Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/94/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010201824 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:1010201824.1 Rozhodnutie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: JUDr. Dušan Pohovej, správca konkurznej podstaty úpadkyne „TAZ, a.s., v likvidácii, Coburgova 84, 917 48 Trnava, IČO: 36227803", Bratislava, Námestie Slobody 10, zast. advokátom: JUDr. Juraj Gajdošík, Bratislava, Košická 52, proti žalovanému: C. H., nar. XX. S. XXXX, bytom U., J. G. XXXX/XX, o 397,70 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 9. marca 2011 č. k. 37C/186/2010 - 184 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca na žalovanom domáhal zaplatenia 397,70 eur s poplatkom z omeškania vo výške 2,5 promile denne zo sumy 79,54 eur od 6. decembra 2008 a vo výške 1 promile denne z identických čiastkových súm vždy od 6. dňa každého ďalšieho mesiaca počnúc januárom a končiac aprílom 2009 do zaplatenia (okrem náhrady trov konania), ako nájomného za byt obývaný žalovaným (ďalej tiež len „byt žalovaného“), ktorý žalobca zaradil do súpisu majetku podstaty ním spravovanej úpadkyne (TAZ a.s. v likvidácii, t. č. v konkurze). Žalovanému potom nepriznal náhradu trov konania. Právne takéto rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 123 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. z.“), § 120 ods. 1 vety prvej a § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“) a § 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (i toho v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „ZKV“), vecne potom tak, že žalobe nebolo možné vyhovieť, ak žalobca nepreukázal svoju vecnú (tzv. aktívnu) legitimáciu na vymáhanie žalovanej sumy (predstavujúcej dlžné nájomné za obdobie od novembra 2008 do marca 2009), keďže účtovať a následne vymáhať nezaplatené platby nájomného má právo iba vlastník bytu (príp. jeho správca alebo osoba, na ktorú také oprávnenie prešlo z iného dôvodu) a žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že bol v predmetnom období vlastníkom bytu žalovaného, resp. inou oprávnenou osobou zhora a že tak mohol s bytom žalovaného disponovať a vykonávať práva takéhoto bytu sa týkajúce (medzi ktoré nepochybne patrí aj právo na nájomné). Byt žalovaného bol spísaný do súpisu majetku podstaty úpadkyne, ktorej správcom je žalobca, okrem neho však i Mgr. Ing. Pavlom Korytárom ako správcom konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, š.p. v likvidácii (ďalej tiež len „TAZ š.p.“) a hoci žalobca tak urobil ako prvý v poradí, medzi oboma správcami prebieha pomerne neprehľadné množstvo sporov týkajúcich sa vecí patriacich do podstaty toho - ktorého správcu a tiež iných medzi nimi sporných otázok, dosiaľ však existuje jediné právoplatné rozhodnutie (z konania vedeného pred Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 44Cbi/6/2007, v ktorom došlo k zamietnutiu žaloby žalobcu totožného s tým z prejednávanej veci, podanej proti Mgr. Ing. Pavlovi Korytárovi a sledujúcej vylúčenie viacerých vecí vrátane domu s bytom žalovaného zo súpisu vykonaného správcom TAZ š.p., ďalej tiež „vylučovací spor“). Také rozhodnutie ani konajúci súd nemal dôvod neakceptovať, pričom logickým výkladom i s využitím analógie nešlo podľa neho (súdu prvého stupňa v prejednávanej veci) dospieť k inému záveru, než k tomu, že ak bola zamietnutá žaloba na vylúčenie vecí (vrátane bytu žalovaného) z konkurznej podstaty úpadcu TAZ š.p., nemôže byť v budúcnosti ohľadom v podstate rovnakej otázky (položenej na rozhodnutie inému súdu „v opačnom garde“, t.j. o vylúčení vecí z konkurznej podstaty úpadkyne reprezentovanej žalobcom) rozhodnuté zásadne odlišne. Z toho potom súdu prvého stupňa vyplynulo, že vlastníctvo k predmetnému bytu svedčí správcovi konkurznej podstaty úpadcu TAZ š.p. a nie žalobcovi (keď inak ešte pred začatím konania v prejednávanej veci došlo k prevodu vlastníckeho práva na spoločnosť s ručením obmedzeným skoršieho obchodného mena IUS EST ARS BONI ET AEQUI a neskoršieho TAZ - správa a predaj bytov nájomcom, ktorá rovnako ešte pred začatím konania v tejto veci byt žalovaného previedla do vlastníctva takéhoto žalovaného a jeho manželky), zvlášť ak žalobca neprodukoval žiadne dôkazy na opak. V časti trov konania potom rozsudok bol odôvodnený právne len paušálnym odkazom na ust. § 151 ods. 1 O. s. p. a vecne plným úspechom žalovaného, ktorému v spore trovy nevznikli, resp. o ich náhradu nepožiadal. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie len žalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie (a prizná mu tiež náhradu trov konania). Mal za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádza i z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na skutočnosť, že on (žalobca a odvolateľ) už 8. júna 2000 vykonal súpis majetku patriaceho do podstaty úpadkyne, ktorej je správcom, pričom do súpisu zaradil tiež byt žalovaného. Ten užíval žalovaný na základe Dohody o odovzdaní a prevzatí bytu, až do októbra 2008 si riadne plnil aj povinnosti vyplývajúce mu z nájmu bytu a nájomný vzťah medzi účastníkmi založený uvedenou dohodou nespochybňoval. Žalobca nesúhlasí s tvrdením súdu, že otázka oprávnenosti zaradenia predmetných vecí do konkurznej podstaty nemôže byť v zásade iným súdom (v inom konaní) posúdená odlišne ako vo vylučovacom spore a preto logický výklad s použitím analógie, za pomoci ktorého dospel súd prvého stupňa k záveru o vlastníckom práve k bytu žalovaného (rozumej v rozhodnom čase - pozn. odvolacieho súdu) na strane Mgr. Ing. Korytára, považuje za nesprávny. Vo vylučovacom spore nebola definitívne vyriešená otázka vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet sporu oboch správcov (teda ani k bytu žalovaného), keďže vo výroku rozhodnutia z takého konania (rozsudku zamietajúceho žalobu) súd autoritatívne ustálil len to, že nevylučuje veci (vrátane bytu žalovaného) z konkurznej podstaty úpadcu TAZ š.p. a nie aj to, že vlastníkom takýchto vecí v predmetnom období (do vydania takéhoto rozhodnutia) bol niekto iný ako žalobca. Podstatou oprávnenia podľa § 14 písm. a/ ZKV je o. i. oprávnenie správcu vec držať, užívať a požívať jej plody a úžitky (napr. ju prenajímať a inkasovať nájomné) a to bez ohľadu nato, či je úpadca vlastníkom predmetnej veci a to až do doby, pokiaľ nebude právoplatne rozhodnuté o vylúčení predmetnej veci z konkurznej podstaty úpadcu. V prípade súpisu majetku podstaty úpadcu TAZ, a. s. v likvidácii potom dosiaľ nebolo rozhodnuté o vylúčení vecí zo súpisu podstaty a oprávnenie nakladať s majetkom podstaty (teda aj s bytom žalovaného) preto svedčí žalobcovi. Ak byt bol zaradený aj do súpisu majetku podstaty úpadcu TAZ š.p., avšak žalobca tak urobil skôr, práva a povinnosti spojené so súpisom majetku do konkurznej podstaty majú svedčiť jemu (žalobcovi, odvolávajúcemu sa v tomto smere i na obsah odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 29. januára 2009 sp zn. 1CoKR/17/2008). Napokon poukázal tiež na to, že jednou z nosných zásad právnej úpravy katastra nehnuteľností je zásada materiálnej publicity, podľa ktorej údaje katastra obsiahnuté v § 7 zákona č. 162/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení (katastrálneho zákona - pozn. odvolacieho súdu), teda údaje o právach k nehnuteľnostiam, vlastníkoch nehnuteľností, o iných oprávnených z práv k nehnuteľnostiam a údaje o skutočnostiach súvisiacich s právami k nehnuteľnostiam nemajú absolútny charakter, hodnovernosť a tým aj záväznosť údajov katastra je založená na vyvrátiteľnej domnienke a do marca 2009 bol ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností vedený on (žalobca). Preto je názoru, že žalovaný si nesplnil povinnosti nájomcu, plynúce mu z Dohody o odovzdaní a prevzatí bytu a príslušného ustanovenia O. z. a je namieste, aby mu tieto povinnosti boli uložené súdom. Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť pre názor o jeho vecnej správnosti, ako aj preto, že v konaní dostatočne preukázal zaplatenie nájomného za obdobie sledované žalobou Mgr. Ing. Pavlovi Korytárovi. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobcu celú vec (pretože okrem napadnutia odvolaním rozsudku súdu prvého stupňa ako celku výrok rozsudku o trovách konania mal povahu rozhodnutia závislého na rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nebol tu ani žiaden dôležitý verejný záujem vyžadujúci si prejednanie veci odvolacím súdom na pojednávaní) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba považovať za vecne správny a odvolaniu žalobcu tak nemožno priznať ani čiastočný vecný úspech. Predovšetkým sa žiada uviesť, že tu (navzdory presne opačnému názoru odvolateľa) nebol dôvod, pre ktorý by sa odvolací súd nemal stotožniť s argumentáciou súdu prvého stupňa (pojatou týmto do odôvodnenia napadnutého rozsudku a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia, čím treba rozumieť najmä záver o tom, že žalobca nebol v predmetnej veci aktívne vecne legitimovaný). Pre správnosť takýchto dôvodov i pre ich podanie objektívne zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom (ktorou objektívnou presvedčivosťou samozrejme nie je ambícia presvedčiť absolútne kohokoľvek, teda i niekoho subjektívne presvedčeného o svojej pravde bez ohľadu na akékoľvek možné vysvetlenia) by tak odvolaciemu súdu zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa a odvolanie sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko však aktuálna právna úprava odvolacieho konania umožňuje účastníkovi nespokojnému s rozhodnutím súdu prvého stupňa celkom logicky polemizovať s dôvodmi takéhoto rozhodnutia v odvolaní proti nemu (a práve tam takto poskytnúť i iný pohľad na vec), tým je daná aj nevyhnutnosť vyporiadania sa odvolacieho súdu prakticky v každej ním prejednávanej veci aj s námietkami odvolateľa z jeho odvolania (tu bez ohľadu na to, či ide aj o vecnú polemiku s názormi súdu prvého stupňa z jeho rozhodnutia, alebo len o zotrvávanie na vlastných stanoviskách a ich opätovné podsúvanie ďalšími podaniami). Z tohto dôvodu a i pre celkovú úplnosť sa potom odvolaciemu súdu javí potrebné uviesť, resp. čiastočne iba zopakovať (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte nasledovné : Už v rámci skoršieho prejednávania iných druhovo totožných vecí toho istého žalobcu (hoc aj skôr pri zaoberaní sa len procesnou otázkou prípustnosti vedľajšieho účastníctva Mgr. Ing. Pavla Korytára v konaniach vedených žalobcom z prejednávanej veci proti nájomcom bytov v domoch, o oprávnenosť zaradenia ktorých do súpisu majetku jednotlivých úpadcov sa títo sporia, resp. sporili) tunajší odvolací súd získal vedomosť (§ 121 O. s. p.) o tom, že žalobca ako správca konkurznej podstaty úpadkyne „TAZ, a.s. v likvidácii, Trnava, Coburgova 84“ (na ktorú bol konkurz vyhlásený uznesením Krajského súdu v Bratislave z 21. decembra 1999 sp. zn. 3K 105/99) zahrnul do súpisu majetku patriaceho do podstaty (o. i.) aj byt žalovaného (resp. presnejšie celý obytný dom, v ktorom sa taký byt nachádza). Neskôr Okresný súd Trnava v konaní jeho sp. zn. 25K/2/2007 (v konkurznej veci úpadcu TAZ š.p., ktorého správcom je Mgr. Ing. Pavol Korytár) nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal žalobcovi z prejednávanej veci (JUDr. Pohovejovi) nakladať aj s obytným domom súp. č. XXXX na parcele č. 5671/71, tvoriacim predmet zápisu na LV č. XXXX pre obec a katastrálne územie U., pričom Krajský súd v Bratislave (ako súd odvolací) takéto uznesenie práve na základe odvolania JUDr. Pohoveja svojim uznesením z 29. januára 2009 sp. zn. 1CoKR/17/2008 zmenil a návrh na predbežné opatrenie zamietol. V odôvodnení takého (zmeňujúceho) uznesenia sa nachádza ako záver o právach k veci zaradenej do súpisu na strane toho správcu, ktorý vec do súpisu zahrnul ako prvý (ktorým prvým správcom v rovine sporu žalobcu a Mgr. Ing. Pavla Korytára bol žalobca) a to až do rozhodnutia o excindačnej (vylučovacej) žalobe, tak aj názor, podľa ktorého Okresný súd Trnava excindačnú žalobu žalobcu voči Mgr. Ing. Pavlovi Korytárovi (ktorou bol začatý vylučovací spor) nemal prejednávať, nakoľko tomu mala brániť prekážka skôr začatého konania o tej istej veci. Tú má predstavovať konanie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 68Cbi/10/2000, i keď v takomto prípade s postavením účastníkov v tzv. opačnom garde a prebiehajúce na základe žaloby sledujúcej vylúčenie vecí (rozumej i domu s bytom žalovaného) zo súpisu podstaty vykonaného žalobcom, kde však konanie má byť prerušené do skončenia konania Okresného súdu Trnava sp. zn. 13C 279/99 (o určenie vlastníckeho práva k majetku pojatému do súpisu žalobcom). Aj v čase vydania vyššie označeného (resp. i priblíženého) uznesenia Krajského súdu v Bratislave v konkurznej veci však napokon bolo známe (i tomuto súdu), že excindačnú žalobu žalobcu Okresný súd Trnava už rozsudkom z 26. marca 2008 č. k. 44Cbi/6/2007-653 zamietol a takýto jeho rozsudok na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave rozsudkom z 23. septembra 2008 č. k. 21CoKr/4/2008-767 potvrdil; pričom neskôr ani Najvyšší súd Slovenskej republiky pre snahu žalobcu zvrátiť takýto pre neho nepriaznivý výsledok konania pred nižšími súdmi nenašiel pochopenie (keď uznesením z 18. februára 2010 sp. zn. 6Obdo/38/2009 dovolania žalobcu i obchodnej spoločnosti M Y K A spol. r.o. Žilina ako vedľajšej účastníčky na jeho strane odmietol). Ak ale takto žalobca neuspel s námietkou neoprávnenosti pojatia domu s bytom žalovaného do súpisu majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu reprezentovaného Mgr. Ing. Pavlom Korytárom (ďalej len „druhý správca“), v skutočnosti tým bola konštatovaná existencia práva uplatňovaného žalobcom na strane druhého správcu. Tu sa totiž muselo vychádzať nielen z ďalšej skutočnosti známej tunajšiemu súdu z jeho rozhodovacej činnosti (teda bez potreby vykonávania na ňu osobitného dokazovania, opäť por. § 121 O. s. p.) a síce, že excindačná žaloba žalobcu nebola zamietnutá len z formálnych, ale i z vecných dôvodov (o čom sa možno pomerne jednoducho presvedčiť i oboznámením sa s príslušným rozsudkom súdu prvého stupňa z vylučovacieho sporu, nachádzajúcim sa na č. l. 45 - 57 spisu v prejednávanej veci); ale tiež z toho, že treba považovať za prakticky vylúčené, aby s rovnakým výsledkom mohlo skončiť aj dosiaľ neskončené konanie o ďalšej excindačnej žalobe vedené na žalujúcej strane druhým správcom (teda že by tu mohla existovať situácia, v ktorej by sa jednou i druhou takouto žalobou domáhala rozhodnutia osoba bez právneho vzťahu k veci a právo k veci zaradenej do súpisu by tak malo patriť celkom inej - z pohľadu žalobcu a aj druhého správcu tretej osobe). I pri vyjdení z úvahy Krajského súdu v Bratislave o existencii práva k veci po jej zaradení do súpisu v poradí prvým správcom na strane takejto osoby a to až do rozhodnutia o excindačnej žalobe potom význam aj v tejto konkrétnej veci malo, že tu k uplatneniu práva na zaplatenie nájomného práve za obdobie predchádzajúce zamietnutiu žaloby vo vylučovacom spore došlo až po rozhodnutí o takejto žalobe spôsobom vyznievajúcim v neprospech žalobcu (keďže konanie v prejednávanej veci začalo až 13. októbra 2010, teda s odstupom viac než dvoch rokov po rozhodnutí Krajského súdu v Trnave ako súdu odvolacieho vo vylučovacom spore, čiže vo veci jeho sp. zn. 21CoKR/4/2008 a tiež viac než pol roka po odmietnutí dovolaní žalobcu i vedľajšej účastníčky na jeho strane Najvyšším súdom SR). Pretože sa tak stalo v situácii, v ktorej platby vymáhané žalobcom už žalovaný (v pozícii nájomcu bytu) zaplatil druhému správcovi a otázkou podržania si práva odvodzovaného od prvšieho súpisu veci aj po ustálení neoprávnenosti takéhoto súpisu sa doteraz žiaden súd nezaoberal; nebol dôvod ustupovať ani od toho v minulosti tunajším súdom vysloveného záveru, že vyriešenie tejto otázky prislúchalo okrem konania o určenie vlastníckeho práva (spomenutého vyššie a dosiaľ preukázateľne neskončeného) aj konaniu v prejednávanej veci a iným jemu obdobným konaniam s druhovo totožným predmetom - v ktorých pred rozhodnutím o práve na žalobou požadované plnenie a to až do právoplatnosti vecného rozhodnutia o tzv. vlastníckej žalobe (pokiaľ k takému rozhodnutiu pravda dôjde), si je nutné vyriešiť a zodpovedať predbežnú otázku, komu v rozhodnom období (v čase, za ktorý sa požaduje zaplatenie nájomného) prislúchalo postavenie vlastníka, resp. prenajímateľa bytu žalovaného. Takouto otázkou sa súd prvého stupňa zaoberal a poskytol na ňu tiež odpoveď, ktorú i podľa tunajšieho odvolacieho súdu treba považovať za korektnú. Pominúc možnosť existencie vlastníckeho práva a naň naviazaných oprávnení k bytu žalovaného na strane tretej osoby (odchylnej od žalobcu aj druhého správcu, či celkom presne od oboch úpadcov reprezentovaných ich správcami) totiž zamietnutie excindačnej žaloby jedného správcu je praktickým svedectvom oprávnenosti zaradenia veci do súpisu správcom druhým. Neúspech snahy jedného zo správcov docieliť vylúčenie veci zo súpisu vykonaného jeho konkurentom má tak aj druhú stranu obraznej mince, ktorou je (pri zamietnutí excindačnej žaloby i pre jej vecnú neopodstatnenosť) záver o neexistencii žalobou tvrdeného práva na strane neúspešného žalobcu spojený s vyvrátením spoľahlivosti podkladov majúcich nasvedčovať opaku - vrátane prípadného zápisu v katastri (tu por. i §§ 67 a 78 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších zmien a doplnení, ako i § 7 katastrálneho zákona). Práve taký výsledok konania vo vylučovacom spore bol tým, čo spôsobovalo, že na zaradenie bytu žalovaného do súpisu druhým správcom bolo treba nazerať ako na oprávnené. I ak by potom mala nastať inak celkom výnimočná situácia sporenia sa správcov, z ktorých žiaden by so žalobou o vylúčenie veci zo súpisu podstaty vykonaného jeho konkurentom nemal uspieť (pre existenciu práva tretej osoby vyjadriteľnú i ľudovým „kde sa dvaja bijú, tretí víťazí“), usudzovať na ňu by šlo len v prípade zamietnutia i druhej excindačnej žaloby (tej z konania Krajského súdu v Bratislave jeho sp. zn. 68Cbi/10/00). Pretože ale tu o takýto prípad nešlo (o excindačnej žalobe správcu TAZ š.p., nasmerovanej proti žalobcovi z prejednávanej veci ešte rozhodnuté nebolo), za osobu disponujúcu všetkými atribútmi vlastníckeho práva k bytu žalovaného musel byť považovaný úpadca reprezentovaný druhým správcom (TAZ š.p.), resp. takýto správca (Mgr. Ing. Pavol Korytár). Nakoľko potom aj rozhodnutie súdu vyporiadavajúce sa so žalobou o vylúčenie veci zo súpisu (v rámci konkurzu) má len deklaratórny charakter, teda povahu rozhodnutia iba konštatujúceho existenciu práva žalobcu k veci vylučujúceho oprávnenosť jej zaradenia do súpisu vykonaného žalovaným či naopak neexistenciu takého práva spojenú so záverom o oprávnenosti súpisu, nie je tu prakticky žiaden priestor pre argumentáciu, podľa ktorej by v čase predchádzajúcom rozhodnutiu o excindačnej žalobe mal byť právny stav iný (v takomto čase totiž môže panovať nanajvýš neistota o tom, na koho strane je právo, ktorej odstráneniu slúžia práve žaloby popierajúce oprávnenosť zahrnutia konkrétnych vecí či majetkových hodnôt do súpisu). Ak by napokon už uvedené vyššie aj nemalo platiť v čase, v ktorom by za riadneho chodu vecí a nebyť oboch konkurzných konaní, ako aj sporu správcov, mal žalovaný plniť, rozhodujúcim z pohľadu úspechu požiadavky nastolenej žalobou v prejednávanej veci muselo byť, že skorší stav právnej neistoty o tom, komu prislúcha status veriteľa pohľadávky na nájomné, bol odstránený skôr, než sa žalobca rozhodol vymôcť od žalovaného takto už len domnelú pohľadávku (uplatnenú až v čase, v ktorom žalobcovi muselo byť zrejmé, že oprávnenosť súpisu vykonaného ním samotným bola popretá neúspechom jeho žaloby voči druhému správcovi). Žaloba za takejto situácie bola preto celkom bez nádeje na úspech a súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, ak ju napadnutým rozsudkom zamietol. Nakoľko na vecnú správnosť bolo treba usúdiť aj u rozhodnutia takýmto rozsudkom o trovách konania (nech aj nezdôvodneného tiež primárne sa majúcim použiť ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p., zakotvujúcim zásadu zodpovednosti za výsledok konania a právo úspešného účastníka na náhradu ním účelne vynaložených trov konania); odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako celok podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil. Pri takomto výsledku konania bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný a bol to tak on, komu vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania (podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Pretože ani u týchto trov nebol podaný návrh na ich náhradu (§ 151 ods. 1 O. s. p.), v čom bolo treba vidieť vzdanie sa príslušného procesného práva a zo spisu sa vznik žiadnych trov žalovaného v odvolacom konaní nepodával, o trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto rozsudku (odvolacieho súdu). K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.