Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 8Cob/244/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115200217 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3115200217.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v právnej veci žalobcu: GOLD AGRO s.r.o. so sídlom Karpatské námestie 10A, Bratislava, IČO: 36 313 173, právne zastúpeného: L.. R. F., B. XXX/XXX, A. proti žalovanému: REFUGIUM, n.o., so sídlom Súvoz 739, Trenčín, IČO 37 923 285, právne zastúpenému: T.. U. Q., v spore o zaplatenie 4.253,80 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 24. augusta 2016, č. k. 36Cb/7/2015- 87 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Odvolací súd p r i z n á v a žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu o zaplatenie sumy 4.253,84 Eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 28.09.2014 do zaplatenia zamietol. Výrokom II. žalovanému priznal náhradu 100 % trov konania. V odôvodnení uviedol, že právny predchodca žalobcu sa v žalobe proti žalovanému domáhal zaplatenia uplatneného nároku titulom náhrady škody z uzatvorenej Zmluvy o zabezpečení stravovania zo dňa 31.12.2006 v spojení s dodatkom č. 1 k Zmluve zo dňa 23.05.2013 a v spojení s dodatkom č. 2 k Zmluve zo dňa 20.03.2014. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že dňa 31.12.2006 uzavrel žalobca (resp. jeho právny predchodca) ako poskytovateľ so žalovaným ako objednávateľom podľa Obch. zák. Zmluvu o zabezpečení stravovania, predmetom ktorej bola, v zmysle jej bodu 01, úprava vzájomných práv a povinností medzi zmluvnými stranami pri zabezpečovaní stravovania klientov a zamestnancov v pracovnom pomere objednávateľa. Podľa bodu 03 Zmluvy sa poskytovateľ zaviazal zabezpečiť stravovanie objednávateľovi v rozsahu poskytnutia obedov a večerí na základe týždenného jedálneho lístka vydaného na tento účel poskytovateľom. Podľa bodu 04 Zmluvy poskytnutím obedov a večerí objednávateľovi sa na účely tejto zmluvy rozumie aj ich bezplatný dovoz poskytovateľom na miesto určené objednávateľom. Podľa bodu 05 Zmluvy cena za stravu bola dohodnutá dohodou za obed v sume 80,- Sk/ porcia a za večeru 60,- Sk/ porcia. Podľa bodu 07 Zmluvy objednávateľ je povinný počas platnosti tejto zmluvy odoberať stravu od poskytovateľa pre všetkých svojich klientov a zamestnancov v pracovnom pomere. Podľa bodu 08 Zmluvy objednávateľ je povinný poskytovateľovi nahlásiť do 18.00 h počet porcií obedov a večerí na nasledujúci kalendárny deň. Zmenu počtu porcií je objednávateľ oprávnený zmeniť iba do 08.00 h dňa, za ktorý sa strava poskytuje. Nahlásenie počtu porcií obedov a večerí sa uskutočňuje na t.č. poskytovateľa, v prípade jeho prípadnej poruchy na náhradnom t.č. poskytovateľa, resp. telefaxe. Dňa 23.05.2013 uzavreli strany sporu Dodatok č. 1 k Zmluve o zabezpečení stravovania, ktorým bol, okrem iného, zmenený bod 05 Zmluvy, a to tak, že cena za obed predstavovala 3,20 Eur/porcia a za večeru 2,55 Eur/porcia. Taktiež bol zmenený bod 07 Zmluvy, a to tak, že „objednávateľ sa zaväzuje počas platnosti tejto zmluvy odoberať stravu od poskytovateľa pre všetkých svojich klientov“. Faktúrou č. 2014100024 zo dňa 12.09.2014, splatnou 27.09.2014, vyfakturoval právny predchodca žalobcu žalovanému na základe porušenia bodu 07 Zmluvy o zabezpečení stravovania zo dňa 31.12.2006 vzniknutú škodu za neodobranie stravy pre klientov žalovaného od 01.07.2011 do 30.06.2014 (rozdiel medzi kalkulovanými príjmami a kalkulovanými nákladmi) v sume 4.253,84 Eur. Žalovaný túto faktúru doteraz neuhradil. Na skutkový a právny stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 266 ods. 1 Obch. zák. § 266 ods. 2 Obch. zák., § 266 ods. 3 Obch. zák., § 409 ods. 1 Obch. zák., § 410 ods. 1 Obch. zák., § 373 Obch. zák., § 378 Obch. zák., § 379 Obch. zák., § 152 ods. 1, 2 Zákonníka práce v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (31.12.2006), § 387 ods. 1 Obch. zák., § 388 ods. 1 Obch. zák., § 397 Obch. zák., § 398 Obch. zák.. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie v zmysle § 373 Obch. zák. žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané porušenie bodu 07 Zmluvy o zabezpečení stravovania zo strany žalovaného. Uviedol, že princíp objektívnej zodpovednosti za škodu v zmysle § 373 Obch. zák. spočíva na troch základných predpokladoch, medzi ktoré patrí protiprávny úkon, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním (kauzálny nexus). Protiprávny úkon musí byť úkon v zmysle § 34 Obč. zák., či už vo forme konania (komisívne správanie) alebo nekonania (omisívne správanie). Ak teda ide o porušenie záväzkového vzťahu, poškodený musí preukázať existenciu zmluvy, ďalej ktorú z povinností škodca porušil a že skutočne takúto povinnosť mal. Medzi stranami sporu nebola sporná existencia platnej Zmluvy o zabezpečení stravovania zo dňa 31.12.2006, ktorá bola zmenená Dodatkom č. 1 k Zmluve o zabezpečení stravovania zo dňa 23.05.2013. Právny predchodca žalobcu v konaní odvodzoval zodpovednosť žalovaného za žalobou uplatnenú škodu z porušenia bodu 07 Zmluvy, ktorý bol následne zmenený Dodatkom č. 1 k Zmluve. Ten mal, podľa jeho názoru, porušiť svoje zmluvné povinnosti, vyplývajúce mu z bodu 07 Zmluvy, tým, že neodoberal stravu od žalobcu pre všetkých svojich klientov a všetkých svojich zamestnancov v pracovnom pomere. Po zmene Zmluvy Dodatkom č. 1 mal žalovaný porušiť zmluvnú povinnosť dojednanú v bode 07 Zmluvy tým, že neodoberal stravu pre všetkých svojich klientov. Právny predchodca žalobcu pritom vychádzal z toho, že žalovaný bol povinný každý deň odobrať stravu, t.z. rovnaký počet večerí ako obedov, pre všetkých svojich klientov, v príslušný deň sa nachádzajúcich v zariadení (v hospici a v domove dôchodcov) a pre všetkých svojich zamestnancov, vykonávajúcich prácu v daný deň (po uzavretí Dodatku k zmluve už len pre všetkých klientov). Žalovaný takúto povinnosť, ktorá mu mala podľa žalobcu vyplývať z bodu 07 Zmluvy, poprel. Poukazoval na bod 08 Zmluvy, v zmysle ktorého mohol meniť počet obedov a večerí podľa potrieb klientov a zamestnancov. Z uvedeného je zrejmé, že medzi stranami sporu bol sporný obsah povinnosti dohodnutej v bode 07 Zmluvy v dôsledku rôznej interpretácie označeného bodu zmluvy stranami. Preto súd prvej inštancie posúdil prejav vôle zmluvných strán, obsiahnutý v bode 07 Zmluvy, za použitia interpretačných pravidiel ustanovených v § 266 ods. 1, 2 Obch. zák. V súlade s § 266 ods. 3 Obch. zák. pritom vzal náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, vrátane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následné správanie strán pri plnení zmluvy. Účelom Zmluvy o zabezpečení stravovania a jej Dodatku č. 1 bolo zabezpečiť stravovanie pre klientov a zamestnancov žalovaného, a to v dvoch jeho zariadeniach - hospici a domove dôchodcov. Zmluva bol uzavretá v situácii, kedy žalovaný začínal svoju činnosť v týchto zariadeniach, pričom v jeho okolí neboli, okrem nemocnice, poskytovatelia stravy, ktorí by boli schopní reagovať na špecifické požiadavky žalovaného, s ohľadom na charakter zariadení a potreby klientov, a zabezpečiť stravovanie pre klientov a zamestnancov žalovaného. Právny predchodca žalobcu ako podnikateľ samozrejme pri uzatváraní zmluvy mal snahu uzavrieť predmetnú zmluvu za účelom dosiahnutia zisku, teda možno predpokladať, že rátal s určitým počtom klientov a zamestnancov žalovaného. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca mal zabezpečovať stravovanie pre svojich klientov iba prostredníctvom žalovaného. Z uvedených skutočností však nevyplýva taký výklad bodu 07 Zmluvy, podľa ktorého by žalovaný každý deň musel odoberať stravu pre všetkých svojich klientov a pre všetkých svojich zamestnancov (okrem prípadu náhlej hospitalizácie alebo úmrtia klienta), a to bez ohľadu na ich zdravotný stav, potreby alebo ich vôľu. Podľa názoru súdu prvej inštancie, pri interpretácii bodu 07 Zmluvy je potrebné zohľadniť špecifický charakter zariadení žalovaného, teda to, že išlo o hospic a domov dôchodcov. Je všeobecne známe, že klientmi hospicu sú ľudia v terminálnych štádiách ochorení, ktorí pravdepodobne v krátkom čase (cca 3 mesiace) v dôsledku ich zlého zdravotného stavu zomrú. Mnohí z nich už nie sú schopní prijímať bežnú stravu vôbec. Takže nemožno racionálne predpokladať, že by sa slovné spojenie „všetkých klientov“, obsiahnuté v bode 07 Zmluvy, malo vykladať doslovne, teda, že by zmluvné strany pri uzatváraní Zmluvy mohli predpokladať, že žalovaný bude odoberať stravu aj pre klientov, ktorí ju vôbec neprijímajú. Z uvedeného vyplýva, že pojem „všetci“ v tomto prípade nemožno vykladať doslovne tak, že „každý“. Maximálne možno akceptovať výklad, že žalovaný bol povinný podľa bodu 07 Zmluvy odoberať stravu od žalobcu pre klienta, ktorý ju bol schopný požiť. V konaní nebolo preukázané, či a koľko takýchto klientov bolo u žalovaného v hospici. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že niektorí pacienti prijímali iba mixovanú stravu a niektorí iba malé množstvo stravy cez sondu do žalúdka, ktoré sa dopĺňalo špeciálnou výživou z lekárne. Za takýchto podmienok nemožno reálne predpokladať, že by sa žalovaný pre každého z týchto pacientov zmluvne zaviazal objednať celú porciu stravy, a to ešte aj napr. za predpokladu suchých večerí (napr. chleba s paštétou alebo pomazánkou a pod.), ktoré zrejme neboli schopní skonzumovať niektorí z tých, ktorí mohli prijímať stravu v tekutej forme (napr. polievku). Je potrebné prihliadnuť aj na to, že náklady na stravu pacienta predstavujú, v prípade, že pacient má kombinovanú stravu (napr. cez sondu a špeciálnu výživu), nielen náklady na jedlo, ale aj náklady na špeciálnu výživu, a pokiaľ treba prihliadať na hospodárnosť a efektivitu v konaní žalobcu pri jeho podnikaní, takisto potom treba vziať na zreteľ hospodárnosť aj pri činnosti žalovaného, a tak možno rozumne predpokladať, že potreba jedla sa nebude odvíjať od počtu porcií, ale od skutočných potrieb klientov, teda, že sa určité množstvo jedla (bez ohľadu na počet porcií, ale zato s prihliadnutím na počet kalórií a výživovú hodnotu jedla) zmixuje a rozdelí klientom podľa ich potreby a schopnosti prijať jedlo. Takisto u klientov domova dôchodcov nemožno rozumne predpokladať, že budú odoberať stravu každý deň, a to raňajky aj večeru, keďže ide o starých ľudí, často s nepriaznivým, rýchlo sa meniacim zdravotným stavom, ktorí si môžu stravu obohatiť aj prostredníctvom rodiny alebo zo svojich príjmov. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam v konaní nebola preukázaná povinnosť žalovaného podľa bodu 07 Zmluvy (aj v znení jej Dodatku č. 1 odoberať stravu pre všetkých jeho klientov. Jednou zo základných povinností zamestnávateľa v rámci podnikovej sociálnej politiky je v zmysle § 152 ods. 1 Zákonníka práce povinnosť starať sa o zdravú výživu svojich zamestnancov. Zabezpečenie stravovania spočíva najmä vo vytvorení podmienok na požitie jedného teplého hlavného jedla a vhodného nápoja na pracovisku alebo v jeho blízkosti v priebehu jednej pracovnej zmeny zamestnanca, ak táto zmena trvá dlhšie ako štyri hodiny. Túto povinnosť si zamestnávateľ v zmysle § 152 ods. 2 Zákonníka práce splní, ak poskytnutie jedného teplého hlavného jedla a vhodného nápoja zrealizuje buď vo vlastnom stravovacom zariadení, alebo v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, alebo ak zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby oprávnenej na sprostredkovanie stravovacích služieb za predpokladu, že táto osoba stravovanie zamestnancov zabezpečí priamo u osoby, ktorá na základe oprávnenia podľa osobitných predpisov sama poskytuje stravovacie služby. Žalovaný ako zamestnávateľ mal teda v zmysle § 152 ods. 1, 2 Zákonníka práce v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy povinnosť zabezpečiť stravovanie svojim zamestnancom. Jeho zamestnanci však nemali zákonnú povinnosť zamestnávateľom zabezpečenú stravu odoberať. Z toho vyplýva, že ako podnikateľ musel rozumne predpokladať pri uzatváraní predmetnej zmluvy, že je nereálne, aby každý jeho zamestnanec odoberal stravu zabezpečenú žalovaným, a to aj vzhľadom na nízke platy zamestnancov, ich zdravotný stav a vôľu. Na základe uvedeného teda nemožno vykladať bod 07 Zmluvy tak, že bol povinný odoberať stavu od právneho predchodcu žalobcu pre každého zamestnanca aj vtedy, ak ju zamestnanec odmietol. Z vyjadrenia svedkyne L. je zrejmé, že ani právny predchodca žalobcu nevykladal v tomto prípade pojem „všetkých zamestnancov“, použitý v bode 07 Zmluvy, doslovne, keďže napr. rešpektoval skutočnosť, že zamestnankyňa žalovaného G. L. kvôli jej zdravotnému stavu stravu od zamestnávateľa (žalovaného) neodoberala. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam v konaní nebola preukázaná povinnosť žalovaného podľa bodu 07 Zmluvy, v znení do účinnosti jej Dodatku č. 1, odoberať stravu pre všetkých jeho zamestnancov. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam žalobca (resp. jeho právny predchodca) v konaní nepreukázal porušenie povinností, vyplývajúcich z bodu 07 Zmluvy a následne aj z jej Dodatku č. 1 zo strany žalovaného. Je nesporné, že žalovaný odoberal stravu od žalobcu, nezabezpečoval stravovanie svojich klientov a zamestnancov prostredníctvom iného podnikateľa. Zohľadnenie potrieb klientov a zamestnancov pri objednávkach počtu porcií stravy nie je v rozpore s bodom 07 Zmluvy. Uvedené potvrdzuje aj bod 08 Zmluvy, ktorý umožňoval zmenu počtu porcií, a tiež účel zmluvy, ktorým bolo v zmysle bodov 01 a 02 Zmluvy zabezpečenie stravovania klientov a zamestnancov žalobcu. Takáto bola aj prax, ktorú medzi sebou strany zaviedli pri plnení zmluvy, čo potvrdili aj všetci vypočutí svedkovia, pričom ide aj o obvyklú prax v obchodnom styku. Právny predchodca žalobcu uplatnil námietky voči množstvu odobratých porcií až na základe úmyslu žalovaného ukončiť predmetný zmluvný vzťah so žalobcom. Súd prvej inštancie nevykonal v spore dokazovanie výsluchom svedkýň A. K. a G. L., nakoľko tieto dôkazy považoval s ohľadom na vykonané dokazovanie za nadbytočné, nespôsobilé privodiť iný výsledok konania, pričom prihliadol i na to, že obe podali vo veci písomné stanovisko. Na pojednávaní dňa 24.02.2016 vzniesol žalovaný námietku premlčania žalobou uplatneného práva na náhradu škody. Žaloba bola podaná 09.01.2015. Právny predchodca žalobcu si uplatnil náhradu škody za obdobie od 01.07.2011 do 30.06.2014. Z uvedeného je zrejmé, že v zmysle § 397 a § 398 Obch. zák. od 01.07.2011 ku dňu podania žaloby 09.01.2015 neuplynula štvorročná subjektívna a desaťročná objektívna premlčacia doba, v dôsledku čoho podľa § 387 ods. 1 Obch. zák. žalobou uplatnené právo nie je premlčané, a teda námietka premlčania je nedôvodná. Medzi stranami sporu nebol sporný obchodný režim žalovaného záväzku a uzavretej zmluvy, ktorý vyplýva aj zo záhlavia písomne vyhotovenej Zmluvy o zabezpečení stravovania. Žalovaný mal vo veci plný úspech, preto mu súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 CSP priznal náhradu 100 % trov konania s tým, že podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie právny predchodca žalobcu a navrhol odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nove konanie a rozhodnutie, resp. zmeniť tak, že žalobe vyhovie. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a vec nesprávne právne posúdil. Mal za to, že súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané dôkazy jednostranne iba v prospech žalovaného, a nie v kontexte celého obchodného prípadu, jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výpovede svedkov a štatutárnych zástupcov, tieto vyhodnotil v rozpore s ich výpoveďami tak, aby si našiel dôvod ako nevyhovieť žalobe. Zdôraznil, že na upresnenie počtu množstva odobratej stravy bol uzatvorený dodatok č.1, ktorým bolo vypustené odoberanie stravy pre zamestnancov žalovaného. Napriek uzatvorenému dodatku č.1 žalovaný neplnil svoje povinnosti zo zmluvy a svoje povinnosti si začal plniť až po uzatvorení dodatku č.2 k predmetnej zmluve. 3. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Považoval ho za správny, stotožnil sa s jeho výrokom a odôvodnením. Zdôraznil, že súd prvej inštancie dostatočne, až priam nadštandartne preskúmal skutkový stav veci, vykonal všetky potrebné dôkazy a po podrobnom preskúmaní a prejednaní sporu vec rozhodol. Postupu súdu prvej inštancie nie je možné nič vytknúť. Postup žalobcu v spore od podania žaloby až do jeho rozhodnutia, ktorým sa snažil vymôcť si svoj údajný dlh, považoval za šikanózny, nátlakový a nepoctivý. Žalobca v priebehu konania uvádzal viacero neprávd, zámerne zavádzal súd a osočoval štatutárnych zástupcov žalovaného. 4. Odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. 5. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán sporu, dôkazy vyhodnotil správne v súlade so zásadami v § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia žalobu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi odôvodnenia súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). 6. Posúdením vyjadrení strán sporu v odvolacom konaní ako aj v konaní pred súdom prvej inštancie odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými podstatnými tvrdeniami strán prednesenými v konaní, a preto nie je dôvod na postup odvolacieho súdu podľa § 387 ods. 3 prvá veta CSP. V tomto smere je nevyhnutné poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 78/2005, podľa ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. 7. V priebehu odvolacieho konania odvolací súd zistil, že pôvodný žalobca spoločnosť CALYPSO AGENCY, s.r.o., so sídlom Matúšova 60/6, 911 01 Trenčín, IČO: 36 693 766, zanikla v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou GOLD AGRO s.r.o., so sídlom Karpatské námestie 10A, 831 06 Bratislava, IČO: 36 313 173, ktorá je jej právnym nástupcom. Preto uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 6.12.2017 č.k. 8Cob/244/2016 - 112 odvolací súd rozhodol, že v zmysle ust. § 64 CSP v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom, ktorým je spoločnosť GOLD AGRO s.r.o. 8. Za podstatné odvolacie námietky žalobcu odvolací súd považoval jeho tvrdenia o tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a vec nesprávne právne posúdil. Mal za to, že súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané dôkazy jednostranne iba v prospech žalovaného a nie v kontexte celého obchodného prípadu, jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti. Tieto odvolacie námietky považoval odvolací súd za nedôvodné. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci podrobné a precízne dokazovanie, ktoré vyhodnotil správne v jednotlivých záveroch ako aj v kontexte všetkých vzájomných súvislostí. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je riadne a presvedčivo zdôvodnené a je v ňom vysvetlený myšlienkový postup a závery, pre ktorý žalobu zamietol. Napadnutý rozsudok má všetky zákonom stanovené náležitosti a po dôslednom preskúmaní obsahu spisu, vrátane podaného odvolania, odvolací súd nenašiel dôvod na jeho zmenu či zrušenie. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že hoci sa žalobca sa cítil byť v práve, čo dôrazne deklaroval počas celého sporu, ešte neznamená, že jeho všetkým návrhom musí súd vyhovieť - vidˇ nález ÚS sp.zn. I. ÚS 50/04 z 3.marca 2004, v zmysle ktorého právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR neznamená právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, resp. právnymi názormi. 9. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie je nevyhnutné len zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia s odvolacími dôvodmi. Tento postup krajského súdu ako odvolacieho je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/05, v zmysle ktorého pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. 10. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol za aplikácie § 255 ods. 1 CSP vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu. 11. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo všetkých výrokoch vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu. Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, na jeho úvahy vo vzťahu ku všetkým odvolacím námietkam a na ich právne posúdenie. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania. 12. Žalobcom uplatnené podstatné odvolacie tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP. 13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %, pretože bol v odvolacom konaní úspešný. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. 14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) : - dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP) - dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP) - dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) - dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP) - v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP) - dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).