Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24CoP/50/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107200686 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2011:2107200686.4 Uznesenie Krajský súd v Trnave vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: H. W., nar. XX.X.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, bytom u matky, dieťa rodičov - matky: Q.. J. V., nar. XX.X.XXXX, bytom M. XXX, zastúpenej advokátom: JUDr. Juraj Gavalec, so sídlom T. Tekela 23, Trnava a otca: J.. C. W., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, W., zastúpeného advokátkou: JUDr. Ružena Bubenčíková, so sídlom Kollárova 8, Trnava, o určenie výživného, na odvolanie otca i matky mal. proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 30. mája 2011 č.k. 28P/2/2007-527, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil otcovi maloletého s účinnosťou od 1.7.2008 platiť na výživu maloletého H. výživné vo výške 250,- Eur do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky maloletého. Nedoplatok na výživnom za obdobie od 1.7.2008 do 30.5.2011 vo výške 3.500,- Eur uložil otcovi zaplatiť v splátkach po 50,- Eur mesačne spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok. Rozhodnutie odôvodnil právne použitím ust. § 62 ods. 1 a ods. 5 Zákona o rodine a vecne tým, že z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že súdom stanovená výška je primeranou vzhľadom na náklady ktoré matka s maloletým má, ako aj fyzickému veku maloletého a to i napriek tvrdeniu, že otec maloletého je naďalej nezamestnaný, nepoberajúci žiadnu podporu a v súčasnosti ho živí jeho manželka a tiež aj vzhľadom na to, že otec síce nehnuteľný majetok vlastní, ale nemôže s ním disponovať, pretože je zaťažený záložným právom. Súd mal za preukázané, že pracovný pomer otec so svojím posledným zamestnávateľom rozviazal dobrovoľne, pretože pracovný pomer bol rozviazaný okamžite pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny, čím sa otec dobrovoľne pripravil o výhodné zamestnanie, pričom jeho hrubý priemerný zárobok u tohto zamestnávateľa predstavoval 80.000,- Sk mesačne. Ďalej súd vychádzal pri určení výšky výživného z tvrdenia otca, že od 15.6.2011 bude znovu samostatne zárobkovo činnou osobou, teda bude mať dosť finančných prostriedkov na platenie výživného podľa rozhodnutia súdu. Ďalej zohľadnil, že od 1.7.2008 bolo otcovi predbežným opatrením uložené platiť na výživu maloletého 4.000,- Sk mesačne, ktorú povinnosť si otec doteraz plní, ale na druhej strane táto suma už zďaleka nepostačuje na úhradu nákladov dieťaťa. Súd otcovi výživné uložil platiť s účinnosťou od 1.7.2008 pretože dovtedy nebolo preukázané, že táto vyživovacia povinnosť bola zo strany otca plnená. Tvrdenia otca, že s matkou žil v spoločnej domácnosti a podieľal sa aj na nákladoch spojených s maloletým, bolo matkou spochybnené. Súd tak stanovil otcovi platiť výživné na maloletého od 1.7.2008 t.j. od právoplatnosti nariadenia predbežného opatrenia a preto mu vznikol do 30.5.2011 dlh vo výške 8.750,- Eur, z tejto sumy však odpočítal sumu 5.250,- Eur, ktorú sumu otec už zaplatil na základe predbežného opatrenia a preto otcovi zostáva zaplatiť dlh 3.500,- Eur, ktorý mu povolil zaplatiť v mesačných splátkach po 50,- Eur spolu s bežným výživným. Zdôraznil, že s pribúdajúcim vekom maloletého sa jeho potreby zvyšujú, ale otec doteraz maloletému kupoval darčeky, prispieval mu finančne na nákup oblečenia, školských potrieb a je s ním v pravidelnom styku. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu matka, ktorým navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a jej návrhu (matky), vyhovieť v plnom rozsahu. Vytýkala súdu prvého stupňa, že nerozhodol o jej celom návrhu na určenie výživného, čo už bolo vytknuté i v predchádzajúcich rozhodnutiach Krajského súdu. Výživné pre maloletého totiž žiada od 1.1.2006 a súd o výživnom rozhodol za obdobie od 1.7.2008. V predchádzajúcich rozsudkoch prvostupňového súdu sa doteraz objavovali dátumy určenia počiatku výživného aj od 1.7.2007, od 1.7.2010 a teraz pre zmenu je to od 1.7.2008. Tento dátum súd odôvodnil v napadnutom rozsudku tým, že do tohto dátumu nie je jednoznačne preukázané, že táto vyživovacia povinnosť otca bola celkom uhrádzaná a tým, že tento dátum určil podľa právoplatnosti uznesenia o predbežnom opatrení. Takémuto odôvodneniu nie je možné rozumieť, nemá základ v ustanoveniach Zákona o rodine a ani v skutočnostiach zistených dokazovaním a nedá sa pochopiť ani logickou úvahou. Otec dieťaťa predložil doklady o tom, že uhrádzal náklady na domácnosť, tieto náklady však neboli uhrádzané na domácnosť maloletého vo M. a predmety, ktoré sú na výpisoch uvedené neboli nikdy v domácnosti v ktorej žije maloletý. Od januára 2006 neuhradil otec výživné na maloletého vôbec. V dome vo M. nebýva už od roku 2007. V lete v roku 2007 býval v B. a od novembra 2007 býva v W. aj napriek tomu, že dom v W. nadobudol do vlastníctva až v auguste 2008. Už v správe z psychologického vyšetrenia zo dňa 14.4.2008 sa uvádza, že otec si dieťa berie do W. a tiež Vianoce 2007 tam strávil s dieťaťom, čiže minimálne v tomto období otec celkom preukázateľne býval mimo domu matky a teda nie od 1.7.2008. Uznáva, že zámky na dome vymenila v marci 2008, čiže od tohto času otec nemá prístup do jej bytu, preto logicky nemohol bývať v dome a nemohol prispievať na chod ich domácnosti už ani v tomto období. Otec dieťaťa od 28.3.2007 má kúpený dom v N. D. a teda je nezmysel tvrdiť, že dom v W. zaťažený záložným právom bol nútený kúpiť, lebo nemal kde bývať keď mu znemožnila vstup do domu. Okrem toho nie ona mu znemožnila bývať v dome vo M., ale bolo vydané predbežné opatrenie súdu o zákaze vstupu otca maloletého do domu. Ďalej namietala výšku stanoveného výživného 250,- Eur, a zdôvodnenie takejto výšky označila za zmätočné. Je nesporné, že otec maloletého ukončil dobrovoľne svoje posledné zamestnanie v obchodnej spoločnosti B.-E., s.r.o. a v poisťovni K., lebo pracovný pomer s ním bol skončený z jeho viny. Jeho príjmy v týchto spoločnostiach súd nebral do úvahy v rozpore s ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, hoci nie sú vôbec zanedbateľné. Otec maloletého vlastní rozsiahly nehnuteľný majetok a aj niekoľko motorových vozidiel. Tvrdenie, že otec dieťaťa nemôže s nehnuteľnosťami disponovať neobstojí, môže ich predať, môže z výťažku vyplatiť zvyšok úverov a stále bude mať z čoho platiť výživné. Okrem toho stavebný pozemok v V. R., ktorý na internete predával na 1,2 mil. Sk nie je zaťažený a tiež nie je zaťažený ani spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach, ktoré vlastní vo M.. Aj tieto nehnuteľnosti by mohol predať a platiť výživné a zároveň vyriešiť svoju situáciu, keď ho údajne živí manželka, čo je za situácie, keď sú splátky jeho úverov v mesačnej výške 3.000,- Eur, absurdným tvrdením. Odvolanie proti rozsudku podal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne aj otec maloletého s odôvodnením, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasí so závermi súdu z ktorých vychádzal pri rozhodovaní. Posledným jeho zamestnávateľom nebola spoločnosť K. poisťovňa, a.s., M. J. X., ale spoločnosť B.-E., s.r.o., kde dosahoval zárobok v rozmedzí od 525,10 do 538,38 Eur, pričom mu zamestnávateľ za mesiace január, február, marec a apríl 2010 mzdu nevyplatil. Pracovný pomer v tejto spoločnosti bol s ním rozviazaný výpoveďou z organizačných dôvodov. Súdu je známa skutočnosť, že proti spoločnosti K. poisťovňa, a.s. podal žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a o tomto spore nie je zatiaľ právoplatne rozhodnuté, teda konštatovanie prvostupňového súdu, že k rozviazaniu tohto pracovného pomeru došlo pričinením otca maloletého nie je ničím podložené. Ďalej namietal, že v rozsudku nie sú uvedené o aké náklady maloletého sa jedná, či sa jedná o bežné náklady alebo mimoriadne náklady. Tento dôvod je nepreskúmateľný a okrem toho súd nebral do úvahy, že aj matka je povinná podieľať sa na nákladoch spojených s výživou syna. Názor súdu, že otec bude mať dostatok finančných prostriedkov od 15.6.2011, keď bude samostatne zárobkovo činnou osobou, nemá podklad vo vykonanom dokazovaní. Je to predpoklad prvostupňového súdu, ktorý však nemusí byť správny. Byť samostatne zárobkovo činnou osobou neznamená automaticky zarábať veľa peňazí. Práve pri začatí podnikania sú iba náklady. Pre začatie podnikania mal dostať príspevok od štátu 2.500,- Eur, ktorú čiastku však ku dňu spísania odvolania neobdržal, ak ju aj obdrží, je viazaná výlučne na náklady spojené so začatím podnikania, ktoré musí riadne vydokladovať. Súd ďalej nevzal do úvahy skutočnosť, že má vyživovaciu povinnosť aj voči synovi z predchádzajúceho manželstva A. W., na výživu ktorého prispieva sumou 116,- Eur mesačne. Ďalej konštatoval, že aj napriek vykonanému rozsiahlemu dokazovaniu ohľadne jeho majetku, súd nevykonal dostatočne dokazovanie na majetok matky maloletého. Navrhol vykonať dopyt, v ktorých bankách má matka založené účty, ktorý dôkaz súd nevykonal. Z vykonaného dokazovania je v súčasnosti preukázané, že nemá možnosť platiť výživné v súdom stanovenej výške, pretože do 14.6.2011 bol nezamestnaný a od 15.6.2011 začal prevádzkovať živnosť. Nie z jeho viny bol s ním rozviazaný pracovný pomer u posledného zamestnávateľa B.-E., s.r.o. a ani u predchádzajúceho zamestnávateľa K. poisťovňa, a.s.. N. ktoré vlastní, sú zaťažené dlžobami a záložnými právami, hnuteľné veci vlastní v zanedbateľnej hodnote. Mesačne musí splácať splátky úverov na ktoré si musí brať pôžičky od rodiny. Preto zastáva názor, že je povinný platiť iba výživné vo výške podľa s ust. § 62 ods. 3 Zákona o rodine. Kolízny opatrovník vo veci odvolanie nepodal. Podal písomné vyjadrenie s tým, že odporučil, aby sa súd podrobne zaoberal príjmami otca, ktoré dosahoval u jednotlivých zamestnávateľov, ako aj obdobím, keď bol v evidencii uchádzačov o zamestnanie a v zmysle tohto dokazovania rozhodol o výživnom s účinnosťou od 1.1.2006, tak ako to požadovala matka. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenými osobami - účastníkmi konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v celom napadnutom rozsahu (§ 212 ods. 2 písm. a) v spojení s § 81 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p), dospel k záveru, že je potrebné napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd už v predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach zo dňa 8.12.2009, č.k. 24CoP/59/2009-346 a zo dňa 3. novembra 2010 č.k. 24CoP/569/2010-440 vyslovil právny názor s odkazom na príslušné ustanovenia Zákona o rodine a uviedol pokyny, týkajúce sa ďalšieho postupu súdu prvého stupňa pred rozhodnutím o výživnom i ktoré dôkazy má súd prvého stupňa vykonať. Opakovaná argumentácia matky, že súd prvého stupňa aj napriek viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu sa týmto neriadil, je dôvodná a je potrebné prisvedčiť i tej námietke, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť na základe akých dôkazov súd dospel k záveru, že otec je schopný platiť súdom určené výživné, z čoho vyvodil rozsah jeho možností a schopností, ako posúdil majetkové pomery otca aj matky a prečo stanovil výživné práve od 1.7.2008. Podľa právoplatného rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 26.6.2009, č.k. 28P/2/2007-302 bol maloletý H. zverený do osobnej starostlivosti matky, ktorá bude maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok. Ďalším rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 3.11.2010, č.k 28P/2/2007-414 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 3. novembra 2010 č.k. 24CoP/59/2010-440 bol upravený styk otca s maloletým. Predmetom konania tak zostalo určenie výživného zo strany otca, ktoré matka žiada návrhom podaným na súd 10.1.2007 priznať s účinnosťou od 1.1.2006 v sume 497,90 Eur (15.000,- Sk) mesačne. Podľa § 62 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné sami sa živiť. Obaja rodičia pritom prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý z rodičov bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti pritom súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine). V zmysle § 76 ods. 1 Zákona o rodine výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu. Podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté deti možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. V zmysle § 120 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 81 ods. 1 O.s.p. v danom konaní, je pritom súd povinný z vlastnej iniciatívy vykonať dôkazy na zistenie skutkového stavu i keď ich účastníci navrhli a podľa ods. 3 si súd ani nemôže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Z vyššie citovaných ustanovení zákona vyplýva, že konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktormi jednak na strane výživou oprávneného, jednak na strane povinného. Na strane oprávneného dieťaťa je potrebné skúmať jeho skutočné odôvodnené potreby s ohľadom na zákonnú mieru povinnosti rodiča, ktorá je daná tým, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Oprávnené potreby pritom nezahŕňajú iba stravovanie, ale sú dané širšie jednak potrebami bytovými, odevnými, zdravotnými, kultúrnymi a závisia predovšetkým od veku, zdravotného stavu, schopností živiť sa sám, schopností starať sa o seba a podobne. Medzi odôvodnené potreby nepatria len pravidelné mesačné výdavky, ale aj náhodné výdavky, ktoré napríklad súvisia so zdravotným stavom oprávneného ako sú napr. liečebné náklady. Súd na ne musí pri určovaní výživného prihliadnuť. Na strane oprávneného sa tiež skúmajú jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery, existencia a počet iných osôb povinných poskytovať výživu a ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery, počet nimi vyživovaných osôb a výška takéhoto výživného, ako i vyživovaciu povinnosť iných povinných voči týmto osobám. Na strane povinného rodiča je nevyhnutné prihliadnuť na okruh osôb, ktoré sú povinné poskytovať výživné dieťaťu a výšku a spôsob už poskytovaných plnení, kde je potrebné zohľadniť tiež starostlivosť o dieťa a jeho domácnosť. Na strane povinného sa prihliada tiež najmä na jeho schopnosti, teda faktické príjmy, ale i na jeho možnosti teda na to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosť, zručnosti, pracovné skúsenosti i situáciu na trhu práce. Okrem toho je potrebné vždy vyhodnotiť i majetkové pomery oboch povinných rodičov. Táto kategória zahŕňa jednak majetok rodičov a jednak ich životný štandard, ktorým sa navonok prezentujú. Okrem uvedeného na strane povinného rodiča je vždy potrebné prihliadnuť k počtu, druhu, výške a dôvodnosti iných vyživovacích povinností a zároveň na okruh osôb, ktoré sú povinné týmto oprávneným poskytovať výživné, ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Súd je povinný prihliadať tiež na zárobkové možnosti povinných rodičov podľa príjmov z obdobia pred zmenou zamestnania vtedy, ak sa preukáže, že to bol rodič, ktorý sa vzdal bez vážneho dôvodu výhodnejšieho zamestnania alebo zárobku. V takom prípade je súd povinný skúmať dôvody, ktoré ho viedli k strate na príjmoch alebo majetku. Odvolací súd znovu zdôrazňuje, že súd prvého stupňa sa musí dôsledne riadiť vyššie citovanými ustanoveniami a základnými zásadami pri určovaní výživného a že je viazaný, právnym názorom odvolacieho súdu. V odvolaniach oboch rodičov obsiahnuté argumenty týkajúce sa postupu súdu a zdôvodnenia napadnutého rozsudku sú v podstate dôvodné. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy (aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru), je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m. I. ÚS 62/1997, II. ÚS 26/1996). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe), fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/1998). Z judikatúry tiež vyplýva, že ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 Ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994). Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/1994). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/2008). Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup, nie však samotné rozhodovanie. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. V zmysle opakovaných záverov Ústavného súdu SR každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Odňatím možnosti konať pred súdom sa pritom rozumie taký postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesným práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd musí pritom dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé, teda musí vysvetliť dôvody, na ktorých je založené jeho rozhodnutie. Porovnajúc odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa s vyššie uvedeným je zrejmé, že prvostupňový súd sa naznačenými kritériami dôsledne neriadil. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je možné zistiť základné skutočnosti, ktoré sú nevyhnutným predpokladom pre spravodlivé rozhodnutie vo veci a následne pre odôvodnenie rozhodnutia v zmysle cit. § 157 ods. 2 O.s.p. Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa zároveň i bráni odvolaciemu súdu rozhodnutie riadne preskúmať. Keďže prvostupňový súd svojím rozhodnutím znovu odoprel právo účastníkom na odôvodnenie rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O.s.p., odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd poukazuje na to, že úvodná časť preskúmavaného rozhodnutia obsahuje len citáciu predchádzajúcich rozhodnutí a ich častí a popis vykonaného dokazovania. Súd sa v odôvodnení dopustil zrejmého pochybenia, ktoré do odôvodnenia rozhodnutia vnáša zmätočnosť a neprehľadnosť, keď na str. 6-9 rozhodnutia je znovu vložená a prekopírovaná časť odôvodnenia rozhodnutia, ktorá je už obsiahnutá na str. 3-6 tzn., že táto časť je uvedená duplicitne. Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude po zabezpečení si podkladov pre riadne odôvodnenie rozhodnutia prípadným doplnením dokazovania vo vyššie naznačenom smere, dôkazy vykonať a tieto riadne v súlade s 132 a nasl. O.s.p. vyhodnotiť. Pri svojom novom rozhodnutí sa musí zamerať predovšetkým na ustálenie od kedy je otec povinný platiť matke na maloletého výživné a rozhodnutie v tomto smere riadne a presvedčivo odôvodniť. Až po ustálení času odkedy má otec povinnosť zaplatiť matke výživné musí zamerať svoje hodnotenie na pomery oboch rodičov za celé rozhodné obdobie tzn. od začiatku určenia výživného až do času rozhodnutia. Pri oboch rodičoch je povinnosťou súdu zhodnotiť výšku ich zárobkov za celé rozhodné obdobie a posúdiť ich majetkové pomery, rozsah ich prípadných ďalších vyživovacích povinností a po posúdení odôvodnených potrieb a nákladov (bežných i mimoriadnych) maloletého, určiť výživné od otca. U otca maloletého je nutné zistiť jednoznačne u ktorého zamestnávateľa za posudzované obdobie pracoval, aký príjem dosahoval, za akých okolností a z akých dôvodov bol ukončený jeho pracovný pomer, overiť si tvrdenie otca o vedení pracovnoprávneho sporu na súde, či medzičasom nebolo vo veci rozhodnuté, ak áno, akým spôsobom a takto zistené skutočnosti vyhodnotiť v zmysle § 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine. Súd musí tiež vyhodnotiť obdobie od kedy dokedy bol otec nezamestnaný, či bol evidovaný na úrade práce, ak nie prečo a aký mal vtedy príjem, či otec má ďalšiu vyživovacou povinnosť a na preukázanie jej výšky zadovážiť príslušný rozsudok o určení výživného, opätovne sa zaoberať od kedy je otec ženatý, zadovážiť si jeho sobášny list, zistiť či je jeho manželka zamestnaná, aký je jej príjem, či má vyživovacie povinnosti a posúdiť celkovo i jeho majetkove pomery. Súd musí tiež zistiť a zohľadniť celkovú životnú úroveň otca. Obdobne súd musí posúdiť i zárobkove schopnosti, možnosti a majetkove pomery i životnú úroveň matky maloletého a zohľadniť rozsah jej vyživovacej povinnosti a jej osobnú starostlivosť o dieťa. Po ustálení výšky primeraného výživného potom je úlohou súdu určiť preskúmateľným výpočtom nedoplatok na výživnom tak, že z z celého výživného majúceho sa zaplatiť treba odpočítať preukázané platby otca v rozhodnom období. Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že výživné sa v rozhodnutí vo veci samej určuje i za obdobie účinnosti predbežného opatrenia, ktorým súd určil otcovi platiť výživné na maloletého v nevyhnutnej miere a platby otca zaplatené podľa uznesenia o nariadení predbežného opatrenia sa započítajú v prospech otca, ako platby pred rozhodnutím súdu vo veci samej. Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, potom musí byť logickým a právnym vyústením dovtedajšieho priebehu a výsledkov konania a pri jeho vydaní (vyhlásení a vyhotovení), musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku, preto je samozrejmou povinnosťou súdu po opätovnom rozhodnutí, rozhodnutie v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. s náležitou pozornosťou a dôslednosťou odôvodniť. Súd sa pritom musí vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami účastníkov vznesenými v priebehu konania. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.