Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 6CoPr/5/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3614201181 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3614201181.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr. Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu J. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. A. XXX, zastúpeného JUDr. F. V., advokátom v X., P. proti žalovanému B., s.r.o., D.: XXXXXXXX, so sídlom Q. XXXX, B., zastúpenému Mgr. P. P., advokátom v D., F. Z. XX/X o vyslovenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 29. októbra 2014 č. k. 5Cpr/1/2014-122 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 08. februára 2016 č.k. 5Cpr/1/2014-150 takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e s tým, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania na súde prvej inštancie vo výške 1.835,61 Eur na účet advokáta žalobcu do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom zo dňa 29. októbra 2014 č. k.5Cpr/1/2014-122 súd prvej inštancie určil , že skončenie pracovného pomeru žalovaného okamžitým skončením podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zo dňa 21. 1. 2014, doručené žalobcovi 28. 1. 2014, je neplatné a uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy od 30. 1. 2014 do 14. 10. 2014 vo výške 5306,49 € a trovy konania z titulu trov právneho zastúpenia na účet zástupcu vo výške 1911,19 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozsudkom zo dňa 08. februára 2016 č.k. 5Cpr/1/2014-150 doplnil, že vzájomný návrh žalovaného zo dňa 4. 7. 2014 o určenie, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, zamieta. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že bolo nesporne preukázané, že medzi stranami vznikol pracovný pomer a to na základe pracovnej zmluvy zo dňa 1. 8. 2003 a jej dodatkov. Podľa pracovnej zmluvy mal žalobca vymedzený začiatok pracovnej doby od 8.00 hod. a koniec o 16.00 hod. Keďže rozsah pracovnej doby bol vymedzený nejasne, súd z výsluchu strán sporu a svedkov zistil, že pokiaľ išlo o pracovný čas počas soboty, bolo povinnosťou žalobcu zabezpečiť prevádzku, teda, aby prevádzka bola otvorená, aby tam bol najmenej jeden pracovník, pričom sa nevyžadovalo, aby v tento deň bol žalobca na pracovisku. Na pracovisku sa vyskytoval žalobca len vtedy, ak zastupoval niektorého z pracovníkov, čo bolo zriedka. Žalovaný vo svojom rozhodnutí presne vymedzil dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle § 70 Zák. práce tak, že sa žalobca nedostavil na pracovisko pred začiatkom pracovnej zmeny ani po tom. Zmeškal celú pracovnú zmenu, pričom svoju absenciu nevysvetlil, ani neospravedlnil a spôsobil, že uvedené stredisko bolo v daný deň zatvorené a neposkytovalo služby zákazníkom. Pokiaľ ide o prvú časť vymedzeného výpovedného dôvodu, dospel k záveru, že nebolo povinnosťou žalobcu sa v sobotu na pracovisko dostaviť a že by sa dopustil absencie preto, že zmeškal pracovnú zmenu. Na jednej strane svedok F. F. tvrdil, že v sobotu mal byť na pracovisku od 9.00 hod. do 13.00 hod. Vzápätí však uviedol, že mal byť buď na pracovisku, alebo zabezpečiť on alebo jeho spolupracovník K., aby pracovisko bolo otvorené. Samotný konateľ a tiež aj nadriadený pracovník - svedok F., zhodne potvrdili, že povinnosťou žalobcu bolo len zabezpečiť, aby v sobotu bola prevádzka otvorená a zabezpečovala služby. Tento dôvod vymedzil aj žalovaný vo svojom rozhodnutí tvrdiac, že žalobca nezabezpečil otvorenie pracoviska a stredisko bolo preto celý deň zatvorené. Z vykonaných dôkazov dospel k záveru, že ani tento dôvod neobstojí. Z výsluchu svedkov zistil, že v ich výpovediach sú značné rozpory a že je pravdivé tvrdenie žalobcu, že uvedené stredisko mal otvoriť pracovník K.. Svedok F. uviedol, že vedel o tom, že budú problémy s otvorením prevádzky v uvedený deň v sobotu, keď mu to povedal svedok K., čo sa udialo v utorok. V piatok mu mal žalobca povedať, že má voľno tiež, na čo ho upozornil, že prevádzka musí byť otvorená a nech to zariadi. Svedok K. však vypovedal, že na to, že budú problémy s otvorením prevádzky v sobotu, upozornil svedka F. až v piatok o 16.00 hod. Tvrdil, že svoje voľno na sobotu hlásil žalobcovi a že problémy s jeho dovolenkou sa dozvedel svedok F. až v piatok. Nemôže byť teda pravdivé tvrdenie svedka F., že udelil K. voľno ešte v utorok a už vôbec tento svedok neinformoval o tom žalobcu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že po tom, ako svedok K. oznámil žalobcovi, že na 60 - 80% v sobotu do práce nepríde, mu žalobca povedal, že prevádzku má prísť otvoriť. Potvrdil to aj svedok X., ktorý uviedol, že žalobca mu v piatok okolo 15.00 hod. povedal, že v sobotu bude K. na pracovisku. Samotný K. vo svojej výpovedi potvrdil, že jeho kolega X. X. mu v piatok hovoril, že v sobotu bude na pracovisku a napriek tomu, že sa vyskytli problémy a žalobca na pracovisku bol, svedok K. za ním nešiel, pretože sa s ním nerozprával. Navyše, svedok F. vedel o tom, že sú problémy s otvorením prevádzky v uvedený deň, pretože sám upozornil žalobcu, že prevádzka otvorená musí byť a že nech to zariadi, pričom uviedol, že on nevie, ako to žalobca zariadil. Nemôže teda tvrdiť žalovaný, že žalobca nezabezpečil otvorenie prevádzky, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že túto povinnosť uložil spolupracovníkovi K., ktorý sa na pracovisko nedostavil. Jednoznačne v piatok pred skončením pracovnej doby K. vedel, že má prísť pracovisko otvoriť. Nikto mu na uvedený deň neuložil voľno ani dovolenku, pretože tvrdenie svedka F. o tom, že tak urobil on, sa preukázalo ako nepravdivé. Keď tvrdil, že tak urobil v utorok, samotný K. uviedol, že až do piatku s nikým o tom nehovoril a že dovolenku, resp. voľno si od F. nepýtal. Naopak, žalobca upozornil svedka F. na problémy s pracoviskom aj v súvislosti s tým, že si čerpal pol dňa dovolenky a po tom, ako ho svedok upozornil na to, že chod pracoviska má zabezpečiť, tak urobil, keď túto povinnosť uložil Q. K.. Tento problém by sa nebol vyskytol, keby kľúče od prevádzky mal aj pracovník X., pričom podľa výpovede svedka F. tomu v podstate nič nebránilo. Bol to teda žalovaný, ktorý vytvoril takúto situáciu a po tom, ako ju žalobca vyriešil tak, že uložil svedkovi K. otvoriť prevádzku, tento tak neurobil a teda tvrdenie žalovaného o tom, že to nezabezpečil žalobca, bolo nepravdivé. Súd preto žalobe v tejto časti v plnom rozsahu vyhovel a vyslovil, že rozhodnutie o okamžitom skončení pracovného pomeru je neplatné a pracovný pomer žalovaného s žalobcom naďalej trvá. Zamietol vzájomnú žalobu žalovaného, pretože žalovaný nepreukázal právnou argumentáciou, ani skutkovo, prečo chce vysloviť, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnávateľa zamestnával. V konaní bolo preukázané, že žalobca oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho zamestnával a už samotná skutočnosť, že žalovaný so žalobcom nezákonne skončil pracovný pomer okamžitou výpoveďou, je dôvodom na to, aby súd takúto vzájomnú žalobu zamietol. V tomto prípade nie je možné konštatovať, že zamestnávateľ - v tomto prípade žalovaný nie je v stave, že by mohol súd skonštatovať, že od neho nie je možné spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. S podaním žaloby si žalobca uplatnil aj náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. V konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca doručil žalovanému dňa 30. 1. 2014 oznámenie, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával ako zamestnanca a vyplácal mu mzdu podľa pracovnej zmluvy. V priebehu konania žalobca vyšpecifikoval tento svoj nárok ako nárok na náhradu mzdy od 30. 1. 2014, teda odo dňa, kedy mu oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní do 14. 10. 2014. V tomto prípade je rozhodujúcim obdobím posledný štvrťrok r. 2013, za ktorý priemerný zárobok žalobcu na pracovno-právne účely predstavuje 3,9002 € za 1 hodinu, čo vyplýva z výplatnej pásky žalobcu, ktorú predložil aj žalovaný. Náhradu mzdy tak vyčíslil žalobca vo svojom podaní zo dňa 13. 10. 2014 a súd sa s výpočtom v celom rozsahu stotožnil a na pojednávaní ho nenapadol ani žalovaný. Vychádzal pritom z toho, že priemerný počet pracovných dní pripadajúcich v roku na 1 mesiac je 21,74 a priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich v roku na 1 mesiac je pri 7,5 hodinovom pracovnom čase 21,74 x 7,5 = 163,05 hodín. 7,5 hodinový pracovný čas žalobcu vyplýva z jeho pracovnej zmluvy a teda jeho priemerný mesačný zárobok predstavuje 635,93 € a za uplatnené obdobie od 30. 1. 2014 do 14. 10. 2014 je to 5 306,49 €. Preto súd aj v tejto časti žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (v tom čase účinného) Žalobcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, súd priznal uplatnenú náhradu trov konania z titulu trov právneho zastúpenia, pričom za tarifnú hodnotu v zmysle § 10 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a/, c/, d/ vyhlášky považoval súčet mesačných plnení spolu vo výške 5 306,49 €, z čoho za 1 úkon právnej pomoci patrí advokátovi odmena 180,93 €. Advokát vykonal úkony spočívajúce v príprave a prevzatí veci, podaní žaloby a účasti na 4 pojednávaniach. Pokiaľ si uplatnil náhradu úkonu za písomné podania, túto náhradu mu súd nepriznal, pretože išlo o podania, ktorým dopĺňal žalobu, ktorú vo veci podal. Ďalej patrí žalobcovi - jeho právnemu zástupcovi náhrada hotových výdavkov podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo forme režijného paušálu za 6 úkonov po 8,04 €, čo je 48,24 € a spolu s odmenou za úkony, čo je 1 085,58 €, čo je spolu 1 133,82 €. Súd ďalej priznal aj trovy právneho zastúpenia ako náhradu za stratu času podľa § 17 ods. 1 vyhlášky 4 x cesta X. a späť, za každú polhodinu po 13,40 €, za začatých 24 polhodín, spolu 321,60 €. Ďalej náhradu za spotrebované pohonného hmoty dňa 16. 6. 2014 vo výške 15,52 €, dňa 28. 7. 2014 vo výške 15,42 €, dňa 25. 8. 2014 vo výške 15,31 €, dňa 20. 10. 2014 vo výške 14,95 € a amortizáciu vozidla 92,23 €. Ďalej mu patrí DPH 20% zo sumy 1 133,82 € čo je 226,764 € a spolu trovy právneho zastúpenia, včítane DPH spolu 1 911,19 €. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zrušil výroky rozsudku súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie eventuálne zmenil napadnutý rozsudok, tak že jeho žalobe vyhovie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Nesprávne skutkové zistenia, uvedené v odôvodnení rozsudku, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, a sú v rozpore s výpoveďami svedkov sú nasledovné: 3. v odôvodnení rozsudku sa uvádza, že konateľ žalovaného uviedol, že sa o tom, že prevádzka nebola otvorená, dozvedel z SMS-ky, ktorú mu zaslal pracovník prevádzky X.. V skutočnosti toto tvrdenie predniesol na pojednávaní dňa 16.06.2014 žalobca. 4. v odôvodnení rozsudku sa uvádza, že je pravdivé tvrdenie, že stredisko mal v predmetnú sobotu 21.12.2013 otvoriť svedok K. a nie žalobca, pretože medzi výpoveďou svedka F. a svedka K. sú rozpory. Podľa jeho názoru však vo výpovediach svedkov F., K. a X. žiadne podstatné rozpory neboli. Zo všetkých výpovedí vyplýva, že v utorok resp. stredu predmetného týždňa vedeli všetky relevantné osoby - teda žalobca aj všetci svedkovia - že svedok K. v sobotu do práce nepríde. Bolo teda na žalobcovi ako vedúcom prevádzky, aby akýmkoľvek racionálnym spôsobom zabezpečil otvorenie prevádzky v sobotu. Žalobca však toto žiadnym spôsobom nezabezpečil a až v piatok odkázal svedkovi K., že sa v sobotu musí dostaviť do zamestnania, napriek tomu, že svedok K. žalobcovi už začiatkom týždňa uviedol, že do zamestnania prísť nemôže, čo potvrdil aj svedok X.. Žalobca situáciu žiadnym spôsobom nevyriešil, hoci mal na to dosť času, a riešiť ju odmietal. Tento problém svedok K. okamžite nahlásil svedkovi F., ktorý bol nadriadeným žalobcu, a ten žalobcovi uložil situáciu vyriešiť. Žalobca proti všetkým záujmom zamestnávateľa nechal prevádzku neotvorenú. 5. Bolo preukázané, že žalobca nebol povinný byť na pracovisku každú sobotu, ale súčasne sa preukázalo, že bol povinný tam byť za účelom jeho otvorenia a následne zatvorenia vtedy, keď na pracovisku z akéhokoľvek dôvodu nemohol byť zamestnanec K.. Aj v predmetnú sobotu 21.12.2013 vznikla žalobcovi povinnosť na pracovisku byť, čo však neurobil a ani to žalovanému s potrebným predstihom nenahlásil. Ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že porušil procesné ustanovenia, keď pokračoval v dokazovaní aj potom, čo vydal na pojednávaní dňa 25.08.2014 uznesenie, ktorým vyhlásil dokazovanie za skončené, potom čo na pojednávaní dňa 16.06.2014 poučil účastníkov v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p.,. Zrušenie takéhoto uznesenia a pokračovanie v konaní je postupom nad rámec zákona, na ktorý podľa jeho názoru súd nebol oprávnený. Je potrebné zachovať riadny procesný postup a teda uznesenie zrušiť predtým, než sa vykoná ďalšie dokazovanie. Tu je potrebné zdôrazniť to, že súd toto uznesenie zrušil až na pojednávaní dňa 20.10.2014 a teda vykonával ďalšie dôkazy v čase, keď bolo dokazovanie platne skončené. Žalobca na preukázanie svojho nároku na náhradu mzdy nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov, ani žiadne dôkazy nepredložil a svoj nárok nevyčíslil. Vyčíslenie súdu predložil až v podaní zo dňa 9. októbra 2013, doručenom súdu 13. októbra 2014 a právnemu zástupcovi žalovaného až 20. októbra 2014. Žalobca tak nárok na náhradu mzdy vyčíslil až potom, čo súd vyhlásil dokazovanie za skončené a potom, čo súd odročil pojednávanie na 03.09.2014 za účelom vyhlásenia rozhodnutia. Súd tiež až po tomto termíne, výzvou z 24.09.2014, vyzval zástupcu žalovaného na predloženie mzdových listov žalobcu. Súd tiež podľa nášho názoru nesprávne určil samotnú výšku náhrady mzdy. Je totiž potrebné poukázať na to, že rozsudok, v prípade jeho právoplatnosti, by sa stal exekučným titulom, ktorý by oprávňoval žalobcu vymáhať priznanú sumu od žalovaného. Súd určil priemerný zárobok žalobcu v sume 635,93 Eur mesačne a na základe toho určil náhradu mzdy vo výške 5.306,49 Eur. Za posledný štvrťrok roku 2013, čiže za mesiace október, november a december, však žalobca dosiahol v zmysle výplatných pások, ktoré založil do súdneho spisu, čistý príjem v sume 489,05 Eur, 486,29 Eur a 487,50 Eur, čiže jeho priemerný čistý príjem bol 487,61 Eur, čo je značne vzdialené súdom priznanej sume. Súd zaviazal žalovaného na náhradu hrubej mzdy, hoci daň a odvody z tejto mzdy rovnako odvádza zamestnávateľ. Chybne je určená aj náhrada trov, ktorú súd žalobcovi priznal. Právny zástupca žalobcu si vyčíslil odmenu z tarifnej hodnoty 5.306,49 Eur, pričom však túto sumu ako výšku náhrady mzdy uplatnil až vo svojom podaní voči súdu zo dňa 09.10.2014. Súd vôbec neodôvodnil, prečo vykonal dokazovanie potom, čo toto uznesením ukončil a účastníkov riadne o následkoch tohto kroku poučil. Neuviedol tiež, v čom spočívali výnimočné okolnosti, na základe ktorých vykonal dokazovanie nad rámec návrhov žalobcu. Nerozhodol riadnym spôsobom o vzájomnej žalobe a rozhodnutie riadne neodôvodnil. Trvá na tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom bolo vzhľadom na okolnosti prípadu a postoj žalobcu k záujmom zamestnávateľa úplne na mieste a je prinajmenšom zrejmé, že by bolo nespravodlivé od žalovaného požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával. Odôvodnenie zamietnutia vzájomného návrhu v rozsudku vo veci samej je tiež nedostatočné a v rozpore so zákonom. Súd uvádza len to, že dôvodom zamietnutia vzájomného návrhu je to, že pracovný pomer bol skončený nezákonne. Avšak priamo z ustanovenia § 79 ods. 1 ZP vyplýva, že takéto určenie je zákonom stanovenou výnimkou z inak zrejmých následkov neplatne a nezákonne skončeného pracovného pomeru. Len samotné neplatné skončenie pracovného pomeru teda nemôže byť dôvodom na zamietnutie takéhoto návrhu. Nevysporiadal sa s tvrdeniami svedkov a s listinnými dôkazmi, z ktorých bolo zrejmé, že žalobca viackrát spôsobil, že prevádzka nebola otvorená, resp. že došlo k jej zatvoreniu skôr, než mala byť, ako ani s tým, že odkedy žalobca v prevádzke nepracuje, táto dosahuje lepšie hospodárske výsledky. 6. Žalobca sa k odvolaniu vyjadril. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že uznesenie o skončení dokazovania má len procesný charakter, a preto súd môže takéto uznesenie kedykoľvek zrušiť a pokračovať vo vykonávaní dôkazov. Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 20. októbra 2014 uznesenie o skončení dokazovania zrušil, a preto neexistovala žiadna prekážka na doplnenie dokazovania. Ak súd rozhodol o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, pracovný pomer žalovaného sa nekončí, nakoľko súd nerozhodol o tom, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. K námietke o výške náhrady mzdy uviedol, že výšku náhrady mzdy žalovaný po jej vyčíslení žalobcom žiadnym spôsobom nespochybnil, na pojednávaní konanom dňa 20. októbra 2014 výslovne uviedol, že „Vzhľadom na prednesený návrh zástupcu žalobcu ohľadne výpočtu mzdy, nemáme k tomu pripomienky.“ Výpočet náhrady mzdy je úplný a správny. Uvedený priemerný mesačný zárobok zistil a vypočítal samotný žalovaný, žalobca pri výpočte náhrady mzdy vychádzal výlučne z údajov oznámených a vypočítaných žalovaným. Žalovaný napokon spochybňuje výšku náhrady trov právneho zastúpenia. Žalobca sa žalobou zo dňa 03. marca 2014 domáhal okrem iného aj výroku o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi náhradu mzdy a to odo dňa, kedy oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní a to až do času, kedy žalovaný žalobcovi umožní pokračovať v práci. Žalobca v čase podania žaloby nemohol určiť tento čas a teda ani výšku náhrady mzdy. 7. Po podaní odvolania dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len „CSP“/, ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok / O.s.p./, podľa ktorého súd prvej inštancie postupoval v predmetnom spore. Ustanovenie § 470 ods. 1 CSP určuje, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 8. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z., (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov: 9. Žalovaný na prvom mieste odvolania namieta skutkové zistenie súdom prvej inštancie, ktoré považuje za nesprávne a konkretizuje namietané skutkové zistenia. 10. Námietka žalovaného, že sa v odôvodnení rozsudku nesprávne pripisuje výrok o vedomosti o neotvorení prevádzky z SMS správy žalovanému, hoci tak vypovedal žalobca, nemá žiaden podstatný význam. Táto skutočnosť (či sa o neotvorení prevádzky dozvedel žalovaný sms-kou alebo inak) nie je totiž rozhodujúcou pre rozhodnutie vo veci samej. V samotnom odôvodnení rozsudku v súvislosti s opisom úvah, akými sa súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov riadil, nie je táto skutočnosť vôbec spomenutá. 11. Odvolací súd sa stotožňuje s hodnotením zistených skutočností, ako vykonal súd prvej inštancie, keď zdôvodnil, prečo nezistil tvrdené porušenie pracovnej disciplíny žalobcom. 12. Žalovaný nemôže v súvislosti s dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru tvrdiť, že žalobca nezabezpečil otvorenie prevádzky dňa 21.12.2013 (že sa bez náležitého ospravedlnenia alebo vysvetlenia nedostavil na pracovisko, a zameškal celú pracovnú zmenu). Z výsluchu žalovaného vyplynulo, že ho nikdy nezaujímalo, či bol žalobca v sobotu v práci, nemusel mu prácu alebo voľno v sobotu nahlasovať, jeho pracovnou povinnosťou bolo len zabezpečiť otvorenie prevádzky. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že povinnosť, ktorú mal žalobca (otvoriť prevádzku v sobotu 21.12.2013), žalobca zabezpečil tým, že ju uložil svedkovi K.. K tomuto záveru dospel súd prvej inštancie zo zistenia, že v piatok pred skončením pracovnej doby svedok K. vedel, že má prísť pracovisko otvoriť, a že nikto mu na uvedený deň neudelil dovolenku ani voľno. Tvrdenie svedka F. o tom, že mu voľno udelil on, sa preukázalo ako nepravdivé, čo súd prvej inštancie zdôvodnil rozpormi vo výpovediach svedkov F. a K.. Svedok F. tvrdil, že udelil K. voľno na sobotu v utorok. Pravdivosť jeho tvrdenia spochybnil samotný svedok K., ktorý vypovedal, že dovolenku, resp. voľno si od F. nepýtal a až do piatku o svojom voľne s F. nehovoril. Dôvodom bola skutočnosť, ktorá vzišla z dokazovania, že udeliť voľno zamestnancovi K. bolo v kompetencii žalobcu. Svedok K. výslovne uviedol, že o jeho voľne sa dozvedel svedok F. až v piatok, predtým o tom spolu nehovorili. 13. Z dokazovania vyplynulo, že svedkovi K. žalobca voľno na sobotu neudelil. Svedok K. uviedol, že, keď žalobcovi v týždni oznámil, že nepríde do práce, ten na to nepovedal nič. No v piatok sa jednoznačne od svedka X. dozvedel, že voľno od žalobcu nemá a má prísť do práce. Žalobca potvrdil, že mu svedok K. povedal, že v sobotu nepríde na 60-80%, no on mu mal odpovedať, že má dostatok času na to, aby prevádzku otvoril. Potvrdil aj rozhovor so svedkom X. o voľne K.. Svedok X. si pamätal, že svedok K. povedal žalobcovi, že na 60-80% v sobotu nepríde, no nepamätal si, či mu žalobca uložil, že prísť musí. Z týchto výpovedí možno vyvodiť za zistené, že najneskôr v piatok bolo všetkým zúčastneným zrejmé, že svedok K. voľno v sobotu nemá, a že teda mu bola žalobcom ako vedúcim strediska (povereným zamestnávateľom udeľovať zamestnanom voľno a súčasne udeľovať príkazy na plnenie pracovných úloh) uložená povinnosť, aby v sobotu do práce nastúpil a prevádzku otvoril. 14. Žalobca si splnil svoje pracovné povinnosti, vykonal úkony, ktorými ho poveril žalovaný v pracovnej zmluve (rozhodovať o udeľovaní voľna zamestnancom, zabezpečiť otvorenie prevádzky), upovedomil svedka F. o svojom voľne v sobotu a po tom, ako ho svedok F. v súvislosti s ohláseným voľnom upozornil len na to, že chod pracoviska v sobotu má zabezpečiť, tak urobil, keď túto povinnosť uložil svedkovi K.. Preto v predmetnú sobotu žalobcovi nevznikla povinnosť na pracovisku byť, takáto úloha mu žalovaným vzhľadom na ohlásené voľno uložená nebola, ako nesprávne dedukuje žalovaný v odvolaní. Bola mu uložená len povinnosť zabezpečiť otvorenie pracoviska. 15. Zároveň nie je pravdivé tvrdenie žalovaného v odvolaní, že žalobca žalovanému včas problém nenahlásil, pretože svedok F. vo výpovedi potvrdil, že mu žalobca v piatok povedal, že „na prevádzku sa nemôže dostaviť, lebo niečo má“ ... a že vyriešenie danej situácie (súbežné voľno K.) ponechal na žalobcu. 16. Skutkové zistenie a hodnotenie skutkovej situácie súdom prvej inštancie považuje odvolací súd za správne . 17. K namietanému porušeniu procesných ustanovení odvolací súd uvádza, že táto námietka nie je dôvodná. Predovšetkým nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že súd vykonal dokazovanie v čase, keď bolo dokazovanie platne skončené. 18. Je pravdou, že súd prvej inštancie vyhlásil uznesenie v zmysle vtedy účinného § 120 ods. 4 O.s.p. (dokazovanie sa končí) dňa 25.08.2014. Súd prvej inštancie vykonával dokazovanie na ďalšom pojednávaní dňa 16.06.2014, ale až po vyhlásení uznesenia, ktorým zrušil uznesenie zo dňa 25.08.2014 o skončení dokazovania. Dokazovanie na pojednávaní vykonával za prítomnosti strán sporu, pričom im umožnil vyjadriť sa k dôkazom, ako aj vyjadriť sa na záver ku skutkovej a právnej stránke veci (žeby tak súd prvej inštancie nevykonal, žalovaný v odvolaní nenamietal). 19. Odvolací súd je toho názoru, že uznesenie, ktorým sa dokazovanie končí, je uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania, ktorým súd v zmysle § 170 ods. 2 v tom čase účinného O.s.p. nebol viazaný. Uznesenie o vedení konania teda môže súd kedykoľvek zmeniť, poprípade vydať nové uznesenie, ktorým bude otázka vedenia konania upravená inak. 20. Aj uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 25.08.2014 o odročení pojednávania za účelom vyhlásenia rozhodnutia, je uznesením, ktorým sa upravuje konanie, a súd ním preto nie je viazaný. 21. Okrem toho podľa § 212 ods. 3 O.s.p. účinného v čase podania odvolania „na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.“ Preto, ak by aj uvedený postup súdu bol vadou konania, nie je možné naň prihliadať, lebo nemal za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 22. Rovnako je bezdôvodná námietka žalovaného o vadnom postupe, keď žalobca vyčíslil svoj nárok na náhradu mzdy až po vyhlásení predmetných uznesení a to navyše na základe výzvy súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca pôvodne žiadal rozhodnúť o výške náhrady mzdy až po právoplatnosti rozhodnutia o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. V individuálnych pracovnoprávnych sporoch je potrebné aplikovať odlišné procesné postupy od klasického (všeobecného) sporového konania, a uplatňuje sa zásada ingerencie súdu v prospech ochrany slabšej strany -zamestnanca, čoho dôkazom je aj súčasná osobitná úprava procesného postupu v pracovnoprávnych sporoch v C.s.p. (najmä ust. § 318, 320, 321 C.s.p. ) 23. O vzájomnej žalobe žalovaného súd prvej inštancie rozhodol dopĺňacím rozsudkom zo dňa 08. februára 2016 č.k. 5Cpr/1/2014-150. Námietka žalovaného o nedostatočnom odôvodnení zamietajúceho výroku súdu nie je dôvodná. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že žalovaný nie je v stave, že by mohol skonštatovať, že od neho nie je možné spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. 24. Odvolací súd súhlasí s uvedeným záverom súdu prvej inštancie. Uplatnenie výnimky upravenej v § 79 ods. 1 Zákonníka práce zo zásady, že pracovný pomer v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru a po oznámení zamestnanca sa nekončí, prichádza do úvahy len na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktorý má za to, že zamestnávateľ preukázal tzv. ospravedlniteľný dôvod, na základe ktorého je v rozpore s dobrými mravmi alebo inak nespravodlivé žiadať od zamestnávateľa, aby prideľoval prácu zamestnancovi, s ktorým neplatne skončil pracovný pomer. 25. Žalovaný uvedené podmienky nepreukázal. Pokiaľ totiž za rozhodné skutočnosti v tomto zmysle označil žalobcom zavinené neotvorenie prevádzky dňa 21.12.2013, táto skutočnosť bola už dôvodom žalovaného skončenia pracovného pomeru, okrem toho bola vyhodnotená ako nepreukázaná. Pokiaľ ide o tvrdené neotvorenie prevádzky 06.07.2013, 13.07.2013 a skoršie zavretie prevádzky v júni a júli 2013, z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaný uvedené skutočnosti žalobcovi za obdobie trvania pracovného pomeru nevytýkal. Pritom je povinnosťou zamestnávateľa nepretržite kontrolovať plnenie pracovných úloh a využívanie pracovného času zamestnancami (napr. za účelom vyúčtovania mzdy). Preto argument žalovaného, že uvedené skutočnosti zistil až dodatočne, je bez významu a účelový. 26. V súvislosti s vyčíslením náhrady mzdy žalovaný namietal len, že súd ho zaviazal na náhradu hrubej mzdy, hoci on musí odviesť zo mzdy daň a odvody. Voči spôsobu vyčíslenia a východiskovým hodnotám nevzniesol žiadne iné námietky. Súd prvej inštancie správne vychádzal z hrubej mzdy, pretože vykonať odvody je zákonnou povinnosťou zamestnávateľa, ktorá môže vzniknúť až po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku súdu o uložení povinnosti zamestnávateľovi zaplatiť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Až z takéhoto rozhodnutia súdu môže zamestnávateľ zistiť, v akej sume túto náhradu súd prizná, nemôže splniť svoju zákonnú odvodovú povinnosť skôr (pokiaľ vôbec z náhrady mzdy takúto povinnosť má). 27. Uvedené vyplýva aj z definície príjmu podľa zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmu, podľa ktorého príjmami zo závislej činnosti sú bez ohľadu na ich právny dôvod pravidelné, nepravidelné alebo jednorazové príjmy, ktoré sa vyplácajú, poukazujú alebo pripisujú k dobru, alebo spočívajú v inej forme plnenia daňovníkovi s týmito príjmami (zamestnancovi) od platiteľa týchto príjmov (od zamestnávateľa) alebo v súvislosti s výkonom závislej činnosti. 28. Preto súd prvej inštancie správne pri vyčíslení nároku na náhradu mzdy vychádzal z hrubej mzdy. 29. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo možné považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. 30. Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania správne, pokiaľ za tarifnú hodnotu veci považoval výšku priznanej náhrady mzdy pri všetkých úkonoch právnej služby žalobcu. Došlo však k chybe v počítaní pri súčte jednotlivých správne vyčíslených náhrad a odmien, z ktorých trovy právneho zastúpenia žalobcu pozostávali, keď správne mal byť súčet (1132,82 +321,60 +15,52 +15,42 +15,31 +14,95 +92,23 +226,76) 1.835,61 Eur, a nie 1.911,19 Eur. Odvolací súd túto skutočnosť opravil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 31. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 32. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 33. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § § 396 C.s.p. v spojení s § 255 ods.1 a § 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 34. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 :0. Poučenie: P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).