Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11Co/236/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2011899537 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2011899537.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľov: 1. E. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. X. XXXX/X, E., 2. D. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, E., právne zastúpený: JUDr. Helena Tomášová, advokátka, AK so sídlom Winterova 62, Piešťany, proti odporkyni: D. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, E., právne zastúpená: JUDr. Peter Mešenec, advokát, AK so sídlom Piešťanská 426, Vrbové, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 5C 365/2008 - 308 zo dňa 2. júna 2011, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa určil, že podielovými spoluvlastníkmi novovzniknutej parcely č. 1822/2 pre kat. úz. E., podľa geometrického plánu zo dňa 28.02.2011, na rozdelenie nehnuteľnosti parc. č. 1822 obsiahnutého v znaleckom posudku Ing. M. M. č. 2/2010 v znení jeho doplnku č. 2/2011, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tohto rozhodnutia, sa stávajú navrhovateľ v 1. rade a navrhovateľ v 2. rade, každý v 1, keď o trovách súd rozhodne samostatným uznesením. Súd prvého stupňa vec právne posúdil v zmysle ust. § 80 písm. c) O.s.p., ust. § 123, 129, § 132 ods. 1, § 865 ods. 3 Občianskeho zákonníka, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovatelia majú naliehavý právny záujem na podanom návrhu v zmysle ust. § 80 písm. c) O.s.p., nakoľko je nesporné, že medzi účastníkmi konania je stav objektívnej právnej neistoty vo vzťahu k vlastníctvu časti parc. č. 1822 a súčasne je tu stav neistoty právneho postavenia navrhovateľov, ktorí považujú spornú parcelu za svoju, hoci podľa stavu v katastri nehnuteľností vlastnícky patrí odporkyni. Tento stav nemožno odstrániť inak ako určovacím výrokom súdu, keďže mimosúdna dohoda účastníkov konania nie je možná. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že odporkyňa nadobudla vlastníctvo k parc. č. 1822 na základe postupných prevodov, kedy po častiach získala v rozmedzí rokov 1954 - 1992 parcelu do svojho výlučného vlastníctva. Súčasťou predmetnej parcely je aj „cíp“ o rozlohe 7,5 m2 (podľa znaleckého posudku Ing. M. M.), ktorý cca od roku 1954 doteraz nepretržite užívala rodina navrhovateľov - ich právni predchodcovia a neskôr samotní navrhovatelia. Pravým dôvodom bola nimi tvrdená ústna zmluva, ktorej existenciu ale odporkyňa popiera. Počiatok užívania rodinou navrhovateľov sa viaže k obdobiu výstavby rodinného domu rodičov odporkyne na parc. č. 1822. Počas tejto výstavby, v čase, keď malo dôjsť k uzavretiu zámennej (alebo inej) zmluvy, boli vlastníkmi parc. č. 1822 (pôvodne parc. č. 896) v 1 brat odporkyne mladistvý G. D., v 1 odporkyňa a v 1 D. J.. Stavebníkom rodinného domu bol otec odporkyne, ktorý nadobudol spolu s manželkou tento dom do bezpodielového spoluvlastníctva a po smrti rodičov sa stala výlučnou vlastníčkou odporkyňa (najskôr po smrti otca v roku XXXX v podiele 1 a následne po smrti matky v roku XXXX v 2. polovici). Navrhovatelia nevedeli existenciu zámennej, resp. inej zmluvy preukázať žiadnymi listinnými dôkazmi a znaleckým dokazovaním sa nepotvrdila ani skutočnosť, že by stavba domu rodičov odporkyne presahovala hranicu pozemku č. 1822 a zasahovala do parcely navrhovateľov, čo by nepriamo existenciu zámennej zmluvy potvrdilo. Na druhej strane však navrhovatelia nesporne preukázali, že „cíp“ parc. č. 1822 užívali nepretržite najneskôr od roku 1957 doposiaľ a až do roku 2004 túto ich držbu odporkyňa nenamietala, dokonca odhradila túto časť plotom v prospech navrhovateľov, preto súd dospel k záveru, že tvrdenie navrhovateľov o existencii zmluvy je opodstatnené. Súd skúmal, či užívanie tohto pozemku možno považovať za oprávnenú držbu, a to v zmysle ust. § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Z dokazovania súdu vyplynul záver, že navrhovatelia sú oprávnení držitelia. Sú totiž dobromyseľní v tom, že tento „cíp“ parc. č. 1822 im právom patrí, ktoré presvedčenie vychádza so skutkových okolností nasvedčujúcich, že by im sporný pozemok aj mohol patriť. Je založené na vedomosti o výmennej alebo nejakej inej zmluve ich právnych predchodcoch o jeho nadobudnutí do vlastníctva. Skutočnosť, že sa navrhovateľom existenciu konkrétnej zmluvy nepodarilo preukázať nie je do takej miery právne významná, aby nemohli byť posudzovaní ako oprávnení držitelia, pretože v tomto prípade sa dá jednoznačne usudzovať, že nešlo o protiprávne zmocnenie veci, ale také prevzatie držby, ktoré bolo pôvodnými vlastníkmi parcely odobrené a počas dlhých desaťročí akceptované. Tomu, že k nejakej zmluve v minulosti došlo (hoci by bolo možné pochybovať o jej platnosti, nakoľko rodičia odporkyne neboli vlastníkmi parc. č. 1822, aby mohli vlastnícke právo k nej previesť na iného, avšak túto skutočnosť právni predchodcovia navrhovateľov nevedeli a so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu nemali dôvod pochybovať o tom, že zmluvu uzatvárajú s vlastníkmi pozemku, pretože rodičia odporkyne tak vystupovali), a to v čase stavby rodinného domu na prac. č. 1822 nepochybne nasvedčuje skutočnosť, že odporkyňa za celé desaťročia nechala navrhovateľov, resp. ich právnych predchodcov tento „cíp“ nerušene užívať, a to bezodplatne a bez akýchkoľvek iných nárokov, ktoré by jej inak ako vlastníčke prislúchali. Dokonca si nedovolila ani vyťať ozdobný ker, ktorý si tam zasadili, hoci poškodzoval jej stavbu. Napokon túto skutočnosť jednoznačne potvrdzuje aj to, že samotná odporkyňa postavila v 50. rokoch plot okolo svojho pozemku tak, že odhradila „cíp“ v prospech navrhovateľov, čím im fakticky odovzdala pozemok do užívania a títo s ním odvtedy nakladali ako s vlastným, a to po dobu viac než 50 rokov (keďže v zmysle § 134 ods. 3 do doby oprávnenej držby sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca), počas ktorých ich žalovaná ani nerušila, ani oprávnenosť ich držby nikdy nespochybnila. Naopak v 90. rokoch preukázateľne existujúci stav potvrdila výstavbou nového plotu (aj s betónovými základmi). Vo svetle takéhoto správania odporkyne sa potom jej zdôvodnenia užívania „cípu“ susedmi (chcela zachovať dobré susedské vzťahy) javia ako vysoko nepravdepodobné, pretože je všeobecne známe, že ohradením pozemku plotom vymedzuje vlastník hranice svojho majetku. Keďže dobromyseľnosť je subjektívny psychický stav držiteľa, ktorým možno usudzovať iba nepriamosť ostatných dôkazov je treba v zmysle ust. § 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka v prípade pochybností predpokladať, že držba je oprávnená, čo sa vzťahuje aj na uvedený prípad. Keďže potom mal súd za preukázané, že navrhovatelia splnili podmienky vydržania oprávnenou držbou nehnuteľnosti po dobu viac než 10 rokov, rozhodol o nadobudnutí vlastníckeho práva k nej vydržaním v zmysle ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením v zmysle ust. § 151 ods. 3 O.s.p. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote odvolanie odporkyňa, ktorá navrhla rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu na nové konanie, nakoľko je toho názoru, že súd na základe zisteného skutkového stavu dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Navrhovatelia od začiatku tvrdili, že medzi právnymi predchodcami navrhovateľov a odporkyňou mala byť uzavretá ústna zámenná zmluva, a to z dôvodu, že dom právnych predchodcov odporkyne, postavený na parc. č. 1822 zasahuje do susediaceho pozemku vo vlastníctve vtedy právnych predchodcov navrhovateľov. Odporkyňa od začiatku tvrdila, že žiadna zmluva alebo dohoda, ktorej predmetom by mala byť časť z parcely v jej vlastníctve nebola uzavretá, a to ani jej právnymi predchodcami, a ani navrhovatelia o existencii takejto zmluvy alebo dohody dôkaz nepredložili. Ako dôkaz o existencii takejto dohody mal slúžiť znalecký posudok, ktorý mal podľa navrhovateľov preukázať zasahovanie do ich pozemku a tým nepriamo aj uzatvorenie zámennej zmluvy. Zasahovanie domom vo vlastníctve odporkyne do susediaceho pozemku navrhovateľov bolo týmto znaleckým posudkom vyvrátené. I keď manžel odporkyne odhradil pletivom a lešenárskymi trubkami zatlčenými do zeme časť parcely, ktorá je teraz sporná, tzv. provizórny plot, tento nebol postavený zo strany odporkyne ako hranica susediacich pozemkov. Odporkyňa sa stále považovala za vlastníčku teraz spornej časti pozemku a aj stále platila dane z nehnuteľností, a to aj ohľadne spornej časti pozemku. Odporkyňa a jej manžel predmetný plot urobili tak, že vytvorili „cíp“ z dôvodu, že v tejto časti ich pozemku sedával na invalidnom vozíku ich sused, právny predchodca navrhovateľov a vzhľadom na dobré susedské vzťahy so susedmi, túto časť pozemku mu umožnili využívať na sedenie. Tento provizórny plot však odporkyňa nepostavila v 50. rokoch, ale až v 70. rokoch, pričom do domu sa nasťahovala až v roku 1959. Dôvodom, prečo sa manžel odporkyne rozhodol postaviť takýto plot bola tá skutočnosť, že i keď mali dobré vzťahy so susedmi, suseda - právna predchodkyňa navrhovateľov sa kedykoľvek objavila v ich dome, čo už takýto spôsob návštev odporkyni a jej manželovi celkom nevyhovoval a týmto plotom chceli takémuto správaniu zabrániť, avšak uvedený plot netvoril hranicu susediacich pozemkov. Po smrti právnych predchodcov navrhovateľov dom, ktorý navrhovatelia zdedili, začali tento prenajímať, bývali v ňom pracovníci pracujúci v okolí Piešťan, turisti a pod. Títo sa správali tak nevhodne, že odporkyňa a jej manžel mali z nich obavy, a preto si začali stavať plot na hranici susediacich pozemkov, pričom D. J. im tieto vytrhal a nedovolil im plot postaviť. V snahe vyhnúť sa ďalším konfliktom, dočasne postavili plot na pôvodnom mieste. Navrhovatelia nikdy netvrdili, že by boli vlastníkmi spornej nehnuteľnosti. A sám navrhovateľ vo svojej výpovedi uviedol, že za vlastníčku považoval odporkyňu a oni pozemok užívali. Vychádzajúc z tohto vyjadrenia, keďže sa necítili byť vlastníkmi spornej časti nehnuteľnosti, zámkovú dlažbu, ktorú ukladali vo dvore, na spornú časť pozemku ani neuložili. Na základe skutkových okolností zo strany navrhovateľov nebola preukázaná jedna zo základných podmienok vydržania, a to dobromyseľnosť. Vnútorné presvedčenie navrhovateľov, ako to zdôvodňuje prvostupňový súd, založené na vedomosti o výmennej alebo inej zmluve ich právnymi predchodcami o ich nadobudnutí do vlastníctva nie je postačujúce, pričom nebolo preukázané, že by právni predchodcovia navrhovateľov a odporkyňa takúto zmluvu uzatvorili. Na základe uvedeného tak navrhovatelia nemajú ani naliehavý právny záujem na takejto určovacej žalobe. K odvolaniu sa písomne vyjadrili navrhovatelia v 1. a 2. rade, v ktorom uviedli, že z celého vyjadrenia odporkyne v odvolaní vyplýva, že neuznáva dobromyseľnosť držby. Týmito skutočnosťami sa súd dostatočne zaoberal, pretože dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav nemožno priamo dokázať. Základným rozlišujúcim kritériom je, že držitelia pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípade nemali pochybnosť, že im časť pozemku, ktorý fakticky užívali, patrí. Okolnosti, z ktorých bolo možné usudzovať existenciu dobromyseľnosti, navrhovatelia súdu preukázali, znamená to, že išlo o poctivé nadobudnutie časti pozemku. Svedčí o tom početná dokumentácia, svedecké výpovede. Dobrá viera je presvedčenie nadobúdateľov, že nekonali bezprávne, dôkazom toho je skutočnosť, že chceli vec riešiť mimosúdne s odporkyňou. Predmetom dokazovania boli teda nie psychické stavy navrhovateľov, ale skutočnosti vonkajšieho sveta, ktorých prostredníctvom sa vnútorné presvedčenie prejavilo navonok, teda okolnosti, z ktorých bolo možné dôvodiť presvedčenie nadobúdateľov o dobromyseľnosti, že im pozemok patrí. Tieto konkrétne okolnosti dobromyseľnosti Okresný súd v Piešťanoch posúdil vecne aj skutkovo správne. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - odporkyňa (§ 201 a § 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne je dôvodné pre vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čím sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 5C 365/2008 bol návrh navrhovateľov, ktorým sa domáhali určenia, že podielovými spoluvlastníkmi parc. č. 1822 - zastavané plochy vo výmere 353 m2, zapísané na LV č. XXXX ako v celosti v prospech D. U., rod. D. sa vo výmere 7,565 m2 stávajú navrhovatelia, každý v 1/2-ici. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa návrhu vo veci samej v celom rozsahu vyhovel. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bolo určené, že podielovými spoluvlastníkmi novovzniknutej parc. č. 1822/2 pre kat. úz. E., podľa geometrického plánu zo dňa 28.02.2011, na rozdelenie nehnuteľnosti parc. č. 1822 obsiahnutého v znaleckom posudku Ing. M. M.. 2/2010 v znení jeho doplnku č. 2/2011, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tohto rozhodnutia, sa stávajú navrhovateľ v 1. rade a navrhovateľ v 2. rade, každý v 1/2-ici. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa nezistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a napadnutý rozsudok nie je preskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Odvolateľ odvolanie odôvodnil v podstate tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.), napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) a napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až § 135 O.s.p. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistení skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým sa znemožní účastníkovi konania realizácia procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva, pričom odňatie možnosti konať pred súdom je relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu prejavil v priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní. Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu ako vyplývajú z článku 36 a nasl. Listiny základných práv a slobôd, ako aj článku 46 Ústavy SR. Jedným z týchto princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces a vylučujúcim svojvôľu pri rozhodovaní je i povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1 O.s.p.), a to spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. Z odôvodnenia rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, ak sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba považovať takéto rozhodnutie za rozhodnutie v rozpore s článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj článkom 46 Ústavy SR. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že navrhovatelia sa podaným návrhom domáhajú vydania rozhodnutia, ktorým súd určí, že podielovými spoluvlastníkmi parc. č. 1822 - zastavané plochy vo výmere 353 m2, zapísanej na LV č. XXXX, v celosti v prospech D. U., rod. D. sa vo výmere 7,565 m2 sa stávajú navrhovatelia každý v 1. Navrhovatelia svoj návrh odôvodnili tým, že sú vlastníkmi nehnuteľností susediacich s parc. č. 1822, z ktorej parcely užívali oni, resp. ich právni predchodcovia časť predzáhradky vo výmere 7,565 m2 nepretržite viac ako 50 rokov na základe ústnej zámennej zmluvy uzavretej v minulosti právnymi predchodcami terajších vlastníkov, avšak odporkyňa po smrti rodičov navrhovateľa začala na navrhovateľov vyvíjať tlak a upierať im právo držby a užívania nehnuteľnosti. Odporkyňa návrh navrhovateľov neuznala a žiadala ho v celom rozsahu zamietnuť s odôvodnením, že jej rodičia nikdy parc. č. 1822, ani inú parcelu susediacu s parcelami navrhovateľov nevlastnili, a preto žiadnu zámennú zmluvu nemohli uzatvoriť. Navrhovatelia sú vlastníkmi nehnuteľností v E. na B. ul. XX a XX, a to rodinných domov postavených na pozemku parc. č. 1832, 1833, 1834/1 a 2 a podľa LV č. XXXX sú podielovými spoluvlastníkmi každý v podiele 1 k nehnuteľnosti parc. č. 1835 o výmere 105 m2 - zastavané plochy a nádvoria, ktorý je ich spoločným dvorom. Odporkyňa je podľa LV č. XXXX výlučnou vlastníčkou nehnuteľností parc. č. 1822 (pôvodné číslo parcely 896/3) o výmere 353 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 1823 o výmere 26 m2 - zastavané plochy a nádvoria a parc. č. 1824 o výmere 952 m2 - záhrady v kat. úz. E.. Na parc. č. 1822 sa nachádza dom súp. č. XXX, ktorého stavba bola povolená otcovi odporkyne G. D., ako stavebníkovi, a to výmerom Miestneho národného výboru v Piešťanoch, zn. XI-711/1954. Zo znaleckého posudku Ing. M. M.. 2/2010 vypracovaného v tomto konaní súd zistil, že tento pri vypracovaní vykonal porovnanie údajov nameraných v teréne a vypočítaných z aktuálnej digitálnej katastrálnej mapy (vrátane katastrálnej mapy zo 06.10.2004) odmeraných z katastrálnej mapy pred posledným katastrálnym mapovaním a podľa geometrického plánu č. 184-212-920/61 z 13.06.1961 a na podklade vykonaných výpočtov a analýz bolo zistené, že v súčasnosti platná katastrálna mapa, predchádzajúca katastrálna, ako aj geometrický plán č. 184/212-920/61 z roku 1961 zobrazujú posudzovanú hranicu medzi parc. č. 1822 a 1835 rovnako a je to aj v súlade so skutočnosťou v teréne. Dom so súp. č. XXX nachádzajúci sa v kat. úz. E., v okrese E., na parc. č. 1822, zapísané na LV č. XXXX nezasahuje do parc. č. 1835 zapísanej v rovnakom katastrálnom území na LV č. XXXX. Katastrálna mapa zo dňa 06.10.2004 zakresľuje hranice domu postaveného na parc. č. 1822 reálne (teda predmetný dom nezasahuje do parc. č. 1835, ale je postavený po hranicu medzi parc. č. 1822 a 1835). Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, konanie mu predchádzajúce a dospel k záveru, že odvolacia námietka odporkyne, týkajúca sa nedostatku naliehavosti právneho záujmu na tejto určovacej žalobe navrhovateľov (§ 80 písm. c) O.s.p.) nie je dôvodná. Ak navrhovatelia navrhujú určenie svojho vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, je na požadovanom určení vždy naliehavý právny záujem, ak má byť súdne rozhodnutie určujúce vlastnícke právo zaznamenané do katastra nehnuteľností a týmto spôsobom dosiahnutý stav súladu (zhody) medzi právnym stavom a stavom zapísaným (evidovaným) v katastri nehnuteľností. Ďalej je však podľa názoru odvolacieho súdu potrebné uviesť, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí konštatuje, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovatelia sa podaným návrhom domáhajú určenia vlastníckeho práva k spornej časti nehnuteľnosti parc. č. 1822, ktorá je v celosti vo vlastníctve odporkyne na základe vydržania, keď právnym dôvodom vydržania bola ústna zámenná zmluva uzavretá medzi právnymi predchodcami navrhovateľov a odporkyne. Aj keď súd prvého stupňa uvádza, že mohlo ísť aj o inú ústnu zmluvu, toto tvrdenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko navrhovatelia ako v návrhu, tak aj v priebehu konania tvrdili, že medzi právnymi predchodcami navrhovateľov a odporkyňou bola uzavretá len ústna zámenná zmluva. Ak teda súd prvého stupňa uvádza existenciu aj inej zmluvy nie je zrejmé na základe čoho k takémuto zisteniu dospel a to pre nedostatok dôvodov uvedených vo svojom rozhodnutí. Podľa navrhovateľov dôvodom uzavretia tejto zámennej zmluvy bola skutočnosť, že rodičia odporkyne postavili rodinný dom so súp. č. XXX tak, že svojou časťou zasahoval do parcely č. 1835 patriacej do vlastníctva navrhovateľov. Ako určitú kompenzáciu tohto zasahovania do parcely navrhovateľov, umožnili právni predchodcovia odporkyne užívať právnym predchodcom navrhovateľov časť ich parcely č. 1822, a to vo výmere 7,5 m2 v časti predzáhradky. V tejto súvislosti súd prvého stupňa uviedol, že aj keď navrhovatelia nepreukázali uzavretie tejto zámennej zmluvy, a ani to, že stavba odporkyne presahuje hranicu pozemku parc. č. 1822, dobromyseľne užívali túto časť spornej nehnuteľnosti od roku 1954 (str. 6 ods. 5 rozsudku) v inej časti rozhodnutia (na str. 6 ods. 5) je uvedené, že od roku 1957. Z uvedeného tak nie je zrejmé, na základe ktorej konkrétnej skutočnosti viažucej sa k určitému časovému okamihu mal súd prvého stupňa za preukázané začatie vstupu navrhovateľov, resp. ich právnych predchodcov do držby ohľadne spornej nehnuteľnosti. Tento okamih vstupu do držby je totiž dôležitý aj z hľadiska právneho posúdenia splnenia podmienok vydržania, nakoľko vydržanie sa posudzuje podľa predpisov účinných a platných v čase začatia vstupu navrhovateľov, resp. ich právnych predchodcov do držby. Z tvrdení navrhovateľov vyplýva, že sa tak malo stať v rozmedzí rokov 1954 - 1957, čo by v danom prípade znamenalo, že podmienky vydržania by sa mali skúmať v zmysle ustanovení zákona č. 141/1950 Zb. (tzv. Stredný občiansky zákonník účinný do 31.03.1964). Súd prvého stupňa však vo svojom rozhodnutí citoval ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb., ktoré boli účinné až od 01.04.1964. V danom prípade tak zo strany súdu prvého stupňa došlo k nesprávnej právnej aplikácii zákonov, a teda aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu podmienok vydržania časti spornej nehnuteľnosti zo strany právnych predchodcov navrhovateľov. Podľa § 115 zák.č. 141/1950 Zb., účinného od 01.01.1951 do 31.03.1964, vydržaním možno nadobudnúť vlastnícke právo, ak nejde o nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve. Podľa § 116 ods. 1, 2 zák. č. 141/1950 Zb., vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene (§ 145) a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydržacia doba desaťročná. (2) Kto nadobudne oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, môže si započítať vydržaciu dobu predchodcu. Podľa § 145 ods. 1, 2 zák. č. 141/1950 Zb., ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. (2) V pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Z ustanovení § 115, § 116 ods. 1, 2, § 145 zák. č. 141/1950 Zb. (ďalej len ,,SOZ“) vyplýva, že medzi podmienky vydržania podľa SOZ patria: 1. držba veci v zmysle § 143 SOZ, 2. držba musela byť oprávnená v zmysle § 145 SOZ, kedy oprávnený držiteľ musel byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, keď v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba bola oprávnená(§145 ods. 2 SOZ), 3. spôsobilý predmet vydržania, keď vydržaním sa nemohlo nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré boli v socialistickom vlastníctve. Vydržaním nadobudol vlastníctvo oprávnený držiteľ, len keď mal hnuteľnú vec v držbe nepretržite 3 roky a nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov. Držiteľova dobrá viera sa skúmala so zreteľom ku všetkým okolnostiam, čo vyžadovalo, aby okolnosti objektívne nasvedčovali tomu, že držiteľ veci pri normálnej opatrnosti mohol byť v dobrej viere. Pokiaľ totiž objektívne okolnosti nasvedčovali tomu, že držiteľ veci pri normálnej opatrnosti v dobrej viere nemohol byť, tak bol považovaný za držiteľa neoprávneného aj keď subjektívne mohol byť v dobrej viere. Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991). Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôže byť) dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnú držbu nemôže ísť, keď držiteľ veci od počiatku vedel o skutočnostiach spôsobilých objektívne (u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii) vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný; ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti toho - ktorého prípadu od každého vyžadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného posudzovania veci, je neospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu, nemôže byť držiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným omylom môže byť omyl skutkový aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z nedostatku vedomosti o dôsledkoch právnych skutočností, ktoré sú všeobecne záväznými právnymi predpismi považované za právne relevantné. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný (pozri rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010, 5 Cdo 49/2010 a 6 M Cdo 5/2010). Podľa právneho názoru najvyššieho súdu, nie je neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona pri robení právneho úkonu ospravedlniteľná - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad. Keďže súd v zmysel vyššie uvedeného návrh navrhovateľov v tomto smere neposudzoval, svojim postupom porušil právo účastníkov na spravodlivý proces. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa nielenže nie je zrejmý okamih vstupu navrhovateľov, resp. ich právnych predchodcov do oprávnenej držby, ale ani okamih kedy uplynula 10-ročná vydržacia doba, a teda ktorým okamihom sa navrhovatelia, resp. ich právni predchodcovia stali vlastníkmi spornej časti nehnuteľnosti. V tejto časti je preto rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa taktiež nie je zrejmé akým spôsobom sa súd vysporiadal s námietkami odporkyne, že navrhovatelia nemohli byť nikdy dobromyseľní v tom, že im táto časť spornej nehnuteľnosti patrí, pretože podľa nej, žiadna zámenná zmluva uzavretá nebola a taktiež bolo v konaní znaleckým dokazovaním preukázané, že svojou časťou domu nezasahuje do parcely navrhovateľov tak, ako to navrhovatelia tvrdili v konaní a čím navrhovatelia aj odôvodňovali existenciu vzniku tejto zámennej zmluvy. Taktiež sa súd prvého stupňa nevysporiadal s námietkou odporkyne, že ako navrhovatelia, tak aj ich právni predchodcovia mohli nahliadnutím do katastrálnej mapy zistiť, že priebeh hranice medzi spornými pozemkami, a to parcelami č. 1822 a 1835 tvorí rovná priama čiara, ktorá zodpovedá aj skutočnosti a teda, že rodinný dom odporkyne nezasahuje do parc. č. 1835, čím teda nebol daný dôvod uzatvárať spornú zámennú zmluvu. Súd prvého stupňa sa tak žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou, prečo k oploteniu parcely č.1822 s vykrojeným cípom v prospech navrhovateľov o výmere 7 m2 tak došlo a či sa tak nemohlo stať aj z dôvodov tvrdených odporkyňou. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Každého z účastníkov teda zaťažuje dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení pod následkom neunesenia dôkazného bremena. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1). Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci (na oboch procesných stranách) sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 O.s.p.). Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníkov konania. V danom prípade odvolací súd uvádza, že dôkazné bremeno preukázania dobromyseľnosti vstupu navrhovateľov, resp. ich právnych predchodcov do oprávnenej držby ohľadne spornej časti nehnuteľnosti je na navrhovateľoch a tí musia súdu túto dobromyseľnosť v zmysle ust. § 120 ods. 1 O.s.p. preukázať, a to aj vzhľadom na vyššie uvedené právne posúdenie v zmysle zák. č. 141/1950 Zb. Ak súd prvého stupňa dobromyseľnosť navrhovateľov, resp. právnych predchodcov odvodzoval od tej skutočnosti, že k zámennej zmluve medzi právnymi predchodcami účastníkov konania mohlo dôjsť, a to z dôvodu, že navrhovatelia, resp. ich právni predchodcovia užívali spornú časť nehnuteľnosti nepretržite, ktorá skutočnosť bola preukázaná aj tým, že došlo k oploteniu tejto časti nehnuteľnosti tak, že ju mohli užívať navrhovatelia a aj ich právni predchodcovia, odvolací súd uvádza, že v tomto smere nebolo vykonané zo strany súdu dostatočné dokazovanie, nakoľko z doteraz vykonaného dokazovania nie je zrejmé, kedy a z akých dôvodov k oploteniu spornej časti nehnuteľnosti došlo, keď navrhovatelia tvrdia, že to bolo v roku 1957, resp. ku koncu roku 1959 a z tvrdení odporkyne v odvolaní vyplýva, že sa tak stalo až niekedy koncom roka 1970. Taktiež je v tomto smere potrebné doplniť dokazovanie, z akého dôvodu došlo k oploteniu tejto spornej časti nehnuteľnosti, pretože dôvody tohto oplotenia sú uvádzané zo strany účastníkov konania rozdielne, keď navrhovatelia tvrdia, že sa tak stalo na základe zámennej zmluvy a odporkyňa tvrdí, že sa tak stalo z dôvodu dobrých susedských vzťahov. Ak súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí vyvodil záver, že táto dobromyseľnosť bola založená na tomto nepretržitom užívaní nehnuteľnosti, a to aj s prihliadnutím na toto oplotenie spornej časti nehnuteľnosti, súd prvého stupňa nemal vykonané dostatočné dokazovanie na vyvodenie tohto právneho záveru. Odvolací súd v závere svojho rozhodnutia poukazuje taktiež na zmätočnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorého znenie výroku písomného vyhotovenia rozsudku nie je totožné s vyhláseným rozsudkom na pojednávaní a taktiež so znením petitu návrhu navrhovateľov a to v časti výšky podielu ku ktorému žiadali navrhovatelia určiť vlastnícke právo k spornej časti nehnuteľnosti, keď v návrhu navrhovatelia žiadali určiť vlastnícke právo v podiele 1 a rovnako tak bol vyhlásený aj rozsudok, avšak znenie vyhotoveného rozsudku bolo v podiele 1/. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov uvedených v ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a čiastočne v ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 cit. ustanovenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Po vrátení veci súd prvého stupňa posúdi vec na základe vyššie uvedeného, doplní dokazovanie v naznačenom smere a vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodní. V novom rozhodnutí opätovne rozhodne i o trovách konania, vrátane tohto odvolacieho (§ 224 ods. 3 O.s.p.), pričom prihliadne i na dôvody uvedené v odvolaní odporkyne. Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.