Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/125/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010201874 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:1010201874.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: JUDr. Dušan Pohovej, správca konkurznej podstaty úpadkyne „TAZ, a.s. v likvidácii, Trnava, Coburgova 84", Bratislava, Námestie Slobody 10, zast. advokátom: JUDr. Juraj Gajdošík, Bratislava, Košická 52, proti žalovaným: 1/ H. Y., nar. X. G. XXXX a 2/ H. Y., nar. XX. Y. XXXX, obom bytom W., U. XX, o 395,34 eur s príslušenstvom, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných: Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca úpadcu „Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava", Trnava, Sladovnícka 13, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trnava z 12. apríla 2011 č. k. 17C/6/2011 - 119 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa na námietku žalobcu (urobenú podaním z 24. marca 2011, došlým okresnému súdu 7. apríla 2011) vyslovil, že vedľajšie účastníctvo Mgr. Ing. Pavla Korytára ako správcu úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, IČO 00 009 199, Trnava, v konaní na strane žalovaných je prípustné. Rozhodol tak podľa § 93 ods. 1, 3 a 4 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) majúc za to, že vedľajšiemu účastníkovi nebolo možno uprieť právny záujem na výsledku konania vo veci, v ktorej predmetom sporu je zaplatenie nájomného a prípadné vyhovenie žalobe by vedľajšieho účastníka mohlo zaťažiť povinnosťou vrátiť žalovanému ním poukázané finančné prostriedky (argumentácia vedľajšieho účastníka), resp. že v prejednávanej veci bude potrebné ako prejudiciálnu (predbežnú) otázku riešiť to, kto (rozumej ktorý zo sporiacich sa správcov - pozn. odvolacieho súdu) má právo požadovať nájomné za byt užívaný žalovanými, pričom prijatý záver môže zasiahnuť do právnej sféry vedľajšieho účastníka (argumentácia súdu prvého stupňa). Proti tomuto uzneseniu podal len žalobca odvolanie s návrhom na nepripustenie vedľajšieho účastníctva, keď podľa neho vedľajší účastník nepreukázal podmienku prípustnosti vedľajšieho účastníctva predstavovanú právnym záujmom na výsledku konania, pretože ten podľa neho (odvolateľa) nemôže vyplynúť už z možného následku (v podobe dosiaľ neuplatnenej požiadavky žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia), ale len z existujúcej požiadavky v tomto smere. Žalovaní odvolacie návrhy nepodali. Vedľajší účastník navrhol napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť prakticky pre stotožnenie sa s jeho dôvodmi (rešpektujúcimi aj jeho skoršiu argumentáciu), ako i pre právnu bezvýznamnosť toho, či žalovaní už požiadali o vrátenie plnenia poskytnutého jemu (vedľajšiemu účastníkovi). Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. celú vec (prípustnosti vedľajšieho účastníctva) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom ustanovený prípad potreby prejednania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a aj v tejto veci (obdobne ako vo viacerých skôr tunajším súdom i Okresným súdom Trnava prejednávaných druhovo totožných veciach za účasti tohto istého žalobcu i vedľajšieho účastníka) dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne (tentoraz bez výhrad, nakoľko súd prvého stupňa zjavne sa riadiaci skoršími rozhodnutiami odvolacieho súdu už správne formuloval i výrok uznesenia). Aj z obsahu spisu v prejednávanej veci totiž vyplýva, že žalobca ako správca konkurznej podstaty úpadkyne „TAZ, a.s. v likvidácii, Trnava, Coburgova 84“ (na ktorú bol konkurz vyhlásený uznesením Krajského súdu v Bratislave z 21. decembra 1999 sp. zn. 3K 105/99) zahrnul do súpisu majetku patriaceho do podstaty (o. i.) aj byt žalovaných (resp. presnejšie celý obytný dom, v ktorom sa taký byt nachádza). Neskôr však Okresný súd Trnava v konaní jeho sp. zn. 25K/2/ 2007 (teda v konkurznej veci úpadcu „Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava“, čiže úpadcu, ktorého správcom je vedľajší účastník) nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal žalobcovi z prejednávanej veci (JUDr. Pohovejovi) nakladať (o. i.) aj s obytným domom súp. č. XXXX na parcele č. XXXX/XXX, tvoriacim predmet zápisu na LV č. XXXX pre obec a katastrálne územie W. (čiže s domom zahŕňajúcim aj byt obývaný žalovanými), pričom Krajský súd v Bratislave (ako súd odvolací) takéto uznesenie práve na základe odvolania JUDr. Pohoveja svojim uznesením z 29. januára 2009 sp. zn. 1CoKR/17/2008 zmenil a návrh na predbežné opatrenie zamietol. V odôvodnení takéhoto zmeňujúceho uznesenia sa nachádza ako záver o právach k veci zaradenej do súpisu na strane toho správcu, ktorý vec do súpisu zahrnul ako prvý (ktorým správcom v rovine sporu žalobcu a vedľajšieho účastníka z prejednávanej veci bol žalobca) a to až do rozhodnutia o excindačnej (vylučovacej) žalobe, tak aj názor, podľa ktorého Okresný súd Trnava excindačnú žalobu žalobcu voči vedľajšiemu účastníkovi (vo veci vedenej takýmto súdom pod sp. zn. 44Cbi/6/2007) nemal prejednávať, nakoľko tomu mala brániť prekážka skôr začatého konania o tej istej veci. Tú má predstavovať konanie Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 68Cbi/10/2010, i keď v takomto prípade s postavením účastníkov v tzv. opačnom garde a prebiehajúce na základe žaloby sledujúcej vylúčenie veci (rozumej i domu s bytom žalovaného) zo súpisu podstaty vykonaného žalobcom, kde však konanie má byť prerušené do skončenia konania Okresného súdu Trnava sp. zn. 13C/279/99 (o určenie vlastníckeho práva k majetku pojatému do súpisu žalobcom). Aj v čase vydania uznesenia Krajského súdu v Bratislave v konkurznej veci však napokon bolo známe (i tomuto súdu), že excindačnú žalobu žalobcu Okresný súd Trnava už rozsudkom z 26. marca 2008 č. k. 44Cbi/6/2007-653 zamietol a takýto jeho rozsudok na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave rozsudkom z 23. septembra 2008 č. k. 21CoKr/4/2008-767 potvrdil. Ak ale takto žalobca neuspel s námietkou neoprávnenosti pojatia domu s bytom žalovaných do súpisu majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu reprezentovaného vedľajším účastníkom, v skutočnosti tým bola konštatovaná existencia práva uplatňovaného žalobcom na strane vedľajšieho účastníka. Tu sa totiž muselo vychádzať nielen z ďalšej skutočnosti známej tunajšiemu súdu z jeho rozhodovacej činnosti (teda bez potreby vykonávania na ňu osobitného dokazovania podľa § 121 O. s. p.) a síce, že excindačná žaloba žalobcu nebola zamietnutá len z formálnych, ale i z vecných dôvodov; ale tiež z toho, že treba považovať za prakticky vylúčené, aby s rovnakým výsledkom mohlo skončiť aj dosiaľ neskončené konanie vedené na základe excindačnej žaloby vedľajšieho účastníka (teda že by tu mohla existovať situácia, v ktorej by sa jednou i druhou takouto žalobou domáhala rozhodnutia osoba bez právneho vzťahu k veci a právo k veci zaradenej do súpisu by tak malo patriť celkom inej - z pohľadu žalobcu a vedľajšieho účastníka tretej osobe). I pri vyjdení z úvahy Krajského súdu v Bratislave o existencii práva k veci po jej zaradení do súpisu v poradí prvým správcom na strane takejto osoby a to až do rozhodnutia o excindačnej žalobe potom významným v prejednávanej veci bolo, že tu k uplatneniu práva na zaplatenie nájomného práve za obdobie zhora došlo až po rozhodnutí o excindačnej žalobe žalobcu spôsobom vyznievajúcim v jeho neprospech (konanie v prejednávanej veci začalo až 19. októbra 2010) a to v situácii, keď platby vymáhané žalobcom už žalovaní (v pozícii nájomcov bytu) zaplatili vedľajšiemu účastníkovi a otázkou podržania si práva odvodzovaného od prvšieho súpisu veci aj po ustálení neoprávnenosti takéhoto súpisu sa doteraz žiaden súd nezaoberal. Práve to bol ale dôvod, pre ktorý vyriešenie tejto otázky prislúchalo okrem konania o určenie vlastníckeho práva (spomenutého vyššie) aj konaniu v prejednávanej veci a iným jemu obdobným konaniam s druhovo totožným predmetom (v ktorých pred rozhodnutím o práve na žalobou požadované plnenie a to až do právoplatnosti vecného rozhodnutia o tzv. vlastníckej žalobe, pokiaľ k takému rozhodnutiu pravda dôjde, je nevyhnutné vyriešiť si a zodpovedať predbežnú otázku, komu v rozhodnom období prislúchalo postavenie vlastníka a najmä prenajímateľa bytu, za ktorý sa žiada zaplatenie nájomného). Tým bol ale zároveň daný aj právny záujem osoby, ktorej sa už z takéhoto právneho dôvodu plnilo, na výsledku konania v prejednávanej veci. Je totiž celkom zjavné, že prípadný úspech žaloby v prejednávanej veci (spojený s konštatovaním práva na nájomné na strane žalobcu) by logicky viedol k následnej požiadavke žalovaných na vrátenie im plnenia poskytnutého predtým vedľajšiemu účastníkovi (nepravdepodobnosť očakávania, žeby sa nájomcovia bytu uspokojili so situáciou, v ktorej by mali nájomné zaplatiť dvakrát a obrazný Čierny Peter by tak mal ostať v ich rukách). Pretože potom na právny záujem teória občianskeho procesného práva a i relevantné závery doterajšej rozhodovacej praxe súdov usudzujú už v prípade ohrozenia práva a nie až jeho porušenia (v tejto súv. por. napr. i komentáre a prevažujúcu judikatúru k podmienke naliehavého právneho záujmu na určení podľa § 80 písm. c/ O. s. p.), bolo mimo akúkoľvek pochybnosť, že nešlo prijať argumentáciu žalobcu snažiacu sa podsunúť názor, podľa ktorého by právny záujem osoby vstupujúcej do konania ako vedľajší účastník na jeho výsledku (konania) mohla založiť len existencia sporu medzi žalovanými a takouto osobou (rozumej už existujúca potreba čeliť požiadavke na vrátenie plnenia) a nie už aj hrozba, že sa tak stane. Prijatie opačného výkladu by totiž pomerne absurdne vedľajšie účastníctvo osoby, ktorej sa plnilo, podmieňovalo podaním žaloby o vrátenie plnenia aj v tých prípadoch, v ktorých ten, kto plnil, buď sám nemá celkom jasno, na strane ktorého z možných veriteľov (osôb sporiacich sa o také postavenie) je právo, alebo naopak nemá (až do preukázania, resp. rozhodnutia o opaku) dôvod pochybovať o tom, že takéto postavenie prislúcha práve osobe usilujúcej sa tu o post vedľajšieho účastníka. Vedený týmito úvahami preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania potom (rovnako ako pred ním súd prvého stupňa o trovách konania prvostupňového) nerozhodoval, nakoľko tu šlo len o čiastkové (tzv. procesné) rozhodnutie v naďalej prebiehajúcom konaní, v ktorom vyporiadanie sa s otázkou náhrady trov konania prislúcha až konečnému rozhodnutiu. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.