Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Trenčín 8CoPr/3/2025 3124205379 28. 10. 2025 JUDr. Darina Legerská ECLI:SK:KSTN:2025:3124205379.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu: Obec Bohunice, IČO: 36 115 622, so sídlom Námestie sv. Cyrila a Metoda 103/1, 018 52 Bohunice, zastúpený: Mgr. Jozef Gáplovský, advokát so sídlom A. Kmeťa 358/2, 018 41 Dubnica nad Váhom, IČO: 42 022 339, proti žalovanej: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XXX, XXX XX C. E., zastúpená: Mgr. Vladimír Karásek, advokát so sídlom Stred 60/55, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 42 021 707, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 14Cpr/19/2024-52 zo dňa 10. februára 2025, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalovanej proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1.1. Súd prvej inštancie výrokom I. rozsudku s poukazom na § 77 veta prvá, § 70, § 69 ods. 1 písm. b), § 69 ods. 3, § 113 ods. 3, § 116 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce žalobu ako nedôvodnú zamietol. Výrokom II. priznal žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej CSP) z dôvodu plného úspechu žalovanej vo veci s tým, že na aplikáciu § 257 CSP nenašiel dôvod. 1.2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 22.04.2024 o 22:53 hod. domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej listom zo dňa 19.02.2024 označeným ako "Okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnancom" je neplatné. Žalovaná na základe pracovnej zmluvy zo dňa 29.09.2020 vykonávala pre žalobcu práce na pozícii zabezpečujúcej samostatné fungovanie regionálneho múzea a knižnice. Listom zo dňa 05.11.2023 mu žalovaná oznámila, že dňa 05.12.2023 chce ukončiť rodičovskú dovolenku a do zamestnania nastúpiť nasledujúci deň, t. j. 06.12.2023, ale ak by bola možnosť čerpania dovolenky, tak túto by rada využila. Listom zo dňa 29.11.2023 mu žalovaná oznámila, že dňa 05.12.2023 ukončuje rodičovskú dovolenku a dňom 06.12.2023 nastupuje do práce a od 06.12.2023 žiada o čerpanie dovolenky. Žalobca žalovanej oznámil, že žiadosti o čerpanie dovolenky nevyhovuje a 06.12.2023 očakáva žalovanú na pracovisku, na čo žalovaná oznámila, že čerpá dovolenku a žalobca jej od 06.12.2023 vykazoval v práci absencie s výnimkou obdobia od 22.12.2023 do 31.12.2023, kedy žalovanej evidoval čerpanie dovolenky vzhľadom k tomu, že ju čerpali všetci zamestnanci obecného úradu. Dňa 19.02.2024 žalovaná doručila žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu údajného nevyplatenia časti náhrady mzdy za dovolenku od 06.12.2023 do 21.12.2023 ani do 15 dní po lehote jej splatnosti. Toto mal žalobca za neplatné (čo žalovanej oznámil), pretože žalovaná v uvedenom období nečerpala dovolenku, a preto jej nemohol nevyplatiť náklady. Výklad žalovanej, že zamestnávateľ je povinný jej poskytnúť
nevyčerpanú dovolenku po skončení materskej dovolenky, otcovskej dovolenky alebo rodičovskej dovolenky nemá oporu v právnom predpise, pričom v komentári je uvedené, že nevyčerpanú dovolenku má zamestnávateľ poskytnúť v čo možno najkratšom možnom čase po ich skončení. Zákonník práce neurčuje, že čerpanie nevyčerpanej dovolenky nastupuje automaticky hneď po skončení materskej, resp. rodičovskej dovolenky a takáto povinnosť z § 113 Zákonníka práce vôbec nevyplýva. Snažil sa postupovať podľa Zákonníka práce a všetky ďalšie náležitosti chcel so žalovanou prebrať po jej nástupe do práce dňa 06.12.2023. Žalovaná do práce po skončení rodičovskej dovolenky vôbec nenastúpila a naviac začala meniť svoje požiadavky a dodatočne jednostranne diktovať ďalší postup v záležitostiach jej pracovného pomeru, nástupu na dovolenku, s čím nesúhlasil. Žalovaná snahu o zmierlivé riešenie situácie ignorovala, do práce prišla až 19.01.2024 a došlo k dojednaniu, že pracovný pomer sa ukončí dohodou a žalovanej bude následne vyplatená odmena a mal sa dohodnúť dátum ukončenia pracovného pomeru. Dňa 24.01.2024 žalovaná dohodu znegovala a začala si klásť ďalšie podmienky. Naviac žalovaná v okamžitom skončení pracovného pomeru uviedla, že od 06.12.2023 do 31.12.2023 mienila čerpať dovolenku za rok 2022 a § 113 ods. 3 Zákonníka práce pri nástupe do zamestnania v priebehu roka 2023 v prípade dovolenky za rok 2022 nemohol byť použitý. 1.3. Žalovaná poukázala na doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi doporučenou zásielkou zo dňa 19.02.2024, doručenou žalobcovi podľa potvrdenia pošty dňa 20.02.2024 a mala za to, že žaloba nebola podaná včas v zmysle 2-mesačnej prekluzívnej lehoty podľa § 77 Zákonníka práce. Žalobu mala za nedôvodnú, pretože ako zamestnanec si splnila všetky svoje povinnosti a dovolenku začala čerpať oprávnene. Žalobca bol povinný jej umožniť čerpanie dovolenky po rodičovskej dovolenke, o čo ho žiadala listom zo dňa 29.11.2023 s tým, že nemala vyčerpanú dovolenku za rok 2021 a za rok 2022 a ktorú nemohla čerpať v dôsledku čerpania materskej a následne rodičovskej dovolenky. Žalobcovi dala do pozornosti § 113 ods. 3 Zákonníka práce. Žalobca vedel, že má záujem o čerpanie dovolenky od 06.12.2023, ktorú nemohla vyčerpať za rok 2021 ani do konca roka 2022 a za rok 2022, ktorú mohla čerpať súvisle v roku 2023. Na spresnenie uviedla, že do pracovného pomeru nastúpila dňa 01.10.2020, od 21.12.2021 do 15.08.2022 bola na materskej dovolenke, za ktorú vznikol nárok na dovolenku v zmysle Zákonníka práce a od 16.08.2022 do 05.12.2023 bola na rodičovskej dovolenke. Z čoho vyplýva, že dovolenku za rok 2021 a 2022 mohla vyčerpať až v roku 2023, v čom jej zamestnávateľ bol povinný vyhovieť. Zamestnávateľ však formuláciu jej písomnej žiadosti vyhodnotil ako oznámenie o nástupe do práce s tým, že jej neumožnil čerpať dovolenku za roky 2021 a 2022 po rodičovskej dovolenke a jej nenastúpenie do práce od 06.12.2023 vyhodnotil nedôvodne a nesprávne ako neospravedlnenú absenciu v rozsahu 12 dní. Taktiež za nepravdivé považovala tvrdenie žalobcu, že nebola oprávnená čerpať dovolenku od 06.12.2023 a že z dôvodu nenastúpenia do práce od 06.12.2023, kedy ju na pracovisku očakával, jej vznikla neospravedlnená absencia (nakoľko nemala dôvod oznámiť dôvod absencie) až do dňa 21.12.2023, za čo jej oprávnene nevyplatil v januári 2024 mzdu za december 2023, a to ani do 15 dní po jej splatnosti. Jej nárok na nevyčerpanú dovolenku za rok 2021 bol 10 dní a za rok 2022 bol 28 dní tak, ako to vyplýva z výplatnej pásky za 12/2023, kde je uvedený zostatok dovolenky 34 dní, v rozsahu 10 dní za rok 2021 a 28 dní za rok 2022, spolu 38 dní a po odpočítaní 4 dní dovolenky bol zostatok dovolenky 34 dní. Keďže žalobca trval na tom, že v 12/2023 mala 12 dní absencie, nevyplatil jej za toto obdobie pomernú časť mzdy, resp. zaplatil len 4 dni dovolenky, t. j. od 22.12.2023 - 31.12.2023, kedy dovolenku čerpali všetci zamestnanci úradu. Žalobca jej nezaplatil pomernú časť mzdy ani do 15 dní odo dňa splatnosti náhrady mzdy, čo je v zmysle čl. IV. bod 2 pracovnej zmluvy mesačne pozadu, a to do 30 dní nasledujúceho kalendárneho mesiaca za odpracovaný mesiac, t. j. do 15.02.2024. Z uvedeného dôvodu žalovaná nemala inú možnosť ako okamžite skončiť pracovný pomer so žalobcom podľa § 69 ods. 2 Zákonníka práce, pretože jej nevyplatil mzdu do 15 dní po uplynutí jej splatnosti. So žalobcom tak dňa 19.02.2024 okamžite skončila pracovný pomer a tento dokument mu bol dňa 20.02.2024 riadne doručený, a teda pracovný pomer so žalobcom považuje za riadne skončený a od 01.03.2024 je žalovaná evidovaná na úrade práce ako nezamestnaná. Mala za to, že žalobca ako zamestnávateľ konal a koná v rozpore s jej tvrdeniami a vôľou. Žalobca sa svojvoľne rozhodol posudzovať jej oznámenie ako nástup do práce, hoci v ňom jasne uviedla, že mieni využiť svoje zákonné právo na čerpanie dovolenky za roky 2021 a 2022 ihneď po skončení rodičovskej dovolenky a vtedy nastal v komunikácii problém. Je pravdou, že so žalobcom viedli niekoľko konverzácií, avšak k dohode nedošlo, pretože zamestnávateľ si kládol pre ňu nevyhovujúce podmienky, napr. dňa 19.01.2024 jej ponúkol čiastočný pracovný úväzok a navrhol 500 € odmeny a skončenie pracovného pomeru dohodou s dátumom, ktorý si ona určí, bez odstupného, s čím nesúhlasila.
1.4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania považoval za nesporné a preukázané, že žalovaná pracovala pre žalobcu na základe pracovnej zmluvy na pozícii zabezpečujúcej samostatné fungovanie regionálneho múzea a knižnice od 29.09.2020. Dňa 05.12.2023 ukončila rodičovskú dovolenku s tým, že žiadala zamestnávateľa o nastúpenie do zamestnania 06.12.2023 s možnosťou hneď čerpať nevyčerpanú dovolenku za rok 2021 v počte 10 dní a za rok 2022 v počte 28 dní. Žalovaná od 06.12.2023 do 19.02.2024 prácu pre žalobcu nevykonávala. Žalobca jej požiadavke na nástup na dovolenku od 06.12.2023 nevyhovel, preplatil jej len 4 dni dovolenky za obdobie od 22.12.2023 do 31.12.2023 a za zvyšných 12 dní v 12/2023 jej vykázal absencie. Z výplatnej pásky za 12/2023 je zrejmé, že zostatok nevyčerpanej dovolenky žalovanej za roky 2021 a 2022 k 31.12.2023 bol 34 dní. Žalovaná dňa 20.02.2024 doručila žalobcovi písomné okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 19.02.2024 pre neuhradenie náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku od 06.12.2023 do 21.12.2023 ani do 15 dní po uplynutí jej splatnosti. Podľa článku IV. bod 2 pracovnej zmluvy mzda zamestnanca bola splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najskôr do 30 dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca, t. j. za 12/2023 bola mzda splatná do 30.01.2024. 1.5. V prejednávanej veci bolo sporné to, či bola žaloba podaná včas, či žalovaná riadne čerpala dovolenku v období, po ktoré jej žalobca vykazoval absencie, t. j. od 06.12.2023 do 21.12.2023 a či sú dané dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru. 1.6. Súd prvej inštancie konštatoval, že žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením bola podaná včas v 2-mesačnej prekluzívnej lehote. Ďalej dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného obsahuje formálne náležitosti vyžadované § 70 Zákonníka práce. Bolo žalovanou vyhotovené písomne, vyplýva z neho skutkový dôvod skončenia pracovného pomeru (nevyplatenie náhrady mzdy za dovolenku od 06.12.2023 do 21.12.2023 ani 15 po jej splatnosti ) a bolo žalobcovi riadne doručené dňa 20.02.2024 ako doporučená zásielka. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovanej vznikol počas trvania materskej a rodičovskej dovolenky nárok na čerpanie dovolenky za rok 2021 - 10 dní, za rok 2022 - 28 dní, čo žalobca nenamietal. Žalobca vo výplatnej páske za 12/2023 uvádzal zostatok dovolenky 34 dní. Zo znenia § 113 ods. 3 Zákonníka práce je zrejmá obligatórna povinnosť zamestnávateľa poskytnúť nevyčerpanú dovolenku v prípade, ak si zamestnanec nemôže vyčerpať dovolenku pre čerpanie materskej dovolenky, otcovskej dovolenky alebo rodičovskej dovolenky ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka, nevyčerpanú dovolenku mu zamestnávateľ poskytne (ihneď) po skončení materskej dovolenky, otcovskej dovolenky alebo rodičovskej dovolenky. Žalobkyňa teda nemusela po ukončení rodičovskej dovolenky o poskytnutie nevyčerpanej dovolenky žiadať, pretože priamo z citovaného zákonného ustanovenia § 113 ods. 3 Zákonníka práce vyplýva obligatórna povinnosť zamestnávateľa túto dovolenku poskytnúť. Ku skončeniu rodičovskej dovolenky žalovanej došlo k 05.12.2023, kedy mala nevyčerpanú dovolenku tak za rok 2021, ktorú pre materskú a rodičovskú dovolenku nemohla vyčerpať ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka, ktorým bol rok 2022. Taktiež mala z rovnakého dôvodu nevyčerpanú dovolenku za rok 2022, v počte 30 dní, ktorú zjavne nemohla vyčerpať do konca roku 2023, pretože od 06.12.2023 do 31.12.2023 bolo iba 16 pracovných dní, teda menej než bol zostatok jej nevyčerpanej dovolenky za rok 2021 a 2022, ktoré nemohla dočerpať do konca roku 2023. Keď zamestnávateľ namiesto poskytnutia čerpania nevyčerpanej dovolenky vykazoval žalovanej za 12 dní v 12/2023 absencie, postupoval v rozpore so Zákonníkom práce a keď jej dovolenku nepreplatil ani 15 dní po uplynutí termínu na úhradu mzdy t. j. do 30.01.2024, žalovaná dôvodne okamžite skončila pracovný pomer v lehote 1 mesiaca (19.02.2024) odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedela, teda uplynutím 15 dňovej lehoty 15.02.2024. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol. 2.1. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie, teda určí neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalovanej. Namietal, že skutkové závery súdu prvej inštancie nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a jeho právne závery sú bez opory v ustanoveniach právnych predpisov. 2.2. Žalobca s poukazom na bod 15. a 16. odôvodnenia rozsudku uviedol, že žalovaná skutkovo vymedzila dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru nevyplatením časti náhrady mzdy za dovolenku od 06.12.2023 do 21.12.2023, ktorá predstavovala dovolenku za rok 2022. Vzhľadom na to je posudzovanie veci aj v rozsahu nevyčerpanej dovolenky za rok 2021 nad rámec skutkového vymedzenia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, ako ho stanovila samotná žalovaná v liste zo dňa 19.02.2024. Podľa § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ
aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Žalovaná pritom vo svojom okamžitom skončení pracovného pomeru zamestnancom zo dňa 19.02.2024 výslovne skutkovo vymedzila dôvod tohto skončenia ako "...a súčasne som tiež písomne informovala zamestnávateľa o tom, že od 06.12.2023 do 31.12.2023 si mienim čerpať dovolenku za rok 2022 a to preto lebo podľa ZP § 113 ods. 2 ste mi ju ako zamestnávateľ bol povinný poskytnúť tak, aby sa skončila najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho roka, t. j. poskytnúť dovolenku za rok 2022 najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho roka, teda do 31.12.2023." 2.3. Žalobca vo vzťahu k bodu 15. odôvodnenia namietal výklad § 113 ods. 3 Zákonníka práce súdom prvej inštancie. Mal za to, že právny predpis neurčuje čerpanie nevyčerpanej dovolenky "ihneď" po skončení rodičovskej dovolenky v prípade nemožnosti jej čerpania ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka. Zákonník práce takúto reštriktívnu právnu normu neobsahuje, naviac by takéto ustanovenie bolo v rozpore s potrebami reálneho života, resp. praxe, nakoľko by zamestnávateľ napríklad v prípade nečinnosti zamestnanca, resp. neposkytovania informácií z jeho strany, musel takto postupovať aj keď by napríklad vôbec nevedel a ani sa nemal ako dozvedieť, kedy zamestnanec vlastne končí s čerpaním rodičovskej dovolenky. Uvedený výklad by tiež znemožňoval zamestnávateľovi a zamestnancovi dohodnúť sa napríklad na ukončení pracovného pomeru po skončení rodičovskej dovolenky s výplatou náhrady za nevyčerpanú dovolenku a podobne. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že ustanovenie § 113 ods. 3 Zákonníka práce je potrebné vykladať spolu s ostatnými právnymi normami Zákonníka práce, a to najmä v spojitosti s ustanovením § 113 ods. 2 a § 141 ods. 1 Zákonníka práce. Predmetné všeobecné právne normy určujú, že čerpanie dovolenky je zamestnanec povinný oznámiť zamestnávateľovi písomne, a to 30 dní pred týmto čerpaním. Zamestnávateľ je povinný poskytnúť nevyčerpanú dovolenku po skončení materskej dovolenky, otcovskej dovolenky alebo rodičovskej dovolenky, a to v čo najkratšom čase po ich skončení (komentár k Zákonníku práce, 2. vydanie, 2019, s. 920 - 923, H. Barancová), teda nie "ihneď", ako to stanovuje súd prvej inštancie. 2.4. Ďalej namietal skutkové a právne závery súdu prvej inštancie v bode 16 odôvodnenia, ktoré podľa žalobcu nemajú oporu v skutkovom a právnom stave veci, nakoľko posudzovaný prípad v žalovanou určenom rozsahu - teda nevyčerpanej dovolenky za rok 2022, nenapĺňa podmienky určené § 113 ods. 3 Zákonníka práce. Predmetné zákonné ustanovenie jasne určuje, že ak si zamestnankyňa nemôže vyčerpať dovolenku pre čerpanie rodičovskej dovolenky ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka, tak v takomto prípade zamestnávateľ poskytne dovolenku po skončení rodičovskej dovolenky. Použitým slovným spojením uvedená právna norma predpokladá, že v tomto konkrétnom prípade, by rodičovská dovolenka ako prekážka v práci na strane zamestnanca mala trvať aj ku dňu 31.12.2023, a práve v takomto prípade by po skončení rodičovskej dovolenky v roku 2024 došlo k čerpaniu nevyčerpanej dovolenky za rok 2022.Ustanovenie § 113 ods. 3 Zákonníka práce teda nemohlo byť v danej veci naplnené, keďže predmetné ustanovenie hovorí o nemožnosti vyčerpania dovolenky ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka, čo v prípade žalovanej znamenalo takúto nemožnosť dokonca roka 2023. Žalovaná však sama oznámila, že nastupuje do zamestnania po skončení rodičovskej dovolenky ešte v priebehu roka 2023 a to svojím listom zo dňa 05.11.2023 a následne to potvrdila ďalším listom zo dňa 29.11.2023. § 113 ods. 3 Zákonníka práce pri nástupe do zamestnania v priebehu roka 2023 tak ešte nemohol byť v prípade dovolenky za rok 2022 použitý. Aj túto skutočnosť žalovanej výslovne oznámil pri vzájomnej e-mailovej komunikácii e-mailom zo dňa 17.01.2024 odoslanom o 18:51 hod. Výklad zaujatý súdom prvej inštancie by znemožnil zmluvným stranám pracovného pomeru riešiť jeho ďalšie trvanie po skončení rodičovskej dovolenky napríklad jeho ukončením s vyplatením náhrady za nevyčerpanú dovolenku, zmenou ustanovení a podmienok pracovnej zmluvy hneď po skončení rodičovskej dovolenky a pod. 2.5. Záverom uviedol, že sa snažil postupovať v zmysle ustanovení Zákonníka práce, na základe požiadavky samotnej žalovanej na nástup do práce 06.12.2023 s touto jej požiadavkou výslovne súhlasil, čím došlo k vzájomnej dohode. Všetky ďalšie záležitosti vyplývajúce z trvajúceho pracovného pomeru so žalovanou chcel so žalovanou prebrať po tom, ako sa táto dostaví do práce dňa 06.12.2023. Žalovaná do práce po skončení rodičovskej dovolenky vôbec nenastúpila. Začala meniť svoje požiadavky a dodatočne jednostranne diktovať ďalší postup v záležitosti jej pracovného pomeru, nástupu na dovolenku atď., s čím nesúhlasil, keďže toto bolo v rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce. Pri komunikácii so žalovanou sa jej snažil vysvetliť, aký by mal byť ďalší postup vo veci jej pracovnoprávneho pomeru. Žalovaná jeho snahu o riešenie situácie ignorovala, resp. negovala. Vyjadrovala sa v tom
zmysle, že ak nie je spokojný, môže jej doručiť výpoveď. Keďže žalovanú v zamestnaní potreboval, chcel vec riešiť vzájomnou dohodou, no žalovaná nebola ochotná sa dostaviť do práce. Žalovaná napokon do zamestnania prišla až dňa 19.01.2024, pričom došlo k dojednaniu dohody v tom smere, že jej pracovný pomer bude ukončený dohodou o skončení pracovného pomeru a následne jej bude aj vyplatená odmena podľa vzájomnej dohody. Jediné, čo zostalo po tomto stretnutí otvorené, bola stanovenie dňa skončenia jej pracovného pomeru. Tento deň si pritom mala určiť samotná žalovaná. Dňa 24.01.2024 však žalovaná akúkoľvek dohodu odmietla a začala si klásť ďalšie podmienky a požiadavky. Takéto zmeny už dohodnutých záležitostí zo strany žalovanej vo veci jej pracovného pomeru sa udiali viackrát. 3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Zotrvala na svojich vyjadreniach vo veci. Doplnila, že konanie a vyjadrenia žalobcu pôsobia šikanózne a nie je jej zrejmé, z akých dôvodov žalobca vykladá jej postoj k veci, či už k oznámeniu zamestnávateľovi o vôli čerpať nevyčerpanú dovolenku po rodičovskej dovolenke, ako aj ďalšie jej vyjadrenia spôsobom, ktorý s jej vôľou nekorešponduje. Všetky úkony ako aj vyjadrenia, ktoré v danej veci voči žalobcovi uskutočnila, sú jasné, vecné a čo je najdôležitejšie od momentu ich uplatnenia požívajú právnu ochranu, na rozdiel od konania žalobcu. Mala za to, že Zákonník práce a jeho ustanovenie § 113 ods. 3 má kogentný charakter, nemožno ho vykladať extenzívne, a preto akýkoľvek výklad žalobcu o tom, že nemusel jej vôli vyhovieť a že slovné spojenie ,,po skončení“ neznamená ,,ihneď“ je právne bezvýznamný. Žalobca úmyselne opomína skutočnosť, že nie je a nikdy nebolo možné akceptovať ,,jej požiadavku na nástup do práce“ ako to sám vo svojom odvolaní nazval, ale bol bez špekulácii povinný umožniť jej čerpať nevyčerpanú dovolenku po skončení rodičovskej dovolenky tak, ako to predpokladá a ustanovuje Zákonník práce, čo naviac vyplýva z jej postoja prezentovaného v liste z 29.11.2023, t. j. po 05.11.2023 ako aj z emailu z 02.12.2023, v ktorých výslovne uviedla, že chce a má nárok čerpať dovolenku v súlade s príslušným ustanovením. Čo sa týka ďalších vyjadrení žalobcu uvedených v odvolaní, ako aj že mala vznášať akékoľvek požiadavky a meniť ich, s týmito nesúhlasila s tým, že nikdy nedošlo k žiadnej dohode ohľadom spôsobu, trvania a skončení pracovného pomeru, nástupu do práce po rodičovskej dovolenke, atď. a tým pádom nie je možné takéto tvrdenia žalobcu preukázať. 4. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli. 5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach odvolania (§ 379, § 380 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) pričom dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 6. Žalobca v odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. 7. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. 8. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 9. Žalobcom uplatnené odvolacie námietky neboli spôsobilé privodiť zmenu ani zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súdu dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Odvolací súd rovnako pri skúmaní postupu súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady konania, pre ktoré by musel
napadnuté rozhodnutie zrušiť. V odvolacom konaní neboli tvrdené a preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na uvedené si odvolací súd osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP bez opätovného opakovania tých istých skutkových a právnych záverov už vyjadrených v napadnutom rozhodnutí. Na zdôraznenie jeho správnosti odvolací súd uvádza nasledovné. 10. Podľa § 113 ods. 3 Zákonníka práce, ak si zamestnankyňa alebo zamestnanec nemôže vyčerpať dovolenku pre čerpanie materskej dovolenky, otcovskej dovolenky alebo rodičovskej dovolenky ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka, nevyčerpanú dovolenku im zamestnávateľ poskytne po skončení materskej dovolenky, otcovskej dovolenky alebo rodičovskej dovolenky. 11. Pokiaľ ide o interpretáciu spojenia po skončení materskej dovolenky, otcovskej dovolenky alebo rodičovskej dovolenky, Zákonník práce nemožno vykladať striktne formalisticky. Zákonník práce síce výslovne neustanovuje, že čerpanie dovolenky má byť určené ihneď po skončení materskej dovolenky, otcovskej dovolenky alebo rodičovskej dovolenky. Na druhej strane sa čerpanie nemá výrazne odkladať. V zhode s názorom súdu prvej inštancie odvolací súd má za to, že ak sa strany nedohodnú inak, k čomu v prejednávanej veci nedošlo, má čerpanie nadväzovať na skončenie materskej dovolenky, otcovskej dovolenky a rodičovskej dovolenky s tým, že ak je návrat do práce určený na 6. decembra 2023 a dovolenka by sa nevyčerpala celá v príslušnom kalendárnom roku, pokračuje sa v čerpaní dovolenky v ďalšom kalendárnom roku. Zákonník práce dokonca predvída situáciu, že zamestnanec, ktorý sa vracia z materskej dovolenky, otcovskej dovolenky alebo rodičovskej dovolenky, by si mal po jej skončení dočerpať dovolenku. Tu odvolací súd len príkladmo uvádza, že ustanovenie § 48 ods. 4 písm. a) Zákonníka práce umožňuje ako výnimku z reťazenia pracovných pomerov na dobu určitú alebo z hľadiska obmedzenia na 24 mesiacov použiť aj výnimku zastupovania zamestnanca počas dovolenky bezprostredne nadväzujúcej na materskú dovolenku, otcovskú dovolenku alebo rodičovskú dovolenku. Ak zamestnankyňa ohlási návrat do práce z rodičovskej dovolenky a zároveň si bude čerpať dovolenku, až dňom dočerpania dovolenky pominie dôvod zastupovania a skončí sa pracovný pomer zamestnanca, ktorý zastupuje takúto zamestnankyňu. Vzhľadom na uvedené považuje odvolací súd námietky žalobcu týkajúce sa výkladu § 113 ods. 3 Zákonníka práce, trvania prekážky v práci na strane zamestnanca ku dňu 31.12.2023, nedodržania 30-dňovej lehoty podľa § 113 ods. 2 posledná veta Zákonníka práce za nedôvodné. 12. Rovnako pokiaľ žalobca namietal posudzovanie veci v rozsahu nevyčerpanej dovolenky za rok 2021, teda nad rámec skutkového vymedzenia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre nevyplatenie náhrady mzdy za dovolenku od 05.01.2023 do 21.12.2023, teda za dovolenku za rok 2022, záver súdu prvej inštancie by zostal rovnaký, nakoľko žalovaná mala nevyčerpanú dovolenku z dôvodu podľa § 113 ods. 3 Zákonníka práce za rok 2022, ktorú nemohla vyčerpať ani do konca roka 2023. Ak žalobca žalovanej namiesto poskytnutia čerpania dovolenky vykazoval absencie, vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti porušil Zákonník práce. 13. Dynamika vzťahu medzi žalobcom a žalovanou ako zamestnávateľom a zamestnankyňou nie je predmetom konania. 14. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol za aplikácie § 255 ods. 1 CSP vychádzajúc zo zásady úspechu. 15. Odvolací súd po zistení, že nebol naplnený žiadne z uplatnených odvolacích dôvodov, rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 16. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalovanej voči žalobcovi odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie. 17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP): - dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP) dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP) - dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) - dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP) - v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP) - dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).