Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17Co/209/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815212002 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3815212002.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne Mgr. Zuzany Holúbkovej a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu WM O. & O., s.r.o., so sídlom R., Y. A. X. XX, IČO: 34 127 798, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., so sídlom Piešťany, Sad A. Kmeťa 24 proti žalovanému: R. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., J. cesta XXXX/XX, o zaplatenie 359,26 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 30. novembra 2015, č.k. 12C/240/2015-82, takto r o z h o d o l : I. Návrh na pribratie združenia Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov ako osobitného subjektu z a m i e t a . II. Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a . III. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . IV. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu v celom rozsahu a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Rozhodol tak o návrhu žalobcu, ktorým sa domáhal zaplatenia istiny 359,26 eur s príslušným úrokom a úrokom z omeškania, a to titulom dlhu z úveru poskytnutého jeho právnym predchodcom SLSP, a.s. Žalobu zamietol z dôvodu premlčania práva, na ktoré prihliadal z moci úradnej podľa § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. a právo na zaplatenie dlhu z úveru považoval za premlčané v trojročnej premlčacej dobe podľa ustanovenia § 101 OZ, ktoré ako ustanovenie Občianskeho zákonníka použil aj v obchodnom vzťahu z dôvodu spotrebiteľskej povahy zmluvného vzťahu (§ 52 a nasl. OZ). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. 2. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie veci v otázke možnosti prihliadania na premlčanie práva v právnych vzťahoch vzniknutých pred účinnosťou § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. Uvedený spôsob aplikácie predmetného ustanovenia považoval za retroaktívny, a tým neprípustný. V prípade opačného záveru odvolacieho súdu žiadal konanie prerušiť a podať návrh Ústavnému súdu SR na posúdenie súladu § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. s čl. 1 ods. 1 a čl. 47 Ústavy SR. Za nesprávne právne posúdenie považoval aj posúdenie premlčania podľa Občianskeho zákonníka, na ktoré nie je v danom právnom vzťahu dôvod pre vznik právneho vzťahu pred účinnosťou § 52 ods. 2 OZ v znení od 1.4.2015 a povahu právneho vzťahu ako absolútneho obchodu. V tomto smere uviedol, že právna úprava premlčania je pre obe zmluvné strany rovnaká a spotrebiteľa nemožno stotožňovať iba s dlžníkom. Vo viacerých žalobcom uvedených prípadoch je dokonca aj pre dlžníka právna úprava premlčania podľa Obch. zák. priaznivejšia ako právna úprava Občianskeho zákonníka (uznanie dlhu podľa § 407 ods. 1 Obch. zák., premlčanie práva priznaného rozhodnutím súdu, limit premlčacej doby 10 rokov podľa §408 ods. 1 Obch. zák.) Preto nemožno podľa žalobcu prijať záver, na ktorom je založené napadnuté rozhodnutie, teda že premlčanie podľa Občianskeho zákonníka je v prospech spotrebiteľa. V čase uzatvárania zmluvy nie je možné vopred určiť, ktorá právna úprava bude pre spotrebiteľa výhodnejšia. To je možné zistiť až neskôr, no podľa tejto neskôr vzniknutej situácie nemožno určovať, ktorá právna úprava bola v čase uzavretia zmluvy výhodnejšia pre spotrebiteľa. Takýto výklad práva považoval žalobca v právnom štáte za neprijateľný, pretože jeho dôsledkom je okrem iného nemožnosť identifikovať zmluvnými stranami právo, ktorými sa bude riadiť ich zmluvný vzťah. Súčasne by sa jednalo o taký zásah do rovnosti strán zmluvy, ktorý presahuje potrebu vyváženia nerovného postavenia spotrebiteľa a takýto zásah by prinášal právnu neistotu. Žalobca v odvolaní poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.3.2013, sp. zn. 6MCdo/4/2012, ktoré obsahuje jednoznačný právny názor o správnosti kategorického použitia obchodnoprávnej úpravy premlčania pri zmluve o úvere. 3. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. 4. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 378 a násl. CSP, bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. 5. V priebehu odvolacieho konania podalo Občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov návrh na jeho pribratie do konania v zmysle § 95 CSP. Odvolací súd tento návrh zamietol, pretože k tomuto návrhu nebol doložený súhlas strany, na ochranu ktorej mienil uvedený subjekt v konaní vystupovať, tak ako to vyžaduje § 95 ods. 1 CSP. 6. Čo sa týka veci samej a v nej uplatnených odvolacích dôvodov, tieto neboli spôsobilé založiť nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Námietkou nesprávneho použitia ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z., rovnako ako aj námietkou nesprávneho záveru o použitej právnej úprave premlčania uplatnil žalobca odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. nesprávne právne posúdenie veci, ktoré spočíva mylnej aplikácii a výklade právnej normy na zistený skutkový stav alebo použití právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť. K tomuto pochybeniu zo strany okresného súdu nedošlo. 7. Ohľadom aplikácie ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. nie je v rozhodovacej praxi tohto senátu odvolacieho súdu zhoda o prípustnosti jeho použitia v konaniach, ktoré začali pred jeho účinnosťou, teda pred 1.5.2014. Napríklad rozhodnutie Krajského súdu Trenčín vo veci 17Co/1051/2015 zo dňa 28.9.2016 v tejto otázke väčšinovo považovalo použitie predmetného ustanovenia za prípustné v každom konaní s odôvodnením jeho procesnoprávnou povahou a absenciou prechodných ustanovení, ktoré by jeho použitie v už začatých konaniach neumožňovali. Menšinové stanovisko bolo založené na tom, že s princípmi právneho štátu je nezlučiteľné, aby bolo ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z., použité tak, že iba z dôvodu zmeny právnej úpravy sa stanú nejudikovateľné súdom aj premlčaním nenamietané pohľadávky s uplynutou premlčacou dobou, ktoré boli uplatnené na súde pred účinnosťou § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z., pretože v dôsledku takejto aplikácie práva by nová právna úprava mala sama o sebe za následok zníženie hodnoty majetku veriteľa bez akejkoľvek možnosti veriteľa tomuto následku predísť. V súlade s ústavou preto môže byť podľa menšinového stanoviska časová pôsobnosť ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. určená iba tak, že uvedené ustanovenie nemožno použiť v konaniach začatých pred jeho účinnosťou, to znamená, že v konaniach začatých pred 1.5.2014 nemôže súd prihliadať na premlčanie práva z moci úradnej. I keď tento prístup nezodpovedá rýdzo „hmotnoprávnej“ časovej pôsobnosti, pretože neviaže použiteľnosť právnej úpravy na okamih vzniku práva (tak ako prezentuje žalobca), ale na okamih začatia konania, je dostatočný pre ústavne súladný prístup k časovej pôsobnosti ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. (ktoré tiež nie je rýdzo hmotnoprávne). Týmto prístupom sa totiž vytvára veriteľovi možnosť uplatniť svoje právo s uplynutou premlčacou dobou na súde v legisvakančnej lehote novely č. 102/2004 Z.z., ktorou bolo ustanovenie § 5b doplnené do Zák. č. 250/2007 Z.z. a zachovať tak režim námietky premlčania len zo strany dlžníka. 8. Vzhľadom na to, že v tomto prípade bola žaloba podaná 8.7.2015, teda už za účinnosti ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z., senát odvolacieho súdu zastáva zhodné stanovisko, že jeho použitie v tomto konaní je ústavne konformné. V súvislosti s uvedeným odvolací súd nenachádza dôvod pre prerušenie konania za účelom podania návrhu Ústavnému súdu SR na vyslovenie nesúladu ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. s Ústavou SR, pretože prinajmenšom vyššie uvedená možnosťou žalobcu podať žalobu v legisvakančnej lehote predmetného ustanovenia, umožňuje jeho ústavne konformnú aplikáciu aj v tomto konaní. Návrh žalobcu na prerušenie konania preto odvolací súd zamietol. 9. Dôvodná nie je ani námietka nesprávneho právneho posúdenia samotného premlčania, ktoré ako ďalší odvolací dôvod uplatňuje žalobca. Možno sa stotožniť so žalobcom v jeho názore na dopad právnej úpravy premlčania na zmluvné strany, ktorý je vo všeobecnej rovine skutočne rovnaký tak pre veriteľa ako aj pre dlžníka. Rovnako nemožno namietať jeho závery o dlžnícky výhodnejšej právnej úprave niektorých otázok premlčania v Obchodnom zákonníku, oproti Občianskemu zákonníku. Rozhodovacia prax Krajského súdu v Trenčíne o otázke premlčania dlhu z úveru poskytnutého spotrebiteľovi (napr. 19Co/243/2016 z 15.3.2017, 4Co/186/2016 zo 16.2.2017 ), a to v zásade bez ohľadu na dátum uzavretia úverovej zmluvy však vychádza zo záveru, že novelou Občianskeho zákonníka, vykonanou zákonom č. 102/2014 Z. z. sa ustanovenia Občianskeho zákonníka použijú v spotrebiteľskej veci vždy, a to aj v právnych vzťahoch, ktoré vznikli pred jej účinnosťou. Rozhodovacia prax KS v TN k tomu uvádza, že novela Občianskeho zákonníka, vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. v čl. II. v bode 1. v § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pripojila vetu: "Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva". Uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť 01.05.2014 a právny predpis, ktorého je súčasťou, nemá prechodné ustanovenia. To znamená, že od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Citovaná právna úprava dáva odpoveď na zjednotenie súdnej praxe v otázke premlčania pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré boli uzavreté podľa Obchodného zákonníka aj pred účinnosťou tejto novely. Z dôvodovej správy k zákonu č. 102/2014 Z. z. vyplýva, "že na zmluvy uzatvárané spotrebiteľmi, t. j. spotrebiteľské aj obchodné zmluvy, sa použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka. Znamená to, že ak si zmluvné strany písomne dohodli v zmysle § 262 Obchodného zákonníka, že sa ich vzťah bude riadiť Obchodným zákonníkom, pre spotrebiteľské zmluvy to bude inak. Rovnako to bude platiť aj pre tzv. absolútne obchody, upravené v § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka. Ak sa uzavrie spotrebiteľská zmluva podľa Obchodného zákonníka, keďže v Občianskom zákonníku nie je upravená, tak okrem vymedzenia zmluvného typu a jeho podstatných náležitostí sa na všetko ostatné bude vzťahovať Občiansky zákonník". Uvedené znamená, že na premlčaciu dobu v spotrebiteľských zmluvách treba aplikovať úpravu v Občianskom zákonníku (§ 101), teda trojročnú premlčaciu dobu. Obdobne rozhodoval aj NS SR napr. v rozhodnutí NS SR sp. zn. 4MCdo 17/2014 z 26.11.2015. 10. Z dôvodu udržania jednotnej rozhodovacej praxe Krajského súdu v Trenčíne, odvolávajúc sa aj na vyššie uvedené rozhodnutie NS SR sa odvolací súd priklonil k vyššie uvedenému odôvodneniu prednostného použitia právnej úpravy premlčania aj v tomto prípade a napadnuté rozhodnutie založené na totožnom závere považoval v tejto otázke za vecne správne. 11. Vzhľadom na uvedené bolo napadnuté rozhodnutie z hľadiska odvolacích dôvodov vecne správne a krajský súd ho preto potvrdil. 12. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 13. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať dovolanie za podmienok stanovených v ust. § 419 až § 425 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.