Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/371/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2010899779 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2010899779.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Fedora Benku v právnej veci žalobcu: G. H., nar. XX. G. XXXX, bytom N. E. XXX, proti žalovanému: Ing. H. E., nar. XX. K. XXXX, bytom O. XXX, o 5.974,90 eur a iné, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 29. júna 2010 č. k. 7C/15/2008-414, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e . V časti vyhradzujúcej rozhodnutie o trovách konania na čas po právoplatnosti rozsudku napadnutý rozsudok r u š í a vec v tejto časti vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým (inak v poradí štvrtým) rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu (ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 5.974,90 eur žalovaným oproti povinnosti žalobcu vydať žalovanému autobus zn. Karosa LC 736, rok výroby 1984, číslo podvozku 9240, číslo motora JC 34010358) s tým, že o trovách konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ustanoveniami § 35 ods. 1 - 3 a § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka (z. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej len „O. z.“) a § 79 ods. 1 v spojení s § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (z. č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej len „O. s. p.“), vecne potom dôvodil, že v danom prípade skúmal, či uzatvorenie zmluvy o nájme autobusu s právom kúpy prenajatej veci bolo simulovaným právnym úkonom, ktorým mala byť zastretá kúpna zmluva, na základe ktorej mal žalovaný predať žalobcovi predmetný autobus (ako to tvrdí žalobca), alebo či uzatvorená nájomná zmluva zodpovedá skutočnej vôli účastníkov. S poukazom na citované ustanovenie § 41a ods. 2 O. z. v konaní skúmal vôľu účastníkov konania pri uzatváraní zmluvy o nájme. Túto zisťoval predovšetkým výsluchom samotných účastníkov konania, avšak od začiatku konania žalobca a žalovaný skutočnosti predchádzajúce uzatvoreniu zmluvy ako i samotný priebeh uzatvárania zmluvy (resp. zmlúv) opisovali odlišne, ba priam protichodne. Výpovede svedkov T. E. a L. H. korešpondujú s výpoveďami účastníkov, s ktorými sú v manželskom zväzku, a práve vzhľadom na ich rodinný pomer k účastníkom konania a ich nepochybný záujem na priaznivom výsledku konania pre ich manželov, súd prvého stupňa ich výpovede považoval za nedôveryhodné. Rovnako tak to bolo u výpovedí svedkov JUDr. R. a JUDr. N., ktorí v konaní vypovedali v súlade so záujmami svojich skorších klientov, t. j. žalobcu a žalovaného. Za kľúčovú preto považoval výpoveď svedka JUDr. C. G., ktorý bol zúčastnený pri uzatváraní zmlúv, dokonca ich sám vyhotovoval, takže mu mala byť najlepšie známa skutočná vôľa účastníkov pri uzatváraní zmlúv. Svedok bol celkovo vypočutý v konaní 3 krát - rok po uzatvorení zmluvy, 5 rokov po uzatvorení zmluvy a 12 rokov po uzatvorení zmluvy. Prvýkrát vypovedal, že vyhotovil zmluvu nájomnú a zmluvu o pôžičke a ani ho nenapadlo, že malo ísť o fiktívnu zmluvu, pričom účastníci sa správali tak, že svedok mal za to, že text zmluvy vyjadruje ich skutočnú vôľu, resp. nič nenasvedčovalo tomu, že zmluva o nájme má v skutočnosti zastierať iný právny úkon a ten má zodpovedať ich vôli. Naproti tomu o štyri roky neskôr po tejto výpovedi svedok vypovedal, že pre účastníkov vyhotovil kúpnu zmluvu a zmluvu o pôžičke a mal so sebou nejaké predtlače, na základe ktorých zmluvy napísal, avšak nemal pocit, že účastníci chceli v skutočnosti uzatvoriť niečo iné ako (tento raz) uvedené zmluvy. Napokon na pojednávaní o ďalších 7 rokov neskôr svedok uviedol, že zmluvy vyhotovil bez akéhokoľvek podkladu resp. predtlače, pričom išlo o zmluvu o predaji autobusu a asi o zmluvu o pôžičke. V závere výpovede však nevedel vysvetliť rozpornosť svojich výpovedí, dokonca pripustil, že si zrejme vsugeroval, že išlo o kúpnu zmluvu a nebol si istý, akú zmluvu vlastne vyhotovil. Žalobca pritom u svojho tvrdenia, že účastníci podpísali kúpnu zmluvu, túto počas celého konania súdu nepredložil a na pojednávaní 24. novembra 2009 dokonca poprel, že by uzatvoril nájomnú zmluvu, hoci i na tejto skutočnosti zakladal žalobu voči žalovanému. S poukazom na § 79 ods. 1 a § 120 ods. 1 O. s. p. konštatoval súd prvého stupňa, že v danom prípade si žalobca povinnosť tvrdenia splnil a boli vykonané dôkazy na podporu jeho tvrdení, avšak žalovaný tvrdenia žalobcu spochybnil a oprel o dôkazy rovnakej dôkaznej sily ako žalobca, keď navyše v prospech žalovaného svedčí existencia zmluvy o pôžičke i nájomnej zmluvy, ktorá je podpísaná aj žalobcom. Za situácie, v ktorej žalobca spočiatku hovoril len o úmysle nájomnou zastrieť kúpnu zmluvu a neskôr dokonca poprel uzatvorenie nájomnej zmluvy s tvrdením, že došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy (čo však nevedel preukázať), tak žalobca nepreukázal, že mu žalovaný predal autobus, a že uzatvorená zmluva o nájme bola len simulovaným právnym úkonom. Preto žalobu žalobcu ako účastníka primárne zaťaženého dôkazným bremenom bolo treba zamietnuť, pričom napokon rozhodnutie o trovách konania (jeho vyhradenie na čas po právoplatnosti rozsudku) odôvodnil len paušálnym odkazom na § 151 ods. 3 O. s. p. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie iba žalobca a navrhol ho zmeniť (napadnutý rozsudok) tak, aby bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi čiastku 5.974,90 eur (v odvolacom petite inak chýba časť “oproti povinnosti vydať autobus“) alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mal za to, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) a zotrval na svojej skoršej argumentácii, podľa ktorej súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil výsledky dokazovania, hoci najmä zo svedeckej výpovede JUDr. G. (ktorej ?) malo vyplynúť uzavretie účastníkmi kúpnej zmluvy. Žalovaný odvolací návrh nepodal. Odvolací súd v jeho prípade neprihliadal na podanie JUDr. R. z 24. septembra 2010, označené za vyjadrenie k odvolaniu, nakoľko plnomocenstvo na zastupovanie žalovaného tomuto advokátovi zaniklo dňom právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 12. novembra 2003 sp. zn. 11Co 154/03, t. j. 10. decembra 2004 a následne bolo žalovaným udelené JUDr. R. nové plnomocenstvo už len na zastupovanie v dovolacom konaní (12. januára 2007), ktoré obdobne zaniklo právoplatnosťou rozsudku Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2007 sp. zn. 1Cdo 216/2006 (12. februára 2007). Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. v medziach odvolania žalobcu celú vec (pretože od rozhodnutia vo veci samej výslovne napadnutého odvolaním bolo závislým aj vyhradenie rozhodnutia o trovách konania samostatnému uzneseniu) a to podľa § 214 ods. 1 O. s. p. a contrario bez pojednávania (pretože tu nebola potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, nešlo o vec porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok len vo veci samej treba považovať za vecne správny, keď súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere dostatočnej pre jeho rozhodnutie a umožnenej návrhmi účastníkov na dôkazy a vec i správne posúdil po právnej stránke, na čom nemohli nič zmeniť ani výhrady uplatnené odvolaním. Odvolací súd totiž najmä nemal žiaden dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s dôvodmi použitými súdom prvého stupňa na podopretie ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak, ako takáto argumentácia bola pojatá aj do odôvodnenia napádaného rozsudku a v stručnosti ju zhrnul aj tunajší - odvolací súd v úvodnej časti tohto odôvodnenia svojho rozsudku). Závery, pre ktoré žalobe nebolo možné vyhovieť, pritom súd prvého stupňa formuloval dostatočne konkrétne, výstižne a i objektívne presvedčivo (ktorou objektivitou v tu diskutovanej súvislosti treba rozumieť schopnosť presvedčiť takmer každého, samozrejme len pri ťažko dosiahnuteľnej ambícii presvedčiť aj niekoho subjektívne presvedčeného o svojej pravde bez ohľadu na okolnosti). Vypravenie rozsudku súdu prvého stupňa takýmto odôvodnením (inak v nezanedbateľnej miere čerpajúcim aj zo skorších rozhodnutí odvolacieho súdu v tejto veci) odvolaciemu súdu poskytovalo značne zúžený manévrovací priestor, keďže tu s výnimkou reakcie na tzv. odvolacie námietky nebolo čo dopĺňať ani s čím polemizovať. Šlo tak aj o pomerne ukážkový prípad, v ktorom by odvolaciemu súdu zásadne postačovalo i len konštatovať správnosť dôvodov súdu prvého stupňa s poukazom na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.) a skutočne len z dôvodu potreby vyporiadania sa aj s námietkami z odvolania (potreby existujúcej v skutočnosti v každej odvolacím súdom prejednávanej veci - až na prípady nezaoberania sa odvolaniami vecne) javí sa vhodné doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto: Už v rozsudku Krajského súdu v Trnave z 12. novembra 2003 sp. zn. 11Co 154/03 (ktorým došlo k zmene v poradí tretieho, žalobe vyhovujúceho rozsudku tak, že táto bola zamietnutá) tunajší súd uzavrel, že z dokazovania nevyplynula žiadna opora pre tvrdenie, podľa ktorého medzi účastníkmi došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy o kúpe autobusu, pretože ani prípadné preukázanie úmyslu účastníkov len predstierať urobenie iného právneho úkonu (resp. úkonov viacerých) nemohlo zmeniť nič na tom, že návrh žiadneho z účastníkov na uzavretie kúpnej zmluvy celkom určitého obsahu druhý účastník neprijal ako pri osobnom rokovaní účastníkov 15. mája 1997, tak preukázateľne ani kedykoľvek neskôr. Ak účastníci neuzavreli kúpnu zmluvu, taká (neuzavretá a preto neexistujúca) zmluva nemohla byť neplatnou a ani nemohlo dôjsť k jej zrušeniu (napr. odstúpením niektorého z účastníkov od platnej zmluvy). Podmienku vzájomného vrátenia si plnení podľa § 457 O. z. pritom možno vzťahovať len na tam uvedené prípady, čo spôsobilo, že žaloba o vzájomné vrátenie si plnení v prejednávanej veci nemala žiadnu nádej na úspech. Najvyšší súd SR (ako dovolací súd) následne už vyššie označeným rozsudkom z 31. januára 2007 síce takýto zmeňujúci rozsudok Krajského súdu v Trnave z 12. novembra 2003 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, urobil tak však len s odôvodnením, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery ako súd prvého stupňa, avšak iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných pred súdom prvého stupňa, čo však bolo neprípustné, nakoľko si tak odvolací súd nezadovážil rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O. s. p. Preto jeho skutkové a na ne nadväzujúce právne závery (odvolacieho súdu) považoval dovolací súd za predčasné, tieto však pokiaľ šlo o správnosť právnych úvah žiadnym spôsobom nespochybnil. Ak sa potom vec opäť stala predmetom konania na súde prvého stupňa (v dôsledku uznesenia Krajského súdu v Trnave z 31. augusta 2007 sp. zn. 11Co/53/2007, ktorým bol rozsudok v tom čase bývalého Okresného súdu Piešťany zo 17. marca 2003 sp. zn. 5C 298/97 v napadnutej časti vo veci samej a v časti trov konania zrušený a vec bola vrátená Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie a k 1. januáru 2008 došlo k prechodu výkonu súdnictva aj v tejto veci na opätovne zriadený Okresný súd Piešťany, tu por. i zákon č. 511/2007 Z. z.) a ten doplnil dokazovanie podľa pokynov odvolacieho súdu z jeho ostatného rozhodnutia, z takto doplneného dokazovania aj podľa odvolacieho súdu bolo možno prijať spoľahlivý záver o tom, že účastníci neuzavreli kúpnu zmluvu. Neexistovala totiž žiadna opora pre tvrdenie, podľa ktorého žalobca so žalovaným uzavrel kúpnu zmluvu o kúpe autobusu, keď najmä kľúčový svedok majúci poslúžiť verzii žalobcu, teda JUDr. C. G. viacnásobnou zmenou svojej výpovede v otázkach pre túto vec absolútne rozhodujúcich (najmä v tom, akú zmluvu mal pre účastníkov pripraviť) spôsobil, že bol nevierohodným a procesnému stanovisku žalobcu skôr poškodil, než pomohol. Následkom takejto nevierohodnosti v spojitosti s nevyznením ostatných dôkazov v prospech vyššej pravdepodobnosti verzie ktoréhokoľvek z účastníkov však muselo byť 1. vyjdenie pri rozhodovaní predovšetkým z listinných dôkazov; 2. podporné použitie prvej svedeckej výpovede JUDr. G. (keďže treba považovať za súladné s logikou fungovania ľudskej pamäte, že na rozhodujúce skutočnosti sa lepšie rozpamätáva skôr než neskôr - kedy je už tendencia veci a udalosti vidieť inak, než sa naozaj stali) a 3. podriadenie konečného rozhodnutia zásade, pri ktorej pochybná hodnovernosť oboch strán sporu musí ísť na vrub toho, kto sa v konaní niečoho domáha (žalobca), nakoľko on je povinný v záujme svojho úspechu vlastné tvrdenia preukázať a to bezpečne (spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti), kým protistrane (žalovanému) sa v konaní stačí len brániť a tvrdenia žalobcu popierať. Listiny podporovali verziu žalovaného (bola tu nájomná zmluva, nie však i kúpna zmluva tvrdená žalobcom), to isté platilo o prvotnej svedeckej výpovedi JUDr. G. (i ona hovorila len o počiatočnom úmysle uzavrieť kúpnu zmluvu, avšak o vyhotovení aj uzavretí len zmluvy nájomnej, čo napokon nepoprel pôvodne ani žalobca) a nedostatok produkcie akýchkoľvek iných dôkazov žalobcom spôsobilých presvedčiť o pravdivosti jeho verzie bol tým, čo do tretice muselo mať za následok podľahnutie žalobcu v spore. Zo všetkých alternatív prichádzajúcich tu do úvahy (ako ich tunajší odvolací súd rozviedol v poslednom odseku na 4. strane svojho uznesenia z 31. augusta 2007) tak musela sa uplatniť tá o neuzavretí účastníkmi kúpnej zmluvy, v ktorom smere bolo celkom bez významu, či toto bolo alebo nebolo výsledkom simulácie (keďže už samo neuzavretie kúpnej zmluvy vylučovalo úspech nárokov založených či už na odstúpení od neuzavretej zmluvy alebo na jej neplatnosti). Žaloba o vrátenie si plnení účastníkmi len tvrdenej, avšak preukázateľne neuzavretej zmluvy bola preto pre vybočenie z medzí ustanovenia § 457 O. z. (citovaného naposledy uznesením sp. zn. 11Co/53/2007) bezzákladnou. I výhrada nesprávnosti posúdenia veci súdom prvého stupňa po právnej stránke bola potom odvolaním žalobcu v prejednávanej veci uplatnená len v tej najvšeobecnejšej možnej rovine a teda i spôsobom prakticky znemožňujúcim odvolaciemu súdu zistiť, čo konkrétne v skutočnosti odvolateľ buď konaniu predchádzajúcemu rozhodnutiu tentoraz napadnutým rozsudkom alebo samotnému takémuto rozhodnutiu (predstavujúcemu výsledok konania v prvom stupni) vytýka. Ak preto súd prvého stupňa za stavu priblíženého vyššie vo veci samej žalobu zamietol, rozhodol vecne správne. Odvolací súd preto v takejto časti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil. Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. však musel zrušiť a podľa odseku 2 toho istého ustanovenia súdu prvého stupňa vrátiť na ďalšie konanie rozsudok v časti trov konania a to pre absolútnu absenciu dôvodov podporujúcich súdom prvého stupňa zvolený postup (ktorá vada predstavuje jednu z podôb postupu súdu odnímajúceho účastníkom konania reálnu možnosť konať pred súdom, v tejto súv. por. napr. rozsudok NS SR z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005). Súd prvého stupňa tu totiž vôbec neodôvodnil, prečo tu malo ísť podľa neho o zložitý prípad, pričom o žiadnu z príkladmo vymedzených možností v ust. § 151 ods. 3 O.s.p. okresným súdom ani necitovanom (tobôž nie vyloženom) tu nešlo (účastníci boli v priebehu celého konania len dvaja, teda v spore minimum a ani na väčší počet uplatňovaných nárokov nebolo z čoho usúdiť). O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, keď podľa § 224 ods. 4 O. s. p. ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O. s. p., o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (čo musí samozrejme platiť i vtedy, ak vyhradenie rozhodnutia o trovách konania až na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci nemá šancu, tak ako v tejto veci, obstáť). K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.