil žalobcovi nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných trovy právneho zastúpenia podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 a § 15 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov, a to vo výške 338,45 eur (za prevzatie a prípravu zastúpenia vedľajšieho účastníka v roku 2014 v sume 161,01 eur + režijný paušál 8,04 eur a vyjadrenie vedľajšieho účastníka vo veci zo dňa 19.06.2015 v sume 161,01 eur + režijný paušál 8,39 eur, t. j. celkom trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka v sume 338,45 eur). Ostatné trovy právneho zastúpenia súd prvej inštancie nepovažoval za účelné na strane vedľajšieho účastníka, keďže súd nevyzýval vedľajšieho účastníka na vyjadrenie k odvolaniu žalobcu proti uzneseniu o pripustení vedľajšieho účastníka do konania a ani na vyjadrenie súhlasu, či nesúhlasu so späťvzatím návrhu (žaloby) žalobcom, keďže išlo o späťvzatie pred prvým pojednávaním vo veci samej, kedy súhlas so späťvzatím nie je potrebné zisťovať a aj prípadný nesúhlas je neúčinný podľa § 96 ods. 3 O.s.p. 2. Proti uvedenému uzneseniu v časti o povinnosti žalobcu zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania podal včas odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd zmenil výrok o trovách tak, že vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania neprizná. Uviedol, že považuje právne zastúpenie vedľajšieho účastníka v predmetnom konaní za nadbytočné, účelové a nehospodárne. V danom prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Podľa jeho názoru trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka neboli vynaložené účelne, a preto ich nemožno priznať, keď vedľajší účastník poskytuje procesné podania nadbytočne, opakuje rovnaké vyjadrenia bez uvedenia nových, procesne významných skutočností a automaticky uplatňuje nedôvodnú námietku premlčania. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7 MCdo 15/2014, 6 MCdo 5/2013 a dôvodil, že združenie na ochranu spotrebiteľa musí byť samé z podstaty svojej existencie schopné poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach, keďže jeho účelom je kolektívna ochrana spotrebiteľov a zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní. Reálne musí disponovať zodpovedajúcou materiálnou, ako aj personálnou základňou, minimálne v rozsahu zabezpečenia možnosti vykonávania základných proklamovaných cieľov. Žalobca zdôraznil, že združenie na ochranu spotrebiteľa ako vedľajší účastník vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na stav konania a vôľu žalovaného, žiada o zasielanie žaloby a navrhuje priznanie trov, pričom nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade a len z označenia účastníkov usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Paušálny vstup združenia, zastúpeného advokátom, do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiaden dôvod, iba zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že jeho cieľom je získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. 3. Občianske združenie Q. (do 30.06.2016 v postavení vedľajšieho účastníka) vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhlo uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správne potvrdiť a uplatnilo si náhradu trov odvolacieho konania. Uviedlo, že Občiansky súdny poriadok (O.s.p.) umožnil občianskym združeniam, zameraným na ochranu spotrebiteľa, vstúpiť do spotrebiteľských sporov aj v prípade, že nemajú žiadnu vedomosť o týchto sporoch. Z logiky veci tak vyplýva, že k oboznámeniu sa so spisom môže dôjsť práve až po vstupe vedľajšieho účastníka do konania. Iba oboznámením sa s predmetnou vecou, po vstupe vedľajšieho účastníka do konania, je možné posúdiť, či sa dá spotrebiteľovi pomôcť v spore, pričom súčasťou vstupu je oboznámenie sa s podstatnými okolnosťami prípadu. K námietke žalobcu, že paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom do konaní navodzuje dojem, že účelom nie je ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia, občianske združenie uviedlo, že takéto tvrdenie nie je ničím podložené a aj keby bol vstup vedľajšieho účastníka motivovaný hlavne získaním trov právneho zastúpenia, tieto získa len v prípade úspechu spotrebiteľa v spore, teda tým, že ochráni práva spotrebiteľa a bude zastupovať jeho záujmy. Žalobca v tomto prípade využil svoje právo a je zastúpený advokátskou kanceláriou, avšak toto právo upiera vedľajšiemu účastníkovi. Právne argumenty, použité vedľajším účastníkom, boli opodstatnené, úkony boli účelne vynaložené. Náhradu trov dosiahne vedľajší účastník len v prípade, ak žalobca bude v konaní neúspešný, čo je potrebné považovať za súčasť rizika pri súdnom uplatnení, napr. premlčanej pohľadávky alebo plnenia z neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Je zrejmé, že pokiaľ by žalobca uplatňoval pohľadávky, na ktoré má nárok, nedošlo by k náhrade trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi. Občianske združenie poukázalo na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. PL. ÚS 1/2014; III. ÚS 457/2014), Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 7MCdo/4/2010), Krajského súdu v Prešove (sp. zn. 7Co/34/2012), Krajského súdu v Banskej Bystrici (sp. zn. 17Co/87/2012; 15Co/169/2012; 13Co/193/2012), Okresného súdu Prievidza (sp. zn. 18C/63/2014). 4. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalobcom, pred predložením veci na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu, došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), podľa ktorého súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania v predmetnom spore. V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval otázku dôvodov na priznanie, nepriznanie, alebo krátenie trov konania (vrátane otázky účelnosti vynaložených trov) podľa ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie. Procesne postupoval odvolací súd už podľa nových procesných ustanovení CSP. 5. Výroky, ktorými bolo konanie zastavené, žalovaným 1/ až 3/ nebola priznaná náhrada trov konania a bolo rozhodnuté o vrátení súdneho poplatku žalobcovi, neboli odvolaním napadnuté, nadobudli právoplatnosť a odvolací súd ich nepreskúmaval. 6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP v napadnutej časti bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako vecne správne. 7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca uplatňoval voči žalovaným 1/ až 3/ zaplatenie sumy 4.356,42 eur s úrokom z omeškania v sume 31,52 eur, ďalej s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 4.356,42 eur od 11.05.2011 do zaplatenia a náhradu trov konania. Podaním zo dňa 23.09.2014, doručeným Okresnému súdu Prievidza dňa 26.09.2014, vstúpilo do konania E. ako vedľajší účastník na strane žalovaných. Vedľajší účastník doručil dňa 26.06.2015 súdu prvej inštancie vyjadrenie z 19.06.2015, v ktorom okrem iného vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, ako aj námietku porušenia spotrebiteľského práva pri vyhlásení predčasnej splatnosti dlhu žalovaného, pričom poukázal na ustanovenia § 53 ods. 9, § 101 a § 103 Občianskeho zákonníka, na judikatúru vo vzťahu k premlčaniu (R 28/1984), ale tiež na ustanovenie čl. 7 bodu 7.6.1 všeobecných obchodných podmienok. Spochybnil i platné postúpenie pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalobcu, nakoľko žalobca nepredložil žiaden dôkaz o splnení povinnosti vyplývajúcej mu z § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, t. j. o dodržaní písomnej formy výzvy postupcu, adresovanej klientovi, že je v omeškaní a následne o dodržaní 90-dňovej lehoty pred postúpením pohľadávky tretej osobe. Zdôraznil, že túto povinnosť nemožno nahradiť jednostranným vyhlásením postupcu v zmluve o postúpení pohľadávok a mal za to, že žalobca z tohto dôvodu nedisponuje aktívnou legitimáciou v tomto konaní. Žalobca podaním zo dňa 21.04.2016 vzal žalobu v celom rozsahu späť bez uvedenia dôvodu a bez toho, aby mu žalovaní plnili to, čoho sa žalobou domáhal. 8. V civilnom konaní sa o náhrade trov konania rozhoduje podľa zásady zodpovednosti za výsledok konania alebo zodpovednosti za zavinenie alebo za náhodu. V zmysle § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. nemal žiaden z účastníkov právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené. Avšak rozhodovanie o náhrade trov v prípade zastavenia konania v dôsledku späťvzatia žaloby osobitne upravovalo ustanovenie § 146 ods. 2. Podľa prvej vety tohto ustanovenia mal povinnosť nahradiť trovy konania ten, kto zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Toto zavinenie je možné posudzovať len z procesného hľadiska, nakoľko nárok na náhradu trov konania je nárokom, ktorý má oporu v ustanoveniach procesného práva, preto vo vzťahu k otázke, či účastník konania zavinil, že konanie muselo byť zastavené, je významný iba procesný výsledok. Za predpokladu, že k späťvzatiu žaloby, ktorá bola podaná dôvodne, došlo pre správanie žalovaného (typickým príkladom tejto situácie je, keď žalovaný až v priebehu súdneho konania splní to, čo žalobca požaduje v žalobe), je povinný hradiť náklady konania žalovaný (§ 146 ods. 2 druhá veta O.s.p.). Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania týmito zásadami riadil, pričom správne dospel k záveru, že procesne zavinil zastavenie konania žalobca tým, že vzal žalobu späť bez toho, aby dôvodom späťvzatia bolo správanie žalovaných, preto žalobca zodpovedá za trovy konania. Správnosť aplikácie týchto zásad žalobca v odvolaní ani nespochybňoval. Odvolacie námietky žalobcu spočívali na právnom posúdení otázky, či právo na náhradu trov konania, priznané podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., sa vzťahuje i na vedľajšieho účastníka, podporujúceho v konaní procesne úspešných žalovaných (spotrebiteľov). Žalobca v podanom odvolaní namietal predovšetkým, že vedľajšiemu účastníkovi nie je možné priznať náhradu trov konania podľa § 142 O.s.p., nakoľko nemá žiaden vzťah k úspechu, či neúspechu účastníka konania, spochybňoval jeho zastupovanie zástupcom z radov advokátov a účelnosť vynaložených trov vedľajšieho účastníka. 9. Odvolací súd uvádza, že so zavedením inštitútu vedľajšieho účastníka, vystupujúceho na podporu účastníka - spotrebiteľa (ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p.), nedošlo k žiadnej takej zmene ustanovení O.s.p. o náhrade trov konania (§ 142 až § 150 O.s.p.), ktorá by reagovala na nový inštitút. Súčasne ani samotná právna úprava uvedeného inštitútu problematiku náhrady trov konania neupravuje. Nie je tak daný žiaden zákonný podklad pre zmenu ustálenej súdnej praxe z obdobia pred zavedením vedľajšieho účastníctva podľa ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p., ktorá priznávala náhradu trov konania aj vedľajšiemu účastníkovi. Právo na náhradu trov konania, ako aj povinnosť nahradiť trovy konania, vyplýva z ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p., v zmysle ktorého má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, koná však iba sám za seba. Pokiaľ teda O.s.p. nevyhradil práva a povinnosti v konaní iba niektorému z účastníkov, teda výslovne žalobcovi (napr. dispozícia s návrhom) alebo žalovanému (napr. súhlas so späťvzatím), je potrebné všetky ostatné práva a povinnosti, dané Občianskym súdnym poriadkom všeobecne účastníkovi konania, považovať aj za práva a povinnosti vedľajšieho účastníka. Pretože ustanovenie § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., aplikované aj v danom prípade, neviaže právo na náhradu trov konania výslovne na žalovaného, ale vo všeobecnosti na účastníka, zakladá uvedené ustanovenie povinnosť, ako aj právo na náhradu trov konania s poukazom na ustanovenie § 93 ods. 4 O.s.p. aj vedľajšiemu účastníkovi v zmysle zásad zodpovednosti za výsledok konania, prípadne za zavinenie alebo za náhodu. Z uvedeného vyplýva, že vedľajší účastník, hoci v konaní zostáva treťou osobou, má rovnaké práva a povinnosti ako účastník, na stranu ktorého vstúpil podľa § 93 ods. 4 O.s.p., a preto pre prípad úspechu ním podporovaného účastníka v súdnom konaní má rovnako ako úspešný účastník právo na náhradu trov konania. Správne preto súd prvej inštancie priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia s poukazom na § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. 10. Pokiaľ žalobca namietal, že trovy konania v prípade, ak sa vedľajší účastník nechá zastúpiť advokátom, nemožno považovať za účelne vynaložené na uplatnenie, alebo bránenie práva, odvolací súd poukazuje na článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom. Tak ako žalobca, tak aj každý iný účastník súdneho konania má právo nechať sa zastúpiť právnym zástupcom, pričom toto právo, garantované Ústavou Slovenskej republiky, môže využiť za podmienok, ktoré v danom prípade bližšie upravuje Občiansky súdny poriadok (§ 18, § 24, § 25 ods. 1, § 93 ods. 4 O.s.p.). V ustanovení § 93 ods. 2 O.s.p. zákonodarca zvýšil ochranu spotrebiteľov, keď umožnil na strane spotrebiteľa ako vedľajšiemu účastníkovi zúčastniť sa konania takej právnickej osobe, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, pričom takýmto predpisom je zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Skutočnosť, že účastník konania je (alebo by mal byť) sám dostatočne právne kvalifikovaný (napríklad má právnické vzdelanie alebo zamestnáva právnikov), nie je dôvodom na to, aby sa takémuto účastníkovi nepriznali trovy právneho zastúpenia. Obdobne v danom prípade žalobcom namietaná skutočnosť, že predmetom činnosti vedľajšieho účastníka je ochrana práv spotrebiteľov, preto by mal byť dostatočne odborne a personálne vybavený na realizáciu tejto činnosti, sama osebe neznamená, že takýto subjekt nemá právo na právne zastúpenie. Ani Občiansky súdny poriadok, a ani zákon o ochrane spotrebiteľa nevylučujú, a ani neobmedzujú vyššie uvedené ústavné právo relevantných subjektov v procesnom postavení vedľajšieho účastníka nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. S právom na právne zastúpenie je nerozlučne spojené aj právo na náhradu trov právneho zastúpenia v prípade procesného úspechu daného účastníka (resp. vedľajšieho účastníka) za predpokladu, že išlo o trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Teda trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka nie je možné považovať za neúčelné len preto, že vedľajší účastník mohol hájiť práva žalovaného spotrebiteľa sám, bez advokáta. 11. K námietke neúčelnosti trov konania, vynaložených vedľajším účastníkom v tomto súdnom konaní, odvolací súd konštatuje, že vedľajší účastník vstúpil do konania podaním, doručeným súdu prvej inštancie dňa 26.09.2014 a dňa 26.06.2015 doručil súdu prvej inštancie vyjadrenie k žalobe, v ktorom - ako bolo uvedené vyššie - namietal premlčanie uplatneného nároku, porušenie spotrebiteľského práva pri vyhlásení predčasnej splatnosti dlhu žalovaného a spochybnil aj platnosť postúpenia pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalobcu, a tým aj aktívnu legitimáciu žalobcu. Prirodzene, niektoré formulácie sa vo vyjadreniach vedľajšieho účastníka, podávaných vo viacerých veciach, opakujú, je to však spôsobené tým, že takisto rovnaká je v týchto veciach právna argumentácia žalobcu a opakujú sa aj samotné zmluvné podmienky v zmluvách uzatváraných právnym predchodcom žalobcu. Podanie vedľajšieho účastníka, doručené súdu prvej inštancie dňa 26.06.2015, však nebolo iba všeobecným vyjadrením, ale bolo vecné, obsahovalo konkrétne vyjadrenia, vzťahujúce sa na predmet daného konania (okrem označenia účastníkov a predmetu konania aj citáciu konkrétnych ustanovení všeobecných zmluvných podmienok právneho predchodcu žalobcu) a konkrétnu právnu argumentáciu. Je tak nesporné (na rozdiel od skutkového stavu konštatovaného v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré citoval v odvolaní žalobca), že vedľajší účastník na strane žalovaných vyvinul aktivitu v záujme „pomoci v spore“ účastníkom, na strane ktorých v konaní vystupoval. Trovy vedľajšieho účastníka, spočívajúce v trovách právneho zastúpenia - odmene právneho zástupcu vedľajšieho účastníka za dva úkony právnej služby, a to (1.) prevzatie a príprava právneho zastúpenia, (2.) vyjadrenie k žalobe, vrátane režijných paušálov v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. preto nie je možné považovať za neúčelne vynaložené (na rozdiel od trov za ďalšie úkony, ktoré súd prvej inštancie považoval za neúčelné, čo však nebolo predmetom preskúmania odvolacím súdom, keďže vedľajší účastník rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolaním nenapadol). Tieto trovy súd prvej inštancie správne priznal a správne aj vypočítal (2 x 161,01 eur + paušál 8,04 eur za rok 2014 a paušál 8,39 eur za rok 2015). 12. Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. 13. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP. Keďže E. bolo v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešné, odvolací súd mu priznal voči neúspešnému odvolateľovi (žalobcovi) nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP). 14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).