Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 27Co/217/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3718200077 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3718200077.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne O., proti žalovanému K., o vydanie bezdôvodného obohatenia 1 523,95 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 10. mája 2018, č.k. 4Csp/1/2018-79, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým je žalovaný povinný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 1.523,95 eur, p o t v r d z u j e . Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur m e n í tak, že žalobu v tejto časti zamieta. Žalobkyni p r i z n á v a náhradu trov konania v rozsahu 50% proti žalovanému. Žalobkyni p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 50% proti žalovanému. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom zo dňa 10. mája 2018, č. k. 4Csp/1/2018-79 súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia 1.523,95 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,00 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania rozsahu 100%, ktorú náhradu trov konania je žalovaný povinný zaplatiť na účet zástupcu žalobkyne do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, ktoré po právoplatnosti tohto rozhodnutia vydá súdny úradník. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že je nepochybné, že strany sporu uzatvorili dňa 18.07.2013 zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, ktorou žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 1.500,00 eur a žalobkyňa sa tento zaviazala splatiť v 42 mesačných splátkach po 80,37 eur. Na základe uvedenej zmluvy žalovaný zaslal žalobkyni oznámenie o schválení úveru. V rámci samotnej zmluvy o revolvingovom úvere strany Dohodu o poskytovaní služieb (bod 8 zmluvy). Taktiež strany sporu uzatvorili v uvedený deň Rozhodcovskú zmluvu. Z predloženej zmluvy nepochybne vyplýva, že ide o typovú spotrebiteľskú zmluvu v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy a v zmysle Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Preskúmaním zmluvy uzatvorenej stranami sporu mal súd preukázané, že zo samotnej zmluvy nevyplýva splatnosť jednotlivých splátok a ako termín konečnej splatnosti je uvedený iba údaj 42 mesiacov, pričom súd prvej inštancie bol toho názoru, že termín konečnej splatnosti musí byť vyjadrený konkrétnym dátumom a nie len udalosťou závislou od vôle zmluvnej strany. To isté platí aj o splatnosti jednotlivých splátok, teda zo zmluvy musí jednoznačne vyplývať konkrétny deň v mesiaci, kedy je platná splátka úveru. Hoci termín konečnej splatnosti ako aj samotná splatnosť jednotlivých splátok vyplýva z oznámenia žalovaného o schválení úveru, toto oznámenie nemožno považovať za zmluvu a nie je ani jej súčasťou. Okrem toho žalovaný uzatvoril so žalobkyňou zmluvu o revolvingovom úvere, na základe ktorej jej, ako vyplýva z predloženého potvrdenia o zrealizovaní platby poskytol dňa 19.07.2013 sumu 1.284,25 eur, a to pri ročnej úrokovej sadzbe 70,01 %, pričom súd prvej inštancie považuje túto zmluvu v časti dohodnutých úrokov za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi. Nezodpovedá všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby veriteľ poskytoval úvery za neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov. Uvedené konštatoval aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 26.04.2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011. Podľa priemerných úrokov z úverov obchodných bánk zverejnených Národnou bankou Slovenska v mesiaci júl 2013 bol pri nových spotrebiteľských úveroch so splatnosťou 1 - 5 rokov priemerný úrok vo výške 11,27% ročne. Zo zmluvy o revolvingovom úvere vyplýva medzi stranami dohodnutá ročná úroková sadzba 70,01 %, čo predstavuje viac ako 6-násobok priemerných úrokov vyberaných bankami pri obdobných spotrebiteľských úveroch. Takto dohodnutá výška úroku podstatne prevyšuje priemerné úroky uplatňované v rovnakom čase bankami. Z uvedeného dôvodu považoval súd dohodnutú výšku úroku z úveru za v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že na strane žalovaného došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalovaný mal nárok len na vrátenie sumy skutočne poskytnutých finančných prostriedkov, teda suma poukázanej žalobkyni vo výške 1.284,25 eur (1.500,00 € - 215,75 eur). Žalobkyňa na predmetnú Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX uhradila sumu 2.808,20 eur, ktorú skutočnosť mal súd preukázanú ako zo žalobkyňou predložených výpisov z účtov a potvrdení o zrealizovaní transakcie, ktoré platby žalovaný nespochybnil ani nerozporoval, a teda je nepochybné, že žalovaný sa na jej úkor obohatil o sumu 1.523,95 € (2.808,20 eur - 1.284,25 eur) a je povinný ju žalobkyni vydať. Žalobkyňa sa ďalej domáhala zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500,00 eur. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že i tento nárok žalobkyne je dôvodný. Je nepochybné, že žalovaný porušil práva žalobkyne ako spotrebiteľa tým, že používal nekalé praktiky pri poskytovaní spotrebiteľských úverov, a teda porušil svoje povinnosti ustanovené v právnych predpisoch na ochranu spotrebiteľa, čím výrazne zasiahol do práv žalobkyne. Žalobkyňa žalovanému nad rámec poskytnutej istiny úveru zaplatila bezdôvodne dosť značnú sumu, a to aj na úkor svojej rodiny, čím bolo zasiahnuté nielen do jeho práv, teda spotrebiteľa, ale aj do práv jeho rodiny. Vzhľadom na uvedené priznal žalobkyni i sumu 500,- eur, ktorá suma sa mu javí ako primeraná. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C. s. p. V danom prípade mala vo veci plný úspech žalobkyňa, a preto jej vzniklo právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Vec právne posúdil podľa § 2 písm. a/, b/, d/, § 9 ods. 1, 2, 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách, § 39, § 52 ods. 1 - 4, 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Žalovaný napádal záver súdu o tom, že zmluva neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti a tiež to, že v dôsledku tejto skutočnosti by úvery mali byť bezúročné a bez poplatkov. Z ustanovenia článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Zákonný pojem „termín konečnej splatnosti“ nie je pritom požiadavkou na uvedenie presného dátumu, pretože v takom prípade by zákonodarca použil spojenie „dátum“ Zmluva o revolvingovom úvere obsahuje určenie „termínu konečnej splatnosti“ viacerými spôsobmi, a to: určením podľa dátumu splatnosti splátok, spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní. Nesprávne právne posúdenie žalovaný vidí v tom, že s uvádzaním alebo neuvádzaním termínu konečnej splatnosti nie je možné v zmysle záverov Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 odvodzovať záver o bezúročnosti úveru. Súd prvej inštancie odôvodnil rozhodnutie tým, že zmluva neobsahuje termín splatnosti splátky. Určenie termínu splatnosti splátky bolo stanovené v súlade s ustanovením článku 2, bod 2.1 zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere. V nadväznosti na deň poskytnutia úveru (ods. 2.3.) bude dátum splatnosti prvej splátky určený na deň medzi v poradí prvým až pätnástym dňom (vrátane) kalendárneho mesiaca nasledujúceho po dni poskytnutia úveru tak, že medzi dňom poskytnutia úveru a dňom splatnosti prvej splátky bude doba nie kratšia ako 32 za sebou idúcich kalendárnych dní (vrátane) a súčasne nie dlhšia ako 48 za sebou idúcich kalendárnych dní (vrátane). Termín splatnosti bol určený v prílohe zmluvy - oznámenie veriteľa, pričom žalobca ani netvrdil, že by nevedel, kedy má splácať. Z toho vyplýva, že účel uvádzania termínu splatnosti splátky bol dodržaný a reálne splnený. Žalovaný napáda záver súdu o neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere, ktorá je podľa súdu daná neprimeranou výškou úrokovej sadzby. Tento záver o neplatnosti úrokov je v rozpore s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 11.06.2010. Obvyklou odplatou na finančnom trhu v rozhodnom období bola 48,52 %. Dohodnutá odplata v zmluve ju podstatným spôsobom neprevyšovala. Z napádaného rozsudku nevyplývajú základné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali vôbec postup uplatňovania nároku na finančné zadosťučinenie. Z rozsudku nevyplýva, aké konkrétne právo žalobcu bolo porušené (čiže vo vzťahu k akému porušeniu sa vlastne priznáva finančné zadosťučinenie), ako a čím bolo preukázané splnenie zákonných podmienok podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., na základe akých skutočností súd dospel k záveru o tom, že výška primeraného finančného zadosťučinenia má byť 500 eur. Napádaný rozsudok nedáva odpoveď na žiadnu zo skutočností, ktoré sú spojené s prejednávanou vecou; nedáva odpoveď na to, ako boli preukázané základné hmotnoprávne predpoklady pre určité rozhodnutie. Pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. potrebné mať za preukázané, že existuje určité rozhodnutie konštatujúce porušenie práva spotrebiteľa alebo povinnosti dodávateľa, ktoré sú určené na ochranu spotrebiteľa. Nestačí záver o porušení akejkoľvek povinnosti, pretože ani zákon nepriznáva primerané finančné zadosťučinenie niekomu len preto, že je spotrebiteľ, ale preto, že došlo k porušeniu práva spotrebiteľa. V čase vyhlásenia rozsudku žiadne rozhodnutie o porušení práv žalobcu ako spotrebiteľa neexistovalo a neexistuje. Z napadnutého rozsudku je tiež nepreskúmateľné, aké konkrétne kritériá súd posudzoval pri posúdení nároku. 3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne iné relevantné skutočnosti ako v doposiaľ zaslaných vyjadreniach, ktoré by odôvodňovali iný záver súdu ako ten, ktorý vyslovil súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť smernica, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám; ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu .Pokiaľ majú podľa žalovaného vytýkané zákonné náležitosti vyplývať z oznámenia žalovaného o schválení úveru, poukazuje na to, že tieto údaje absentujú v návrhu na uzavretie zmluvy, ktorý robil žalovaný (formulárová zmluva), a teda zmluva s takýmito náležitosťami nebola dohodnutá. Tieto údaje žalovaný jej jednostranne oznámil, a teda nemôžu byť ani súčasťou zmluvy, čomu svedčí, že na oznámení absentuje jej podpis žalobkyne. Je toho názoru, že súd prvej inštancie sa vyčerpávajúco vyjadril k jednotlivým náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vysporiadal sa s argumentmi oboch strán sporu a dospel tak k správnemu právnemu posúdeniu veci. K nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia uviedla, že zo samotnej dikcie ust. § 3 ods. 5 č. 250/2007 Z.z. jednoznačne vyplýva, že jediným predpokladom uplatnenia práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. alebo osobitnými predpismi toho, kto za takéto porušenie zodpovedá. Žiadna reálna ujma sa preto nepreukazuje, takáto požiadavka žalovaného je nad rámec zákonného ustanovenia. Vzhľadom na to, že zákon výšku primeraného finančného zadosťučinenia nestanovuje, je toho názoru, že je logické a spravodlivé, aby primerané finančné zadosťučinenie vychádzalo z ujmy vzniknutej žalobkyni, v dôsledku čoho bola nútená domáhať sa svojich práv v tomto konaní. Dospela k názoru, že žalovaný prijal plnenie z neplatného právneho úkonu, a preto musí toto plnenie vydať tak, ako je to špecifikované v žalobnom návrhu. 4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v rozsahu výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia 1.523,95 Eur, podľa 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov: 5. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v rozsahu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje. 6. Žalovaný v odvolaní poukazuje na to, že ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinné v čase uzavretia zmluvy neurčovalo, aby sa výška odplaty porovnávala s priemernou úrokovou sadzbou bánk, a preto je tento údaj pre daný spor irelevantný. Relevantnosť porovnávania uvedeným údajom - úrokovou sadzbou bánk vyplýva z súdom prvej inštancie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.04.2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011 (vydané v čase účinnosti namietaného znenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka), ktoré na účely posúdenia primeranosti úrokov z hľadiska § 3 Občianskeho zákonníka označilo za porovnávacie kritérium úrokovú sadzbu uplatňovanú bankami pri poskytovaní úverov. S názorom žalovaného odvolací súd nesúhlasí, nakoľko v praxi ide o odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v obdobných prípadoch, a to bez ohľadu na to, aký subjekt poskytuje peňažné prostriedky. Súdy v obdobných konaniach skúmali úrok za poskytnutý úver a porovnávali ho s údajmi zverejnenými na webovej stránke Národnej banky Slovenska. NBS pritom poskytuje tieto údaje: priemerné úrokové miery z úverov, banková úroková štatistika - úvery, úroková štatistika peňažných finančných inštitúcií - nové obchody. Podľa priemerných úrokov z úverov obchodných bánk zverejnených Národnou bankou Slovenska v mesiaci júl 2013 bol pri nových spotrebiteľských úveroch so splatnosťou 1 - 5 rokov priemerný úrok vo výške 11,27% ročne. Úroková sadzba uvedená v zmluve vo výške 70,01 % predstavuje 600%-né zvýšenie úrokovej sadzby nad hranicu obvyklej úrokovej miery. Nemôžu byť preto žiadne pochybnosti o tom, že ide neprimerane vysoký úrok, ktorý je všeobecne považovaný za odporujúci všeobecne uznávaným pravidlám správania a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku. Za tohto stavu veci je odôvodený právny záver, že ide o dojednanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, a teda v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatné. 7. Odvolateľ označil za rozhodnú pre porovnanie primeranosti úroku priemernú odplatu, ktorú podľa jeho názoru stanovilo Ministerstvo financií vo výške 48,52 %. Podľa ním predloženej prílohy ide o údaj za prvý štvrťrok roka 2013, sporný úver však bol poskytnutý v 3. štvrťroku 2013, pričom ide o údaj RPMN, nie o údaj o priemernej finančnej odplate resp. o úrokovej sadzbe. 8. Aj bez ohľadu na tieto nesprávnosti odvolací súd poznamenáva, že úroková sadzba uvedená v zmluve o výške 70,01 %, podstatným spôsobom prevyšuje i hodnotu podľa odvolateľa rozhodnú (48,52%) ide o navýšenie o 45 %. Odvolateľ pritom sám v odvolaní označil za nepodstatné prevýšenie len navýšenie v rozsahu 25-27 %. 9. Preto záver súdu prvej inštancie o nároku žalovaného voči žalobkyni len na vrátenie poskytnutej istiny úveru (bez úrokov) je správny. Čo žalobkyňa zaplatila nad rámec poskytnutej istiny, je plnením z neplatného právneho úkonu, ktoré je žalovaný povinný podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka vydať žalobkyni. Odvolací súd sa preto nezoberal ďalšími odvolacími námietkami žalovaného (údajom o konečnej splatnosti úveru, termíne splatnosti splátky) . 10. Žalovaným uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia 1.523,95 Eur, potom nebolo možné považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v tomto rozsahu potvrdiť. 11. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 12. Pokiaľ však ide o rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu, ktorým uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 eur, odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v tomto rozsahu nie je správny a je potrebné ho podľa § 388 C.s.p. zmeniť. 13. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konania porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. 14. Právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká, ak sú splnené podmienky stanovené zákonom vo vyššie citovanom ustanovení a to, že spotrebiteľ uplatní na súde porušenie práv a povinností určených na jeho ochranu proti rušiteľovi (vyvolá súdny spor) a že je v spore proti rušiteľovi úspešný, to znamená, že je o spore právoplatne rozhodnuté v prospech spotrebiteľa. Kým tieto podmienky nie sú splnené, žiadne právo na primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi nevzniklo. Podľa názoru odvolacieho súdu z citovaného ustanovenia vyplýva, že nárok na finančné zadosťučinenie môže žalobkyni vzniknúť až po právoplatnom rozhodnutí súdu o porušení práva alebo povinnosti žalovaného voči nej. 15. Keďže rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu výroku, ktorým uložil žalovanému vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie, a tým konštatoval porušenia práva žalobkyne ako spotrebiteľky, doposiaľ nenadobudol právoplatnosť, žalobkyňa ešte nedosiahla konečný úspech požadovaný v zmysle § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Právo na primerané finančné zadosťučinenie jej preto ešte nevzniklo a nárok tak uplatnila predčasne. 16. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie podľa § 388 CSP zmenil a žalobu žalobcu v tomto výroku zamietol. 17. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. 18. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 19. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. 20. Žalobkyňa sa domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 2.023,95 eur, úspešná bola v časti o zaplatenie 1.523,95 eur, teda v pomere 75 %, a neúspešná v časti o zaplatenie 500,- eur, teda v pomere 25 %. Žalobkyňa mala úspech vo veci v pomere 50%. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalobkyni priznal proti žalovanému náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 50%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 21. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).