Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/41/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2011899985 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2011:2011899985.3 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: TT-KOMFORT, s.r.o., Trnava, Františkánska 16, zast. advokátkou: JUDr. Ružena Bubenčíková, Trnava, Kollárova 8, proti žalovanému: G. E., nar. XX. K. XXXX, bytom F., E. X, o 130,98 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 10. novembra 2010 č. k. 13C/59/2003 - 543 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil „odporcovi“ (správne „žalovanému“) povinnosť zaplatiť „navrhovateľovi“ (správne „žalobkyni“, keďže tu šlo o sporové konanie s náležitým označovaním jeho účastníkov za žalobkyňu a žalovaného a podania začínajúceho konanie za žalobu - v uvedenej súv. por. i § 79 ods. 1 a § 90 O. s. p., čiže Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, pozn. odvolacieho súdu) 130,98 eur s úrokom z omeškania vo výške 13% ročne „z priznanej istiny“ od 1. júna 2003 do zaplatenia, JUDr. A. R. „trovy“ (správne „náhradu trov“) konania „navrhovateľa“ (i v tomto prípade správne „žalobkyne“) vo výške 407,43 eur v rovnakej lehote a napokon Okresnému súdu Trnava „trovy“ (i tu správne „náhradu trov“) konania štátu vo výške 414,74 eur, taktiež do 3 dní. Toto svoje v poradí druhé rozhodnutie vo veci (v konaní trvajúcom do jeho vydania viac než sedem rokov) odôvodnil právne ust. § 696 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a tiež paušálnymi odkazmi na zákon č. 70/1998 Z. z., vyhlášky č. 206/1991 Z. z. (správne „Zb.“) a č. 15/1999 Z. z. a výmer ministerstva financií č. R-R-1/1996. Pokiaľ šlo o vecnú argumentáciu, tu z odôvodnenia rozsudku okrem konštatovania súdu prvého stupňa o vyhovení žalobe už jeho v poradí prvým rozsudkom z 23. júna 2005 (?, takým rozsudkom bolo žalobe vyhovené len čo 229,40 niekdajších Sk, čiže len čo do 7,61 dnešných eur s príslušenstvom predstavovaným v takom čase poplatkom z omeškania a naopak vo zvyšku bola žaloba zamietnutá - v uvedenej súv. por. i s prihliadnutím k nie dostatočne poriadnemu vedeniu spisu súdom prvého stupňa najmä obsah prvého zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu v tejto veci, teda uznesenia Krajského súdu v Trnave z 22. decembra 2006 sp. zn. 11Co/360/2005) vyplýva najmä názor o spornosti len koeficientu (používaného inak odôvodnením rozsudku v podobách „opravný koeficient“, primeraný koeficient“ aj „koeficient“, v ostatnom prípade rozumej bez prívlastkov - pozn.. odvolacieho súdu), doplnenie dokazovania opätovným vypočutím účastníkov (?) a vyžiadaním si od znalca dodatku k pôvodnému znaleckému posudku s následným vyhodnotením dokazovania tak, že prijať tu nešlo záver znalca o povinnosti žalobkyne (resp. presnejšie ešte jej predchodkyne) umiestniť a používať meradlo na odbočke studenej vody (keďže tu neexistuje žiaden právny predpis ukladajúci takú povinnosť) a ak tu došlo k nameraniu množstva spotrebovanej studenej vody určeným meradlom na vstupe do výmenníkovej stanice a k použitiu takto nameraného množstva pri spracovaní ročných vyúčtovaní (tvoriacich aj podklad nároku uplatneného žalobou a týkajúceho sa obdobia rokov 2000 až 2003 pri výslovnom konštatovaní o osadení bytových vodomerov v máji 2002), žalobkyňa koeficient (?) vypočítala správne. Opodstatnenosť pohľadávky žalobkyne „v podstate“ potvrdil aj znalec, dôvodil potom súd prvého stupňa, podľa ktorého pre konštatovanie na takomto základe dôvodnosti žaloby žalobkyni patril aj úrok z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby (ku dňu 1. júna 2003 13%). Rozhodnutie o trovách konania účastníkov odôvodnil právne len ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a trovami žalobkyne na súdnych poplatkoch 33,20 eur a právnej službe advokátky v sume 374,23 eur (aj s rozpisom jednotlivých položiek vyúčtovania trov zo strany advokátky), rozhodnutie o trovách konania štátu potom právne ust. § 148 ods. 1 O. s. p. a vecne výsledkom konania a trovami štátu na znalečnom. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný a navrhol ho zrejme zmeniť a žalobu zamietnuť (s na to nadväzujúcim uložením tzv. náhradovej povinnosti ako vo vzťahu k nemu - žalovanému, tak i vo vzťahu ku štátu žalobkyni). Popri namietaní viacerých nesprávností odôvodnenia rozsudku (vrátane tej označenej už vyššie a týkajúcej sa spôsobu rozhodnutia prvým rozsudkom v tejto veci) súdu prvého stupňa vytýkal predovšetkým neriadenie sa ním názorom vysloveným odvolacím súdom v jeho uznesení z 22. decembra 2006 a neopatrenie si ním (okresným súdom) tak ani tentoraz dostatku skutkových zistení spôsobilých vniesť do veci jasno. Netrvalo sa totiž na doložení aj vyúčtovania za obdobie predchádzajúce tomu tvoriacemu základ žaloby (predovšetkým za rok 1998, z ktorého polovicu žalovaný užíval byt v dome spravovanom dnes žalobkyňou v režime nájmu a druhú polovicu už ako vlastník), takže bolo aj vylúčené zabezpečenie znalcovi spoľahlivého východiskového bodu pre jeho závery. Znalec potom nevykonal viaceré prepočty (ponúknuté odvolaním), z ktorého dôvodu nesplnil dostatočne ani úlohu zadanú mu súdom, ktorý potom za svoje skutkové zistenia bez ďalšieho vzal tvrdenia žalobkyne. Správnym prepočtom (taktiež podsunutým odvolaním) potom bolo by treba dospieť k záveru, že je to naopak on (žalovaný a odvolateľ), na koho strane je právo žiadať preplatok (majúci byť zistený riadnym vyúčtovaním); v ďalšom sa potom odvolaním prakticky zotrvalo na námietkach uplatnených už odvolaním proti v poradí prvému rozsudku v tejto veci. Žalobkyňa odvolací návrh nepodala. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. celú vec, pretože žalovaný jednak výslovne odvolaním napadol všetky tri čiastkové výroky rozsudku, ktorými výlučne jemu boli uložené povinnosti a v prípade oboch tzv. náhradových výrokov rozsudku šlo o rozhodnutia závislé na rozhodnutí vo veci samej. Urobil tak pritom (podľa § 214 ods. 2 O. s. p.) bez pojednávania, keď tu predovšetkým so zreteľom k spôsobu vypravenia súdom prvého stupňa i jeho druhého rozhodnutia vo veci opäť nemohlo ísť o prípad potreby prejednania veci na pojednávaní (podľa odseku 1 tohto ustanovenia) a vonkoncom nie o prípad len verejného vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu v takejto veci. I tentoraz totiž najmä písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku bolo treba považovať za taký prejav postupu súdu odnímajúceho účastníkom možnosť konať pred súdom, pri ktorom zaoberanie sa vecou odvolacím súdom s konečnou platnosťou nebolo možné a navyše sa súd prvého stupňa znovu dopustil aj ďalšieho už raz mu vytknutého pochybenia predstavovaného tým, že neposúdil vec správne po právnej stránke tým, že pri svojom rozhodovaní nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a preto i v čase jeho druhého rozhodovania v takejto veci logicky muselo byť vylúčené, aby mohol byť náležite (dostatočne) zistený skutkový stav. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (v sporovom konaní žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odvolací súd už viackrát v minulosti vo veciach dotknutých obdobným problémom, ako aj v tejto konkrétnej veci poukázal na to, že vada konania vymedzená v druhom z vyššie citovaných ustanovení (a inak aj ďalšia vada podľa písmena g/ rovnakého ustanovenia O. s. p. spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom) je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces. Ide pritom o jedno zo základných práv, ktoré v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem tzv. procesných zákonov (rozumej zákony o konaní pred súdmi, najmä O. s. p., Trestný poriadok či zákon č.38/1993 Z. z. - skrátene zákon o konaní pred Ústavným súdom) zaručujú aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (a to v tomto prípade nie vo vzťahu k postupu súdu, ktorý predchádza napadnutému rozhodnutiu, ale vo vzťahu k samotnému rozhodnutiu majúcemu takto konanie skončiť) považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v občianskom súdnom konaní vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky potom vymedzuje ďalšie z vyššie citovaných ustanovení a to § 157 ods. 2 O. s. p. Korektným a tiež ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia nemožno dospieť k inému záveru, než k tomu, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami; resp. i prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon tiež len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve v konkrétnej veci zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi v rámci využitia prípadných riadnych alebo aj mimoriadnych opravných prostriedkov). Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto ustanovením. Podľa názoru odvolacieho súdu potom nielenže nemohlo byť žiadnej pochybnosti o tom, že i tentoraz napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v prejednávanej veci trpel zhora priblíženou vadou (hoci už jemu predchádzajúci prvší rozsudok bol o. i. zrušený aj pre nepreskúmateľnosť danú nedostatkom dôvodov, teda pre obdobu dnešnej vady podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. skôr, čiže do 31. augusta 2005 vrátane sa nachádzajúcu v písmene c/ rovnakého ustanovenia - v tejto súv. por. O. s. p. v znení pred účinnosťou zákona č. 341/2005 Z. z. a po takejto zmene), ale dokonca výsledkom snahy vyťažiť z obsahu odôvodnenia takéhoto druhého rozsudku jednoznačný a vecnými argumentami podložený názor okresného súdu (s ktorým by bolo možno buď sa stotožniť alebo naopak s ním nesúhlasiť) muselo byť to, že v poradí druhý rozsudok požiadavkám na riadne odôvodnené rozhodnutie súdu zodpovedal ešte menej, než rozsudok z 23. júna 2005. Súd prvého stupňa totiž opäť zotrval len pri všeobecnom (už roky mu zo strany odvolacieho súdu vytýkanom) výpočte dôkazov, z ktorých jednak vôbec nevyplývalo, ktorým konkrétnym dôkazom mala byť preukázaná ktorá konkrétna skutočnosť, okrem toho však i viaceré tvrdenia pojaté do odôvodnenia napadnutého rozsudku boli v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Z pravidla nepodloženia konkrétnych zistení konkrétnymi dôkazmi síce existovala výnimka u pomerne rozsiahlym spôsobom oboznamovaných výsledkov doplnenia dokazovania za pomoci znalca, práve tu to však zjavne bolo na úkor presvedčivosti, nakoľko sa tu súd prvého stupňa zjavne zamotal pri snahe obhájiť riešenie problému, ktorému buď sám dobre nerozumel, alebo ho nedokázal uspokojivým, presvedčivým a všeobecne zrozumiteľným spôsobom vysvetliť (takže skôr jediným udržateľným záverom z odôvodnenia rozsudku týkajúcim sa takéhoto dôkazu by mohlo byť, že takýto dôkaz vôbec použiteľným nebol). Rozpornosť tvrdení z odôvodnenia rozsudku s obsahom spisu sa potom týkala odvolania na len údajné opätovné vypočutie účastníkov (kde odhliadajúc od neobjasnenia spôsobu výsluchu žalobkyne, čiže právnickej osoby, problematizovaného tunajším súdom už v minulosti, zo žiadnej z oboch zápisníc okresného súdu o ním vykonaných tzv. vecných pojednávaniach po zrušení jeho skoršieho rozsudku 29. apríla 2009 a 10. novembra 2010 sa výsluch žiadneho zástupcu žalobkyne vyjmúc jej advokátku a ani výsluch žalovaného nepodáva). To platilo obdobne o súdom prvého stupňa s obľubou používanej, avšak nič nehovoriacej formulácii o oboznámení sa so všetkými listinnými podkladmi - pokúšajúcej sa i s inými časťami odôvodnenia (tu najmä s tými týkajúcimi sa pasáží venovaných koeficientom vo všetkých použitých významoch) výpočet vykonaných, resp. nevykonaných dôkazov a nimi preukázaných, resp. naopak nepreukázaných skutočností nahradiť len všeobecnými frázami majúcimi zastrieť realitu (ktorou bolo evidentné tápanie súdu v probléme). Napokon i poukaz na dodatky k znaleckému posudku (formulácia v množnom čísle) vnášal do sféry dôkazov a zistení majúcich byť nimi podložených nejasno, pretože tu najmä nebolo zrejmé, aké ďalšie dodatky či prinajmenšom jeden dodatok vyjmúc ten s priradeným č. 1 a evidovaný pod č. 7/2009 mal v tomto prípade súd prvého stupňa na mysli. Zjavne v dôsledku nevenovania obsahu odôvodnenia rozsudku buď absolútne žiadnej pozornosti alebo len pozornosti blížiacej sa (v matematickom vyjadrení) nule potom nemôže byť divu, že súdu prvého stupňa uniklo i to, že pokus tvrdiť bezchybnosť vyúčtovaní založených aj na okolnosti merania dodávok studenej vody vykazoval závažnú logickú trhlinu - predstavovanú tým, že ak sa požiadavka žalobkyne (či skôr jej právnej predchodkyne) mala týkať nedoplatkov z vyúčtovaní za roky 2000 - 2003 (čiže za štyri kalendárne roky počnúc tým prvým a končiac posledným) a argumentovalo sa tu osadením bytových vodomerov až v máji 2002 (teda až po uplynutí viac než polovice sledovaného obdobia), ostávalo nevysvetleným, o čo konkrétne (vynímajúc z toho výpočty a tvrdenia žalobkyne a jej predchodcov) mal byť opretý záver o správnosti vyúčtovaní (a takto aj súhrnnej zažalovanej pohľadávky). Pri praktickom spochybnení (súdom prvého stupňa) toho názoru znalca, podľa ktorého by úniky vody vzniknuté pred meraním na tzv. päte bytového domu správca bytového domu nemal prenášať na užívateľov bytov v dome, bola absencia uspokojivého vyporiadania sa s otázkou spoľahlivosti podkladov predložených žalujúcou stranou sporu i prejavom faktickej rezignácie okresného súdu na vystavanie sporového konania ako konania dôkazného, teda na to, že 1. tvrdenie jedného účastníka konania tým druhým popreté nemožno považovať za preukázané, ale naopak - teda za sporné a že 2. v súdnom konaní sa sporné skutočnosti dokazujú (s potrebou ich preukázania bezpečne, čiže spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti), teda že sa o nich len nerozpráva, poťažne nepíše. Celkom bez povšimnutia potom zjavne ostali i výhrady odvolacieho súdu (z jeho uznesenia sp. zn. 11Co/360/2005) týkajúce sa posudzovania prejednávanej veci už po prvý raz podľa ustanovení O. z. o nájomnom a súvisiacich úhradách spojených s užívaním bytov v takomto režime, hoci tu nemohlo byť prakticky žiadneho sporu o tom, že žalovaný je už od roku 1998 (teda už spred obdobia sledovaného žalobou) užívateľom príslušného bytu z titulu vlastníckeho práva k nemu. Práve z tohto dôvodu musela byť logicky opodstatnenou i požiadavka žalovaného na doplnenie dokazovania oboznámením sa s históriou jeho platobnej morálky (disciplíny vo vzťahu k platbám za byt) už v období bezprostredne predchádzajúcom tomu sledovanému žalobou (aby sa tak mohlo uspokojivo vysvetliť, či na strane tohto účastníka vôbec nedoplatok vznikol a ak áno, za aké obdobie a akým spôsobom, resp. akým spôsobom v takomto prípade v jednotlivých rokoch spadajúcich do obdobia sledovaného žalobou dochádzalo k pohybom v takomto nedoplatku - tu rozumej možnosť, pri ktorej by si správca prípadný preplatok z neskoršieho obdobia mohol i jednostranne ponechať na úhradu skoršieho nedoplatku, samozrejme však len za predpokladu existencie prvotného nedoplatku a pod.). Odstránenie odvolaním dôvodne naznačených medzier v skutkových zisteniach (reprezentujúcich obrazných „viac dier než nedier“) a nahradenie z podstaty veci nepoužiteľnej argumentácie súdu prvého stupňa po právnej stránke tou správnou by takto presahovalo rámec odvolacieho konania i nebyť nepreskúmateľnosti rozsudku pre nedostatočnú zrozumiteľnosť jeho odôvodnenia a tiež dostatok dôvodov spôsobilých presvedčiť o správnosti práve toho riešenia, ktoré súd prvého stupňa zvolil tentoraz. Vyplýva to z povahy odvolacieho konania ako len konania prieskumného, ktorému je vlastné nanajvýš časovo menej náročné doplnenie dokazovania potrebné na prijatie záveru, či so spôsobom riešenia nastoleného právneho problému súdom prvého stupňa možno súhlasiť, alebo je namieste prsný opak. To ale samozrejme nie je možné, ak by takto odvolací súd mal ešte nahrádzať de facto neexistujúcu argumentáciu súdu prvého stupňa, pretože práve toto by už prenášalo ťažisko riešenia sporu z prvostupňového do odvolacieho konania. I z dôvodu potreby zachovania účastníkom práva na riadny tzv. dvojinštančný proces (tam, kde ho procesné právo zaručuje) preto odvolaciemu súdu neostávalo iné, než napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ O. s. p. (podľa druhého písmena pre vadné právne posúdenie veci a nezameranie tým ani v pomaly už dekádu trvajúcom konaní dokazovania celkom na podstatu veci) zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Pre nutnosť rozhodnutia takto vo veci samej (napriek bagateľnosti požiadavky žalobkyne) musel rovnaký osud stihnúť aj obe závislé rozhodnutia pojaté do napadnutého rozsudku (rozhodnutia o náhrade trov konania i štátu, ktoré sú možnými až po ustálení výsledku konania a teda len v rámci konečného rozhodnutia - ktorého vydanie sa ale potrebou opätovného zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej oddialilo). Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa (a to teraz už naozaj dôsledne) riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, opätovne vec prejednať, v nadväznosti na usmerneniach v oboch uzneseniach odvolacieho súdu týkajúcich sa veci v potrebnom rozsahu doplniť i dokazovanie, pre prípad snahy v budúcnosti tvrdiť vykonanie dokazovania výsluchom účastníkov vypočuť priamo žalovaného a zvážiť, akým spôsobom a či bolo by možno takýto dôkaz vykonať u žalobkyne, výsledky celého konania aj podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až potom rozhodnúť o veci i o trovách konania vrátane trov všetkých doterajších odvolacích konaní (§ 224 ods. 3 O. s. p.). Vzhľadom k opakovanej nutnosti zrušenia rozsudku pre porušenie povinnosti riadne odôvodniť takéto rozhodnutie bude potom potrebné osobitnú pozornosť venovať práve tomuto aspektu postupu predchádzajúceho prípadnému ďalšiemu predloženiu veci odvolaciemu súdu (v budúcnosti). K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.