Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/114/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2011899896 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2011899896.3 Rozhodnutie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: JUDr. K. V., nar. XX. F. XXXX, bytom V., P. XA, zast. advokátom: JUDr. Pavol Kolenčík, Šaľa, P. J. Šafárika 15, proti žalovaným: 1/ M. X., nar. XX. P. XXXX, bytom K., V. X a zast. advokátom: JUDr. Milan Kuhajda, Piešťany, Vajanského 54 a 2/ J. X., nar. XX. L. XXXX, bytom ako žalovaná 1/, o vypratanie bytu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 22. marca 2011 č. k. 16C/54/1998 - 434 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e . V časti trov konania ho r u š í a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom (inak už štvrtým v poradí) súd prvého stupňa zamietol žalobu (ktorou sa žalobca domáhal voči žalovaným vypratania 3-izbového bytu v K., č. bytu XX, III. poschodie, V. X, K.) a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť právnemu zástupcovi žalovanej 1/ „trovy právneho zastúpenia“ 2 400,40 eur do 3 dní (nadbytočne i „od právoplatnosti rozhodnutia“ - keď už, tak „rozsudku“, pozn. odvolacieho súdu). Právne tento rozsudok (v ktorom zotrval na označovaní účastníkov za navrhovateľa a odporcov, ako aj podania začínajúceho konanie za návrh, hoci v sporovom konaní ide o žalobcu, žalovaných a žalobu - v tejto súv. por. § 79 ods. 1 poslednú vetu a § 90 O. s. p., čiže Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, opäť pozn. odvolacieho súdu) vo veci samej odôvodnil ust. § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, §§ 39, 49, 49a a 151a, § 151b ods. 1, § 524 ods. 1, § 526 ods. 1, § 685 ods. 1 a 2 a § 714 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom záverom o neplatnosti Dohody o prevode členských práv a povinností z 9. februára 1998 (ďalej len „Dohoda“), ktorou žalovaní svoje členské práva a povinnosti k bytu označenému už vyššie previedli na žalobcu. Dohodu (na niektorých miestach odôvodnenia rozsudku označovanú inak za „Zmluvu“ - pozn. odvolacieho súdu) považoval za neplatnú, nakoľko síce mala zákonom stanovené náležitosti a bola účastníkmi podpísaná, nemožno však konštatovať, že bola uzavretá platne s poukazom na citované ustanovenia zákona. Mal za to (súd prvého stupňa), že z vyjadrenia žalovaných a samotných okolností možno usúdiť, že žalovaná 1/ Dohodu neuzavrela slobodne a treba uznať jej obranu, že konala v tiesni a podľa názoru súdu i za nápadne nevýhodných podmienok. Žalobca mal vedomosť o tom, že pred pojednávaním v trestnej veci je psychický stav žalovanej 1/ narušený do tej miery, že slobodne nerozhoduje o uzatváraní takých závažných právnych úkonov a tieto okolnosti nasvedčujú jej tiesni v tom smere, že za riadnych okolností uzatvárania právnych úkonov by s najväčšou pravdepodobnosťou príslušný úkon neurobila. Žalovaná 1/ bola v tom čase vo väzbe, čo samo osebe spôsobuje nepriaznivý stav účastníka Dohody a o tomto žalobca mal vedomosť, pričom tieseň využil vo svoj prospech. Nebola zachovaná ani rovnosť účastníkov zmluvy (?), keď žalobca žalovanej 1/ až doposiaľ nepredložil vyúčtovanie ani faktúru za poskytnuté právne služby (bol v minulosti jej obhajcom - pozn. odvolacieho súdu) a hodnota bytu tak nemusí byť rovnocenná týmto službám (zrejme ich cene - i tu pozn. odvolacieho súdu). Ak mal žalobca voči žalovanej 1/ pohľadávku, mal možnosť zákonným spôsobom v prípade jej preukázania si túto vymáhať. Žalovaná 1/ pritom nepoprela určité záväzky voči žalobcovi, avšak bránila sa tým, že žalobca jej nepredložil riadnu špecifikáciu pohľadávky či už titulom trov právneho zastúpenia alebo akýchkoľvek iných pohľadávok. Ak mala byť časťou pohľadávky i pohľadávka údajného pôvodného veriteľa J. V. (brata žalobcu - pozn. odvolacieho súdu), malo sa jednať zrejme o postúpenie pohľadávky, v predmetnej veci však nedošlo k žiadnej písomnej zmluve o postúpení pohľadávky a svedok J. V. sám uviedol, že o postúpení žalovanú 1/ neupovedomil. Postúpenie pohľadávky preto súd prvého stupňa nepovažoval za účinné a aj v tejto časti (?) „návrh“ považoval za nedôvodný a neopodstatnený. V ďalšej časti pohľadávky (akej ? - predmetom konania je vypratanie bytu !!!) bolo konštatované (kým ?), že táto nebola špecifikovaná a na strane žalobcu aj svedka bolo potrebné zákonným spôsobom sa domáhať uspokojenia ich nárokov, čo sa však nestalo. Pokiaľ žalobca nevymáhanie pohľadávky odôvodňoval tak, že vedel, že žalovaná 1/ nemá finančné prostriedky, a preto žiadal o prevod členských práv a povinností, toto okresný súd vyhodnotil tak, že sa zrejme malo podľa obsahu jeho vyjadrenia (tu rozumej žalobcu - pozn. odvolacieho súdu) jednať o záložné právo, k platnému vzniku tohto však nedošlo a „postup žalobcu len prevodom členských práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi“ (citované z odôvodnenia napadnutého rozsudku). Dohodu s poukazom na už uvedené preto bolo treba považovať za neplatnú, ak navyše nedostatok špecifikácie nárokov žalobcu voči žalovanej 1/ neodôvodňoval slobodné rozhodnutie žalovanej 1/ vzdať sa vyriešenia svojej bytovej otázky a „zmluva“ účastníkov nerieši náhradné bývanie vo forme bytu (dom v J. bol v exekúcii odpredávaný); dôvodil napokon súd prvého stupňa, ktorý sa u žalovaného 2/ obmedzil len na konštatovanie, že tomuto účastníkovi rozvodom manželstva zaniklo právo spoločného nájmu a nemá žiaden vzťah k bytu, ale len odvodené právo bývania (od žalovanej 1/). V časti trov konania potom rozsudok bol odôvodnený právne len paušálnymi odkazmi na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 10 ods. 216 ods. 4 (?, správne zrejme § 10 ods. 2 a § 16 ods. 4 - pozn. odvolacieho súdu) a § 17 vyhl. č. 655/2004 Zb. (správne „Z. z.“, ďalej len „tarifa“), vecne potom úspechom žalovanej 1/ a jej trovami na právnom zastúpení advokátom za úkony a v sumách podľa odôvodnenia, vychádzajúc pritom ako z hodnoty predmetu sporu zo sumy 29.874 eur (majúcej predstavovať pohľadávku voči žalovanej 1/, kompenzovanú prevodom bytu). Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalobca a navrhol ho zmeniť vyhovením žalobe a uložením žalovaným povinnosti zaplatiť mu náhradu trov konania. Pre prípad potvrdenia rozsudku žiadal, aby odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie proti jeho rozsudku je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (takýto zásadný právny význam však bližšie neodôvodnil). Odvolanie odôvodnil dôvodmi uvedenými v ust. § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ O. s. p. a mal za to, že napadnutý rozsudok nespĺňa podmienky predpísané v § 153 ods. 1 O. s. p., keďže z argumentov súdu uvedených v jeho odôvodnení (rozsudku) nevyplýva neplatnosť Dohody ani nedostatok slobody vôle na strane žalovanej v 1/ (pri uzatváraní Dohody). Zo strany žalobcu ani inej osoby nedošlo pri uzatváraní dohody k nedovolenému nátlaku na žalovanú 1/, a to ako vo forme fyzického donútenia, tak ani vo forme bezprávnej (protiprávnej) vyhrážky. Neexistujú žiadne okolnosti, z ktorých by mohla mať žalovaná 1/ pri uzatváraní dohody dôvodný strach. Nesúhlasil s argumentáciou o narušení psychického stavu žalovanej 1/ pred pojednávaním v jej trestnej veci alebo jej nepriaznivým psychickým stavom z dôvodu jej väzby, nakoľko pri takomto výklade by osoba vo väzbe prakticky stratila spôsobilosť na právne úkony (keďže všetky jej úkony by boli neplatné z dôvodu jej väzby resp. trestného stíhania). Ak by bola žalovaná 1/ v zlom psychickom stave, muselo by byť príslušné pojednávanie odročené, k čomu však nedošlo. Dohoda nebola žalovanou 1/ uzavretá v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, zo strany tejto účastníčky nedošlo ani k odstúpeniu od Dohody a neboli na toto ani dané okolnosti. Otázka hodnoty plnenia nemá vzhľadom na zmluvnú slobodu účastníkov občianskoprávnych vzťahov absolútne žiaden vzťah k otázke platnosti resp. neplatnosti Dohody, pričom v predmetnej veci i tak žalobca považoval za nepochybné, že hodnota protiplnení strán Dohody bola rovnocenná, ba dokonca jeho pohľadávky voči žalovanej 1/ výrazne prevyšovali skutočnú hodnotu bytu, ktorého sa Dohoda týkala (dlh žalovanej 1/ vo vzťahu k žalobcovi totiž mal predstavovať v čase uzavretia Dohody sumu 1.139.970 Sk, čo je výrazne viac ako reálna hodnota prevedeného bytu v tom čase). On (žalobca) považuje Dohodu za platnú, v súlade s právnym poriadkom SR i dobrými mravmi a má za to, že v konaní sa nepreukázalo nič, čo by ju robilo neplatnou a neboli vykonané žiadne relevantné dôkazy, o ktoré by súd mohol oprieť svoj záver o prejudiciálnej otázke o neplatnosti zmluvy. Bolo jednoznačne preukázané, že Dohoda bola zo strany žalovanej 1/ podpísaná v pojednávacej miestnosti Okresného súdu Trnava za prítomnosti notára a väčšie garancie zákonnosti uzavretia Dohody resp. jej podpísania (vrátane vôle aj jej prejavu) si žalobca nedokáže predstaviť. Ak by malo byť jeho konanie v rozpore s dobrými mravmi, tak by takémuto konaniu osoby znalé práva (notár i senát súdu na čele s predsedom senátu) jednoznačne zabránili. Vzhľadom k tomu, že svedok A. (ako predseda senátu v trestnej veci žalovanej 1/) nadiktoval nahlas do zápisnice o pojednávaní skutočnosť, že bola podpísaná dohoda o prevode členských práv, čo je v zápisnici aj zaprotokolované, neobstojí potom tvrdenie, že žalovaná 1/ nevedela, čo podpisovala. Obranu žalovaných považuje žalobca za účelovú, nakoľko dohoda je platná, žalovaní nemajú a ani v čase podania žaloby a vydania napadnutého rozsudku nemali k predmetnému bytu žiadne užívacie právo a tento tak užívali aj ďalej užívajú bez právneho titulu, neoprávnene a ich povinnosťou je byt vypratať (v prospech žalobcu, ktorému naopak právny titul na užívanie bytu svedčí). Za nesprávne považoval aj rozhodnutie o trovách konania, a to nielen z dôvodu, že mal mať správne v konaní úspech on, ale i preto, že žalovanej 1/ nepatrí náhrada za úkon preštudovanie spisu (ktorý tarifa nepozná) a za účasť na pojednávaní - vyhlásení rozsudku 4. decembra 2008 jej bola nesprávne priznaná odmena vo výške 1/2-ice odmeny za úkon, hoci správne jej mala byť v tomto prípade priznaná odmena len vo výške 1/4- iny základnej sadzby tarifnej odmeny. Žalovaná 1/ navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť pre názor o jeho vecnej správnosti. Zotrvala na argumentácii uvádzanej už pred súdom prvého stupňa, týkajúcej sa najmä riadneho nešpecifikovania pohľadávky žalobcom, právnej neúčinnosti postúpenia pohľadávky J. V., absencii motívu uzavretia dohody na jej strane, ako aj toho, že bola žalobcom uvedená do omylu (pokiaľ šlo o výšku zaplatenej kaucie ako aj ostatnej dlžoby). Dohoda nerieši ani náhradné ubytovanie tak, ako to má na mysli § 712a O. z. a nedošlo v nej k dohode o vyprataní bytu bez zabezpečenia náhradného bytu či náhradného ubytovania, preto by bolo rozhodnutie o povinnosti žalovaných vypratať predmetný byt protizákonné. Žalovaný 2/ odvolací návrh nepodal. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. v medziach odvolania celú vec (keď 1. povaha požiadavky o vypratanie bytu i tak vylučovala len obmedzený prieskum správnosti rozhodnutia napadnutým rozsudkom, keďže tu žalobe šlo len vyhovieť alebo naopak nevyhovieť, čiže nič medzitým, na čom zásadne nebola spôsobilá čokoľvek zmeniť ani formálne existujúca možnosť rozhodnúť jedným zhora priblíženým spôsobom voči jednému a druhým voči druhému zo žalovaných a 2. na takto napadnutom rozhodnutí vo veci samej bolo závislým aj rozhodnutie o trovách konania - tu inak tiež výslovne napadnuté odvolaním) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (keďže tu nešlo o prípad potreby dopĺňania či opakovania dokazovania, o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania podľa dnešnej ani o prípad neprejednania veci súdom prvého stupňa na pojednávaní podľa skoršej úpravy procesného práva - tu por. i § 214 ods. 1 písm. b/ v znení zákona č. 388/2011 Z. z. aj pred takouto zmenou, a napokon ani o vynútenie si pojednávania odvolacieho súdu tým, že by si to vyžadoval dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že napriek praktickej nemožnosti neprisvedčiť žalobcovi v tom, že tu boli namieste určité výhrady voči spôsobu odôvodnenia napadnutého rozsudku (súdom prvého stupňa), odvolaniu nemožno priznať úspech, nakoľko rozsudok (nech aj len vo veci samej) treba považovať za vecne správny (vo výroku, tu por. i § 219 ods. 1 O. s. p.). Podľa § 37 ods. 1 O. z. (ustanovenia citovaného už okresným súdom, týmto však nie celkom dostatočne vyloženého) právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza z podmienok utvárania vôle konajúceho subjektu. Ak tieto podmienky nepôsobia rušivo, násilne na mechanizmus vzniku vôle a neobmedzujú konajúceho vo výbere primeraných možností na prejavenie vôle, možno konštatovať, že vôľa je slobodná. Treba však zdôrazniť, že pri analýze slobody vôle sa v skutočnosti skúma sloboda prejavu vôle. Vôľa bez jej prejavu nie je totiž poznateľná a ak bol prejav urobený neslobodne, možno usúdiť aj na neslobodu vôle. Tento základný rámec slobody vôle sa však nedá absolutizovať. Jeho zúžením na nedovolený nátlak zo strany protistojaceho účastníka právneho úkonu (najčastejšie zmluvy), prípadne tretej osoby by sa mohlo dospieť k záveru o neslobode vôle aj v prípade, v ktorom by išlo napríklad len o konanie v tiesni, nie však i za nápadne nevýhodných podmienok (v ktorej súvislosti má nepochybný význam požiadavka ustanovenia § 49 O. z. na kumulatívne, teda súčasné splnenie oboch takýchto podmienok), prípadne konajúci by sa dovolával neslobody, hoci právny úkon, ktorý urobil, bol jeho povinnosťou (takže by tu šlo len o tvrdenie účastníka, že sa nemohol slobodne rozhodnúť, či právny úkon reprezentujúci jeho povinnosť urobí, alebo ho neurobí). Na slobodu vôle sa môže pôsobiť fyzickým donútením alebo psychickým donútením. Psychické donútenie sa stotožňuje s bezprávnou vyhrážkou a vyvoláva neplatnosť právneho úkonu len vtedy, keď 1. je protiprávne, t. j. vynucuje sa niečo, čo takto nemožno vynucovať; 2. vzbudzuje dôvodnú obavu z úkonu toho, kto hrozí a 3. je adresné - čo znamená, že smeruje voči tomu, na kom sa právny úkon vynucuje. Rozborom takýchto atribútov (psychického donútenia) v ich súhrne možno potom vyvodiť, že nejde o bezprávnu vyhrážku, ak veriteľ hrozí dlžníkovi, u ktorého zistil zvýhodnenie iného veriteľa, trestným oznámením pre uvedený trestný čin alebo mu pohrozí exekúciou predajom domu a pod., inak však už treba posudzovať hrozbu trestným stíhaním, hoci aj oprávneným, ak by sa takouto hrozbou chcelo dosiahnuť uzavretie napríklad darovacej zmluvy (v ktorom prípade by už samozrejme šlo o bezprávnu vyhrážku a zmluva by bola neplatná). Podmienka dôvodnosti obavy vyžaduje istú intenzitu pôsobenia okolností hodnotiteľných za bezprávne vyhrážanie a pri posudzovaní dôvodnosti preto nemožno v celom rozsahu zohľadniť subjektívny postoj či povahu adresáta bezprávnej vyhrážky, ale treba tu optimalizovať vzťah medzi okolnosťami vyvolávajúcimi dôvodnú obavu a subjektom, ktorý je pod ich tlakom. Napokon vo vzťahu k adresnosti vyhrážky platí, že jej predmetom nemusí byť v každom prípade konajúci, ale stačí napríklad i to, ak sa táto (vyhrážka) týka blízkej osoby. Dôsledkom toho, že právny úkon nie je urobený slobodne, vážne, určite, zrozumiteľne, resp. i s možným predmetom plnenia (odhliadajúc na tomto mieste od iných možných vád, ktorými môže byť úkon postihnutý) je, že tento je absolútne neplatný. Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu je charakteristické, že pôsobí ex tunc, t. j. od počiatku, nastáva priamo zo zákona a aj keď sa jej môže dovolávať každý, kto má na tom právny záujem, nie je potrebné, aby táto neplatnosť bola deklarovaná súdnym alebo iným rozhodnutím orgánu právnej ochrany. Na túto neplatnosť sa prihliada aj bez námietky, teda z tzv. úradnej povinnosti (ex offo) a nemožno ju žiadnym spôsobom napraviť (konvalidácia alebo ratihabícia), čo vyplýva z toho, že nemožno naprávať úkon, ktorý (právne) neexistuje, a v nadväznosti na tom z rovnakého dôvodu nemožno od takého právneho úkonu (zmluvy) odstúpiť. Absolútna neplatnosť úkonu napokon nie je ani časovo obmedzená (aj keď tu určitou výnimkou je, ak sú splnené ostatné zákonné predpoklady, inštitút vydržania, tu por. i § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 O. z.) a zakladá tiež nároky z bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl. O. z.). Otázka platnosti dohody má v predmetnej veci povahu otázky predbežnej s potrebou jej vyriešenia, keďže úspech žaloby o vypratanie tu závisí na zistení existencie práv k bytu na strane toho - ktorého účastníka sporu (pričom je logické, že záveru o existencii práva žalobcu musí zodpovedať záver o neexistencii práva na strane žalovanej 1/, čo rovnako platí i naopak). Už v predchádzajúcich rozhodnutiach v tejto veci (tu por. najmä rozsudok Krajského súdu v Trnave z 29. septembra 2009 č. k. 10Co/76/2009-334, 10Co/77/2009) totiž odvolací súd vyslovil právny názor, od ktorého nebol ani tentoraz dôvod odstupovať, a to názor o neexistencii vlastného neodvodeného práva žalovaného 2/ užívať byt, ktorý je tu predmetom sporu (keďže tento po zániku práva spoločného nájmu družstevného bytu manželmi po rozvode manželstva so žalovanou 1/ a neexistencii ani v minulosti jeho postavenia člena družstva ostal bez akéhokoľvek práva k takémuto bytu a jeho právo užívania bolo tak výlučne závislým na vôli toho, komu členské práva a inak aj právo nájmu či iné jemu obdobné právo prislúchali). V období bezprostredne predchádzajúcom vydaniu tentoraz napadnutého rozsudku sa už súd prvého stupňa dostatočne venoval okolnostiam uzavretia spornej Dohody i otázke uzrozumenia žalovanej 1/ s obsahom takéhoto právneho úkonu a jej slobody vôle pri jeho urobení. Výsluchom žalovanej 1/ pritom zistil, že k podpísaniu Dohody prišlo v priestoroch jeho vlastnej pojednávacej miestnosti (súdu prvého stupňa) tesne pred začiatkom pojednávania v trestnej veci, v ktorej žalovaná 1/ vystupovala ako obžalovaná, v situácii keď jej osobná sloboda bola už dlhodobo obmedzovaná vyšetrovacou väzbou a že zo strany žalobcu jej bola poskytnutá informácia, že za ňu zloží majetkovú záruku (kauciu) vo výške 350.000 Sk a jej splatnosť si chce zabezpečiť záložným právom k jej bytu. Pretože dôverovala žalobcovi, Dohodu podpísala napriek tomu, že trpí zrakovou vadou, nemala pri sebe okuliare a nemala teda možnosť si predložený text prečítať. Že k uzavretiu Dohody došlo v pojednávacej miestnosti v prítomnosti trestného senátu, pred otvorením pojednávania v trestnej veci dnešnej žalovanej 1/ a to v čase, v ktorom bola jej osobná sloboda (skoršej obžalovanej) obmedzená a že obhajcom tejto účastníčky v takejto trestnej veci bol práve dnešný žalobca, mal súd preukázané zhodnými tvrdeniami účastníkov, svedeckou výpoveďou svedka notára Dr. P. B. B. a tiež zápisnicou o hlavnom pojednávaní z 5. februára 1998 vo veci vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 5T/117/1997. Odvolací súd má potom zhodne so súdom prvého stupňa (hoc aj ten, zrejme pre istotu, použil všetky do úvahy prichádzajúce vady, ktorými by konanie žalovanej 1/ vedúce k uzavretiu ňou Dohody mohlo trpieť - tu bez ohľadu na to, či s nimi aj právny poriadok spája ako následok neplatnosť úkonu) za to, že už z takýchto okolností uzatvárania spornej Dohody možno jednoznačne vyvodiť, že žalovaná 1/ nekonala slobodne, pričom sloboda jej vôle bola obmedzená viacerými okolnosťami: obmedzením jej osobnej slobody, určitou závislosťou od žalobcu z dôvodu potreby, aby ju tento zastupoval na hlavnom pojednávaní v trestnej veci bezprostredne nasledujúcom po uzavretí Dohody a v neposlednom rade i prezentovanou ochotou žalobcu zložiť za ňu kauciu, v tomto prípade pri nedostatku vlastných finančných prostriedkov žalovanej 1/. Už nedostatok slobody vôle pri uzatváraní Dohody s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 37 O. z. spôsoboval absolútnu neplatnosť takéhoto právneho úkonu, pričom žalobca tvrdiaci tiež vážnosť vôle žalovanej 1/ (v rozhodnom čase obžalovanej z trestného činu podvodu a pre tento aj súdenej, v tejto súv. por. o. i. reprodukciu - v rámci odôvodnenia tentoraz napadnutého rozsudku - obsahu svedeckej výpovede sudcu Okresného súdu Trnava F. A., vedúceho inkriminované pojednávanie v trestnej veci) ničím nepreukázal ani to, prečo by práve v tomto prípade mal byť prejav vôle urobený vážne. Odvolací súd pritom nepovažuje za akceptovateľnú ani obhajobu (žalobcom) súladnosti Dohody s dobrými mravmi, resp. i so zákonom, založenú na prítomnosti pri urobení právneho úkonu aj osôb práva znalých (notára a predsedu senátu v trestnej veci, z ktorých druhý sa potvrdeniu svojej vedomosti o tom, čo presne sa na pojednávaní stalo, vyhol), keďže takéto okolnosti uzatvárania Dohody treba naopak považovať za výsledok evidentnej prípravy žalobcu na uzavretie Dohody, na ktorej mal nepopierateľný záujem (neskôr potvrdený práve vedením konania v prejednávanej veci) a to za podmienok, s ktorými pre prípad vystupovania jeho samého v niekdajšej pozícii dnešnej žalovanej 1/ mohol by byť len veľmi ťažko stotožnený. To boli dôvody, pre ktoré už nebolo opodstatneným (a nemohlo by byť ani hospodárnym) zaoberanie sa ďalšími okolnosťami uzavretia Dohody či prípadnými ďalšími dôvodmi jej neplatnosti (a ani súvisiacimi námietkami odvolateľa, netýkajúcimi sa slobody prejavu vôle), nakoľko by toto na nutnosti posudzovania veci spôsobom podaným zhora nemohlo vonkoncom nič zmeniť. Pre tým ustálenú neplatnosť Dohody právo užívať byt patrí stále žalovanej 1/, ktorá je naďalej i členkou družstva a držiteľkou členských práv a povinností (bez ohľadu na formálny evidenčný stav na bytovom družstve). Ak potom je vecou takejto osoby, koho v byte trpí (vrátane bývalého manžela); súd prvého stupňa správne rozhodol, keď zamietol žalobu na vypratanie bytu, keďže táto bola takto nedôvodná voči obom žalovaným. Odvolací súd preto podľa § 219 ods. 1 O. s. p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil. To ale nebolo možným v časti trov konania, kde súd prvého stupňa pominúc právne pochybenia spočívajúce v neurčení príslušným čiastkovým výrokom rozsudku (tu rozumej jeho písomným vyhotovením, čo malo svoj význam, ako bude uvedené i ďalej) aj osoby z rozhodnutia oprávnenej (žalovanej 1/), ale iba platobného miesta (advokáta účastníčky podľa § 149 ods. 1 O. s. p.) a v uložení povinnosti zaplatiť „trovy“ (ktoré si platia účastníci sami najmä podľa § 140 ods. 1 O. s. p. a priznáva sa, ale i ukladá len povinnosť na zaplatenie náhrady trov) sa písomným vyhotovením rozsudku odchýlil (v tu spomínanej časti) aj od podoby rozhodnutia vyhlásenej na pojednávaní, čím porušil tiež zásadu viazanosti vyhláseným rozsudkom (tu por. i č. l. 427 p. v. spisu a § 156 ods. 4 O. s. p.). Oproti uloženiu povinnosti „navrhovateľa“ zaplatiť „trovy“ konania „odporcom“ (rozumej obom, teda i žalovanému 2/), nachádzajúcej sa vo vyhlásenom rozsudku totiž písomné vyhotovenie už vynechalo žalovaného 2/ a naopak len do písomného vyhotovenia rozsudku sa dostala formulácia o potrebe zaplatenia náhrady advokátovi žalovanej 1/ (o čom ale vo vyhlásenom rozsudku niet žiadnej zmienky). Ak nad rámec toho tu chýbalo aj riadne a presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku v príslušnej časti (sčasti i pre odvolanie sa na vymyslené ustanovenia tarify) a to predovšetkým v smere poskytnutia objektívne zrozumiteľného prepočtu, prečo mala byť náhrada žalovanej 1/ priznaná práve sumou vyplývajúcou z výroku rozsudku; odvolaciemu súdu neostávalo iné, než v tejto časti napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. zrušiť a v zodpovedajúcom rozsahu vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (v ktorom bude súd prvého stupňa povinný i podľa § 224 ods. 3 O. s. p. rozhodnúť aj o trovách tohto odvolacieho konania). Napokon podľa názoru tunajšieho súdu nešlo vyhovieť ani požiadavke z odvolania na pripustenie dovolania proti tomuto rozsudku (ktorým navzdory odvolaciemu návrhu žalobcu došlo k potvrdeniu žalobu zamietajúceho rozsudku súdu prvého stupňa). Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Ak ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, odvolací súd môže výrokom (nie iba v odôvodnení) vysloviť prípustnosť dovolania. Podmienkou uplatnenia takého postupu je však práve zásadný význam rozhodnutia, ktorý môže vyplynúť buď z dostatočnej argumentácie účastníka o dovolanie žiadajúceho, alebo i z úvahy samotného odvolacieho súdu. Zásadný význam rozhodnutia po právnej stránke znamená to, že súdna prax rieši (rozhodnutím v konkrétnej veci) určitý právny problém bez toho, aby k nemu existovala predošlá judikatúra či už celkom alebo takáto judikatúra je nejednotná či nerieši problém komplexne alebo uspokojivo; resp. tu ide o interpretáciu a aplikáciu novej právnej úpravy (v dôsledku ktorej i staršie zásadné rozhodnutia súdov, viažúce sa však k úprave skoršej, môžu sa javiť už nepoužiteľnými). V prejednávanej veci však o takýto prípad podľa názoru odvolacieho súdu nešlo. Typovo šlo totiž o bežnú žalobu o vypratanie bytu s posudzovaním predbežnej otázky platnosti právneho úkonu (od ktorého žalobca odvodzoval právo požadovať vypratanie) a aj otázky náležitostí vôle účastníkov právnych úkonov doterajšia právna teória i súdna prax zodpovedala spôsobom konvenujúcim záverom obsiahnutým v tu odôvodňovanom rozsudku; pričom napokon preukázanie toho, v čom by tu mal tkvieť zásadný právny význam rozhodnutia (rozumej novosť a doterajšie neriešenie problému, či neurobenie tak dosiaľ uspokojivo), bolo na žalobcovi (i s rizikom spojeným s nenáležitým postupom, ktorým bolo práve nepripustenie dovolania proti inak dovolaním nenapadnuteľnému rozsudku). K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.