Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/241/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2010899862 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2010899862.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: TT-KOMFORT, s.r.o., Františkánska 16, Trnava, IČO: 36 277 215, zastúpeného advokátkou: JUDr. Ružena Bubenčíková, so sídlom Kollárova 8, Trnava, proti odporcom: 1. G. Y., nar. XX.X.XXXX, 2. D. Y., nar. X.X.XXXX, obaja bytom X., B. X, obaja zastúpení splnomocneným zástupcom: O. J., bytom X., A. U. X, o zaplatenie 801,97 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa a odporcov proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 31. marca 2010 č.k. 9C/39/2004-722, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcom 1 a 2 spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu 447,59 Eur spolu s poplatkom z omeškania vo výške 2,5 promile denne zo sumy 51,32 Eur od 11.8.2004 do 31.12.2008 a vo výške 1 promile denne od 1.1.2009 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšnej časti návrh zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov si vymienil na rozhodnutie samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil s použitím § 663, § 685 ods. 1, § 686 ods. 1, § 696 ods. 2, § 697, § 700, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ust. § 3 a 4 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ako aj ust. § 120 ods. 1 veta prvá a ods. 3 a 4 O.s.p. Vecne argumentoval tým, že predmetom konania po spojení vecí vedených na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 9C/39/2004 a 9C/200/2005 je pohľadávka navrhovateľa uplatnená proti odporcom 1 a 2 ako spoločným nájomcom bytu, ktorá predstavuje nedoplatok na nájomnom a predpísaných zálohových mesačných platbách za služby spojené s užívaním bytu v ich nájme za obdobie od januára do decembra 2003, za obdobie jún až október 2004 po zohľadnení ročných vyúčtovaní za roky 2001, 2002 a 2003. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že odporcovia boli v rozhodnom období, ktorého sa návrh týka nájomcami bytu č. XX nachádzajúceho sa v X. na B. ulici X, ktorý je v správe navrhovateľa. Odporcovia v konaní spochybňovali správnosť ročných vyúčtovaní 2001, 2002 a 2003 predovšetkým v časti o cenu dodávky tepla pre ÚK a TÚV. Navrhovateľ ustálil pohľadávku ako skutočne nezaplatené predpísané zálohové platby v rozhodnom období, ku ktorým pripočítal vykazovaný nedoplatok zročných vyúčtovaní 2001, 2002 a naopak zohľadnil preplatok za rok 2003. Odporcovia v konaní namietali, že vyúčtovaná spotreba nezodpovedá skutočnosti, ako i to, že navrhovateľ im neumožnil overiť správnosť vyúčtovaní, keďže im na požiadanie nepredložil doklady, z ktorých by bolo zrejmé a preukázateľné ako merali, predovšetkým fakturačné merače dodaného a následne účtovaného tepla na ÚK a prípravu TÚV. V odôvodnení rozhodnutia súd poukázal na to, že pri potrebe posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, ustanovil znalcov na posúdenie správnosti vyúčtovania dodaného tepla s ustálením jeho skutočnej spotreby odporcami v rozhodnom období, ktorých závery boli odlišné. Znalec Ing. E. podal znalecký posudok, v ktorom pri posúdení vyúčtovania dodávky tepla pre ÚK vychádzal z nameraných hodnôt z merača na päte obytného domu a spotrebu rozrátal podľa rozlohy jednotlivých bytov v dome. Keďže došlo k zisteniam, že celkový merač tepla vo výmenníkovej stanici bol v rozhodnom období poruchový a samotný merač dodávky tepla TÚV vo výmenníkovej stanici nebol, pri určení množstva dodaného tepla pre TÚV pre odporcov sa mohlo vychádzať len z pravdepodobnej spotreby. Znalec potom vychádzal z celkovej fakturovanej dodávky celkového množstva tepla od Trnavskej teplárenskej spoločnosti a.s. na základe prepočtov z predchádzajúcich porovnateľných období bez bližšej konkretizácie porovnateľného obdobia a znalcom takto ustálená spotreba tepla na prípravu TÚV nemohla byť určitou, nakoľko znalec pracoval s dvojfázovým odhadom dodávka tepla na prípravu TÚV, rozúčtovania pri použití nameraného množstva teplej vody u odberateľa. Spotreba tepla na ÚK a TÚV odhadom ako pravdepodobná spotreba musí byť podľa názoru súdu k dispozícii na základe prijateľných podkladov na to, aby boli odstránené odporcami namietané skutočnosti na preukázanie z akých nameraných hodnôt znalec vychádzal, keďže na jednej strane bolo nespochybniteľným, že do obytného domu bolo teplo dodané, ale nie je zrejmé v akých množstvách práve do bytu odporcov, keďže tu neboli merače tepla a navyše merač celkového tepla vo výmenníkovej stanici bol poruchový. Nakoľko sa súdu nepodarilo podriadiť kontrole hodnovernosť podkladov predložených znalcovi a navrhovateľ ich na výzvu súdu nepredložil, neumožnil tak odstrániť možnosť overovania správnosti údajov v nich, z ktorých znalec vychádzal. Konštatoval, že samotná skutočnosť, že dvaja znalci pri použití iných metód podali znalecké posudky, v ktorých posudzovali to isté, ale so značnými rozdielmi, svedčí o tom, že pokiaľ navrhovateľ uplatňuje v konaní nedoplatok na skutočnej spotrebe dodávky služieb v súvislosti s užívaním bytu pri sporovaní množstva dodávky tepla, pričom vyúčtovanie samotné vykazuje pochybnosti, dôkazné bremeno vyvrátenia týchto pochybností je na navrhovateľovi. Na základe uvedeného potom súd posúdil nárok navrhovateľa a za dôvodný ho považoval len do výšky nezaplatených predpísaných zálohových platieb odporcami v rozhodnom období, ktoré preddavky boli podľa názoru súdu odporcovia povinní zaplatiť v predpísanej výške bez ohľadu na výsledky následných vyúčtovaní a nezaplateného nájomného za kalendárny mesiac december 2003. To znamená, že súd priznal navrhovateľovi nárok na zaplatenie sumy 447,59 Eur (13.484,- Sk), teda v sume, v ktorej si odporcovia znížili zálohové platby a v prípade kalendárneho mesiaca december 2003 nezaplatili ani nájomné. V časti uplatneného poplatku z omeškania ako príslušenstva pohľadávky zaujal súd prvého stupňa názor, že nárok na poplatok z omeškania z dôvodu oneskorenia so zaplatením zálohových platieb za služby poskytované v súvislosti s užívaním bytu vzniká až momentom splatnosti vyúčtovania, ktoré však musí byť riadne. Nakoľko súd vyúčtovanie za roky 2001, 2002 a 2003 za riadne nepovažuje, nepriznal navrhovateľovi uplatnený poplatok z omeškania z nedoplatku na zálohových platbách. Nárok vznikol len v súvislosti s oneskorením zaplatenia nájomného za kalendárny mesiac december 2003, v ktorom odporcovia nezaplatili navrhovateľovi žiadnu sumu, preto zo sumy 51,32 Eur ako predpísaného nájomného priznal navrhovateľovi poplatok z omeškania v zákonnej výške od dátumu žiadaného navrhovateľom i keď k omeškaniu došlo už skôr. Nevykonanie dôkazu navrhnutého navrhovateľom a to v podobe opätovného výsluchu svedka Ing. I. na preukázanie skutočnosti, že navrhovateľ bol pripravený poskytnúť znalkyni V. X. podklady na vypracovanie znaleckého posudku, ako aj nenariadenie ďalšieho znaleckého dokazovania odôvodnil tým, že ich vykonanie vzhľadom na konštatovania v odôvodnení rozhodnutia neboli podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci významné. Rozhodnutie o náhrade trov v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. si súd prvého stupňa vymienil na rozhodnutie samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, s odôvodnením, že do rozhodnutia vo veci samej súd prvého stupňa nerozhodol o uplatnenom znalečnom, čo má vplyv na rozhodnutie o trovách konania účastníkov, prípadne štátu. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrhu vyhovieť v plnom rozsahu. Odvolanie dôvodil tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy, že rozsudok v časti poplatku z omeškania je nevykonateľný a rozsudok je zmätočný, nakoľko enunciát rozsudku je v rozpore s jeho odôvodnením. Vecne dôvodil tým, že návrhom zo dňa 7.10.2003 sa navrhovateľ domáhal zaplatenia sumy 18.464,- Sk s poplatkom z omeškania. Vymáhaná suma predstavuje nedoplatok na nájomnom a službách poskytnutých v súvislosti s užívaním bytu za mesiace január až júl 2003, ktorý nedoplatok predstavuje sumu 7.788,- Sk, ročné vyúčtovanie za rok 2001 v sume 7.417,- Sk a ročné vyúčtovanie za rok 2002 v sume 3.259,- Sk. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd navrhovateľovi nepriznal nárok na zaplatenie ročného vyúčtovania za roky 2001 a 2002. Vychádzajúc z tohto názoru mal potom súd priznať navrhovateľovi sumu 7.788,- Sk, čo v prepočte konverzným kurzom na euro predstavuje 258,51 Sk. Návrhom zo dňa 12.1.2005 sa navrhovateľ domáhal proti odporcom zaplatenia celkom 5.696,- Sk s poplatkom z omeškania. Táto suma predstavuje nedoplatok na nájomnom a službách poskytnutých v súvislosti s užívaním bytu za mesiace august 2003 až december 2003, jún 2004 až október 2004, ktorý nedoplatok predstavuje 7.398,- Sk. Z tejto sumy bol odpočítaný preplatok na ročnom vyúčtovaní za rok 2003 v sume 1.702,- Sk. Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku súd navrhovateľovi neuznal správnosť vyúčtovania za rok 2003 a potom vychádzajúc z tohto názoru mal súd priznať navrhovateľovi ale 7.398,- Sk, čo v prepočte na euro predstavuje 245,57 Sk. Nedoplatok podľa týchto dvoch položiek na preddavkoch na nájomnom a službách spojených s užívaním bytu predstavuje 504,08 Eur a nie priznaných 447,59 Eur. Ďalej namietal, že rozsudok je nevykonateľný v časti poplatku z omeškania, nakoľko pri poplatku z omeškania vo výške 1 promile denne vo výroku rozsudku nie je uvedené z akej sumy majú odporcovia 1 a 2 tento poplatok z omeškania zaplatiť. Navrhovateľ tiež namietal, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zistenie súdu, že na základe vykonaného dokazovania nebolo možné ustáliť a dopracovať sa k preukázateľnému množstvu tepla privedeného do bytu v nájme odporcov, (čo považoval za otázku zásadného významu) je nesprávne. Táto skutočnosť nemá pre rozhodnutie vo veci žiaden význam a to ani po stránke skutkovej, ani po stránke právnej. Zdôraznil, že dodávka tepla do všetkých bytov, ktoré sú zásobované teplom zo strany navrhovateľa a to pre celé mesto Trnava sa jednotlivým užívateľom bytov rozpočítava. Na radiátoroch v bytoch v meste Trnava nie sú nainštalované merače tepla. Žiadny predpis ani nestanovuje túto povinnosť. Pritom sa vychádza z celkového nameraného množstva tepla na vstupe do celého bytového domu, ktoré sa následne rozúčtuje podľa plochy jednotlivých bytov. Preto ani objektívne nie je možné stanoviť presné množstvo dodaného tepla do jednotlivých bytov. Poukázal na obsah vyhl. č. 15/1999 Z.z., jej § 1 ods. 2, z ktorého vyplýva, že sa nemeria teplo privedené do bytu, ale teplo sa rozpočítava podľa určeného meradla na päte domu a nie meradiel na výhrevných telesách radiátorov. Poukázal na časť znaleckého posudku Ing. Pavloviča, ktorého výpočty sú v súlade s vyúčtovaním dodávky tepla za rok 2001, 2002 ako aj časti roku 2003. Namietal zadanie správnosti znaleckej úlohy v zmysle ktorej úlohou znalca bolo zistiť, či vyúčtovanie množstva dodaného tepla na ústredné kúrenie a množstva dodaného tepla na teplú úžitkovú vodu za roky 2001, 2002 navrhovateľom pre odporcu zodpovedá jeho skutočnej spotrebe. Skutočnú spotrebu tepla v byte nie je objektívne možné namerať a preto navrhovateľ teplo rozpočítava podľa skutočne nameraného tepla dodaného do celého bytového objektu v súlade s už citovanou vyhl. č. 15/1999 Z.z. Čo sa týka určenia množstva tepla na ohrev teplej vody uznal, že vo výmenníkovej stanici sa nenachádzal osobitný merač na zisťovanie množstva tepla pre ohrev vody. Zo strany navrhovateľa bol použitý spôsob merania tepla na TÚV, ktorý nebol v rozpore s výmerom R1/1996. Postup súdu aj v tomto smere, že chcel zisťovať, či vyúčtovanie množstva tepla na ÚK a TÚV zodpovedá jeho skutočnej spotrebe bol nesprávny, keď konajúci súd zvolil postup určovania množstva tepla na ÚK a TÚV v rozpore s právnymi predpismi upravujúcimi určenie množstva tepla na ÚK a TÚV pre jednotlivé byty, konkrétne v rozpore s vyhl. č. 15/1999 Z.z. a prílohou č. 4 Výmeru Ministerstva financií SR č. 1/1996 a jej Dodatku č. 1 uverejnenom ako príloha č. 2 Výmeru č. R 7/1997. Súd mal teda zisťovať, či rozpočítanie dodávky tepla na ÚK a TÚV je správne a nie či vyúčtovanie množstva tepla na ÚK a TÚV zodpovedá jeho skutočnej spotrebe. Súdom požadovaný údaj o skutočnej spotrebe tepla , nie je schopný poskytnúť žiaden znalec, ani žiadna inštitúcia, dokonca ani kontrolný orgán energetiky Slovenská energetická inšpekcia Trenčín. Navrhovateľ nesúhlasil ani s názorom súdu v tom smere, že neumožnil súdu prijať záver o správnosti vyúčtovaní za roky 2001, 2002 a 2003, pretože všetky potrebné doklady poskytol tak znalcovi Ing. E. a aj znalkyni V. X., ktorá ich odmietla. Relevantné doklady navrhovateľ predložil aj súdu. Naposledy sa tak stalo 10.3.2010, kedy zaslal súdu fotokópie atestov s prílohami, pričom predmetné atesty sú významným dôkazom, ktorým navrhovateľ preukazuje namerané hodnoty dodávky tepla na ÚK a ich správnosť, pretože tieto hodnoty sú podkladom pre overenie hospodárnosti sústavy tepelných zariadení na podklade čoho sa príslušný atest vydáva. Prvostupňový súd sa predloženými dôkazmi nezaoberal a vôbec ich nevyhodnotil. Zdôraznil, že v konaní si neuplatňuje nedoplatok na skutočnej spotrebe dodávky služieb v súvislosti s užívaním bytu, ale uplatňuje nedoplatok oproti zálohovým platbám a skutočným nákladom, teda nie oproti skutočnej spotrebe. Z rozsudku je zrejmé, že konajúci súd celú vec poňal zo základu nesprávne, keď rozhodoval o skutočných spotrebách, ktoré však predmetom sporu nie sú. Predmetom sporu je nedoplatok ako rozdiel medzi stanovenými zálohami na služby a skutočnými nákladmi na rok 2001, 2002 a 2003, ktoré sú preukázané daňovými účtovnými dokladmi a boli znalcom k dispozícii. V konečnom dôsledku znalec Ing. E. v znaleckom posudku uviedol, že tieto doklady aj detailne preskúmal. Záverom poukázal na to, že rozsudok je nespravodlivý pre obidvoch účastníkov konania, nakoľko vyúčtovanie za rok 2001 a 2002 bol nedoplatkový a vyúčtovanie za rok 2003 bolo pre odporcov preplatkové. Prvostupňový súd vzniknuté rozpory neodstránil, keď odmietol vykonať dôkaz ďalším znalcom, ktoré dokazovanie bolo potrebné vykonať z dôvodu, že vyúčtovanie za rok 2003 Ing. E. nevypracoval (pričom podľa uznesenia súdu ani nemusel) a znalkyňa X. nevychádzala z reality, ale z fikcie napriek tomu, že navrhovateľ jej ponúkol k dispozícii všetky doklady potrebné pre vypracovanie znaleckého posudku, ktorým by overila správnosť vyúčtovaní. Odvolanie proti rozsudku vo vyhovujúcej časti podali odporcovia 1 a 2 prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu. V odvolaní namietali, že súd vec nesprávne posúdil. V konaní boli vypracované dva znalecké posudky. Prvý vypracoval Ing. E., ktorý pripomienkovali. Na súdnom pojednávaní sa znalec k týmto pripomienkam nevedel vyjadriť a nakoniec súdu oznámil, že bol vylúčený zo zoznamu znalcov. Závery znalca v druhom znaleckom posudku vypracovanom Ing. X. sú nesprávne Znalkyňa použila výpočet tepla na ÚK Gradenovou metódou. Výpočet je urobený za každý rok a mesiac samostatne. Keďže nemerali merače, iný spôsob určenia množstva tepla na ÚK ani nebol možný. Znalkyňa Ing. X. svoj znalecký posudok č. 3/2009 na súdnom pojednávaní aj obhájila. Zo strany navrhovateľa bol návrh, aby súd opakovane predvolal a vypočul svedka Ing. E., ktorý návrh súd neakceptoval. Súd sa nevysporiadal so správnosťou stanovených zálohových platieb. Doteraz nie je ustálené, aké boli skutočné náklady za roky 2001, 2002 a 2003. V rozsudku sa vôbec nepíše o tom, že navrhovateľ nevenoval pozornosť reklamácii vyúčtovania, ktorú podali odporcovia. Dôkazné bremeno na preukázanie správnosti vyúčtovaní za roky 2001, 2002 a 2003 pre výpočet správnosti zálohových platieb zaťažuje navrhovateľa. Tento však počas šiestich rokov túto svoju povinnosť a bremeno neuniesol. Záverom poukázali na to, že vyúčtovanie nie je podpísané štatutárnym zástupcom navrhovateľa, na vyúčtovaní je podpísaná pracovníčka, ktorá sa k vyúčtovaniu nevie ani len vyjadriť. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátiť späť na ďalšie konanie. K podanému odvolaniu navrhovateľa sa odporcovia vyjadrili prostredníctvom svojho zástupcu písomným vyjadrením s tým, že obsah podaného odvolania je po technickej časti nezmyselný, zavádzajúci a nepravdivý. Majú za to, že právnička by sa nemala vyjadrovať k technickým veciam, ktorým nerozumie. K podanému odvolaniu odporcov zo strany navrhovateľa vyjadrenie podané nebolo. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenými osobami, účastníkmi konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.) po skonštatovaní, že odvolania majú základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolaní postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach tzn. aj vo vyhovujúcej aj zamietajúcej časti je treba zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Z obsahu návrhu uvedeného pod sp. zn. 9C/39/2004 je zrejmé, že navrhovateľ sa domáhal zaplatenia ročného vyúčtovania za rok 2001 vo výške 7.417,- Sk a nakoľko odporcovia neplatili preddavok spojený so službami poskytovanými s užívaním bytu tak, ako im bolo stanovené, vznikol im nedoplatok za január 2003 v sume 3.346,- Sk, za február 2003 v sume 688,- Sk, za marec 2003 v sume 1.420,- Sk, apríl 2003 v sume 420,- Sk, máj 2003 v sume 1.420,- Sk, ročné vyúčtovanie za rok 2002 - 3.259,- Sk, nedoplatky na preddavkoch za jún 2003 - 1.420,- Sk, za júl 2003 - 1.420,- Sk, tzn. spolu si uplatňoval sumu 8.464,- Sk s tým, že žiadal i príslušenstvo a to poplatok z omeškania vo výške 2,5 promile denne zo sumy 7.417,- Sk od 1.7.2002 do zaplatenia, zo sumy 688,- Sk od 11.3.2003 do zaplatenia, zo sumy 1.420,- Sk od 11.4.2003 do zaplatenia, zo sumy 1.420,- Sk od 11.5.2003 do zaplatenia, zo sumy 1.420,- Sk od 11.6.2003 do zaplatenia, zo sumy 3.259,- Sk od 1.8.2003 do zaplatenia, zo sumy 1.420,- Sk od 11.7.2003 do zaplatenia a zo sumy 1.420,- Sk od 11.8.2003 do zaplatenia. V druhom konaní vedenom pod sp. zn. 9C 200/05 si navrhovateľ uplatňoval dlh na preddavkoch za mesiace august 2003, september 2003 a október 2003 po 1.420,- Sk, v novembri 2003 vyčíslil preplatok 2.760,- Sk, v decembri 2003 si uplatnil nedoplatok 4.180,- Sk. Zohľadnil ročné vyúčtovanie za rok 2003 v sume 1.702,- Sk, ďalej si uplatnil za jún 2004 nedoplatok 1.702,- Sk, za júl 2004, august 2004, september 2004 a október 2004 po 4,- Sk mesačne, tzn. spolu 5.696,- Sk, pričom aj z tejto sumy žiadal 2,5 promile denne a to od 31.10.2004 do zaplatenia. Po spojení vecí uznesením zo dňa 31.3.2010 č.k. 9C/39/2004 sa predmetom konania po pripustení zmeny návrhu sa stal návrh navrhovateľa, ktorým žiadal uložiť odporcom 1 a 2 zaplatiť mu sumu 801,96 Eur a poplatok z omeškania vo výške 2,5 promile denne zo sumy 246,20 Eur od 1.7.2002 do 31.12.2008, poplatok z omeškania vo výške 1 promile denne zo sumy 246,20 Eur od 1.1.2009 do zaplatenia, poplatok z omeškania vo výške 2,5 promile denne zo sumy 447,06 Eur od 1.1.2009 do zaplatenia, poplatok z omeškania vo výške 2,5 promile denne zo sumy 108,18 Eur od 1.8.2003 do 31.12.2008, poplatok z omeškania vo výške 1 promile denne zo sumy 108,18 Eur od 1.1.2009 do zaplatenia a poplatok z omeškania vo výške 0,83 Eur mesačne od 1.7.2005 do zaplatenia. Nakoľko predmetné rozhodnutie bolo vyhlásené na pojednávaní, nebolo samostatne vypracované a doručované. Z obsahu uznesenia však je zrejmé, že v poslednom uplatnenom nároku, ktorým má byť poplatok z omeškania vo výške 0,83 Eur mesačne od 1.7.2005 do zaplatenia nie je zrejmé o aký nárok sa jedná. Do spojenia veci uznesením zo dňa 28.1.2010 č.k. 9C 39/2004-679 súd konal a vykonával dokazovanie v konaní pod sp.zn.9C 39/04. Uznesením zo dňa 30. mája 2006 č.k. 9C/39/2004-109 súd vo veci ustanovil Ing. E. E. znalca z odboru energetika odvetvia tepelná energetika, ústredné vykurovanie a vykurovacie zariadenie a uložil mu znaleckú úlohu podľa ktorej mal určiť, či vyúčtovanie množstva dodaného tepla na ústredné kúrenie a množstva dodaného tepla na teplú úžitkovú vodu za rok 2001, 2002 a 2003 navrhovateľom pre odporcov 1 a 2 v súvislosti s užívaním bytu č. XX nachádzajúceho sa v X. na ulici B. X zodpovedá jeho skutočnej spotrebe. Znalec potom vo veci podal dňa 24.11.2006 znalecký posudok č. 2/2006 so záverom, že byt odporcov v rokoch 2001 a 2002 a v januári až v júli 2003 nebol vybavený meračom, ktorý by meral množstvo dodaného tepla pre ÚK a množstvo dodaného tepla pre TÚV. Preto nie je možné určiť, či vyúčtovanie množstva dodaného tepla zodpovedá jeho skutočnej spotrebe. Rozúčtovanie dodávok tepla pre ÚK, pre ohrev TÚV v uvedenom čase podliehalo ustanoveniam prílohy č. 4 Smernice MF SR časť II ods. 6, kde sa určuje postup výpočtu platieb v bytoch, ktoré nie sú vybavené meradlami spotreby tepla. Absencia spoľahlivého celkového merača tepla vo VS Prednádražie II/1 je vážnym nedostatkom proti transparentnosti merania dodávok tepla, avšak za daných technických okolností bol zvolený postup stanovenia celkovej spotreby tepla vo VS v čase poruchy celkového merača tepla jediný správny, ktorý umožnil nepoškodiť konečného spotrebiteľa. Na základe vyššie uvedeného a vykonaných overení a prepočtov znalec potvrdil, že rozúčtovanie dodávok tepla ÚK a ohrev TÚV za roky 2001 a 2002 pre byt odporcu nachádzajúci sa na ul. B. X je správne a bolo vykonané v súlade s vtedy platnou legislatívou. Čo sa týka obdobia január až júl 2003, znalec vychádzal z priemernej hodnoty celoročného priemeru a to z dôvodu, že mesačné odpisy na bytových vodomeroch TÚV sa v predmetnom období nevykonávali. Vzhľadom na námietky účastníkov k podanému posudku a nakoľko znalec bol medzičasom vyčiarknutý zo zoznamu znalcov, súd uznesením zo dňa 10.11.2008 č.k. 9C/39/2004-400 ustanovil za znalca V. X., znalkyňu z odboru energetika odvetvie tepelné energetické zariadenia, vykurovanie a vykurovacie zariadenia a opätovne mu uložil tú istú úlohu ako predchádzajúcemu znalcovi, tzn. určiť, či vyúčtovanie množstva dodaného tepla na ústredné kúrenie a množstva dodaného tepla na úžitkovú vodu za rok 2001, 2002 a 2003 navrhovateľom pre odporcov 1 a 2 v súvislosti s užívaním ich bytu na B. X v X. zodpovedá jeho skutočnej spotrebe. Znalkyňa potom vo veci podala znalecký posudok č. 3/2009, v ktorom konštatovala, že dodávateľ tepla bol povinný znížiť cenu tepelnej energie vyjadrenú podľa zásad vecnej regulácie za príslušné obdobie o 10% vzťahovanú k nemeraným dodávkam tepelnej energie. Ďalej konštatovala, že vyúčtovanie za dodávku tepla ÚK a dodávku tepla na ohrev TÚV za rok 2009, ktoré sa nachádza v spisovom materiáli je neplatné, nakoľko nie je podpísané štatutárom Mestského majetku Trnava, Františkánska 16. Fakturačný merač tepla merajúc celkovú spotrebu tepla dodanú do VS Prednádražie bol nepoužiteľný v obchodnom styku, nakoľko s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou bol značne poruchový a v auguste 2002 a v septembri 2002 bol mimo prevádzky a v období, keď bol funkčný nemeral správne. Obdobné stanovisko zaujala znalkyňa aj k obdobiu roka 2003, ale bez konkrétneho zodpovedania zadanej znaleckej otázky. Ďalším uznesením zo dňa 29.6.2009 č.k. 9C/39/2004-566 súd uložil znalkyni doplniť znalecký posudok o jednoznačnú odpoveď na zadanú úlohu v zmysle uznesenia súdu tzn. vyjadriť sa, či vyúčtovanie množstva dodaného tepla na ústredné kúrenie a množstvo dodaného tepla na teplú úžitkovú vodu za rok 2001, 2002 a 2003 navrhovateľom pre odporcov 1 a 2 v súvislosti s užívaním bytu č. XX nachádzajúceho sa v X., B. X zodpovedá jeho skutočnej spotrebe. V prípade, že nezodpovedá skutočnej spotrebe, nech zároveň určí aká bola skutočná spotreba v rozhodnom období. Podľa záveru dodatku znaleckého posudku rozdiel medzi vyúčtovaním a skutočnou spotrebou tepla dodaného na ÚK za rok 2001 predstavuje 73,65 Eur, za rok 2002 58,43 Eur, za rok 2003 72,51 Eur a rozdiel vo vyúčtovaní navrhovateľom a množstvom dodaného tepla na teplú úžitkovú vodu (TÚV) predstavuje za rok 2001 106,09 Eur, za rok 2002 102,52 Eur a za rok 2003 79,37 Eur. Súd na pojednávaní dňa 16.12.2009 potom znalkyňu k podanému znaleckému posudku a jeho dodatku podrobne vypočul. Prvostupňový súd v odôvodnení preskúmavaného rozsudku po predchádzajúcom zhrnutí stanovísk, vyjadrení a výpovedí jednotlivých účastníkov, záverov znaleckých posudkov, ako i ďalších vykonaných dôkazov, po citácií zákonných ustanovení uzavrel, že nárok navrhovateľa posúdil ako dôvodný len do výšky nezaplatených predpísaných zálohových platieb odporcami v rozhodnom období, ktoré preddavky boli povinní odporcovia platiť bez ohľadu na výsledky následných vyúčtovaní a nájomného za kalendárny mesiac december 2003 a preto navrhovateľovi priznal sumu 447,59 Eur. Tento svoj záver ale prvostupňový súd nijako neodôvodnil, nie je teda vôbec zrejmé na základe akých úvah súd k tomuto záveru dospel. Nároky uplatnené v oboch konaniach jednoznačne nerozlíšil ani čo do ich právneho dôvodu, ani ich výšky a času a z odôvodnenia nie je zrejmé, ani ako vypočítal výšku nároku, ktorý považoval za dôvodný. Zamietnutie návrhu vo zvyšnej časti odôvodnil iba tým, že súdu sa nepodarilo podriadiť kontrole hodnovernosť podkladov predložených znalcovi, navrhovateľ ich súdu nepredložil a neumožnil tak odstrániť pochybnosti o dôvodnosti uplatnených nárokov plynúcich z vyúčtovaní za roky 2001, 2002, 2003 pri rozúčtovaní spotreby tepla a teda navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ním tvrdených skutočností. V rozpore s týmto záverom dokazovanie súd nezameral na správnosť rozúčtovania spotreby tepla, ale na zistenie skutočnej spotreby, za týmto účelom nariadil i obe znalecké dokazovania a to dvomi znalcami z rovnakého odboru a so zadaním rovnakej znaleckej úlohy, ale s ich odlišnými závermi sa nevyporiadal. V odôvodnení sa čiastočne zaoberal záverom znalca Ing. E., pričom záver znaleckého posudku V. X., ako i jeho dodatok nevyhodnotil vôbec a vôbec sa nevyporiadal s námietkami, ktoré k dodatku posudku tejto znalkyni vzniesol navrhovateľ, ako ani s vyjadrením znalkyne na pojednávaní. Okrem uvedeného znalecké dokazovanie súd prvého stupňa zameral len na obdobie rokov 2001, 2002 a január až júl 2003, pričom nároky navrhovateľa uplatnené návrhom zo dňa 12.1.2005 (pod sp. zn. 9C/200/2005) za obdobie od augusta 2003, ročné vyúčtovanie za rok 2003 a za obdobie jún 2004 až október 2004 neposúdil, nezaoberal sa s nimi podrobne, len ich úhrnnú sumu 5.696,- Sk zahrnul do predmetu konania a neprípustne potom závery znaleckých posudkov zrejme aplikoval aj na tieto nároky, hoci neboli predmetom znaleckého dokazovania. Tomuto postupu súdu prvého stupňa nasvedčuje aj to, že k spojeniu vecí 9C/39/2004 a 9C/200/2005 došlo až uznesením 9C/36/2004-679 zo dňa 28.1.2010, kedy už v konaní 9C/39/2004 boli podané posudky obidvomi znalcami. V časti príslušenstva čiastočné zamietnutie návrhu súd odôvodnil tým, že vyúčtovanie nepovažuje za riadne (bez uvedenia dôvodov) a preto nepriznal navrhovateľovi uplatnený poplatok z omeškania na zálohových platbách. Poplatok z omeškania navrhovateľovi priznal iba preto, že odporcovia nezaplatili predpísaný nájom za mesiac december 2003, preto pri tomto nároku priznal poplatok z omeškania od navrhovateľom žiadaného dátumu, bez odôvodnenia jeho výšky a času jeho priznania. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, spor vznikol z dôvodu, že odporcovia nie vždy platili zálohové mesačné platby podľa predpisu odporcu. Súd potom znaleckým dokazovaním neúspešne zisťoval skutočnú spotrebu odporcov za sporné obdobia, bez ohľadu na charakter a podstatu uplatnených nárokov a bez dostatočného odôvodnenia návrhu vyhovel len čiastočne v časti nezaplatených preddavkov (pričom z rozsudku ani nie je jasný výpočet resp. špecifikácia výšky priznanej sumy) a ani v zamietajúcej časti odôvodnenie rozsudku nie je dostatočné, presvedčivé a zrozumiteľné. Čo sa týka rozhodnutia v jeho vyhovujúcej časti, odvolací súd upriamuje pozornosť na rozhodnutie NS SR zo dňa 18.10.2007 4Cdo 83/2006, v zmysle ktorého plnenie záloh na platbách na plnenia poskytované s užívaním bytu podlieha ročnému zúčtovaniu, po ktorom vzniká prenajímateľovi právo na zaplatenie skutočného nedoplatku na úhradách za plnenia poskytované s užívaním bytu, prípadne nájomcovi vzniká právo na vrátenie vyúčtovaného preplatku. Navrhovateľovi preto už v čase rozhodovania súdom prvého stupňa mohol vzniknúť len nárok na zaplatenie nedoplatku na úhradách za plnenia poskytované s užívaním bytu vyplývajúci z ročného zúčtovania. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.). Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I.ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup, nie však samotné rozhodovanie. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní (vyhlásení a vyhotovení) musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p., pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňoval aj s ohľadom na príslušnú judikatúru európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.1.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.5.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.2.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Podľa Ústavného súdi SR, všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, tzn. aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel boli pre širšiu právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I.ÚS 243/07,I.ÚS 155/07, I.ÚS 402/08) Pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a s č. 6 ods. 1 dohovoru ( I.ÚS 265/05) Ústavný súd tiež vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp.zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“ Porovnajúc odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie citovaným ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a jeho uvedeným výkladom je zrejmé, že prvostupňový súd sa danými kritériami dôsledne neriadil. Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, nie je možno zistiť na základe akých skutočností, úvah a akého právneho posúdenia súd dospel k záveru, že návrh je dôvodný len v časti návrhu na doplatenie preddavkov v predpísanej výške, ako ustálil výšku tohto nároku a ako sa vysporiadal zo zvyškom návrhu, ktorý mal predstavovať nedoplatky z vyúčtovaní a prečo nepovažoval navrhovateľom predložené vyúčtovania za riadne. Súd sa ani dôsledne nevysporiadal so všetkými vykonanými dôkazmi. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., keďže odôvodnením prvostupňového rozsudku sa účastníkom odňala možnosť konať pred súdom, zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinnosťou prvostupňového súdu bude vysporiadať sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo, tak ako na ne bolo poukázané vyššie, vo veci opätovne rozhodnúť a rozhodnutie náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť. V novom rozhodnutí prvostupňový súd rozhodne i o trovách tohto dovolacieho konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.). Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.