Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 16Cob/5/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113201614 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3113201614.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v spore žalobcu EMTRIKVE s.r.o., so sídlom Bratislavská 119, 911 05 Trenčín, IČO 36 323 748, právne zastúpeného A3 advokátska kancelária, s.r.o., Partizánska 25, 911 01 Trenčín, IČO 36 735 311, proti žalovanému SONE, s.r.o., so sídlom Farská, Kolačín - mestská časť 481, 018 51 Nová Dubnica, IČO 36 328 642, o zaplatenie 6 138 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 36Cb/106/2013-214 zo dňa 15. novembra 2017, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6 138 eur s 8,75% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1 311,60 eur od 24.8.2012 do 31.8.2012, zo sumy 891,60 eur od 1.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 1 311,60 eur od 25.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 1 311,60 eur od 24.10.2012 do zaplatenia a zo sumy 1 311,60 eur od 16.1.2013 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom II. žalobcovi priznal náhrada 100 % trov konania. 2. V odseku 1. odôvodnenia uviedol súd prvej inštancie žalobný návrh (petit), tvrdenia žalobcu, ktorými opísal rozhodujúce skutočnosti (§ 132 ods. 1 CSP) v podanej žalobe proti žalovanému o splnenie peňažnej povinnosti (§ 137 písm. a/ CSP), čím konkretizáciou a individualizáciou určil predmet sporového konania a dôkazy, vykonanie ktorých navrhol žalobca na preukázanie svojich tvrdení. Tvrdenia opísané v žalobe a návrhy na vykonanie dôkazov použil žalobca ako prostriedky procesného útoku. 3. V odseku 3., 4., 5., 7. odôvodnenia uviedol súd prvej inštancie žalobný návrh žalovaného, ktorým navrhol žalobu zamietnuť, skutkové tvrdenia žalovaného ako protistrany a návrhy na vykonanie dôkazov na preukázanie svojich tvrdení, ktoré žalovaný použil v konaní ako prostriedky procesnej obrany. 4. V odseku 8. odôvodnenia uviedol súd prvej inštancie posúdenie, postup a dôvody nepripustenia zastúpenia žalovaného v konaní L. Q. podľa § 89 ods. 1 a § 91 CSP, ako aj dôvody vykonania pojednávania dňa 20.9.2017 v neprítomnosti žalovaného. 5. V odseku 9. až 15. odôvodnenia uviedol súd prvej inštancie skutkový stav zistený z jednotlivých dôkazných prostriedkov ich hodnotením. 6. Po citácii noriem hmotného práva, § 1 písm. a/, § 3 ods. 1, § 7, § 8, § 10 , § 12 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, § 261 ods. 1, 8, 9, § 358, § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka a § 673, § 580 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie interpretoval použitie týchto právnych noriem na ním zistený skutkový stav veci. 7. Žalovaná suma 6 138 eur predstavovala neuhradené nájomné za obdobie august až december 2012, ktoré bolo žalobcom žalovanému vyfakturované mesačne po 1 311,60 eur (1 093 eur + DPH). Medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 20.6.2008 uzavreli nájomnú zmluvu na dobu neurčitú, ktorá bola ohľadom rozsahu predmetu nájmu (jej čl. II bod 2) a výšky dohodnutého nájomného (jej čl. III bod 1) pre obdobie od 1.08.2012 do 31.12.2012 zmenená dodatkom č. 2 zo dňa 1.8.2012. Podľa dodatku č. 2 k nájomnej zmluve bola predmetom nájmu v označenom období skladová plocha s nákladnou rampou o celkovej výmere 240 m2 a kancelárske priestory o výmere 27,5 m2. Zároveň bolo pre obdobie 1.8.2012 - 31.12.2012 dohodnuté celkové mesačné nájomné 1 093 eur + DPH v príslušnej sadzbe. 8. Žalovaný v konaní nepreukázal, že zmluvne dohodnuté nájomné spolu v sume 6 138 eur, vyfakturované faktúrami č. 212115, č. 212127, č. 212141, č. 212164 a č. 212177, žalobcovi uhradil. Vzhľadom k tomu súd prvej inštancie v zmysle § 3 ods. 1 a § 7 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov zaviazal žalovaného na zaplatenie zmluvne dohodnutého nájomného za obdobie mesiacov august až december 2012 spolu v sume 6 138 eur. Žalovaný je so zaplatením nájomného v sume 6 138 eur v omeškaní, a preto súd prvej inštancie v súlade s § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka zaviazal žalovaného i na zaplatenie úrokov z omeškania v zákonom stanovenej výške, a to 8,75 % ročne zo sumy 1 311,60 eur od 24.8.2012 do 31.8.2012, zo sumy 891,60 eur od 1.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 1 311,60 eur od 25.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 1 311,60 eur od 24.10.2012 do zaplatenia a zo sumy 1 311,60 eur od 16.1.2013 do zaplatenia, nakoľko strany sporu nemali zmluvne dohodnutú výšku úrokov z omeškania pre prípad omeškania nájomcu s úhradou nájomného. 9. Žalovaný v konaní poukazoval na to, že podľa § 8 zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov a § 673 Obč. zák. nemá povinnosť uhradiť nájomné, nakoľko v období od augusta do decembra 2012 nemohol užívať predmet nájmu, keďže žalobca vymenil zámok na vstupných vchodových dverách predmetných nebytových priestorov a neumožnil mu prístup do priestorov. Toto svoje tvrdenie žalovaný v konaní nepreukázal. Túto námietku žalovaného v spore posúdil súd prvej inštancie ako neopodstatnenú. Svedok I.. U. L. nepotvrdil nemožnosť žalovaného užívať predmet nájmu v období od augusta do decembra 2012, ani výmenu zámkov. Z vyjadrení žalovaného naopak vyplýva, že žalovaný predmetné priestory v uvedenom období užíval, keďže v nich mal mať uskladnené stroje a materiál, ktoré mu mali byť odcudzené niekedy od augusta do decembra 2012. Taktiež je zrejmé, že žalovaný mal u seba v spornom období kľúče od nebytových priestorov, keďže poukazoval na to, že žalobca vymenil na vstupných dverách zámok. Skutočnosť, že žalovaný uzavrel dňa 15.9.2012 nájomnú zmluvu s prenajímateľom TREMEX, s.r.o., IČO 36 305 871, nie je dôkazom postačujúcim na preukázanie toho, že žalovaný už v období 08-12/2012 neužíval predmetné nebytové priestory, keďže sám potvrdil, že v uvedenom období mal v nich uskladnené svoje stroje. Žalovaný v konaní nepreukázal, že v auguste 2012 nemal so žalobcom uzavretú platnú nájomnú zmluvu. Dňa 20.6.2008 uzavreli strany sporu nájomnú zmluvu na dobu neurčitú. V konaní nebola preukázaná, ani namietaná jej neplatnosť. Taktiež nebolo preukázané ukončenie zmluvného vzťahu, založeného touto zmluvou, pred dňom 31.12.2012. Z písomného vyhotovenia nájomnej zmluvy zo dňa 20.6.2008 a jej dodatkov, ako aj vyjadrení strán sporu mal súd prvej inštancie za preukázané, že nájomná zmluva bola čo do rozsahu predmetu nájmu a výšky nájmu zmenená dodatkom č. 1, pričom táto zmena trvala len v roku 2010, z čoho vyplýva, že od roku 2011 pre strany sporu opätovne platili zmluvné podmienky upravené v nájomnej zmluve zo dňa 20.6.2008. Následne pre obdobie 1.8.2012 - 31.12.2012 bola nájomná zmluva zo dňa 20.6.2008 zmenená čo do rozsahu predmetu nájmu a výšky nájomného dodatkom č. 2. V konaní nebola preukázaná neplatnosť dodatku č. 2 k nájomnej zmluve, a to ani faktúrou č. 212115, ktorá bola vystavená na sumu 420 eur, z ktorej nie je zrejmé z akého dôvodu bola vystavená práve na túto sumu. V konaní taktiež nebola preukázaná neexistencia predmetu nájmu dohodnutého v nájomnej zmluve zo dňa 20.6.2008 v znení jej dodatku č. 2 zo dňa 1.8.2012, ani nemožnosť žalovaného užívať predmet nájmu v období 08-12/2012. Žalovaný tvrdil, že predmet nájmu opustil v prvom septembrovom týždni, kedy sa presťahoval do priestorov v B., avšak pritom zároveň sám potvrdil, že v spornom období v predmetných nebytových priestorov uskladnil svoje stroje, teda že priestory (predmet nájmu) užíval. V konaní nebolo preukázané odovzdanie (vrátenie) predmetu nájmu zo strany žalovaného žalobcovi pred 31.12.2012. Z listu žalovaného zo dňa 6.9.2012 a vyjadrení strán sporu mal súd prvej inštancie za preukázané, že k ukončeniu žalovaného nájomného vzťahu došlo v zmysle § 10 zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov na základe písomnej výpovede žalovaného zo dňa 6.9.2012 bez uvedenia dôvodu, doručenej žalobcovi 6.9.2012. V zmysle čl. II bodu 2 nájomnej zmluvy v znení dodatku č. 2, v súlade s § 12 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov bola dohodnutá výpovedná lehota tri mesiace, ktorá začala plynúť od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede, teda 1.10.2012 a uplynula 31.12.2012. 10. Žalovaný v konaní nepreukázal ani tvrdenie o tom, že predmetné nebytové priestory žalobca v období 08/2012-12/2012 prenajal inej, tretej osobe, ktorou mala byť ALMEVA s.r.o. Lustráciou v obchodnom registri súd prvej inštancie nenašiel obchodnú spoločnosť s obchodným menom ALMEVA s.r.o. Vzhľadom k tomu, že žalovaný neoznámil súdu IČO označeného subjektu ALMEVA s.r.o., ani identifikačné údaje, na základe ktorých by bolo možné identifikovať osobu, ktorej mal žalobca prenajať predmet nájmu, súd prvej inštancie mal za to, že obchodná spoločnosť ALMEVA s.r.o. neexistuje. Vzhľadom k tomu súd prvej inštancie nemohol vykonať v konaní jej výsluch ako svedka prostredníctvom konkrétnej fyzickej osoby za uvedenú spoločnosť. Okrem toho, žalovaný v konaní uviedol, že pri príchode do priestorov v decembri 2012 boli dvere odomknuté a otvorené a stroje sa priestoroch nenachádzali, čo vyvracia jeho tvrdenie, že predmetné priestory užíval iný nájomca. 11. Žalovaný odmietal uhradiť žalovanú pohľadávku v sume 6 138 eur titulom dlžného nájomného z dôvodu krádeže strojov v hodnote cca 33 000 eur v období 08-12/2012, ktoré mal mať žalovaný uskladnené v predmetných nebytových priestorov. Poukazoval na vznik škody, ktorá mu mala krádežou vzniknúť. Žalovaný tvrdenie o vzniku škody v konaní nepreukázal. Nebol preukázaný právny vzťah žalovaného k strojom, teda či žalovaný bol ich vlastníkom, alebo na základe akého vzťahu žalovaný s týmito strojmi disponoval. Taktiež nebolo preukázané aké stroje mali byť z predmetných priestorov odcudzené, ich existencia a hodnota v čase krádeže. Vzhľadom k tomu v konaní nebol preukázaný vznik škody na strane žalovaného. Taktiež nebolo preukázané, že by stroje odcudzil žalobca, alebo že by boli odcudzené v dôsledku jeho prípadného protiprávneho konania, ktoré nebolo žalovaným riadne vymedzené. Predmetné priestory, v ktorých mali byť stroje uskladnené, boli predmetom nájmu žalovaného ako nájomcu. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca s týmto predmetom nájmu v období od 08-12/2012 neoprávnene disponoval. Taktiež v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi škodou, ktorá mala žalovanému vzniknúť (ktorá však preukázaná v konaní nebola) a protiprávnym konaním žalobcu, ktoré taktiež v konaní preukázané nebolo. Z uvedeného vyplýva, že v konaní nebola v zmysle § 373 Obchodného zákonníka preukázaná zodpovednosť žalobcu za škodu, ktorá mala žalovanému vzniknúť na veciach, ktoré mal mať žalovaný uskladnené v prenajatých priestoroch. Vzhľadom k tomu žalovaný v konaní nepreukázal ani pohľadávku voči žalobcovi spôsobilú na započítanie so žalovanou pohľadávkou v zmysle § 358 Obchodného zákonníka a § 580 Občianskeho zákonníka. 12. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie výsluchom svedkyne L. Q., ktorú žalovaný v konaní navrhol vypočuť na potvrdenie vyhrážok a stretnutia v septembri 2012 a svedka T. C., ktorý mal tiež potvrdiť vyhrážky, nakoľko tieto tvrdenia sú vo vzťahu k uvedeným skutkovým a právnym záverom rozhodujúcim pre výsledok konania právne irelevantné. Súd prvej inštancie podotkol, že pri hodnotení dôkazov - trestných oznámení, sťažnosti a podnetov žalovaného a ich doplnenia, prihliadol na to, že tieto listiny obsahujú tvrdenia žalovaného, resp. jeho konateľa, ktorý napr. v doplnení trestného oznámenia zo dňa 29.10.2012 vystupuje ako konateľ spoločnosti SOTECO DCA, s.r.o., ktoré však zatiaľ v trestnom konaní, a ani v tomto spore neboli preukázané. Taktiež predložené printScreeny internetovej stránky topky.sk sa netýkajú tohto sporu. Čo sa týka zápisnice o výsluchu poškodeného Sorzé Nelusco zo dňa 20.12.2012, ako konateľ žalovaného potvrdil, že predmetné stroje mali byť vlastníctvom obchodnej spoločnosti SOTECO DCA s.r.o., takže tento dôkaz taktiež nepreukazuje právny vzťah žalovaného k predmetným strojom, ani vznik škody u žalovaného, ani protiprávne konanie žalobcu. Z predloženej emailovej korešpondencie strán sporu je zrejmá ich snaha o mimosúdnu dohodu, nie sú však dôkazmi postačujúcimi na preukázanie tvrdení žalovaného o vzniku zodpovednosti žalobcu za škodu na strojoch, ktoré mali byť odcudzené. 13. O náhrade trov konania úspešného žalobcu rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi priznal náhradu 100 % trov konania s tým, že podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, ktorým napadol rozsudok v celom rozsahu. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil otázku možnosti, resp. nemožnosti žalovaného užívať nebytové priestory počas obdobia, za ktoré sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia dlžnej sumy. Žalovaný poukázal na skutočnosť, ktorú opakovane uviedol v rámci obrany pred súdom prvej inštancie, že ako nájomca nemal už niekoľko mesiacov riadny prístup do predmetných nebytových priestorov a tieto mu neboli sprístupnené. Žalobca bez akéhokoľvek predchádzajúceho upozornenia žalovaného vymenil zámok na vstupných vchodových dverách k predmetným nebytovým priestorom. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie túto okolnosť nesprávne hodnotil ako nedôvodnú, keď uviedol, že je zrejmé, že žalovaný mal v príslušných priestoroch umiestnené strojové vybavenie, pretože nie je možné stotožňovať umiestnenie strojov v priestoroch s možnosťou ich riadneho a plnohodnotného využívania. Ak v konkrétnej nájomnej zmluve nie je medzi prenajímateľom a nájomcom dohodnuté niečo iné, nie je prenajímateľ oprávnený žiadnym spôsobom obmedzovať nájomcu v užívaní predmetu nájmu a odňať nájomcovi prístup do predmetu nájmu. Žalobca nespochybňoval, že žalovaný mal v dôsledku konania žalobcu spočívajúceho vo výmene vstupného zámku znemožnený riadny vstup do predmetu nájmu. Zo strany žalobcu došlo k hrubému porušeniu povinností vyplávajúcich najmä z § 663 Občianskeho zákonníka a z § 5 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Žalovaný preto tvrdí, že uvedeným úmyselným konaním žalobcu nemohol žalobcovi vzniknúť nárok na zaplatenie žalovanej sumy nájomného. 15. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k vade zaťažujúcej celé konanie. Žalovanému bolo odňaté jeho ústavné právo vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Žalovaný tvrdí, že v prejednávanej veci došlo k výraznému spochybneniu nestrannosti sudcu, keď na zvukovom zázname zo dňa 20.9.2017 musí byť zachytený slovný prejav prítomnej právnej zástupkyne žalobcu, ktorá familiárne krstným menom oslovila zákonnú sudkyňu a tejto vysvetľovala skutočnosti vo vzťahu k predmetu sporu. Podľa názoru žalovaného je takýto postup neprijateľný a narušujúci princíp nestrannosti a nezávislosti sudcu. Za tejto situácie nemožno v žiadnom prípade ustáliť, že by v prejednávanej veci existovali na strane zákonného sudcu, resp. sudkyne dostatočné záruky vylučujúce jej (kladný) pomer k právnej zástupkyni žalobcu zo subjektívneho, ale najmä z objektívneho hľadiska (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.4.2005, sp.zn. III. ÚS 24/05). Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 16. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 9.1.2018 k odvolaniu uviedol, že sa stotožňuje s právnou argumentáciu a dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie, ku ktorému dospel na podklade vykonaného dokazovania. Žalovaný nepreukázal v konaní údajnú nemožnosť užívať predmet nájmu. Svedok I.. U. L. vypočutý na návrh žalovaného, vo výpovedi potvrdil iba to, že počas trvania nájmu žalovaný uskladnil do priestorov predmetu nájmu bližšie neurčené stroje spoločnosti s označením SOTEKO. Z jeho výpovede sa stalo zrejmým, že žalovaný mal k dispozícii kľúče, ktorými odomykal, využíval predmet nájmu na uskladnenie strojov až do momentu, keď pri vypratávaní predmetu nájmu z dôvodu jeho skončenia zistil, že mu boli veci odcudzené. Žalovaný nepredložil ani nenavrhol žiadne iné relevantné dôkazy a súdu nepredložil žiaden procesný nárok, v ktorom by zohľadnil vlastnú nemožnosť užívania vo vzťahu k povinnosti uhradiť nájom. Žalobca v priebehu konania opakovane popieral prostriedky procesnej obrany žalovaného a tieto označil za neúčinné a nepreukázané. K argumentácii žalovaného o vzniku vady konania spočívajúcej v neexistencii nestrannosti sudcu žalobca uviedol, že táto argumentácia je zmätočná a vyfabulovaná žalovaným. Na pojednávaní konanom dňa 20.9.2017 nebol žalovaný prítomný; dostavila sa L. Q., družka konateľa, ktorá predložila plnú moc. Keďže nemá právnické vzdelanie nebolo jej zastúpenie podľa § 91 CSP prípustné. Z obsahu zápisnice z pojednávania a rovnako aj z prehratého zvukového záznamu je preukázané a nesporné, že k vade konania spočívajúcej v tvrdení žalovaného, že bol svedkom údajného slovného prejavu právnej zástupkyne žalobcu, ktorá mala osloviť familiárne krstným menom a tykaním zákonného sudcu a tomu „vysvetľovať“ skutočnosti predmetu sporu, v skutočnosti nikdy nedošlo. Advokátka, JUDr. B. C., sa so zákonnou sudkyňou osobne nepozná, netykajú si a ich vzájomná komunikácia prebieha vždy iba na úrovni advokát - sudca v rámci pojednávaní a v úradnom styku. Vymyslené obvinenie žalovaného je iba ďalším dôkazom jeho snahy o predlžovanie sporu, na čo využíva dostupné možnosti. Jeho tvrdenie, že neovláda slovenský jazyk, v ktorom nevie komunikovať a potrebuje súdom ustanoveného tlmočníka, sa nakoniec ukázalo ako obštrukcia. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 17. K doručenému vyjadreniu žalobcu zo dňa 9.1.2018 sa žalovaný nevyjadril. 18. Konanie na súde prvej inštancie začalo dňa 24.1.2013 doručením žaloby podľa v tom čase platného a účinného § 82 O.s.p. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.) v znení neskorších predpisov. 19. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. 20. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo doplnil dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Vychádzal zo skutkových zistení ustálených v konaní súdom prvej inštancie (§ 383 CSP). 21. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti. 22. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 23. Odvolací súd postupoval v odvolacom konaní v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky, úkony súdu a strán sporu do 30.6.2016 za platnosti a účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. Odvolací súd tak rešpektuje základné princípy Civilného sporového poriadku o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov a naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania (článok 2 ods. 1, 2 CSP). 24. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ CSP. 25. V rámci úradnej povinnosti posudzoval odvolací súd aj podstatné odvolacie tvrdenie žalovaného o absencii nestrannosti zákonnej sudkyne, ktorá obsahovo predstavuje uplatnenie námietky zaujatosti stranou v spore v odvolacom konaní podľa § 365 ods. 1 písm. c/ CSP ako samostatného odvolacieho dôvodu, o ktorom rozhoduje odvolací súd podľa § 56 CSP spolu s rozhodnutím vo veci samej. Námietku zaujatosti zákonnej sudkyne JUDr. Aleny Bielikovej vymedzil žalovaný ako pomer sudkyne k právnemu zástupcovi žalobcu, ktorého na pojednávaní dňa 20.9.2017 zastupovala advokátka JUDr. B. C. ako konateľka A3 advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Partizánska 25, Trenčín, IČO 36 735 311, ktorá mala na tomto pojednávaní osloviť zákonnú sudkyňu familiárne krstným menom pri vysvetľovaní skutočností týkajúcich sa predmetu sporu. 26. K odvolaciemu tvrdeniu - námietke zaujatosti sa vyjadrila zákonná sudkyňa JUDr. Alena Bieliková písomne dňa 19.1.2018 (č.l.235 spisu). Z jej vyjadrenia vyplýva, že vo veci sa necíti byť zaujatá. Nemá žiadny pomer k veci, ani k stranám sporu, ani k právnej zástupkyni žalobcu JUDr. B. C.. O priebehu pojednávania v spore zo dňa 20.9.2017 (ako aj zo všetkých pojednávaní v tejto veci) je vyhotovený zvukový záznam, ktorý bol ihneď po pojednávaní asistentkou nainštalovaný v aplikácii Súdny menežment. Zvukový záznam predkladá zákonná sudkyňa odvolaciemu súdu aj CD nosiči. Podľa jej názoru a vedomosti z pojednávania zo dňa 20.9.2017 na tomto pojednávaní jej právna zástupkyňa netykala ani ju neoslovila krstným menom, čo zrejme potvrdí aj predmetný zvukový záznam. Advokátku JUDr. B. C. pozná zákonná sudkyňa iba z úradnej činnosti. Netykajú si. Neoslovujú sa krstnými menami. Mimo úradnej činnosti zákonná sudkyňa nemá s ňou priateľský, kamarátsky ani žiadny iný vzťah. Nikdy sa s ňou súkromne nerozprávala. Komunikujú spolu výhradne len v rámci úradnej činnosti, a to ústne iba v pojednávacej miestnosti, pri stretnutí na chodbe pred pojednávacou miestnosťou, resp. v budove súdu, sa pozdravia, inak komunikujú len písomne, resp. telefonicky prostredníctvom asistentky. Navzájom si vykajú. V súvislosti s námietkou zaujatosti zákonná sudkyňa podotkla, že žalovaný odvodzuje jej zaujatosť z dôvodov, ktoré mal zistiť na pojednávaní dňa 20.9.2017, námietku zaujatosti však vzniesol až v odvolaní zo dňa 8.12.2017 proti rozsudku. Podľa názoru zákonnej sudkyne nebola námietka zaujatosti vznesená v zákonnej lehote v zmysle § 53 ods. 1 CSP. Žalovanému bolo doručené písomne Poučenie strany sporu dňa 28.9.2017, ktorého súčasťou bolo aj poučenie podľa § 49 ods. 1 - § 53 CSP. Žalovanému bolo tiež dňa 11.11.2013 doručené písomné Poučenie účastníka, ktoré obsahovala aj poučenie podľa § 15a O.s.p. Zákonná sudkyňa dala taktiež do pozornosti, že po pojednávaní dňa 20.9.2017 sa v spore konalo pojednávanie dňa 20.10.2017, dňa 15.11.2017 bol vyhlásený rozsudok, pričom žalovaný vzniesol námietku zaujatosti zákonnej sudkyne až v odvolaní zo dňa 8.12.2017 proti rozsudku. 27. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného k argumentácii žalovaného o vzniku vady konania spočívajúcej v neexistencii nestrannosti sudcu žalobca uviedol, že táto argumentácia je zmätočná a vyfabulovaná žalovaným. Na pojednávaní konanom dňa 20.9.2017 nebol žalovaný prítomný; dostavila sa L. Q., družka konateľa, ktorá predložila plnú moc. Keďže nemá právnické vzdelanie nebolo jej zastúpenie podľa § 91 CSP prípustné. Z obsahu zápisnice z pojednávania a rovnako aj z prehratého zvukového záznamu je preukázané a nesporné, že k vade konania spočívajúcej v tvrdení žalovaného, že bol svedkom údajného slovného prejavu právnej zástupkyne žalobcu, ktorá mala osloviť familiárne krstným menom a tykaním zákonného sudcu a tomu „vysvetľovať“ skutočnosti predmetu sporu, v skutočnosti nikdy nedošlo. Advokátka, JUDr. B. C., sa so zákonnou sudkyňou osobne nepozná, netykajú si a ich vzájomná komunikácia prebieha vždy iba na úrovni advokát - sudca v rámci pojednávaní a v úradnom styku. 28. Odvolací súd úradným záznamom zo dňa 15.8.2018 (č.l. 248 spisu) zaznamenal, že dňa 15.8.2018 prehral zvukový záznam vyhotovený dňa 20.9.2017 o pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 20.9.2017, za účelom preskúmania a zistenia odvolacieho tvrdenia žalovaného, že na tomto pojednávaní došlo k výraznému spochybneniu nestrannosti sudcu, pretože na zvukovom zázname musí byť zachytený slovný prejav prítomnej právnej zástupkyne žalobcu, ktorá familiárne krstným menom oslovila zákonnú sudkyňu a tejto vysvetľovala skutočnosti vo vzťahu k predmetu sporu. Odvolací súd po vypočutí zvukového záznamu zo dňa 20.9.2017 o pojednávaní, ktoré začalo dňa 20.9.2017 o 9,00 hod a trvalo do 10,10 hod. konštatuje, že na pojednávaní, na ktorom bola prítomná právna zástupkyňa žalobcu JUDr. B. C., keď pojednávania sa nezúčastnili konatelia žalobcu a žalovaného a za žalovaného na pojednávanie prišla L. Q. na základe splnomocnenia udeleného žalovaným, neodznel žiaden slovný prejav právnej zástupkyne žalobcu, ktorým by oslovila zákonnú sudkyňu JUDr. Alenu Bielikovú krstným menom. Tvrdenie žalovaného nie je pravdivé. 29. Podľa § 49 ods.1 CSP sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich právnym zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti. 30. Podľa § 52 ods. 1 CSP strana má právo z dôvodov uvedených v § 49 uplatniť námietku zaujatosti. 31. Podľa § 52 ods. 2 CSP v námietke zaujatosti musí byť okrem všeobecných náležitostí podania uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si námietku o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa prvej vety, súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o odstraňovaní vád podania sa nepoužijú. 32. Podľa § 53 ods. 1 CSP námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do siedmych dní, odkedy sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. 33. Podľa § 56 CSP lehoty podľa § 54 sa neuplatnia, ak sa vec zároveň predkladá na rozhodnutie o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej. 34. Podľa § 365 ods. 1 písm. c/ CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd. 35. Procesné podmienky definuje Civilný sporový poriadok ako podmienky, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť. Tieto sú upravené ako vecné procesné podmienky (žaloba, splnenie poplatkovej povinnosti), ako procesné podmienky na strane súdu (právomoc, príslušnosť, zákonné obsadenie súdu) a ako procesné podmienky na strane strán sporu (procesná subjektivita, povinné zastúpenie advokátom, spôsobilosť byť zástupcom a riadne plnomocenstvo zástupcu). Medzi tzv. negatívne procesné podmienky patria prekážka začatého konania a prekážka rozsúdenej veci. Skúmanie splnenia procesných podmienok je úradnou povinnosťou súdu počas celého konania. Zákonné obsadenie súdu vrátane splnenia ústavnej požiadavky na nezávislý a nestranný súd predstavuje procesnú podmienku, ktorá je odstraniteľná. Ak jej nedostatok nebol odstránený konanie trpí vadou, ktorej existencia po vydaní meritórneho rozhodnutia má za následok v odvolacom konaní zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci na opätovné prejednanie v ústavne vyhovujúcom obsadení súdu ako spôsob zjednania nápravy a odstránenia vady konania podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP. 36. Odvolacie tvrdenie žalovaného obsahujúce uplatnenie námietky zaujatosti proti zákonnej sudkyni posudzoval odvolací súd ako odvolací dôvod, ktorého samostatnosť je vyjadrená v § 365 ods. 1 písm. c/ CSP, pričom pri posudzovaní tohto odvolacieho dôvodu neprihliadal na plynutie lehoty upravenej v § 53 ods. 1 CSP. Odvolací súd pri posudzovaní odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. c/ CSP a dôvodov vylúčenia sudcu upravených v normatívnom znení § 49 ods. 1 CSP vychádzal z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít podľa článku 2 ods. 2 základných princípov Civilného sporového poriadku, v ktorých boli vyslovené všeobecné názory aplikovateľné pri rozhodovaní o nestrannosti a nezaujatosti zákonného sudcu, najmä z uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.7.2012, sp.zn. 7Nc 35/2012 a zo dňa 19.3.2014, sp.zn. 2Ndob 4/2014. 37. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 12.7.2012, sp.zn. 7Nc 35/2012 vyslovil : „Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky) zároveň na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov (čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci by mal rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v možnosti zmariť hroziace riziko, že by vo veci mohol rozhodovať zaujatý a nie nestranný sudca. Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti a nadŕžania určitej procesnej strane). Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (porovnaj napr. II. ÚS 71/97). Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, či účastníka konania, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska (sudcu, účastníka konania), ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done")]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či vyslovená obava je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či uvádzané okolnosti sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu, teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú. Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio", teda nezávisle a nestranne.“ 38. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 19.3.2014, sp.zn. 2Ndob 4/2014 vyslovil : „ Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (Pierfachv. Belgicko - rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva). Nie je možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti, ale je potrebné skúmať, či sudca poskytuje záruky nestrannosti aj z objektívneho hľadiska. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších subjektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv.teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť vykonávaná (Delcourv. Belgicko - rozsudok ESĽP) . Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Nestrannosť sudcu je obyčajne definovaná ako absencia predsudku alebo zaujatosti v konkrétnej veci. Judikatúra ESĽP vyžaduje, aby obava z nedostatku nestrannosti sa zakladala na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu.“ 39. V intenciách citovaných rozhodnutí po posúdení skutočností, z ktorých žalovaný odvodzuje námietku zaujatosti proti JUDr. Alene Bielikovej, dospel odvolací súd k záveru, že nielen subjektívne, ale najmä objektívne hľadisko dôvodu pre vylúčenie menovanej sudkyne pre pomer k JUDr. B. C., advokátke, konateľke právneho zástupcu žalobcu, nie je vo veci daný. Prehratím a vypočutím zvukového záznamu o pojednávaní dňa 20.9.2017 odvolací súd v rámci úradnej povinnosti a činnosti zistil, že odvolacie tvrdenie žalovaného obsahujúce uplatnenie námietky zaujatosti proti zákonnej sudkyni JUDr. Alene Bielikovej nie je pravdivé. 40. Odvolací súd vychádzajúc z rozhodovacej praxe, keď posudzovanie objektívnej nestrannosti sudcu musí prevládať nad subjektívnou stránkou nestrannosti, nezistil v posudzovanej veci žiadne okolnosti a spôsobilé dôvody, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že je tu dôvod pochybovať o nezaujatosti a nestrannosti namietanej sudkyne súdu prvej inštancie. Namietaná sudkyňa nemá k právnemu zástupcovi žalobcu, konajúceho dňa 20.9.2017 na pojednávaní prostredníctvom JUDr. B. C., žiadny významný vzťah z hľadiska § 49 ods. 1 CSP, ktorý by mohol predstavovať dôvod na jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania danej veci a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov poskytnutých žalovaným. Účelom § 49 ods. 1 CSP je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k veci, k stranám sporu alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Tomuto účelu a cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočností, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudca považovaná za právne významnú. Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou sudcu sú podmienkami kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti, čím sledujú význam riadneho napĺňania (poskytovania) spravodlivosti. Vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci preto možno len celkom výnimočne zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. So zreteľom na uvedené skutočnosti odvolací súd odvolacie tvrdenie vyhodnotil ako nedôvodné, bez právneho významu a bez reálneho skutkového základu. Dôvod na vylúčenie zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania danej veci za daného skutkového stavu neexistuje, čím nie sú splnené podmienky pre zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. 41. Vychádzajúc z obsahu predloženého spisu odvolací súd ďalej uvádza, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach a o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom prejednania veci. Za procesne súladný považuje odvolací súd postup súdu prvej inštancie, ktorým na pojednávaní dňa 20.9.2017 uznesením rozhodol o nepripustení zastúpenia žalovaného v tomto spore splnomocnenou zástupkyňou L. Q., ktorá nie je advokátkou a nemá právnické vzdelanie, podľa § 91 CSP. Spor medzi žalobcom a žalovaným je sporom medzi podnikateľmi pri výkone ich podnikateľskej činnosti, pri ktorom je možné zastúpenie iba odborne spôsobilou osobou (osobou s vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa). Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu procesných podmienok a príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, ani k odňatiu možnosti strán sporu konať pred súdom, od 1.7.2016 k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 42. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka a zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov žalobe vyhovel a žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie sa vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu. Odvolací súd nezistil dôvody na postup podľa § 387 ods. 3 prvá veta CSP. 43. Odvolací súd ako podstatné odvolacie tvrdenie vo veci samej vyhodnotil tvrdenie žalovaného o tom, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil otázku možnosti, resp. nemožnosti žalovaného užívať nebytové priestory počas obdobia, za ktoré sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia dlžnej sumy vo výške 6 138 eur za august až december 2012 (po 1 311,60 eur/mesiac po odpočítaní zaplatenej sumy 420 eur za august 2012). Žalovaný opakovane, ako v rámci obrany pred súdom prvej inštancie, poukázal na skutočnosť, že ako nájomca nemal už niekoľko mesiacov riadny prístup do predmetných nebytových priestorov, tieto mu neboli sprístupnené a žalobca bez predchádzajúceho upozornenia žalovaného vymenil zámok na vstupných vchodových dverách k predmetným nebytovým priestorom. Podľa názoru žalovaného nie je táto okolnosť nedôvodná iba s odkazom na to, že žalovaný mal v priestoroch umiestnené strojové vybavenie, pretože nie je možné stotožňovať umiestnenie strojov v priestoroch s možnosťou ich riadneho a plnohodnotného využívania. Ak v konkrétnej nájomnej zmluve nie je medzi prenajímateľom a nájomcom dohodnuté niečo iné, nie je prenajímateľ oprávnený žiadnym spôsobom obmedzovať nájomcu v užívaní predmetu nájmu a odňať nájomcovi prístup do predmetu nájmu. Žalobca nespochybňoval, že žalovaný mal v dôsledku konania žalobcu spočívajúceho vo výmene vstupného zámku znemožnený riadny vstup do predmetu nájmu. Zo strany žalobcu došlo k hrubému porušeniu povinností vyplávajúcich najmä z § 663 Občianskeho zákonníka a z § 5 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Úmyselným konaním žalobcu nemohol žalobcovi vzniknúť nárok na zaplatenie žalovanej sumy nájomného. 44. Pri posudzovaní tohto odvolacieho tvrdenia vychádzal odvolací súd z dostatočných a správne hodnotených skutočností, ktoré mal súd prvej inštancie preukázané vykonaným dokazovaním listinami a svedeckou výpoveďou (odsek 9. - 16., 20. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Žalobca a žalovaný ako zmluvné strany, žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca, uzavreli v písomnej forme dňa 20.6.2008 nájomnú zmluvu, ktorej účel, predmet a právo prenajímateľa disponovať s nehnuteľnosťou - výrobná budova súp.č. XXXX a administratívna budova súp.č. XX v A., ulica Q., dohodli v článku II. zmluvy. Z článku III. ods. 2 zmluvy vyplýva, že označené nehnuteľnosti patria spoločnosti LAUGOSPOL EXTRA, s.r.o. Z tohto dojednania odvolací súd vyvodil, že žalobca ako prenajímateľ nemal postavenie vlastníka nehnuteľností, ktoré poskytol na užívanie žalovanému. Užívanie predmetu nájmu podľa článku II. ods. 2 zmluvy v znení dodatkov č. 1 zo dňa 1.4.2010 a č. 2 zo dňa 1.8.2012 bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté ako právo užívania, nie ako povinnosť žalovaného predmetné nebytové priestory užívať. 45. Za dôvodnú považoval odvolací súd len všeobecnú argumentáciu žalovaného o tom, že prenajímateľ nie je oprávnený žiadnym spôsobom obmedzovať nájomcu v užívaní predmetu nájmu a odňať nájomcovi prístup do predmetu nájmu, ak v konkrétnej nájomnej zmluve nie je medzi prenajímateľom a nájomcom dohodnuté niečo iné. Ako vyplýva z obsahu článku VI. ods. 1, 2 zmluvy k obmedzeniu v užívaní nebytových priestorov mohlo dôjsť z dôvodov kontroly, havárie a iných nepredvídateľných okolností. Odvolacia argumentácia žalovaného, zhodná s argumentáciou pred súdom prvej inštancie, spočívajúca v obmedzení užívania nebytových priestorov mimo dohodnutých dôvodov (čl. VI. ods. 1, 2 zmluvy), ktoré malo nastať tým, že žalovaný mohol vysťahovať iba veci týkajúce sa vykurovacej techniky a nemohol vysťahovať stroje spoločnosti SOTECO umiestnené v prenajatých nebytových priestoroch, ale aj v nemožnosti užívania nebytových priestorov tým, že žalobca vymenil vstupný zámok na nebytových priestoroch nebola úplná a dostačujúca na preukázanie týchto tvrdení ani výsluchom svedka Ing. U. L., zamestnanca žalovaného v rozhodnom období, ktorého výsluch uskutočnil súd prvej inštancie na návrh žalovaného. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom výpovede svedka Ing. U. L., uskutočnenej na pojednávaní dňa 20.10.2017 za prítomnosti právnej zástupkyne žalobcu a konateľa žalovaného. Z obsahu výpovede tohto svedka vyplývajú skutočnosti týkajúce sa sťahovania žalovaného z nebytových priestorov z Trenčína do B., kedy mohli presťahovať iba vykurovaciu techniku, ktoré mal žalovaný ako predmet činnosti a veci spoločnosti SOTECO zostali v nebytových priestoroch v A., pričom po X-X mesiacoch po presťahovaní do B. sa žalovaný so žalobcom dohodol na presťahovaní vecí spoločnosti SOTECO. Keď žalovaný prišiel pre veci - stroje, sklad bol úplne otvorený a stroje tam neboli. K dôvodom nemožnosti presťahovať stroje spoločnosti SOTECO z nebytových priestorov a k dôvodom nemožnosti užívať nebytové priestory v Trenčíne sa svedok nevyjadril a k týmto dôvodom nesmerovali ani otázky žalovaného, ktoré mal možnosť žalovaný svedkovi na preukázanie obmedzenia užívania nebytových priestorov mimo zmluvne dohodnutých spôsobov, na pojednávaní počas výsluchu svedka položiť. 46. Žalovaný nepreukázal ním tvrdený skutkový stav, že dôvodom nemožnosti užívania nebytových priestorov, ktoré boli predmetom nájomnej zmluvy, je úmyselné konanie žalobcu a preto žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie žalovanej sumy nájomného, nepreukázal, že žalobca nebytové priestory v období od 08/2012 - 12/2012 prenajal inej osobe a že práve konaním žalobcu vznikla žalovanému škoda krádežou strojov umiestnených v nebytových priestorov v hodnote cca 33 000 eur. Preukázanie tvrdených skutočností je jednou zo základných procesných povinností strany sporu, s čím sa spája dôsledok unesenia dôkazného bremena. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom úspechu v spore. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, pričom strany sporu majú povinnosť doložiť svoje skutkové tvrdenia dôkazmi. Nesplnenie dôkaznej povinnosti v sporovom konaní je spojené s procesnou zodpovednosťou za nedokázanie tvrdených skutočností. Dôkazné bremeno má ten, v koho záujme je dokazovanie určitej skutočnosti. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto neuniesol dôkazné bremeno (neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané). Úplnosť skutkových tvrdení žalovaného v rámci uplatnenia prostriedkov procesnej obrany podporené dôkaznými prostriedkami (výsluch strany sporu, svedkov, listiny) dáva konajúcemu súdu možnosť subsumovať tvrdený skutkový stav pod konkrétnu právnu normu a dospieť tak preskúmateľným spôsobom k záveru o neexistencii žalobou uplatneného nároku. 47. Za skutkového stavu zisteného a preukázaného v konaní pred súdom prvej inštancie, keď žalovaný mal právo užívať nebytové priestory a nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným zanikol výpoveďou žalovaného ku dňu 31.12.2012, žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie nájomného za obdobie august až december 2012 vo výške 6 138 eur, pričom so zaplatením nájomného za jednotlivé dohodnuté obdobia je žalovaný v omeškaní. Okolnosť, že žalovaný ako nájomca nevyužil svoje právo predmet nájmu užívať aj fakticky, nie je z hľadiska nároku žalobcu ako prenajímateľa na zaplatenie nájomného právne významná. Nájomná zmluva je zmluvou odplatnou, konsenzuálnou. 48. V odvolacom konaní odvolací súd nezistil žiadne procesné a vecné dôvody na iné posúdenie skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný podklad vo výroku jeho rozsudku. Ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov sú vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka špeciálne. Na vzťahy vyplývajúce zo zmluvy o nájme a podnájme nebytových priestorov možno všeobecnú úpravu použiť v prípade, ak ich neupravuje osobitný, špeciálny zákon ( R 47/1999). Rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu. 49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník za dodržania zásad podľa § 251 CSP. 50. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) : - dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP) - dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP) - dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) - dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP) - v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP) - dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).