Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 5Co/49/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3615201158 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3615201158.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcov 1/ F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. okružná XXX/XX, W. a 2/ T. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. okružná XXX/XX, Partizánske, obaja zastúpení JUDr. Mariannou Pirťanovou, advokátkou, so sídlom Jesenského 230/7, Partizánske proti žalovanému Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Marek Hic s.r.o., so sídlom P.O.Hviezdoslava 10625/23B, Martin, IČO: 36 865 036, o zdržanie sa výkonu záložného práva a iné, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č.k. 5C/140/2015-183 zo dňa 14. júla 2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov 1/ a 2/, ktorou títo žiadali, aby súd určil, že zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretá medzi žalobcami a žalovaným je bezúročná a bez poplatkov a žalovaný je povinný zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou zo zmluvy o záložnom práve k nehnuteľnosti zo dňa 23.02.2009 uzavretej medzi žalobkyňou 1/ a žalovaným predmetom, ktorej sú nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX v podiele 1/1 katastrálne územie W., byt č. XX, X. poschodie, vchod XX, v bytovom dome s. č. XXX- stavba na parcele CKN č. 4649 a podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu ako aj podiel na pozemku registra "C", parcela č. 4649, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 393 m2 o veľkosti 6041/386165 / ďalej len „byt“/. Žalobu vo veci určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere odôvodnili tým, že na požadovanom určení majú naliehavý právny záujem, pretože nevedia, aký je ich skutočný dlh voči žalovanému vzhľadom na neplatnosť dojednaného úroku ako aj spracovateľského poplatku za správu úveru. Ich právne postavenie bez tohto určenia je ohrozené a neisté. Žalobu vo veci zdržania sa výkonu záložného práva odôvodnili princípom proporcionality, lebo hodnota nehnuteľnosti je takmer vo výške 4- násobku hodnoty úveru vzhľadom na to, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov. 2. Súd vo veci vykonal dokazovanie, z ktorého zistil, že žalobcovia 1/ a 2/ uzavreli so žalovaným dňa 23.02.2009 zmluvu o úvere č. 0264002878, predmetom ktorej bolo nadobudnutie, úprava a údržba nehnuteľnosti na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcom úver vo výške 19900 eur jednorázovo - bezhotovostne s fixnou úrokovou sadzbou 6,80% ročne do 23.02.2014, zmluva obsahuje spracovateľský poplatok 232,32 eur uhradený z prostriedkov úveru, poplatok za správu úveru 2,99 eur mesačne pri mesačnej splátke 175,03 eur splatnej k 20. dňu v mesiaci, s prvou splátkou splatnou 20.09.2009 a termínom konečnej splatnosti úveru 20.06.2016. Súčasťou zmluvy sú úverové podmienky a VOP účinné od 01.08.2002. Celkom mali žalobcovia zaplatiť na úver 175,03 eur x 190 mesiacov = 33.255,70 eur , poplatok za správu úveru 2,99 eur x 190 mesiacov = 568,10 eur, všetko spolu 33.823,80 eur. Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 23.02.2009, ktorú uzavrela žalobkyňa 1/so žalovaným, bolo zriadené záložné právo k bytu žalobkyne 1/ na zabezpečenie pohľadávky žalovaného z úverovej zmluvy o splátkovom úvere č. 0264002878 zo dňa 23.02.2009. V zmysle článku III bod l záložnej zmluvy ak úver nie je poistený je záložca povinný zabezpečiť poistenie zálohu do 10 dní od vzniku záložného práva. Z pokusu o zmier zo dňa 13.11.2014 vyplynulo, že žalobcovia žiadali žalovaného o zníženie splátok na sumu 80 eur mesačne, s čím žalovaný nesúhlasil a stanovil im splátku vo výške 183,18 eur. Z výzvy žalovaného zo dňa 14.10.2014 vyplynulo, že žalovaný evidoval ku dňu 14.10.2014 omeškané splátky vo výške 1.591,08 eur, teda k tomuto dátumu boli žalobcovia 1/ a 2/ v omeškaní 267 dní. Listom zo dňa 03.12.2014 žalovaný vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a pohľadávka v čase jeho zosplatnenia predstavovala sumu 18.616,39 eur. Po zosplatnení úveru žalobca 2/ na úver zaplatil dňa 21.08.2015 sumu 50 eur, 22.06.2015 sumu 50 eur, 23.09.2015 sumu 50 eur, 23.10.2015 sumu 50 eur, 22.12.2015 sumu 50 eur, 24.11.2015 sumu 50 eur, 09.06.2016 sumu 200 eur, 10.05.2016 sumu 200 eur, 12.04.2016 sumu 70 eur, 10.03.2016 sumu 50 eur, 25.01.2016 sumu 50 eur a 10.02.2016 sumu 50 eur. Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 1 ods. 1, ods.2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 151a, § 151b ods. 1 až 4, § 151c ods. 1 a 3, § 151d ods.4 a 6, § 151e ods. 2 a 4, § 151j ods. 1 až 3, § 151l ods. 1, 3, 4, § 151m ods. 1 až 4 a ods.10, § 151mc ods. 1, § 151a, § 151b ods. 1 a 2, § 151c ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka, podľa § 37 ods. 21 zákona č. 132/2010 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony účinného od 10.06.2013 a podľa čl.3 ods.1 a čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.apríla 1993 nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. 3. Uviedol, že i keď zmluva o úvere predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka), predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalobcu je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a to cez odkaz podľa ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka. Na tento právny vzťah je potrebné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak je to pre spotrebiteľa priaznivejšie. Prvostupňový súd pri posudzovaní otázky použitia obchodného alebo občianskeho práva v spotrebiteľských veciach vychádzal z uznesenia NS SR 8MCdo 13/2014 z 28.05.2015, rozsudku NS SR 8Mcdo 3/2015 z 28.05.2015 podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobcovia1/ a 2/ uzavreli so žalovaným zmluvu o splátkovom úvere č. 0264002878 zo dňa 23.02.2009, na základe ktorej sa obe strany dohodli, že úver bude poskytnutý na účel nadobudnutie, úpravu a údržbu nehnuteľnosti. Obe strany tento účel zmluvy nenamietali, pričom zmluvu riadne podpísali a prijali plnenie úveru. Zmluva o splátkovom úvere na účel nadobudnutia, úpravy a údržby nehnuteľnosti je vyňatá zo zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch vychádzajúc z ustanovenia § 1 ods.2 písm. a) uvedeného zákona účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere a záložnej zmluvy. Zmluva obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti. Pokiaľ ide o namietaný poplatok a poplatok za správu úveru v čase uzavretia zmluvy išlo o náležitosti, ktoré boli zákonom dovolené a priamo v zmluve o splátkovom úvere individuálne dohodnuté. Úver bol žalobcom 1/ a 2/ riadne poskytnutý. Zároveň žalobkyňa 1/ zriadila záložné právo na byt, ktorý je jej výlučným vlastníctvom na základe záložnej zmluvy zo dňa 23.02.2009. Žalobcovia dohodnuté splátky úveru riadne neplatili, preto ich žalovaný vyzýval na plnenie. Z listu zo dňa 14.10.2014 vyplýva, že žalobcovia boli v omeškaní s platením úveru už 267 dní a mali omeškané splátky vo výške 1.591,08 eur. Z pokusu o zmier - odpoveď vyplýva, že žalobcovia až na pokus o zmier požiadali banku o zníženie splátky na sumu 80 eur, čomu žalovaný nevyhovel a žiadal o výšku splátky 183,18 eur mesačne z dôvodu, že omeškané splátky predstavujú sumu 1.744,26 eur, v opačnom prípade pristúpi k výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou. Dňa 03.12.2014 došlo k mimoriadnemu zosplatneniu úveru a v čase zosplatnenia predstavovala pohľadávka žalovaného sumu 1.8616,39 eur. K dnešnému dňu podľa vyjadrenia zástupcu žalovaného je to suma 16.000 eur. 4. Súd po vykonanom dokazovaní nedospel k záveru, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, keď na túto zmluvu sa nevzťahuje zákon o spotrebiteľských úveroch podľa § 1 ods.2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere a záložnej zmluvy. Pokiaľ ide o poplatok za správu úveru a 2,99 eur mesačne považuje súd za individuálne dohodnutý priamo v zmluve o úvere, preto súd nepovažuje tieto dojednania za neprijateľnú zmluvnú podmienku v čase uzavretia zmluvy t.j. k 23.02.2009. Tento zákaz bol do slovenského právneho poriadku zavedený až ustanovením § 37 ods.21 t.j. novelou zákona č. 132/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení niektorých predpisov ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony s účinnosťou od 10.06.2013. Žalovaný v písomnom vyjadrení uviedol, že od 10.06.2013 poplatky za správu úveru neúčtuje. Podľa názoru súdu nie je možné postupovať retroaktívne, lebo v čase uzavretia zmluvy išlo o poplatky právom dovolené. Posúdenie spracovateľského poplatku a poplatku za správu úveru ako neprijateľnej zmluvnej podmienky je v rozpore s platnou právnou úpravou v čase uzavretia zmluvy o splátkovom úvere. V zmluve o splátkovom úvere zo dňa 23.02.2009 súd nezistil nekalé podmienky v zmysle č.l.3 ods. 1 Smernice č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 ani v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia. V sume poplatku za správu úveru je zahrnutá aj náhrada nákladov banky za administratívne úkony, ktoré je banka povinná vykonávať podľa zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách napr. povinné sledovanie rizikovosti klienta, archivácia dokumentácie, udržiavanie a inovácia technických systémov. Pokiaľ ide o poplatky je povinnosťou žalovaného informovať spotrebiteľa o výške týchto poplatkov pred uzavretím zmluvy, pričom žalovaný si túto povinnosť splnil čo deklaroval aj vo svojom písomnom vyjadrení. Právny poriadok Slovenskej republiky v čase uzavretia zmluvy nezakazoval účtovanie poplatku za správu úveru a tiež zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplynulo, že poplatok za správu úveru by bolo možné označiť za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Pokiaľ ide o spracovateľský poplatok, tento bol v zmluve o splátkovom úvere individuálne dohodnutý v sume 232,32 eur predstavuje cenu služby, ktorá podľa článku 3 smernice rady 93/EHS/13 preskúmaniu nekalej podmienky v spotrebiteľskej zmluve nepodlieha. 5. Žalobcovia v žalobe uvádzajú, že obsahom záložnej zmluvy je dojednanie, že výkon záložného práva možno vykonať aj mimosúdne a z toho dôvodu považujú zmluvu v tejto časti za neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Súd nevzhliadol neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 23.02.2009 a jej jednotlivých ustanovení, ktoré sú v súlade s ustanoveniami § 151 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o stanovenie výšky dlhu žalovaný na jej určenie využíva bankový systém, ktorý podlieha dozoru Národnej banky Slovenska, preto v danom prípade súd považuje odporcom vyčíslenú pohľadávku ku dňu jej zosplatnenia za správne stanovenú. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že zmluva o splátkovom úvere na účel nadobudnutie, úpravu a údržbu nehnuteľnosti zo dňa 23.02.2009 bola uzatvorená platne, pričom obe strany jej uzavretím deklarovali, že súhlasia s jej obsahom a účelom, pričom žalobcovia nepreukázali, že od tejto zmluvy odstúpili alebo že by boli niekedy účel tejto zmluvy voči banke namietali, ich vyjadrenia sa súdu javia ako účelové, keď si svoje povinnosti zo zmluvy o splátkovom úvere dlhodobo neplnili, pričom banka im zaslala pokus o zmier až po tom, čo boli 267 dní v omeškaní, pričom dlhodobo s bankou nekomunikovali a nesnažili sa túto situáciu riešiť. Až na základe pokusu o zmier ponúkli splátky vo výške 80 eur, ktoré nepredstavovali ani polovicu zmluvnej splátky, čiže viac ako rok neplnili svoje zmluvné záväzky. Súd nevzhliadol bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o splátkovom úvere č. 0264002878 zo dňa 23.02.2009 a tiež zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 23.09.2009 považuje súd za platnú v súlade so zákonom. Tiež súd nepovažoval za dôvodné zdržanie sa výkonu záložného práva vyplývajúceho zo záložnej zmluvy, keď žalobkyňa 1/ si musí byť vedomá, že dlhodobé neplnenie zmluvy o úvere má za následok realizáciu záložného práva v zmysle záložnej zmluvy, ktorú uzavrela. Pokiaľ ide o námietku proporcionality, táto preukázaná nebola. Jednak žalobcovia nepreukázali cenu nehnuteľnosti a jednak nepredložili súdu všetky doklady o splácaní dlhu, len splátky spísané na čistom papieri bez dokladov o splácaní dlhu, pričom doklady o splátkach vo výške 920 eur predložili až za obdobie po zosplatnení úveru. Žalobkyňa 1/ dobrovoľne podpísala záložnú zmluvu a musela si byť vedomá aj prípadných následkov neplatenia úveru a mala vec s bankou osobne riešiť a nečakať 267 dní, kým banka pristúpi k pokusu o zmier a k zosplatneniu úveru. Žalobcovia nepreukázali dôvodnosť svojej žaloby, preto ju súd zamietol. 6. Na záver súd uviedol, že o trovách konania rozhodol rozhodne podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods.3 O.s.p. až po právoplatnosti konania vo veci samej. 7. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia 1/ a 2/. Poukázali na to, že zmluva o záložnom práve, ktorú žalobkyňa 1/ uzatvorila je typickým formulárom, ktorý musela podpísať ak chcela získať úver. Ide preto o neprijateľnú zmluvnú podmienku a z tohto pohľadu sa súd prvej inštancie vecou nezaoberal. Podľa nich nie je správny názor súdu prvej inštancie, že princíp ochrany spotrebiteľov nie je súčasťou ústavného poriadku Slovenskej republiky. Ochrana spotrebiteľov patrí medzi vysoké politiky Európskej únie a to, že je súčasťou nášho ústavného poriadku vyplýva z primárneho i sekundárneho práva Európskej únie. Zabezpečovací inštitút záložného práva by nemal slúžiť na to, aby obchodník získal od spotrebiteľa plnenie, na ktoré mu nevznikol zákonný nárok a preto aj v konaní o zdržanie sa výkonu záložného práva by mala spotrebiteľovi prináležať súdna ochrana ako slabšej zmluvnej strane. Táto je zakotvená v predpisoch Európskej únie a mal by jej zodpovedať aj výklad vnútroštátnych noriem. Na podporu svojich tvrdení poukázali žalobcovia na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. Pl. ÚS 23/2014 zo dňa 24.09.2014. Ďalej žalobcovia poukázali na ochranu obydlia a v tejto súvislosti na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-34/13 ako aj čl. 19 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 21 ods. 3 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z nich vyplýva, že do nedotknuteľnosti obydlia, resp. do výkonu práva na súkromný a rodinný život možno zasiahnuť iba vtedy, ak by to bolo v demokratickej spoločnosti nevyhnutné a bolo by to primeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného cieľa. K tejto podmienke Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, /napríklad I. ÚS 33/95, II. ÚS 28/96, Pl. ÚS 15/98/, že ide o naliehavú spoločenskú potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo slobody, pričom takéto obmedzenie je nevyhnutné, keď možno konštatovať, že cieľ obmedzenia nemožno dosiahnuť inak. Súdy tak majú povinnosť v každom prípade, v ktorom hrozí zásah do základných práv, skúmať s ohľadom na jeho konkrétne okolnosti, či tento zásah je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti a primeraný sledovanému cieľu. Ochrana obydlia, chudobnej rodiny spotrebiteľa, občana Slovenskej republiky, musí mať prednosť pred právom na majetok jednej z najväčších a najbohatších bánk v Slovenskej republike. Peniaze banke vrátiť chcú, ale nie za cenu straty obydlia. Navrhli preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 8. K odvolaniu žalobcov sa písomne vyjadril žalovaný. Podľa neho odvolanie žalobcov obsahuje množstvo tvrdení, pri ktorých nie je zrejmé, aký je ich vzťah k tomuto konaniu, a možno uviesť, že množstvo odvolateľmi uvádzaných právnych tvrdení je nerelevantných vo vzťahu k predmetu konania, a jedná sa tiež o tvrdenia, ktoré sú v rozpore so skutkovým a právny stavom veci. Odvolanie je vo svojich viacerých obsahových aspektoch nekonkrétne, a to najmä pokiaľ ide o uplatnené odvolacie dôvody. Konanie žalobcov považuje žalovaný za protiprávne a v rozpore s dobrými mravmi, vedené úmyslom vyhnúť sa plneniu svojich právnych povinností a žalovaného tak majetkovo poškodiť, a to bez akéhokoľvek relevantného dôvodu. Takéto konanie nemôže požívať akúkoľvek právnu ochranu. Odvolanie žalobcov považuje žalovaný za v podstatnej časti generický, účelovým kompilát, s uvádzaním tvrdení, predovšetkým právnych, ktoré sa konania samotného týkajú len minimálne. Ich vzťah k vymedzenému predmetu konania v prevažnej miere nie je žiadny, prípadne sa jedná len o konštatovania všeobecnej povahy, bez toho, aby bolo zrejmé, ako súvisia so skutkovým stavom, predmetu konania, respektíve argumentáciou žalobcov. Žalobcovia sa v tomto spore domáhali určenia že zmluva o splátkovom úvere, ktorú uzatvorili so žalovaným je bezúročná a bez poplatkov taktiež rozhodnutia, že žalovaný je povinný zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou zo zmluvy o záložnom práve k nehnuteľnostiam zo dňa 23.02.2009. Uvedený predmet konania súd podrobil meritórnemu prieskumu en bloc, a to napriek skutočnosti, že žalovaný namietal, a na tomto zotrváva, že na požadovanom určení nie je naliehavý právny záujem a vo vzťahu k predmetu konania, kde sa žalobcovia domáhajú splnenia špecifickej povinnosti (omisívnym spôsobom) nebola žiadnym spôsobom špecifikovaná právna povinnosť, z ktorej by mal uvedený žalobný nárok vyplývať. Napriek tomu považuje žalovaný rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu za správne. Žalobcovia uplatnili vo svojom odvolaní dva odvolacie dôvody a to neúplné zistenie skutkového stavu veci a nesprávne právne posúdenie veci. Pokiaľ ide o prvý odvolací dôvod, žalobcovia vo svojom odvolaní neuvádzajú, ktoré dôkazy, ktoré boli navrhnuté a ktoré boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie vo veci nevykonal. Tu žalovaný poukazuje na skutočnosť, že žalobcovia v priebehu sporu nenavrhli žiadne iné dôkazy, okrem dôkazov listinných označených v žalobe, ktoré vykonané neboli, a teda zo strany súdu nemohlo dôjsť k nevykonaním navrhnutých dôkazov k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu veci. V tomto spore žiadne navrhnuté ani nevykonané meritórne podstatné dôkazy neboli a uvedený odvolací dôvod preto neobstojí. Pokiaľ ide o druhý odvolací dôvod, nesprávne právne posúdenie veci, aj tu boli žalobcovia povinní uviesť, ktoré meritórne významné, právne posúdenie súdu považujú za nesprávne a z akého dôvodu. V tomto smere však žalobcovia len uvádzajú vo svojom odvolaní konštatovania všeobecnej povahy, bez toho, aby bolo zrejmé ako súvisia so skutkovým stavom, predmetom konania, respektíve argumentáciou žalobcov. Nie je zrejmé aké konkrétne právne vady právneho posúdenia žalobcovia namietajú. Celé podané odvolanie evokuje u žalovaného dojem, že žalobcovia len účelovou predlžujú konanie. Žalovaný ďalej uviedol, že pokiaľ je prvým predmetom sporu je určenie, že zmluva o splátkovom úvere je bezúročná a bez poplatkov, jedná sa o určenie inej právnej skutočnosti. V zmysle § 137 písm. c) a d) CSP žalobu možno podať, aby sa rozhodlo c) o určení či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem a d) o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. V prípade žaloby žalobcov o určenie že zmluva o splátkovom úvere je bezúročná a bez poplatkov sa nejedná o určenie práva alebo právneho vzťahu, na ktorom by bol naliehavý právny záujem a nejde ani o určenie inej právnej skutočnosti ktoré by pripúšťal osobitný predpis. Požadované určenie je tak podľa CSP neprípustné, na takomto určení nemôže byť daný naliehavý právny záujem a tento nebude ani v čase rozhodovania odvolacieho súdu. Druhým predmetom sporu je žaloba o uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou zo zmluvy o záložnom práve k nehnuteľnostiam zo dňa 23.02.2009, ktorú žalovaný uzatvoril so žalobkyňou 1/. V zmysle § 80 písm. b) O.s.p. možno podať žalobu o splnenie povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva. V zmysle § 137 písm. a) v CSP možno žalobu možno žalobou požadovať, aby sa rozhodlo o splnení povinností. Takúto žalobu o splnenie povinnosti však treba odôvodniť tým spôsobom, že sa uvedie aký je právny základ údajnej povinnosti žalovaného, na základe čoho má byť žalovaný zaviazaný k splneniu tejto povinnosti. Uloženie povinnosti žalovanému, ktorú požadujú žalobcovia vo svojej žalobe, je zjavne právnym nonsensom, keďže v kogentnom ustanovení § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka je normovaný presný opak, keď toto ustanovenie Občianskeho zákonníka stanovuje, že v rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť aj predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona. Vo vzťahu k spotrebiteľským zmluvám rovnako tak § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka stanovuje, že ak záložné právo zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, môže sa záložných veriteľov v rámci výkonu záložného práva uspokojiť len predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona. Žalovaný ako záložný veriteľ je teda oprávnený speňažiť záloh uvedených spôsobov - predajom na dobrovoľnej dražbe a žalobcovia tak nemôžu preukázať základnú podmienku prípustnosti svojej žaloby - identifikáciu povinnosti, ktorá má byť súdnym rozhodnutím deklarovaná. Žalobcami uplatnený druhý predmet sporu tak vôbec nie je spôsobilý byť predmetom civilného sporového konania, keďže sa jedná o splnenie povinnosti bez toho, aby bolo špecifikované o akú povinnosť má jednať a čo je jej právnym základom. Žalovaný ďalej vo svojom vyjadrení poukázal na to, že v zmysle § 552 Občianskeho zákonníka možno pohľadávku zabezpečiť aj záložnou zmluvou. Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí C - 34/13 uviedol, že ustanovenia smernice rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že im neodporuje vnútroštátna právna úprava, ako jej úprava dotknutá vo veci samej, umožňujúca vymôcť pohľadávku založenú na zmluvných podmienkach, ktoré sú prípadne nekalé, mimosúdnym výkonom záložného práva na nehnuteľný majetok, ktorý spotrebiteľ poskytol ako zabezpečenia pohľadávky, pokiaľ predmetná právna úprava prakticky neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje ochranu práv, ktoré spotrebiteľovi priznáva táto smernica, čo overiť prináleží vnútroštátnemu súdu. Súdny dvor EÚ potom tiež uviedol, že pokiaľ ide o zásadu ekvivalencie, Súdny dvor nemá žiadny dôvod pochybovať o súlade vnútroštátnej právnej úpravy dotknutej vo veci samej s uvedenou zásadou. Rovnako aj z uznesenia pléna Ústavného súd SR sp.zn. Pl. ÚS 23/14 vyplýva že úprava výkonu záložného práva, tak ako je tvorená právnymi normami Občianskeho zákonníka a právnymi normami zákona o dobrovoľných dražbách je zlučiteľná s Ústavou Slovenskej republiky a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobcovia si zjavne mylne vysvetľujú ochranu nedotknuteľnosti obydlia ako právo na obydlie pričom, ale zo žiadnych ustanovení Ústavy Slovenskej republiky ani Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nevyplýva že existuje absolútna ochrana nedotknuteľnosti obydlia v zmysle nároku na obydlie, ale len ochrana obydlia v zmysle nároku na nedotknuteľnosť obydlia bez zákonného dôvodu, teda ochrana súkromia v priestorovej dimenzií, čo sú absolútne rozdielne pojmy, resp. rozdielne práva. K záveru o nemožnosti dovodiť z práva na ochranu obydlia nárok na zotrvanie v určitom byte, respektíve nárok na byt dospel aj Európsky súd pre ľudské práva pri interpretácii čl. 8 Dohovoru, keď uviedol v rozhodnutí Velosa Barreto proti Portugalsku z 21.11.1995, že efektívna ochrana súkromného života nemôže ísť tak ďaleko, aby zaisťovala každej rodine vlastný domov. Rovnako tak vo veci Chapman proti Spojenému kráľovstvu /rozhodnutie z 18.01.2001/ Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že čl. 8 Dohovoru neuznáva právo na poskytnutie bývania. Právo na bývanie v zmysle nároku na byt ako si ho vysvetľujú žalobcovia teda nie je zaručené ani Ústavou Slovenskej republiky ani Dohovorom. Podľa žalovaného celý proces výkonu záložného práva smeruje k tomu, aby sa odstránil protiprávny stav spôsobený porušením povinnosti obligačného dlžníka uhradiť zabezpečovanú pohľadávku, t. j. presne v súlade článku 20 a 21 Ústavy dochádza realizáciou záložného práva k ochrane základného práva žalovaného vlastniť majetok, do ktorého práva bolo protiprávne zasiahnuté nekonaním žalobcov a to neplnením splatnej úverovej pohľadávky. Tvrdenie žalobcov, že ochrana obydlia, chudobnej rodiny spotrebiteľa, občana Slovenskej republiky musí mať prednosť pred právom jednej z najväčších a najbohatších bánk Slovenskej republiky na majetok, je nielen nesprávne, ale tiež v rozpore základným princípom spravodlivého usporiadania akéhokoľvek právneho vzťahu, respektíve právneho poriadku, ktorým je koncepcia rovnosti a nediskriminácie. V nadväznosti na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 9. K vyjadreniu žalovaného na svoje odvolanie podali žalobcovia 1/ a 2/ písomné vyjadrenie. Uviedli, že sa pridržiavajú svojho odvolania a poukázali na to, že o úver žalovaného žiadali z dôvodu, že potrebovali finančné prostriedky na vyplatenie svojich dlhov, a nie na nadobudnutie, úpravu a údržbu nehnuteľnosti ako uvádza žalovaný a ako je uvedené v zmluve o splátkovom úvere. Žalobcovia nemali priestor preštudovať si vopred predmetnú zmluvu a nemali ani možnosť akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť jej obsah. Uvedené uvedenie účelu poskytnutých poskytnutia finančných prostriedkov považujú žalobcovia za účelové obchádzanie zákona o spotrebiteľských úveroch. Z tohto dôvodu považujú predmetnú zmluvu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatný právny úkon a v tomto smere poukázali na to, že súd prvej inštancie neskúmal súvislosti týkajúce sa účelu poskytnutia úveru a či úver v dôsledku toho, že bol poskytnutý na iný účel, sa považuje za spotrebiteľský úver v zmysle zákona o spotrebiteľských úverov. Žalobcovia tiež poukázali na ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úverov, v zmysle ktorého ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje zákonom stanovené náležitosti poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žaloba je plne v súlade s ustanovením § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Navrhli preto opätovne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil ďalšie konanie súdu prvej inštancia. 10. K vyjadreniu žalobcov sa písomne vyjadril žalovaný. V podstate zopakoval svoje tvrdenia z vyjadrenia k odvolaniu žalobcov a doplnil, že nie je zrejmé akú má relevanciu tvrdenie žalobcov o "skutočnom" účele poskytnutého úveru, keď na preukázanie tohto svojho tvrdenia nenavrhli žalobcovia v čase na to určenom vykonanie žiadnych dôkazov. Uvádzanie nových skutočností a dôkazov je zásadne v odvolacom konaní zakázané, až na explicitne stanovené výnimky. Súd prvej inštancie vykonal dôkaz predmetnou úverovou zmluvou, kde je v písomnej forme uvedený účel poskytnutia úveru, pričom platobné miesto bolo určené na základe požiadavky dlžníkov. Právny úkon je vykonaný výslovným, písomným prejavom, ktorý rozhodne nie je možné poprieť následným ústnym tvrdením osoby písomne konajúce. Tu poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 33Cdo/2547/2011 z 21.06.2012, podľa ktorého účastníkom občianskoprávnych zmluvných vzťahov by malo byť umožnené spoľahnúť sa na to, že celkom zrejmý obsah ich zmluvných dojednaní nemôže byť vyvrátený na základe prostého popretia zo strany účastníka, ktorý nechce niesť následky porušenia povinnosti zo zmluvného vzťahu. Tiež poukázal na iné rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky i Najvyššieho súdu Slovenskej aj České republiky, podľa ktorých výklad obsahu právneho úkonu je potrebné urobiť len v prípade, ak je obsah právneho úkonu sporný či pochybný. Ak je zmluva, vrátane jednostranných vyhlásení strany, tak jednoznačná, že jej znenie nepripúšťa rôzny výklad, nie je dôvod, aby súd vykonal dokazovanie na výklad prejavu vôle konajúcich osôb, aj keď sa toho jedna strana domáha. Výklad právneho úkonu môže smerovať len k objasneniu objasnenie toho, čo bolo prejavené a nie je dovolené meniť úmysel a obsah inak jasného právneho úkonu. Toto je dôležité vo vzťahu k tvrdeniam žalobcov, kedy títo popierajú to, čo predtým písomne potvrdili a zároveň nenavrhli žiaden dôkaz na preukázanie opaku. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 11. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu a z dôvodov odvolania žalobcov, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdiť. 12. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri zamietnutí zvyšku žaloby žalobcu vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcov dodáva nasledovné: 13. Žalobcovia 1/ a 2/ v podanom odvolaní uplatnili dva odvolacie dôvody. Jednak dôvod neúplne zisteného skutkového stavu /§ 365 ods. 1 písm. e) CSP - súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností/ a potom dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1 písm. h) CSP - rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci/. 14. Pokiaľ ide o odvolací dôvod neúplne zisteného skutkového stavu, tento je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a navrhnutý dôkaz je spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť. Z povahy veci vyplýva, že strana sporu, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý pred súdom prvej inštancie na vrhla, ale nebol vykonaný a tiež musí uviesť aké právne významné skutočnosti mali byť týmto dôkazom preukázané, pričom tieto museli byť tvrdené pred súdom prvej inštancie. Vyhodnotenie relevancie navrhnutého dôkazu ako aj prípustnosť dôkazu je výsadnou doménou súdu, pričom ale platí že konajúci súd pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia. 15. Žalobcovia vo svojom odvolaní neuvádzajú žiadny dôkaz, ktorý navrhli vykonať pred súdom prvej inštancie a ktorý tento súd nevykonal a neuvádzajú ani žiadne relevantné skutkové zistenia, ktoré by mali byť nejakým takýmto dôkazom preukázané. S ohľadom na skutočnosť, že tu ide o spor so slabšou stranou /konkrétne podľa § 290 CSP spotrebiteľský spor medzi žalobcami 1/ a 2/ ako spotrebiteľmi a žalovaným ako dodávateľom súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou/ odvolací súd sám skúmal, či tu takýto dôkaz, ktorý napriek návrhu žalobcov súd prvej inštancie nevykonal a ktorý má preukázať právne významnú skutočnosť, nie je. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že žalobcovia v konaní pred súdom prvej inštancie nenavrhli vykonanie žiadnych ďalších dôkazov, ktoré by v spore súd prvej inštancie už nevykonal, a to bez ohľadu na relevanciu skutočností, ktoré by nimi mali byť preukázané. 16. Odvolací súd preto konštatuje, že odvolací dôvod neúplne zisteného skutkového stavu v tomto spore naplnený nie je. 17. Čo sa týka druhého žalobcami uplatneného odvolacieho dôvodu, nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je potom omyl konajúceho súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide v prípadoch, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 18. Po preskúmaní veci je odvolací súd toho názoru, že súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval. 19. Ohľadne prvého žalobného návrhu /bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru - žalobcovia, a po nich aj súd prvej inštancie, nesprávne uvádzajú bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o úvere/ žalobcovia 1/ a 2/ pri v odvolaní namietanom nesprávnom právnom posúdení veci uvádzajú len tvrdenie, že zmluva o záložnom práve, ktorú žalobkyňa 1/ uzatvorila je typickým formulárom, ktorý musela podpísať ak chcela získať úver a ide preto o neprijateľnú zmluvnú podmienku a z tohto pohľadu sa súd prvej inštancie vecou nezaoberal. K tomu odvolací súd uvádza, že uvedené tvrdenia žalobcovia v konaní pred súdom prvej inštancie neuvádzali. Ide teda o tzv. novotu v odvolacom konaní. Aj keď v tomto prípade ide o spor so slabšou zmluvnou stranou /viď. vyššie/ a v takomto spore by mohli žalobcovia ako spotrebitelia podľa § 296 CSP predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej /teda aj do vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej/, tak je potrebné prihliadať na to, že žalobcovia ako spotrebitelia boli v spore zastúpení advokátom. V takýchto prípadoch sa potom podľa § 291 ods. 3 CSP ustanovenie § 296 CSP neaplikuje. To znamená, že žalobcovia nemôžu uplatňovať v odvolacom konaní novoty bez obmedzenia. Na nimi uplatnenú novotu by mohol odvolací súd prihliadnuť iba za splnenia podmienok § 366 CSP, ktorý stanovuje, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany /medzi ktoré podľa § 149 CSP patria aj skutkové tvrdenia - poznámka odvolacieho súdu/, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobcovia v odvolaní žiadnu z uvedených podmienok, za splnenia ktorej by bolo prípustné v odvolacom konaní použiť doposiaľ neuplatnené skutkové tvrdenia, neuviedli a ani odvolací súd splnenie takejto podmienky sám nezistil. 20. Odvolací súd preto na nové skutkové tvrdenia žalobcov z odvolania, že zmluva o záložnom práve, ktorú žalobkyňa 1/ uzatvorila je typickým formulárom, ktorý musela podpísať ak chcela získať úver a ide preto o neprijateľnú zmluvnú podmienku, neprihliadal. Z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia prvého žalobného návrhu /bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru/ tak žalobcovia vo svojom odvolaní nič konkrétne neuvádzajú. Odvolaciemu súdu preto neostalo nič iné ako konštatovať, že ohľadne prvého žalobného návrhu tento žalobcami uplatnený odvolací dôvod nebol naplnený. 21. Podstatným odvolacím argumentom žalobcov ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci ohľadne druhého žalobného návrhu /zdržanie sa výkonu záložného práva/ bolo tvrdenie, že z čl. 13 ods. 4, článok 19 ods. 2 a 21 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-34/13 a Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. Pl. ÚS 23/2014, I.ÚS 33/95, II.ÚS 28/96, Pl.ÚS 15/98, má konajúci súd povinnosť v každom prípade, v ktorom hrozí zásah do základných práv, skúmať, s ohľadom na konkrétne okolnosti, či je tento zásah nevyhnutným v demokratickej spoločnosti a primeraný sledovanému cieľu. Podľa žalobcov v tomto spore takto súd prvej inštancie nepostupoval, keď oni nepopierajú právo žalovaného na vrátenie peňazí, tieto vrátiť aj chcú ale nie za cenu straty obydlia. 22. Tu je potrebné v prvom rade uviesť, že samotný výkon záložného práva spôsobom predaja zálohu na dobrovoľnej dražbe nie je nedovolený. Záložné právo v zmysle ustanovenia § 151a Občianskeho zákonníka slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva ( ďalej len „záloh“), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť aj predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona, čo vyplýva z ustanovenia § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka. Týmto osobitným zákonom je zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách. Tento právny predpis umožňuje veriteľovi dosiahnuť uspokojenie pohľadávky siahnutím na majetok záložcu bez predchádzajúceho odobrenia súdom, či iným nezávislým tribunálom. V podstate ide o exekúciu majetku s tým rozdielom , že ju nevykonáva súd, ale spravidla podnikatelia. 23. Zákon teda s uvedeným spôsobom výkonu záložného práva počíta /§ 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka/ a pre prípady, kedy záložné právo zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, ako je to aj tu, je tento spôsob výkonu záložného práva jediný zákonom dovolený /podľa § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka k záložné právo zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, môže sa záložný veriteľ v rámci výkonu záložného práva uspokojiť len predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona alebo predajom zálohu podľa osobitných zákonov/. Žiadny právny predpis pritom z predaja zálohu na dobrovoľnej dražbe nevylučuje nehnuteľnosti, ktoré by slúžili ako obydlie spotrebiteľa. 24. K tomuto možno ďalej dodať, že ani Súdny dvor Európskej únie vo veci Kušionová c/a Smart Capital (C-34/13) nezaujal právny názor o nemožnosti pristúpiť k realizácii mimosúdneho výkonu záložného práva predajom nehnuteľnosti, ktorá je obydlím spotrebiteľa. Právne naopak Súdny dvor Európskej únie dospel k právnemu záveru, že aj v takom prípade je možné zákonným prostriedkami (napríklad dobrovoľnou dražbou) záložné právo realizovať, avšak vzhľadom na závažnosť zásahu do práva na obydlie spotrebiteľa Súdny dvor Európskej únie poukázal na dôležitosť toho, aby vnútroštátny súd v takom prípade disponoval účinným nástrojom, akým je predbežné opatrenie umožňujúce prerušenie prípadne zmarenie mimosúdneho výkonu záložného práva až do vydania konečného rozhodnutia o nekalej povahe podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Podľa tohto rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie i právneho stanoviska generálneho advokáta C. E. vo veci M. B., K. B. proti Getfin s.r.o., Financreal s.r.o. (C-482/12) je slovenská právna úprava mimosúdneho výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby súladná s právom Európskej únie a je možné na jej základe vykonať záložné právo k nehnuteľnosti tvoriacej obydlie a zabezpečujúcej pohľadávku voči spotrebiteľovi. 25. Rovnako ani Ústavný súd Slovenskej republiky /uznesenia sp. zn. Pl. ÚS 23/2014 zo dňa 24.09.2014/ nedospel k záveru o protiústavnosti výkonu záložného práva spôsobom predaja zálohu na dobrovoľnej dražbe, len akcentoval, že ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách majú byť vykladané ústavne konformne, keď podľa platnej právnej úpravy zákona o dobrovoľných dražbách je rozsah prostriedkov následnej nápravy proti výkonu záložného práva obmedzený v podstate len na žalobu o neplatnosť dobrovoľnej dražby (§ 21 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách) a takáto následná prípadná obrana záložcu je podstatne sťažená (uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 261/2013 z 30. apríla 2013). Sťaženie následnej súdnej kontroly dobrovoľnej dražby by malo byť kompenzované dostatočnou preventívnou a priebežnou kontrolou dobrovoľnej dražby orgánom verejnej moci. Osobitne zdôraznil, že v dobrovoľnej dražbe pôsobí nepopierateľné pnutie medzi záujmom záložcu na tom, aby bola vec predaná za čo najvyššiu cenu, resp. na tom, aby nebola vec predaná za dlh, ktorý je v hrubom nepomere k hodnote zálohu (pozri aj nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 237/2011 z 2. júna 2011 a uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 261/2013 z 30. apríla 2013), a záujmom záložného veriteľa, ktorý sa však v podstate obmedzuje na uspokojenie jeho pohľadávky, a teda na čo najrýchlejšie speňaženie zálohu aspoň v takej výške, ktorá zabezpečí uhradenie jeho pohľadávky. Takéto pnutie pritom pôsobí aj pri takej dobrovoľnej dražbe, ktorá nevykazuje znaky podvodnej snahy získať založenú vec pod trhovú cenu (pričom tento záver nemôže spočívať výlučne na predstavách všeobecného súdu o všeobecnej praxi pri prevažujúcej praxi výkonov záložných práv na Slovensku, ale musí byť podporený konkrétnymi zisteniami vzťahujúcimi sa na prerokúvanú vec). V uvedenej súvislosti ústavný súd zopakoval, že intenzita zásahu do vlastníckeho práva realizovaného v podobe predaja predmetu vlastníctva by nemala byť vo výraznom nepomere k skutočnej alebo aspoň skutočnosti sa čo najviac približujúcej cene toho predmetu vlastníctva (II. ÚS 237/2011). 26. Východiskovou základňou výkladu právnych noriem je taký postup, ktorý rešpektuje právny poriadok, spoločenské podmienky, zodpovedá logickým pravidlám a eliminuje vznik hodnotových rozporov. Podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa článku 21 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, obydlie je nedotknuteľné. Z citovaných noriem vyplýva objektívnym právom uznaná hodnota obydlia ako miesta, kde sa väčšinou rozvíja súkromný a rodinný život. Odvolací súd nespochybňuje právo každého na rešpektovanie jeho obydlia. Bez pochyby strata bývania môže vážne ohroziť nielen práva spotrebiteľa (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-415/11 zo 14.03.2013 Mohamed Aziz proti Caixa d ´ Estalvis de Catalunya, Tarragona i Manresa) ale je jedným z najvážnejších zásahov do práva na rešpektovanie obydlia a každý, komu takýto vážny zásah hrozí, musí mať možnosť predložiť primeranosť takéhoto opatrenia na súdne preskúmanie (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci McCann / Spojené kráľovstvo č. 19009/04). Je nutné však súhlasiť so žalovaným, že z práva na nedotknuteľnosť obydlia však podľa odvolacieho súdu nie je možné dospieť až k záveru o existencii inštitucionálnej garancie, ktorá by vytvárala právo - záruku na zotrvanie v určitom obydlí. Toto právo /právo na nedotknuteľnosť obydlia/ tiež nie je možné interpretovať v zmysle „nároku na byt“, resp. ani ako nárok na zotrvanie v určitom byte. Rovnako aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozhodnutí veci Barreto proti Portugalsku (rozsudok z 21.11.1995, č. 18072/91, § 24) uviedol, že efektívna ochrana súkromného života nemôže ísť tak ďaleko, aby zaisťovala každej rodine vlastný domov. Vo veci O ´Rourke proti Spojenému kráľovstvu (rozhodnutie z 26.06.2001, č. 39022/97) Európsky súd pre ľudské práva zasa uviedol, že hoci všeobecné právo na bývanie podľa článku 8 neexistuje, môže vzniknúť štátom povinnosť poskytnúť asistenciu s hľadaním bývania za osobitných okolností. Z citovaných rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyplýva garancia práva na zotrvanie v obydlí za každých okolností. 27. Postup záložného veriteľa pri výkone záložného práva spôsobom predaja zálohu na dobrovoľnej dražbe, kedy je zálohom nehnuteľnosť slúžiace ako obydlie spotrebiteľa, tak môže byť predmetom súdneho prieskumu. Tento súdny prieskum /tu nemá odvolací súd na mysli následný súdny prieskum vykonanej dobrovoľnej dražby na základe žaloby o neplatnosť dobrovoľnej dražby/ možno uskutočniť podľa odvolacieho súdu aj na základe žaloby záložcu-spotrebiteľa, ktorý sa domáha žalobou uloženia povinnosti záložnému veriteľovi zdržať sa výkonu záložného práva spôsobom predaja zálohu na dobrovoľnej dražbe. V zmysle § 80 písm. b) O.s.p. /platného a účinného v čase podania žaloby žalobcami/ možno podať žalobu o splnenie povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva. Aj v zmysle v súčasnosti platného a účinného § 137 písm. a) CSP možno žalobu možno žalobou požadovať, aby sa rozhodlo o splnení povinností. Predmetom takýchto žalôb na plnenie je splnenie povinnosti, ktorá môže vyplývať zo zákona, z právnych vzťahov, vrátane vzťahov deliktných. Môže pritom ísť o rôzne plnenia, napríklad peňažné plnenie, plnenie spočívajúce vo výkonoch, zdržanie sa určitého konania, strpenie výkonu práva a podobne. 28. Je nepochybné, že záložný veriteľ má za splnenia zákonných podmienok práva vykonať záložné právo spôsobom predaja zálohu na dobrovoľnej dražbe /o tom viď. vyššie/. Aj samotný výkon tohto práva však musí byť zákonný a právom dovolený. Záložný veriteľ musí nielen dodržať všetky podmienky, ktoré zákon, prípadne záložná zmluva stanovuje pre výkon jeho záložného práva ale jeho výkon záložného práva tiež musí byť v súlade s dobrými mravmi, keď podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvuje základné podmienky tzv. chráneného výkonu subjektívnych práv. V zmysle rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/137/2003 zo dňa 01.09.2004 za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. 29. Dobré mravy treba považovať súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ide teda o súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je veľakrát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Dobré mravy sú meradlom hodnotenia konkrétnej situácie, odpovedajúcej všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti v súlade so všeobecnými zásadami morálky demokratickej spoločnosti. Úvaha súdu o tom, či výkon práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi, musí byť podložená konkrétnymi zisteniami v konaní. 30. Z pohľadu dobrých mravov potom môže podľa odvolacieho súdu nastať situácia, kedy záložný veriteľ bude chcieť vykonať svoje právo spôsobom, ktorý odporuje dobrým mravom. Ide o situáciu, kedy možno považovať výkon záložného práva predajom zálohu na dobrovoľnej dražbe za neprimeraný, pretože porušuje princíp proporcionality /primeranosti/, ktorý patrí medzi základné princípy právneho štátu, za ktorý sa považuje aj Slovenská republika ako to vyplýva z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Pri výkone záložného práva spôsobom predaja zálohu na dobrovoľnej dražbe dochádza k stretu dvoch základných práv zúčastnených. Na jednej strane stojí právo záložného veriteľa vlastniť majetok /do ktorého práva bolo zasiahnuté nesplnením si povinnosti plniť zo strany záložného dlžníka; tu nesplnením dlhu z úveru zo strany žalobcov 1/ a 2// a na druhej strane rovnaké právo záložcu vlastniť majetok / záloh/, resp. aj jeho právo na nedotknuteľnosť obydlia. Keďže pri výkone záložného práva nemožno zachovať obe tieto základné práva, je nevyhnutné zistiť, či výkon záložného práva sledujúci ochranu práva záložného veriteľa vlastniť majetok v konkrétnom prípade proporcionálne, primerane zasahuje do práva záložcu vlastniť majetok, resp. do jeho práva na nedotknuteľnosť obydlia. Toto sa zisťuje v teste proporcionality. V prípade, že výsledkom testu bude záver, že výkon záložného práva v konkrétnom prípade je v rozpore s princípom proporcionality, treba takémuto výkonu práva odmietnuť súdnu ochranu ako výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi. Konkrétny spôsob, ako konajúci súd odmietne poskytnúť neproporcionálnemu výkonu záložného práva súdnu ochranu, môže byť aj uloženie povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva predajom zálohu na dobrovoľnej dražbe. 31. Aby výkon záložného práva spôsobom predaja veci na dobrovoľnej dražbe obstál v teste proporcionality, musí splniť podmienky legality, legitimity, vhodnosti a proporcionality /primeranosti/ v užšom slova zmysle. Pri podmienke legality sa zisťuje, či zásah /tu výkon záložného práva spôsobom predaja veci na dobrovoľnej dražbe/ má právny základ. Pri podmienke legitimity sa skúma, či zásah sleduje právom probovaný cieľ. Podmienku vhodnosti zásah spĺňa, ak môže viesť k dosiahnutiu sledovaného cieľa. Podmienku proporcionality /primeranosti/ v užšom slova zmysle nakoniec zásah spĺňa, ak neobmedzuje právo, do ktorého zasahuje vo väčšej miere ako je potrebné na dosiahnutie účelu a spôsobená ujma na základných právach nie je neprimeraná sledovanému cieľu, tak aby negatíva spôsobené zásahom neprevýšili nad pozitívami. 32. Zo skutočností, ktoré dokazovaním zistil súd prvej inštancie, možno usudzovať, že výkon záložného práva žalovaného predať byt žalobkyne 1/ na dobrovoľnej dražbe testu proporcionality vyhovel. Výkon záložného práva spôsobom predaja zálohu na dobrovoľnej dražbe zákon výslovne dovoľuje /§ 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka/ a pre prípady, kedy záložné právo zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, ako je to aj tu, je tento spôsob výkonu záložného práva jediný zákonom dovolený /podľa § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka/. Výkon záložného práva spôsobom predaja zálohu na dobrovoľnej dražbe sleduje uspokojenie pohľadávky záložného veriteľa, teda ochranu je základného práva vlastniť majetok. Je rovnako nepochybné, že tento výkon práva môže k sledovanému cieľu viesť, naplniť ho, pretože z výťažku z predaja zálohu môže byť pohľadávka žalovaného uspokojená. V prípade výkonu záložného práva žalovaného spôsobom predaja bytu žalobkyne 1/ na dobrovoľnej dražbe sa teda jedná o zásah do práva žalobkyne 1/ vlastniť majetok, ktorý zásah je legálny, sleduje legitímny cieľ a na jeho dosiahnutie je vhodný. 33. Nakoniec pokiaľ ide o podmienku proporcionality /primeranosti/ v užšom slova zmysle aj túto zásah spĺňa, pretože iné zásahy pre ochranu práva žalovaného vlastniť majetok nie sú vhodné, pretože nezabezpečujú možnosť uspokojenia jeho pohľadávky v primeranom čase. V čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru dňa 03.12.2014 bola pohľadávka žalovaného voči žalobcom 1/ a 2/ z úveru v sume 18.616,39 eur a ďalej sa úročila zákonným úrokom z omeškania 8,05 % ročne. Žalobcovia na tento svoj dlh do rozhodnutia súdu prvej inštancie nepravidelným spôsobom zaplatili 920,- eur. Žalobkyňa 1/ je zamestnaná s minimálnou mzdou cca 400,- eur mesačne a žalobca 2/ je invalidným dôchodcom s dôchodkom 330,- eur mesačne. Žalobkyňa 1/ prejavila pred súdom prvej inštancie splácať dlh splátkami po 250,- eur mesačne. Aj pri týchto splátkach, ktoré inak musí odvolací súd hodnotiť s ohľadom na príjmy žalobcov ako nereálne, by splatenie dlhu žalovanému trvalo žalobcom skoro 6 rokov /18.616,39 eur - už splatených 920,- eur : 250 eur = cca 71 mesiacov, teda skoro 6 rokov/, a to len v prípade, že by dlh žalobcov nebol úročený vyššie uvedeným úrokom z omeškania. Žalobcovia v spore nepreukázali ani svoje tvrdenia, že hodnota zálohu neprimerane prevyšuje sumu pohľadávky žalovaného, ktorá má byť výkonom záložného práva uspokojená. Odvolací súd je preto toho názoru, že výkon záložného práva žalovaného nezasahuje do práv žalobcov vo väčšej miere ako je potrebné na dosiahnutie účelu a spôsobená ujma na základných právach nie je neprimeraná sledovanému cieľu. 34. Výkon záložného práva žalovaného tak v teste proporcionality obstál a rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí žalobného návrhu žalobcov o zdržanie sa výkonu záložného práva žalovaného spôsobom predaja bytu žalobkyne 1/ na dobrovoľnej dražbe je tak vecne správne. 35. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 257 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, keď odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a preto by mu patril nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom 1/ a 2/. Odvolací súd však žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Za tieto považoval odvolací súd sociálnu situáciu žalobcov 1/ a 2/ tak ako bola v spore preukázaná. Žalobkyňa 1/ je zamestnaná s minimálnou mzdou a žalobca 2/ je invalidný dôchodca s dôchodkom 330,- eur mesačne. S ohľadom na tieto príjmové pomery žalobcov a skutočnosť, že jediná nehnuteľnosť žalobcov, ktorá slúži ako ich obydlie má byť predaná pri výkone záložného práva žalovaného na dobrovoľnej dražbe a žalobcovia si tak budú nútený zabezpečiť iné primerané náhradné bývanie, považoval odvolací súd zaťaženie žalobcov ďalšími nákladmi /na náhradu trov odvolacieho konania žalovaného/ sa neprípustné. Nepriznanie náhrady trov odvolacieho konania sa na majetkovom postavení žalovaného prakticky neprejaví, keď tento ako banka vykázal za rok 2016 zisk po zdanení vo výške 214,6 milióna eur /podľa informácie na webovom sídle žalovaného www.slsp.sk/. 37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne. Poučenie: P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).