Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17CoPr/6/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113221208 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:5113221208.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci žalobcu: JUDr. Y. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. Z., K. XXXX/XXX, proti žalovaným: 1/ T. M. B. Z., so sídlom O. X/X, B. Z. a 2/ M. L. - W. M. M. L., so sídlom E. I. XX, Z., o doplatenie funkčného platu, na odvolanie žalobcu a žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 16. marca 2015, č. k. 15Cpr/1/2014-88, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalovaný 1/ má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému 2/. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalovaného 1/ na prerušenie konania zamietol. Žalovaného 2/ zaviazal zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 2.637,72 eur od 19.04.2014 do 07.07.2014, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh voči žalovanému 1/ v celom rozsahu a voči žalovanému 2/ v prevyšujúcej časti zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. V rozhodnutí konštatoval, že žalobca sa pôvodnou žalobou domáhal voči žalovaným doplatenia funkčného platu, a to sumy 391,30 eur s ročným úrokom z omeškania od 16.02.2011 vo výške 9% do zaplatenia, sumy 391,30 eur s ročným úrokom z omeškania od 16.03.2011 vo výške 9% do zaplatenia, sumy 391,30 eur s ročným úrokom z omeškania od 16.04.2011 vo výške 9,25% do zaplatenia, sumy 391,30 eur s ročným úrokom z omeškania od 16.05.2011 vo výške 9,25% do zaplatenia, sumy 782,60 eur s ročným úrokom z omeškania od 16.06.2011 vo výške 9,25% do zaplatenia, sumy 391,30 eur s ročným úrokom z omeškania od 16.07.2011 vo výške 9,50% do zaplatenia, sumy 391,30 eur s ročným úrokom z omeškania od 16.08.2011 vo výške 9,50% do zaplatenia na tom skutkovom základe, že žalobcovi ako sudcovi Okresného súdu Považská Bystrica bol doručený platový dekrét Spr 19/2010 z 10.01.2011, z ktorého vyplýva, že s účinnosťou od 01.01.2011 žalobcovi patrí funkčný plat spolu 2.492,50 eur, čím došlo k zníženiu platu žalobcu bez splnenia zákonných podmienok (§ 84 zákona o sudcoch). V priebehu konania žalobca čiastočne zobral žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 3.130,40 eur, úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 391,30 eur od 11.07.2014 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 81,50 eur od 16.02.2011 do 10.07.2014, úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 391,30 eur od 11.07.2014 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 81,50 eur od 16.03.2011 do 10.07.2014, úroku z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 391,30 eur od 11.07.2014 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 0,25 % ročne zo sumy 391,30 eur od 16.04.2011 do 10.07.2014, úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 81,50 eur od 16.04.2011 do 10.07.2014, úroku z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 391,30 eur od 11.07.2014 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 0,25 % ročne zo sumy 391,30 eur od 16.05.2011 do 10.07.2014, úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 81,50 eur od 16.05.2011 do 10.07.2014, úroku z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 782,60 eur od 11.07.2014 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 0,25 % ročne zo sumy 782,60 eur od 16.06.2011 do 10.07.2014, úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 163 eur od 16.06.2011 do 10.07.2014, úroku z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 391,30 eur od 11.07.2014 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 0,50 % ročne zo sumy 391,30 eur od 16.07.2011 do 10.07.2014, úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 81,50 eur od 16.07.2011 do 10.07.2014, úroku z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 391,30 eur od 11.07.2014 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 0,50 % ročne zo sumy 391,30 eur od 16.07.2011 do 10.07.2014 a úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 81,50 eur od 16.07.2011 do 10.07.2014, preto súd konanie v tejto časti uznesením z 05.09.2014, č. k. 15Cpr/1/2014-47, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 02.10.2014, zastavil. Na návrh žalobcu z 13.02.2015 súd následne uznesením z 19.02.2015 pripustil rozšírenie žaloby tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania 9% ročne zo sumy 473,65 eur od 07.02.2011 do 07.07.2014, úrok z omeškania 9% ročne zo sumy 391,30 eur od 07.03.2011 do 07.07.2014, úrok z omeškania 9,25% ročne zo sumy 445,09 eur od 07.04.2011 do 07.07.2014, úrok z omeškania 9,25% ročne zo sumy 75,20 eur od 07.05.2011 do 07.07.2014, úrok z omeškania 9,25% ročne zo sumy 649,33 eur od 07.06.2011 do 07.07.2014, úrok z omeškania 9,5% ročne zo sumy 324,67 eur od 07.07.2011 do 07.07.2014, úrok z omeškania 9,5% ročne zo sumy 278,48 eur od 07.08.2011 do 07.07.2014. 2. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že návrh žalobcu je dôvodný sčasti. Citoval ust. § 25 ods. 1 Zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 34 ods. 1 Zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 13 ods. 1 Zák. č. 575/2001 Z. z., § 21 ods. 4 O.s.p., § 65 ods. 5, § 87 ods. 1, § 150 ods. 1 Zák. č. 385/2000 Z. z., § 1 ods. 4 Zák. č. 311/2001 Z. z. a § 517 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka a konštatoval, že žalobca ako sudca je v osobitnom vzťahu so žalovaným 2/ (štátom) podľa § 25 ods. 1 Zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov a vykonáva funkciu sudcu s pridelením na súd žalovaného 1/. Žalobcovi žalovaný 1/ vystavil platový dekrét dňa 10.01.2011 v zmysle Zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a v súlade s ust. § 2 ods. 1 a § 29g ods. 1 Zák. Národnej rady SR č. 500/2010 Z. z. z 02.12.2010, ktorým sa mení a dopĺňa Zákon Národnej rady SR č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov určil žalobcovi s účinnosťou od 01.01.2011 základný plat vo výške 2.392,80 eur a paušálnu náhradu vo výške 99,70 eur. Uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 99/2011 z 22.06.2011, zverejneným v Zbierke zákonov SR 26.07.2011, ktorým sa mení a dopĺňa Zák. č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a v súlade so Zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalovaný 1/ vystavil žalobcovi platový dekrét, podľa ktorého s účinnosťou od 26.07.2011 základný plat žalobcu bol stanovený vo výške 2.768,40 eur a paušálna náhrada nákladov spojených s výkonom funkcie sudcu vo výške 115,40 eur. Zároveň sa zastavila dňom 25.06.2011 výplata doteraz priznaného platu. Po zverejnení nálezu Ústavného súdu SR dňa 18.04.2014, ktorým Ústavný súd SR rozhodol vo výroku I., že ust. § 2 ods. 1 v časti „znížený podľa ods. 2“, § 2 ods. 2 a § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom a § 29g ods. 4, 8 a 9 zákona Národnej rady SR č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, žalovaný 1/ žalobcovi vyplatil doplatok platu za obdobie od 01.01.2011 do 25.07.2011 v mzde za jún 2014 splatnej 07.07.2014, spolu vo výške 2.637,72 eur (tarifný plat 2.543,42 eur a paušálnu náhradu 94,30 eur). Keďže žalobcovi bol vyplatený doplatok funkčného platu, predmetom konania potom zostal nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania. 3. Vzhľadom k tomu, že žalovaný 2/ v konaní namietal svoju vecnú pasívnu legitimáciu, súd prvej inštancie sa predovšetkým zaoberal tým, ktorý zo žalovaných, či prípadne obaja žalovaní, majú byť zaviazaní plniť. Dospel k záveru, že vecná pasívna legitimácia žalovaného 1/ v konaní nie je. Žalovaný 1/ je zapísaný v registri organizácie Štatistického úradu SR ako rozpočtová organizácia, napojená svojimi príjmami a výdavkami na štátny rozpočet, konkrétne na rozpočet Ministerstva spravodlivosti SR. Žalovaný 1/ ako rozpočtová organizácia je tak len správcom majetku štátu, nemá vlastný majetok a pri správe majetku štátu zastupuje štát, ktorý je vlastníkom majetku spravovaného žalovaným 1/. Potom aj vstúpiť do občianskoprávnych vzťahov môže len štát, keďže len Slovenská republika má vlastnú právnu subjektivitu a v týchto vzťahoch (ako aj v oblasti verejného práva) má charakter právnickej osoby len štát, za ktorý koná príslušný štátny orgán bez vlastnej právnej subjektivity. Právnickou osobou, účastníkom občianskoprávnych vzťahov, a teda ani účastníkom konania nemôže byť žalovaný 1/, keďže žalovaný 1/, hoci so zákonom priznaným postavením právnickej osoby, nespravuje vlastný majetok, ale majetok vo vlastníctve štátu. Žalobca je v právnom vzťahu so štátom (§ 25 ods. 1 Zák. č. 385/2000 Z. z.), ktorý zodpovedá za uspokojenie platových nárokov sudcu v zmysle § 65 ods. 5 Zák. č. 385/2000 Z. z., pričom za štát v týchto vzťahoch koná Ministerstvo spravodlivosti SR ako ústredný orgán štátnej správy súdov. Vzhľadom k tomu sa žalobca môže domáhať uplatneného nároku len voči žalovanému 2/ (štátu). Žalobu žalobcu voči žalovanému 1/ preto pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie súd zamietol. 4. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal tým, kedy bol žalovaný 2/ v omeškaní s výplatou platu a kedy mu teda vznikla povinnosť platiť úroky z omeškania. Táto skutočnosť bola medzi účastníkmi sporná, keď žalobca tvrdil, že k omeškaniu žalovaného 2/ s plnením došlo vždy 7. dňa mesiaca, v ktorom bol vyplatený nižší plat podľa platového dekrétu a žalovaný 2/ tvrdil, že úroky z omeškania môžu žalobcovi patriť až odo dňa zverejnenia nálezu Ústavného súdu SR dňa 18.04.2014. Bránil sa tým, že bezodkladne po publikovaní nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov dochádzalo k vykonávaniu úkonov smerujúcich k úhrade finančných nárokov sudcov, keďže tieto neboli rozpočtované v štátnom rozpočte na rok 2014, samotné doplatenie rozdielov platov sudcov pre všetkých sudcov Slovenskej republiky bolo administratívne náročné, preto sa nemohlo udiať zo dňa na deň. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný 2/ sa dostal do omeškania dňom nasledujúcim po zverejnení nálezu Ústavného súdu SR, teda dňom 19.04.2014. Konštatoval, že dňom vyhlásenia, teda dňom 18.04.2014 sa nález stal všeobecne záväzným (§ 41a ods. 2 posledná veta Zák. č. 38/1993 Z. z.) a rovnakým dňom podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy SR ustanovenia § 2 ods. 1 v časti „znížený podľa ods. 2“, § 2 ods. 2 a § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom a § 29g ods. 4, 8 a 9 Zák. Národnej rady SR č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktorých účinnosť bola dočasne pozastavená uznesením č. k. PL. ÚS 99/2011-27 z 22.06.2011 uverejneným pod č. 236/2011 Z. z., dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov SR stratili účinnosť (§ 41a ods. 1 Zák. č. 38/1993 Z. z.). Do rozhodnutia Ústavného súdu SR, teda, pokiaľ by žalovaný 2/ plnil, plnil by bez právneho dôvodu, resp. postupoval by v rozpore s v tom čase platným a účinným právom, keďže do tohto času nebolo zrejmé, či právna úprava, z ktorej sa vychádzalo pri vyhotovení platového dekrétu dňa 10.01.2011, bude vyslovená ako súladná alebo nesúladná s Ústavou SR a v právnom štáte by ani nemal v zásade existovať dôvod domnievať sa, že platné a účinné právo nie je v súlade s Ústavou SR. Až zverejnením nálezu Ústavného SR v Zbierke zákonov, dňom 18.04.2014 napadnutý právny predpis stratil účinnosť a až týmto dňom žalovanému 2/ vznikla povinnosť plniť žalobcovi. Dňom nasledujúcim po dni zverejnenia nálezu Ústavného SR sa žalovaný 2/ dostal do omeškania s plnením (§ 517 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka), preto považoval za nesprávny právny názor žalobcu, že žalovaný 2/ bol v omeškaní už v deň splatnosti platu v tom ktorom mesiaci. Ďalej konštatoval, že neobstojí ale ani obrana žalovaného 2/, že sa do omeškania dostal z dôvodu, že uspokojenie finančných nárokov sudcov nebolo rozpočtované v štátnom rozpočte na rok 2014 a samotné doplatenie rozdielov platov sudcov bolo administratívne náročné, pretože žalovaný 2/ v občianskoprávnych vzťahoch podobne ako každý iný dlžník je povinný plniť riadne a včas a v prípade oneskoreného plnenia sa dostáva do omeškania. Pokiaľ teda žalovaný 2/ bol v omeškaní s plnením peňažného dlhu, mal povinnosť platiť aj úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podotkol, že žalovaný 2/ vedel, že na Ústavnom súde SR prebieha od roku 2011 konanie o súlade právnych predpisov, preto mal mať vytvorenú v štátnom rozpočte rezervu pre prípad neúspechu v konaní. Keďže žalovaný 2/ preukázateľne doplatil žalobcovi rozdiel v plate vo výške 2.637,72 eur až 07.07.2014, v období od 19.04.2014 (odo dňa nasledujúceho po zverejnení nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov) do 07.07.2014 (deň plnenia) bol žalovaný 2/ v omeškaní s plnením. Za toto obdobie žalobcovi patria úroky z omeškania v zákonnej výške 8,25% ročne podľa § 3 Nariadenia vlády SR 87/1995 Z. z. účinného do 31.01.2013 v spojení s § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinného do 01.02.2013, preto žalovaného 2/ zaviazal zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 2.637,72 eur od 19.04.2014 do 07.07.2014. Vo zvyšnej časti, v ktorej si žalobca uplatnil úroky z omeškania za dlhšie obdobie a vo výške presahujúcej najvyššiu prípustnú výšku úroku z omeškania platnú podľa predpisov občianskeho práva, žalobu žalobcu zamietol. Zamietol aj návrh žalobcu 1/, ktorým žalovaný 1/ navrhol prerušiť konanie do rozhodnutia Ústavného súdu SR, a to z dôvodu, že zverejnením nálezu sp. zn. PL. ÚS 99/2011 z 11.12.2013 Ústavný súd SR rozhodol o otázke, ktorá mala podľa žalovaného 1/ význam pre rozhodnutie súdu vo veci, čím odpadol aj dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. za použitia § 150 ods. 1 O.s.p.. Konštatoval, že žalobca bol ohľadom doplatenia funkčného platu úspešný v celom rozsahu, konanie sa v tejto časti zastavilo a v časti bol úspešný aj ohľadom priznaných úrokov z omeškania. Žalovaný 1/ bol v konaní v celom rozsahu úspešný, trovy konania si však neuplatnil. Žalovaný 2/ bol v konaní úspešný len v zamietavej prevyšujúcej časti návrhu, teda mal úspech len čiastočný, žalobcovi by preto patrila proti žalovanému 2/ náhrada trov konania podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a § 146 prvá veta O.s.p.. Žalobca by však aj v tejto situácii mal znášať trovy konania sám, keďže k zastaveniu konania pre plnenie žalovaného 2/ nedošlo zavinením na strane žalovaného 2/, teda nie pre správanie žalovaného 2/, pretože žalobca si uplatnil nárok v čase, kedy dlh žalovaného 2/ ešte nebol splatný a splatnosť dlhu závisela od rozhodnutia Ústavného SR. Preto z dôvodov hodných osobitného zreteľa rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 5. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žalovaný 2/. 6. Žalobca v písomnom odvolaní žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ako odvolací dôvod uplatnil ustanovenie § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého okresný súd, na ktorom pôsobí ako sudca, nemá pasívnu legitimáciu v spore. Poukázal na ust. § 65 až § 92 Zák. č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktoré upravujú platové pomery sudcov, z ktorých vyplýva, že sudcovi plat vypláca osobný úrad. Štát nemôže uspokojiť platové nároky sudcu inak ako prostredníctvom jeho osobného úradu, ktorým je žalovaný 1/ a práve tento súd má právnu legitimáciu v spore, pretože je jediným subjektom, ktorý môže plat sudcovi vyplatiť a doplatiť. Nestotožnil sa ďalej s určením začiatku omeškania žalovaných, pričom uviedol, že je pre neho irelevantná príčina, pre ktoré sa dostali subjekty zodpovedné za jeho plat do omeškania. Podstatné pre neho je, že mu nebol v súlade s právnym predpisom vyplatený celý plat, ktorý mu patril, a preto sa zodpovedné subjekty dostali do omeškania druhý deň po splatnosti platu. Napadol aj výrok o trovách konania, keď uviedol, že sa nestotožňuje s dôvodmi aplikácie dôvodu hodného osobitného zreteľa na strane žalovaných, keď to bol práve štát, ktorý prijatím zákona, ktorého časti boli v rozpore s Ústavou SR, zavinil súdny spor. V okolnostiach prípadu prijatie protiústavných častí zákona preto nemožno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa pri rozhodovaní o trovách konania. 7. Žalovaný 2/ odvolaním napadol výrok, ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zmenil a žalobu žalobcov aj v tejto časti zamietol. Ako odvolací dôvod uviedol ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.. V odvolaní namietal pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 2/, pričom vyslovil názor, že z viacerých ustanovení Zákona o sudcoch možno vyvodiť, že je to práve osobný úrad sudcu, ktorý vypláca sudcovi jeho platové nároky. Ak osobný úrad vyplatil sudcovi plat oneskorene až po výplatnom termíne, nemožno dospieť k záveru, že by za takéto oneskorené vyplatenie platu mal zodpovedať štát a nie osobný úrad sudcu. Ďalej poukázal na fakt, že podľa rozhodnutia súdu prvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania vyplýva z ust. § 517 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré je potrebné použiť aj na tento osobitný vzťah žalobcu so žalovaným 2/ podľa § 1 ods. 4 Zák. č. 311/2001 Z. z. v spojení s § 150 ods. 1 Zák. č. 385/200 Z. z.. Uviedol, že keď prehliadne zjavný omyl súdu, ktorý si zamenil Občiansky súdny poriadok s Občianskym zákonníkom, nemôže nechať nepovšimnuté, že § 1 ods. 4 Zák. č. 311/2001 Z. z. hovorí o tom, že ak tento zákon (Zákonník práce) v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa ods. 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Tieto sú upravené v jeho prvej časti v § 1 až 122; ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa však nachádza až v jeho ôsmej hlave, ktorá upravuje záväzkové práva a nie všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka ako takého. Vzhľadom k uvedenému vyslovil právny názor, že pre uloženie povinnosti zaplatiť úroky z omeškania žalovanému 1/ alebo žalovanej 2/ absentuje právny základ, pretože Zákonník práce a Zákon o sudcoch neodkazuje na možnosť priameho použitia ust. § 517 Občianskeho zákonníka. Ďalej namietal priznanú výšku úrokov z omeškania. Namietal tiež stanovenie začiatku a konca omeškania, keď poukázal na skutočnosť, že na osobnom úrade žalobcu u žalovaného 1/ bol výplatný termín 7. dňa v mesiaci, preto žalovaný 1/ mohol žalobcovi tak doplatiť funkčný plat najneskôr až vo výplatný termín za mesiac apríl 2014, a teoreticky tak mohol byť žalovaný 1/ v omeškaní s doplatením funkčného platu až odo dňa 08.05.2014, nie skôr. Pokiaľ ide o koniec omeškania poukázal na to, že finančné prostriedky na doplatenie funkčných platov poukázal osobnému úradu žalobcu už v priebehu mesiaca jún 2014, žalovaný 1/ disponoval týmito finančnými prostriedkami teda už v priebehu júna 2014, a preto žalovaný 2/ nemôže niesť zodpovednosť za doplatenie platu žalobcu až dňa 07.07.2014. Na záver vyslovil názor, že v prejednávanej veci ide o také uplatňovanie práva, ktoré by mohlo byť posudzované ako v rozpore s dobrými mravmi, pretože žalobca je sudcom okresného súdu, vykonáva povolanie, ktoré vyžaduje vysoké morálne a osobnostné predpoklady, a preto súd by mal z hľadiska uplatňovania jeho práv zohľadniť skutočnosť, že v prípade sudcov by mala byť hranica posudzovania možného rozporu uplatňovania ich tvrdeného práva na súde s dobrými mravmi oveľa vyššia ako u bežných občanov. 8. Písomné vyjadrenie k odvolaniam nebolo podané. 9. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 Zák. č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, ďalej len CSP) v napadnutej časti(t.j. okrem výroku o zamietnutí návrhu žalovaného 1/ na prerušenie konania), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť, pričom v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za správne a len na zdôraznenie správnosti uvádza nasledovné: 10. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len skutočnosťami uvedenými v § 365 ods. 1 CSP (predtým § 205 ods. 2 O.s.p.). 11. V prejednávanej veci žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. a žalovaný 2/ odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.. 12. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. (teraz § 365 ods. 1 písm. f/ CSP), jeho nedostatok spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, podľa ktorého hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 192, § 193 a § 205 CSP. Odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. (teraz § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) teda možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na nesprávnosť ktorého je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. 13. V preskúmavanej veci žalobca v odôvodnení svojho odvolania neuvádza v čom vidí opodstatnenosť uplatneného dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. (teraz § 365 ods. 1 písm. f/ CSP). Ani z obsahu jeho odvolania nie je možné zistiť, aký nesprávny postup súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania súdu prvej inštancie vytýka, keď podstatou jeho odvolania je namietanie pasívnej legitimácie sporu, určenie začiatku omeškania žalovaných a nesúhlas s rozhodnutím o trovách konania, teda dôvody, spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení veci. Uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. (teraz § 365 ods. 1 CSP) preto odvolací súd nepovažoval za dôvodný. 14. Žalobca a žalovaný 2/ ďalej obaja uplatnili odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (teraz § 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Podstatou tohto odvolacieho dôvodu (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) je, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav; o nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 15. V danej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie na zistený skutkový stav použil správne právne predpisy a tieto aj správne aplikoval. K namietanej vecnej pasívnej legitimácii žalovaných, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že odvolacie námietky žalobcu aj žalovaného 2/, týkajúce sa vecnej pasívnej legitimácie, sú totožné s námietkami, ktoré uplatnili pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí podrobne vysporiadal a ktoré odvolací súd považoval za správne. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o tom, že vecne pasívnym subjektom v danej veci je žalovaný 2/, keď rovnako ako súd prvej inštancie je aj odvolací súd toho názoru, že žalovaný 1/ ako rozpočtová organizácia je len správcom majetku štátu, teda spravuje majetok vo vlastníctve Slovenskej republiky a pri tejto správe zastupuje štát, pričom ako rozpočtová organizácia nemá vlastný majetok, z ktorého by uspokojovala platové pomery sudcov. Táto skutočnosť nevyplýva ani z ust. § 65 až § 92 Zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, naopak z ust. § 65 ods. 5 cit. zákona vyplýva, že za uspokojenie platových nárokov sudcov sudcu zodpovedá štát, za ktorý v zmysle ust. § 25 ods. 1 veta druhá cit. zákona koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný zákon, v danom prípade žalovaný 2/. Súd prvej inštancie tak vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného 2/ v danej veci stanovil správne a správne žalobu voči žalobcovi 1/ pre nedostatok pasívne vecnej legitimácie zamietol. 16. Pokiaľ ide o aplikáciu Občianskeho zákonníka (ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka) na daný vzťah, odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom žalovaného 2/, že ak Zákonník práce (zák.č. 311/2001 Z.z.) v § 1 ods. 4 zakotvuje, že „ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa ods. 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka“ týka sa to iba § 1 až § 122 Občianskeho zákonníka, ktoré sú upravené v jeho prvej časti a netýka sa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda časti zákona, v ktorej sú upravené záväzkové práva. Vo všeobecnosti totiž platí, že v prípade, ak zamestnávateľ mešká s výplatou platu a plat neposkytne v dohodnutej dobe, je v omeškaní. Z dôvodu omeškania je povinný zamestnancovi uhradiť nielen plat, ale aj úroky z omeškania. Pretože osobitný zákon o plate, ale ani iný pracovnoprávny predpis nezakotvujú výšku úrokov z omeškania, v pracovnoprávnych vzťahoch sa postupuje v týchto prípadoch podľa občianskoprávnych predpisov (§ 1 ods. 4 Zákonníka práce). Súd totiž nie je absolútne viazaný doslovným znením zákonného ustanovenia, ale sa od neho smie a musí odchýliť v prípade, kedy to vyžaduje zo závažných dôvodov účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov (zásad), ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku. Pri výklade a posudzovaní jednotlivých ustanovení právneho predpisu treba totiž rešpektovať ich význam z hľadiska účelu a zmyslu tohto predpisu ako celku, a nie izolovane. Žiadať vyplatenie platu aj s príslušným úrokom z omeškania nemožno považovať za čosi neobvyklého, nemravného či snáď dokonca protiprávneho, keď žiadna zo strán v danej veci nespochybňuje, že žalovaný 2/ plat žalobcovi vyplatil až po zverejnení nálezu Ústavného súdu sp.zn. PL. ÚS 99/2011. Občiansky zákonník vychádza z úvahy, že úroky z omeškania plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody (§ 519), ktorá veriteľovi vznikla tým, že nemohol po dobu omeškania zhodnotiť (využiť) istinu dlhu. Aj podľa zaužívanej judikatúry úroky z omeškania so splnením peňažného záväzku sú dennou náhradou škody za stratu možnosti disponovať s dlžnou sumou. Inštitút úrokov z omeškania vo všeobecnosti a aj v pracovnom práve plní charakter zabezpečovací, sankčný a kompenzačný a inak to nemôže byť ani v danom vzťahu, lebo opakom by došlo k porušeniu rovnosti subjektov tohto závislého vzťahu a teda k porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy. Výklad žalovaného 2/ by napokon celkom nepochybne musel viesť k záveru, že v žiadnych pracovnoprávnych vzťahoch, upravených Zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce by nebolo možné priznať oprávnenému úrok z omeškania pri platových nárokoch vyplývajúcich z pracovného pomeru, čo nepochybne nebol úmysel zákonodarcu. Žalovaným 2/ vyslovený právny názor preto odvolací súd považoval za nesprávny a príliš formalistický výklad ust. § 1 Zák. č. 311/2001 Z. z.. 17. Medzi účastníkmi bol sporný aj počiatok omeškania, kde sa odvolací súd taktiež stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že úroky z omeškania môžu patriť žalobcovi až odo dňa nasledujúceho po zverejnení nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 18.04.2014. V danej veci sa totiž žalobca svojou žalobou domáhal doplatenia funkčného platu za obdobie roku 2011, kedy žalovaný 1/ v zmysle novely Zák. č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky vydal platový dekrét a vyplácal funkčný plat v sume nižšej ako v predchádzajúcom období. Protiústavnosť niektorých ustanovení novely Zák. č. 120/1993 Z. z. však Ústavný súd SR vyslovil až svojim nálezom sp. zn. PL. ÚS 99/2011 zverejneným v Zbierke zákonov dňa 18.04.2014. Takýto nález je podľa § 41 ods. 2 Zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov. V čase podania žaloby žalobcu na začatie konania mal teda žalobca vyplatený svoj funkčný plat v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi a žalovaný 2/ nemal v čase podania žaloby povinnosť platiť žalobcovi to, čoho sa svojou žalobou domáhal. Táto povinnosť vznikla až publikovaním Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 99/2001 v Zbierke zákonov dňa 18.04.2014. Preto záver súdu prvej inštancie, že nasledujúcim dňom sa žalovaný 2/ dostal do omeškania a je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v zákonnej výške 8,25% ročne (ktorú súd prvej inštancie stanovil správne) za obdobie od 19.04.2014 do doplatenia funkčného platu dňa 07.07.2014, považoval odvolací súd za správne. 18. Preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil, pričom v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, odkazuje. 19. Za vo výroku vecne správne považoval odvolací súd aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania, aj keď z iných dôvodov ako súd prvej inštancie. 20. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí považoval žalobcu v danej veci za úspešného v celom rozsahu ohľadom doplatenia funkčného platu a za v časti úspešného ohľadne priznaných úrokov z omeškania a dospel k záveru, že žalobcovi by preto patrila proti žalovanému 2/ náhrada trov konania, ktorú mu nepriznal iba z dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle ust. § 150 ods. 1 O.s.p.. Žalobca vo svojom odvolaní namietal, že v danej veci neboli dané dôvody hodné osobitného zreteľa, keď mal za to, že štát nesie zodpovednosť za to, že vydal protiústavné právne predpisy. Odvolací súd po preskúmaní sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný bol plne úspešný ohľadom doplatenia funkčného platu. Tak ako odvolací súd už uviedol vyššie, protiústavnosť niektorých ustanovení Novely Zák. č. 120/1993 Z. z. Ústavný súd SR vyslovil až nálezom sp. zn. PL. ÚS 99/2001 zverejneným v Zbierke zákonov dňa 18.04.2014, preto v čase podania žaloby žalobcom mal žalobca vyplatený svoj funkčný plat v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi a žalovaný 2/ nemal povinnosť plniť žalobcovi to, čoho sa svojou žalobou na začatie konania domáhal. V zmysle uvedeného preto nemožno hodnotiť žalobu žalobcu na doplatenie platu v čase jej podania dňa 03.07.2013 za dôvodne podanú, a to ani v časti istiny vo výške 3.130,40 eur, ktorá bola neskôr v priebehu konania žalobcovi ako doplatok funkčného platu za rok 2011 vyplatená až v zmysle cit. nálezu ústavného súdu. V tejto časti konania preto neprichádza pri rozhodovaní o náhrade trov konania účastníkov do úvahy aplikácia ustanovenia § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p.. Možno tak potom konštatovať, že v časti doplatenia funkčného platu žalobca procesne zavinil zastavenie konania a ohľadom priznaných úrokov z omeškania bol úspešný iba sčasti, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol s odkazom na ust. § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (teraz § 255 ods. 2 CSP) možno považovať vo výroku za vecne správne. Preto odvolací súd potvrdil aj výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách prvostupňového konania. 21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému 1/ odvolací súd rozhodol podľa § 196 ods. 1 CSP, § 261 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému 1/, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie. 22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému 2/ odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, vzhľadom na neúspešnosť oboch strán v odvolacom konaní. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).