Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 13S/35/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3016200715 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3016200715.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Evy Vékonyovej a JUDr. Milana Straku, v právnej veci žalobcu: W. W., nar. XX.X.XXXX, bytom B. č. XXX, t.č. P., právne zastúpeného JUDr. Jozef Sabó, Obchodná 187/6, Sečovce, proti žalovanému: Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Ilava so sídlom Ilava, Mierové námestie 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného bez spisovej značky zo dňa 23.8.2016, alternatívne o nezákonný zásah, takto r o z h o d o l : Krajský súd konanie z a s t a v u j e . Po právoplatnosti tohto uznesenia bude vec postúpená Krajskej prokuratúre v Trenčíne. Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa podanou žalobou opomenutého účastníka domáhal súdneho prieskumu rozhodnutia žalovaného bez spisovej značky zo dňa 23.8.2016, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o povolenie notebooku s príslušenstvom, eventuálne žiadal určiť, že zásah žalovaného spočívajúci v zamietnutí jeho žiadosti o povolenie notebooku v súvislosti s jeho právom na obhajobu, zvyšovaním právneho povedomia a uplatňovaním práv účastníka v mnohých správnych a občianskoprávnych súdnych konania, listom bez spisovej značky zo dňa 23.8.2016 bol nezákonný. 2. Uviedol, že žiadosťou zo dňa 16.7.2016 žiadal žalovaného o povolenie notebooku s príslušenstvom v súvislosti s jeho právom na obhajobu, zvyšovaním právneho vedomia a uplatňovaním jeho práv účastníka v mnohých správnych a občianskoprávnych sporoch. V tejto žiadosti svoj záujem zdôraznil poukazom na množstvo konaní, v ktorých vystupuje ako obžalovaný alebo účastník konania, rozsahom spisových materiálov a potrebou ďalších cca 10 tisíc strán do dispozície, vedením aktívnej osobnej obhajoby a pripravovaním podaní v rozsahu desiatok až stoviek strán, čo je bez počítača mimoriadne fyzicky a psychicky náročné. Argumentoval pritom judikatúrou ESĽP, Európskymi záväznými pravidlami, pozitívnym záväzkom štátu vyhovieť jeho žiadosti, pokiaľ neexistuje verejný záujem prevažujúci nad rešpektom k jeho základným právam, možnosťami právneho poriadku a v neposlednom rade neprípustnosťou obmedzovania jeho práva na obhajobu. O tejto žiadosti rozhodol riaditeľ žalovaného dňa 23.8.2016 listom bez spisovej značky, ktorý nemá žiadne odôvodnenie. Uviedol, že v deň vydania s ním bol oboznámený. 3. Ďalej žalobca v podanej správnej žalobe označil relevantné právo, a to čl. 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len Listina) v zmysle, ktorého štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Poukázal taktiež na čl. 4 a čl. 36 Listiny a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Citoval čl. 17 bod 2 odporúčania Výboru ministrov CM/Rec (2007) o dobrej verejnej správe, z ktorého vyplýva, že pri každom prijatom individuálnom rozhodnutí je potrebné uviesť príslušné dôvody, vysvetliť právne i faktické dôvody jeho prijatia, minimálne v tých prípadoch, keď takéto rozhodnutia ovplyvňujú práva jednotlivca. Odkázal aj na čl. 1 - 3 Odporúčania rec (2006) 2 Výboru ministrov členských štátov o Európskych väzenských pravidlách (ďalej len EVP) v zmysle ktorého sú osoby zbavené slobody, sa má zaobchádzať tak, aby sa rešpektovali ľudské práva. 4. Taktiež poukázal na status odsúdeného v judikatúre ESĽP, pričom zdôraznil, že štát sa stáva garantom slobodného výkonu tých práv odsúdených, ktoré im neboli zákonne odňaté či obmedzené. K relevancii EVP, štandardom CPT a celkovo predpisov označovaných ako soft law uviedol, že v prípadoch osôb zbavených slobody sa ESĽP často odvoláva na EVP, či štandardy CPT, ktoré používa ako pomôcku pri výklade povinností štátov v tejto oblasti. Súdny dvor Európskej únie nezáväzný charakter dokumentov soft law mení na právne záväzný. 5. Žalobca taktiež označil judikatúru ESĽP, ktorá sa podľa jeho názoru vzťahuje na prejednávanú vec. Rovnako poukázal na rozhodovaciu prax v Českej republike, ako aj Najvyššieho súdu SR. 6. Žalovaný v písomnom vyjadrení žiadal žalobu odmietnuť. Uviedol, že žalobca bol umiestnený v ústave v období od 15.7.2016 do 1.12.2016. Dňa 16.7.2016 žalobca požiadal o povolenie držať a používať na svojej cele notebook. Riaditeľ ústavu tejto žiadosti nevyhovel, o čom bol vyhotovený dňa 23.8.2016 záznam. Žalovaný odmietol, že by mal vo vzťahu k odsúdeným vykonávajúcim trest odňatia slobody postavenie orgánu verejnej správy. Poukázal na to, že pri zaobchádzaní s odsúdeným, sa postupuje výlučne podľa zákona o výkone trestu odňatia slobody v spojení s poriadkom na výkon trestu. Z ust. § 97a tohto zákona vyplýva, že ústav na výkon trestu odňatia slobody vo vzťahu k odsúdenému koná vo vymedzených veciach podľa ôsmej časti zákona o výkone trestu odňatia slobody. Navyše rozhodovanie o žiadosti o povolenie notebooku sa nerealizuje týmto konaním, ale jedná sa úkon, o ktorom sa vykoná záznam v príslušnej dokumentácii. Tento úkon nie je možné považovať za rozhodnutie orgánu verejnej správy a nie je možné ho posudzovať v intenciách správneho poriadku. Navyše nad zachovávaním zákonnosti vykonáva dozor príslušná prokuratúra. S poukazom na uvedené mal za to, že rozhodovanie o žiadosti odsúdeného používať notebook nie je možné považovať za rozhodovanie správneho orgánu v oblasti verejného práva. V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 247/2007 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/53/2011 zo dňa 20.3.2012. 7. Žalovaný ďalej poukázal na znenie ustanovení § 4 ods. 1, § 23 ods. 1 a 3, § 65e ods. 1 písm. b) zákona o výkone trestu odňatia slobody s tým, že z týchto zákonných ustanovení je zrejmé, že právne predpisy obmedzujú držbu a používanie prostriedkov audiovizuálnej techniky odsúdenými vo výkone trestu odňatia slobody. Odsúdený taktiež nemá právo ľubovoľne nakladať s vecami osobnej potreby a nemá vo výkone trestu odňatia slobody právny nárok na držbu a používanie ním určenej veci, okrem vecí taxatívne uvedených v ust. § 23 ods. 1 zákona o výkone trestu odňatia slobody. Ak existuje nesúlad medzi právnymi predpismi Slovenskej republiky a odporúčaniami medzinárodných organizácii, ako to uvádza žalobca, nie je úlohou žalovaného tento nesúlad odstraňovať. 8. Žalobca následne podal repliku v ktorej zdôraznil, že väzňovi vo výkone trestu odňatia slobody nemožno odoprieť právo na prístup k súdu, ak sa akt väzenskej služby dotýka jeho občianskych práv a záväzkov, resp. základných práv a slobôd. Trval na tom, že rozhodovanie o jeho žiadosti o povolenie notebooku nemá nič spoločné s realizáciou jeho trestu odňatia slobody. Pokiaľ ide o dozor prokurátora, tak sa nejedná o riadny prostriedok nápravy, ktorý by musel predchádzať správnej žalobe. K forme rozhodovania žalovaného žalobca dodal, že absencia formalizovaného postupu nepripúšťa možnosť svojvôle, ako sa domnieva žalovaný. Mal za to, že žalovaný dôvodnosť podanej žaloby nespochybnil a naviac súd zavádzal tvrdením, že mu boli vytvorené podmienky na „štúdium elektronických podkladov“. Podľa jeho názoru žalovaný ani nepochopil relevantné právne princípy, na základe ktorých je zákonnosť napadnutého rozhodnutia spochybnená. Žalovaný koná v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy. Žiadal, aby súd jeho žalobe vyhovel v zmysle jej petitu. 9. Podľa § 2 ods. 1 a 2 zák.č. 162/2015 Z.z. v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 10. Podľa § 6 ods. 1 zák.č. 162/2015 Z.z. správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 11. Podľa § 4 písm. a), b), c), d), e) zák.č. 162/2015 Z.z. sa orgánmi verejnej správy sa na účely tohto zákona rozumejú orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, ktorými sú obce, mestá, a v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a v meste Košice mestské časti a samosprávne kraje, orgány záujmovej samosprávy, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, právnické osoby a fyzické osoby, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, štátne orgány, iné orgány alebo subjekty, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. 12. Podľa § 18 ods. 1 zák.č. 162/2015 Z.z., ak správny súd zistí, že vec nepatrí do právomoci súdov, konanie zastaví; ak možno zistiť iný orgán, do ktorého právomoci vec patrí, správny súd mu vec po zastavení konania uznesením postúpi. 13. Podľa § 96 zákona č. 475/2005 Z.z. dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave vykonáva prokurátor podľa osobitného predpisu. 14. Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 153/2001 Z.z.“) pôsobnosť prokuratúry vykonávajú prokurátori dozorom nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu. 15. Podľa § 18 ods. 1 písm. a/ zákona č. 153/2001 Z.z. prokurátor dozerá na to, aby v celách policajného zaistenia, v zariadeniach, v ktorých sa vykonáva väzba, trest odňatia slobody, ochranné liečenie, ochranná výchova alebo detencia, boli držané alebo umiestnené osoby len na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu a aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy. 16. Podľa § 18 ods. 3 písm. c/ zákona č. 153/2001 Z.z. prokurátor je povinný písomným príkazom zrušiť rozhodnutie alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu alebo opatrenia orgánov vykonávajúcich správu miest uvedených v odseku 1 alebo odseku 2 alebo ich nadriadeného orgánu, ak sú v rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom. 17. Podľa § 18 ods. 6 zákona č. 153/2001 Z.z. pri vykonávaní dozoru je prokurátor oprávnený preverovať, či rozhodnutia a opatrenia orgánov vykonávajúcich správu miest uvedených v odsekoch 1 a 2 zodpovedajú zákonom a ostatným všeobecne záväzným právnym predpisom, žiadať od zamestnancov orgánov vykonávajúcich správu miest uvedených v odsekoch 1 a 2 potrebné vysvetlenia, predloženie spisov a rozhodnutí týkajúcich sa pozbavenia alebo obmedzenia osobnej slobody osôb držaných v mieste, ktorého správu tieto orgány vykonávajú. 18. Podľa § 47 ods. 1, 2 zákona č. 153/2001 Z.z. na vykonávanie dozoru nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená (§ 18), je príslušný krajský prokurátor a v rozsahu ním určenom jemu podriadení prokurátori. Miestne príslušný na vykonávanie dozoru je krajský prokurátor tej prokuratúry, v ktorej obvode má sídlo orgán vykonávajúci správu miesta uvedeného v odseku 1. 19. Žalobca žiadal, aby správny súd preskúmal rozhodnutie - list bez spisovej značky zo dňa 23.8.2016, ktorým nebolo vyhovené jeho žiadosti o povolenie notebooku. 20. Predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva môžu byť len rozhodnutia vydané orgánmi verejnej správy. Právomoc správneho súdu v zmysle ust. § 2 zák.č. 162/2015 Z.z. (ďalej len SSP) v spojení s ust. § 4 a 6 tohto zákona je priamo viazaná na rozhodovanie (či už vo forme formálneho rozhodnutia, resp. opatrenia) orgánu verejnej správy. V § 2 SSP je stanovené, že v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Z uvedeného je zrejmé, že základným predpokladom súdneho prieskumu a poskytnutie ochrany súdom v správnom súdnictve je existencia rozhodnutia, opatrenia, resp. zásahu orgánu verejnej správy, ktoré sa dotýka práv a právom chránených záujmov v oblasti verejnej správy. Vzhľadom na uvedené sa správny súd musel zaoberať otázkou, či rozhodnutie, ktoré žalobca žiadal preskúmať je rozhodnutím vydaným pri výkone svojej právomoci orgánom verejnej správy. 21. SSP v ust. § 4 uvádza, kto je orgánom verejnej správy a súčasne právne postavenie žalovaného upravuje zákon č. 4/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov. V zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. a) až s) tohto zákona zbor v rámci svojej pôsobnosti predovšetkým zabezpečuje výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody, ochranu objektov zboru a objektov detenčného ústavu, stráženie obvinených vo výkone väzby a odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody, zabezpečuje penitenciárnu starostlivosť o odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody, taktiež činnosti zamerané na zamestnávanie obvinených a odsúdených, vybavuje sťažnosti obvinených a odsúdených podľa tohto zákona a sťažnosti podané podľa osobitného zákona. Ide teda o činnosti, ktoré súvisia s plnením funkcii na úseku výkonu trestu odňatia slobody a väzby v zmysle § 1 tohto zákona. Napokon v ust.§ 4 ods. 1 až pod písmenom t) zákon ustanovuje, že žalovaný plní aj úlohy orgánu štátnej správy a iné úlohy, ak tak ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis. Správny súd je toho názoru, že samotný zákon č. 4/2001 Z.z. neobsahuje ustanovenie, ktoré by stanovovalo pre zbor takéto úlohy na úseku štátnej správy. Pokiaľ ide o osobitné predpisy, tak zákon príkladmo uvádza, že ide o zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov, zákon č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov, zákon č. 314/2001 Z.z. o ochrane pred požiarmi v znení neskorších predpisov, zákon č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 475/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov, zákon č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 221/2006 Z.z. v znení neskorších predpisov. Z uvedeného je možné dovodiť, že zbor, ktorého je žalovaný súčasťou vystupuje v postavení orgánu štátnej správy, napr. v prípade, ak vykonáva úkony ako správca majetku štátu, resp. pri výkone povinností na úseku sociálneho zabezpečenia svojich príslušníkov. Z príkladmého výpočtu zákonov v poznámke 5a je zrejmé, že ide o zákony, ktoré upravujú iné oblasti správy rozdielnej od výkonu na úseku pri výkone trestu odňatia slobody a väzby, ktoré tvoria primárnu pôsobnosť zboru, resp. žalovaného. Skutočnosť, že zbor a teda aj žalovaný nie sú primárne orgánom štátnej správy, je možné dovodiť aj zo samostatného uvedenia tejto pôsobnosti, ako aj jej začlenenia až na koniec ust. § 4, a pričom nie je možné uzavrieť priamu súvislosť s pôsobnosťami uvedenými pod písmenami a) až s), ktoré sú vyjadrením jeho primárnych úloh pri výkone trestu odňatia slobody. Z uvedeného je možné vyvodiť právny záver, že žalovaný, ktorý je v zmysle ust. § 2 zákona č. 4/2001 Z.z. súčasťou organizácie zboru, pri zabezpečení úloh pri výkone trestu odňatia slobody nemá postavenie orgánu štátnej správy. Správny súd je toho názoru, že žalovaný pri rozhodovaní o tom, či žalobca ako osoba vykonávajúca trest odňatia slobody môže na svojej cele používať notebook, nemal postavenie orgánu verejnej správy a neuplatňoval pri tomto úkone svoju právomoc v oblasti verejnej správy. Nešlo teda o rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva. 22. Naopak správny súd je toho názoru, že rozhodovací proces, ktorého výsledkom je vydanie vyššie uvedeného rozhodnutia (resp. vyššie uvedený postup) patrí do právnej úpravy verejného práva trestnoprávneho charakteru a nie je možné takéto rozhodovanie považovať za rozhodovanie správneho orgánu v oblasti verejnej správy. Správny súd poukazuje na to, že ide o rozhodovaciu právomoc, ktorá vyplýva z ustanovení zákona č. 475/2005 Z.z. a týka sa veci, ktorá súvisí s výkonom trestu, ktorý bol žalobcovi uložený v zmysle ustanovení Trestného zákona a podľa Trestného poriadku a dozor nad zachovávaním zákonnosti je zákonom zverený prokuratúre. 23. Vyššie uvedené skutočnosti, vrátane zákonom zvereného prieskumu takéhoto rozhodnutia prokuratúre, podmieňujú záver o tom, že nejde o rozhodnutie žalovaného v rámci výkonu verejnej správy, ale naopak záver o trestnoprávnom charaktere takéhoto rozhodnutia, keď vo veciach tohto druhu príslušný ústav na výkon trestu odňatia slobody postupuje podľa zákona č. 475/2005 Z.z. (v spojení s Vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 368/2008 Z.z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody). Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v tzv. vykonávacom konaní, ktoré je posledným štádiom trestného konania, rámcovo upraveného v štvrtej časti Trestného poriadku a zákon č. 475/2005 Z.z. je osobitným vykonávacím predpisom k Trestnému poriadku. 24. Pri zabezpečovaní výkonu trestu odňatia slobody Zbor väzenskej a justičnej stráže nie je orgánom verejnej správy (orgánom verejnej moci), pretože nerozhoduje v oblasti verejnej správy, ale zabezpečuje výkon trestu uloženého v trestnom konaní. Rozhodovacia činnosť jednotlivých Ústavov na výkon trestu odňatia slobody, týkajúca sa podmienok a spôsobu výkonu trestu odňatia slobody, v zmysle úpravy zákona č. 475/2005 Z.z. patrí do oblasti právnej úpravy verejného práva trestnoprávneho charakteru a nie je možné ju považovať za rozhodovanie orgánu verejnej správy. Správny súd poukazuje na to, že takéto rozhodnutia a postupy, prijaté v rámci výlučnej právomoci týkajúcej sa realizácie výkonu trestu odňatia slobody majú normatívny základ v trestnej oblasti a sú len pokračovaním výkonu trestnej politiky štátu voči páchateľom trestných činov, ktorá sa formalizovane prejavuje počnúc prípravným konaním, pokračujúc konaním pred súdom, prijatím právoplatného rozsudku o vine a treste, ktorý sa v prípade trestu odňatia slobody vykonáva za zákonom ustanovených podmienok v určených zariadeniach. Podradenie takéhoto rozhodovania pod správne právo a jeho následné preskúmavanie správnymi súdmi by z dogmatického hľadiska znamenalo nesprávnu unifikáciu dvoch dichotomických právnych odvetví s odlišnými právnymi zásadami a odlišným spoločenským účelom. 25. Na správnosť vyššie uvedených právnych záverov nemá vplyv ani právna argumentácia žalobcu, keď ním citované ustanovenia predpisov tzv. soft law nehovoria nič o súdnom prieskume rozhodnutí vydaných ústavmi na výkon trestu odňatia slobody, resp. o tom, že rozhodnutie žalovaného je rozhodnutie vydané orgánom verejnej správy. Samotnú skutočnosť, že so žalobcom musia ústavy zaobchádzať tak, aby neboli porušené jeho ľudské práva, správny súd nespochybňuje. Avšak ani z čl. 46 ods. 2 ústavy nevyplýva povinnosť preskúmavať žalobou napadnuté rozhodnutie v rámci správneho súdnictva, keď aj ústava stanovuje ako základný predpoklad poskytnutia takejto súdnej ochrany existenciu rozhodnutia alebo postupu orgánu verejnej správy, ktorá v prejednávanej veci (ako bolo uvedené vyššie) absentuje. Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax českých správnych súdov, správny súd poukazuje na to, že táto vychádza z inej zákonnej úpravy postavenia ústavov na výkon trestu odňatia slobody v českom právnom poriadku, keď vnútroštátna právna úprava v Českej republike (na rozdiel od slovenskej) výslovne stanovuje postavenie ústavu ako správneho orgánu, keď zákon č. 555/1992 Sb. v platnom znení hneď v ust. § 1 ods. 3 stanovuje, že väzenský zbor je správnym orgánom. Rozhodovacia činnosť správnych súdov teda vychádza priamo z dikcie zákona, že ide o správny orgán a teda je v zásade daná aj preskúmateľnosť rozhodnutí vydaných týmto subjektom v rámci správneho súdnictva. Rovnako správny súd uvádza, že z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva nevyplynulo, že by musela byť vo veci ochrany práv odsúdeného poskytnutá ochrana výlučne v rámci správneho súdnictva a prostriedkami správneho súdnictva. V rozhodnutí Ganci proti Taliansku na ktoré sa žalobca odvoláva pritom súdny prieskum rozhodnutia v rámci správneho súdnictva vyplynul priamo z vnútroštátnej úpravy a teda nejde o taký prípad ako je v prejednávanej veci. Súčasne správny súd uvádza, že nie je vylúčené, aby sa žalobca domáhal súdnej ochrany mimo rámec správneho súdnictva, na všeobecnom súde. Závery vyslovené v tomto rozhodnutí vychádzajú z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, ktorý opakovane vyslovil záver ohľadne charaktere rozhodovania a statuse ústavov na výkon trestu odňatia slobody. 26. Správny súd zdôrazňuje, že uvedené závery nespôsobujú stav denegatio iustitiae, aj z dôvodu, že právny poriadok poskytuje žalobcovi ochranu iným štátnym orgánom, a to prokuratúrou v súlade so zákonom 153/2001 Z.z.. Ako bolo uvedené vyššie, v zmysle vyššie uvedenej právnej úpravy je orgánom prokuratúry zverená okrem iného aj dozorná funkcia nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sa vykonáva väzba, trest odňatia slobody, disciplinárne tresty vojakov, ochranné liečenie, ochranná výchova, ústavné liečenie alebo ústavná výchova na základe rozhodnutia súdu, ako aj v celách policajného zaistenia a aby sa v nich dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy. Navyše siedma časť zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov okrem dozoru prokuratúry upravuje aj kontrolu výkonu trestu v ústave; v rámci nej sa však nepripúšťa preskúmavanie rozhodnutí súvisiacich s výkonom trestu na základe prístupu k správnemu súdnictvu. 27. Správny súd poukazuje na to, že jednotlivé prostriedky, resp. nástroje, ktorými prokurátor disponuje pri výkone tohto dozoru vyplývajú zo zákona č. 153/2001 Z.z.. Prokuratúra má právomoc preskúmať a prípadne aj zrušiť uvedené rozhodnutie, resp. opatrenia žalovaného z dôvodu ich nezákonnosti. Nástroje, ktorými prokurátor disponuje pri výkone dozoru, sú stanovené v § 18 ods. 3 písm. c/ zákona č. 153/2001 Z.z. a patrí medzi ne aj povinnosť písomným príkazom zrušiť alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu alebo opatrenia orgánov zboru, alebo ich nadriadeného orgánu, ak sú v rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom. 28. S poukazom na uvedené správny súd dospel k záveru, že nie je daná jeho právomoc na konanie o veci a preto mu nezostávalo nič iné ako konanie zastaviť a vec postúpiť orgánu, v ktorého kompetencii je vec riešiť. V danom prípade však správny súd poukazuje na skutočnosť, že uvedené rozhodnutie, ktoré malo byť predmetom súdneho prieskumu už priamo a bezprostredne nezasahuje do postavenia žalobcu, nakoľko už na jeho osobu nie je žalovaným uplatňované. Žalobca bol po začatí súdneho konania premiestnený do iného ústavu pre výkon trestu odňatia slobody, v ktorom neplatí rozhodnutie riaditeľa žalovaného a o jeho prípadnom zaradení do takéhoto oddielu muselo byť nanovo rozhodnuté príslušným ústavom. 29. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, súd rozhodol podľa § ustanovenia § 170 písm. b) zák.č. 162/2015 Z.z. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť.