Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/178/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2011899547 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Príbelská, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2011899547.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Petra Príbelská, PhD. a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Magdaléna Krajčovičová, v právnej veci navrhovateľa: TT-KOMFORT, spol. s r.o., Trnava, Františkánska 16, IČO: 36 277 215, zastúpeného advokátkou: JUDr. Ružena Bubenčíková, Trnava, Kollárova 8, proti odporcom v 1. rade: H. W., nar. XX.X.XXXX, bytom N., A. Z. X a v 2. rade: F. W., bytom tamtiež, zastúpená odporcom v 1. rade, o zaplatenie 198,86 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 17C/13/1999-734 zo dňa 28.4.2011, ako aj odvolanie odporcov proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č.k. 17C/13/1999-414 zo dňa 3.11.2009, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcom v 1. a 2. rade sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa návrh zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že odporcom v 1. a 2. rade nepriznal právo na náhradu trov konania a zároveň navrhovateľa zaviazal zaplatiť na účet súdu trovy konania štátu titulom znalečného v sume 336,75 Eur. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 871 ods. 1, § 685 ods. 1, § 686 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, keď na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že správu k predmetnému bytu vykonáva navrhovateľ, na základe Zápisu o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu, zo dňa 23.5.1973 (správne má byť 4.7.1973) vzniklo odporcom právo osobného užívania bytu, ktoré sa podľa prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1.1.1992, § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmenilo na právo nájmu bytu manželov - odporcov v 1. a 2. rade, pričom nakoľko odporcovia v 1. a 2. rade neuzavreli novú nájomnú zmluvu, novými nájomnými podmienkami, nájom vznikol odporcom v 1. a 2. rade k predmetnému bytu na základe podmienok dohodnutých v dohode o odovzdaní a prevzatí bytu, to je čo sa týka aj úhrad za užívanie bytu od 1.1.1992 ako nájomného a úhrad za ostatné služby spojené s užívaním bytu, ktoré úhrady za ostatné služby boli dohodnuté, že sa platia mesačne zálohovo a po uplynutí roka bude záloha podľa príslušných predpisov vyúčtovaná a nakoľko odporcovia uhrádzali dohodnutú výšku nájomného aj výšku úhrady za plnenia spojené s užívaním predmetného bytu, podľa podmienok dohodnutých v dohode o odovzdaní a prevzatí bytu, pričom v predmetnom spore ide iba o sporné preddavky na plnenia poskytované v spojení s užívaním predmetného bytu, ktorý odporcom v 1. a 2. rade predpísal navrhovateľ a nejde v ňom o spor ohľadom výšky navrhovateľom predpísaného nájomného ani o spor ohľadom ročného vyúčtovania nájomného a služieb spojených s užívaním predmetného bytu, pričom v konaní nebolo preukázané, že by medzi účastníkmi konania alebo právnym predchodcom navrhovateľa a odporcami v 1. a 2. rade došlo v zmysle § 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka k dohode o zmene práv a povinností dohodnutých v dohode o odovzdaní a prevzatí predmetného bytu, z 23.5.1993 (správne má byť 4.7.1973), v ktorej bola dohodnutá výška úhrady za užívanie bytu, ktorá sa zmenila od 1.1.1992 na nájomné ako aj dohodnutá výška úhrady za ostatné služby spojené s užívaním predmetného bytu, preto súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Súd nemal za to, že je potrebné vykonať dokazovanie aj výsluchom navrhovaných svedkov odporcami v 1. a 2. rade, p. M., p. Z. a Ing. A., pretože týchto navrhovali vypočuť ohľadom nimi podaných nevybavených reklamácií čo do nesprávnosti prevedených ročných vyúčtovaní navrhovateľom a nesprávnosti ním vypočítaných preddavkov na plnenia spojených s užívaním predmetného bytu, ktoré dokazovanie vzhľadom na zistený skutkový stav veci súd už nepovažoval za hospodárne. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, úspešným odporcom v 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznal, pretože si túto náhradu neuplatnili ani nepreukázali, že im trovy konania vznikli. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie, v ktorom navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že návrhu bude v celom rozsahu vyhovené a odporcom v 1. a 2. rade bude uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne všetky vzniknuté trovy konania, ako aj trovy konania štátu. Podľa odvolateľa súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.), jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Súd prvého stupňa správne skonštatoval, že nejde o spor ohľadom výšky nájomného, ani o spor ohľadom ročného vyúčtovania nájomného a služieb spojených s užívaním predmetného bytu, ale ide o sporné preddavky za plnenia poskytované v spojení s užívaním bytu, ktoré odporcom predpísal navrhovateľ. Nemožno súhlasiť s názorom prvostupňového súdu, že nedošlo v zmysle § 516 ods. 1 OZ k dohode o zmene práv a povinností dohodnutých v dohode o odovzdaní a prevzatí predmetného bytu z 4.7.1973 a teda že nedošlo k dohode o zmene zálohových platieb, poukazujúc na ust. § 696 ods. 1 a 2 a § 697 OZ. Odvolateľ poukázal na právny názor Krajského súdu v Trnave v konaní sp.zn. 10Co/126/2009, podľa ktorého je na jednej strane zákonná povinnosť nájomcov bytu platiť nájomné a preddavky na úhrady za služby spojené s užívaním bytu (§§ 696 - 697 OZ), na druhej strane niet z čoho vyvodiť oprávnenie nájomcu riešiť situáciu nesúhlasu so skoršími vyúčtovaniami svojvoľným znížením zálohových platieb, konštrukcia vzťahu medzi prenajímateľom a nájomcom až do vyúčtovania skutočných výdavkov je obdobná čiastočnému úverovaniu jednej strany vzťahu druhou, pričom až vyúčtovaním sa zistí, či skutočné výdavky prevýšili súčet zálohových platieb alebo tieto ani nedosiahli a aký je rozdiel, z čoho vyplynie preplatok alebo nedoplatok. V prejednávanej veci bola predmetom konania len otázka preddavkových platieb, otázka vyúčtovania je predmetom iného konania. Odvolateľ poukázal tiež na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 11Co/73/2009-210 zo dňa 26.1.2011. K odvolaniu sa odporcovia písomne vyjadrili tak, že navrhovateľ počas celého trvania súdneho sporu 11 rokov nedoložil do spisu doklad potvrdzujúci správnosť vyúčtovaní za roky 1996 - 1999, neboli preukázané skutočné náklady za jednotlivé roky, nepreukázal to ani znalecký posudok č. 2/2008 Ing. A., navrhovateľ znalcovi nepredložil potrebné doklady k vypracovaniu znaleckého posudku. Uznesením napadnutým odvolaním súd prvého stupňa priznal Ing. U. A. znalečné v sume 31,56 Eur, pozostávajúce z hodinovej odmeny za výsluch 2 x 13,28 Eur a náhrady cestovných výdavkov Bratislava - Trnava a späť 5,- Eur. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 3 ods. 1 a § 14 ods. 4 vyhlášky MS SR č. 491/2004 Z.z., vo veci ustanovený znalec bol vypočutý na pojednávaní dňa 25.6.2009, preto mu vzniklo právo na znalečné v celkovej výške 31,56 Eur. Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podali v zákonnej lehote odporcovia odvolanie, v ktorom namietali priznanie znalečného znalcovi Ing. U. A., poukazujúc na to, že znalec nedoložil do znaleckého posudku č. 2/2008 žiadne doklady preukazujúce správnosť vyúčtovaní za roky 1996 - 1999, do posudku nezapracoval pripomienky odporcov, znalec na pojednávaní nevedel odpovedať na otázky odporcov. Navrhovateľ sa k podanému odvolaniu odporcov písomne nevyjadril. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie navrhovateľa a aj odvolanie odporcov bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), po skonštatovaní, že obe odvolania majú základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal obe napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa a ani odvolanie odporcov nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa sú vecne správne. Odvolateľ odvolanie odôvodnil v podstate tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Odvolací dôvod v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logicky rozpor, alebo ktoré odporujú ust. § 122 - 135 O.s.p. Odvolací dôvod v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce správne určenú nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa bolo zaplatenie pohľadávky vo výške 198,86 Eur, a to z titulu preddavkov - zálohových platieb na plnenia spojené s užívaním bytu za obdobie od decembra 1997 do februára 1999. Rozsudkom napadnutým odvolaním navrhovateľa súd prvého stupňa návrh v celom rozsahu zamietol. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa. Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v prevažnom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Každého z účastníkov teda zaťažuje dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení pod následkom neunesenia dôkazného bremena. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v návrhu a vo vyjadrení odporcu. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci (na oboch procesných stranách) sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 O. s. p.). Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníkov konania. Prvostupňový súd správne uzavrel, že odporcom na základe Zápisu o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 4.7.1973 vzniklo právo osobného užívania bytu, ktoré sa v zmysle § 871 ods. 1 Obč. zákonníka zmenilo na nájom, preto je potrebné právny vzťah medzi účastníkmi konania posudzovať podľa ustanovení § 685 a nasl. Obč. zákonníka. Toto medzi účastníkmi nebolo sporné. Základnou povinnosťou nájomcu vyplývajúcou z nájomného vzťahu je platenie nájomného a úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu, pričom podľa § 696 Obč. zákonníka spôsob ich výpočtu, spôsob ich platenia, ako aj prípady, v ktorých je prenajímateľ oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné, úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu a zmeniť ďalšie podmienky nájomnej zmluvy, ustanovuje osobitný právny predpis. Týmto osobitným právnym predpisom bola vyhláška č. 60/1964 Zb. účinná do 31.12.1999, teda účinná aj v rozhodujúcom období, ktorá v ust. § 2 ods. 7 upravila, že prenajímateľ bytu určí nájomcom mesačné preddavky za jednotlivé druhy služieb uvedených v odsekoch 3 a 4, a to ako mesačný podiel predpokladaných nákladov prepočítaných napríklad podľa príslušných noriem alebo podľa nákladov vynaložených v uplynulom roku. Skutočná výška cien a celkových preddavkov za jednotlivé služby sa zúčtuje vždy za kalendárny rok, najneskôr s vyúčtovaním vykurovacej sezóny. Tento postup platí, pokiaľ osobitný predpis alebo rozhodnutia cenových orgánov neustanovujú iný postup alebo pokiaľ sa prenajímateľ s nájomcom v súlade s týmto predpisom nedohodnú inak. V priebehu roka môže prenajímateľ zmeniť výšku mesačných preddavkov, ak je preto dôvod vyplývajúci zo zmeny danej osobitným predpisom alebo v rozhodnutí cenových orgánov, prípadne z ďalších dôvodov, napr. zo zmeny rozsahu služby alebo jej kvality. Najneskôr do 90 dní od dátumu účinnosti tejto vyhlášky určí prenajímateľ nájomcovi mesačné preddavky za jednotlivé druhy služieb, a to aj za celý mesiac, v ktorom vyhláška nadobudla účinnosť. Za obdobie pred určením uvedených preddavkov zaplatí nájomca tieto preddavky po tom, čo bol s ich výškou oboznámený, a to v najbližšom termíne určenom na platenie nájomného a preddavkov cien za služby; toto neplatí, ak sa prenajímateľ dohodne s nájomcom inak. Navrhovateľ, resp. jeho právny predchodca, ako prenajímateľ bol oprávnený v zmysle vyššie citovaného ust. § 2 ods. 7 vyhlášky č. 60/1964 Zb. účinnej do 31.12.1999 jednostranne, t.j. bez súhlasu odporcov ako nájomcov, určiť výšku mesačných preddavkov, tak ako to aj nájomca realizoval a na každý rok v evidenčných listoch určoval výšku mesačných preddavkov. Nebolo preto dôvodné, aby súd prvého stupňa poukazoval na potrebu dohody o zmene práv a povinností v zmysle § 516 ods. 1 Obč. zákonníka. Odporcovia neboli oprávnení svojvoľne jednostranne rozhodnúť o tom, že predpísané preddavky nebudú platiť vo výške určenej navrhovateľom, resp. jeho právnym predchodcom. Na jednej strane je teda povinnosť nájomcu platiť mesačné preddavky ako zálohové platby, na druhej strane je povinnosť prenajímateľa vykonať za každý rok ročné zúčtovanie (vyúčtovanie) skutočnej výšky cien a celkových preddavkov, tak ako na to správne poukazuje navrhovateľ vo svojom odvolaní citáciou rozhodnutia Krajského súdu v Trnave v konaní sp.zn. 10Co/126/2009. Z uvedenej konštrukcie vzájomných práv a povinností nájomcu a prenajímateľa vyplýva, že prenajímateľ má právo od nájomcu požadovať zaplatenie mesačných preddavkov v dobe ich splatnosti (ktorá spravidla býva raz mesačne), prenajímateľ je povinný vykonať ročné zúčtovanie mesačných preddavkov (zálohových platieb) a skutočných nákladov, z ktorého vyplynie buď preplatok alebo nedoplatok, prenajímateľovi následne voči nájomcovi vzniká buď pohľadávka z titulu nedoplatku (v prípade, ak skutočné náklady sú vyššie ako mesačné preddavky) alebo záväzok z titulu preplatku (v prípade, ak skutočné náklady sú nižšie ako mesačné preddavky). Po vykonaní ročného zúčtovania sa už prenajímateľ nemôže úspešne domáhať zaplatenia nedoplatku na mesačných preddavkoch, ale môže sa domáhať len zaplatenia prípadného nedoplatku vyplývajúceho z ročného zúčtovania (k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/83/2006 zo dňa 18.10.2007). Sám navrhovateľ opakovane zdôrazňoval, že predmetom tohto konania sú len mesačné preddavky za špecifikované obdobie, pričom nároky z ročných zúčtovaní sú predmetom iných konaní. Pokiaľ aj prípadne navrhovateľ nezaplatené mesačné preddavky nezahrnul do ročného zúčtovania, túto skutočnosť možno skúmať a zohľadniť len v konaní o nároku vyplývajúce z ročného zúčtovania, nakoľko prípadné neplnenie povinnosti platiť mesačné preddavky nemožno v čase, kedy je už známe ročné zúčtovanie, posudzovať izolovane od tohto ročného zúčtovania. Vzhľadom na to, že navrhovateľ si uplatnil svoj nárok výslovne z titulu nezaplatených mesačných preddavkov za obdobie decembra 1997 až februára 1999, pričom v čase rozhodovania prvostupňového a aj odvolacieho súdu už musel byť známy výsledok ročného zúčtovania za roky 1997 až 1999, navrhovateľ si v tomto konaní nárok z jednotlivých ročných zúčtovaní neuplatnil, ani v konaní nijako nepreukazoval rozdiel medzi predpísanými, resp. zaplatenými preddavkami a ročným zúčtovaním, preto bolo dôvodným, ak súd prvého stupňa jeho návrh v celom rozsahu zamietol. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania odporcov a o povinnosti navrhovateľa nahradiť trovy konania štátu titulom znalečného. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., v odvolacom konaní plne procesne úspešným odporcom vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, odporcovia si však toto právo neuplatnili, preto im odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Čo sa týka napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa č.k. 17C/13/1999 zo dňa 3.11.2009, ktorým súd priznal znalcovi Ing. U. A. znalečné v sume 31,56 Eur, odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre priznanie znalečného, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného uznesenia. Prvostupňový súd rozhodol správne v zmysle ustanovení § 3 ods. 1 a § 14 ods. 4 vyhlášky MS SR č. 491/2004 Z.z., vo veci ustanovený znalec bol vypočutý na pojednávaní dňa 25.6.2009, preto mu vzniklo právo na znalečné v celkovej výške 31,56 Eur. Odvolací súd preto nemôže dať za pravdu odvolateľom, ktorých námietky sa týkali prevažne samotného znaleckého posudku, odvolatelia nijako nenamietali skutočnosť, že znalec bol vypočutý na pojednávaní a v súvislosti s jeho vypočutím mu prináleží znalečné. Pokiaľ odvolatelia poukazovali na to, že znalec nevedel odpovedať na ich otázky, ide len o ich subjektívny dojem, znalec riadne odpovedal na otázky súdu a účastníkov konania. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa priznal znalcovi Ing. U. A. znalečné v sume 31,56 Eur, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.