Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 14S/22/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2011200201 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2011:2011200201.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a členov senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Pavla Lacza v právnej veci žalobcu: Š. Y., nar. X. V. XXXX, bytom Y. X, právne zastúpený: Mgr. Anna Šeniglová, advokátka, Školská 6, Holíč, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa - ústredie, ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, IČO: 308 074 84, o žalobe na preskúmanie rozhodnutia žalovaného jednohlasne t a k t o r o z h o d o l : Súd žalobu z a m i e t a . Žalobcovi súd nárok na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou došlou súdu dňa 23.03. 2011 sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovanej č. 9702-2/2011-BA zo dňa 25.01. 2011, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne - pobočka Senica č. 22027-5/2010-SE zo dňa 22.10. 2010, podľa ktorého nemá žalobca nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a podľa § 61 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Napadnuté, ako aj prvostupňové rozhodnutie považuje za vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaná rozhodla v neprospech žalobcu bez hlbšieho skúmania zachovania jeho pevných väzieb a bydliska na Slovenskú republiku počas výkonu zamestnania na území členského štátu Európskej únie. Posúdila vec len vyhodnotením z údajov z predloženého formulára U002 a z dotazníka na preukázanie bydliska na území SR. Nevzala do úvahy, že žalobca preukázal väzby na Slovenskú republiku predovšetkým tým, že od začiatku nespustil so zreteľa skutočnosť návratu do SR najmä z dôvodu, že má starších rodičov, s ktorými žije v spoločnej domácnosti a ktorým finančne vypomáha, v ich dome má vlastnú izbu. Nakoľko dôchodok rodičov nie je vysoký, ekonomická situácia rodiny si vyžadovala finančnú intervenciu, snažil sa v rámci svojich možností postarať žalobca o jej zvýšenie. Keďže si na Slovensku nemohol nájsť prácu a nedokázal sa zamestnať, bol prinútený vycestovať. Miesto jeho trvalého pobytu počas výkonu práce v členskom štáte EÚ zostalo nezmenené, na Slovensko sa vracal čo najčastejšie, dôkazom čoho sú predložené doklady o zakúpených letenkách, príletoch, odletoch, cestách trajektom, pobytoch, ukladaní peňažných prostriedkov len v bankách na území SR. Predpokladal, že finančné prostriedky bude potrebovať hlavne doma vo svojej krajine i za účelom založenia vlastnej rodiny. Každoročne v domovskej krajine platil dane, ako aj ďalšie miestne poplatky. Krajinou bydliska žalobcu po dobu práce v členskom štáte EÚ a centrum jeho záujmov bolo Slovensko. Nesúhlasil, že by v rámci konania o nároku na dávku boli preukázané skutočnosti, podľa ktorých nie je možné považovať väzby žalobcu na území SR za zachované počas výkonu jeho zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ, resp. EHS. Správny orgán nepostupoval v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov v súlade so zákonom, nezhodnotil predložené dôkazy žalobcu. Rozhodnutie považuje za nezákonné aj z dôvodu, že neobsahuje poučenie o možnosti domáhať sa jeho preskúmania súdom. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 27.06. 2011 žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázala na právnu úpravu zákona č. 461/2003 Z.z. článok 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie) a Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie), kde v zmysle článku 11 ods. 1 je stanovený výklad pojmu centrum záujmov dotknutej osoby. Nakoľko žalobca v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 14.07. 2006 do 13.07. 2010 nepreukázal dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, skúmala sociálna poisťovňa vznik nároku na dávku v nadväznosti na jeho preukázané zamestnanie na území Veľkej Británie, kde mal preukázané poistenie v nezamestnanosti za obdobie 13.07. 2006 - 12.07. 2010. Túto dobu bolo možné na účely konania o dávku v nezamestnanosti započítať buď v prípade, ak by žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončil dobu poistenia podľa slovenských predpisov (čl. 61 základného nariadenia), alebo ak by preukázal (čl. 65 ods.5 základného nariadenia), že v období poslednej činnosti na území Veľkej Británie si zachoval bydlisko na území Slovenskej republiky. Zachovanie bydliska bolo posudzované v nadväznosti na úpravu tzv. centra záujmov v zmysle čl. 11 vykonávacieho nariadenia. V nadväznosti na skutočnosť, že žalobca mal počas výkonu zárobkovej činnosti na území Veľkej Británie trvalý pobyt na Slovensku nemá na určenie bydliska vplyv. Pojem bydliska je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde aktuálne býva, pracuje, trávi čas v mimo pracovnom čase. Dôležitá na posúdenie bydliska je tiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k nej trvalosti, stabilite a dĺžky trvania. Z daného dôvodu sú platby za miestne dane a poplatky platené žalobcom súvisiace s trvalým pobytom irelevantné. V tejto súvislosti poukázala na Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systému sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12.06. 2009 o rozsahu pôsobnosti článku 65 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 a dospela k záveru, že so zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte EÚ za zachované na území SR. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistenia v nezamestnanosti v slovenských právnych predpisov, nie je možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 Základného nariadenia. Písomné vyhotovenie druhostupňového rozhodnutia neobsahujúce poučenie o možnosti domáhať sa súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia považuje za vecne správne, nakoľko rozhodovanie vo veciach v zmysle zák. č. 461/2003 Z.z. sa nespravuje Správnym poriadkom a obsahovalo náležitosti v zmysle § 209 v nadväznosti na § 218 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z.z.. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktorom splnomocnená zástupkyňa žalobcu zásadne nesúhlasila s tým, že by jej klient nepreukázal zachovanie väzieb na území SR. V priebehu celého konania boli vysvetľované jednak dôvody odchodu, frekvencia a okolnosti cestovania na území SR v nadväznosti na možnosti žalobcu. Zdôraznila, že žalobca nemal na území Veľkej Británie žiadne bydlisko, pretože dva roky fakticky prebýval v kabíne kamiónu, až potom býval v rôznych prenájmoch. Za zásadnú skutočnosť považuje to, že žalobca si finančné prostriedky zarobené vo Veľkej Británie ukladal v bankách na území SR, daň z príjmu riadne platil vo Veľkej Británii, daňové priznania podával v Slovenskej republike. Poverená zástupkyňa žalovaného žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Základné nariadenia v článku 61 ako účel uvádza to, aby pracovník primárne žiadal o dávky štáte, kde platil odvody. Možnosť presunutia bremena vyplácania dávok na iný členský štát je prípustná len za stanovených podmienok. Pre rozhodovanie v danej veci bolo podstatné vyriešenie otázky centra záujmov v zmysle č. l. 11 Nariadenia č. 987/2009 Z.z., pričom rozhodujúce na tieto účely je skúmanie dĺžky a trvalosti prítomnosti na danom území a situácia dotknutej osoby. Žalobca mal v priebehu pobytu vo Veľkej Británii uzavretú pracovnú dohodu na dobu päť rokov a platil dane na území Veľkej Británie. Ustanovenie článku 11 vykonávacieho nariadenia stanovuje všeobecné pravidlá určenia bydliska v odseku 1, určenie bydliska podľa odseku 2 je použiteľné až vtedy, ak posúdenie rôznych kritérií nevedie k dohode medzi inštitúciami. V danom prípade spôsob bydliska bol jednoznačne určený podľa ods. 1, nebolo preto dôvodné zohľadňovať úmysel žalobcu. K preukázaniu udržiavania úzkeho spojenia so svojim tvrdeným bydliskom SR bolo vyhodnotené okrem iného, že sa jedná o dospelú osobu, pri ktorej je obvyklé, že sa osamostatní od svojich rodičov. Žalobca mohol požiadať o príslušnú dávku vo Veľkej Británii a jej následný export v zmysle čl. 64. základného nariadenia. Žalobca doplnil, že on vedel o možnosti požiadať o dávku v nezamestnanosti vo Veľkej Británii, ale keďže podľa jeho vedomosti to je spojené s ďalším pobytom vo Veľkej Británii na dlhšiu dobu /týždne/, uprednostnil možnosť návratu na územie SR, kde sa mienil zamestnať a požiadal o dávku na Slovensku. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu postupom v zmysle Druhej hlavy Piatej časti O.s.p. a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Podľa § 244 O.s.p. (1) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. (2) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu"). (3) Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 247 O.s.p. (1) Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. (2) Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 104 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (1) Poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie (ďalej len "evidencia nezamestnaných občanov") bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak. (2) Poistenec, ktorý po skončení výkonu činnosti zamestnanca v pracovnom pomere na určitú dobu bol zaradený do evidencie nezamestnaných občanov, má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov a) bol poistený v nezamestnanosti z výkonu činnosti zamestnanca v pracovnom pomere na určitú dobu alebo bol dobrovoľne poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky a b) nebol povinne poistený v nezamestnanosti z iného výkonu činnosti zamestnanca. Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a rady 883/2004 zo dňa 29 apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len základné nariadenie) Článok 61 Osobitné pravidlá o sčítaní dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti 1. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. 2. S výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. Článok 65 Nezamestnané osoby, ktoré mali bydlisko v inom členskom štáte ako je príslušný štát 5. a) Nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. b) Ak však pracovník iný ako cezhraničný pracovník, ktorý poberal dávky na náklady príslušnej inštitúcie členského štátu, ktorého právnym predpisom podliehal naposledy, poberá najprv pri jeho návrate do členského štátu bydliska dávky v súlade s článkom 64, pričom sa poberanie dávok v súlade s písm. a) pozastaví na dobu, počas ktorej poberá dávky podľa právnych predpisov, ktoré sa na neho vzťahovali naposledy. Podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len vykonávacie nariadenie) Článok 11 Spôsob určenia bydliska 1. Ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. 2. Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Podľa § 172 ods. 1 zák.č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení Na konanie vo veciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje ani na konanie vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom. Podľa § 209 zák.č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení Poučenie o odvolaní alebo o opravnom prostriedku obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať alebo podať opravný prostriedok, v akej lehote a kde možno odvolanie alebo opravný prostriedok podať. Obsahom predloženého administratívneho spisu je preukázané, že žalobca bol rozhodnutím ÚPSVaR v Senici č.k. F/2010/08684 zo dňa 15.07. 2010 zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie na základe jeho žiadosti zo dňa 14.07. 2010 dňom 14.07. 2010. Následne podal žiadosť o priznanie dávky v nezamestnanosti. Vzhľadom na to, že nesplnil zákonnú podmienku doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle § 104 zák. č. 461/2003 Z.z. a v období pred zaradením do evidencie nezamestnaných žil, pracoval vo Veľkej Británii, vyplnil Dotazník na účely preukázania bydliska na území SR počas posledného zamestnania/samostatnej zárobkovej činnosti v inom členskom štáte EÚ, z ktorého vyplynulo, že od 11.01. 2005 do 12.07. 2010 pracoval vo Veľkej Británii v spoločnosti MORRIS TRANSPORT OSWESTRY, pričom územie SR navštevoval cca 6 - krát ročne, o absolvovaní týchto ciest predložil dôkazy. V konaní boli zabezpečené podkladov z príslušných inštitúcií Veľkej Británie (HM REVENUUE & CUSTOMS), týkajúce sa výšky príjmov, a platenia poistenia v nezamestnanosti a dane z príjmu. Sociálna poisťovňa pobočka Senica ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 22027-5/2010-SE zo dňa 22.10. 2010 nepriznala žalobcovi nárok na dávku v nezamestnanosti vzhľadom na skutočnosť, že na základe údajov v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, údajov z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a potvrdenia kompetentnej britskej inštitúcie bolo zistené, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie na území SR nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti. Z údajov uvedených v Dotazníku na účely preukázania bydliska na území SR počas posledného zamestnania je zrejmé, že v tomto období výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ, resp. EHS mal stabilné zamestnanie. Ďalšie skutočnosti uvedené v dotazníku sa nejavia ako významné na posúdenie zachovania väzieb na území SR počas posledného zamestnania v inom členskom štáte EÚ. Na základe uvedeného je možné za centrum záujmov žalobcu považovať miesto výkonu zárobkovej činnosti. Vzhľadom na to, že bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte EÚ, resp. EHS nebolo bydlisko na území SR, článok 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa naňho nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle článku 61 základného nariadenia. V odvolaní žalobca nesúhlasil s tvrdením, že za dobu výkonu zamestnania vo Veľkej Británii neboli zachované jeho stabilné väzby na území SR, poukázal na predložené doklady osvedčujúce jeho cestovania na územie SR v roku 2006 a 2007 po štyri krát, v roku 2008 a 2009 po dva krát, v roku 2010 jeden krát a približne v polovici roka návrat domov. Poukázal na dôvod odchodu a zamestnanie sa mimo územia SR, zdôraznil, že od začiatku sa plánoval vrátiť späť domov. Na Slovensku mal nepretržite trvalý pobyt, platil tam všetky poplatky, peňažné prostriedky ukladal v bankách na území SR, čo je v konaní zdokladované. Podľa neho neboli dostatočne zistené všetky okolnosti jeho prípadu, pretože on nikdy nechcel natrvalo zostať v zahraničí a jeho väzby na SR z dôvodov, ktoré uvádza vyššie sú jednoznačne a nezameniteľné. Žalovaná v odvolacom konaní napadnutým rozhodnutím č. 9702-2/2011-BA zo dňa 25.01. 2011 odvolanie zamietla a napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdila. V rozhodnutí opísala priebeh konania, zistené skutočnosti, vyhodnotila s poukazom na platnú právnu úpravu zachovania väzieb žalobcu na území SR a dospela k záveru, že so zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte EÚ za zachované na území SR. Vzhľadom na uvedené, ako i na skutočnosť, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov v súlade s článkom 61 základného nariadenia. Krajský súd, ktorý pri svojom rozhodovaní vo veci bol viazaný rozsahom žalobných dôvodov dospel k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná. Žalobca v podstate namietal iba to, že žalovaná nesprávne pri svojom rozhodnutí vyhodnotila preukázanie zachovania väzieb na území SR počas doby jeho zamestnania vo Veľkej Británii a trval na tom, že preukázaná doba poistenia v nezamestnanosti na území Veľkej Británie mu mala byť zohľadnená pre účely priznania dávky v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky. Čo sa týka vyhodnotenia podkladov pre rozhodovanie o vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti súd uvádza, že tak prvostupňový, ako aj druhostupňový orgán pri svojom rozhodovaní postupovali správne. V rozhodujúcej dobe pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti ( §104 zák.č. 461/2003 Z.z.) na území SR nemal žalobca preukázanú žiadnu dobu poistenia podľa slovenských právnych predpisov. Z toho titulu správne orgány pokračovali v zisťovaní podkladov v nadväznosti na úpravu základného a vykonávacieho nariadenia, účelom, ktorých je koordinácia systémov sociálneho zabezpečenia. Základné nariadenia (883/2004) v článku 65 obsahuje osobitnú úpravu dávok v nezamestnanosti pre prípad nezamestnaných osôb, ktoré mali bydlisko v inom členskom štáte ako je príslušný štát (čl.1 písm. s) základného nariadenia. Na základe zistených skutočností (neprerušené trvanie zamestnania, platenie daní, platenie odvodov na poistenie v nezamestnanosti, dĺžka pobytu....) dospela žalovaná k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky na poberanie dávky v zmysle slovenských právnych predpisov, v jeho prípade nie je aplikovateľné ani ustanovenie čl. 61 ods. 2, nakoľko sa nejedná o osobu, ktorá bezprostredne ukončila doby poistenia v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky (slovenské právne predpisy), ani v zmysle článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia v nadväznosti na čl. 65 ods.2, lebo nebolo jednoznačne preukázané, že by sa jednalo o osobu, ktorá si počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky. V nadväznosti na to bolo vyhodnotené ako nepreukázané žalobcom tvrdené preukázanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky, žalovaná vyhodnotila predložené dôkazy ako preukazujúce existenciu väzieb primárne so štátom zamestnania, zdôraznila v súvislosti s posudzovaním bydliska (v nadväznosti na inštitút centra záujmov v zmysle § 11ods. 1 vykonávacieho nariadenia) povahu vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Správnosť prijatých záverov žalovanej potvrdzuje aj obsah zmieňovaného rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06. 2009 o rozsahu pôsobnosti článku 65 ods. 2 Nariadenia európskeho parlamentu a Rady ES č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu ako je príslušný členský štát publikované v úradnom vestníku v európskej únie C 106/43 dňa 24.04. 2010, kde v bode 9 je k tejto otázke uvedené, že by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmov bydlisko mal rozšíriť oblasť uplatnenia článku 65 Nariadenia ES č. 883/2004 tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Súd nepovažuje za dôvodnú námietku postupu žalovanej v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. V rozhodnutí bolo jednoznačne uvedené, na základe čoho považovala žalovaná za rozhodujúce údaje z predloženého formulára týkajúce sa primárnosti väzieb na krajinu výkonu práce. Opakované poukazy na cestovanie na Slovensko v rámci cca päťročného pobytu a zamestnania sa v inom členskom štáte pri plnení si súvisiacich povinností ako platenie daní z príjmu a sociálneho poistenia), ekonomické dôvody vycestovania, záujem vrátiť sa na Slovensko, nahlásenie trvalého pobytu dospelej osoby v dome svojich rodičov, ani ukladanie finančných prostriedkov na účty v slovenských bankách nie sú v zmysle vyššie uvedeného skutočnosťami rozhodujúcimi pre prijatie záveru o tom, že je dôvodné považovať Slovenskú republiku v období 14. júl 2006 - 13. júl 2010 za bydlisko žalobcu. Len pre úplnosť súd uvádza, že neuvedenie poučenia o možnosti domáhať sa súdneho prieskumu právoplatného rozhodnutia nepovažuje za dôvod na vyslovenie nezákonnosti rozhodnutia, zvlášť v situácii, keď tým žalobcovi nevznikla žiadna ujma v dôsledku tvrdeného ukrátenia jeho práv (247 ods.1 O.s.p ). Vzhľadom na vyššie uvedené súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania súd postupom v zmysle § 250k O.s.p. rozhodol tak, že procesne neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR prostredníctvom Krajského súdu v Trnave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.