Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19CoE/296/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815212752 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3815212752.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného F., právne zastúpeného R. proti povinnému T., o vymoženie 1.657,47 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza, č.k. 9Er/2775/2015-14 zo dňa 18. augusta 2015, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom, doručeným súdnemu exekútorovi dňa 31.03.2015, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 1.657,47 Eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, sp. zn. BW-C/0112/0038 vydaný dňa 20.07.2012 STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., a ktorý podľa vyznačenej doložky nadobudol právoplatnosť dňa 17.08.2012 a vykonateľnosť dňa 21.08.2012. Súdny exekútor Y.. R. U. dňa 24.07.2015 doručila súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z úradnej činnosti mal súd za preukázané, že exekučné konanie vedené pod sp. zn. 15Er/3808/2012 (EX 686/12) v prospech oprávneného: F. K., s.r.o., so sídlom U. XXX/A, XXX XX F., IČO XX XXX XXX proti povinnému: T. H. bolo zastavené uznesením Okresného súdu Prievidza, č.k. 15Er/3808/2012-27 zo dňa 11.04.2014 podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku potom, ako Okresný súd Prievidza uznesením, č.k. 15Er/3808/2012-13 zo dňa 06.11.2012 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodov tam uvedených zamietol a toto uznesenie v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 19CoE/138/2013-25 zo dňa 17.12.2013 nadobudlo právoplatnosť dňa 24.01.2014. Exekučným titulom v predmetnom a vo vyššie uvedenom exekučnom konaní je ten istý rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., sp. zn. BW-C/0112/0038, zo dňa 20.07.2012. Okresný súd Prievidza v odôvodnení uznesenia, č.k. 15Er/3808/2012-13 zo dňa 06.11.2012 okrem iného uviedol, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, uzavretej medzi oprávnený a povinným, na podklade ktorej oprávnený inicioval voči povinnému rozhodcovské konanie, nebola dojednaná individuálne a považoval ju za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z tohto dôvodu za absolútne neplatnú. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky nemohol byť na podklade takejto doložky vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý by bol spôsobilým exekučným titulom. Z uvedených dôvodov, použijúc eurokonformný výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa, interpretačné pravidlo podľa ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka (v pochybnostiach v prospech spotrebiteľa), rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov vyššieho stupňa, súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol a exekučné konanie zastavil pre rozpor exekučného titulu so zákonom. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci - rei iudicatae, ktorá vyplýva z ust. § 159 ods. 3 O.s.p., patrí medzi neodstrániteľné podmienky konania v zmysle § 103 a § 104 ods. 1 O.s.p. a bráni tomu, aby vec, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté, bola opäť prejednaná. Rovnakou vecou je uplatnenie toho istého nároku alebo stavu, o ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, pokiaľ je súčasne daná totožnosť osôb a totožnosť predmetu konania. Ide o procesné vyjadrenie ústavnoprávnej zásady ne bis in idem, teda nie dvakrát o tej istej veci. Keďže v predmetnom exekučnom konaní, sp. zn. 9Er/2775/2015 je podkladom pre vymoženie pohľadávky oprávneného proti povinnému ten istý rozhodcovský rozsudok, v súvislosti s ktorým už súd vo svojom skoršom rozhodnutí, č.k. 15Er/3808/2012-13 zo dňa 06.11.2012 jednoznačne konštatoval, že nie je spôsobilým exekučným titulom, súd prvého stupňa bol toho názoru, že za týchto podmienok ide o prekážku rozhodnutej veci a toto exekučné konanie je potrebné zastaviť podľa § 104 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, poukazujúc na ust. § 205 ods. 2 písm. a), d), f), e) a § 221 ods. 1 písm. d), f), h) O.s.p. Uviedol, že v tejto fáze exekučného konania príslušný exekučný súd rozhoduje výlučne o podanom návrhu na vydanie poverenia, pričom exekučný súd môže rozhodnúť len dvomi spôsobmi, a to tak, že súdnemu exekútorovi udelí poverenie, alebo žiadosť o udelenie poverenia zamietne. Dôvodil, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Cdo 205/2011. Zastával názor, že v danom prípade exekučný súd nesprávne aplikoval ust. § 251 ods. 4, § 159 ods. 3, § 104 ods. 1 prvá veta a § 103 O.s.p., pretože v exekučnom konaní nie je možné na predchádzajúce exekučné konanie, ktoré sa skončilo uznesením o zastavení, aplikovať zásadu res iudicata. Exekučné konanie nemá vo svojom predmete vec, o ktorej by sa mohlo právoplatne rozhodnúť a predstavuje len vykonávacie konanie, ktorého obsahom je nútený výkon už právoplatne rozhodnutej veci. V exekučnom konaní sa nerozhoduje o merite veci, o ktorom by sa rozhodovalo, ale predstavuje len proces. Vo svojej argumentácii poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo 108/2012. Podľa ust. § 44 ods. 2, prvá a druhá veta Exekučného poriadku je súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Oprávnený mal za to, že z povahy veci nie je možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. V tomto štádiu podľa oprávneného súd nie je oprávnený rozhodovať ani o zastavení konania, a to už vôbec nie, pokiaľ sa nevysporiadal s otázkou o udelení, resp. neudelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Oprávnený mal za to, že súd postupoval v rozpore so zákonom, a tým porušil právo na spravodlivý súdny proces a odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Poukázal na uznesenia ústavného súdu, sp. zn. IV. ÚS 252/04, II. ÚS 85/06, II. ÚS 380/2013, II. ÚS 499/2012. V tejto súvislosti poukázal aj na uznesenia Krajského súdu v Bratislave, č.k. 18CoE/633/2011-25 zo dňa 26.06.2012, Okresného súdu Malacky, č.k. 23Er 2074/2011-13. Zastával právny názor, že postupom exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, ho nezákonne zvýhodňuje len na základe jeho postavenia. Exekučný súd tak nahrádza pasivitu povinného, svojím konaním a svojou vôľou bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 23/2013, sp. zn. III. ÚS 153/07 a sp. zn. III. ÚS 171/06. Vytýkal súdu prvého stupňa, že v predmetnom konaní sa nezaoberal procesnou situáciou, keď v prvom rade mal rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ale predmetným uznesením zastavil exekučné konanie, čo je v rozpore so zákonom. Zastával názor, že súd prvého stupňa exekúciu predčasne zastavil, čím mu odňal jeho právo konať pred súdom. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril. Krajský súd v Trenčíne preskúmal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie okresného súdu je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. krajský súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie okresného súdu, s ktorým sa stotožňuje. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého uznesenia okresného súdu krajský súd dopĺňa nasledovné: V predmetnej veci sa oprávnený návrhom, doručeným súdnemu exekútorovi dňa 31.03.2015, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie 1.657,47 Eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, sp. zn. BW-C/0112/0038 vydaný dňa 20.07.2012 STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie, keďže v predmetnom exekučnom konaní, sp. zn. 9Er/2775/2015 je podkladom pre vymoženie pohľadávky oprávneného proti povinnému ten istý rozhodcovský rozsudok, v súvislosti s ktorým už súd prvého stupňa vo svojom skoršom rozhodnutí, č.k. 15Er/3808/2012-27 zo dňa 11.04.2014 podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku potom, ako Okresný súd Prievidza uznesením, č.k. 15Er/3808/2012-13 zo dňa 06.11.2012, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodov tam uvedených zamietol a toto uznesenie v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 19CoE/138/2013-25 zo dňa 17.12.2013 nadobudlo právoplatnosť dňa 24.01.2014. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že za týchto podmienok ide o prekážku rozhodnutej veci a toto exekučné konanie je potrebné zastaviť s poukazom na ust. § 104 ods. 1 O.s.p. Podľa ust. § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Podľa ust. § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa ust. § 104 ods. 1 O.s.p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované. Podľa ust. § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Existencia prekážky právoplatne rozhodnutej veci je predpokladom toho, aby súd nekonal a nerozhodoval o veci, o ktorej už prv právoplatne rozhodol iný súd, prípadne iný orgán, ktorého rozhodnutím je civilný súd viazaný. Prekážka rei iudicatae sa zaraďuje do kategórie neodstrániteľných vád konania, existencia ktorých má za následok zastavenie konania bez ďalšieho (iné rozhodnutie súdu v prípade prekážky rozhodnutej veci neprichádza do úvahy). V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné poukázať na ust. § 103 O.s.p., podľa ktorého kedykoľvek počas konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky konania, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). V ust. § 104 ods. 1 O.s.p. je ďalej zakotvené, že ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Z citovaných ustanovení O.s.p. teda vyplýva, že podmienky konania, za ktorých môže súd vo veci konať, súd skúma z úradnej povinnosti a kedykoľvek za konania. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k porušeniu procesnej podmienky prekážky rei iudicatae dôjde vtedy, ako správne poukázal i súd prvého stupňa v preskúmavanej veci, ak sú kumulatívne splnené tri podmienky: začne sa opätovne konať, hoci už bolo vo veci právoplatne rozhodnuté; konať sa opätovne začne medzi tými istými účastníkmi a o tej istej veci. Z ust. § 251 ods. 4 O.s.p. je nutné vyvodiť, že pre exekučné konanie platia procesné podmienky, ktoré sú v podstate totožné s podmienkami sporového (nachádzacieho) konania. Na to nadväzujú aj dôsledky nedostatku podmienok konania; ak pôjde o neodstrániteľnú podmienku exekučného konania, súd je povinný exekučné konanie zastaviť, a to práve vzhľadom na ust. § 103 a § 104 O.s.p. v spojení s ust. § 251 ods. 4 O.s.p. Vychádzajúc zo skutočnosti, že Exekučný poriadok neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo prekážku rozhodnutej veci, je potrebné aj na exekučné konanie aplikovať ust. § 159 ods. 3 O.s.p., ktoré výslovne zakotvuje, že len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Pre posúdenie rozsahu tohto striktného zákazu je nevyhnutné ustáliť, čo sa rozumie rozhodnutím vo veci samej v exekučnom konaní. Vecou samou sa rozumie nárok uplatňovaný iniciátorom súdneho (ale aj exekučného) konania, ktorý je predmetom konania, spolu s príslušenstvom tohto nároku. V exekučnom konaní je predmetom konania žiadosť oprávneného o tzv. nútený výkon rozhodnutia (exekučného titulu), a to v prípade, ak povinný dobrovoľne nesplnil povinnosť vyplývajúcu z tohto rozhodnutia. Uznesenie, ktorým sa v exekučnom konaní rozhodlo o neprípustností exekúcie ako celku, bez špecifikácie jej časti, či určitých spôsobov vykonania exekúcie, je rozhodnutím súdu vo veci samej. Odvolací súd po preskúmaní veci, zohľadňujúc vyššie uvedené východiská, poukazuje na skutočnosť, že pred podaním návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie v predmetnej exekučnej veci exekučný súd už o totožnom nároku oprávneného, uplatnenom návrhom na vykonanie exekúcie a vyplývajúcom z toho istého exekučného titulu, medzi tými istými účastníkmi exekučného konania, právoplatne rozhodol, a to uznesením, č.k. 15Er/3808/2012-27 zo dňa 11.04.2014, ktorým exekúciu zastavil. V uvedenej exekučnej veci dospel súd prvého stupňa k záveru, že predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.01.2014 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.12.2013, č.k. 19CoE/138/2013-25. Nakoľko uvedeným uznesením o zastavení exekúcie bolo právoplatne rozhodnuté o právnom nároku oprávneného, ktorý bol priznaný v exekučnom titule, pričom skutkové okolnosti vedúce k záveru o nespôsobilosti tohto exekučného titulu zostali nezmenené, ide o meritórne rozhodnutie, ktoré založilo prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Vzhľadom na túto skutočnosť odvolací súd zastáva v zhode so súdom prvého stupňa právny názor, že uznesenie súdu prvého stupňa, č.k. 15r/3808/2012-27 zo dňa 11.04.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 19CoE/138/2013-25 zo dňa 17.12.2013, založilo prekážku rei iudicatae, a teda, pokiaľ v totožnej veci podal oprávnený návrh na vykonanie exekúcie, v takomto exekučnom konaní nemožno pokračovať a je potrebné ho zastaviť pre existenciu neodstrániteľnej prekážky konania. V zmysle § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Exekučný súd má teda povinnosť v každej fáze exekučného konania skúmať splnenie podmienok konania a v prípade ich zistenia, v závislosti od toho, či ide o vadu podmienok odstrániteľnú, či nie, musí náležite procesne reagovať. Súd prvého stupňa preto správne v predmetnej exekučnej veci po zistení existencie neodstrániteľnej vady podmienok konania exekučné konanie zastavil bez toho, aby rozhodoval o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne. Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .