Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 16CoE/331/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4606208399 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:4606208399.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598 Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej: P. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., C. F. XXX/XX, štátna občianka Slovenskej republiky, o vymoženie sumy 282,15 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske zo dňa 16. marca 2016, č.k. 4Er/728/2008-83, takto r o z h o d o l : Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Povinnej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Ex. por. Uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 05.08.2006, doručeným exekútorskému úradu dňa 21.08.2006 domáhal proti povinnej vykonania exekúcie pre vymoženie sumy 282,15 Eur (8.500,- Sk) s príslušenstvom, na podklade rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. zo dňa 28.04.2006, sp. zn. SR 1209/06, ktorý mal podľa vyznačenej doložky nadobudnúť právoplatnosť dňa 22.05.2006 a vykonateľnosť dňa 25.05.2006. Súd poveril vykonaním exekúcie dňa 06.09.2006 JUDr. Pavla Šajánka, súdneho exekútora so sídlom v Senici. Uviedol, že uznesením zo dňa 18.02.2013 č.k. 4Er/728/2008-17 súd prvej inštancie exekúciu zastavil z dôvodu, že rozhodcovská doložka, na podklade ktorej bol vydaný exekučný titul, je absolútne neplatná, pretože je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 28.05.2014, č.k. 16CoE/80/2013-42 napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Oprávnený súdu prvej inštancie doručil dňa 21.01.2016 zmluvu o úvere č. XXXXXXX uzavretú dňa 05.10.2005 medzi ním ako veriteľom a povinnou ako dlžníkom. Predmetom zmluvy bol úver vo výške 165,97 Eur (5.000,- Sk) splatný v 12 mesačných splátkach po 27,22 Eur (820,- Sk). Exekučný súd dospel k záveru, že oprávnený a povinná uzavreli dňa 05.10.2005 spotrebiteľskú zmluvu, súčasťou ktorej bola aj rozhodcovská doložka, ktorá bola inkorporovaná do Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sa stali súčasťou zmluvy. Súd pritom vychádzal z toho, že oprávnený je podnikateľ, ktorý okrem iného poskytuje úvery a povinná nie je podnikateľom. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by bola podnikateľom v čase uzavretia zmluvy. Takto dojednaná rozhodcovská doložka nedáva povinnej (dlžníkovi, spotrebiteľovi) nijakým spôsobom možnosť ovplyvniť jej podstatu a zmysel. Dlžník, ktorý podpíše zmluvu o úvere s oprávneným, nemá možnosť ovplyvniť Všeobecné obchodné podmienky, ktoré sú súčasťou zmluvy, a ktorých súčasťou je rozhodcovská doložka. Nemá možnosť vybrať si rozhodcovský súd, nemá možnosť obmedziť rozsah sporov, ktoré budú riešené v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka má povahu tzv. nulitného právneho aktu, nevytvára teda exekučný titul v prospech oprávneného proti povinnej. Súd prvej inštancie preskúmaním exekučnej veci dospel k záveru, že oprávnený predložil na vykonanie nespôsobilý, nevykonateľný exekučný titul, a exekúcia sa nemala ani začať. Za takéhoto právneho stavu je exekúcia neprípustná a súd ju musí ex offo zastaviť. Poukázal na to, že o trovách zastavenej exekúcie rozhodne samostatným uznesením, v prípade ich uplatnenia súdnym exekútorom, po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie. 2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote, prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie oprávnený z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. b), f) O.s.p. a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d), e) a f) O.s.p. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.07.2013, č.k. II. ÚS 499/2012-47. Exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/EHS svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku, a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku (reakcii) povinnej. Poukázal na rozsudky Spolkového súdneho dvora z 13.01.2005, III ZR 265/03, z 19.05.2011, III ZR 16/11 a na uznesenia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1281/12 z 11.10.2012 a sp. zn. II. ÚS 3057/10 z 05.10.2011. Citoval aj časť odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE/641/2011 zo dňa 30.11.2012. Oprávnený zastával názor, že súd prvej inštancie sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Exekučný súd totiž nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu, uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž musí s právoplatným rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Uviedol, že ak sa súd nestotožní s výkladom ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ho uviedol oprávnený vo vyššie uvedenej argumentácii, žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ďalej uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania na podklade uvedeného rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte, spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Zastával názor, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, a to v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu, pričom pre toto jeho iné postavenie ho exekučný súd vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o úvere. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, ktoré však výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Oprávnený tiež uviedol, že súd prvej inštancie nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak bol podľa zákona povinný učiniť. Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka je platná. Účastníkom zmluvy je totiž daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd a preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. V závere vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného preto nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mal za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Upozornil na to, že v predmetnej veci nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie pritom nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Oprávnený navrhol, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky: či sa má tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť aj neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú. Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Ex. por., žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Ex. por. s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. 3. Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo. 4. Na základe odvolania podaného oprávneným, krajský súd ako súd odvolací svojím uznesením zo dňa 28.05.2014, č.k. 16CoE/80/2013-42 návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku zamietol a uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 18.02.2013, č.k. 4Er/728/2008-17 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 5. Na základe odvolania podaného oprávneným, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 16.07.2015, sp. zn. 1 CoE 101/2014 odvolacie konanie zastavil pre chýbajúcu funkčnú príslušnosť súdu, nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa. Uvedeným uznesením Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 6. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd po zrušení uznesenia súdu prvej inštancie zo dňa 18.02.2013 č.k. 4Er/728/2008-17, preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 16.03.2016, č.k. 4Er/728/2008-83, na podklade podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len "C.s.p.") a rozhodol tiež o návrhoch oprávneného na prerušenie konania. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p., keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. 7. Pokiaľ ide o návrhy oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa ustanovení § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta a písm. c) Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30.06.2016, ďalej len "O.s.p.", ktorých znenie korešponduje s ustanoveniami § 162 ods. 1 písm. b) a písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení, ďalej len "CSP", odvolací súd dospel k záveru, že tieto návrhy je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov: 8. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať žalobu na obnovu exekučného konania. 9. V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť, okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie nie je podľa zákona prípustné a súd preto návrhy oprávneného na prerušenie exekúcie vznesené v podanom odvolaní zamietol. 10. Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že existuje povinnosť členských štátov Európskej únie interpretovať vnútroštátne právo eurokonformným spôsobom. Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má pritom vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Na účely tohto posúdenia je potrebné spresniť, že vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, článok 6 uvedenej smernice musí byť považovaný za ustanovenie rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej C-40/08). 11. Smernica Rady 93/13/EHS podľa čl. 1 písm. q) Prílohy považuje za nekalé, neprimerané aj také podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky. 12. Samotný návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ odvolací súd považoval za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i s pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva. 13. Odvolací súd poukazuje tiež aj na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v náleze zo dňa 03.07.2013, č.k. I. ÚS 218/2013-26, v ktorom rozhodnutí ústavný súd uviedol, že podľa § 254 ods. 3 O.s.p. na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí O.s.p. (vrátane III. časti, v ktorej je § 109 ods. 1 O.s.p.), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením, ktoré ustanovuje inak, je ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 O.s.p., pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo. Uvedené závery podľa názoru odvolacieho súdu platia rovnako aj pre vylúčenie aplikácie ustanovenia § 162 C.s.p. 14. K návrhu oprávneného na prerušenie konania z dôvodu podania návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s Ústavou Slovenskej republiky (ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta O.s.p., resp. ustanovenie § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p.) odvolací súd navyše ešte uvádza, že prerušiť konanie podľa tohto ustanovenia možno len vtedy, ak k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, dospel konajúci súd a nie účastník konania (k tomu viď R 106/1998). K takému záveru však tunajší súd nedospel. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nie je právo na podanie návrhu na zaujatie stanoviska podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. (I. ÚS 53/10). 15. Pokiaľ ide o odvolanie oprávneného proti uzneseniu súdu prvej inštancie vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie, odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, keď súd prvej inštancie správne ustálil skutkový stav veci, ktorý aj správne právne posúdil, pričom nariadenie pojednávania nebolo potrebné a nevyhnutné na objasnenie veci. 16. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 17. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 18. Podľa § 243d ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v platnom znení, exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014. 19. Podľa § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia. 20. Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len "Exekučný poriadok") v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku, teda v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len "zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní"), z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v ustanovení § 40 písm. a) a b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Pri zistení takéhoto dôvodu, nevyhnutným následkom je zastavenie exekučného konania aj bez návrhu. 21. V tomto smere neboli dôvodné ani námietky oprávneného, že rozhodcovský rozsudok už bol predmetom skúmania zo strany súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo následné čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú na to dané zákonné dôvody. 22. Exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). 23. Všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 165/2011). 24. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. 25. Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu "rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná. 26. Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k "zrušeniu" tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. 27. Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012 sp. zn. 5 Cdo 230/2011). 28. Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinnou bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd zastáva právny názor, že predložená Zmluva o úvere, uzatvorená medzi oprávneným a povinnou dňa 05.10.2005, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Uvedenú zmluvu uzatvoril dodávateľ - oprávnený ako právnická osoba, pričom pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom - povinnou ako fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Ide o typizovanú adhéznu zmluvu používanú veriteľom vo vzťahu k veľkému počtu klientov a spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom nemal možnosť ovplyvniť. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto, ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v súlade s ustanovením § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka potrebné na právny vzťah účastníkov subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď na vzťah účastníkov aplikoval príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa. 29. Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v príslušnom znení, bolo na základe uvedeného v danej veci potrebné aplikovať aj ustanovenia § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka, s prihliadnutím aj na príslušnú smernicu Rady 93/13/EHS. Súd prvej inštancie v tomto smere správne zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému v rozhodcovskom konaní, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda v neprospech povinného, podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Rozhodcovskú doložku, na podklade ktorej si rozhodcovský súd založil svoju právomoc, upravenú v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, dôvodne považoval súd prvej inštancie za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období. 30. Za neprimeranú je potrebné považovať aj rozhodcovskú doložku v danej veci, ktorá je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré predkladal oprávnený povinnej na formulári, pričom nebola individuálne dojednaná, keď jej obsah povinná nemohla ovplyvniť, resp. niektoré z ustanovení vylúčiť. Neobstojí ani námietka zo strany oprávneného v tom smere, že tu existuje možnosť voľby riešiť spor z predmetnej zmluvy buď súdnym konaním alebo rozhodcovským konaním. V danom prípade veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-240/98 až C-244/98,C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). 31. Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011, sp. zn. IV. ÚS 55/2011). 32. Odvolací súd zároveň v postupe súdu prvej inštancie nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, ani porušenie práva na spravodlivý súdny proces a ani neprípustné nahradzovanie procesnej pasivity povinnej. Oprávnenému bola možnosť vyjadriť sa k zistenému skutkovému stavu a právnym záverom exekučného súdu reálne poskytnutá v odvolacom konaní, ktorý napokon túto možnosť aj využil. 33. Odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a správne exekúciu zastavil. 34. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 35. Odvolací súd konštatuje, že aj keď Exekučný poriadok neobsahuje právnu úpravu o náhrade trov exekučného konania vzniknutých povinnej, nie je vylúčené použitie ustanovení Civilného sporového poriadku o náhrade trov konania. Z ustanovenia § 9a ods. 1 Exekučného poriadku totiž vyplýva, že ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa Exekučného poriadku sa primerane použijú aj ustanovenia Civilného sporového poriadku (na podporu právneho názoru odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 410/2010). 36. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. 37. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 38. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 39. V predmetnej veci odvolací súd zastáva názor, že povinná má nárok na náhradu trov konania, keďže oprávnený zavinil zastavenie exekúcie. Zavinenie oprávneného spočíva v tom, že exekúcia bola zastavená z dôvodu, že oprávnený predložil exekučný titul - rozhodcovský rozsudok rozhodcu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej doložky. Rozhodcovský rozsudok je teda nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul. 40. Na základe uvedeného vzniklo povinnej právo na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle citovaných ustanovení § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 396 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP (predchádzajúce ustanovenia § 251 ods. 4, § 224 ods. 1 a § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom a účinnom do 30.06.2016). Krajský súd však povinnej žiadne trovy odvolacieho konania nepriznal, nakoľko povinnej v odvolacom konaní žiadne účelné a preukázané výdavky nevznikli. 41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) : - dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP) - dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP) - dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) - dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP) - v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP ) - dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).