Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/78/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2010899783 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2010899783.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Petra Príbelská, PhD., v právnej veci navrhovateľa: N. C., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XX, I., zastúpeného advokátom: JUDr. Miloš Papcún, Vajanského 5270/1A, Piešťany, proti odporcom: 1. K. C., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XX, I., 2. N. C., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XX, I., 3. N. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, I., o vypratanie časti rodinného domu a o zaplatenie 4.248,82 Eur a sumy 199,16 Eur mesačne, na odvolanie odporcov 1, 2 a 3 proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 19.11.2009 č.k. 4C/56/2008-209, v prvom odseku výroku o vypratanie nehnuteľnosti a v treťom odseku výroku o zaplatenie sumy 7.436,90 Eur, v spojení s uznesením Okresného súdu Piešťany zo dňa 30.11.2009, č.k.4C 56/2008-223, takto r o z h o d o l : Odvolací súd odvolanie odporcov 2 a 3 o d m i e t a . Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti v prvom odseku výroku m e n í tak, že odporkyňa 1 je povinná vypratať časť rodinného domu na prízemí v I., B. XXXX/XX, kuchyňu, dve obytné miestnosti a príslušenstvo pozostávajúce zo špajze, kúpeľne, WC a predsiene a vypratané miestnosti odovzdať navrhovateľovi do 15 dní po zabezpečení jej náhradného bytu navrhovateľom. Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti v treťom odseku výroku, ktorým uložil odporcom 1, 2, 3 zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne sumu 7.436,90 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e . Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa v prvom odseku výroku uložil odporcom 1, 2 a 3 povinnosť vypratať časť rodinného domu na prízemí v I., B. XXXX/XX a to kuchyňu, dve obytné miestnosti a príslušenstvo pozostávajúce zo špajze, kúpeľne, WC a predsiene a vypratané miestnosti odovzdať navrhovateľovi do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (ďalej len „predmetná nehnuteľnosť, resp. rodinný dom“). V odseku 2 výroku uložil odporkyni 1 povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 2.359,36 Eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V treťom odseku výroku uložil odporcom 1, 2 a 3 povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu 7.436,90 Eur do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V štvrtom odseku výroku súd vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol. O trovách konania prvostupňový súd rozhodol samostatným uznesením zo dňa 30.11.2009 č.k. 4C/56/2008-223 tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozsudok súd odôvodnil právne s použitím ust. § 123, § 126 ods. 1, § 451 ods. 1 a 2, § 456 prvá veta, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že po vykonaní a vyhodnotení výsledkov dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľa v časti vypratania rodinného domu odporcami je dôvodný a v časti zaplatenia žalovanej sumy z titulu bezdôvodného obohatenia je dôvodný iba čiastočne. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že rodinný dom, ktorého časti vypratania sa domáha navrhovateľ, je v podielovom spoluvlastníctve navrhovateľa v podiele 1-ice a 1-ica patrí Q. Q., pričom predmetný dom nikdy nepatril do bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľa a odporkyne 1. Navrhovateľ a odporkyňa 1 manželstvo uzavreli 14.2.1981, z ktorého pochádzajú dve deti a to odporca 2 a 3. Predmetný rodinný dom účastníci užívali od uzavretia manželstva. V súvislosti s tým súd uzavrel, že za trvania manželstva mala odporkyňa 1 aj spolu s deťmi odvodené právo bývania v predmetnej nehnuteľnosti, ktoré právo sa odvodzovalo od existujúceho rodinnoprávneho vzťahu medzi manželmi. Dňom 22.5.1998 manželstvo navrhovateľa a odporkyne 1 zaniklo právoplatným rozvodom. V tom čase maloletí odporcovia 2 a 3 boli zverení do osobnej starostlivosti odporkyne 1. Zánikom manželstva zanikol aj rodinnoprávny vzťah, z ktorého si odporkyňa 1 odvodzovala svoje právo užívať predmetný rodinný dom a rovnako zverením detí do jej osobnej starostlivosti zaniklo i právo odporcov 2 a 3 užívať predmetný rodinný dom. Odporcovia tak od 22.5.1998 užívali predmetný rodinný dom bez akéhokoľvek právneho titulu, nakoľko medzi navrhovateľom a odporkyňou 1 nikdy neprišlo k uzavretiu písomnej ani ústnej nájomnej zmluvy na základe ktorej by odporcovia boli oprávnení predmetný rodinný dom užívať i po rozvode manželstva navrhovateľa a odporkyne 1. Z týchto dôvodov súd potom výrokom I uložil odporcom 1 a 3 povinnosť vypratať definovanú časť predmetného rodinného domu, ktorú obývajú a vypratané miestnosti odovzdať navrhovateľovi do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. 15-dňovú paričnú lehotu súd určil aj s prihliadnutím na to, že táto začína plynúť až od právoplatnosti rozsudku a odporcovia budú mať k dispozícii ďalší čas na splnenie tejto povinnosti odo dňa vyhlásenia rozsudku do právoplatnosti predmetného rozhodnutia. Vo vzťahu k návrhu navrhovateľa o zaplatenie odporkyňou 1 resp. odporcami 1 - 3 žalovanej sumy z titulu bezdôvodného obohatenia mal súd preukázané, že všetci odporcovia od 22.5.1998 predmetnú časť nehnuteľnosti užívajú bez právneho dôvodu, pričom táto nehnuteľnosť patrí v polovici do podielového spoluvlastníctva navrhovateľa. Je teda nesporné, že odporcovia 1 - 3 sa užívaním predmetnej časti rodinného domu od 22.5.1998 bezdôvodne obohatili tým, že užívali cudziu vec bez právneho dôvodu, ktoré bezdôvodné obohatenie spočívalo v užívaní cudzej veci, tento úžitok nemožno vydať in natura, ale treba zaň poskytnúť peňažnú náhradu. Navrhovateľ sa návrhom za obdobie od 22.5.1998 do 12.2.2001 (do spísania návrhu) domáha uhradenia bezdôvodného obohatenia len od odporkyne 1, preto bol súd viazaný týmto návrhom, i keď právo navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia smeruje voči všetkým odporcom, môže sa návrhom domáhať plnenia aj len od jedného z nich. Za zvyšné obdobie, teda za obdobie od 13.2.2001 až do vypratania predmetnej nehnuteľnosti sa navrhovateľ domáhal zaplatenia peňažnej náhrady od všetkých troch odporcov spoločne a nerozdielne v sume 6.000,- Sk mesačne. Vo vzťahu k určeniu výšky peňažnej náhrady za bezdôvodné obohatenie sa súd prvého stupňa vyporiadal predovšetkým s tým, že navrhovateľ je len podielovým spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti v polovici, pričom návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia podal iba on, tzn. odporcovia sa mohli obohatiť vo vzťahu k navrhovateľovi len v rozsahu jeho podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu, keďže druhý zo spoluvlastníkov sa svojho práva nedomáha. Zo znaleckého posudku vypracovaného v roku 1990, ktorý sa týka i predmetného rodinného domu je zrejmé, že ide o voľne stojaci prízemný rodinný dom v celej časti podpivničený s manzardovou miestnosťou, pričom v podpivničenej časti sú umiestnené vedľajšie miestnosti, v prízemnej časti trojizbový byt s príslušenstvom, v podkrovnej časti manzardka s predsieňou. Podľa znaleckého posudku zastavaná plocha suterénu je 110 m2, prízemia 115 m2 a manzardky s predsieňou 29,15 m2. Odporcovia spoločne v predmetnom rodinnom dome užívali zastavanú plochu o výmere cca 90 m2 na prízemí, čo z celkovej zastavanej plochy domu predstavuje 35%. Pri určení výšky peňažnej náhrady bezdôvodného obohatenia súd prvého stupňa vychádzal z výšky nájmu obdobných priestorov, z celkovej časti plochy domu, ktorú užívali (90 m2), ako aj rozčlenenia miestnosti, kedy išlo o kuchyňu, dve obytné miestnosti a príslušenstvo pozostávajúce zo špajze, kúpeľne, WC a z časti predsiene. Súd zohľadnil i polohu predmetnej nehnuteľnosti, ktorá sa nenachádza v bezprostrednom centre mesta Piešťany, ale sa nachádza v širšom centre. Podľa správy realitnej kancelárie v z roku 2005, za obytné miestnosti v danom rozsahu, sa nájom v období rokov 2003 až 2005 pohyboval v sumách od 3.000,- Sk do 5.000,- Sk. Je zrejmé, že výška nájmu sa v období od roku 1998 menila, pričom v podstate išlo o zvyšovanie cien nájmu a v poslednom období bol zaznamenaný určitý pokles cien nájmu. Vzhľadom k tomu, že konkrétnu výšku nároku navrhovateľa by bolo možné za celé obdobie 10 rokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami, súd prvého stupňa podľa vlastnej úvahy určil výšku nároku navrhovateľa vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností. Odporcovia sa teda na úkor navrhovateľa obohatili o výšku nájomného, ktoré by boli inak povinní platiť, ak by svoju bytovú situáciu po rozvode odporkyňa riešila nájdením si nájomného bytu s danými dispozíciami. V zmysle správy realitnej kancelárie mal súd preukázanú výšku nájmu v porovnateľnej nehnuteľnosti a s ohľadom na polohu domu, veľkosť užívaného priestoru ustálil, že nájomné, ktoré by sa v priemere za celé obdobie pohybovalo okolo 5.000,- Sk mesačne zodpovedá výške obohatenia sa odporcov vo vzťahu k časti predmetného rodinného domu, ktorý užívali. Zohľadnil priemerné nájomné za celé obdobie, pričom prihliadol na to, že pred rokom 2005 by bolo nižšie a po roku 2005 by výška nájomného bola vyššia. Takúto sumu by mali odporcovia platiť navrhovateľovi ak by navrhovateľ bol výlučným vlastníkom celej nehnuteľnosti, z ktorej časť rozsahu 35% užívali odporcovia a nakoľko navrhovateľ je len podielovým spoluvlastníkom predmetného rodinného domu v podiele 1/2 a vydania bezdôvodného obohatenia sa domáha sám, súd zohľadnil túto skutočnosť a navrhovateľovi priznal bezdôvodné obohatenie len vo vzťahu k 1/2 predmetného rodinného domu, tzn. 2.500,- Sk mesačne. Vo vzťahu k určeniu výšky peňažnej náhrady za bezdôvodné obohatenie sa súd vysporiadal okrem vyššie uvedených skutočností aj s obranou odporcov, že od roku 1999 náklady na elektrickú energiu v plnom rozsahu uhrádzali len odporcovia a rovnako od roku 2002 náklady za vodu uhrádzali odporcovia, ktorú skutočnosť potvrdil aj navrhovateľ, pričom elektrickú energiu i vodu využíva v domácnosti i navrhovateľ, ale za tieto služby platili len odporcovia. Navrhovateľ na druhej strane preukázal, že uhrádzal v plnom rozsahu náklady za plyn, za rozhlas a televíziu, za daň a komunálny odpad, ktoré služby však výhradne využíval sám. Navrhovateľ preukázal, že v roku 1998 uhrádzal platby za elektrinu a od roku 1998 do roku 2001 uhrádzal platby za vodu. Odporcovia sa tiež bránili platbami o úhradách platieb za elektrinu a vodu v domácnosti. Súd na toto prihliadol v tom smere, že o tieto plnenia, ktoré uhrádzali odporcovia sa naopak bezdôvodne obohatil navrhovateľ. Keďže súd nemal k dispozícii všetky platby uvedených služieb za celé žalované obdobie, vychádzal z predložených dokladov a zistené platby spriemeroval. Vo vzťahu k platbám vody mal preukázané, že výhradne odporcovia od roku 2002 platili vodné a stočné, pričom za obdobie rokov 2002 až 2009 boli priemerné ročné platby v sume okolo 3.400,- Sk. Vo vzťahu k platbám elektriny mal súd preukázané, že od roku 1999 výhradne odporcovia platili za elektrinu priemerne ročne okolo 30.000,- Sk. Zo zistených platieb však nebolo možné matematicky určiť štvrtinu spotreby pripadajúcu na navrhovateľa, nakoľko tento sa bránil, že na rozdiel od odporcov nepoužíva na pranie elektrickú práčku, ktorá má vyššiu spotrebu vody i elektrickej energie a tiež odporcovia na kúrenie a ohrev vody využívali elektrickú energiu, čím jej spotrebovali oveľa viac. Súd preto z priemerných ročných platieb za vodu od roku 2001 určil sumu zodpovedajúcu 1/5-ine pripadajúcu na navrhovateľa, teda nižšiu ako by predstavoval matematický priemer vo vzťahu k štyrom osobám. 1/5 z priemernej ročnej uhradenej sumy za vodu je suma 680,- Sk (3.400,- : 5). Súd z priemerných ročných platieb za elektrickú energiu od roku 1999 určil sumu zodpovedajúcu 1/6 pripadajúcu na navrhovateľa, teda nižšiu, ako by predstavoval matematický priemer vo vzťahu k štyrom osobám, nakoľko zohľadnil argumenty navrhovateľa, že elektrickú energiu využíval len na svietenie a sledovanie televízie tzn. 1/6 z priemernej ročnej uhradenej sumy za elektrickú energiu je vo výške 5.000,- Sk (30.000,- : 6). Navrhovateľ sa domáha návrhom zaplatenia sumy 128.000,- Sk za obdobie od 22.5.1998 do 12.2.2001 len od odporkyne 1 a keďže odporcovia 1 - 3 spoločne a nerozdielne sa bezdôvodne obohatili, mohol sa navrhovateľ domáhať vydania bezdôvodného obohatenia len od jedného z nich. Súd viazaný návrhom zaviazal teda za obdobie od 22.5.1998 do 12.2.2001 na úhradu bezdôvodného obohatenia len odporkyňu 1. Navrhovateľ sumu 128.000,- Sk žiadal vychádzajúc zo sumy 4.000,- Sk mesačne. Po zhodnotení vyššie uvedených hľadísk súd priznal navrhovateľovi za toto obdobie bezdôvodné obohatenie len v sume 71.078,- Sk, čo v prepočte konverzným kurzom predstavuje 2.359,36 Eur. Túto sumu súd určil tak, že navrhovateľovi za predmetné obdobie od 22.5.1998 do 12.2.2001 priznal za každý mesiac bezdôvodného obohatenia 2.500,- Sk, čo predstavuje 81.667,- Sk (2.500,- Sk za dva roky, 8 mesiacov a 20 dní), pričom od tejto sumy odrátal priemernú ročnú sumu spotreby elektrickej energie navrhovateľa 5.000,- Sk, čo za dané obdobie predstavuje 10.589,- Sk. Navrhovateľ za obdobie od 13.2.2001 až do vypratania predmetnej nehnuteľnosti sa domáhal zaplatenia 6.000,- Sk mesačne od všetkých troch odporcov, pričom súd mohol priznať bezdôvodné obohatenie najdlhšie do vyhlásenia rozsudku v danej veci, keďže bezdôvodného obohatenia sa možno domáhať len za uplynulé obdobie a nie do budúcnosti. Súd preto navrhovateľovi bezdôvodné obohatenie priznal len za obdobie od 13.2.2001 do 18.11.2009, tzn. do dňa pred vyhlásením rozsudku vo veci. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že odporcovia v danom období neoprávnene užívali predmetný dom v podielovom spoluvlastníctve navrhovateľa, pričom argument odporcu 2, že v určitom období v predmetnom dome nebýval, nakoľko pracoval v cudzine, resp. býval v podnájme, nakoľko túto skutočnosť ničím okrem jedného víza v cestovnom pase, nepreukázal, pričom obaja odporcovia 2 a 3 za celé obdobie, keď bývali v predmetnom dome sa nepodieľali na úhradách platieb energií, ktoré uhrádzala výhradne odporkyňa 1, súd túto sumu zohľadnil pre všetkých troch odporcov spoločne a zaviazal všetkých troch odporcov za obdobie od 13.2.2001 do 18.11.2009 na úhradu bezdôvodného obohatenia vo výške 224.044,- Sk, čo v prepočte predstavuje 7.436,90 Eur. Túto sumu súd určil tak, že navrhovateľovi súd priznal z uplatnenej sumy 6.000,- Sk mesačne za polovicu rodinného domu bezdôvodné obohatenie mesačne vo výške 2.500,- Sk za celé obdobie, čo predstavuje 262.917,- Sk (za 8 rokov, 9 mesiacov a 5 dní). Od tejto sumy ďalej odrátal priemernú ročnú sumu spotreby elektrickej energie navrhovateľa vo výške 5.000,- Sk, ktorú za toto obdobie výhradne uhrádzala odporkyňa 1, čo v prepočte predstavuje sumu 44.233,- Sk. Ďalej odrátal priemernú ročnú sumu spotreby vody navrhovateľa vo výške 680,- Sk, nakoľko aj poplatky za vodu platila výhradne odporkyňa 1. Táto suma 5.360,- Sk predstavuje spotrebu vody navrhovateľa za obdobie od 1.1.2002 do 18.11.2009, tzn. za 7 rokov 322 dní po 680,- Sk mesačne. V ostatnej časti súd návrh navrhovateľa ako bezdôvodný zamietol, keďže navrhovateľovi nepriznal v plnom rozsahu žalovanú sumu 128.000,- Sk (za obdobie od 22.5.1998 do 12.2.2001) a sumu 631.000,- Sk (za obdobie od 13.2.2001 do 18.11.2009) a tiež mu žalovanú sumu priznal najdlhšie do dňa vyhlásenia rozsudku. K použitiu vlastnej úvahy súdu na doplnenie súd prvého stupňa uviedol, že takýto postup využil z dôvodu, že možnosť zistenia presných nárokov navrhovateľa bolo možné len z nepomernými ťažkosťami ako i vzhľadom na dĺžku konania, pričom pri rozhodovaní sa súd snažil zohľadniť všetky argumenty tak navrhovateľa, ako i odporcov, aby čo najspravodlivejšie určil najmä výšku nároku navrhovateľa. Zdôraznil však, že odporcovia od roku 1998 bez právneho dôvodu užívali predmetný rodinný dom patriaci do podielového spoluvlastníctva navrhovateľa, pričom v tomto období mali kedykoľvek možnosť si nájsť primerané bývanie, ktorým momentom vysťahovania by sa skončilo ich bezdôvodné obohacovanie sa na úkor navrhovateľa a tým by mu bola i priznaná nižšia suma. Argumentom odporcov, že navrhovateľ im v predmetnom dome nezabezpečil primerané služby spojené s bývaním, odpojil im plyn a preto museli kúriť elektrinou, uviedol, že právny vzťah navrhovateľa a odporcov sa nespravuje nájomným vzťahom, preto odporcovia, ktorí bez právneho dôvodu v dome bývali, nemohli od navrhovateľa požadovať služby, ktoré sú bežne spojené s nájmom nehnuteľnosti. V ostatnej časti (vo zvyšku) návrh ako bezdôvodný zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania si súd prvého stupňa vymienil na rozhodnutie samostatným uznesením a rozhodol o nich uznesením zo dňa 30.11.2009, č.k.4C 56/2008-223 tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil s použitím ust. § 142 ods. 2 O.s.p., pričom zohľadnil pomer úspechu a neúspechu navrhovateľa i odporcov v konaní v oboch spojených veciach (vypratanie a vydanie bezdôvodného obohatenia). Ustálil, že v časti vypratania domu bol navrhovateľ síce plne úspešný a tu by navrhovateľovi mohla patriť náhrada trov konania, avšak pozostávajúca len z trov právneho zastúpenia určených vo výške polovice základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v spojenej veci s nižšou hodnotou. Súd však vzal do úvahy i pomer úspechu a neúspechu navrhovateľa v druhom spojenom konaní v časti o zaplatenie žalovanej sumy, kde mali odporcovia v konaní pomerný úspech a to vo výške čistého úspechu 20% z predmetu tejto časti konania, nakoľko žalovaná suma neprevyšovala sumu 25.000,- Eur a súd navrhovateľovi priznal len 9.796,26 Eur. Čistý úspech odporcov v časti konania o zaplatenie žalovanej sumy súd určil tak, že v časti, v ktorej boli odporcovia v konaní úspešní odpočítal časť, v ktorej boli odporcovia v konaní neúspešní a túto časť vyjadril v percentách. Keďže navrhovateľ mal v časti konania o vypratanie domu plný úspech, avšak trovy konania by sa určovali len vo výške 1/2 základnej sadzby tarifnej odmeny vo veciach, kde hodnotu veci nemožno vyjadriť v peniazoch, boli by navrhovateľovi priznané trovy konania v tejto časti nižšie ako by patrili odporcom v časti pomerného úspechu o zaplatenie žalovanej sumy. Súd preto po zhodnotení pomeru úspechu navrhovateľa i odporcov 1, 2 a 3 v oboch spojených veciach rozhodol o trovách konania s použitím cit. ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal. Po doručení predmetného rozsudku odporca 3 dňa 21.12.2009 podal súdu písomné vyjadrenie označené ako námietka premlčania, v ktorom s poukázal na ust. § 107 a § 108 Občianskeho zákonníka. Toto podanie nemá náležitosti vyžadované zákonom pre odvolanie. Odporca 3 však toto podanie doplnil spolu s ďalšími odporcami 1 a 2 odvolaním doručeným súdu prvého stupňa osobne do podateľne súdu v ten istý deň 21.12.2009. Namietal, že navrhovateľ nesprávne uplatnil svoj nárok priamo v návrhu, o tom, že sa jedná o bezdôvodné obohatenie sa dozvedel až po vydaní uznesenia Okresného súdu Piešťany na pojednávaní 22.9.2009 a preto tento okamih je treba považovať za zásadný pri určení toho, že sa jedná o bezdôvodné obohatenie. V tejto dobe však už plnenie z bezdôvodného obohatenia bolo dávno premlčané, keďže uplynula objektívna lehota. Tým, že odporca nesprávne zažaloval svoj nárok ako nárok z nájomného vzťahu si sám spôsobil uplynutie lehoty na podanie žaloby z titulu bezdôvodného obohatenia, preto je tento jeho nárok premlčaný. Tiež poukázal na to, že o jeho vstupe do konania sa dozvedel rovnako ako aj navrhovateľ a až po doručení mu uznesenia Okresného súdu Piešťany zo dňa 16.2.2009, keď už bola nárokovateľnosť práva na vydanie bezdôvodného obohatenia dávno premlčaná. Do tejto doby voči nemu navrhovateľ nevzniesol žiadne nároky žiadnym spôsobom, je preto nelogické, aby bol zaviazaný platiť plnenie bezdôvodného obohatenia po 11 rokoch odo dňa jeho vzniku. Opätovne zdôraznil, že navrhovateľ návrh o vydanie plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia nikdy nepodal, ale na základe preformulovania petitu pôvodného návrhu bol uplatnená v podstate až v roku 2009, tzn. po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty. Preto vzniesol námietku premlčania a navrhol návrh v plnom rozsahu zamietnuť a navrhovateľa zaviazať nahradiť mu náhradu trov konania. Proti rozsudku súdu prvého stupňa v odsekoch 1 a 3 výroku podali odvolanie odporcovia 1, 2 a 3 spoločne, v ktorom namietali, že súd prvého stupňa v otázke vypratania predmetnej nehnuteľnosti nezohľadnil predovšetkým zdravotný stav odporkyne 1 a jej nemožnosť v tak krátkom čase nájsť náhradné bývanie. Doba 15 dní je príliš krátka na to, aby si odporcovia vyriešili otázku bývania. Dostať sociálny byt od mesta je nemožné a ich snaha bola doteraz neúspešná. Kúpiť si byt stojí veľa peňazí, ktoré nemajú k dispozícii, čo je vlastne hlavným dôvodom, prečo sa doteraz z nehnuteľnosti neodsťahovali. Súd ale otázku ich ďalšieho bývania neriešil. Zdôraznili, že na adrese nehnuteľnosti sú všetci prihlásení a navrhovateľ im trvalý pobyt doteraz nezrušil. V predmetnej veci už v minulosti bolo rozhodnuté a to rozsudkom Okresného súdu v Trnave č.k. PN-11C/31/01-61 zo dňa 11.4.2005, keď súd rozhodol o vyprataní časti rodinného domu, ktoré vypratanie správne podmienil zabezpečením primeraného náhradného bytu a návrh v časti o zaplatenie zmeškaného nájomného v sume 128.000,- Sk za obdobie od 22.5.1998 do 12.2.2001 a v sume 6.000,- Sk mesačne od 13.12.2001 zamietol. Odvolatelia tiež namietali, že uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne sumu 7.436,90 Eur je suma prehnaná. Súd sumu určil podľa trhových cien nájomného a do úvahy bral tú vyššiu cenovú hranicu, ktorá by zodpovedala štandardnému typu bývania. Ich bývanie má od štandardu veľmi ďaleko. Vo vzťahu k navrhovateľovi nie sú nájomníci, stále tu majú trvalý pobyt a navrhovateľ sa chce obohatiť na ich úkor. Žiadnu nájomnú zmluvu neuzavreli. Navrhovateľ je vlastníkom 1/2 predmetnej nehnuteľnosti iba od smrti svojho otca G. C., dovtedy mu patrila 1/4 z polovice nehnuteľnosti zdedená po matke, ďalšiu 1/4 z polovice nehnuteľnosti vlastnila jeho sestra a ďalšiu 1/2 z polovice jeho otec G. C.. Súdom však navrhovateľovi bola priznaná suma za celú 1/2. Skutočnosť, že po roku 2005 platby za elektrickú energiu ročne činili okolo 40.000,- Sk, čo predstavuje 1/3 ročného platu odporkyne 1, nedokázali v konaní preukázať, nakoľko nemali k dispozícii všetky doklady. Súd tak spriemeroval oveľa nižšiu sumu. A navrhovateľovi odrátal 1/6 z celkovej ročne platenej sumy. V dome bývajú štyri osoby a preto by mal zaplatiť 1/4. Elektrickú energiu využíval rovnako ako oni, ba naviac aby čo najviac platili, po ich odchode z domu chodil pozažínať niekoľko svetiel aj cez deň. Kúrenie plynom a plynový ohrev vody je oveľa lacnejší. Navrhovateľ im však túto službu odoprel, čo zdôvodnil tým, že nemal peniaze na zaplatenie, čo nie je pravda, pretože na iné menej dôležité veci peniaze mal. Z priemerných ročných platieb za vodné a stočné od roku 2002 súd navrhovateľovi odrátal sumu zodpovedajúcu 1/5 zo sumy uhradenej ňou za celý rok. Znovu upozornili, že v dome bývajú štyria a ak by existovala spravodlivosť, mala sa mu započítať 1/4. Na vlastné náklady zakúpili najnutnejšie veci, ktoré sa opotrebovali, napríklad misu WC, nechali nainštalovať vodovodné batérie do kúpeľne a kuchyne, kuchynské dvere a iné. Preto navrhli, aby súd prešetril súdom prvého stupňa vyčíslenú sumu 7.436,90 Eur a do úvahy vzal aj v odvolaní uvedené skutočnosti a zohľadnil námietku premlčania. Majú k dispozícii ďalšie doklady o platbách, ktoré neboli vzaté do úvahy pri vynesení rozsudku a sú pripravení ich súdu predložiť. Domáhajú sa tak adekvátneho zníženia predmetnej sumy minimálne na 1/3 z dôvodu, že do tejto situácie ich dostal navrhovateľ. Navrhovateľ odvolanie nepodal a k podanému odvolaniu odporcov sa písomne nevyjadril. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkmi konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu odporcov je možné priznať len čiastočný a to odporkyni 1 v prvom odseku výroku napadnutého rozsudku - v časti vypratania, keďže napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je v napadnutom treťom odseku výroku vecne správne, bolo nevyhnutným ho v tejto časti potvrdiť a odvolanie odporcov 2 a 3 ako oneskorené odmietnuť. Rozsudok v druhom odseku výroku o zaplatenie sumy 2.359,36 Eur odporkyňou navrhovateľovi, ako ani vo štvrtom odseku výroku o čiastočnom zamietnutí návrhu, odvolaním nebol napadnutý, preto rozsudok v týchto častiach sa stal právoplatným a nestal predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Odvolací súd skôr ako mohol pristúpiť k meritórnemu preskúmaniu veci na základe podaného odvolania, musel sa zaoberať naplnením formálnych podmienok pre jeho podanie, medzi inými prednostne včasnosťou jeho podania a dospel k záveru, že odvolanie odporcov 2 a 3 je potrebné ako oneskorene podané odmietnuť. Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde proti rozhodnutiu ktorého smeruje (§ 204 ods. 1 O.s.p.). Do plynutia lehoty sa podľa § 57 ods. 1 O.s.p. nezapočítava deň, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Lehota je zachovaná, ak sa podľa § 57 ods. 3 O.s.p. posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. Jedná sa o zákonnú procesnú lehotu, teda zásadne nepredĺžiteľnú. Z obsahu spisu z pripojenej doručenky na č.l. 221 bolo zistené, že predmetný rozsudok prvostupňového súdu bol obom odporcom l a 2 doručený riadne poštou do vlastných rúk dňa 24.11.2009. V zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona nasledujúcim dňom, teda dňa 25.11.2009 začala plynúť zákonná 15-dňová odvolacia lehota, ktorá uplynula dňom 9.12.2009 (streda). Podľa v spise založenej obálky odporcovia 2 a 3 podali odvolanie osobne do podateľne Okresného súdu Trnava dňa 21.12.2009, teda po uplynutí odvolacej lehoty - oneskorene. Právne postavenie procesného spoločenstva všeobecne je upravené v ust. § 91 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia, ak je navrhovateľov alebo odporcov v jednej veci niekoľko, koná každý z nich sám za seba (ods. 1). Ak však ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre ostatných. Na zmenu návrhu, na jeho späťvzatie, na uznanie a vzdanie sa nároku a na uzavretie zmieru je však potrebný súhlas všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane (ods. 2).“ V zmysle citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku sa rozlišujú dva druhy procesného spoločenstva s rôznymi právnymi účinkami: samostatné procesné spoločenstvo (§ 91 ods. 1 O.s.p.) a nerozlučné procesné spoločenstvo (§ 91 ods. 2 O.s.p.). Čo sa týka samostatného procesného spoločenstva, jeho charakteristickým znakom je, že je založené iba na procesnom základe a každý člen tohto spoločenstva vystupuje voči druhej strane súdneho konania samostatne. To inými slovami znamená, že akýkoľvek procesný úkon zrealizovaný členom tohto procesného spoločenstva má účinky vzťahujúce sa výlučne k tomuto členovi a jeho právnemu postaveniu. Naopak v prípade nerozlučného procesného spoločenstva, vzťah medzi členmi tohto spoločenstva je postavený na určitom hmotnoprávnom vzťahu, ktorý medzi týmito členmi existuje, a to bez ohľadu na vôľu jednotlivých členov spoločenstva. V tomto prípade platí pravidlo, že procesný úkon jedného člena nerozlučného procesného spoločenstva zaväzuje všetkých členov tohto spoločenstva, s výnimkou úkonov, ktoré sú výslovne uvedené v citovanom ust. § 91 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Či ide o samostatné procesné spoločenstvo alebo nerozlučné procesné spoločenstvo, posúdenie tejto otázky závisí od konkrétnych okolností prípadu. Pre sporové konanie, začaté na základe návrhu podaného navrhovateľom, treba považovať odporcov 1, 2 a 3 v časti vypratania nehnuteľnosti i vydania bezdôvodného obohatenia za samostatné procesné spoločenstvo v zmysle § 91 ods. 1 O.s.p., pretože sa nejedná o nedielny záväzok nerozlučných spoločníkov v zmysle ust. § 91 ods. 2 O.s.p. keďže vypratania nehnuteľnosti a tiež vydania bezdôvodného obohatenia sa mohol navrhovateľ domáhať podľa svojho rozhodnutia proti každému z odporcov samostatne, prípadne nárok si mohol uplatniť len od niektorého z nich. V zmysle § 206 O.s.p. ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd (ods.1). Ak sa však rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých účastníkov, z ktorých každý koná v konaní sám za seba (§ 91 ods. 1), a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektorých účastníkov, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí v prípadoch, keď od rozhodnutia o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi (ods. 2). Vzhľadom na uvedené, potom odvolací súd mal za to, že v danom prípade ide na strane odporcov o samostatné spoločenstvo, keď každý z odporcov koná len sám za seba. Preto odvolanie odporcov 2 a 3 s použitím § 218 ods. 1 písm. a) O.s.p. v spojení s cit. ust. § 206 veta druhá O.s.p. ako oneskorene podané odmietol. Odporkyňa 1 odvolanie podala včas, preto odvolací súd napadnutý rozsudok preskúmal len vo vzťahu k tejto účastníčke vychádzajúc z odvolacích dôvodov uvedených v jej odvolaní. Z obsahu v spise sa nachádzajúceho LV č. XXXX pre kat. úz. I. je zrejmé, že navrhovateľ je podielovým spoluvlastníkom v 1/2 nehnuteľnosti parc. č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 324 m2, parc. č. XXXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 22 m2, parc. č. XXXX záhrady o výmere 260 m2, pričom na parc. č. XXXX je postavený rodinný dom súp. č. XXXX. Podielovým spoluvlastníkom týchto nehnuteľností v 1/2 je okrem navrhovateľa Q. Q., ktorý v predmetnom dome nebýva, nie je účastníkom konania a s navrhovateľom nemá žiadnu dohodu o spôsobe užívania predmetných nehnuteľností. Z rozsudku Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6C 62/1998 mal súd preukázané, že manželstvo navrhovateľa a odporkyne 1 bolo uzavreté 14.2.1981 a rozvedené rozsudkom ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 22.5.1998. Maloleté deti N. a N. (odporcovia 2 a 3) boli citovaným rozsudkom zverení do výchovy odporkyne 1 a navrhovateľovi bola uložená povinnosť platiť na ne výživné. Z obsahu spisu Okresného súdu Piešťany 12C 31/2001 je zrejmé, že po rozvode manželstva medzi navrhovateľom a odporkyňou 1 došlo k uzavretiu súdneho zmieru ohľadne vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorý bol uznesením Okresného súdu Piešťany č.k. 12C 31/01-29 zo dňa 27.2.2002 schválený súdom. V rámci súdneho zmieru sa účastníci dohodli o prikázaní hnuteľných vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov sčasti navrhovateľovi a sčasti odporkyni 1. Navrhovateľ na súd návrh podal dňa 14.2.2001 iba proti odporkyni 1 a uplatnil si okrem vypratania časti nehnuteľnosti peňažný nárok za užívanie jeho spoluvlastníctva odporkyňou 1 za obdobie od 22.5.1998 do vypratania nehnuteľnosti. Návrh zmenil podaním doručeným súdu 20.11.2008 tak, že všetkým odporcom žiadal uložiť povinnosť časť rodinného domu vypratať, od odporkyne 1 žiadal zaplatiť za obdobie od 22.5.1998 do 12.2.2001 sumu 128.000 S ( 32 mesiacov x 4.000.- Sk) a od 13.2.2001 si uplatnil nárok 6.000,- Sk mesačne spoločne voči odporcom 1, 2 a 3 do vypratania časti rodinného domu. Uznesením zo dňa 16.2.2009, č.k. 4C/56/2008-101 súd pripustil vstup ďalších účastníkov na strane odporcu t.j. odporcu 2 a 3. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13.3.2009. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Z výsledkov vykonaného dokazovania nesporne vyplýva a medzi účastníkmi nebolo sporným, že odporcovia 1, 2, 3 aj po rozvode manželstva odporkyne 1 s navrhovateľom zostali bývať v byte, ktorého vypratanie je predmetom konania nachádzajúceho sa v nehnuteľnosti patriacej do podielového spoluvlastníctva len navrhovateľovi v 1-ine, ktorý spoluvlastnícky podiel nadobudol postupne dedením. Do nadobudnutia vlastníckeho práva navrhovateľa dedením užívali predmetný byt všetci účastníci. Odporkyňa 1 byt spočiatku užívala na základe odvodeného právneho titulu, najprv ako nevesta spoluvlastníka nehnuteľnosti a potom ako manželka spoluvlastníka, keď podiel na nehnuteľnosti nadobudol dedením po svojom otcovi navrhovateľ. Takýto odvodený právny vzťah obsahom ktorého je len určitý vymedzený podiel na tých právach a povinnostiach, ktoré patria osobe užívajúcej byt na základe neodvodeného právneho vzťahu (v tomto prípade spoluvlastníctva), môže zaniknúť jednak počas trvania právne relevantného rodinnoprávneho vzťahu - v danom prípade zánikom manželstva rozvodom, jednak spolu so zánikom tohto vzťahu. Toto právo odporkyne 1 ako manželky a právo odporcov 2 a 3 ako detí zverených do osobnej starostlivosti odporkyne 1 zaniklo právoplatnosťou rozvodu manželstva navrhovateľa a odporkyne 1, po ktorom boli deti zverené odporkyni 1. Vzťah vyplývajúci z užívania bytu v rodinnom dome navrhovateľa odporkyňou je vzťahom občianskoprávnym. Občiansky zákonník neobsahuje výslovnú úpravu existencie podmienok nároku na bytovú náhradu pri zániku uvedeného vzťahu, z čoho však nemožno vyvodiť, že by priznanie bytovej náhrady v týchto prípadoch bolo vylúčené. Na daný vzťah treba preto aplikovať analogicky v zmysle § 853 Občianskeho zákonníka tie jeho ustanovenia, ktoré upravuje vzťahy obsahom a účelom najbližšie tzn. ust. § 713 ods. l Občianskeho zákonníka, ktoré zakotvuje právo na bytovú náhradu aj iným osobám, než nájomcom bytu a predstavuje výnimku zo zásady, že právo na bytovú náhradu prináleží nájomcovi. Vzhľadom na takýto výklad odvolací súd sa odkláňa od názoru, ktorý bol vyslovenom v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Trnave zo dňa 30.6.2006, č.k. 11Co/54/2006-84, opierajúc sa o publikovanú judikatúru. Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo 43/99 ( Zo súdnej praxe 4/2000 č. 39) niet žiadneho dôvodu, pre ktorý by manžel, ktorý užíval byt v rodinnom dome manžela, mal mať horšie postavenia po rozvode manželstva ako napr. manžel, ktorý užíva služobný byt po smrti svojho manžela. Ak je v právnom vzťahu, ktorý je Občianskym zákonníkom výslovne upravený (§ 713 ods. 1 Občianskeho zákonníka) chránený bývalý manžel do tej miery, že nie je povinný sa z bytu vysťahovať dokiaľ mu nie je zabezpečená primeraná bytová náhrada, treba analogicky priznať rovnaké právne postavenie a tomu zodpovedajúcu ochranu aj v predmetnom vzťahu, ktorý výslovne v zákone upravený nie je. V právnom vzťahu podľa § 713 ods. 1 Občianskeho zákonníka je bývalý manžel chránený tak, že je mu priznané právo na náhradný byt. Občiansky zákonník osobitne neupravuje o koľko izbový byt a s akým vybavením má ísť, len všeobecne v § 712 ods. 2 uvádza, že náhradným bytom je byt, ktorý svojou veľkosťou a vybavením zabezpečuje ľudsky dôstojné bývanie nájomcu a členov jeho domácnosti. Náhradným bytom nie je byt s vlastníckym právom oprávnenej, ale s nájomným vzťahom. Bytovú náhradu alebo prístrešie v zmysle § 5 zák. č. 189/1992 Zb. v zásade zabezpečí ten, v prospech koho sa byt vypratáva, teda v danom prípade navrhovateľ, obec iba v prípadoch podľa odseku 2 na daný prípad sa nevzťahujúcich. Zabezpečením bytovej náhrady je pre účely tohto zákona predloženie písomného vyhlásenia osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie, o tom, že uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme bytu s osobou, ktorá má byt vypratať. Vzhľadom na takýto záver odvolací súd v napadnutej časti o vypranie časti rodinného domu odporkyňou 1, podľa § 220 O.s.p. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že odporkyni 1 uložil povinnosť vypratať popísaný byt v rodinnom dome do 15 dní po zabezpečení náhradného bytu navrhovateľom. Druhý odsek napadnutého rozsudku o zaplatení sumy 2.359,36 Eur, odvolaním nebol napadnutý, obdobne ako výrok v štvrtom odseku o čiastočnom zamietnutí návrhu a preto tieto výroky sa nestali predmetom prieskumu odvolacieho súdu. V treťom odseku výroku, ktorým súd uložil odporcom 1, 2 a 3 spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi 7.436,90 Eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, podali odvolanie všetci odporcovia spoločne - jedným podaním a ako už bolo uvedené vyššie vzhľadom na rozdielny čas doručenia rozsudku, odvolanie odporcov 2 a 3 bolo oneskorené. Ako vyplýva z vyššie uvedeného výkladu spoločenstva účastníkov, v danom prípade včas podané odvolanie odporkyne 1 nemalo za následok povinnosť preskúmania rozsudku, aj vo vzťahu k odporcom 2 a 3, pretože sa na strane odporcov nejedná o nútené, nerozlučné spoločenstvo a to aj napriek tomu, že súd im uložil povinnosť plnenia spoločne a nerozdielne. Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ods. 2 cit. ust. naviac taxatívne vymedzuje dôvody, ktorými možno odvolanie proti rozsudku odôvodniť Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (ods. 1). Súd nie je viazaný rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie bez návrhu (písm. a)), v prípadoch, keď od rozhodnutia o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý (písm. b)), v prípadoch, keď ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že rozhodnutie sa musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, a kde platia úkony jedného z nich aj pre ostatných (§ 91 ods. 2), hoci odvolanie podal len niektorý z účastníkov (písm. c)), ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi (ods.2)). Podľa § 451 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (ods.1). Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (ods. 2). Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. Účelom tejto právnej úpravy je predovšetkým zabrániť vzniku bezdôvodného obohatenia na úkor iného. Ak však už bezdôvodné obohatenie vzniklo, právna úprava zabezpečuje povinnosť jeho vydania. V zmysle prvého odseku tohto ustanovenia, povinným zodpovednostným subjektom na vydanie bezdôvodného obohatenia je ten, kto sa bezdôvodne obohatil. Oprávneným subjektom t.j. v prospech ktorého sa vydanie takéhoto obohatenia má uskutočniť je ten, na úkor koho bezdôvodné obohatenie vzniklo. Získané bezdôvodné obohatenie môže spočívať vo veciach, vo výkonoch, ale aj v tom, že majetok zodpovednostného objektu sa nezmenšil, hoci k takémuto zmenšeniu by došlo, ak by plnil svoju povinnosť. Je nesporné, že bezdôvodné obohatenie v danom prípade predstavuje majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, keď odporcovia 1, 2 a 3 v rozhodnom období užívali časť rodinného domu patriaceho do spoluvlastníctva navrhovateľa bez akéhokoľvek právneho titulu. Pokiaľ ide o skutkovú podstatu záväzku z bezdôvodného obohatenia získaného plnením bez právneho dôvodu, základným predpokladom v danom prípade je skutočnosť, že bolo plnené, t.j. že došlo k presunu majetkovej hodnoty z majetkovej sféry navrhovateľa do majetkovej sféry odporcov 1, 2, 3 tým, že za užívanie predmetnej časti bytu v rodinnom dome neplatili navrhovateľovi žiadnu úhradu. Námietka obsiahnutá v odvolaní, že súd sa nemôže odchýliť od návrhu, tzn. že nárok nemôže priznať z iného právneho dôvodu než z akého si ho navrhovateľ uplatňuje, neobstojí. Navrhovateľ (žalobca) je povinný svoj nárok skutkovo vymedziť, nemusí ho však právne vyhodnotiť a odôvodniť. Je totiž vždy vecou súdu, aby podal jeho právnu kvalifikáciu. Ak navrhovateľ svoj nárok predsa v žalobe právne vyhodnotí, súd tým nie je viazaný. Právny titul resp. dôvod návrhu (žaloby) nie je navrhovateľ (žalobca) povinný uviesť, a to v súlade s princípom „iura novit curia“, postačí, ak uvedie skutkové okolnosti, od ktorých sa podľa jeho názoru odvíja uplatnený nárok (por. uznesenie NS ČR zo dňa 4.12.2007, sp. zn. 22Cdo 4457/2007, Soudní rozhledy č. 5/2008). Podľa uvedeného teda súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou nároku vyslovenou účastníkom v konaní, ale je povinný nárok posúdiť i podľa iných do úvahy prichádzajúcich zákonných ustanovení. Pre posúdenie veci je potom irelevantné, že navrhovateľ si nárok uplatnil v návrhu na začatie konania ako nájomné a neskôr v zmene návrhu ako bezdôvodné obohatenie. Fakticky si uplatňoval finančnú náhradu za užívanie časti jeho podielu na nehnuteľnosti. Navrhovateľ na súd návrh podal dňa 14.2.2001 iba proti odporkyni 1 a uplatnil si peňažný nárok za užívanie jeho spoluvlastníctva odporkyňou 1 za obdobie od 22.5.1998 do vypratania nehnuteľnosti. Návrh zmenil podaním doručeným súdu 20.11.2008 tak, že od odporkyne 1 žiadal zaplatiť za obdobie od 22.5.1998 do 12.2.2001 a od 13.2.2001 až do vypratania si uplatnil nárok 6.000,- Sk mesačne spoločne voči odporcom 1, 2 a 3 . Uznesením zo dňa 16.2.2009, č.k. 4C/56/2008-101 právoplatným 13.3.2009 súd pripustil vstup ďalších účastníkov na strane odporcu t.j. odporcu 2 a 3. V odvolaní základ nároku a čas (obdobie), za ktorý bola uložená povinnosť vydania bezdôvodného obohatenia namietnuté nebolo, namietnutá bola len priznaná výška nároku. Čo sa týka výšky náhrady za užívanie bytu resp. časti rodinného domu, ktorá predstavuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku v tejto časti. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom, ku ktorému súd dospel vlastnou úvahou v súlade s ust. § 136 O.s.p., keď nárok navrhovateľa bol nesporne preukázaný. Súd si zabezpečil dostatok podkladov a skutkových zistení, pričom svoju úvahu založil na argumentoch, ktoré vyvodil z dostupných podkladov a dôkazov. Rozsudok súdu prvého stupňa v časti ustálenia výšky nároku je pre popísaný myšlienkový postup súdu riadne preskúmateľný a dostatočne vyargumentovaný. Súd prvého stupňa obranu odporcov, preukazujúcich plnenia za spotrebu energií podľa obsahu (§41 ods. 2 O.s.p.) považoval za prejav smerujúci k započítaniu, na tento prihliadol a zohľadnil platby tak na strane navrhovateľa, ako aj na strane odporcov v rozsahu v akom boli preukázané. V zmysle ust. § 580 Občianskeho zákonníka započítanie je spôsobom zániku navzájom sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka. Zánik nastáva okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a boli splnené všetky podmienky na to potrebné. Podmienkou započítania je, že ide o dva záväzky medzi tými istými subjektmi, keď je veriteľ jednej pohľadávky súčasne dlžníkom druhej pohľadávky a dlžník naopak (vzájomnosť pohľadávok). Plnenie musí byť rovnakého druhu a pohľadávky musia byť spôsobilé na započítanie. Pritom k započítaniu nedochádza automaticky, len čo sa pohľadávky stretli. Vyžaduje sa na to právny úkon niektorého z účastníkov záväzkového právneho vzťahu. Na započítanie, ako jednostranný právny úkon, sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli. Započítací prejav možno uplatniť po tom, keď sa pohľadávky stretli, a to od okamihu splatnosti pohľadávky, ktorá sa stala splatnou ako posledná. Vtedy dôjde k zániku pohľadávok v dôsledku započítania, a to v rozsahu v akom sa navzájom kryjú. Ak je niektorá z nich vyššia, zaniká len do výšky započítavanej protipohľadávky (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo 11/2008 zo dňa 26. mája 2010). Pre splnenie vyššie uvedených zákonných podmienok započítania, súd prvého stupňa postupoval správne, keď preukázané platby účastníkov vzájomne započítal. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od právnych záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Pokiaľ odporkyňa 1 poukazuje na nové doklady preukazujúce jej platby za posudzované obdobie bez ich konkretizácie, s výhradou ich predloženia v budúcnosti, odvolací súd poukazuje na ust. § 120 ods. 4 O.s.p., v ktorom je upravená poučovacia povinnosť súdu, podľa ktorej súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2, poučiť účastníkov, že všetky dôkazy musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Z obsahu spisu vyplýva, že účastníkom bolo riadne poskytnuté poučenie súdom prvého stupňa podľa vyššie ust. § 120 ods. 4 O.s.p. na pojednávaní dňa 27.10.2009, na ktorom boli prítomní všetci účastníci sporu. Podľa § 205a ods.1 tohto ustanovenia skutočnosti, alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa môžu byť odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Podľa ods. 2 cit. ust. ustanovenie odseku 1 sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2, podľa ktorého vo veciach, v ktorých konanie možno začať aj bez návrhu, ako aj v konaniach o povolenie uzavrieť manželstvo, o určenie a zapretie rodičovstva, o osvojiteľnosti, o osvojenie, vo veciach obchodného registra a v konaniach o niektorých otázkach obchodných spoločností a družstiev (§ 200e), kedy je súd povinný vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli, o ktorý prípad sa v tomto konaní nejedná. V cit. § 205a O.s.p. je zakotvený systém neúplnej apelácie, ktorý sa týka preskúmania rozsudkov a uznesení, ktorými sa rozhodlo vo veci samej. Podľa tohto systému odvolací súd je súdom apelačným, nesmie však pritom zásadne prihliadnuť na nové skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa. S prihliadnutím na nové skutočnosti rozhodnutie možno preskúmať len v prípadoch uvedených v § 205a ods. 1 O.s.p. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení bolo povinnosťou odvolacieho súdu zisťovať, či na strane odvolateľky boli splnené podmienky na použitie vyššie popísaného odvolacieho dôvodu. Odvolací súdom neboli zistené nedostatky týkajúce sa podmienok konania ani vady konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd si splnil poučovaciu povinnosť a odvolateľka nové dôkazy, ktoré v odvolaní ani nenavrhuje, len naznačuje, mala predložiť a označiť pred súdom prvého stupňa, pričom nepreukázala žiaden zákonný dôvod v zmysle § 205a ods. 1 písm. d/ O.s.p., pre ktorý tak nemohla urobiť, preto neboli splnené podmienky na to, aby odvolací súd prihliadol na tento odvolací dôvod a dokazovanie doplnil. K otázke vznesenej námietky premlčania odvolací súd uvádza: V zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva možnosť vznesenia námietky premlčania dlžníkom tzn. dovolania sa premlčania. K premlčaniu práva súd bez návrhu neprihliada. Preto sa možno na súde domáhať i splnenia premlčaného práva. Počas konania pred súdom prvého stupňa odporcovia sa nedovolali premlčania. Námietku premlčania vzniesli odporcovia 1, 2, 3 až v odvolaní, ale pre oneskorené odvolanie odporcov 2 a 3, odvolací súd sa mohol zaoberať iba námietkou premlčania vznesenou odporkyňou 1. V zmysle § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. V zmysle § 107 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (ods.1). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (ods. 2). Pri premlčaní práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia doba a to kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že oprávnenému ešte plynie druhá premlčacia doba. To znamená, že ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených premlčacích dôb. Odsek 3 výroku rozsudku sa týka vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie od 13.2.2001 18.11.2009, keďže návrh zahrňujúci aj toto obdobie bol podaný už 14.2.2001, v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k premlčaniu tohto nároku. Ďalší odvolací dôvod spočíval v tom, že navrhovateľ sa vlastníkom polovice spornej nehnuteľnosti stal až po smrti otca, dovtedy mu patril menší spoluvlastnícky podiel. Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľ podiel na spornej nehnuteľnosti nadobudol na základe dedičských rozhodnutí D 1010/72 a následne podľa D 1145/99 dedením po otcovi. Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa a teda, keď otec navrhovateľa zomrel v roku 1999, v čase priznaného plnenia za obdobie od 13.2.2001 navrhovateľ už bol vlastníkom polovice tejto nehnuteľnosti, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa je aj z tohto hľadiska správne. Po vyčerpaní odvolacích dôvodov, s poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v treťom odseku výroku, ako vecne správny, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil. O trovách konania prvostupňový súd rozhodol samostatným uznesením, pričom nevyčkal právoplatnosť rozsudku vo veci samej, tak ako to upravuje § 151 ods. 3 O.s.p. Keďže ide o samostatné uznesenie, vydané pred právoplatnosťou rozsudku vo veci samej, súd toto považoval analogicky s poukazom na ust. § 166 ods. 1 O.s.p. za dopĺňacie rozhodnutie o náhrade trov konania. Toto uznesenie odvolaním samostatne napadnuté nebolo. Odvolací súd ale rozhodnutie o náhrade trov konania posúdil ako výrok závislý v zmysle § 212 ods. 1 písm. b) O.s.p. Navrhovateľ si náhradu trov konania uplatnil iba pred súdom prvého stupňa v odvolacom konaní nie. Z odporcov si náhradu trov konania v odvolacom konaní uplatnil odporca 3 a odporcovia 1 a 2 si náhradu trov konania neuplatňovali. Z výsledku konania vyplýva, že všetci účastníci boli v konaní úspešný len čiastočne a čiastočne boli neúspešní. V časti vypratania nehnuteľnosti bolo návrhu navrhovateľa vyhovené, avšak s tým, že vypratanie nehnuteľnosti vo vzťahu k odporkyni 1 je viazané na poskytnutie jej bytovej náhrady (podľa návrhu odporkyne 1 a v rozpore s návrhom navrhovateľa). V časti peňažného plnenia predmetom konania bol nárok navrhovateľa uplatnený proti odporkyni 1 za obdobie od 22.5.1998 do 12.2.2001 v celkovej výške 128.000,- Sk, z čoho bolo navrhovateľovi súdom priznané plnenie v sume 2.350,36 Eur (71.078,- Sk) , čo predstavuje čistý úspech navrhovateľa proti odporkyni 1 v výške 11,04 % (55,52% - 44,48%). Od 13.2.2001 do rozhodnutia súdu prvého stupňa 19.11.2009 si navrhovateľ vyčíslil nárok po 6.000,- Sk mesačne spoločne voči odporcom 1, 2 a 3 v celkovej výške 631.000,- Sk. Tomuto návrhu súd vyhovel tiež iba čiastočne, keď navrhovateľovi priznal súhrnne od odporcov 1,2 a 3 sumu 7.436,90 Eur (224.044,- Sk), čo predstavuje čistý úspech odporcov 29,02% (64,51% - 35,49%), pričom súd navrhovateľovi priznal plnenie len do dňa rozhodnutia súdom prvého stupňa a nie podľa návrhu do vypratania nehnuteľnosti a v ostatnej časti návrh zamietol. Vzhľadom na takýto pomer úspechu účastníkov u každého len čiastočný, ktorý odvolací súd považoval za približne rovnaký, o náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.