Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/331/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2010899755 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2010899755.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: Ing. U. Z., nar. XX. S. XXXX, N., V. XX, proti žalovanej: TT - Komfort, s.r.o., Trnava, Františkánska 16, o 4.715,11 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 28. júna 2010 č. k. 11C/18/1998-569 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e . V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov prvostupňového konania v sume 31,70 eur do 3 dní. Nariaďuje súdu prvého stupňa vykonanie opravy predmetu konania v úvodnej časti napadnutého rozsudku a označenia podania začínajúceho konanie v jeho výroku. Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu (pri inak riadnom označovaní účastníkov konania za žalobcu a žalovaného, tu inak správne žalovanú - obchodnú spoločnosť, avšak podania začínajúceho konanie za „návrh“ a identifikácii predmetu konania v záhlaví rozsudku spôsobom „o zaplatenie 8.876,- Sk s prísl.“ /?/) a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej „trovy“ konania vo výške 31,70 eur do 3 dní. Takéto rozhodnutie odôvodnil, pokiaľ šlo o vec samu, právne predovšetkým ustanoveniami § 161, § 170 ods. 1 a 3 a § 171 O. z. (zákona č. 40/1964 Zb., teda Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31. decembra 1991) a § 687 ods. 1, § 698 ods. 1 a 3 a § 699 O. z. (v tomto prípade v znení platnom od 1. januára 1992) i s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 5 Cz 16/64 (zverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 14/1964) a stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. (Rc) Cpj 11/77 (toto zverejnené pod č. R 14/1978); vecne potom tým, že na základe vykonaného dokazovania žalobe nebolo možné vyhovieť, a to z viacerých dôvodov. Mal za preukázané (súd prvého stupňa), že žalobca bol do 23. júna 2003 nájomcom bytu nachádzajúceho sa na V. Y. č. XX v N. (ďalej len „byt“), ktorého prenajímateľom bola žalovaná, resp. jej právni predchodcovia, ktorý byt žalobca spolu so svojou manželkou odkúpil do vlastníctva dňom 24. júna 2003. Právo na zľavu na nájomnom žalobca uplatnil prvý raz listom z 30. augusta 1993 (v tom čase ako nájomca), pričom zľavu žiadal vo výške 20 % za obdobie od roku 1991. Zároveň týmto listom požiadal aj o zľavu vo výške 35 % z dôvodu nedostatočnej dodávky tepla s neuvedením obdobia, za ktoré túto zľavu žiadal. Následne žalobca uplatnil zľavu vo výške 20 % aj listom z 18. septembra 1994 z dôvodu neodstránenia závad s neuvedením obdobia, na ktoré sa má táto zľava vzťahovať a tiež listom zo 16. októbra 1994 vo výške 2.255,- Sk za obdobie január až december 1993 z dôvodu nevykurovania dvoch miestností. V období roku 1993 sa v byte vyskytovali plesne na stenách izby a kúpeľne a zatekanie dažďovej vody pod parapetné dosky okien. Lehota na uplatnenie nároku (na zľavu z nájomného) je prekluzívna a platí pre každé rozhodné obdobie splatnosti úhrady (najčastejšie mesiac) samostatne, pričom túto zľavu je potrebné uplatniť priamo u prenajímateľa bytu. Čo treba považovať za primeranú zľavu závisí od toho, do akej miery a v akom rozsahu bolo užívanie bytu v súvislosti so skutočnosťami zakladajúcimi právo na zľavu z nájomného sťažené a obmedzené. Primeranosť zľavy je potom závislá od okolností každého prípadu. Žalobca nesplnil zákonom určenú podmienku uplatniť zľavu u prenajímateľa bez zbytočného odkladu, keďže zľava mala byť podľa názoru súdu uplatnená skôr ako po uplynutí 20 mesiacov v prípade listu z 30. augusta 1993, resp. 10 mesiacov v prípade listu zo dňa 16. októbra 1994, čo spôsobilo zánik nároku (keď, tak práva - pozn. odvolacieho súdu). V časti uplatňovaných zliav vo výške 20 % pre neodstránenie vád za obdobie od roku 1991 do roku 2002 potom k zamietnutiu žaloby došlo z dôvodu, že žalobcom namietané vady, ktoré mali spočívať v neodstránení plesní v kúpeľni a v izbách nie sú podľa názoru súdu takého charakteru, aby spĺňali zákonom danú podmienku podstatného alebo citeľného zníženia možnosti užívania bytu, nakoľko ani žalobca nikdy netvrdil, že by sa pre takúto závadu z bytu musel odsťahovať alebo že by ho, čo i len dočasne, pre túto závadu neužíval. Takáto závada sa okrem toho svojím charakterom približuje maľovaniu v byte, ktorá činnosť je v zmysle § 6 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. charakterizovaná ako „náklady spojené s bežnou údržbou bytu“ a tie je povinný hradiť na svoj účet nájomca bytu. Zatekanie dažďovej vody pod parapetné dosky taktiež nespĺňa podmienku podstatného alebo citeľného zníženia možnosti užívania bytu vychádzajúc pritom aj z prílohy 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. (konkrétne písm. J, bodu 4) v zmysle ktorého sa za „drobnú opravu v byte súvisiacu s jeho užívaním“ považuje aj menšia oprava a výmena časti obloženia okenných parapetov (z čoho vyplýva povinnosť nájomcu uhradiť aj takúto opravu). Súd prvého stupňa navyše poukázal na to, že závady spočívajúce vo výskyte plesní a v zatekaní dažďovej vody boli žalovanou (správne právnym predchodcom žalovanej) odstránené v prípade plesní na stenách (podľa faktúry U. M. a kontrolného listu) 29. decembra 1995 a v prípade zatekania dažďovej vody pod parapetné dosky okien (podľa faktúry spoločnosti TATRASTRECHA a kontrolného listu) 13. marca 1995. Ani v časti požiadavky na zaplatenie sumy 1.685,- Sk (z dôvodu nezaplatenia podľa žalobcu neoprávnene zadržiavanej sumy) podľa súdu prvého stupňa žaloba nebola dôvodnou, nakoľko preplatok žalobcu v uvedenej výške za služby, kúrenie a dodávku TÚV (teplej úžitkovej vody) za zúčtovacie obdobie máj až december 1992 bol právnym predchodcom žalovanej v súlade s § 580 O. z. oprávnene započítaný s dlhom žalobcu za zálohové platby za takéto obdobie (celkový dlh žalobcu vo výške 6.106,- Sk). Nedostatky v dodávke tepla žalobca v konaní nepreukázal žiadnym relevantným spôsobom a neuniesol tak dôkazné bremeno, čo platilo rovnako u úhrad súm 4.000,- Sk a 2.000,- Sk za údajné odstránenie plesní. Žalobcom nebola žiadnym spôsobom dokladovaná a odôvodnená ani suma 1.330 eur (žiadaná z dôvodu neodstránenia závad zatekania dažďovej vody do miestností) a napokon platba žalobcu za výmenu okien vo výške 70.000,- Sk bola vykonaná až v roku 2006, teda v čase, kedy už bol žalobca vlastníkom bytu (čo spôsobovalo neopodstatnenosť i požiadavky na preplatenie takto vynaloženej sumy zo strany žalovanej). Ohliadka bytu za účelom overenia si žalobcom uvádzaných skutočností podľa okresného súdu nebola namieste, keď dokazovanie i bez nej bolo vykonané v dostatočnom rozsahu, navrhované doplnenie by nebolo hospodárnym a pre značný časový odstup od žalobcom uvádzaného výskytu plesní a zatekania dažďovej vody z hľadiska dôkazného významu by naopak bolo problematickým. V časti o trovách konania potom rozsudok bol odôvodnený právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, teda Občianskeho súdneho poriadku) a vecne plným úspechom žalovanej a jej trovami na súdnych poplatkoch (za odpor vo výške 355,- Sk a za odvolania sumami 200-, Sk a 400,- Sk. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a navrhol ho zrejme zmeniť a žalobe vyhovieť (doslovne inak „v celom rozsahu zrušiť a rozhodnutím potvrdiť ním uvádzané skutočnosti“ /?/), za ktorým účelom tiež požadoval nariadenie pojednávania odvolacieho súdu. Súdu prvého stupňa v prvom rade vytkol, že predmet konania je v rozsudku označený v slovenských korunách, ktoré už ale nie sú platným platidlom, pričom súd uvedenú skutočnosť nezohľadnil ani po zmene žalobného návrhu, ktorú pripustil (uznesením z 27. augusta 2009 č. k. 11C/18/1998-454). V takomto uznesení súd navyše podľa názoru odvolateľa rozhodol o pripustení zmeny žalobnej žiadosti, ktorú on nikdy nepodal, čo je v úplnom nesúlade s jeho návrhom na zmenu žalobnej žiadosti uvedeným v podaní z 12. augusta 2009 (kde požadoval, aby súd konal vo veci „o vydanie žalovaným“ /správne žalovanou/ „vedome a úmyselne získaného neoprávneného majetkového prospechu a bezdôvodného obohatenia“ /?/ „a nákladov súvisiacich s odstránením závad, ktoré neodstránil žalovaný“ /opäť správne žalovaná/ „celkom v sume 4.715,11 eur (“ niekdajších „142.047,- Sk) a príslušenstva“. Súd prvého stupňa pritom naďalej vo svojich písomnostiach (predovšetkým v predvolaniach na jednotlivé pojednávania) označoval predmet konania ako konanie o zaplatenie 8.876,- Sk s prísl., na čo žalobca reagoval oznámením, že účastníkom takéhoto konania nie je (a to aj s poukazom na údajné telefonické oznámenie konajúcemu sudcovi, že z uvedených dôvodov sa konania nezúčastní). Uznesením z 27. augusta 2009 č. k. 11C/18/1998-454 takto okresný súd nevydal rozhodnutie o pripustení zmeny (žaloby) v ním navrhovanom znení, ale o úplne inom predmete konania a naviac dôvody na prejednanie veci, v ktorej došlo k vydaniu napadnutého rozsudku podľa žalobcu zanikli (???). Odvolateľ spochybnil i tvrdenie sudcu, že plesne sa dajú odstrániť maľovaním a nejasné je mu aj to, akým jednoduchým postupom sa dá odstrániť zatekanie okenných parapetov, nakoľko v oboch prípadoch mu nie je známy odborný posudok ani znalecký posudok a technológia postupu prác, ktorými by sa odstránili uvedené závady. To, že žalovaná závady neodstránila, potvrdil aj znalec Ing. L. V. v znaleckom posudku z 13. augusta 1997 a okresný súd takisto nesprávne konštatoval, že mu (rozumej žalobcovi) nárok na vrátenie preplatku vo výške 1.685,- Sk nevznikol, nakoľko vôbec nepreskúmaval tvrdenie žalovanej, ktorá len uviedla, že žalobca bol jej dlžníkom a preto došlo k započítaniu tejto sumy na ďalšie nedoplatky žalobcu. Žalovaná navyše ani nepodala na súd žalobu za tieto údajné nedoplatky na nájomnom a službách, pričom dodané plnenia v nájomnom a tovaroch (ich množstvo a kvalitu) ani nikdy preukázateľne nedokladovala. Súd prvého stupňa opomenul uviesť i príslušné zákonné ustanovenie, z ktorého by vyplývalo oprávnenie veriteľa na takýto svojvoľný postup, pričom podľa žalobcu medzi ním a žalovanou, resp. jej právnymi predchodcami nikdy nedošlo k dohode o cene za nájom a za poskytované tovary a služby. Žalovaná takisto neodstránila závady, ktorých odstránenie jej bolo uložené predchádzajúcim vykonateľným rozsudkom a aby sa on (žalobca) mohol stať spolu so svojou manželkou vlastníkom bytu, boli (Mestom Trnava ako predávajúcim) donútení zaplatiť popri plnej kúpnej cene aj sumu 23.711,- Sk (predstavujúcu nájomné - pri nezabezpečení riadneho užívania bytu a nedodané dodávky tovarov a služieb). Byt tak odkúpili za plnú cenu, napriek tomu, že mal vady, čo spôsobuje, že konanie žalovanej má charakter trestného činu vydierania a trestného činu podvodu. Napokon odvolaním bola spochybnená aj pasívna legitimáciu žalovanej (so zreteľom k tomu, že Správa mestského majetku Trnava, p. o. zanikla dňom 30. decembra 2006 a všetky práva a povinnosti prešli po jej zániku na jej zriaďovateľa Mesto Trnava, čo má byť zapísané aj v obchodnom registri). Žalovaná navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť najmä pre stotožnenie sa s jeho dôvodmi a názor o zmätočnosti odvolania žalobcu. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.) a to proti rozhodnutiu, proti ktorému je takýto opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O. s. p.) postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 1 a contrario a ods. 2 O. s. p.), keďže tu nevznikla potreba opakovania ani dopĺňania dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem, prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobcu celú vec (nakoľko pri napadnutí rozsudku vo veci samej ako celku od rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok vo veci samej treba považovať za vecne správny, to isté s jednou výnimkou platilo aj u rozhodnutia o trovách konania a logickým dôsledkom takéhoto nazerania na vec bolo to, že odvolanie naopak za dôvodné považovať nešlo. Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 rovnakého paragrafu potom ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Preskúmaním napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisu bolo treba dospieť k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu - potrebnom pre rozhodnutie vo veci samej, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec taktiež správne právne posúdil, pričom na zdôraznenie správnosti jeho rozsudku je potrebné sa ešte vyjadriť k odvolacím námietkam žalobcu (čo si vyžadovalo aj vyjadrenie sa k niektorým čiastkovým nesprávnostiam v postupe súdu prvého stupňa). V prvom rade logicky tu museli byť pochybnosti týkajúce sa označenia predmetu konania v úvodnej časti napadnutého rozsudku. Dôvodnými boli totiž ako námietky žalobcu smerujúce k špecifikácii predmetu konania v slovenských korunách, v súčasnosti už neplatnej mene (zaniknutej v roku 2009), ako aj ďalšia skupina námietok, ktorých podstatou bolo, že súd prvého stupňa (takisto v úvodnej časti rozsudku) nereflektoval (nezohľadnil) zmenu žalobného návrhu, ktorú inak pripustil (uznesením z 27. augusta 2009 č. k. 11C/18/1998-454). Od prijatia takéhoto uznesenia preto v skutočnosti predmetom konania bola odvolateľom (žalobcom) uvádzaná požiadavka (vo vzťahu k tzv. istine) na zaplatenie sumy 4.715,11 eur (viď č. l. 454 až 456) a identifikácia predmetu konania v úvodnej časti napadnutého rozsudku okrem nesprávnosti v uvedení meny vykazovala aj chybu zjavného podhodnotenia predmetu sporu (zo strany súdu prvého stupňa). Oproti tomu však podľa odvolacieho súdu neboli namieste opakované výhrady žalobcu tvrdiaceho, že uznesením zhora nebolo rozhodnuté o ním navrhovanom znení zmeny žalobného návrhu, prezentovanom v podaní doručenom súdu prvého stupňa 12. augusta 2009, teda ako bolo reprodukované už vyššie (v časti oboznamujúcej obsah odvolania žalobcu) „o vydanie žalovaným vedome a úmyselne získaného neoprávneného majetkového prospechu a bezdôvodného obohatenia“ (čo sú inak z hľadiska práva synonymá) „a nákladov súvisiacich s odstránením závad, ktoré neodstránil žalovaný, celkom v sume 4.715,11 € (142.047,- Sk) a príslušenstva“ (tu por. i č. l. 450 až 453 a č. l. 587 spisu). Hoci takto prisvedčiť bolo treba žalobcovi, že súd prvého stupňa preukázateľne pochybil tým, že predmet konania v tejto veci (Okresného súdu Trnava sp. zn. 11C/18/1998) aj po 27. auguste 2009 (vrátane úvodnej časti napadnutého rozsudku) vymedzoval ako požiadavku „o zaplatenie 8.876,- Sk s príslušenstvom“, takéto jeho čiastkové pochybenie v konečnom dôsledku nemalo vplyv na správnosť konečného rozhodnutia vo veci samej (napadnutého rozsudku v jeho výroku a prevažnej časti odôvodnenia). Nemožno sa stotožniť so žalobcovou argumentáciou poukazujúcou na rozhodnutie v konaní, ktorého on (práve pre nesprávne označenie predmetu konania) nebol účastníkom, nakoľko nemôže byť absolútne žiadneho sporu o tom, že okresný súd v konaní celkom jednoznačne identifikovanom aj spisovou značkou veci s účastníkmi (vrátane žalobcu) riadne konal, aj žalobcovi boli tiež doručované písomnosti v takomto konaní, tento si bol vedomý aj ich obsahu, vyjadroval sa k nim (vecne) a v neposlednom rade sa aj napriek ním deklarovanému odmietaniu podieľať sa na konaní aj osobne zúčastňoval na súdom určených pojednávaniach. Práve preto a tiež pre nespochybniteľné vyporiadanie sa (napadnutým rozsudkom a to jeho výrokom i rozhodujúcou časťou odôvodnenia) s už zmeneným (rozšíreným) predmetom konania (v ktorom súčet jednotlivých čiastkových požiadaviek žalobcu uplatňovaných po ostatnej súdom pripustenej zmene žaloby a po prevedení všetkých tam požadovaných súm na spoločný menovateľ v podobe dnes platnej spoločnej európskej meny predstavoval práve i odvolaním namietaných 4.715,11 eur), šlo len o zrejmú nesprávnosť v úvodnej časti rozsudku bez dopadu na jeho vecnú správnosť (vo výroku). Práve to bol dôvod, pre ktorý odvolací súd podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. v poradí treťou vetou výroku tohto svojho rozsudku nariadil súdu prvého stupňa vykonanie opravy predmetu konania v úvodnej časti jeho rozsudku a popri tom tiež ďalšej nesprávnosti týkajúcej sa označenia podania, ktorým bolo konanie začaté, vo výroku rozsudku (v procesnej terminológii sa totiž používa buď zoskupenie výrazov navrhovateľ, odporca a návrh alebo žalobca, žalovaný a žaloba, tieto zásadne nemožno kombinovať a v prejednávanej veci nielen pre povahu konania ako sporového, ale i pre označovanie okresným súdom účastníkov konania za žalobcu a žalovaného /správne žalovanú/ namieste bola druhá z vyššie ponúknutých alternatív - tu por. i § 79 ods. 1 poslednú vetu O. s. p. a § 90 rovnakého zákona). V tejto časti inak odvolaciemu súdu nedá nepodotknúť, že žalobcovi zjavne šlo priznať len vo veľmi obmedzenom rozsahu právo kritizovať (hoc aj objektívne nie celkom správny) postup súdu prvého stupňa, ak na komplikáciách spojených s jednoznačným ustálením predmetu konania mal takpovediac leví podiel sám žalobca (ktorý v podaní zmeňujúcom žalobu z augusta roka 2009 taktiež miešal sumy v niekdajších Sk s jednou vyjadrenou v eurách - i keď už jeho stíhala povinnosť na zánik skoršej meny reagovať prevedením všetkých súm skôr vyjadrovaných v Sk na novú menu). Podľa § 699 O. z. (v znení platnom od 1. januára 1992, teda po nadobudnutí účinnosti zákona č. 509/1991 Zb.) musí nájomca právo na zľavu z nájomného alebo z úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu uplatniť u prenajímateľa bez zbytočného odkladu, pričom toto právo zanikne, ak sa neuplatnilo do šiestich mesiacov od odstránenia závad. Odstránením závad tu má zákonodarca na mysli ich odstránenie prenajímateľom (ktorého nájomca o závadách informoval alebo poprípade ak sa sám o ich existencii dozvedel) alebo priamo nájomcom. Lehota šiestich mesiacov je lehotou prekluzívnou, čo spôsobuje zánik práva s povinnosťou súdu na túto skutočnosť prihliadať ex offo (čiže z tzv. úradnej povinnosti a bez ohľadu na námietku účastníka konania). V ustanovení § 171 O. z. (v znení platnom do 31. decembra 1991) bolo právo užívateľa na primeranú zľavu z úhrady za užívanie bytu alebo za služby, dokiaľ ich organizácia riadne a včas neplní, upravené tak, že ho bolo potrebné uplatniť u organizácie takisto bez zbytočného odkladu s tým rozdielom, že šesťmesačná prekluzívna lehota začala plynúť už odo dňa, keď došlo k skutočnostiam, ktoré toto právo zakladajú, čo v tomto prípade možno stotožniť s okamihom vyskytnutia sa jednotlivých závad. Obsahom spisu treba mať potom za náležite podložený záver súdu prvého stupňa, že žalobca preukázal prvú relevantnú žiadosť o odstránenie závad (závady na elektroinštalácii a plynoinštalácii, zatekanie, poruchy kúrenia, príjem televízneho signálu) až listom z 30. augusta 1993 (doručeným právnemu predchodcovi žalovanej ten istý deň) so súčasným uplatnením zľavy na nájomnom vo výške 20 % od doby ohlásenia závad (od mája 1991) a na úhradách za plnenia v časti dodávky tepla vo výške 35 %. Do 31. decembra 1991 však musel byť nárok na zľavu uplatnený do šiestich mesiacov od výskytu konkrétnej závady, z čoho možno vyvodiť, že zľava vzťahujúca sa na obdobie máj až december 1991 bola pri uplatnení zľavy až na konci augusta 1993 preukázateľne prekludovaná, a preto bol návrh žalobcu na zaplatenie sumy 228,- Sk s prísl. a sumy 1.901,20 Sk (správne inak ešte pôvodných Kčs v zmysle podania žalobcu zo 16. mája 2009, doručeného súdu 18. deň rovnakého mesiaca i roka - viď č. l. 450) súdom prvého stupňa správne zamietnutý. Čo sa týka závad vyskytujúcich sa po 31. decembri 1991, a teda aj na to nadväzujúceho nároku žalobcu na príslušné zľavy, k prekludovaniu práva na zľavu z nájomného a úhrad spojených s užívaním bytu by došlo až uplynutím šiestich mesiacov od odstránenia týchto závad. V tomto prípade však súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku správne uzavrel nedostatočnú včasnosť žiadostí a nesplnenie zákonom určenej podmienky uplatniť zľavu u prenajímateľa bez zbytočného odkladu, založenú na názore, že zľava tu mala byť uplatnená skôr ako po uplynutí 20 mesiacov (v prípade listu z 30. augusta 1993), resp. 10 mesiacov (v prípade listu zo 16. októbra 1994). Zo spisu však preukázateľne vyplýva i to, že k aktivitám právneho predchodcu žalovanej smerujúcim k odstráneniu závad (týkajúcich sa odstraňovania plesní, opravy rozvodov ústredného kúrenia, utesnenia balkónových dverí a okien, zatmelenia parapetných dosiek) došlo v rokoch 1995 a 1996 (viď č. l. 482 a nasl.), pričom ich efekt bol žalobcom následne niekoľkokrát spochybnený. To, že k riadnemu odstráneniu závad v plnej miere nedošlo, má podľa žalobcu preukazovať znalecký posudok znalca Ing. L. V. č. OS-3/97 vypracovaný 13. augusta 1997, hodnotiaci byt v stave ku dňu jeho ohliadky vykonanej 12. augusta 1997 (tu por. i č. l. 535 - 536). Zo znaleckého posudku vyplýva len čiastočné odstránenie závad s pretrvávajúcimi plesňami v kúpeľni a zatekaním pod parapetnými doskami okien. V zmysle § 687 ods. 2 vety prvej O. z. (v znení platnom od 1. januára 1992) ak nájomná zmluva neurčuje inak, drobné opravy v byte súvisiace s jeho užívaním a náklady spojené s bežnou údržbou uhrádza nájomca (tu inak por. tiež ustanovenia § 161 ods. 1 a 2 O. z., platné do 31. decembra 1991 vrátane, v zmysle ktorých drobné opravy v byte súvisiace s jeho užívaním a náklady spojené s obvyklým udržiavaním uhrádzal užívateľ). Obe takéto ustanovenia odkazujú na definovanie pojmu „drobných opráv a nákladov spojených s bežnou údržbou bytu“ v osobitnom predpise (v uvedenej súv. por. najmä druhú vetu vyššie citovaného § 687 ods. 2 O. z.), ktorým je nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. (účinné od 1. mája 1995, ďalej tiež len „vykonávacie nariadenie vlády“), na čo súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku aj správne poukázal. Podľa § 5 vykonávacieho nariadenia vlády drobnými opravami v byte súvisiacimi s jeho užívaním (ďalej len "drobné opravy") sú opravy bytu, miestnosti neslúžiacej na bývanie, ktorá je súčasťou bytu, ich príslušenstva, zariadenia a vybavenia, ako aj výmeny drobných súčiastok jednotlivých predmetov zariadenia alebo vybavenia, ktoré sú uvedené v prílohe tohto nariadenia. Drobnými opravami sú aj opravy bytu, miestnosti neslúžiacej na bývanie, ktorá je súčasťou bytu, ich príslušenstva, zariadenia a vybavenia, ako aj výmeny drobných súčiastok jednotlivých predmetov zariadenia alebo vybavenia, ktoré nie sú uvedené v prílohe tohto nariadenia, ak náklad na jednu opravu neprevýši sumu 6,64 eura (rozumej uvažované v dnešnej mene). Ak sa vykonáva na tej istej veci viac opráv, ktoré spolu súvisia, je rozhodujúci súčet nákladov na všetky tieto opravy. Podľa § 6 vykonávacieho nariadenia vlády náklady spojené s bežnou údržbou bytu sú náklady za práce, ktoré sa obvykle vykonávajú pri dlhšom užívaní (ďalej len "obvyklé udržiavacie náklady"), ako napríklad maľovanie, napúšťanie xylolitovej podlahy, drôtikovanie a pastovanie parkiet, udržiavanie dreveného obloženia stien, opravy vstavaného nábytku (opravy a výmeny zámok a nátery) a podľa § 7 tohto nariadenia nájomca neuhrádza náklady na drobné opravy a obvyklé udržiavacie náklady, ak ich potreba vznikla pred uzavretím nájomnej zmluvy alebo ak vznikli ako dôsledok opráv, ktoré je povinný znášať prenajímateľ. Napokon podľa písmena J. prílohy 1 vykonávacieho nariadenia vlády sa za drobné opravy považujú v prípade okien ich tmelenie, zasklievanie jednotlivých okien či menšia oprava, výmena časti obloženia okenných parapetov. Zo zhora citovaných ustanovení vyplýva správnosť postupu súdu prvého stupňa, ktorý práve s poukazom na prílohu vykonávacieho nariadenia dôvodne uzavrel, že odstraňovanie závady spočívajúcej v zatekaní vody pod parapetné dosky okien treba považovať za drobnú opravu, ktorú je povinný znášať nájomca. Takisto aj výskyt plesní nie je takou vadou, ktorú by musel prenajímateľ odstraňovať na svoje náklady, to však len ak rozsah plesní neznemožňuje využívať byt na jeho hlavný účel (ktorým je bývanie). O taký prípad ale v tejto konkrétnej veci nešlo (pričom bolo povinnosťou žalobcu preukázať opak, ale sa tak nestalo), keďže žalobca byt po celý čas využíval v plnej miere, pričom tento napokon aj so svojou manželkou odkúpil do svojho vlastníctva (k čomu by pravdepodobne nepristúpil, ak by šlo o byt nespôsobilý jeho riadneho užívania). Ani v prípade žalobcom namietaného nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej s týmto účastníkom nešlo súhlasiť, pričom v tomto smere odvolací súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Trnave v tejto veci z 30. novembra 2007 č. k. 9Co/124/2007-337 (z ktorého jednoznačne vyplýva pasívna legitimácia spoločnosti SMM Trnava s.r.o. ako právnej nástupkyne pôvodne legitimovaného Mesta Trnava po zániku skoršej príspevkovej organizácie nesúcej názov Správa mestského majetku). Otázkou nedostatku bezprostredného prechodu práv a povinností zrušenej príspevkovej organizácie na spoločnosť s ručením obmedzeným sa inak tunajší súd pomerne podrobne zaoberal aj vo svojom uznesení z 30. apríla 2008 č. k. 10Co/32/2008-359 (vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 13C/59/2003), pričom napokon pre úplnosť sa v tejto časti žiada doplniť, že vecná (tzv. pasívna) legitimácia dnes v konaní vystupujúcej žalovanej je dôsledkom ďalšej organizačnej zmeny, spočívajúcej v tom, že spoločnosť SMM Trnava s.r.o. zanikla na základe zlúčenia k 31. decembru 2008 so spoločnosťou TT - ENERGIE s.r.o., Trnava, Františkánska 16, u ktorej napokon došlo k zmene obchodného mena na to dnešné (k 1. januáru 2009, tu por. i obsah zápisu vo vl. č. 17769/T oddielu Sro obchodného registra vedeného Okresným súdom Trnava). Vo zvyšnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, týkajúceho sa zamietnutia žaloby na zaplatenie sumy 1.685 niekdajších Sk (nevrátený preplatok), zliav odôvodnených údajnými nedostatkami v dodávke tepla, súm 4.000 niekdajších Sk a 2.000 niekdajších Sk predstavujúcich údajné náklady žalobcu na odstránenie plesní, sumy 70.000,- niekdajších Sk predstavujúcej žalobcom vyčíslené náklady na výmenu okien (v čase keď už bol vlastníkom bytu) a sumy 1.330 eur (predstavujúcej preddavok na vykonanie prác súvisiacich s neodstránením závad) sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje so súdom prvého stupňa, tu bez praktickej možnosti čokoľvek k pomerne výstižnej a zároveň presvedčivej argumentácii súdu prvého stupňa dodať. Z takýchto dôvodov preto v súlade s taktiež vyššie citovanými ustanoveniami § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil. V časti trov konania bol napadnutý rozsudok taktiež správny v jeho podstate (v tom, komu vzniklo právo na náhradu a v akej výške a komu naopak bolo treba uložiť tzv. náhradovú povinnosť a v akej lehote), súd prvého stupňa tu však pochybil nerozlišovaním medzi pojmami trovy konania (ktoré si platí účastník sám najmä podľa § 140 ods. 1 O. s. p.) a náhrada trov konania (ktorá je naopak tým, čo sa priznáva v závislosti na výsledku konania a čo je spravidla povinný v konaní celkom alebo prevažne neúspešný účastník zaplatiť protistrane v spore. Práve potreba vyjadrenia tohto rozdielu bola tým, prečo muselo dôjsť v časti trov prvostupňového konania k právnej zmene rozsudku podľa § 220 O. s. p. (i keď fakticky aj tu bol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený), tak ako to vyplýva z druhej vety výroku tohto rozsudku (odvolacieho súdu). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, hoci tá bola aj v odvolacom konaní plne úspešná (žalobca totiž nezaznamenal s odvolaním úspech ani sčasti). Takto bolo treba rozhodnúť preto, že žalovaná nepodala návrh na priznanie jej náhrady (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a ani zo spisu nešlo vznik akýchkoľvek trov tejto účastníčky v odvolacom konaní vyvodiť. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.