Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/195/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2011899786 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2011899786.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcov: 1/ V. M., nar. XX. T. XXXX, bytom Y., I. M.. R. XX/XX a 2/ F. K., nar. XX. J. XXXX, bytom XX W., G., M., M XAA, Veľká Británia, zast. splnomocnencom: V. K., Y., K. XXX/XX, proti žalovaným: 1/ K. Z., nar. XX. I. XXXX, 2/ O. Z., nar. XX. W. XXXX a 3/ V. N., nar. XX. T. XXXX, všetkým bytom Y., K. XXX/X a zast. ustanoveným zástupcom: Centrum právnej pomoci, Bratislava, o vypratanie nehnuteľností a o vzájomnej žalobe o určenie vlastníctva, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 21. júna 2011 č. k. 16C/31/1995-508 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e . V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. všetkým trom žalovaným uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území Y., vyznačené v geometrickom pláne z 15. novembra 2010 č. 16C/31/1995-16/2010, vyhotovenom Ing. O. O. a tvoriacom súčasť rozsudku, ako parcela č, 116/1 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 763 m2 a parcela č. 116/5 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 11 m2, obe do 15 dní (od právoplatnosti rozsudku); II. rovnako všetkým trom žalovaným uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosť nachádzajúcu sa taktiež v katastrálnom území Y., zapísanú v liste vlastníctva č. XXXX ako parcela č. 116/3 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 270 m2, i túto do 15 dní; III. zamietol vzájomnú žalobu a IV. vyslovil, že o náhrade trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutia vo veci samej odôvodnil právne ust. § 126 ods. 1, § 135a a § 507a ods. 3 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) - okrem prvého z takýchto ustanovení všetkých v znení platnom a účinnom od 1. apríla 1983 do 31. decembra 1991 vrátane (čiže od nadobudnutia účinnosti zákona č. 131/1982 Zb. do dňa predchádzajúceho nadobudnutiu účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. - pozn. odvolacieho súdu) a to i s odkazmi na §§ 4, 46 a 132a, § 134 ods. 2, § 199 ods. 1 a § 200 O. z., ako aj ustanoveniami § 7 a § 80 písm. c/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne popri pomerne podrobnej analýze pohybov vo vlastníckych vzťahoch k sporným nehnuteľnostiam, v okruhu účastníkov konania (najmä v smere objasnenia právneho nástupníctva všetkých účastníkov konania k času rozhodovania napadnutým rozsudkom po pôvodných žalobcoch aj žalovaných) a tiež v evidencii nehnuteľností predstavujúcich predmet sporu uzavrel, že tu šlo o požiadavku oboch žalobcov na ochranu vlastníckeho práva (každej z takýchto osôb k ňou vlastneným nehnuteľnostiam) uplatnenú tzv. vindikačnou žalobou (na vydanie veci, čomu u nehnuteľností zodpovedá ich vypratanie), ktorej žalovaní naopak oponovali vzájomnou žalobou o určenie, že ich právni predchodcovia totožní s pôvodnými žalovanými (O. a F. Z.) boli v čase úmrtia prvej z takýchto osôb (F. Z. XX. F. XXXX) bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností (pre ich nadobudnutie vydržaním). Predmet oboch sporov - nastolených žalobou na jednej a vzájomnou žalobou na druhej strane sa prekrýval len čiastočne (i keď nie nevýznamne), keď žalovaní požadovali určenie vlastníctva svojich predchodcov k obom celým v katastri zapísaným pozemkom (k jednému patriacemu žalobcovi 1/ a druhému žalobcovi 2/), žalobca 2/ vypratanie celého jemu patriaceho pozemku a žalobca 1/ len tých častí z jemu patriaceho pozemku, ktoré nie sú zastavané stavbou v podielovom spoluvlastníctve žalovaných (na odčlenenie ktorých častí poslúžil práve geometrický plán). Žalovaní mali síce na tzv. určovacej žalobe naliehavý právny záujem, daný nezhodou nimi tvrdeného stavu so zápisom v katastri a snahou docieliť podklad pre zmenu zápisu, ich žalobe však nebolo možné vyhovieť. Odhliadnuc od neupravenia inštitútov držby a vydržania v O. z. už v čase vstupu predchodcov žalovaných do užívania sporných nehnuteľností a ich tvrdeného nadobudnutia do vlastníctva (v roku 1976), ako i viacerých obmedzení vlastných úprave pred 1. januárom 1992 totiž u predchodcov žalovaných nemohla byť splnená podmienka ich dobromyseľnosti s ohľadom na všetky okolnosti, že im vlastnícke právo patrí, ak pri zachovaní náležitej opatrnosti nemohli byť uzrozumení s tým, že im na nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam postačuje ústna kúpna zmluva (musela byť písomná s registráciou niekdajším štátnym notárstvom, pričom tu navzdory niektorým názorom rozhodovacej praxe súdov z nedávneho obdobia nešlo o prípad, v ktorom by o potrebe splnenia takýchto podmienok mohol byť vedený spor). Žalovaní preto užívali pozemky vo vlastníctve žalobcov neoprávnene (bez právneho dôvodu), čo činilo žalobu o vypratanie opodstatnenou; dôvodil napokon okresný súd, ktorý vyhradenie rozhodnutia o trovách konania samostatnému uzneseniu oprel len o paušálny odkaz na § 151 ods. 3 O. s. p. a zmienku, podľa ktorej ku dňu rozhodnutia vo veci ešte nebolo rozhodnuté o znalečnom. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie len žalovaní a to pokiaľ šlo o vec samu evidentne v celom rozsahu, nakoľko sa okrem požiadavky na zmenu napadnutého rozsudku vyhovením ich vzájomnej žalobe domáhali tiež ďalšej zmeny rozsudku, spočívajúcej v zamietnutí žaloby žalobcov. Nesúhlasili s názorom súdu prvého stupňa o nedostatku dobromyseľnosti ich predchodcov pri nadobúdaní vlastníctva, keďže títo pozemky od predošlej vlastníčky riadne odkúpili za prítomnosti svedkov za kúpnu cenu 25.000 Sk (?, v roku 1976 inak ešte Kčs - pozn. odvolacieho súdu) a za pozemky aj odvádzali dane. V ďalšom namietali nedostatočnosťou „podzemku“ (podľa všetkého pozemku ležiaceho pod domom, vymeraného geometrickým plánom) na zabezpečenie potrieb obslužnosti domu (odkladanie dreva, umiestnenie WC, elektrického rozvádzača aj v spojení so stratou hlavného vchodu) a tým, že bližšie neidentifikovaná časť „podzemku“ (?) má uspokojovať bytové potreby ďalších osôb (V. W. a jej maloletého syna G.), avšak túto by v dôsledku rozhodnutia napadnutým rozsudkom museli opustiť a nemajú sa kam odsťahovať. Žalobcovia odvolacie návrhy nepodali. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalovaných celú vec (pretože predmetom odvolacieho konania takto bolo urobené posúdenie správnosti oboch rozhodnutí vo veci samej a ako rozhodnutie o trovách konania, tak i jeho opak v podobe vyhradenia takéhoto rozhodnutia samostatnému uzneseniu mal povahu rozhodnutia závislého na čo i len čiastočne napadnutom rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože nešlo o žiaden zo zákonom predpokladaných prípadov vyžadujúcich si prejednanie aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba opakovania ani dopĺňania dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a na pojednávaní odvolacieho súdu nebol ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok vo veci samej treba považovať za správny, keď súd prvého stupňa vec si pred jeho vydaním opatril dostatok skutkových zistení potrebných pre rozhodnutie o oboch žalobách (majúcich do istej miery charakter tzv. spojených nádob, u ktorých úspech jednej zo žalôb automaticky predurčoval neúspech tej druhej) a vec i správne posúdil po právnej stránke. Odvolací súd totiž najmä nemá dôvod nesúhlasiť so závermi vedúcimi súd prvého stupňa k rozhodnutiu (pokiaľ šlo o vec samu) práve ním zvoleným spôsobom - tak ako tieto súd prvého stupňa formuloval i v odôvodnení napadnutého rozsudku. Použitá argumentácia okresného súdu pritom nielenže nevykazovala žiadne vecné, logické ani právne medzery, ale pôsobila tiež kompaktne a objektívne veľmi presvedčivo (ktorou objektivitou tu samozrejme treba rozumieť nedostatok ambície presvedčiť úplne každého, teda i niekoho presvedčeného o svojej pravde bez ohľadu na okolnosti), akokoľvek to mal súd prvého stupňa sťažené početnými zmenami týkajúcimi sa evidencie nehnuteľností, ich zapísaných vlastníkov a tiež účastníkov konania (čo sa pri záujme na postihnutí celej genézy sporu v konaní trvajúcom do rozhodnutia napadnutým rozsudkom viac než 16 rokov nepochybne muselo prejaviť prinajmenšom vo väčšej rozsiahlosti písomného vyhotovenia rozsudku). Takýmto podaním dôvodov súd prvého stupňa odvolaciemu súdu inak ani neposkytol príliš priestoru na to, aby sa tu poukázalo na niečo, čo v konaní dosiaľ neodznelo a šlo tu tak aj o pomerne ukážkový príklad potreby postupu podľa § 219 ods. 2 aliney prvej O. s. p. (len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa s odvolaním sa na ne). Skutočne len nutnosť reakcie aj na tzv. odvolacie námietky si potom vyžiadala doplnenie (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovného : Súdu prvého stupňa predovšetkým treba prisvedčiť v tom, že z pohľadu možného úspechu oboch čiastkových požiadaviek žalovaných (odvolateľov) vo veci samej, teda ako úspechu vzájomnej žaloby žalovaných o určenie vlastníctva, tak i úspechu obrany takýchto účastníkov voči požiadavkám žalobcov na vypratanie nehnuteľností bola kľúčovou otázka dobromyseľnosti právnych predchodcov žalovaných so zreteľom na všetky okolnosti o tom, že im patrí vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam (resp. pri trochu odlišnej formulácii, že im tieto - sporné nehnuteľnosti patria ako vlastníkom, tu por. i ust. § 132a ods. 1 O. z. pred účinnosťou zákona č. 509/ 1991 Zb., resp. § 130 ods. 1 vetu prvú O. z. v dnešnom znení). Táto dobromyseľnosť (s vyvrátiteľnou domnienkou jej existencie) tu musela byť v priebehu celej vydržacej doby (na rozdiel od niekdajšej úpravy tzv. uhorského obyčajového práva vyžadujúceho splnenie takejto podmienky, teda opaku obmyseľnosti len pri vstupe do držby, v takejto súv. por. napr. právo slovenské k § 1452 Všeobecného občianskeho zákonníka, Komentár, Rouček - Sedláček, Codex Bohemia 1998, diel VI, str. 439) a podľa odvolacieho súdu niet dôvodu nestotožniť sa v prejednávanej veci s tým záverom, že právnym predchodcom žalovaných takáto dobromyseľnosť chýbala, pričom práve to bránilo vyhoveniu vzájomnej žalobe. Okolnosť platenia právnymi predchodcami žalovaných daní, oplotenie pozemku a zaplatenie v minulosti kúpnej ceny či prítomnosť pri tom svedkov potom zaiste neboli celkom bezvýznamnými, nevyhnutnú dobromyseľnosť o urobení všetkého pre nadobudnutie vlastníctva so zreteľom na všetky okolnosti však zaručiť nemohli. Ako už totiž správne spomenul súd prvého stupňa, opomenutie predchodcov žalovaných uzavrieť zmluvu sledujúcu nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam písomne a takúto písomnú zmluvu si dať i zaregistrovať na niekdajšom štátnom notárstve (resp. neskôr vložiť do katastra) s prihliadnutím k podmienkam nadobúdania práv k nehnuteľnostiam v čase rozhodnom aj v tejto konkrétnej veci bolo prejavom vyššej než tolerovateľnej nepozornosti (neopatrnosti). Práve tá bola faktorom, ktorý vylučoval, aby na predchodcov žalovaných šlo nazerať ako na držiteľov sporných pozemkových nehnuteľností dobromyseľných o svojom vlastníckom práve so zreteľom na všetky okolnosti a držba dotknutá takýmto nedostatkom nemohla by viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva právnych predchodcov žalovaných vydržaním ani vtedy, ak by takéto priame nadobudnutie do vlastníctva právny poriadok v rozhodnom čase pripúšťal (pričom ani o prípad takejto možnosti z dôvodov podrobne vyložených už súdom prvého stupňa nešlo a ísť nemohlo). Právne absolútne bezvýznamnými boli potom výhrady znížením tzv. užívateľského komfortu (v dôsledku žalovanými očakávanej nutnosti splniť rozsudkom uloženú povinnosť vypratať prakticky všetky časti nimi užívaných pozemkov - s výnimkou toho zastavaného domom), ale aj tie týkajúce sa bývania tretích (od účastníkov konania v prejednávanej veci nezávislých) osôb. V tomto prípade inak odvolatelia podľa všetkého ani nepochopili zmysel výkladu súdu prvého stupňa o obsahu vlastníckeho práva a jeho jednotlivých čiastkových zložiek (podľa § 123 O. z.), resp. o tom, že tu pre prípad nepreukázania existencie vlastníckeho práva musí byť aspoň nejaké iné právo (a to také, ktoré predstavuje prekážku vypratania). Len podmienkou vyhovenia vzájomnej žalobe (žalovaných o určenie vlastníctva ich právnych predchodcov) bolo totiž bezpečné preukázanie skutočností nasvedčujúcich splneniu podmienok vzniku práve takéhoto (a nie aj akéhokoľvek iného) práva; neúspech tejto požiadavky by však automaticky nemusel znamenať úspech žaloby o vypratanie, ak by tu bolo iné právo žalovaných oprávňujúce ich užívať aj iné časti sporných pozemkových nehnuteľností než tú bezprostredne ležiacu pod ich domom. Žalovaní však pri preukazovaní prípadnej existencie takého iného práva či už vzniknutého ich predchodcom alebo im samotným ostali celkom nečinnými, čo napokon rovnako platilo tiež u snahy odvolateľov ťažiť z len tvrdených práv k sporným nehnuteľnostiam u tretích osôb (ktoré ani neboli účastníkmi konania v tejto veci a u ktorých právny dôvod užívania nimi či už domu žalovaných alebo pozemkov majúcich sa podľa žaloby vypratať bol sporným, pokiaľ pravda takýto dôvod vôbec niekedy existoval). Sčasti tak šlo o stav neunesenia žalovanými už bremena tvrdenia (vo vzťahu k predostretiu verzie o takom práve kohokoľvek vrátane tretích osôb zo záveru odvolania k sporným nehnuteľnostiam, ktoré by žalobcov pri možnosti požadovať vypratanie buď obmedzovali alebo z príslušnej možnosti celkom vylučovali), sčasti potom aj o neunesenie dôkazného bremena na tvrdené skutočnosti (v smere preukázania reálnej existencie práva brániaceho vyprataniu). Súd prvého stupňa preto dôvodne naznačil i to, že za ním opísanej i zhora zhrnutej situácie poskytovanie žalovaným či dokonca osobám stojacim mimo okruh účastníkov konania v tejto veci akýchkoľvek nimi sledovaných výhod by už bolo faktickým popieraním existencie vlastníckeho práva žalobcov alebo zložky tohto práva predstavovanej právom predmet vlastníctva užívať (čo by vlastnícke právo mohlo degradovať i na úroveň tzv. holého vlastníctva). Rozhodol tak správne, ak žalobe vyhovel a vzájomnú žalobu zamietol a odvolaciemu súdu ani neostávalo iné, než napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdiť. Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a aj h/ O. s. p. a odseku 2 rovnakého ustanovenia však musel zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku vyhradzujúcom rozhodnutie o trovách konania samostatnému uzneseniu a v takejto časti vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie súdu prvého stupňa totiž neobsahovalo žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa nerozhodol o trovách konania a z pohľadu niekdajšej terminológie procesného práva bolo tak i nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov (ktorá vada za dnešnej právnej úpravy predstavuje jednu z foriem odňatia účastníkom konania postupom súdu reálnej možnosti konať pred súdom). I keď ustanovenie § 151 ods. 3 O. s. p. (súdom prvého stupňa len spomenuté, nie však i citované a vyložené) obsahuje len demonštratívny (príkladmý) výpočet zložitých prípadov, v ktorých takýto postup (odloženie rozhodnutia o trovách konania až na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej) prichádza do úvahy a práve jeden z príkladov tam uvedených (väčší počet účastníkov) by sa ponúkal i v tejto veci, súd prvého stupňa nerozhodnutie o trovách konania (účastníkov) odôvodnil iba zjavne nepríhodným nerozhodnutím o znalečnom bez poskytnutia vysvetlenia, prečo by toto malo brániť niečomu inému, než prípadnému vyporiadaniu sa s otázkou náhrady trov konania štátu. Šlo tu totiž o prípad, v ktorom povinnosť na zaplatenie preddavku na znalečné bola uložená len žalobcovi 1/, ten si ju sumou 200 eur splnil a znalečné vyúčtované sumou 542,02 eur už bolo vykryté celkom preddavkom žalobcu 1/ (poskytnutím zálohy), takže akákoľvek suma nad takýto rámec bude musieť i tak byť hradená zo štátnych prostriedkov (tu por. i č. l. 387, 391, 438 a 445 spisu). O trovách odvolacieho konania napokon odvolací súd nerozhodol podľa § 224 ods. 4 O. s. p., nakoľko i nesprávne rozhodnutie podľa § 151 ods. 3 O. s. p. (s nutnosťou jeho zrušenia) rovnako ako rozhodnutie, ktoré by pretrvalo, zakladá povinnosť súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Ak povinnosti uložené rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s týmto rozsudkom nebudú splnené dobrovoľne v určenej lehote (počítanej od doručenia rozsudku krajského súdu poslednému z účastníkov, resp. zástupcov), možno sa ich splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.