Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 16Cob/139/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815200420 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3815200420.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobcu: EuroFinancovanie s.r.o., so sídlom Bratislava, Nové Záhrady I 13/A, IČO: 44 731 906, zastúpeného JUDr. W. Z., advokátom so sídlom Y., K. W. XX a Advokátskou kanceláriou Juhás, Marják & Ferenci s. r. o., so sídlom Košice - mestská časť Staré Mesto, Mojmírova 12, IČO: 50 164 988, proti žalovaným: 1/ OTV INVEST, s.r.o., so sídlom Žiar nad Hronom, Námestie Matice slovenskej 8, IČO: 46 588 060, 2/ Ing. V. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. F. XXXX/XX, XXX XX B. XX, J. republika, zastúpený advokátom V.. W. X., advokátom so sídlom G., B. XXX/XX, o určenie, že záložné právo nie je, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 25. januára 2016, č.k. 17Cb/1/2015-180, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému 2/ sa proti žalobcovi p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť advokátovi žalovaného 2/ trovy právneho zastúpenia vo výške 8.897,47 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 15.01.2015 proti žalovaným 1/ a 2/ domáhal určenia toho, že nie je záložné právo v prospech žalovaného 2/, ktoré bolo zapísané Okresným úradom Prievidza, katastrálny odbor, na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie B. pod V 3722/2014, pričom tvrdil, že toto záložné právo bolo zriadené neplatne, keďže v času uzavretia záložnej zmluvy žalovaný 1/ ako záložca nebol vlastníkom nehnuteľností a okrem toho sa na nakladanie s nehnuteľnosťami v čase uzavretia záložnej zmluvy a vkladu tejto zmluvy vzťahoval zákaz. 3. Svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie s poukazom na § 151d ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 81 ods. 1, 2, 7, 11 daňového poriadku. Uviedol, že žalobca dôvodnosť svojho návrhu odvodzuje od vyššie opísaných skutkových okolností. Podľa navrhovateľa z výkladu § 151d ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ak žalovaný 1/ ako záložca, záložnú zmluvu uzavrel ešte predtým, ako bolo jeho vlastnícke právo na základe kúpnej zmluvy zapísané do katastra nehnuteľností, nebol oprávnený na uzavretie takejto zmluvy, keďže záložnú zmluvu mohol uzavrieť, a teda záložné právo zriadiť až potom, ako bol zapísaný ako vlastník v katastri nehnuteľností. Inak povedané navrhovateľ § 151d ods. 3 Občianskeho zákonníka vykladá tak, že na platné zriadenie záložného práva je nevyhnutné, aby záložca bol vlastníkom zakladaných nehnuteľností v čase uzavretia záložnej zmluvy; nestačí, ak sa ich vlastníkom stane po uzavretí zmluvy no predtým, ako sa rozhodne o zápise záložného práva do katastra nehnuteľností. Správnosť svojho záveru žalobca posilňuje tým, že za základnú súkromnoprávnu zásadu považuje latinské spojenie „nemo plus iuris.“ S právnym názorom žalobcu nemožno súhlasiť. Z 151d ods. 3 Občianskeho zákonníka vyplýva, že podmienkou zriadenia záložného práva je to, aby vec, na ktorú sa zriaďuje záložné právo, patrila záložcovi. Rozhodujúcou časťou výkladu je pre právne posúdenie správnosti právneho názoru žalobcu to, ako vyložiť pojem zriadenie záložného práva, konkrétne či tento pojem zahŕňa len vznik záložného práva ako vecného práva k cudzej veci, ku ktorému dochádza zápisom tohto práva do katastra nehnuteľností alebo zriadenie záložného práva zahŕňa i právne skutočnosti predchádzajúce zápisu záložného práva. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že vznik vecných práv je spojený s tým, že na ich vznik sa vyžaduje záväzkovoprávny dôvod (spravidla zmluva) a vecnoprávny spôsob (spravidla odovzdanie alebo zápis do katastra nehnuteľností alebo inej evidencie). Otázkou je, či v čase uzavretia zmluvy musí byť osoba, ktorá sa zaväzuje na iného previesť alebo zriadiť vecné právo, i vlastníkom takejto veci. Na uvedenú otázku treba odpovedať tak, že podmienkou platnosti akejkoľvek zmluvy, ktorou sa určitá osoba zaväzuje zriadiť v prospech druhej osoby vecné právo nie je to, aby táto osoba bola v čase uzavretia zmluvy vlastníkom veci, keďže uzavretím zmluvy sa vecné právo nezriaďuje, ale povinná osoba sa zaväzuje takéto právo zriadiť. Preto nie je neplatná taká zmluva, ktorou sa nevlastník zaviaže, či už zriadiť záložné právo alebo previesť vlastnícke právo k veci, ktorej nie je vlastníkom, keďže ak by sa vlastníkom nestal tak, by vecné právo zriadiť nemohol a to by nemalo za následok neplatnosť zmluvy, ale porušenie jeho zmluvných povinností. Na strane druhej však tento záver nevyhnutne musí viesť k tomu, že existenciu záložného práva nemožno podmieniť tým, že záložca musí byť vlastníkom založenej veci v čase uzavretia záložnej zmluvy a na vznik záložného práva stačí to, ak je záložca vlastníkom založenej veci v čase, keď sa záložné právo zriaďuje, či už odovzdaním hnuteľnej veci alebo zápisom záložného práva do katastra nehnuteľností vo forme vkladu. Takýto právny názor, ktorý je v rozpore s právnym názorom žalobcu, je plne konformný i so žalobcom podsúvaným už často vo výklade zvulgarizovaným latinským spojením „nemo plus iuris,“ keďže v procese, keď záložca v čase uzavretia zmluvy nie je vlastníkom založenej veci, no v čase, keď je rozhodované o vklade záložného práva už vlastníkom je, nie je porušená norma, ktorá zakazuje previesť určitej osobe na inú osoby také práva, ktoré prevádzajúca osoba nemá. Je zrejmé, že i v posudzovanom prípade záložca v čase uzavretia záložnej zmluvy vlastníkom zakladaných nehnuteľností nebol, no následne sa ním stal a bol ním v čase rozhodovania o návrhu na vklad záložného práva. Ustálil, že v žiadnom prípade nemožno dospieť k tomu záveru, že by žalovaný 1/ previedol na žalovaného 2/ práva, ktoré by mu neboli patrili. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že právny názor podsúvaný žalobcom nemá ani žiadny praktický účel a jeho dodržiavanie by viedlo k bezdôvodnému obmedzovaniu zmluvnej voľnosti, keďže na ochranu predtým, aby niekto nadobudol práva, ktoré osobe, ktorá ich prevádza, nepatria, stačí len sankcia vo forme zákazu takéhoto nadobúdania bez toho, aby bolo nutné nadobudnutiu predchádzajúcu zmluvu sankcionovať jej neplatnosťou. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že rozhodnutím Mesta B., ako správcu dane z 12.12.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 07.01.2013 a vykonateľnosť 21.12.2012, pričom do katastra nehnuteľností bolo zapísané 04.07.2014, bolo rozhodnuté, že daňovému dlžníkovi, a to tretej obchodnej spoločnosti, od ktorej nehnuteľnosti v rámci výkonu záložného práva kúpil žalovaný 1/, sa na nehnuteľnosti zriaďuje záložné právo a zakazuje sa nakladať s nehnuteľnosťami bez súhlasu správcu dane, a to podľa ustanovení § 81 daňového poriadku. Uvedený zákaz, ktorý sa vzťahoval na predchádzajúceho vlastníka nehnuteľností, nemá žiaden vplyv na to, či bolo žalobcom namietané záložné právo zriadené platným spôsobom. Žalovaný 1/ nehnuteľnosti od tejto tretej osoby nadobudol v rámci výkonu záložného práva, ktoré predbiehalo záložnému právu správcu dane, pričom bolo na správcovi dane, aby si svoje práva vyplývajúce z jeho záložného práva uplatnil podľa § 151ma Občianskeho zákonníka voči osobe, ktorá za tretiu osobu konala pri výkone záložného práva k nehnuteľnostiam. Z uvedeného je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že zo žalobcom tvrdených skutočností po ich právnom posúdení nemožno dospieť k právnemu záveru, že nie je záložné právo zapísané v prospech žalovaného 2/ Okresným úradom B., katastrálny odbor, na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie B. pod V XXXX/XXXX, preto súd rozhodol tak, že žalobu žalobcu zamietol. 4. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanému 2/, ktorý mal vo veci úspech priznal trovy konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia podľa § 13a ods. 1 písm. a), d), § 16 ods. 3, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Žalovanému priznal trovy právneho zastúpenia vo výške 8.897,47 Eur, a to prevzatie a príprava zastúpenia, sumu 2.405,25 Eur, účasť na pojednávaní dňa 26.10.2015, suma 2.405,25 Eur, účasť na pojednávaní dňa 25.01.2016, suma 2.405,25 Eur, 2x režijný paušál á 8,39 Eur, suma 16,78 Eur, 1x režijný paušál á 8,58 Eur, sumu 8,58 Eur, náhrada za stratu času za deň 26.10.2015, suma 55,92 Eur (za 4 začaté polhodiny strávených cestou motorovým vozidlom z Trenčína do Prievidze a späť á 13,98 Eur), náhrada cestovných výdavkov za cestu motorovým vozidlom z G. do B. a späť pri vzdialenosti 128 km (za použitie motorového vozidla 0,183 Eur x 128 km, sumu 23,42 Eur a pohonné hmoty 5,2 l x 128 km/100 km x 1,065 Eur, sumu 7,09 Eur), náhrada za stratu času za deň 25.01.2016, suma 57,20 Eur (za 4 začaté polhodiny strávených cestou motorovým vozidlom z G. do B. a späť á 14,30 Eur), náhrada cestovných výdavkov za cestu motorovým vozidlom z G. do B. a späť pri vzdialenosti 128 km (za použitie motorového vozidla 0,183 Eur x 128 km, sumu 23,42 Eur a pohonné hmoty 5,2 l x 128 km/100 km x 0,962 Eur, sumu 6,40 Eur) a DPH (zo sumy 7.414,56 Eur), vo výške 1.482,91 Eur. Náhradu trov konania súd prvej inštancie uložil žalobcovi zaplatiť advokátovi žalovaného 2/ podľa § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. 5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote, prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Dôvodil, že súd prvej inštancie sa vo svojej argumentácii obmedzil v zásade na dve okolnosti, ktorých posúdenie mal za rozhodné vo vzťahu k platnej existencii predmetného záložného práva, a síce zákonný zákaz nakladať s predmetom zálohu, čo odargumentoval lakonicky na strane 2 odseku 5 posledná veta rozsudku, že v čase od 17.04.2014 (dátum uzatvorenia kúpnej zmluvy medzi Polymark s.r.o. v zastúpení žalovaným v druhom rade ako záložným veriteľom a žalovaným v prvom rade ako kupujúcim) do 13.08.2014 (dátum povolania vkladu záložnej zmluvy, na základe ktorej vzniklo napádané záložné právo) nebolo vo vzťahu k žalovanému v prvom rade vedené žiadne exekučné konanie. Ani uvedený záver súdu nie je celkom správny, keď zo spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že žalobcom iniciovaná exekúcia bola začatá v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 Exekučného poriadku dňa 08.08.2014, kedy bol JUDr. V. R. doručený návrh na vykonanie exekúcie na majetok žalovaného v prvom rade ako povinného. Táto skutočnosť, však nie je vo vzťahu k prejednávanému prípadu rozhodná. Prvým počinom žalovaných v slede ďalších právnych úkonov bolo uzatvorenie kúpnej zmluvy zo dňa 17.04.2014. Žalovaný v druhom rade ako záložný veriteľ uzatvoril ako zákonný zástupca kúpnu zmluvu so zadlženou spoločnosťou, ktorá nedisponovala žiadnym majetkom a predal jej nehnuteľnosť za kúpnu cenu vo výške 990.000 Eur bez akéhokoľvek zabezpečenia. Uvedeným úkonom sa súčasne žalovaný v druhom rade ako záložný veriteľ dostal do nelichotivej situácie, keď mu záložné právo k nehnuteľnosti zaniklo v súlade s ustanovením § 151md ods. 1 písm. i) Občianskeho zákonníka, a to ipso facto výkonom záložného práva. Podľa spisového materiálu bol stav na strane žalovaného v druhom rade ku dňu 17.04.2014 nasledovný: vykonal záložné právo, záložné právo mu zaniklo, pohľadávka vo výške 900.000 Eur voči zadlženej spoločnosti vykazujúcej znaky úpadku je bez akéhokoľvek zabezpečenia. Návrh na vklad tejto kúpnej zmluvy bol podaný dňa 25.04.2014 a vklad kúpnej zmluvy bol povolený dňa 07.07.2014. Zmluvné strany sa v článku 5 odsek 5.5 kúpnej zmluvy dohodli, že návrh na vklad sa podá do desiatich dní odo dňa uzatvorenia kúpnej zmluvy. Prvá splátka kúpnej ceny vo výške 200.000 Eur bola splatná dňa 17.05.2014. Samozrejme, že k úhrade tejto splátky, ako ani žiadnej ďalšej nikdy neprišlo, a žalobca mal za to, že ani prísť nemalo. Záložná zmluva na zabezpečenie pohľadávky žalovaného v druhom rade ako zákonného zástupcu predávajúceho zriadená na predmet zálohu, ktorým bol predmet predaja bola podľa predložených dôkazov uzatvorená dňa 25.04.2014. Návrh na vklad tejto záložnej zmluvy bol však na kataster podaný až dňa 15.07.2014, t. j. takmer dva mesiace po omeškaní kupujúceho so zaplatením prvej splátky. Nie je predsa mysliteľné, aby žalovaný v druhom rade sám vykonal právne úkony tak, že sa dostal do absolútne nevýhodnej situácie, kedy odo dňa 08.07.2014 do 14.07.2014 bolo jeho postavenie nasledujúce: nemá záložné právo, nemá právo odstúpiť od kúpnej zmluvy, nakoľko stratil postavenie zákonného zástupcu predávajúceho (už nie je záložným veriteľom), má pohľadávku na zaplatenie 990.000 Eur, pričom v časti 200.000 Eur je kupujúci v omeškaní a pohľadávku má absolútne nezabezpečenú voči subjektu, ktorý je zaúverovaný, vykazuje znaky úpadku a jeho jediný spoločník a konateľ, ako sa ukázalo je trestne stíhaný a momentálne na úteku pred políciou. Skutočnosť, že napádaná záložná zmluva bola uzatvorená dňa 25.04.2014, ktorý dátum sa zhoduje s dňom podania návrhu na vklad kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 17.04.2014 má vzbudzovať logickosť v konaní zmluvných strán; tento argument má byť potvrdený úradne osvedčeným podpisom p. B. Q. ako konateľa záložcu (žalovaného v prvom rade). Otázkou je, prečo dávali zmluvné strany jeho podpis osvedčiť, keď to katastrálny zákon nevyžaduje. Otázkou je prečo zmluvné strany čakali s podaním návrhu na vklad viac ako jeden mesiac od uzatvorenia zmluvy, keď návrh na vklad podľa ustanovenia článku IV. odsek 2 kúpnej zmluvy mal podať kupujúci (spoločnosť žalovaného v druhom rade), ktorý bol taktiež splnomocnený od predávajúceho (žalovaného v prvom rade) na zastupovanie v katastrálnom konaní. Nakoľko na majetok žalovaného v prvom rade bola začatá exekúcia, bolo potrebné vykonať kroky k tomu, aby predmetná nehnuteľnosť nebola ďalej v jeho vlastníctve, ale dostala sa do vlastníctva osoby, ktorej sa mala dostať od momentu, keď žalovaný v druhom rade zistil, že bonita jeho zmluvného partnera, žalovaného v druhom rade je na bode mrazu a on je v situácii podpísanej v bode 2 tohto článku odvolania. Zaujímavé pri tejto kontraktácii je, že podpis p. B. Q., konateľa predávajúceho (žalovaného v prvom rade) na tejto kúpnej zmluve bol úradne osvedčený na matričnom úrade v obci M., v ktorej je zhodou okolností starostom p. X. Q., brat p. B. Q.. Je evidentné, že kúpna zmluva bola úradne osvedčená so spätným dátumom a skutočnosť, že návrh na jej vklad bol podaný po viac ako jednom mesiaci po dni jej uzatvorenia so zhodným dátumom ako bol začiatok zákazu pre predávajúceho (žalovaného v prvom rade) nakladať so svojim majetkom v dôsledku iniciovania exekučného konania hovorí sám za všetko. Vyššie popísané právne úkony mali podľa názoru žalobcu od momentu, keď žalovaný v druhom rade zistil bonitu žalovaného v prvom rade len jeden cieľ, a tým bolo nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetu zálohu zo strany záložného veriteľa. Prvá kúpna zmluva zo dňa 17.04.2014 sa stala tzv. právne nevýhodnou práve v tomto čase. Vtedy už žalovaný v druhom rade musel vedieť, že žalovaný v prvom rade mu nikdy kúpnu cenu nezaplatí. Nasledovalo záložné právo na zabezpečenie pohľadávky na zaplatenie kúpnej ceny, ktoré bolo opäť zriaďované a vkladované za zvláštnych okolností. Celý proces pseudo-prepadného zálohu mal byť zavŕšený uzatvorením kúpnej zmluvy zo dňa 07.08.2014, keď sa vlastníkom predmetu zálohu mal stať záložný veriteľ, reprezentovaný jednoosobovou spoločnosťou s ručením obmedzeným. Žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 22Cdo/1273/2000 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4877/2008. Uvedené rozhodnutia jednoznačne potvrdzujú právny názor žalobcu, že podstatným pre posúdenie zakázaného konania je nie len explicitne vyjadrené zmluvné dojednanie, ale práve účel a zmysel kontraktácie. Mal za to, že napádaná záložná zmluva bola uzatvorená medzi žalovanými práve s cieľom, aby sa vlastníkom predmetu zálohu stal záložný veriteľ (žalovaný v druhom rade), ktorý následne vykonal záložné právo tak, že záloh predal priamym predajom vlastnej jednoosobovej spoločnosti. Na základe uvedeného je potom táto záložná zmluva absolútne neplatným právnym úkonom. Ako protiprávne je teda nutné posúdiť nielen dojednania samotného prepadného zálohu, ale každú zmluvu, resp. právny úkon, ktorý umožňuje záložnému veriteľovi, aby so zálohom nakladal ako s vlastným, preto je podľa názoru žalobcu neplatná napádaná záložná zmluva, nakoľko jej úmyslom bolo práve nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaným v druhom rade, ako záložným veriteľom, ktorý tento svoj úmysel aj fakticky potvrdil uzatvorením kúpnej zmluvy so svojou spoločnosťou. Žalobca napadol rozsudok aj vo výroku o trovách konania. Uviedol, že takto vymedzený predmet konania nie je peniazmi oceniteľný, konkrétne záložné právo ako také, nie je možné nijako peniazmi oceniť, resp. len s nepomernými ťažkosťami. Dôvodil, že boli splnené podmienky na to, aby aj pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny sa nevychádzalo z tarifnej hodnoty veci podľa § 10 ods. 1 vyhlášky, ale z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky a základná sadzba sa určila ako jedna trinástina výpočtového základu. Záložné právo je druhom vecného práva k cudzej veci, ktoré zabezpečuje pohľadávku záložného veriteľa. Pri záložnom práve vystupujú v zásade dva predmety právneho vzťahu, a to: 1. záloh a 2. zabezpečená pohľadávka, ktorých hodnota je takmer vždy odlišná. Navyše, hodnota zabezpečenej pohľadávky, a aj zálohu sa v priebehu trvania záložného práva mení v závislosti od platobnej disciplíny dlžníka. Z uvedeného dôvodu je potrebné odlišovať určovaciu žalobu týkajúcu sa záložného práva od určovacej žaloby týkajúcej sa vlastníckeho práva, pri ktorej je hodnota predmetu vlastníckeho práva určiteľná. Z uvedeného dôvodu sa aj súdna prax priklonila pri určovacích žalobách týkajúcich sa vlastníckeho práva k priznávaniu náhrady trov právneho zastúpenia podľa § 10 ods. 2 vyhlášky. Situácia pri záložných právach je však odlišná, lebo tu vystupuje jednak viac predmetov právneho vzťahu, ktorých hodnota je rôzna a ktorých hodnota sa mení v závislosti od vývoja právneho vzťahu, a preto nie je objektívne možné, resp. len s nepomernými ťažkosťami, určiť peniazmi oceniteľnú hodnotu právneho vzťahu, ktorá by odôvodnila aplikáciu § 9 ods. 1, resp. § 10 ods. 2 vyhlášky. Súd prvej inštancie preto nepostupoval správne, ak žalovanému v druhom rade priznal náhradu trov právneho zastúpenia podľa § 9 ods. 1, resp. § 10 ods. 2 vyhlášky, podľa správnosti mal postupovať podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že záložné právo zapísané Okresným úradom B., katastrálny odbor, na LV č. XXXX pre katastrálne územie B., pod V XXXX/XXXX v prospech žalovaného v druhom rade sa určuje za neexistujúce. Zároveň, aby určil povinnosť žalovaného v prvom rade a žalovaného v druhom rade zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. 6. Žalovaný 2/ k odvolaniu žalobcu uviedol, že trvá na všetkých vyjadreniach a skutočnostiach uvedených žalovaným 2/ v konaní v tomto spore pred súdom prvej inštancie. Odvolanie neobsahuje žiadne skutočnosti, či právnu argumentáciu, ktoré by boli dôvodom na zmenu, či zrušenie rozsudku, nakoľko žalobca v ňom okrem opätovného opakovania argumentov uvedených v priebehu konania na súde prvej inštancie, s ktorými sa však súd v rozsudku vysporiadal, uvádza len nové tvrdenia, ktoré okrem toho, že sú neprípustné v tomto štádiu konania, sú ešte aj nepreukázané. Rozsudok súdu prvej inštancie žalovaný 2/ považuje za vecne správny, dôvodný a vydaný v súlade so zákonom a v celom rozsahu sa stotožnil s jeho výrokom. Súd sa v rozsudku obsiahlo, podrobne a najmä presvedčivo vyrovnal so všetkými skutočnosťami relevantnými pre rozhodnutie vo veci. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno, a preto súd prvej inštancie žalobu správne zamietol. Spornou otázkou sa v spore javila otázka možnosti zriadenia záložného práva v čase, kedy záložca ešte nebol vlastníkom predmetu zálohu, ktorú súd prvej inštancie posúdil v prospech žalovaných, teda tak, že záložnú zmluvu je možné uzatvoriť aj v čase, kedy záložca ešte nie je vlastníkom zálohu, a teda táto skutočnosť neznamená neplatnosť predmetnej záložnej zmluvy, a teda ani neexistenciu ňou zriaďovaného záložného práva. Uvedený právny názor súd v rozsudku presvedčivo odôvodnil. Touto otázkou sa vysporiadal už aj Krajský súd v Trenčíne, ktorý ju posúdil rovnako ako Okresný súd Prievidza, a to v uznesení, č.k. 16Cob/46/2015-61, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Prievidza, ktorým zamietol návrh žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalobca v odvolaní už nerozporuje právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie v tejto otázke, teda táto skutočnosť nie je odvolací dôvodom, a preto sa Krajský súd v Trenčíne touto otázkou nemôže ani zaoberať. Iné dôvody na určenie, že predmetné záložné právo neexistuje, v spore žalobcom preukázané neboli. Ani jedna z okolností tvrdených žalobcom v odvolaní nespôsobuje neplatnosť predmetnej záložnej zmluvy, či neexistenciu záložného práva, dokonca ani sám žalobca v odvolaní netvrdí, že tieto okolnosti majú za následok neplatnosť predmetnej záložnej zmluvy, či neexistenciu záložného práva. Žalovanému 2/ nie je zrejmý dôvod uvedenia týchto skutočností v odvolaní, ide len o dohady žalobcu, ktoré zároveň nie sú ničím podložené a nevidí dôvod sa k ním osobitne vyjadrovať. K argumentácii žalobcu, podľa ktorej predmetná záložná zmluva je neplatná, pretože jej úmyslom bolo dojednanie tzv. prepadného zálohu, žalovaný 2/ uviedol, že táto argumentácia nie je dôvodná, nakoľko žalobca túto skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukázal - žalobca v konaní nepreukázal existenciu takéhoto úmyslu zmluvných strán predmetnej záložnej zmluvy (a nepreukázal ju ani v odvolaní). Čo je však omnoho dôležitejšie, žalobca nie je oprávnený v zmysle § 205a v odvolacom konaní tieto nové skutočnosti a tvrdenia uplatniť, nakoľko túto možnosť mal v konaní prvoinštančnom, kde ju však nevyužil, a preto na skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní ohľadne dojednania tzv. prepadného zálohu nesmie súd v odvolacom konaní prihliadať, ani keby boli dôvodné (čo samozrejme nie sú). Žalovaný 2/ zároveň namietol, že odvolanie bolo podané oneskorene. K odvolaniu žalobcu voči výroku o náhrade trov právneho zastúpenia uviedol, že toto je v celom rozsahu nedôvodné. Je zrejmé, že ustanovenie § 10 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov má prednosť pred ustanovením § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, teda pokiaľ je vo veci možné aplikovať ustanovenie § 10 ods. 2 vyhlášky, má tak súd v konaní urobiť. Vzhľadom na obsah súdneho spisu, ktorého súčasťou je jednak kúpna zmluva zo dňa 17.04.2014, v ktorej bola kúpna cena predmetných nehnuteľností (ktoré boli aj predmetom zálohu) určená vo výške 990.000 Eur a tiež aj záložná zmluva zo dňa 25.04.2014, ktorou bolo na týchto nehnuteľnostiach zriadené záložné právo, ktoré zabezpečovalo pohľadávku práve vo výške 990.000 Eur žalovaný 2/ má za to, že súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že hodnota práva, teda predmetného záložného práva je práve vo výške 990.000 Eur. Je zrejmé, že pokiaľ bol súd prvej inštancie schopný hodnotu záložného práva určiť, a to na základe objektívnych podkladov nachádzajúcich sa v súdnom spise, nie je možné tvrdiť, že hodnota daného záložného práva sa určiť nedá. Zdôraznil, že ak žalobca podá žalobu, ktorej predmetom je určenie neexistencie záložného práva, musí počítať so všetkými následkami, ktoré sú s týmto konaním spojené, a to vrátane povinnosti znášať v prípade neúspechu náhradu trov konania, a teda musí počítať aj stým, že výška týchto trov bude závisieť aj od hodnoty sporu, pričom si žalobca bol v čase podania žaloby plne vedomý skutočnosti, aká kúpna cena bola v predmetnej kúpnej zmluve dojednaná, a aj toho, aká vysoká pohľadávka bola predmetným záložným právom zabezpečená, keďže ako prílohu žaloby žalobca predložil obe uvedené zmluvy (kúpnu aj záložnú). Je zrejmé, že žalobca, vedomý si skutočnosti, že rozsudok vo veci smej bude s najväčšou pravdepodobnosťou odvolacím súdom potvrdený, sa snaží aspoň znížiť svoju povinnosť na náhradu trov právneho zastúpenia, ktorá by bola v prípade, ak by súd skutočne uznal, že hodnotu záložného práva nemožno v danom prípade určiť, výrazne nižšie, čo je nepochybne v záujme žalobcu, ako neúspešnej strany sporu. V danom prípade je v otázke náhrady trov právneho zastúpenia potrebné vychádzať z povahy a rozsahu prípadných hmotnoprávnych následkov rozsudku na právne vzťahy jednotlivých strán sporu. Prípadný rozsudok vo veci samej, ktorým by súd žalobe vyhovel a určil by, že predmetné záložné právo neexistuje, by mal voči žalovanému 2/ závažné právne následky, a to síce, že žalovaný 2/ by naďalej nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností (nakoľko tieto kúpnou zmluvou previedol), a síce by mal voči žalovanému 1/ pohľadávku vo výške 990.000 Eur, avšak túto by nemal žiadnym spôsobom zabezpečenú, čo by za súčasného faktického stavu, teda stavu, kedy žalovaný 1/ nemá iný majetok, ako predmetné nehnuteľnosti, znamenalo de facto úplnú nemožnosť vymoženia tejto pohľadávky, teda žalovaný 2/ by v prípade úspechu žalobcu vo veci samej utrpel stratu na svojom majetku vo výške 990.000 Eur, ako hodnotu pohľadávky, ktorú by už nikdy nevymohol. Aj z toho je zrejmé, že hodnota záložného práva bola v danom prípade nepochybne značne vysoká, a preto je potrebné ju zohľadniť aj pri určení výšky náhrady trov právneho zastúpenia a neskrývať sa (ako to robí žalobca) za ustanovenie o nemožnosti určenia hodnoty práva (záložného práva), o ktorom sa vedie tento spor. Žalovaný 2/ odvolací súd súčasne žiadal, aby ho odvolací súd upovedomil elektronickými prostriedkami o mieste a čase prípadného verejného vyhlásenia rozsudku o odvolaní, v zmysle § 214 ods. 3 O.s.p. v spojitosti s § 45 ods. 4 O.s.p. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému 2/ priznal náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia. 7. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného 2/ písomne nevyjadril. 8. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov. 9. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, a že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. 10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. 11. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenie § 151d ods. 3 Občianskeho zákonníka žalobu zmietol a žalovanému 2/ ako úspešnej strane sporu priznal náhradu trov konania 8.897,47 Eur, ktoré má žalobca povinnosť zaplatiť právnemu zástupcovi žalovaného 2/. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami podľa § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). 12. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 13. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 14. Odvolací súd, ktorý pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 01.07.2016, postupoval v odvolacom konaní v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase rozhodnutia veci súdom prvej inštancie a odvolania podaného za platnosti a účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.). Odvolací súd tak rešpektuje základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov a naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP). 15. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) a b) CSP. 16. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach a o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom prejednania veci. Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom, od 01.07.2016 k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil strane uskutočniť jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 17. V súlade s § 387 ods. 3 CSP odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu, a preto postup odvolacieho súdu podľa tohto ustanovenia neprichádza do úvahy. 18. V tomto smere je nevyhnutné poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 78/2005, podľa ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. 19. Posúdením jednotlivých skutkových zistení, dôkazov z dôkazných prostriedkov, ktorými vykonal súd prvej inštancie dokazovanie, odvolací súd zistil, že z týchto dôkazov ustálil súd prvej inštancie skutkový stav dostatočne a správne. Odvolací súd pre zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie uvádza: 20. Žalobca sa žalobou zo dňa 14.01.2015 (doručenou súdu prvej inštancie dňa 15.01.2015) sa proti žalovaným 1/ a 2/ domáhal určenia, že záložné právo zapísané Okresným úradom B., katastrálnym odborom na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie B., pod V XXXX/XXXX, nie je, t. j. dôvodil neplatnosťou zriadenia záložného práva. Súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému 2/ proti žalobcovi priznal náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil § 151d ods. 3 Obč. zák. a § 81 ods. 1, 2, 7, 11 daňového poriadku, keď ustálil, že žalovaný 1/ previedol na žalovaného 2/ právo, ktoré mu patrilo. 21. Záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa, alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva, ak pohľadávka nie je riadne a vč as plnená. Záloh je definovaný ako vec, právo alebo iná majetková hodnota, ktorá je vyhradená pre záložného veriteľa. Veriteľ, ktorý svoju pohľadávku zabezpečuje záložným právom, získava istotu, že v prípade nesplnenia pohľadávky zo strany dlžníka bude mať možnosť uspokojiť sa zo zálohu. 22. Podľa § 31 ods. 1 zák.č. 162/1995 Z.z. katastrálneho zákona okresný úrad preskúma zmluvu z hľadiska, či obsahuje podstatné náležitosti zmluvy, či je úkon urobený v predpísanej forme, či je prevodca oprávnený nakladať s nehnuteľnosťou, či sú prejavy vôle dostatočne určité a zrozumiteľné, či zmluvná voľnosť alebo právo nakladať s nehnuteľnosťou nie sú obmedzené, či zmluva neodporuje zákonu, či zákon neobchádza a či sa neprieči dobrým mravom. Pri rozhodovaní o vklade prihliada okresný úrad aj na skutkové a právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu. Podľa § 31 ods. 3 citovaného zákona, ak sú podmienky na vklad splnené okresný úrad vklad povolí; inak návrh zamietne. 23. Z obsahu spisu vyplýva, že záložné právo bolo zriadené na základe Záložnej zmluvy uzatvorenej dňa 25.04.2014 medzi žalovaným 2/ ako záložným veriteľom a žalovaným 1/ ako záložcom a záložné právo v prospech žalovaného 2/ bolo zapísané Okresným úradom B. - katastrálny odbor na liste vlastníctva č. XXXX, k.ú. B. dňa 13.08.2014 pod V XXXX/XXXX. 24. Za podstatné vecné odvolacie tvrdenia žalobcu považoval odvolací súd tvrdenie o nemožnosti zriadenia záložného práva v čase, kedy žalobca ešte nebol vlastníkom predmetu zálohu. Odvolacie dôvody týkajúce sa špekulatívnych postupov, na základe ktorých sa žalovaný v II. rade ako záložný veriteľ dostal do nelichotivej situácie, ako aj namietanie času, kedy bol podaný návrh Záložnej zmluvy zo dňa 25.04.2014 na vklad do katastra (až dňa 15.07.2014) t.j. dôvody uvedené v bode 2, 3, 4 odvolania, odvolací súd neprihliadal z dôvodu, že tieto tvrdenia neboli preukázané, a boli v odvolaní uvádzané len v rovine domnienok žalobcu. Všetky tvrdenia uvádzané v bodoch 2, 3, 4 vo vzťahu k predmetu sporu t.j. k platnosti záložnej zmluvy by aj v prípade preukázania nespôsobili neplatnosť záložnej zmluvy. Pokiaľ sa týka odvolacieho dôvodu, podľa ktorého je záložná zmluva neplatná, pretože jej úmyslom bolo dojednanie tzv. prepadného zálohu, tak ide o novú skutočnosť, na ktorú podľa § 366 CSP (pôvodne § 250a O.s.p.) nemohol odvolací súd prihliadnuť. Podľa citovaného ustanovenia nové prostriedky procesnej obrany a procesného útoku je potrebné v zásade uplatniť pre súdom prvej inštancie, inak sa strana sporu zbavuje možnosti ich uplatnenia v odvolacom konaní. 25. Ustanovenie § 151d Občianskeho zákonníka upravuje predmet záložného práva (záloh), teda najmä špecifikuje, čo môže byť spôsobilým predmetom záložného práva a k čomu môže byť záložné právo zriadené. Založiť vec je oprávnený vlastník, ale aj ten, komu takýto predmet patrí. Záložcom môže byť len osoba, ktorá má vec buď vo svojom vlastníctve, alebo ktorá je oprávnená disponovať s daným právom alebo majetkovou hodnotou. Založiť možno aj vec, právo alebo majetkovú hodnotu, ktorú záložca nadobudne v budúcnosti, t. j. aj vec, ktorá v čase zriadenia záložného práva ešte neexitovala a vznikne v budúcnosti, prípadne vznikne v budúcnosti v závislosti od splnenia podmienky, alebo aj vec, ktorá v čase zriadenia záložného práva síce existovala, ale záložca ju nadobudne až v budúcnosti. V zmysle uvedeného sa nemusí jednať len o novovytvorenú vec, ale môže sa jednať aj o existujúcu nehnuteľnosť, ktorej záložca v čase uzatvárania záložnej zmluvy ešte nebol vlastníkom. 26. Podľa § 151e ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka: (1) na vznik záložného práva sa vyžaduje jeho registrácia v Notárskom centrálnom registri záložných práv, (ďalej len „register záložných práv“) zriadenom podľa osobitného zákona; (2) záložné právo k nehnuteľnostiam, bytom a nebytovým priestorom vzniká zápisom v katastri nehnuteľností ak osobitný zákon neustanovuje inak; (3) záložné právo k niektorým veciam, právam alebo k iným majetkovým hodnotám ustanoveným osobitným zákonom vzniká jeho registráciou v osobitnom registri ak zákon neustanovuje inak; (4) záložné právo, ktoré sa zapisuje do katastra nehnuteľností podľa odseku 2 alebo ktoré vzniká registráciou v osobitnom registri podľa odseku 3 nepodlieha registrácii v registri záložných práv podľa tohto zákona. 27. Podľa § 151f ods. 3 Občianskeho zákonníka; záložné právo k veci, bytu, nebytovému priestoru, právu a k inej majetkovej hodnote, ktoré záložca nadobudne v budúcnosti, ktoré vzniknú v budúcnosti alebo ktorých vznik závisí od splnenia podmienky, na ktorého vznik sa vyžaduje podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona jeho registrácia v osobitnom registri, zapíše sa vznik záložného práva do tohto registra ku dňu nadobudnutia vlastníckeho práva k veci, bytu alebo nebytovému priestoru alebo nadobudnutia iného práva, alebo inej majetkovej hodnoty záložcom. 28. Právna úprava záložného práva bola podstatným spôsobom menená novelou Občianskeho zákonníka - zákonom č. 526/2002 Z.z., cieľom ktorej bolo okrem iného aj vytvorenie takého právneho a inštitucionálneho rámca pre záložné právo, ktorý povedie k rozšíreniu možnosti financovania podnikateľských aktivít. Záloh je definovaný ako vec, právo alebo iná majetková hodnota, ktorá je vyhradená pre záložného veriteľa. Veriteľ, ktorý svoju pohľadávku zabezpečuje záložným právom, získava istotu, že v prípade nesplnenia pohľadávky zo strany dlžníka bude mať možnosť uspokojiť sa zo zálohu. 29. Ustanovenie § 151d Občianskeho zákonníka upravuje predmet záložného práva. t.j. záloh, najmä špecifikuje čo môže byť spôsobilým predmetom záložného práva a k čomu môže byť záložné právo zriadené. Založiť vec je oprávnený vlastník, ale aj ten, komu takýto predmet patrí. Záložcom môže byť len osoba, ktorá má vec buď vo svojom vlastníctve, alebo ktorá je oprávnená disponovať s daným právom alebo majetkovou hodnotou. Založiť možno aj vec, právo alebo majetkovú hodnotu, ktorú záložca nadobudne v budúcnosti, t.j. aj vec, ktorá v čase zriadenia záložného práva ešte neexistuje a vznikne v budúcnosti, prípadne vznikne v budúcnosti v závislosti od splnenia podmienky, alebo aj vec, ktorá v čase zriadenia záložného práva síce existovala, ale záložca ju nadobudne až v budúcnosti. 30. Zákon rozlišuje zriadenie záložného práva a vznik záložného práva. Až vznik záložného práva má za následok možnosť naplnenia jej uhradzovacej funkcie. Z ust. § 151d Občianskeho zákonníka vyplýva v súvislosti so vznikom záložného práva zápisom v príslušnom registri, že v niektorých prípadoch dochádza k vzniku záložného práva neskôr, a to až nadobudnutím vlastníctva veci v budúcnosti. 31. Ustanovenie § 151e ods. 1 Občianskeho zákonníka vyjadruje požiadavky významné pre vznik záložného práva. Vyplýva z neho, že: (1) pre vznik záložného práva sa v zásade vždy vyžaduje jeho zápis do registra v notárskom centrálnom registri, ak Občiansky zákonník alebo osobitný zákon neustanovuje inak: (2) pre vznik záložného práva sa zápis do registra nevyžaduje len vtedy, ak Občiansky zákonník alebo iný zákon expressis verbis ustanovujú, že pre vznik záložného práva sa zápis v registri nevyžaduje; (3) pre vznik záložného práva sa vyžaduje zápis v osobitnom registri, ak to zákon expressis verbis ustanovuje. 32. Žalobca namietal, že záložca nemohol platne uzatvoriť záložnú zmluvu, nakoľko v čase jej podpisovania dňa 25.04.2014 ešte nebol vlastníkom nehnuteľnosti - zálohu, a preto takýto úkon odporuje ust. § 151d ods. 3 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd vzhľadom na okolnosti danej veci má za to, že je potrebné zohľadniť oprávnenosť nakladania s predmetnom zálohu vzhľadom na uzavretú kúpnu zmluvu č. 01042014 zo dňa 17.04.2014, z ktorej vyplývajú pre záložcu obligačné právne záväzky, t.j. svojim zmluvným prejavom je viazaný. Súdy vo viacerých rozhodnutiach judikovali, že z platnej zmluvy vznikajú pre jej účastníkov obligačno-právne účinky, čo znamená, že obsah zmluvy sa stáva pre účastníkov zmluvy bezpodmienečne záväzným. Účinnosť zmluvy nastáva teda súčasne so vznikom platnej zmluvy, pravda, pokiaľ zákon alebo dohoda neustanovuje inak. Rozhodnutie správneho orgánu o povolení vkladu nie je rozhodnutím, s ktorým by zákon spájal vznik účinnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Účinky vkladu podľa ust. § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka spočívajú v nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - vo vecno-právnych následkoch, a nie v obligačno-právnych následkoch, ktoré nastali platným uzavretím zmluvy. Účastníci zmluvy sú teda od vzniku zmluvy viazaní svojimi zmluvnými prejavmi, pričom táto viazanosť je občiansko-právnym vzťahom. Z uvedeného možno ustáliť, že tvrdenie žalobcu, že žalovaný 1/ nemohol nakladať s predmetom zálohu z dôvodu, že v čase uzatvárania záložnej zmluvy (dňa 25.04.2014) ešte nebol vlastníkom nehnuteľnosti, pretože vklad kúpnej zmluvy č. 01042014 zo dňa 17.04.2014 bol povolený dňa 07.07.2014 pod V XXXX/XXXX, nie je správny. Ak záložca urobil úkon smerujúci k nadobudnutiu vlastníckeho práva, mohol uzatvoriť aj záložnú zmluvu, pričom je dôležitá tá skutočnosť, že v čase rozhodovania Okresného úradu B. - katastrálneho odboru dňa 13.08.2014 bol záložca už vlastníkom nehnuteľnosti, pretože vklad kúpnej zmluvy č. XXXXXXXX zo dňa 17.04.2014 bol povolený už dňa 07.07.2014. 33. Zákon zároveň rozlišuje zriadenie záložného práva a vznik záložného práva. Až vznik záložného práva má za následok možnosť naplnenia jeho uhradzovacej funkcie. Z ustanovenia § 151d Občianskeho zákonníka vyplýva v súvislosti so vznikom záložného práva zápisom v príslušnom registri, že v niektorých prípadoch dochádza k vzniku záložného práva neskôr, a to až nadobudnutím vlastníctva veci v budúcnosti. 34. Záložné právo, predmetom ktorého je nehnuteľnosť, vzniká až okamihom, v ktorom bolo záložné právo zapísané v evidencii katastra nehnuteľností. V niektorých prípadoch však záložné právo vznikne neskôr, ako došlo k jeho zápisu v katastri nehnuteľností, pričom je tomu tak vtedy, ak došlo k zriadeniu záložného práva na nehnuteľnosť, ktorú záložca nadobudne až v budúcnosti, alebo ak je vznik záložného práva viazaný na splnenie podmienky. 35. Z vyššie uvedených dôvodov je nepochybné, že žalovaný 1/ (spoločnosť OTP INVEST, s.r.o.) mohol nakladať s predmetom zálohu, napriek tomu, že v čase uzatvárania záložnej zmluvy ešte nebol vlastníkom nehnuteľnosti. Ak záložca (žalovaný 1/) urobil úkon smerujúci k nadobudnutiu vlastníckeho práva, mohol uzatvoriť aj záložnú zmluvu. Takýto postup umožňuje výslovné znenie ustanovenia § 151d ods. 4 v spojení s § 151f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Preto bol postup súdu prvej inštancie, ktorý zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti záložnej zmluvy, správny. 36. Odvolací súd považuje za vecne správny aj výrok, ktorým súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. priznal žalovanému 2/ (úspešnej strane sporu) náhradu trov konania vo výške 8.897,47 Eur, ktorú sumu je žalobca povinný uhradiť právnemu zástupcovi žalovaného 2/. V súlade s § 10 ods. 1 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. tak základná sadzba tarifnej hodnoty za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty 990.000 Eur (kúpna cena nehnuteľnosti) predstavuje sumu 2.405,25 Eur. Z uvedeného dôvodu tak odvolacia námietka žalobcu, že pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny sa malo vychádzať z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky (1/13 výpočtového základu), neobstojí. Odvolací sú v tomto smere nevzhliadol pochybenie zo strany súdu prvej inštancie ani v určení trov konania vo výške 8.897,47 Eur. Žalovanému 2/ prináležia trovy konania za tri úkony právnej služby á 2.405,25 Eur, suma 7.215,75 Eur (za prevzatie a prípravu zastúpenia, účasť na pojednávaní dňa 26.10.2015 a účasť na pojednávaní dňa 25.01.2016), 2x režijný paušál á 8,39 Eur, suma 16,78 Eur, 1x režijný paušál á 8,58 Eur, suma 8,58 Eur, náhradu za stratu času za deň 26.10.2015, suma 55,92 Eur (za 4 začaté polhodiny strávených cestou motorovým vozidlom z G. do B. a späť á 13,98 Eur), náhradu cestovných výdavkov za cestu motorovým vozidlom z G. do B. a späť pri vzdialenosti 128 km (za použitie motorového vozidla 0,183 Eur x 128 km, suma 23,42 Eur a pohonné hmoty 5,2 l x 128 km/100 km x 1,065 Eur, suma 7,09 Eur), náhradu za stratu času za deň 25.01.2016, suma 57,20 Eur (za 4 začaté polhodiny strávených cestou motorovým vozidlom z G. do B. a späť á 14,30 Eur), náhradu cestovných výdavkov za cestu motorovým vozidlom z G. do B. a späť pri vzdialenosti 128 km (za použitie motorového vozidla 0,183 Eur x 128 km, suma 23,42 Eur a pohonné hmoty 5,2 l x 128 km/100 km x 0,962 Eur, suma 6,40 Eur) a DPH (zo sumy 7.414,56 Eur), vo výške 1.482,91 Eur. Náhradu trov konania súd prvej inštancie v zmysle zákonnej dikcie ustanovenia § 149 ods. 1 O.s.p. uložil žalobcovi zaplatiť advokátovi žalovaného 2/. 37. Žalobcom uplatnené podstatné odvolacie tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP. 38. Po náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení § 396 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému 2/ priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie. Úspešnému žalovanému 1/ (strane sporu) zo spisu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú, preto odvolací súd žalovanému 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) : - dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP) - dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP) - dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) - dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP) - v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP) - dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).