Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 8Cob/184/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3613202201 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3613202201.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Ivany Šlesarovej, v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o. so sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČ 26 429 705, proti žalovanej: C. K., bytom P., D. XXX/XX, v spore o zaplatenie 1.166,38 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č. k. 5Cb/65/2013-105 zo dňa 17. mája 2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku, ktorým bola žaloba o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,06 % denne zo sumy 1.202,87 Eur od 01.07.2010 do 09.12.2010 a zo sumy 1.166,38 Eur od 10.12.2010 do zaplatenia zamietnutá a v časti výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e. Žalovanej sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom v čase platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,06 % denne zo sumy 1.202,87 Eur od 01.07.2010 do 09.12.2010, zo sumy 1.166,38 Eur od 10.12.2010 do zaplatenia , v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo zmenkovej sumy 1.202,87 Eur od 01.07.2010 do 09.12.2010 a zo sumy 1.166,38 Eur od 10.12.2010 do zaplatenia konanie zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, domáhal proti žalovanej zaplatenia zmenkovej sumy 1.166,38 Eur, zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.202,87 Eur od 01.07.2010 do zaplatenia, vyčísleného do 09.12.2010 v sume 487,17 Eur a zo sumy 1.166,38 Eur od 10.12.2010 do zaplatenia, zákonného 6 % ročného úroku zo sumy 1.202,87 Eur od 23.09.2010 do zaplatenia, vyčísleného ku dňu 09.12.2010 v sume 15,47 Eur a zo sumy 1.166,38 Eur od 10.12.2010 do zaplatenia, zmenkovej odmeny vo výške 1/3% zmenkovej sumy, teda 4,01 Eur a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila žalovaná dňa 14.01.2010 na zmenkovú sumu 1.202,87 Eur, pričom sa zaviazala aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 01.07.2010. Indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“, pričom do jej textu bol poňatý záväzok žalovanej zaplatiť na túto zmenku pri predložení na rad zmenkového veriteľa zmenkovú sumu spolu s 0,25 % denným úrokom. Za miesto splatenia bolo určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa. Indosant predložil zmenku k zaplateniu, pričom vystaviteľka doposiaľ zaplatila 36,49 Eur. Keďže zmenková listina je opatrená doložkou „bez protestu“ indosant nenechal vyššie uvedené skutočnosti zistiť verejnou listinou. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci samej rozsudkom zo dňa 29.05.2014 č. k. 3Cb/69/2013-54, v ktorom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.166,38 Eur so 6 %-ným ročným úrokom vo výške 15,47 Eur, 6 %-ným ročným úrokom zo zmenkovej sumy 1.166,38 Eur od 10.12.2010 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 1/3 % zmenkovej sumy, teda 4,01 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V tejto časti nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť dňa 25.07.2014. Vo zvyšku súd prvej inštancie návrh zamietol. Súd prvej inštancie rozhodoval vo veci opätovne, keď Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením č. k. 8Cob/518/2014-89 zo dňa 22.10.2015 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Žalobca písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 22.12.2015 vzal návrh na začatie konania v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19% denne späť. V konaní si naďalej uplatnil len zmenkový úrok vo výške 0,06% denne. Súd prvej inštancie vec prejednal v neprítomnosti žalobcu, jeho právneho zástupcu a žalovanej, ktorí sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne predvolaní. Svoju neúčasť ospravedlnili žalobca a jeho právny zástupca (podaním doručeným dňa 16.05.2016) a nežiadali z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania . Súd prvej inštancie vec prejednal v takom rozsahu, v akom o nej doposiaľ nebolo právoplatne meritórne rozhodnuté. Predmetom konania zostalo len zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.202,87 Eur od 01.07.2010 do 09.12.2010, zo sumy 1.166,38 Eur od 10.12.2010 do zaplatenia a rozhodnutie o trovách konania. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením obsahu spisu, najmä návrhu, zmenky, plnomocenstva, originálu zmenky, postúpenia veci, námietky voči postúpeniu, uznesenia KS Trenčín, tlačiva B, doplnenia návrhu, zmluvy o úvere, tlačiva C, rozsudku, odvolania, uznesenia KS Trenčín a čiastočného späťvzatia návrhu. Z vykonaného dokazovania zistil nasledujúci skutkový stav. Žalobca je indosatár zmenky vystavenej v P. dňa 14.01.2010 na zmenkovú sumu 1.202,87 Eur, v ktorej sa žalovaná zaviazala zaplatiť pri predložení na rad pôvodného zmenkového veriteľa P. s.r.o., so sídlom v V. sumu 1.202,87 Eur a zmenkový úrok 0,25 % denne od 01.07.2010. Miesto splatnosti zmenky je v sídle pôvodného zmenkového veriteľa. Na zmenke sú doložky „bez protestu“ a „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Na rube zmenky sa nachádza indosament, ktorým bola zmenka prevedená pôvodným zmenkovým veriteľom ako indosantom na žalobcu ako indosatára. Zo zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 14.01.2010 medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou vyplýva, že uzavreli spotrebiteľskú zmluvu o úvere, predmetom ktorej bola okrem iného aj dohoda o vyplnení zmenky (č.l. 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru), podľa ktorej na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi zmenky vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej neboli vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní za zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa stal splatný celý dlh. Súd prvej inštancie poukázal na to, že z úradnej činnosti mu je známe, že spoločnosť P. s.r.o. ako veriteľ uzatvára veľké množstvo spotrebiteľských zmlúv o úvere, ktoré sú zabezpečené blankozmenkami vystavenými spotrebiteľmi na rad veriteľa. V týchto zmenkách je ustanovený zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne (t.j. 91,25 % ročne). Pri vykonávaní dôkazov vychádzal súd prvej inštancie zo zásady upravenej v § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p. a vykonal aj iné dôkazy, ako navrhli strany sporu, pretože vykonanie týchto dôkazov považoval za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Dokazovanie vykonal súd prvej inštancie na pojednávaní, obe procesné strany mali možnosť vyjadriť sa k obsahu dôkazných prostriedkov. V časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy 1.202,87 Eur od 01.07.2010 do 09.12.2010, zo sumy 1.166,38 Eur od 10.12.2010 do zaplatenia súd prvej inštancie konanie zastavil z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby ( § 96 ods. 1,3 veta prvá O.s.p. ). Uviedol, že prípadný nesúhlas žalovanej so späťvzatím žaloby by bol právne neúčinný, pretože k späťvzatiu došlo pred prvým pojednávaním vo veci. Na vec aplikoval súd prvej inštancie ním citované ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona č. 191/1950 Zb. zákona zmenkového a šekového, zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, O.s.p. účinný do 30.06.2016 a čl. 19, čl. 5 ods. 1 prvá a druhá veta Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal námietkami žalobcu spočívajúcimi v tom, že vo veci nemalo byť nariadené pojednávanie a konanie malo byť písomné, respektíve v tom, že ak súd vo veci nariadil pojednávanie, mal to urobiť odôvodneným uznesením. Ustanovenie čl. 5 ods. 1 Nariadenia uvádza, že konanie je síce v zásade písomné, ale ak to považuje súd za potrebné, možno nariadiť ústne pojednávanie. Súd prvej inštancie považoval za potrebné nariadiť ústne pojednávanie, pretože vo veci bolo potrebné vykonať dokazovanie na objasnenie skutkového stavu. Spôsob a rozsah vykonávania dôkazov určuje výlučne súd (čl. 9 Nariadenia). Vzhľadom k tomu, že súd ako najvhodnejší a zároveň najspravodlivejší spôsob vykonania dôkazov považoval ich vykonanie na pojednávaní, na ktorom majú strany sporu bezprostrednú možnosť vyjadriť sa k dôkazom a zároveň aj reagovať na vyjadrenia druhej procesnej strany, nariadil vo veci pojednávanie. V zmysle čl. 19 Nariadenia sa konanie riadi procesným právom slovenským, preto nebolo potrebné nariaďovať pojednávanie uznesením. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal vecnými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie o tej časti predmetu konania, ktorá ostala jeho predmetom po rozhodnutí krajského súdu. Súd prvej inštancie sa najskôr vysporiadal s námietkami žalobcu, že žalovaná nenamietala kauzálne skutočnosti týkajúce sa vystavenia zmenky (týkajúce sa dôvodu jej vystavenia). K tomu súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle čl. I § 17 ods. 2 ZZŠ súd musel skúmať aj vlastný vzťah žalovanej k vystaviteľovi zmenky. Citované zákonné ustanovenie má procesný charakter (upravuje postup súdu v konaní, v ktorom sa uplatňuje právo na priznanie plnenia zo zmenky). Zákon č. 438/2015 Z.z., ktorým bolo toto ustanovenie do ZZŠ s účinnosťou od 23.12.2015 doplnené, neobsahuje v čl. II prechodné ustanovenia. Preto sa toto nové ustanovenie použije aj na toto konanie. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie vykonal dokazovanie aj oboznámením zmluvy o úvere, plnenie z ktorej bolo zabezpečené zmenkou. Zo zmluvy o úvere súd prvej inštancie zistil, že žalobca sa domáha proti žalovanej práva zo zmenky, ktorá bola vystavená ako zabezpečovací prostriedok úveru poskytnutého spoločnosťou P. s.r.o. žalovanej ako spotrebiteľovi. Zmenka bola indosovaná spoločnosťou P. s.r.o. na žalobcu. Zdôraznil, že zmenka je cenným papierom, ktorým sa zmenkový dlžník zaväzuje majiteľovi zmenky zaplatiť v mieste a v čase uvedenom v zmenke určenú sumu. Dlžník zo zmenky môže podľa zákona podať námietku proti majiteľovi zmenky, ak však bola zmenka prevedená, môže podať v zásade námietky týkajúce sa právneho vzťahu s pôvodným majiteľom proti novému majiteľovi len ak ten pri nadobúdaní zmenky konal v zlej viere alebo sa previnil hrubou nedbanlivosťou. To však neplatí, ak vznikol záväzok dlžníka v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. V takom prípade môže majiteľovi robiť námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom a súd v konaní musí na také skutočnosti prihliadnuť ex offo, aj ak by námietky vznesené neboli. V zmenke bol na základe dohody o vyplnení zapísaný zmenkový úrok 0,25 % denne zo sumy vyplnenej do zmenky, čo súd prvej inštancie považoval za rozporné s dobrými mravmi a za dojednanie vychádzajúce z neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Zmenkový úrok vo výške 91,25 % ročne súd považoval za taký, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Vychádzal pritom z toho, že z povahy zmenky, ktorá je zmenkou zabezpečovacou, vyplýva, že úrok má mať funkciu sankcie za omeškanie dlžníka so splácaním dlžnej sumy veriteľovi. Má teda rovnakú funkciu ako zákonný úrok z omeškania. Zákonný úrok z omeškania v čase začatia úročenia zmenky bol vo výške 9 % ročne. Dohodnutý zmenkový úrok ho prevyšuje viac ako 10-násobne. Takýto úrok je v hrubom nepomere vo vzťahu k zabezpečovanej zmluvnej povinnosti a je neprimeraným plnením a obchádzaním zákona. Súd prvej inštancie uviedol, že nespochybňuje, že zmenkové právo je založené na formálnosti zmenkových vzťahov, avšak táto formálnosť nesmie v nijakom prípade spôsobovať bezdôvodnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v prospech jednej strany, v tomto prípade majiteľa zmenky, že je založené na autonómnej vôli subjektov zmenkového práva, avšak aj tu je potrebné dbať na ochranu práv účastníkov právneho vzťahu vyplývajúcu z iných skutočností (z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, z verejného záujmu a pod.). Zmenka môže byť uplatnená medzi subjektmi, ktoré zo svojej povahy nie sú subjektmi rovnými. Takým prípadom môže byť aj vystavenie zmenky spotrebiteľom ako zabezpečovacieho prostriedku na zabezpečenie svojho záväzku voči veriteľovi - dodávateľovi. Je potrebné inak posudzovať zmenkový právny vzťah v prípade, keď sú na oboch jeho stranách rovnocenné subjekty (napríklad podnikatelia) a keď je na jednej strane subjekt silnejší (veriteľ, majiteľ zmenky) a na druhej subjekt slabší (dlžník, spotrebiteľ). Výkon práv majiteľa zmenky (hoci v súlade so zákonom zmenkovým a šekovým) môže neprimerane zasiahnuť do práv zmenkového dlžníka - spotrebiteľa. Súd prvej inštancie uzavrel, že v posudzovanej veci je nepochybné, že žalovaná uzavrela zmluvu o spotrebiteľskom úvere so spoločnosťou P. s.r.o. s tým, že jeho záväzok bol zabezpečený blankozmenkou, ktorá bola neskôr indosovaná na žalobcu. Spoločnosť P. s.r.o. v právnom vzťahu so žalovanou vystupovala ako podnikateľ, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie úverov. Táto spoločnosť musela poznať všetky okolnosti uzatváraného právneho vzťahu i zmenkové právo. Z vlastnej činnosti je súdu známe, že indosácia blankozmeniek vystavených spotrebiteľmi na rad spoločnosti P. s.r.o. na žalobcu nie je pre pôvodného zmenkového veriteľa výnimočná, z množstva žalobcom podaných žalôb vyplýva, že ju vykonáva systematicky. Táto skutočnosť vyvoláva pochybnosti o skutočnom účele indosácie zmenky. Došlo ňou totiž k významnej ujme na právach spotrebiteľa, ktorý nemohol až do 22.12.2015 vznášať kauzálne námietky týkajúce sa pôvodného právneho vzťahu so spoločnosťou P. s.r.o. voči novému majiteľovi zmenky. Pritom dojednanie zmenkového úroku vo výške takmer 100 % ročne je okolnosťou, ktorú by dlžník - spotrebiteľ mohol voči veriteľovi - dodávateľovi namietať. Takýmto spôsobom mohol veriteľ v spotrebiteľských právnych vzťahoch obísť zákonné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa a fakticky znemožniť spotrebiteľovi brániť sa proti neprijateľným (nekalým) podmienkam v spotrebiteľských zmluvách, ak si voči spotrebiteľovi vymieni zabezpečenie plnenia zo zmlúv zmenkou, čo považoval súd prvej inštancie za neprípustné. Výkon takého právneho úkonu, hoci v súlade s právom, ktorý by bol zároveň (na podklade iného právneho predpisu) úkonom protiprávnym, nemôže požívať ochranu súdu (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Nie je možné akceptovať výlučne formalistický výklad práva, ak by sa takým spôsobom odôvodňovala zrejmá nespravodlivosť. Podľa názoru súdu prvej inštancie je preto potrebné v zmenkových právnych vzťahoch, v ktorých je zo všetkých okolností zrejmé, že ich subjektom je na jednej strane subjekt, ktorý bol v pôvodnom (kauzálnom) právnom vzťahu spotrebiteľ, vykladať zákon takým spôsobom, aby spotrebiteľ nebol ukrátený na svojich právach, ktoré mu priznáva jednak európska legislatíva (napr. smernica č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách), ale aj vnútroštátne právne predpisy, do ktorých je európske právo transponované (napr. Občiansky zákonník, zákon o spotrebiteľských úveroch, zákon o ochrane spotrebiteľa a pod.). Len taký výklad zákona totiž bude v súlade s požiadavkou vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa, ktorá je zakotvená okrem iného aj v Zmluve o fungovaní Európskej únie (čl. 169). Zmenkový úrok vo výške takmer 100 % ročne je podľa názoru súdu prvej inštancie dojednaný neplatne (pre rozpor s dobrými mravmi i pre rozpor s ustanovením § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka) a keďže ide o neplatnosť absolútnu, súd na ňu prihliadol ex offo. Absolútna neplatnosť dopadá na celé dojednanie zmenkového úroku, na právny vzťah účastníkov pôsobí ex tunc (od počiatku) a nie je možné konvalidovať ju tým, že žalobca si uplatní plnenie len časti tohto (neplatného) dojednania. Skutočnosť, že žalobu v časti o zaplatenie zmenkového úroku 0,19 % denne vzal žalobca späť, nekonvaliduje neplatnosť dojednania zmenkového úroku 0,25 % denne. Toto dojednanie je neplatné v celom rozsahu, preto nie je možné žalobcovi priznať ani znížený zmenkový úrok 0,06 % denne. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 2 O.s.p.. Žalobca a žalovaná boli v konaní čiastočne úspešní a čiastočne neúspešní. Preto súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie proti výroku, ktorou súd žalobu zamietol v časti o zaplatenie 6 % denného zmenkového úroku a čo do nepriznania náhrady trov konania, podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, keď súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. V odvolaní uviedol, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že vo veci vykonal dokazovanie okrem iného oboznámením sa so zmluvou o úvere, avšak žalobca a žalovaná dokazovanie zmluvou o úvere či ďalšími listinnými dôkazmi nenavrhli. S poukazom na § 120 O.s.p. žalobca uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednávacou zásadou. Súd vychádza len zo skutočností tvrdených stranami sporu a vykonáva len tie dôkazy, ktoré strany sporu navrhli. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu vykonať v sporovom konaní aj iné dôkazy ako navrhli strany sporu, avšak tento postup je možný len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhovaných dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného dokazovania. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť len z predloženej zmenky. Súd musí k otázke vykonania iných ako stranami sporu navrhovaných dôkazov pristupovať vyvážene a svoj postup musí náležite odôvodniť. V danom konaní súd prvej inštancie svoj postup nezdôvodnil. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine samo právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je zmenka jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej a na ťarchu žalobcu, vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto obrany nedomáhala, pohľadávku nerozporovala a svojím konaním ju fakticky uznala. Súd prvej inštancie nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky a neobjektívne podporil v konaní žalovanú. Konanie súdu prvej inštancie predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý proces garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvej inštancie dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Žalobca je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvej inštancie sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ. Žalovaná vo všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporom konaní nemôže činiť žalovaná, tým menej tak môže činiť sám súd. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči žalobcovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany žalovanej a predovšetkým žalovaná v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba prevzal súd a suploval aktivitu žalovanej. Uvedené námietky majú hmotnoprávny charakter, preto v záujme zachovania rovnosti strán, súd nie je oprávnený žalovanú na ne ani upozorniť. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením § 5 ods. 1 O.s.p., ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov a prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. V odvolaní žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.10.2008, sp.zn. 5Obo 3/2008, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.08.2002, sp.zn. 25Cdo 1839/2000, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 05.09.2013, sp.zn. 10C/79/2013 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013, sp.zn. 43CoZm/10/2013. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil. 3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila. 4. Z obsahu odvolania vyplýva, že odvolanie žalobcu nesmeruje proti časti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorej bolo konanie v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo zmenkovej sumy 1.202,87 Eur od 01.07.2010 do 09.12.2010 a zo sumy 1.166,38 Eur od 10.12.2010 do zaplatenia zastavené. V tejto časti nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť uplynutím lehoty na podanie odvolania. 5. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov. 6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. 7. Odvolací súd preskúmal vec v zostávajúcej časti v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej zamietajúcej časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,06 % denne zo zmenkovej sumy je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. 8. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti. 9. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 10. Odvolací súd, ktorý pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 01.07.2016, postupoval v odvolacom konaní v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase rozhodnutia veci súdom prvej inštancie a odvolania podaného za platnosti a účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.). Odvolací súd tak rešpektuje základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov a naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP). 11. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP (do 30.06.2016 podľa § 132 OSP) a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia hmotného práva, žalobu o zaplatenie zmenkového úroku zamietol. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 podľa § 157 ods. 2 OSP). Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). 12. V súlade s § 387 ods. 3 prvá veta CSP odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu, a preto postup odvolacieho súdu podľa tohto ustanovenia neprichádza do úvahy. 13. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. 14. V súlade s § 387 ods. 3 druhá veta CSP sa odvolací súd vysporiadal s podstatnými tvrdeniami žalovaného uvedenými v odvolaní. 15. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal nikým nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, ale najmä neumožnil stranám sporu vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia). Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášať za žalovanú námietky voči zmenke, pretože tým porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti strán sporu ako súčasti práva na spravodlivý proces. 16. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1 Nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa vykonávajú dôkazy. 17. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2 Nariadenia, ktorým sa súdu ukladá aj povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom. Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho procesu alebo prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne inými spôsobmi, ktoré sú povolené v zmysle vnútroštátneho práva. 18. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že žalovaná sa v konaní žiadnej obrany nedovolávala, námietky voči zmenke nevzniesla, a preto mal súd prvej inštancie vo veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však nesprávny. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené a nemá v zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom (čl. 9 ods. 3 Nariadenia). Z článkov 8 a 9 Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s nízkou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací súd postup súdu prvej inštancie za správny, pričom súd prvej inštancie rešpektoval ustálenú judikatúru Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď súčasné procesné predpisy vo všeobecnosti prenechávajú do značnej miery smerovanie konania v dispozícii strany sporu, nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia) dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v rozpore so s § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný postup tak nemôže viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na strane sporu a ani to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom účastníka k uplatneniu jeho práv v konaní, ale za ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach predpisov, stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením návrhu, (a to aj za situácie, že by žalovaná v žalobnej odpovedi nárok prípadne akceptovala) a bol oprávnený aj na vykonanie dôkazov, ktoré strany sporu nenavrhli, pretože boli nevyhnutné pre také rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky. 19. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia zmenkovej sumy, zmenkového príslušenstva, zaplatenia zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to považuje za potrebné alebo ak to navrhnú strany sporu, príp. niektorá z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi Civilným sporovým poriadkom. 20. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám v postupe súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Podľa čl. 5 ods. 2, 3 Nariadenia vyzval súd žalovanú tlačivom C na odpoveď, ktoré žalovaná prevzala. Na doručené tlačivo nereagovala. Súd prvej inštancie v rámci úradnej činnosti z exekučného spisu sp.zn. 5Er/347/2011 tohto súdu vyhotovil fotokópiu zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru a založil do spisu v tomto spore s tým, že následne týmito listinami vykonal dôkaz oboznámením ich obsahu. Pripojením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok bez návrhu strán sporu, vykonal súd prvej inštancie skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku. Súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 17.05.2016 v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovanej. Právny zástupca žalobcu prevzal predvolanie na pojednávanie so zachovaním 5-dňovej lehoty na prípravu pojednávania podľa § 115 ods. 2 O.s.p., z neúčasti sa ospravedlnil písomne podaním zo dňa 16.05.2016, ktoré bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 16.05.2016. Dôvod neúčasti na pojednávaní uvádzaný právnym zástupcom žalobcu nepovažoval ani odvolací súd za dôležitý dôvod, pre ktorý by bolo nutné pojednávanie odročiť, pričom prihliadol na skutočnosť, že návrh právneho zástupcu žalobcu nemá náležitosti podľa § 119 ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd konštatuje, že pre prejednanie veci na pojednávaní dňa 17.05.2016 v neprítomnosti strán sporu, na ktorom vykonal súd prvej inštancie dokazovanie aj zmluvou o úvere vrátane jej všeobecných podmienok, boli splnené podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p., platného v čase rozhodovania. 21. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca a žalovaná mali objektívnu možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom vrátane tých, ktoré súd prvej inštancie pripojil do spisu bez návrhu strán sporu. Súd prvej inštancie mal možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli strany sporu, za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie aká v tomto spore nastala. Išlo o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný, ale je možné ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky bola spoločnosť P. s.r.o., na rad ktorej vystavila dňa 14.01.2010 žalovaná ako fyzická osoba - občan zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXXXX. Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup súdu prvej inštancie, pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovanou má alebo nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. 22. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade s následným stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého, v prípade, ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má uplatnený nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená. 23. Úlohou súdov členských štátov Európskej únie (ďalej len „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri vnútroštátnom práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch Európskej únie uplatňovať jednotne. Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu k zákonom. 24. Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Simmeathal II (29.3.1978, 106/77) pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru Súdneho dvora by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená", keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím, či ustálenou judikatúrou Súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu a súdu Spoločenstva. 25. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho spoločenstva). 26. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (napr. aj zmluvu o spotrebiteľskom úvere), nemožno posudzovať práva a povinnosti z tejto zmluvy oddelene od použitých zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy podlieha režimu ochrany spotrebiteľa vo forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé podmienky v neprospech spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu skúma nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou. Zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej smernice, pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. 27. Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS (effet utilé). Z hľadiska práva Európskej únie platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. 28. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva ale aj z práva Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu. Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaná postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor vo viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial, C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo a (C-618/10, Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže skúmať a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné procesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb. nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie bola vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovanej len „vydá rozsudok“, nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Pripojením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok súd prvej inštancie neporušil koncentračnú zásadu a tým, že tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu na pojednávaní, neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho procesu ani rovnosť strán sporu. 29. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to, že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu môže súd odstrániť ex offo zbavením účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale spojené prípady C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky (spojené prípady C-240 až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduchá záležitosť. Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny dvor stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch obdobne, ako vyžadujú vnútroštátne pravidla verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51). 30. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho dvora a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových právnych sporoch je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti P. s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54 ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere. 31. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom, keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné zmluvné podmienky. Rovnako sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti dojednania zmenkového úroku vo výške takmer 100 % ročne, pre rozpor s dobrými mravmi i pre rozpor s ustanovením § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, na ktorú bol povinný prihliadať ex offo. Absolútna neplatnosť dopadá na celé dojednanie zmenkového úroku, na právny vzťah účastníkov pôsobí ex tunc (od počiatku) a nie je možné konvalidovať ju tým, že žalobca si uplatní plnenie len časti tohto (neplatného) dojednania. Rovnako sa odvolací súd stotožnil s jeho záverom, že čiastočné späťvzatie žaloby o zaplatenie zmenkového úroku 0,19 % denne, nekonvaliduje neplatnosť dojednania zmenkového úroku 0,25 % denne, a preto nebolo možné žalobcovi priznať ani znížený zmenkový úrok 0,06 % denne. 32. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti výroku o náhrade trov konania, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovanej. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Súd prvej inštancie pri posudzovaní miery úspechu strán v spore rozhodol o náhrade trov konania správne podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a pokiaľ žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania nepriznal, postupoval v súlade s citovaným ustanovením procesného práva platného a účinného do 30.06.2016. 33. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP účinného od 01.07.2016 vo zvyšnej časti potvrdil. Rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých častiach vo výroku vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu. 34. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Keďže úspešnej žalovanej z obsahu spisu trovy odvolacieho konania nevyplývajú, odvolací súd žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) : - dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP) - dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP) - dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) - dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP) - v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP) - dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).