Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/30/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2010899895 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2010899895.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Petra Príbelská, PhD., v právnej veci navrhovateľov: 1. JUDr. Ing. X.U., nar.XX.X.XXXX, bytom W. X, K., (obchodné meno: JUDr. Ing. X.U. - Stavebno-obchodná firma Hodonín, IČO: 105 79 28, 2. akad. mal. a soch. W. G., nar. XX.X.XXXX, bytom Z., B. X, obaja zastúpení advokátom: JUDr. Jozef Holič, so sídlom Bratislava, Lužická 7, proti odporcom: 1. JUDr. Ján Javorčík, správca konkurznej podstaty úpadcu Želstav A-Z, spol. s r.o., Bratislava, Páričkova 24, zastúpený advokátom: JUDr. Marián Alušic, so sídlom Bratislava, Bieloruská 7, 2. O. J. nar. XX.X.XXXX, bytom E., X. XXX (obchodné meno: NIKA, Zeleneč 281, IČO: 22 694 692), o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a neplatnosti vkladu vlastníctva, na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 24.09.2009, č.k. 4C/102/2003-762 a na odvolanie odporcu 1 v časti o náhrade trov konania takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým súd rozhodol o návrhu na určenie vlastníctva m e n í takto: Súd návrh o určenie, že nehnuteľnosť, rekreačná chata, postavená na parc. č. 937/13 vedená na LV č. XXXX, s. č. XXX na parc. č. 937/13, okres Senica, obec B., k.ú. B. patrí do podielového spoluvlastníctva navrhovateľov 1 a 2 každému v jednej polovici, z a m i e t a . II. Rozsudok v časti výroku, ktorým súd zamietol návrh navrhovateľov 1 a 2 proti odporcovi 1 r u š í . III. Rozsudok v časti výroku, ktorým súd uložil navrhovateľom 1 a 2 povinnosť zaplatiť doplatok na súdnom poplatku r u š í . IV. Rozsudok v časti o náhrade trov konania, vo vzťahu k odporcovi 1 r u š í a vec v zrušenom rozsahu v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a vo vzťahu k odporkyni 2 m e n í tak, že odporkyni 2 náhradu trov konania n e p r i z n á v a . V. Rozsudok v časti čiastočného zastavenia konania o návrhu navrhovateľov o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a jej zrušenie a v časti zastavenia konania ohľadne návrhu o zrušenie vkladu p o t v r d z u j e . VI. Odporkyni 2 náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľov 1 a 2 o určenie, že nehnuteľnosť, rekreačná chata, postavená na parc. č. 937/13 vedná na LV č. XXXX s. č. XXX na parc. 937/13, okres Senica, obec B., k. ú. B., patrí do podielového spoluvlastníctva navrhovateľov 1 a 2 každému v jednej polovici, v celku návrh zamietol. Vo vzťahu k odporcovi 1 návrh zamietol aj nasledujúcim výrokom. O súdnom poplatku rozhodol, že navrhovatelia 1 a 2 sú povinní zaplatiť doplatok na súdnom poplatku, každý vo výške 1.027,70 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Následne čiastočne zastavil konanie a to v časti o návrhu navrhovateľov 1 a 2, ktorým sa domáhali určenia, že kúpna zmluva uzavretá medzi predávajúcim odporcom 1 a kupujúcou odporkyňou 2, ohľadne predaja nehnuteľnosti na LV č. XXXX k. ú. B. je neplatná a táto sa zrušuje, a obdobne zastavil konanie i ohľadne návrhu, aby súd zrušil vklad pod položkou VZ 34/02 na LV č. XXXX ohľadne stavby súp. č. XXX (správne XXX). Rozsudok súd odôvodnil s použitím § 132 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a vecne tým, že navrhovatelia sa po viacerých zmenách a čiastočnom späťvzatí pôvodného návrhu domáhali, aby súd určil, že rekreačná chata s. č. XXX postavená na parc. č. 937/13 patrí do podielového spoluvlastníctva navrhovateľov 1 a 2, každému v podiele jednej polovice. Návrh odôvodňovali tým, že predmetnú nehnuteľnosť navrhovateľ 1 nadobudol ako fyzická osoba - podnikateľ pod obchodným menom Stavebno-obchodná firma A-Z, Hodonín, na základe zmluvy uzavretej s Federálnym fondom národného majetku ČSFR zo dňa 30.4.1992, ktorá zmluva bola uzavretá v zmysle zák. č. 92/1991 Zb. a keďže v tom čase medzi navrhovateľmi trvalo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, nehnuteľnosť sa stala predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Rozhodnutím Krajského súdu Bratislava č.k. 38K/114/1995 zo dňa 1.2.1996 bol vyhlásený konkurz na spoločnosť Želstav A-Z, s.r.o. a správca konkurznej podstaty zahrnul do konkurznej podstaty aj tento majetok, ktorý nepatril Želstav A-Z, s r.o. Napriek tomu, že navrhovateľ 1 upozornil správcu konkurznej podstaty, že on je vlastníkom tohto majetku, správca tento majetok dobrovoľne nevylúčil z konkurznej podstaty a týmto zasiahol do vlastníckeho práva navrhovateľov nad rámec procesných práv, ktoré mu priznáva zákon č. 328/1991 Zb. Medzičasom rozsudkom o zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov za trvania manželstva zaniklo bezpodielové spoluvlastníctvo navrhovateľov 1 a 2, preto navrhovatelia žiadali o určenie, že predmetná nehnuteľnosť patrí do ich podielového spoluvlastníctva každému v jednej polovici. Súd prvého stupňa predovšetkým poukázal na obsah Zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 30.4.1992, z ktorého zistil, že Federálny fond národného majetku ČSFR uzatvoril so Stavebno-obchodnou firmou A-Z, Gorkého 9, Hodonín, zastúpenou riaditeľom JUDr. Ing. X.U. „Zmluvu o predaji časti podniku“ v zmysle § 476 a nasledujúcich Obchodného zákonníka. Touto zmluvou previedol predávajúci na kupujúceho vlastnícke právo ku všetkým veciam, všetky iné práva a majetkové hodnoty, ktoré slúžia k prevádzkovaniu privatizovanej jednotky, špecifikované v článku II. a III. zmluvy, ktoré boli obsiahnuté v prílohe 2. Z výpisu z Obchodného registra Mestského súdu v Brne zo dňa 10.8.1990 súd prvého stupňa zistil, že JUDr. Ing. X.U., Q. X, K., podnikal pod obchodným menom Stavebno-obchodná firma A-Z, so sídlom Gorkého 9, Hodonín a z výpisu Obchodného registra Obvodného súdu Bratislava 1 zo dňa 3.11.1992 súd zistil, že JUDr. Ing. X.U., Stavebno-obchodná firma A-Z mal miesto podnikania na Štefánikovej 15, v Bratislave. Z výpisu Obchodného registra Bratislava 1 má súd zistené aj to, že spoločníkom spoločnosti Želstav A-Z, spol. s r.o. bola okrem iných od 23.7.1992 do 26.11.1992 Stavebno-obchodná firma, A- Z, Meštianska 9, Hodonín Česká republika, od 27.11.1992 do 1.11.2004 JUDr. Ing. X.U. Stavebno- obchodná firma A-Z, Štefánikova 15, Bratislava, od 2.11.2004 JUDr. Ing. X.U., W. X, K., Česká republika a od 27.11.1992 je spoločníkom aj W. G., B. X, Z.. V priebehu konania odporca 1 tvrdil, že úpadca Želstav A-Z, s r.o. sa stal vlastníkom predmetného majetku, pretože všetok hnuteľný i nehnuteľný majetok bol vnesený do spoločnosti na základe Zmeny spoločenskej zmluvy spoločnosti Želstav A-Z, s.r.o., Bratislava, registrovanej Štátnym notárstvom Bratislava 1 dňa 28.12.1992 pod č. R1 587/92. Z výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že ani zmenený návrh nebol podaný dôvodne. Z predložených listinných dôkazov a výpovedí mal za preukázané, že Zmluvou o predaji v časti podniku zo dňa 30.4.1992 Federálny fond národného majetku ČSFR ako predávajúci previedol na Stavebno-obchodnú firmu A-Z, Gorkého 9, Hodonín, zastúpenú riaditeľom JUDr. Ing. X.U., ako kupujúceho vlastnícke právo ku všetkým veciam, všetky iné práva a majetkové hodnoty, ktoré slúžia k prevádzkovaniu privatizovanej jednotky Železničného staviteľstva, Bratislava, špecifikované v článku II. a III. Zmluvy, ktoré sú obsiahnuté v prílohe č. 2 a kupujúci prebral záväzky predávajúceho súvisiace s predávaným podnikom a zaviazal sa zaplatiť kúpnu cenu. Navrhovateľ 1 dňa 23.7.1992 za účasti manželky (zároveň navrhovateľky 2 a ďalších dvoch spoločníkov) založili novú obchodnú spoločnosť pod obchodným názvom Želstav A-Z, spol. s r.o., Bratislava a v ten istý deň uzavrel aj so Slovenskou sporiteľnou, a.s., Bratislava, úverovú zmluvu na 454.000.000,- Kčs. Sporiteľňa úverovú zmluvu realizovala v ten istý deň a zaplatila kúpnu cenu predávajúcemu FFNM ČSFR. Zmenou spoločenskej zmluvy o založení spoločnosti s ručením obmedzeným Želstav A-Z dodatkom č. 1 zo dňa 23.1.1992 a dodatkom č. 3 zo dňa 14.12.1992 sa spoločenská zmluva zmenila tak, že Stavebno- obchodná firma A-Z, Meštianska 9, Hodonín, zmenila obchodné meno na JUDr. Ing. X.U. Stavebno- obchodná firma A-Z, Štefániková 15, Bratislava. Spoločník JUDr. Ing. X.U. Stavebno-obchodná firma A-Z, Bratislava, v súlade s § 59 a § 102 ods. 3 Obchodného zákonníka vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti časť podniku Železničné staviteľstvo, so sídlom v Bratislave, Štefánikova 15 v rozsahu, ktorý nadobudol na základe zmluvy o predaji časti podniku z 30.4.1992 a jej príloh, ako aj zápisu o odovzdaní a prevzatí veci podľa ustanovení zákona č. 92/1991 Zb. s výnimkou nehnuteľnosti v Senci (lodenica - k.ú. M., LV č. XXX, parc. č. 2442 o výmere 904 m2). Štátne notárstvo Bratislava 1 dňa 28.12.1992 zaregistrovalo zmenu spoločenskej Zmluvy o založení spoločnosti s ručením obmedzeným Želstav A-Z záznamom č. R1 587/92. Týmto dňom sa zmena spoločenskej zmluvy stala právoplatnou a právne účinnou, ako aj vkladuschopnou listinou, pretože registráciou zmluvy štátnym notárstvom sa splnila zákonná požiadavka v zmysle § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1992. Vnesenie majetku do vlastníctva úpadcu sa zrealizovalo v súlade s § 59 ods. 3, § 9 ods. 3 za primeraného použitia § 476 a nasl. Obchodného zákonníka a tento majetok bol v čase vyhlásenia konkurzu majetkom úpadcu. Súd pri rozhodovaní sa pritom riadil rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, č.k. 2Obo/170/1996 zo dňa 14.5.1997 a č.k. 6Obo/62/2003 zo dňa 24.9.2003. Na základe uvedeného potom súd návrh navrhovateľov o určenie vlastníctva zamietol ako bezdôvodný, nakoľko odporca 1 pri predaji nehnuteľnosti odporkyni 2 bol oprávnený disponovať s predmetným majetkom ako správca konkurznej podstaty úpadcu. Navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia, že predmetná nehnuteľnosť patrí do ich spoluvlastníctva. Návrh voči odporcovi v prvom rade súd prvého stupňa zamietol výrokom 2. aj z dôvodu, že na strane odporcu 1 nie je daná jeho pasívna legitimácia v predmetnom spore, pretože nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Navrhovateľom 1 a 2 uložil zaplatiť doplatok súdneho poplatku za návrh vo výške 1.027,70 Eur každému z nich z dôvodu, že predmetom konania je určenie vlastníctva nehnuteľnosti, ktorej všeobecná hodnota bola zistená znaleckým posudkom dňa 20.12.2006 v sume 34.510,13 Eur, z čoho súdny poplatok podľa položky 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov predstavuje 6% z hodnoty sporu, t.j. 2.072,- Eur. Navrhovatelia doteraz zaplatili na súdnom poplatku 500,- Sk čo je u každého z nich 8,298 Eur, preto rozhodol, aby každý z nich zaplatil, respektíve doplatil poplatok vo výške 1.027,70 Eur. Napokon súd prvého stupňa čiastočne zastavil konanie o návrhu navrhovateľov 1 a 2 v časti určenia, že kúpna zmluva uzavretá medzi predávajúcim odporcom v prvom rade a kupujúcou odporkyňou v druhom rade, uzavretá ohľadom predaja nehnuteľnosti vedených na LV č. XXXX k. ú. B., je neplatná, ktorým návrhom sa domáhal i zrušenia tejto zmluvy a zastavil konanie aj ohľadom návrhu v časti povolenia vkladu, t.j. určenia, aby bol zrušený vklad pod položkou VZ 34/02 na LV č. XXXX a to v dôsledku účinného späťvzatia návrhu, s ktorým odporcovia súhlasili. Rozhodnutie v tejto časti odôvodnil s použitím § 96 O.s.p. Rozhodnutie, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania, súd prvého stupňa odôvodnil len tým, že navrhovatelia v konaní úspech nemali, preto im právo na náhradu trov konania nevzniklo a odporkyni 2 síce právo na náhradu trov konanie pre úspech v konaní vzniklo, ale tohto práva sa vzdala. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podali odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhovatelia 1 a 2 a navrhli vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnili tým, že v priebehu konania svoj nárok upravili a petit návrhu spresnili, pričom uviedli i rozhodné skutočnosti, z ktorých odvodzujú svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Napriek ich návrhom a navrhovaným dôkazom, ktoré žiadali vo veci vykonať, súd ich návrhy neakceptoval a dôkazy nevykonal, výsledky dokazovania riadne nevyhodnotil, a tým im odňal možnosť konať pred súdom. Opakovane preukazovali na predchádzajúce tvrdenia o neplatnosti registrácie Štátnym notárstvom Bratislava 1 s tým, že v priebehu konania sa k týmto skutočnostiam podrobne vyjadrili. Pokiaľ súd argumentuje s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, súd prvého stupňa iba čerpal z odôvodnení týchto rozsudkov, pričom ani jeden z týchto rozsudkov neobsahuje výrok, ktorý by bol smerodajný a záväzný. Čo sa týka výrokov o zastavení konania, namietal nesprávnosť aj tejto časti rozsudku, že súd si mal tieto otázky riešiť ako predbežnú otázku tzn. vyriešiť otázku vylúčenia veci z konkurznej podstaty úpadcu odporcu 1, ako aj (ne)platnosť povolenia vkladu do katastra nehnuteľností a predtým i otázku (ne)platnosti kúpnej zmluvy, ktorou nehnuteľnosť nadobudla do vlastníctva odporkyňa 2. Opätovne navrhol, aby odvolací súd sa zameral na vyriešenie predbežnej otázky - kto nadobudol vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam zákonným spôsobom a či existuje listina, na základe ktorej by sa mohlo zmeniť vlastníctvo, v zmysle ktorej by odporkyňa 2 mohla byť právne evidovaná ako vlastníčka spornej nehnuteľnosti. Štátne notárstvo Bratislava 1 nesprávne posúdilo Dodatok spoločenskej zmluvy č. 1 zo dňa 23.11.1992, ktorý bol zaregistrovaný záznamom pod R1 587/92 v rozpore s registračnou smernicou Ministerstva spravodlivosti uverejnenej v čiastke 1/1969 Zbierky inštrukcií a oznámení, v zmysle ktorej spoločenské zmluvy registrácii nepodliehajú. Samotný dodatok neobsahuje žiadne označenie nehnuteľností ani nehnuteľnosť, ktorá je predmetom sporu a dodatok nemohol byť použitý ani ako záznamová listina podľa zák. č. 265/1992 a zák. č. 266/1992, a v súčasnosti zák. č. 162/1992 Z.z. Opätovne poukázal na právoplatný rozsudok Okresného súdu Hodonín, sp. zn. 7C/669/1996, ktorým bol Dodatok spoločenskej zmluvy článok IV. bod 5 zrušený. Namietali, že odporca 1 nemal právo nehnuteľnosti, a teda ani spornú nehnuteľnosť, ani iné hnuteľnosti predávať skôr, ako by súdy právoplatne rozhodli o vylučovacej žalobe, ktorou sa domáhali vylúčenia veci z konkurznej podstaty. V závere poukázal na to, že v minulosti súd prvého stupňa rozhodol diametrálne odlišne, pričom jeho rozsudok zo dňa 29.3.2006 bol zákonný a spravodlivý. Napadnutý rozsudok za takýto nie je možné považovať. V priebehu konania nimi uvádzané dôvody a preukazované skutočnosti mal súd z úradnej povinnosti riadne vyhodnotiť a mal opakovane skúmať či dodatok spoločenskej zmluvy číslo 1 zo dňa 23.11.1992 na základe návrhu zo dňa 23.12.1992, registrovaný záznamom zo dňa 28.12.1992 pod č.k. R1/587/92 je listinou spôsobilou na zápis zmeny vlastníctva v prospech odporcu 1 z dôvodu, že sporné nehnuteľnosti nie sú v registrácii označené. K rozsudku Najvyššieho súdu č.k. 2Obo/170/1992, na ktorý sa odvoláva súd prvého stupňa uviedol, že predmetný rozsudok nemá náležitosti predpokladané zák. č. 162/1995 Z.z. v spojení s § 39 ods. 1 vyhlášky č. 79/2006 Zb., a teda nie je listinou spôsobilou na zápis do katastra nehnuteľností. Z hľadiska predmetu prejednávaného sporu, ide teda o nulitný rozsudok bez právneho významu. Podporne poukázal aj na obsah rozsudku Najvyššieho súdu NS SR, sp. zn. 4Sž/88/1995. Viackrát zdôraznil, že žalobcovia založili do spisu všetky potrebné listiny aj s patričným odôvodnením, aby konajúci súd mohol spravodlivo rozhodnúť. Vo svojich podaniach poukázali na to, že predmetné nehnuteľnosti, o ktorých súd pojednával, nikdy neboli vo vlastníctve odporcu 1, a preto ani správca konkurznej podstaty tieto nemohol zapísať do konkurznej podstaty bez poznámky o nároku oprávnenej osoby. Rozsudok z 29.3.2006 bol zrušený krajským súdom z procesných dôvodov. Namietali, že Najvyšší súd SR sp. zn 6Obo/62/2003 nerozhodol o vlastníctve k žiadnemu majetku, pretože výrok tohto rozsudku neobsahuje žiadne označenie nehnuteľného majetku a naviac ide o rozsudok vydaný na základe obchodno-právnych vzťahov, ktorými rozsudkami otázka vlastníctva nemôže byť riešená, pretože otázka vlastníctva sa rieši podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Správca konkurznej podstaty nehnuteľnosť predal skôr ako súd rozhodol vo veci samej a z toho dôvodu navrhovatelia v priebehu konania museli zmeniť žalobu tak, že žiadajú, aby súd vyslovil absolútnu neplatnosť kúpnych zmlúv. Správca konkurznej podstaty nehnuteľnosť predal ako nevlastník a takéto kúpno-predajné zmluvy sú od začiatku absolútne neplatné. Súd prvého stupňa teda nimi navrhované dôkazy, nielen že nevykonal, ale tie čo vykonal riadne nepreskúmal a nevyhodnotil, z obsahu rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa nerozhodol spravodlivo Odvolatelia mali za to, že uvedené odvolacie dôvody sú dôvodom na to, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p. zrušil. Odvolanie v časti výroku o povinnosti zaplatiť súdny poplatok navrhovatelia odôvodnil tým, že uloženie tejto povinnosti je od základu nesprávne, pretože od podania návrhu zo dňa 10.10.1997 navrhovatelia nemenili návrh tak, aby súd mohol žiadať doplatok za podanú žalobu. Pokiaľ súd bol toho názoru, že poplatok nebol zaplatený v určenej sume a v stanovenej lehote mal tento nedoplatok vymáhať do 3 rokov od podania návrhu. Po tomto dátume došlo k preklúzii vymáhania súdnych poplatkov. Záverom navrhli, aby odvolací súd vykonal dokazovanie výsluchom JUDr. K., zamestnanej na bývalom Štátnom notárstve Bratislava 1, ktorá predmetný dodatok spoločenskej zmluvy registrovala záznamom. Proti rozsudku podal odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu aj odporca 1 avšak výlučne v časti o náhrade trov konania. Namietal, že pokiaľ súd prvého stupňa rozhodol, že žiadnemu účastníkovi nepriznáva právo na náhradu trov konania, rozhodnutie odôvodnil rozporne, nakoľko v odôvodnení uviedol, že navrhovateľom nepriznal náhradu trov konania z dôvodu, že v konaní nemali úspech, preto im nevzniklo právo na náhradu trov konania, odporkyňa 2 mala v konaní úspech, vzniklo jej právo na náhradu trov konania, ale náhrady trov konania sa vzdala. Ide o nesprávne rozhodnutie, pretože je nepreskúmateľné, nie je možné z neho vyvodiť, prečo súd nepriznal právo na náhradu trov konania odporcovi 1, ktorý mal v konaní plný úspech, keďže návrh proti nemu bol zamietnutý, preto mu podľa výsledku sporu vzniklo právo na náhradu trov konania. Pokiaľ sa súd domnieval, že konanie proti odporcovi 1 v prvom rade zastavil pre nedostatok pasívnej legitimácie, tento odporca má v takomto prípade tak isto právo na náhradu trov konania v zmysle § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti náhrady trov konania zmenil a odporcovi priznal náhradu trov konania vo výške, ktorú si podrobne vyčíslil v sume 8.428,18 Eur, prípadne aby odvolací súd v tejto časti napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. K odvolaniu navrhovateľov 1 a 2 sa písomne vyjadril odporca 1 prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Vo svojom vyjadrení poukázal na to, že navrhovateľ 1 sprivatizoval časť podniku Železničné staviteľstvo štátny podnik. Zo svojho nezaplatil nič a úver na zaplatenie kúpnej ceny vo výške 455.000.000,- Sk mu poskytla Slovenská sporiteľňa, a.s., a dlžníkom sa stal Želstav A-Z, spol. s r.o. Bratislava, t.j. úpadca. Je možné mať dôvodné pochybnosti o platnosti Zmluvy o predaji časti podniku uzatvorenej dňa 29.5.1992 medzi Federálnym fondom národného majetku ČSFR a kupujúcim označeným ako Stavebno-obchodná firma A-Z, Gorkého 9, Hodonín, zastúpenej riaditeľom JUDr. Ing. X.U., z ktorej navrhovateľ 1 odvodzuje nadobudnutie vlastníckeho práva. V predmetnej zmluve je ako kupujúci označený subjekt, ktorý nemá spôsobilosť mať práva a povinnosti, t.j. právnu subjektivitu, nakoľko v prípade, že by mal byť účastníkom predmetnej zmluvy navrhovateľ 1 ako podnikateľ fyzická osoba, bolo potrebné, aby bol označený menom a priezviskom prípadne aj ďalším dodatkom odlišujúcim osobu podnikateľa alebo druh jeho podnikania. Na uvedenom závere nič nemení ani to, že ako zástupca subjektu je uvedený JUDr. Ing. X.U., keďže z predmetnej zmluvy nie je jednoznačné, kto je účastníkom zmluvy. Zmluvou o budúcej zmluve zo dňa 7.7.1992 rozhodnutím generálneho riaditeľa Želstav A-Z JUDr. Ing. X.U. zo dňa 1.12.1992, ktorým deklaroval vznik spoločnosti Želstav ku dňu 23.7.1992 a zmenou spoločenskej Zmluvy o založení spoločnosti Želstav zo dňa 23.11.1992, ktorá bola zaregistrovaná štátnym notárstvom pod R1 587/1992 dňa 28.12.1992 vniesol JUDr. Ing. X.U. - Stavebno-obchodná firma A-Z ako nepeňažný vklad časť podniku Železničné staviteľstvo štátny podnik v rozsahu, ako tento nadobudol na základe Zmluvy o predaji časti podniku uzavretej medzi Federálnym fondom národného majetku ŠSFR a Stavebno-obchodnou firmou A-Z, Hodonín dňa 30.4.1992 s výnimkou Lodenice Senec a Rekreačného strediska Stará Lesná. Vnesený majetok nemal vplyv na zvýšenie základného imania spoločnosti dňom registrácie štátnym notárstvom. Zmena spoločenskej zmluvy nadobudla právoplatnosť a stala sa právne účinnou. Tvrdenia navrhovateľov, že vnesením predmetných nehnuteľností a iného majetku do spoločnosti Želstav A-Z, spol. s r.o. neprešlo na túto spoločnosť vlastnícke právo k tomuto majetku, treba uviesť, že už Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 24.9.2003 sp. zn. 6Obo/62/2003, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.12.2002, č.k. 81Cb/80/1997, ktorým bola zamietnutá žaloba navrhovateľa 1 o vylúčenie veci z konkurznej podstaty sa s touto otázkou vysporiadal. V dôsledku uvedeného už nemožno riešiť otázku či predmetná nehnuteľnosť patrila v čase uzavretia kúpnej zmluvy do konkurznej podstaty, pretože táto otázka bola právoplatne vyriešená citovaným rozsudkom. Na základe uvedeného bolo treba, aby došlo k posúdeniu, či navrhovatelia majú na určovacej žalobe naliehavý právny záujem. V prejednávanej veci sa žalobcovia domáhali určenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi vecí označených v návrhu, pričom ich žaloba o vylúčenie veci z konkurznej podstaty bola zamietnutá, z čoho treba vyvodiť, že navrhovatelia na predmetnom určení už naliehavý právny záujem nemajú. Odporca l vystupuje ako správca konkurznej podstaty, ktorý pri zisťovaní zabezpečovania majetku patriaceho do podstaty má zvláštny právny režim upravený pôvodne zákonom č. 328/1991 Z.z. o konkurze a vyrovnaní a v súčasnosti zákonom č. 7/2005 Z.z. o konkurze reštrukturalizácie. Súpis majetku podstaty predstavuje titul, ktorým správca konkurznej podstaty dokladá, že je oprávnený so spísaným majetkom pri jeho speňažovaní nakladať. Navrhovatelia tak mohli podať súčasne žalobu o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, ako aj žalobu o určenie, že predmetné veci patria do ich podielového spoluvlastníctva, avšak s poukazom na právoplatné rozhodnutia súdu o vylučovacej žalobe, ktoré je pre správcu konkurznej podstaty záväzné, navrhovatelia už nemôžu mať naliehavý právny záujem, na určení, že veci patria do ich podielového spoluvlastníctva. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa okrem výroku, v ktorom súd nepriznal odporcovi 1 náhradu trov konania potvrdil a v časti o náhrade trov konania zmenil tak, že odporcovi 1 prizná náhradu trov konania tak, ako už boli vyčíslené v priebehu konania na súde prvého stupňa, a zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške 596,17 Eur. K odvolaniu odporcu 1 v časti náhrady trov konania podali písomné vyjadrenie navrhovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Poukázali na to, že správca konkurznej podstaty, t.j. odporca 1 obdržal odmenu viac ako 55.000.000,- Sk za činnosť advokáta a neprávoplatne skončil činnosť správcu. Ak má záujem substituovať svoju osobu, mal vyčleniť z odmeny, ktorú prevzal, sumu na ešte neskončené veci. Naviac v predmetnej veci nepriznanie trov právneho zástupcu pre odporcu 1 je dôvodné i podľa ust. § 150 O.s.p. Zdôraznil, že pokiaľ odporca 1 konal v rozpore s ust. § 19 ods. 2 Zákona o konkurze a vyrovnaní, ktoré ustanovenie zakazuje speňažovať majetok zahrnutý do konkurznej podstaty skôr, ako súdy rozhodnú o vylučovacej žalobe, konal v rozpore nielen so zákonom, ale konal aj v rozpore s vydaným stanoviskom Najvyššieho súdu SR, č.k. Obpj7/2002 zo dňa 16.12.2002, ktoré je záväzné, nielen pre konkurzný súd, ale bolo záväzné aj pre správcov konkurznej podstaty, t.j. odporcu 1. Navrhol preto, aby odvolací súd odvolanie odporcu 1 zamietol a naopak vyhovel odvolaniu navrhovateľov 1 a 2. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), oprávnenými osobami - účastníkmi konania (§ 201 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolania majú zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov proti rozhodnutiu vo veci samej a v časti o zastavení konania nie je v podstate dôvodným v dôsledku čoho je dôvodné v týchto častiach rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a len z dôvodu správnej formulácie výrokov 1 a 2 ich spojením do jedného výroku, treba v týchto častiach rozsudok formálne zmeniť. Odvolanie v časti o povinnosti zaplatiť súdny poplatok je dôvodné. Obdobne je dôvodné i odvolanie odporcu 1 v časti o náhrade trov konania a preto v tejto časti pre nesplnenie podmienok na zmenu rozhodnutia je potrebné rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Navrhovatelia sa návrhom zo dňa 10.10.1997 domáhali, aby súd určil, že nehnuteľný majetok, pozemky zapísané na LV č. XXX v KÚ V. par. č. 1250/4 o výmere 4880 m2 a budovy zapísané v kat. úz. B., par. č. 937/2 pod názvom Chaty spojené s terasou zapísané v súpise konkurznej podstaty Krajského súdu v Bratislave č.k. 38K/111/95 zo dňa 1.2.1996, sú v bezpodielovom spoluvlastníctve navrhovateľov. Navrhovatelia počas konania viackrát zmenili žalobný petit. Došlo i k rozšíreniu účastníkov na strane odporcu o odporkyňu 2. Na ostatnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa súd v dôsledku čiastočného späťvzatia návrhu právnym zástupcom navrhovateľov so súhlasom oboch odporcov, uznesením, ktoré sa stalo súčasťou napadnutého rozsudku, čiastočne zastavil konanie o návrhu navrhovateľov 1 a 2 v časti určenia, že kúpna zmluva uzavretá medzi predávajúcim odporcom 1 a kupujúcou odporkyňou 2 uzavretá ohľadom predaja nehnuteľností vedených na LV č. XXXX, nachádzajúcich sa v Správe katastra Senica, kat. úz. B. a to budova súp. č. XXX na par. č. 937/13, druh stavby 720 rekreačná chata zapísaná pod položkou VZ 34/02 je neplatná a táto sa zrušuje, ako aj v časti ohľadom návrhu zo dňa 20.11.2002 v časti povolenia vkladu, t.j. určenia, aby bol zrušený vklad pod položkou VZ 34/02, na LV č. XXXX ohľadom budovy a to druh stavby: 720 - rekreačné objekty, telovýchovné zariadenia - stavba so súp. č. XXX pozemok neusporiadaný, na parc. č. 937/13. Po takomto čiastočnom späťvzatí návrhu súd uznesením v zápisnici pripustil poslednú zmenu návrhu takto: „Súd určuje, že nehnuteľnosť rekreačná chata, postavená na par. č. 937/13, vedená na LV č. XXXX súp. č. XXX na par. č. 937/13, okres Senica, obec B., kat. úz. B. patrí do podielového spoluvlastníctva navrhovateľom 1 a 2, každému v podiele 1 k celku“. Takto zmenený určovací návrh (žaloba) sa potom stal predmetom konania, o ktorom súd rozhodol napadnutým rozsudkom. Navrhovatelia, posudzujúc odvolanie podľa jeho obsahu, odvolaním napadli rozsudok súdu prvého stupňa v každom jeho výroku, okrem výroku o náhrade trov konania, ktorý je ale výrokom závislým. Zo zmluvy o predaji časti podniku uzatvorenej dňa 29.5.1992 medzi Federálnym fondom národného majetku ČSFR ako predávajúcim a kupujúcim označeným ako Stavebno-obchodná firma A-Z, ul. Gorkého 9, Hodonín, zastúpená riaditeľom JUDr. Ing. X.U., z ktorej žalobca 1 odvodzuje nadobudnutie vlastníckeho vyplýva, že predávajúci previedol na kupujúceho vlastnícke právo ku všetkým veciam, všetky iné práva a majetkové hodnoty, ktoré slúžia k prevádzkovaniu privatizovanej jednotky Železničného staviteľstva, Bratislava, špecifikované v článku II. a III. Zmluvy, ktoré sú obsiahnuté v prílohe č. 2 (včítane predmetnej chaty)a kupujúci prebral záväzky predávajúceho súvisiace s predávaným podnikom a zaviazal sa zaplatiť kúpnu cenu. Navrhovateľ 1 dňa 23.7.1992 za účasti manželky (zároveň navrhovateľky 2 a ďalších dvoch spoločníkov) založili novú obchodnú spoločnosť pod obchodným názvom Želstav A-Z, spol. s r.o., Bratislava Zmenou spoločenskej zmluvy o založení spoločnosti s ručením obmedzeným Želstav A-Z dodatkom č. 1 zo dňa 23.1.1992 a dodatkom č. 3 zo dňa 14.12.1992 sa spoločenská zmluva zmenila tak, že 1) Stavebno-obchodná firma A-Z, Meštianska 9, Hodonín, zmenila obchodné meno na JUDr. Ing. X.U. Stavebno-obchodná firma A-Z, Štefániková 15, Bratislava. 2) Spoločník JUDr. Ing. X.U. Stavebno-obchodná firma A-Z, Bratislava, vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti časť podniku Železničné staviteľstvo, so sídlom v Bratislave, Štefánikova 15 v rozsahu, ktorý nadobudol na základe zmluvy o predaji časti podniku z 30.4.1992 a jej príloh, ako aj zápisu o odovzdaní a prevzatí veci podľa ustanovení zákona č. 92/1991 Zb. s výnimkou nehnuteľnosti v Senci. Štátne notárstvo Bratislava 1 zaregistrovalo zmenu spoločenskej Zmluvy o založení spoločnosti s ručením obmedzeným Želstav A-Z dňa 28.12.1992 záznamom č. R1 587/92. Prvostupňový súd na základe toho uzavrel, že registráciou zmluvy štátnym notárstvom sa splnila zákonná požiadavka v zmysle § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1992 a dňom 28.12.1992 sa zmena spoločenskej zmluvy stala právoplatnou a právne účinnou, ako aj vkladuschopnou listinou. Vnesenie majetku do vlastníctva úpadcu sa zrealizovalo účinne v súlade s § 59 ods. 3, § 9 ods. 3 za primeraného použitia § 476 a nasl. Obchodného zákonníka a tento majetok bol v čase vyhlásenia konkurzu majetkom úpadcu. Pretože vo výroku o veci samej tzn. v časti zamietnutia návrhu o určenie vlastníctva, odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľmi tvrdeného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od právnych záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Odvolací súd považuje za potrebná naviac k veci dodať nasledovné: K rovnakému záveru s ktorým sa i odvolací súd plne stotožňuje dospeli opakovane súdy i v nasledovných právoplatne skončených konaniach: Z obsahu spisu je zrejmé, že na Krajskom súde v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 81Cb 80/97 sa navrhovateľ 1 domáhal vylúčenia okrem iných vecí aj predmetnej nehnuteľnosti z konkurznej podstaty úpadcu ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č.k. 81Cb 80/97-859 zo dňa 9.12.2002 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Obo 62/03 zo dňa 24.9.2003 bol jeho návrh zamietnutý. Uvedené rozhodnutia nadobudli právoplatnosť dňa 5.1.2004. Z obsahu citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR je zrejmé, že odvolací súd v zhode s názorom súdu prvého stupňa mal za preukázané, že celý majetok, ktorý navrhovateľ získal „Zmluvou o predaji časti podniku“ z 30.4.1992 platne a účinne vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti ŽELSTAV A-Z, s.r.o. Štefánikova 15, Bratislava. Na právnom úkone tejto zmeny (zmien) spoločenskej zmluvy ŽELSTVAV A-Z, s.r.o. sa vedome podieľali všetci vtedajší spoločníci firmy, čo potvrdili na príslušných dodatkoch zmien spoločenskej zmluvy svojimi podpismi overenými Obchodným úradom Bratislava I. Správny bol preto názor súdu prvého stupňa vyslovený v napadnutom rozsudku (81Cb 80/97-859 zo dňa 9.12.2002), že vnesenie hnuteľného aj nehnuteľného majetku navrhovateľom l do vlastníctva úpadcu (spol. ŽELSTAV A-Z , s.r.o.) sa realizovalo v súlade s § 59 ods.3, § 109 ods. 3 Obchodného zákonníka a za primeraného použitia § 476 a nasl. Obchodného zákonníka. Štátne notárstvo Bratislava I zmenu spoločenskej zmluvy zaregistrovalo dňom 28.12.1992 pod č.k. RI 587/92, ktorým dňom zmena spoločenskej zmluvy nadobudla právoplatnosť a stala sa právne účinnou. Stala sa tak vkladuschopnou listinou, nakoľko registráciou zmeny spoločenskej zmluvy štátnym notárstvom bola splnená požiadavka v zmysle § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení z roku 1992, podľa ktorého k platnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti je potrebná jej registrácia štátnym notárstvom. V danej veci tak vlastníctvo k celému vnesenému majetku hnuteľnému i nehnuteľnému prešlo na úpadcu v zmysle vtedy platného § 133 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka dňom registrácie spoločenskej zmluvy spoločnosti ŽELSTVAV A-Z, s.r.o. Bratislava, Štefánikova ul. 15. Okrem uvedeného i z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.5.1997 sp. zn. 2Obo 170/96, zo dňa 14.5.1997 právoplatného dňom 9.7.1997 jednoznačne vyplýva, že dotknuté nehnuteľnosti boli vnesené do majetku spoločnosti ŽELSTAV A-Z, s.r.o. Zmeny spoločenskej zmluvy boli riadne zaregistrované pod RI 581/92, na ktorom právnom úkone sa podieľali všetci vtedajší spoločníci firmy tzn. aj navrhovateľ 1 a vnesenie majetku sa realizovalo v súlade s ust. § 59 ods. 3 Obchodného zákonníka. Niet pochýb o tom, že majetok, ohľadom ktorého Najvyšší súd SR rozsudkom 2Obo 170/96 určil, že bol vnesený do spoločnosti ŽELSTVAV A-Z, s.r.o., Bratislava, je totožný s majetkom, ktorý navrhovateľ 1 v predmetnom konaní žiadal vylúčiť z konkurznej podstaty úpadcu ŽESLSTVAV A-Z, s.r.o. V konaní tvrdenie, že majetok do spoločnosti vnesený nebol, ostalo nepodloženým. V prejednávanom spore ako odporca 1 je správca konkurznej podstaty, pričom postup správcu konkurznej podstaty pri zisťovaní a zabezpečovaní majetku patriacej do podstaty má právny režim osobitne upravený pôvodne zákonom č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (v súčasnosti zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii). Základným podkladom pre speňaženie podstaty je súpis konkurznej podstaty, ktorý vykonáva správca konkurznej podstaty. V súpise musí byť zachytený celý rozsah konkurznej podstaty a správca do súpisu podstaty zahrnie aj všetky sporné prípady spolu s poznámkou o dôvodoch pochybnosti. Správca do súpisu v zásade zahrnie každú vec a právo, o ktorých je presvedčený, že do podstaty patria. Pokiaľ je do podstaty zahrnutá vec, ku ktorej uplatňuje právo tretia osoba, súd tejto tretej osobe uloží, aby v stanovenej lehote podala proti správcovi vylučovaciu (excindačnú) žalobu. V prípade, že vylučovacia žaloba nie je včas podaná, má sa za to, že vec patrí do konkurznej podstaty (§ 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb.). Súpis majetku podstaty úpadcu predstavuje titul, ktorým správca konkurznej podstaty dokladá, že je oprávnený so spísaným majetkom pri jeho speňažení nakladať. Nepodanie vylučovacej žaloby zakladá domnienku, že vec bola do súpisu zahrnutá oprávnene (§ 19 ods. 2 druhá veta cit. zák.) a že s takou vecou sa bude v konkurze nakladať bez ohľadu na to, či skutočne patrila úpadcovi, ako keby patrila do podstaty, teda bude predmetom speňaženia. Ak vylučovacia žaloba bola v stanovenej lehote podaná, uvedená domnienka neplatí a o tom, či vec do podstaty patrí, musí rozhodnúť súd v samostatnom konaní. Otázku správnosti zapísania veci do súpisu nemôže riešiť konkurzný súd v rámci konkurzného konania ako otázku predbežnú. Do právoplatného rozhodnutia súdu o vylučovacej žalobe preto vec nemôže byť považovaná za vec tvoriacu podstatu. Pokiaľ po zamietnutí takejto žaloby v rámci speňažovania podstaty správca takúto vec predá, nemôže sa tretia osoba úspešne domáhať určenia vlastníckeho práva, prípadne vydania veci, lebo v zmysle § 132 Občianskeho zákonníka, takéto nadobudnutie má právne účinky prevodu vlastníctva aj proti pôvodnému vlastníkovi Ak sporné nehnuteľnosti boli v konkurznom konaní už predané, ich vylúčenie z konkurznej podstaty už nie je možné. (ÚS SR 263/2009). Navrhovateľ teda mal možnosť podať súčasne návrh na vylúčenie veci z konkurznej podstaty podľa § 19 ods. 2 zák. č. 328/1991 Zb., ako aj návrh o určenie, že predmetné veci patria do ich podielového spoluvlastníctva podľa § 80 písm. c) O.s.p., avšak len za predpokladu existencie naliehavého právneho záujmu na takomto určení. I v ostatnom zrušujúcom uznesení zo dňa 26.8.2009, č.k. 11Co/178/2007 odvolací súd upozornil na potrebu zisťovania naliehavého právneho záujmu na takomto určení v zmysle § 80 písm. c ) O.s.p. Podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Vo všeobecnosti platí, že naliehavý právny záujem je daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo kde by bez tohto určenia sa stalo právne postavenie žalobcu neistým, pričom žaloba o určenie nie je spravidla opodstatnená tam, kde je možné žalovať na splnenie povinnosti (§ 80 písm. b) O.s.p.). Základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) O.s.p. je existencia naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom určení. Právny záujem navrhovateľa musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je daná vtedy, ak je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný, jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom, a jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem je zásadne daný vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa alebo, ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Súd v každom štádiu konania musí mať za doloženú existenciu takéhoto záujmu, inak (a to bez skúmania vecnej stránky návrhu), musí žalobný návrh ako neprípustný zamietnuť. Či tento záujem jestvuje skúma súd ex offo t.j. z úradnej povinnosti. Platí to aj pre súd prvého tak aj pre súd odvolací. Pre skúmanie súdu teda netreba, aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní odporca vôbec urobil, napríklad v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento naliehavý právny záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu (§ 154 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 3 O.s.p.). Existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení môže byť daná aj vtedy, keď určenie existencie práva alebo právneho vzťahu, o ktoré v konaní ide, ovplyvní právne postavenie navrhovateľa voči odporcovi. Toto priaznivé (nepriaznivé) ovplyvnenie môže spočívať nielen v odstránení spornosti, či neistoty navrhovateľovho právneho postavenia voči odporcovi (samozrejme vo vzťahu k predmetu sporu), ale aj v založení možnosti uplatnenia (voči povinnému) vlastného (zo zákona, prípadne zo záväzkového vzťahu) vynútiteľného práva k predmetu určenia. Pre existenciu právoplatného rozhodnutia súdu o vylučovacej žalobe, ktoré je pre správcu konkurznej podstaty záväzné, však žalobcovia už nemôžu mať naliehavý právny záujem na určení, že veci patria do ich podielového spoluvlastníctva, nakoľko ani v prípade vyhovenia ich žalobe by sa na ich právnom postavení nič nezmenilo, nakoľko vzhľadom na zamietnutie vylučovacej žaloby je správca povinný postupovať v konkurze v zmysle Zákona o konkurze a vyrovnaní, a teda vychádzať z toho, že predmetné veci tvoria podstatu úpadcu. Argumentácia odvolateľov, že vyššie citované rozhodnutia sú bez právnej sily, pretože ich výroky neobsahujú označenia žiadnych nehnuteľností, o ktorých malo byť rozhodnuté, pričom záväzný je len výrok rozhodnutia a nie jeho odôvodnenie, neobstojí. Zamietnutie žaloby, ktorou sa navrhovateľ domáhal vylúčenia vecí z konkurznej podstaty znamená, že správca konkurznej podstaty úpadcu pri spisovaní majetku úpadcu pojal (zahrnul) do konkurznej podstaty majetok úpadcu tzn. majetok, ktorý v čase vyhlásenia konkurzu patril úpadcovi teda správne i majetok, ktorého vylúčenia z konkurznej podstaty sa navrhovateľ domáhal. Nie je preto rozhodným, že výrok citovaného rozsudku takéto určenie neobsahuje. Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal vylúčenia označených vecí z konkurznej podstaty a súd jeho návrh právoplatne zamietol, logicky platí, že sporné nehnuteľnosti boli do súpisu úpadcu zapísané oprávnene, a teda ich vlastníkom bol úpadca, že do konkurznej podstaty úpadcu patria a že navrhovateľ nie je (nebol) ich vlastníkom. Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti v občianskom súdnom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť účastníkov vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Podľa LV č. XXXX vedenom pre okres Senica, obec a katastrálne územie B. vlastníkom nehnuteľnosti súp. č. XXX postavenej na parc. č. 937/13 (rekreačná chata) v celosti (1/1-ina) je odporkyňa 2. Predmetom konania je určenie vlastníctva len k tejto nehnuteľnosti a preto záver súdu o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu 1, ktorý nie je vedený v katastri ako vlastník nehnuteľnosti je opodstatnený a bolo dôvodným návrh proti tomuto účastníkovi zamietnuť naviac i z tohto dôvodu. Nebolo ale dôvodným duplicitne o tomto rozhodnúť samostatným výrokom. Zamietnutie návrhu proti odporcovi 2 je obsiahnuté vo výroku 1, ktorým súd návrh na určenie vlastníctva navrhovateľov 1 a 2 zamietol a stačilo iba v odôvodnení zdôrazniť u odporcu 1 i nedostatok pasívnej vecnej legitimácie pre vedenie sporu proti nemu. Z uvedených dôvodov potom odvolací súd tento výrok napadnutého rozsudku ako nadbytočný a duplicitný zrušil (výrokom II.) a prvý výrok napadnutého rozsudku bolo potom treba zmeniť resp. preformulovať (§220 O.s.p.) spôsobom uvedeným vo výroku I., tzn. prvý a druhý výrok napadnutého rozsudku zlúčiť do jedného. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a za výpis z registra trestov poplatková povinnosť vzniká: podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 10 ods. 1 veta prvá cit. zák. ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania, prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený. Podľa § 13 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a za výpis z obchodného registra poplatok alebo doplatok poplatku nemožno vyrúbiť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným. Navrhovateľ návrh o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktorý návrh zostal i predmetom návrhu o ktorom rozhodol súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom, podal 10.10.1997. Vzhľadom na uvedené (i bez podrobnejšieho riešenia poplatkovej povinnosti) je nesporné, že poplatok za tento návrh v zmysle cit. § 13 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch mohol byť súdom vyrubený najneskôr do konca roku 2000. Pokiaľ súd prvého stupňa o poplatkovej povinnosti navrhovateľa rozhodol až napadnutým rozsudkom dňa 24.9.2009, námietka navrhovateľov je opodstatnená, pretože súd prvého stupňa súdny poplatok im uložil zaplatiť po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku o povinnosti navrhovateľov doplatiť súdny poplatok za návrh podľa § 221 ods. l písm. i) O.s.p. zrušil (výrok III.). O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol tak, že vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania s použitím ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a len s odôvodnením, že odporkyňa 2, ktorá mala v konaní úspech, sa práva na náhradu trov konania vzdala. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 146 O.s.p. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie podľa ods.1 písm.c) bolo zastavené. Ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca( ods.2) Citované ustanovenie § 146 ods. 1 vyjadruje výnimku, kedy výsledok konania nie je rozhodujúci pre náhradu trov konania a kedy ani účastníci na ich náhradu nemajú nárok. Ide teda o prípady kedy neplatí zásada zodpovednosti za výsledok konania. Ustanovenie ods. 2 potom ukladá povinnosť nahradiť trovy konania tomu, kto zavinil, že konanie sa muselo zastaviť. Vyžaduje teda zodpovednosť za zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Zavinenie v danom prípade je možné posudzovať len z procesného hľadiska, nie však podľa hmotného práva, lebo potom by išlo o posudzovanie dôvodnosti nároku vo veci samej tak, že by po zastavení konania súd neprípustne ďalej skúmal dôvodnosť uplatneného nároku. Preto ak vzal navrhovateľ návrh späť celkom, alebo čiastočne, z procesného hľadiska zásadne platí (ak nejde o prípad podľa ust. § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p., ktorý je výnimkou), že zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. V predmetnom konaní sú účastníkmi na strane odporcov - dvaja odporcovia, pričom odporca 1 je zastúpený advokátom. Podľa výsledku konania už aj pred súdom prvého stupňa, zamietnutím návrhu vo veci samej proti obom odporcom a čiastočným zastavením konania proti nim, výsledkom konania je úspech oboch odporcov, ktorým ako úspešným účastníkom vzniklo podľa cit. § 142 ods. 1 O.s.p. a v zastavenej časti i podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. právo na náhradu trov konania. Odporkyňa 2 si náhradu trov konania pred súdom prvého stupňa (a ani v odvolacom konaní) neuplatnila, preto bolo dôvodným rozhodnúť, že súd jej náhradu trov konania i napriek úspechu v konaní nepriznáva. Nebol ale dôvod na rozhodnutie, že súd žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznáva, ako rozhodol súd prvého stupňa. Vo vzťahu k odporkyni 2 preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania t.j. vo výroku závislom na rozhodnutí vo veci samej (§212 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) zmenil s použitím § 220 O.s.p. tak, že odporkyni 2 náhradu trov konania nepriznal (druhá časť výroku IV). Vo vzťahu k odporcovi 1 treba konštatovať, že jeho odvolacie argumenty sú dôvodné. Z obsahu odôvodnenia tejto časti rozsudku totiž nevyplýva žiaden dôvod zvoleného rozhodnutia súdom prvého stupňa o náhrade trov konania odporcu 1, ktorý bol v konaní úspešný. Pre nedostatok akéhokoľvek zdôvodnenia je rozsudok v tejto časti nepreskúmateľný. V zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku, a v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p. i uznesenia, súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného súdu I.ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedenými kritériami, je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi v tejto časti rozsudku dôsledne neriadil, keď svoje rozhodnutie s poukazom na vyššie uvedené, zo všetkých relevantných hľadísk vôbec právne ani vecne neodôvodnil. V dôsledku uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., keďže takýmto postupom súdu sa odňala účastníkom možnosť konať pred súdom, zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (prvá časť výroku IV.). Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.), vo veci náhrady trov konania odporcu 1 opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť a v novom rozhodnutí vo vzťahu k odporcovi 1 rozhodne prvostupňový súd aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). V časti zastavenia konania po čiastočnom späťvzatí návrhu navrhovatelia odvolanie odôvodnili tým, že súd bol povinný otázku (ne)platnosti kúpnej zmluvy ako aj otázku platnosti vkladu vlastníctva na základe predmetnej zmluvy riešiť ako otázku predbežnú a to s poukazom na ust. § 135 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza. Podľa § 96 O.s.p. navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví (ods.1). Súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí; v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní (ods. 2). Zákon pri výkone civilnej právomoci rozlišuje právo súdu samostatne posudzovať určité otázky a právo vydávať o týchto otázkach autoritatívne rozhodnutie. Z hľadiska rozhodnutia vo veci samej ide o otázky tzv. predbežné (prejudiciálne otázky). Posúdenie predbežnej otázky sa nemôže v žiadnom prípade vyjadriť formou výroku rozsudku, ale môže sa prejaviť len v spôsobe rozhodnutia o návrhu vo veci samej a možno ho uviesť len v odôvodnení rozhodnutia (R 61/1965). Vzhľadom k uvedenému, keď otázka posúdenia platnosti kúpnej zmluvy ako aj vkladu vlastníctva v katastri nehnuteľností sú otázky, ktoré sú vo vzťahu k otázke vlastníctva nehnuteľnosti otázky, ktoré sa riešia ako prejudiciálne, nebolo potrebným o nich rozhodovať samostatným výrokom tak, ako to navrhovali navrhovatelia. Pokiaľ navrhovatelia potom v priebehu konania v tejto časti návrh svojim nepochybným dispozitívnym úkonom vzali späť v podstate ako nadbytočný (pričom späťvzatie späťvzatia Občiansky súdny poriadok nepripúšťa) a odporcovia so spävzatím súhlasili, čím boli splnené všetky zákonné podmienky cit. § 96 O.s.p., rozhodnutie súdu v časti, ktorou konanie ohľadne týchto častí zastavil je dôvodné a správne a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v týchto zastavujúcich častiach, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil (výrok V). I v odvolacom konaní plne úspešnej odporkyni 2 vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešným navrhovateľom. Odporkyňa si však náhradu trov odvolacieho konania návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnila, preto nebola odporkyni náhrada trov odvolacieho konania priznaná (výrok VI.). Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.