Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11Co/210/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2011899705 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2011899705.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcov: 1. N. E., nar. XX.XX.XXXX a 2. Z. E., nar. XX.XX.lXXX, obaja bytom C. N. XX, obaja zastúpení JUDr. Marianom Zányim, advokátom, Alžbetínske nám. 2, Dunajská Streda, proti žalovaným: 1. X. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. N. XX, 2. N. Z., nar. XX.XX.lXXX, bytom tamtiež, 3. R. F. ml., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. N. XX, 4. R. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. N. XX, žalovaný 3. a 4. zastúpení JUDr. Jozefom Ščepkom, advokátom, Lombardíniho 15, Bratislava, 5. Ing. R. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. E. XX, C. - M., žalovaný 1., 2. a 5. zastúpení JUDr. Andrejom Garom, advokátom, Šancová 108, Bratislava, o vypratanie nehnuteľností, o odvolaní žalovaných 1. a 2. proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 5C/168/2002 - 788 zo dňa 3. mája 2011, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa žalovaným 1. a 2. uložil vypratať nehnuteľnosť v kat. úz. C. N., novovytvorenú parc. č. XX/X, záhradu o výmere 653 m2, parc. č. XX/X, záhradu o výmere 43 m2, zmeranú v geometrickom pláne č. 31321704/222-173-2002 zo dňa 11.07.2002, ktorý sa stane súčasťou rozsudku, do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a žalobu voči žalovaným 3. - 5. zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 126 ods. 1, § 129 ods. 1 a 2, § 130 ods. 1 a 2 a § 134 Občianskeho zákonníka, keď dospel k záveru, že žaloba je dôvodná v časti domáhajúcej sa vypratania nehnuteľností voči žalovaným 1. a 2. a nedôvodná je v časti domáhajúcej sa vypratanie nehnuteľností voči žalovaným 3. - 5. V prípade žalovaných 1. a 2., ktorí užívajú novovytvorené parcely súd zistil, že žalovaná 2. je v príbuzenskom vzťahu so žalobkyňou 2., ako sestra jej otca, pôvodne rodená K., ktorý na základe žiadosti podanej dňa 21.03.1952 na Miestny národný výbor v Bellovej Vsi, podpísanej žalobcom 1. požiadali o pridelenie stavebného pozemku, sa stali vlastníkmi parc. č. XX/ X - stavebného pozemku a domu a uhrádzajú dane a poplatky za uvedenú parcelu, ako aj za parc. č. XX/X, čo potvrdil Obecný úrad v Bellovej Vsi. Vlastnícky parc. č. XX/X a XX/X patrí obci, ako to vyplýva zo zoznamu delimitovaných pozemkov delimitačného protokolu, kde je uvedená parcela pod bodom 1 záhrada, C. N., ktorú doteraz vlastnícky žalovaní 1. a 2. nevysporiadali. Okrem tvrdenia o začatí užívania priľahlých parciel k stavebnej parcele, vzhľadom na postup aj ostatných vlastníkov, si mali oplotiť žalovaní 1. a 2. väčšiu časť parcely, než v skutočnosti dostali pridelenú ako stavený pozemok. Z vykonanej miestnej obhliadky vyplynulo, že medzi hranicami parcely vo vlastníctve žalobcov a novovytvorených parciel v užívaní žalovaných 1. a 2. sa nachádza plot vytvorený z drevených stĺpikov - drôtený, opotrebený, čo potvrdil aj žalovaný 1. vo svojej výpovedi. Z uvedených dôvodov potom je možno mať pochybnosti o dobromyseľnosti držby nehnuteľností novovytvorených parciel, ktorých vypratania sa voči žalovaným 1. a 2. domáhajú žalobcovia, keď ich presvedčenie a dobromyseľnosti nemá oporu v skutkových okolnostiach nasvedčujúcich tomu, že by im táto časť parcely vlastnícky patrila, keď túto časť nehnuteľností nikdy nedostali pridelenú ani výmerom, ani darom, ani kúpnou zmluvou. Je zrejmé, že žalovaní 1. a 2. nemohli byť presvedčení o tom, že sú v práve, keď žiadna okolnosť nesvedčila oprávnenosti držby predmetnej časti nehnuteľnosti, ktorú si oplotili a užívali po celý čas bez právneho dôvodu. V prípade žalovaných 3. a 4. boli pôvodne žalovanými R. F., nar. XX.XX.XXXX a Z. F., nar. XX.XX.XXXX, ktorí v priebehu konania zomreli, pričom ich právnymi nástupcami boli ich deti R. F., nar. XX.XX.XXXX a R. F., nar. XX.XX.XXXX. Zo samotnej miestnej obhliadky vykonanej súdom vyplynulo, že medzi parcelami žalovaných 3. a 4. a žalobcov, hranicou, ktorá je sporná je vymurované oplotenie so základmi, ktoré malo byť budované práve začiatkom 90. rokov na pôvodnej hranici, o ktorej boli žalovaní 3. a 4. presvedčení, že predstavuje hranicu pozemkov. Zabratá výmera novovytvorenej parcely v prípade žalovaných je parc. č. XX/X o výmere 633,3 m2 a XX/X o výmere 22 m2. Na základe uvedených skutkových zistení súd dospel k záveru, že v prípade žalovaných 3. a 4. ich právni predchodcovia nadobudli predmetné nehnuteľnosti na základe prídelu, stali sa vlastníkmi výmery na 2800 m2, ktorý prídel nebol zrušený, čo svedčí aj z vyrozumenia úradu z roku 1960, kde právnym predchodcom žalovaných 3. a 4. bol A. K., ktorý nadobudol tieto parcely a tieto užíval nerušene až do svojej smrti, ktoré nehnuteľnosti boli prevedené jednak v rámci dedičského konania a jednak darom N. K. na pôvodne žalovanú 4. Právni predchodcovia žalovaných 3. a 4. predmetné nehnuteľnosti nadobudli najskôr v roku 1931 na základe prídelu. V rozhodnom čase na území SR platilo Uhorské obyčajové právo, ktoré poznalo inštitút vydržania, kde sa požadovala dobromyseľnosť pri ujatí sa držby nehnuteľnosti a trvanie vydržacej doby 32 rokov. S účinnosťou od 01.01.1951 nadobudol účinnosť Stredný občiansky zákonník, ktorý obsahoval inštitút vydržania v ust. § 115 a § 116. Vydržaním bolo možno nadobudnúť vlastnícke právo, ak nešlo o nescudziteľné veci, ktoré boli v socialistickom vlastníctve. Vlastnícke právo k hnuteľnej veci bolo možné nadobudnúť na základe dobromyseľnej držby a nepretržite 3 roky, ak išlo o nehnuteľnosť bola potrebná vydržacia doba 10 ročná. Zákon rovnako umožňoval započítanie vydržacej doby právneho predchodcu. Právni predchodcovia žalovaných predmetnú nehnuteľnosť jednoznačne užívali po dobu 10 rokov, ako to vyplynulo z tvrdení o existencii hranice vyznačenej len prútikmi, ktorá bola priechodná a mala byť umiestnená v tejto časti, kde boli kamene, ktoré nazvali účastníci hraničnými kameňmi. Nebolo podstatné pre súd, či sú to hraničné kamene alebo obyčajné zložené kamene, bolo podstatné presvedčenie užívateľov nehnuteľnosti, pokiaľ majú oprávnene hranicu pozemku. Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie nimi tvrdenej hranice užívania za hranicou novovytvorených parciel, ktorých vypratania sa domáhali. Pokiaľ by aj bola určitá pochybnosť, pokiaľ siahala časť parcely, ktorú dobromyseľne užívali právni predchodcovia žalovaných 3. a 4. ako vlastnú, v pochybnostiach sa v zmysle platného zákona malo podľa § 145 ods. 2 za to, že platila vyvrátiteľná domnienka, že táto držba bola oprávnená. V prípade právnych predchodcov žalovaných 3. a 4., ich vlastníctvo zahrňovalo výmeru 2800 m2, čo je skoro 30 árový pozemok. V rozhodnom čase tieto nehnuteľnosti pravdepodobne neboli jednoznačne vyznačené v teréne tak, ako boli prideľované, mohlo sa stať, že tieto parcely sa líšili od hranice, ktorá bola vytvorená zameraním pre tieto účely a o tom svedčí aj tá hranica, kde mali presvedčenie užívatelia, že by tá hranica mala siahať po kamene, ktoré vyčnievali zo zeme. Tieto okolnosti medzi nimi do roku 1961 neboli nikým spochybnené. Pokiaľ išlo o nárok na vypratanie nehnuteľností voči žalovanej 5., ktorá sa stala vlastníčkou na základe rozhodnutia Obvodného súdu Bratislava IV. v dedičskej veci po poručiteľke B. M., rod. O., zomr. XX.XX.XXXX, súd dospel k záveru, že uvedenú nehnuteľnosť rodičia žalovanej 5. nadobudli na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 25.10.1978 od vlastníčky A. D., rod. H., ktorá ako vdova pod menom A. Q. odkúpila túto nehnuteľnosť od B. Z., rod. B., na základe kúpnej zmluvy zo dňa 20.06.1967 za dojednanú kúpnu cenu 24.000,- Kčs. Pri vykonaní miestnej obhliadky súd zistil, že od hranice parc. č. XX/X začínajúcej železným stĺpikom, je vybudovaný múrik oplotenia pozdĺž celej hranice parc. č. XX/X s tým, že pokračuje drôtené pletivo od konca vedľajšej budovy na parcele žalobcov. Pri obhliadke nehnuteľnosti sa zistilo, že na parc. č. XX/X sa nachádzajú betónové základy stavby vyznačenej na tejto parcele ako Z, podľa zakreslenia geometrického plánu, kde podľa majiteľov sa jednalo o vedľajšiu stavbu. Tieto základy boli zjavne pozdĺž oplotenia s tým, že najviac boli viditeľné skôr na pravej strane pri pohľade na starší rodinný dom. Pri hranici parc. č. XX/X a XX/X boli zjavne viditeľné dva kusy pňov po vyrúbaní stromov, pôvodne vo vzdialenosti 30 cm od plotu, druhý 80 cm od plotu, ktoré mali byť vyrúbané na žiadosť p. K. - právnej predchodkyne žalobcu 2. S potvrdenia Obecného úradu Bellova Ves vyplynulo, že žalovaná 5. uhrádza daň z nehnuteľnosti od roku 1996, a to za nehnuteľnosti parc. č. XX/X o výmere 86 m2, parc. č. XX/X o výmere 462 m2, parc. č. XX o výmere 1647 m2. Žalovaná 5. existenciu pôvodného stavu domovej nehnuteľnosti zdokladovali fotodokumentáciou z roku 1980, ktorý starý dom sa aj v súčasnosti nachádza na parcele č. XX/X, kde je zrejmé, že za rodinným domom stála vedľajšia stavba. Súd považoval za nesporne preukázanú skutočnosť, že tak predávajúca A. E., rod. H., ktorá nadobudla nehnuteľnosť od predchádzajúcich vlastníkov v pôvodnom stave ešte v roku 1967 a túto nehnuteľnosť v tomto stave previedla aj na právnych predchodcov žalovanej 5., boli presvedčení, že nehnuteľnosť tak, ako ju nadobudli im vlastnícky patrí, keď sa nepreukázalo tvrdenie žalobcov o existencii rušenia držby. Vzhľadom na rozdiel výmery, kde žalovaná 5. je vlastníčkou parcely v celkovej výmere 2295 m2 a oplotená časť, ktorá zasahuje do vlastníckeho práva žalobcov 1. a 2. predstavuje výmeru 361 m2, je potom zrejmé, že tento zásah medzi hranicami pozemkov parc. č. XX/X a XX/X vzhľadom na polohu pôvodnej stavby rodinného domu súp. č. XX, ktoré podľa geometrického plánu, ktorý dali vypracovať aj žalobcovia, a ktorý bol potvrdený aj v znaleckých posudkoch ako správny, tento starý rodinný dom zasahuje na parc. č. XX/X a oplotenie prebieha pozdĺž starého rodinného domu, ako aj popri pôvodnej zadnej stavbe, ktorá bola označená ako Z. Súd mal za preukázané, že právni predchodcovia žalovanej 5. nemohli posunúť hranicu k prírode, keď v skutočnosti už samotný dom bol postavený presahujúc pôvodnú hranicu parc. č. XX/X, s poukazom na čo možno ťažko predpokladať, že by niekto z vlastníkov, ktorí takto nadobudli postupne kúpou túto nehnuteľnosť, ktorá je v súčasnosti vo vlastníctve žalovanej 5., mohli zistiť bez premerania nehnuteľností rozdiel vo výmere, ktorú odkúpili. Súd ďalej uviedol, že pre posúdenie, komu svedčí právo vydržania nehnuteľnosti, je potrebné vychádzať z celkovej genézy vlastníkov pri zohľadnení platnej právnej úpravy pre vydržanie nehnuteľnosti. V čase nadobudnutia nehnuteľnosti právnou predchodkyňou, predávajúcou A. Q. v roku 1967 platil Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb., ktorý inštitút vydržania neupravoval a tento inštitút bol zavedený až novelou č. 131/1982 Zb. s účinnosťou od 01.04.1983. Právni predchodcovia žalovanej 5. nadobudli nehnuteľnosť 25.10.1978, teda ešte za účinnosti pôvodného Občianskeho zákonníka, pričom až následne novelou s účinnosťou od 01.04.1983 boli v ust. § 132a a § 135a upravené ochrana držby a vydržanie s možnosťou započítania predchádzajúcej nepretržitej držby pred 01.04.1983 s tým, že tento čas sa neskončí skôr, než 01.04.1984 s odkazom na § 865 ods. 3. Vzhľadom na uvedené, súd žalobu na vypratanie nehnuteľnosti voči žalovanej 5. zamietol, keď dospel k záveru, že sporné časti nehnuteľnosti vlastnili jej rodičia titulom vydržania k 01.01.1992, preto nemohli byť tieto parcely predmetom prevodu vlastníckeho práva na žalobcov. Žalovaná 5. podala vzájomný návrh, ktorým žiadala určiť, že sa stala výlučnou vlastníčkou novovytvorených parciel XX/X a XX/X, ktorý súd vylúčil na samostatné konanie. Podľa § 151 ods. 3 O.s.p. súd o trovách konania rozhodol tak, že o nich bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Proti vyhovujúcej časti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní 1. a 2., ktorí navrhli rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť. Odvolanie odôvodnili tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázali na to, že žalobcovia v rámci súdneho konania žiadnym spôsobom nepreukázali vlastnícke právo k predmetným parcelám. Absolútne nesúhlasili s právnym posúdením predmetnej veci zo strany súdu voči nim, keď podľa názoru súdu, žalovaní 1. a 2. na rozdiel od žalovaných 3. - 5. neboli počas držby predmetných nehnuteľností dobromyseľní, a teda u nich nedošlo k naplneniu zákonných predpokladov vydržania, ako spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva. Poukázali na ust. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak nastanú pochybnosti o oprávnenosti držby, resp. o dobromyseľnosti držiteľa, platí vyvrátiteľná právna domnienka o oprávnenosti držby. Mali za to, že o oprávnenosti ich držby k sporným častiam pozemkov nemožno pochybovať, nakoľko ich už desiatky rokov fakticky ovládali v úmysle nakladať s nimi ako so svojimi a boli pri tom v dobrej viere, že im sporné časti pozemkov patria. Uviedli, že ako starší ľudia bez akéhokoľvek právneho povedomia sú v dôsledku predmetného súdneho sporu zmätení a celkovo majú problém porozumieť právnym otázkam týkajúcim sa predmetnej veci, čo bolo možné vidieť aj v priebehu celého súdneho konania. Od počiatku sporu so žalobcami mali akýsi strach so súdneho konania, nakoľko v nich žalobcovia vyvolali dojem, že nie sú v práve a so súdom budú mať len problémy, zrejme z toho dôvodu, ako aj s ohľadom na rodinný, príbuzenský pomer k žalobkyni 2., chceli s počiatku vec riešiť mimosúdne a boli ochotní vyhovieť žalobcom. Čo sa týka tvrdenej snahe odkúpenia parciel, toto brali len ako akúsi formálnu zákonnú povinnosť, a keďže dlhodobo oprávnene užívali a obhospodarovali predmetné parcely, neprikladali tomu veľkú vážnosť. Mali za to, že len na základe tejto skutočnosti nie je možné považovať ich za nedobromyseľných. K odvolaniu žalovaných sa písomne vyjadrili žalobcovia, ktorí navrhli rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti z dôvodu vecnej správnosti potvrdiť. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podali včas oprávnené osoby - účastníci konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti vecne správny. Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 5C/168/2002 bolo vypratanie v žalobe označených nehnuteľností. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bolo žalobe vyhovené. Odvolatelia odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Odvolací dôvod v zmysle ustanovenie § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až § 135 O.s.p. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Prvostupňový súd sa dostatočným spôsobom vyporiadal s námietkami uplatnenými žalovanými a vzhľadom na to, že títo ani v odvolacom konaní neuviedli žiadne nové skutočnosti, ktoré by bolo potrebné zhodnotiť, a na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť, odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na dôvody obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej, vyhovujúcej časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol, nakoľko napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p. s poukazom na čo o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.). Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.