Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9Co/118/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2011899954 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2011899954.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek senátu JUDr. Márie Klepancovej a JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. v právnej veci žalobcu: Ing. S. Q., narodený XX.XX.XXXX, bytom Y., S. XXXX/XX, zastúpený Mgr. T. Q., trvale bytom F., P. ul. č. X, proti žalovanému: L. J., narodený XX.XX.XXXX, bytom D. č. XXX, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 6C/142/2008-258 zo dňa 16. septembra 2010, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Odvolací súd žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol tak, že žalovaný ako poslanec Trnavského samosprávneho kraja na zasadnutí zastupiteľstva Trnavského samosprávneho kraja dňa 26.06.2003 neoprávneným spôsobom zasiahol do práva ochrany osobnosti, do mravnej integrity žalobcu tým, že o ňou uviedol nepravdivé a urážlivé údaje, ktoré sa týkali: a) zneužitia funkcie zástupcu riaditeľa školy v súvislosti s použitím služobného motorového vozidla roku 1999 na prepravu manželky zamestnanca školy z liečebne do jej bydliska a ďalej tým, že b) bez privolania a vedomia žalobcu na tom istom zasadnutí použil - dal premietnuť súkromnú kazetu s obrazovým a zvukovým záznamom, na ktorom sa nachádza aj žalobca vo svojom voľnom čase tvrdiac, že tento nemá morálnu spôsobilosť zastávať funkciu riaditeľa školy. Žalovaný je preto povinný poskytnúť žalobcovi zadosťučinenie tým, že sa mu za toto nepravdivé a urážlivé správanie písomne ospravedlní najneskôr do troch dní od právoplatnosti rozsudku ospravedlňujúcim listom zaslaným žalobcovi v znení obsahujúcom toto ospravedlnenie: „Ospravedlňujem sa Vám za moju nepravdivú a urážlivú prezentáciu Vašej osoby na zasadnutí zastupiteľstva Trnavského samosprávneho kraja dňa 26.06.2003 a moje výroky o Vašej nespôsobilosti vykonávať funkciu riaditeľa školy, čím som sa dotkol Vašej cti“. Žalovaný bol ďalej povinný zabezpečiť, aby do jedného týždňa od právoplatnosti rozhodnutia bol jeho doslovný obsah písomne oznámený predsedovi Trnavského samosprávneho kraja, riaditeľovi Úradu Trnavského samosprávneho kraja, vedúcemu odboru školstva Trnavského samosprávneho kraja a riaditeľke Združenej strednej školy obchodu a služieb v Galante (v súčasnosti Strednej odbornej školy obchodu a služieb v Galante, Z. Kodálya 765, Galanta). Vo zvyšnej časti návrh zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalovaný bol zaviazaný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 1.022,27 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 11 OZ, § 12 ods. 1, 2 a 3 OZ a § 13 ods.1, 2, 3 OZ. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že pri posúdení tvrdenia, podľa ktorého mal žalobca zneužiť funkciu zástupcu riaditeľa školy v súvislosti s použitím motorového vozidla v roku 1999 na prepravu manželky zamestnanca školy z liečebne do jej bydliska vychádzal z vykonaného dokazovania, pričom poukázal na výpoveď svedka Mgr. V. F., bývalého riaditeľa školy. Tento vo svojej výpovedi uviedol, že jazdu pre školníka T. L. služobným motorovým vozidlom za účelom návštevy, resp. dovezenia jeho manželky z liečebného pobytu vo Veľkom Záluží povolil on ústnym povolením, teda dal ako riaditeľ k tomuto súhlas. V tej dobe bol žalobca zástupcom riaditeľa a na základe súhlasu riaditeľa Mgr. V. F. mal teda pracovník školy T. L. udelené povolenie na použitie služobného motorového vozidla zn. Daewo Tico. Svedok Mgr. F. ďalej uviedol, že žalobca mu hneď najbližší pracovný deň, t.j. pondelok povedal, že príkaz na cestu podpísal a tiež mu oznámil, že pracovník T. L. za pohonné hmoty zaplatil. Z uvedeného vyplýva, že podpísanie cestovného príkazu na prepravu manželky zamestnanca školy T. L. nemožno považovať za zavinené konanie žalobcu, ktorý bol v tej dobe zástupcom riaditeľa školy. Žalobca konal len na základe rozhodnutia riaditeľa školy Mgr. V. F. a preto mu nemožno v tejto súvislosti vytýkať zneužitie funkcie zástupcu školy. Pokiaľ žalovaný uvádza, že vyplatené peniaze neboli zúčtované, uvedené nemožno považovať za pochybenie žalobcu, keď štatutárnym zástupcom školy bol riaditeľ a preto z uvedeného nemožno vyvodiť záver o zneužití funkcie zástupcu riaditeľa školy. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že považoval za potrebné zistiť, či výlet, ktorý sa konal v dňoch 16.05. až 18.05.2003 bol organizovaný ako školská akcia. Uviedol, že je nesporné, že tohto podujatia sa žalobca zúčastnil. Žalovaný zastával názor, že žalobca sa tejto akcie zúčastnil ako pracovník školy a tvrdí, že išlo o školský výlet, na ktorom žalobca vykonával pedagogický dozor a bol tak zodpovedný za dodržiavanie disciplíny. V tej súvislosti žalovaný poukázal na porušenie tejto povinnosti zo strany žalobcu s odôvodnením, že žalobca na školskom výlete konzumoval spolu so žiakmi alkohol a fajčil s nimi. V tejto súvislosti súd poukázal najmä na výpoveď svedka U. L., ktorý bol v rokoch 1999 až 2004 žiakom uvedenej školy a ktorý uviedol, že organizoval predmetnú školskú akciu pod záštitou školy, ktorá im vystavila potvrdenie, ktoré ich oprávňovalo na uplatnenie zľavy na cestovnom. Pedagogický dozor na tejto akcii nerobil nikto, pričom bol na nej prítomný aj žalobca a na akcii sa konzumovali alkoholické nápoje, keď tam boli prítomní dospelí ľudia ako aj študenti, pričom niektorí z nich fajčili. Na výlete sa zúčastnila aj manželka žalobcu, pričom ona aj žalobca za tento výlet platili rovnako, ako všetci ostatní účastníci výletu. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že z výpovede svedka Mgr. V. F. vyplýva, že predmetná akcia, na ktorej sa zúčastnil aj žalobca, nebola organizovaná ako školský výlet, žalobca sa jej zúčastnil ako sprievod svojej manželky Dr. Q., ktorá bola triednou učiteľkou študentov zúčastnených na tejto akcii. Svedok Mgr. F. uviedol, že ako riaditeľ dal na čas konania tejto akcie žalobcovi náhradné voľno. Vychádzajúc z týchto skutočností súd dospel k záveru, že účasť žalobcu na uvedenej akcii v dňoch 16-18.05.2003 nemožno považovať za účasť na školskom výlete. Zúčastnil sa ho v rámci náhradného voľna udeleného mu riaditeľom školy. Je však nepochybné, že na predmetnej akcii, na ktorej sa zúčastnili študenti, sa požívali alkoholické nápoje a fajčili cigarety. Správanie žalobcu na tejto akcii nemožno považovať za správanie v čase plnenia jeho pedagogických povinností a preto správanie žalobcu vyhodnotil ako také, ktorého sa žalobca dopúšťa vo svojom voľnom čase. Vychádzajúc z týchto skutočností potom tvrdenie žalovaného, že žalobca nemá morálnu spôsobilosť zastávať funkciu riaditeľa školy neobstojí, keď žalovaný ho na zasadnutí zastupiteľstva určil a prezentoval v tej súvislosti, že žalobca sa správal nezodpovedne na školskom výlete, na ktorom mal vykonávať pedagogický dozor. V tejto súvislosti bolo potrebné vyriešiť aj otázku, či konanie žalovaného, ktorý nechal na zasadnutí zastupiteľstva Trnavského samosprávneho kraja premietnuť videozáznam bol v súlade s právom, teda či bolo oprávnené alebo bolo učinené kontra lege. Žalovaný mal vedomosť o tom, čo je na videozázname zachytené, keď podľa vlastného vyjadrenia tento videozáznam mu bol poskytnutý od študentov školy, resp. ich rodičov, ktorých nechcel bližšie konkretizovať. Možno teda dôvodne predpokladať, že predtým, ako žalovaný nechal videozáznam na zasadnutí premietnuť, zoznámil sa s ním a to buď priamo, resp. minimálne mal o ňom informácie sprostredkované od študentov školy, resp. ich rodičov. Súd mal za preukázané, že na zázname je zachytené a zobrazené správanie sa žalobcu v jeho voľnom čase mimo plnenia si pracovných povinností a jedná sa o obrazový a zvukový záznam, ktorý sa ako taký smie vyhotoviť, resp. použiť len s privolením dotknutej osoby, to znamená v danom prípade aj žalobcu. Konanie spočívajúce vo vyhotovovaní záznamov prejavov fyzickej osoby osobnej povahy za účelom, aby si konajúci zabezpečil dôkazy pre správne, súdne či iné konanie, porušuje právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby (rozhodnutie Krajského soudu v Ostravě ze dne 15.04.1997 sp. zn. 23C 3/97, Sbírka rozhodnutí č. 6/1997, strana 147). V danom prípade bolo potrebné privolenie žalobcu na to, aby videozáznam, na ktorom je zobrazený žalobca vo svojom voľnom čase, mohol byť použitý na zasadnutí zastupiteľstva Trnavského samosprávneho kraja. Žalovaný tento obrazovo-zvukový záznam použil bez takéhoto privolenia a preto súd považuje takýto zásah za neoprávnený, nezodpovedajúci zneniu zákona a uskutočnený v rozpore so zákonom. Konaním žalovaného došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu týkajúceho sa jeho mravnej integrity, keď na základe vyššie uvedených skutočností je preukázané, že žalovaný na tomto zasadnutí prezentoval o žalobcovi nepravdivé údaje týkajúce sa zneužitia funkcie zástupcu riaditeľa školy v súvislosti s použitím služobného motorového vozidla v roku 1999 na prepravu manželky zamestnanca školy a bez privolenia a vedomia žalobcu nechal premietnuť obrazovo-zvukový záznam tvrdiac o žalobcovi, že nemá morálnu spôsobilosť zastávať funkciu riaditeľa školy. Z výpovedí svedkov vyplýva, že žalobca nebol schválený do funkcie riaditeľa školy práve z dôvodu, ktorý na zastupiteľstve prezentoval žalovaný, ktorý iniciatívne prezentoval tvrdenia týkajúce sa správania žalobcu spočívajúceho vo vyššie uvedených okolnostiach poukazujúc pritom na to, že žalobca nemá morálnu spôsobilosť, aby vykonával funkciu riaditeľa. Vychádzajúc z okolností posudzovaného prípadu súd dospel k záveru, že zadosťučinenie, ktorého sa domáhal žalobca je primerané, zodpovedá vážnosti a miere zásahu žalovaného do práva na ochranu jeho osobnosti, je dostatočne určité a vykonateľné a preto sa s návrhom žalobcu na priznanie tohto zadosťučinenia v plnej miere stotožnil. Nevyhovel však návrhu žalobcu, ktorý sa zároveň domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 6.638,78 eura. V konaní nebolo preukázané, že dôstojnosť žalobcu alebo jeho vážnosť v spoločnosti bola znížená v značnej miere, keď žalobca v tomto smere síce učinil tvrdenia, ktoré však neboli podopreté žiadnymi relevantnými dôvodmi. Niet konkrétnych okolností preukazujúcich nedostatočnosť, že by zadosťučinenie v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 OZ, ktoré je povinný poskytnúť žalobcovi žalovaný, nebolo vzhľadom na okolnosti posudzovaného prípadu postačujúce. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 OSP a to napriek tomu, že návrh v časti, ktorou sa žalobca domáhal priznania nemajetkovej ujmy zamietol. V tomto smere rozhodol v súlade s Nálezom Ústavného súdu ČR č. 4/2000 strana 141-142, v zmysle ktorého pokiaľ mal žalobca domáhajúci sa návrhom na ochranu osobnosti morálneho zadosťučinenia a náhrady nemajetkovej ujmy úspech, pokiaľ ide o morálne zadosťučinenie, prichádza do úvahy plná náhrada trov konania, pretože nepriznanie požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy bolo dané úvahou súdu (Nález Ústavného súdu Čr zo dňa 22.06.2000 sp. zn. III. US 170/1999). Žalobcovi priznal náhradu trov konania v celkovej výške 1.022,27 eura, ktorá pozostáva z náhrady cestovných nákladov uplatnených vo výške cestovného prostriedkami verejnej hromadnej dopravy v súvislosti s účasťou žalobcu na súdnych pojednávaniach na Okresnom súde Trnava, resp. na Krajskom súde v Trnave v dňoch 10.06., 08.07. a 09.09.2005, 05.04. a 01.12.2006 a 06.12. a 26.06.2007, pričom za každú z týchto ciest si žalobca uplatnil náhradu vo výške cestovného v sume 1,77 eura za cestu obidvomi smermi, teda v súvislosti s vykonanými siedmymi cestami si uplatnil celkovú náhradu vo výške 12,39 eura. Ďalej si žalobca uplatnil cestovné v súvislosti s účasťou na súdnych pojednávaniach na Okresnom súde v Piešťanoch v dňoch 12.06., 04.09. a 13.11.2009, ako aj 01.06. a 16.09.2010, pričom za každú z týchto ciest žiadal priznať cestovné vo výške 9,45 eura za obojsmernú cestu, teda celkovo 47,25 eura. Žalobca ďalej žiadal priznať náhradu súdneho poplatku zaplateného za návrh vo výške 398,33 eura a za podanie odvolania proti rozhodnutiu Okresného súdu Trnava vo výške 564,30 eura. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a samostatným rozsudkom rozhodol o odložení veci, nakoľko skutok ako uvádza Mgr. T. Q., sa nestal. Uviedol, že Mgr. T. Q. je riadny občan ako ktokoľvek iný v rovnosti rozsahu práv, ale i povinností. Inou rovinou však je, že sa Mgr. T. Q. uchádzal ako kandidát o funkciu riaditeľa Združenej strednej školy obchodu a služieb v Galante v roku 2003. Na niektoré jeho negatívne vlastnosti, ako na nevhodného uchádzača o toto pracovné miesto však podali upozornenia viacerí občania, rodičia žiakov predmetnej školy, k čomu bol z ich strany predložený priamy dôkaz, ktorým bola spomenutá videokazeta, doklad o neoprávnenom používaní služobného motorového vozidla i niektoré ich vyjadrenia, ktoré mu nedali. U uchádzačov na tieto štatutárne posty prebieha určitý procedurálny postup výberového konania, cez odborné výberové komisie, súčasťou hodnotenia je i stanovisko rady školy, ktorých v záverečnej fáze je, že navrhnutého uchádzača ako kandidáta, môže ale i nemusí zastupiteľstvo VÚC TTSK schváliť. Zastupiteľstvo VÚC TTSK v týchto prípadoch rozhoduje ako kolektívny orgán. Jednotlivé orgány rozhodujú najmä na základe splnenia odborných, osobných, pedagogických, morálnych i ďalších kritérií. Bol priamo a osobne požiadaný niektorými rodičmi žiakov uvedenej školy, aby v ich verejnom záujme ako zvolený poslanec samosprávy vystúpil na zastupiteľstve VÚC TTSK s ich upozornením, nakoľko k navrhovanému štatutárovi Mgr. T. Q. rodičia nemajú dôveru a nespĺňa ich základné pedagogické kritériá pre výchovu ich detí. Požívanie alkoholu a fajčenie sa konalo na verejnosti a za účasti spomenutého pedagóga Mgr. Q.. Zákon pritom priamo zakazuje požívanie alkoholických nápojov mládežou do 18 rokov, zakazuje fajčenie mládeži do 18 rokov, priamo zakazuje požívanie alkoholických nápojov a fajčenie na verejnosti. Propagovanie a požívanie alkoholu a fajčenie na školskom podujatí je v silnom rozpore s každým školským poriadkom. Odborná terminológia ohľadne alkoholu uvádza, že alkohol sa zaraďuje medzi legálne návykové drogy a je zakázané podávať a inak umožňovať požívanie alkoholických nápojov osobám mladším ako 18 rokov a ďalej je zakázané požívanie alkoholických nápojov na verejnosti, reklamovanie, propagácia alkoholu a podobne. Zákaz požívania alkoholických nápojov v čase vyučovania i na školských podujatiach a zákaz podávania alkoholu mládeži zakazujú takmer všetky školské poriadky. Rovnako sú tieto hľadiská rovnocenné a obdobné i u termínu tabak - fajčenie. Na predmetnom zastupiteľstve, kde sa spomenula nevhodnosť navrhovaného kandidáta sa časť poslancov dožadovala predloženia dôkazu, ktorý uviedla časť rodičov predmetnej školy. Z uvedeného dôvodu sa obsah spomenutého predniesol nie ako na občana Mgr. T. Q., pretože nebol záujem sa zaoberať charakteristikou občana Mgr. Q., ale ako hodnotenie uchádzača o funkciu riaditeľa predmetného školského zariadenia v pôsobnosti VÚC TTSK. Uvedené prebiehalo procedurálnym návrhom podľa právnej úpravy platnej pre VÚC a rokovacieho poriadku VÚC TTSK. V tomto postupe si iba plnil povinnosti poslanca samosprávneho kraja. V krátkej časti úvodného neverejného zasadnutia sa dostal zvuk na chodbu pri zasadačke, čo bola iba veľmi malá chvíľa, táto závada bola ihneď oznámená a ihneď odstránená, avšak táto skutočnosť je pracovným pochybením príslušného technika, ktorý zabezpečoval ozvučenie rokovania VÚC TTSK. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol, že dokazovaním pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že argumenty žalovaného, ktoré použil neoprávnene, neboli pravdivé: a) žiadanku na prepravu manželky pracovníka školy T. L. podpísal potom, čo mu túto jazdu povolil vtedajší riaditeľ Mgr. V. F., čo potvrdil on sám vo svojej svedeckej výpovedi a taktiež aj svedok T. L., b) výlet žiakov školy, ktorého sa spoločne s manželkou zúčastnil nebol školským výletom, ale súkromnou akciou, c) na videozázname, ktorý žalovaný neoprávnene použil na zasadnutí VÚC TTSK nie je zobrazená ani jedna neplnoletá osoba, ktorá by požívala alkohol, prípadne fajčila, d) žalovaný ani jedinou svedeckou výpoveďou prípadne iným spôsobom nepreukázal, že videokazetu získal legálne od rodičov žiakov zúčastnených na výlete. Ďalej uviedol, že žalovaný neoprávnene použil svoje dôkazy, ktoré spoločne s jeho nepravdivými tvrdeniami spôsobili, že nebol vymenovaný do funkcie riaditeľa Združenej strednej školy obchodu a služieb v Galante, o jeho úmysloch nebol informovaný, nikto si nežiadal jeho súhlas na použitie súkromného videozáznamu a tým, že nebol na uvedené zasadnutie VÚC TTSK prizvaný, mu bola odopretá aj možnosť brániť sa. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 OSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu s ohľadom na rozsah a dôvody odvolania, (§ 212 ods. 1 OSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne ( § 3 ods. 9 veta tretia zák. č. 757/2004 Z.z.). Predmetom konania vedeného pred Okresným súdom Piešťany je žaloba, ktorou sa žalobca domáhal rozhodnutia, že žalovaný ako poslanec Trnavského samosprávneho kraja na zasadnutí zastupiteľstva Trnavského samosprávneho kraja dňa 26.06.2003 neoprávneným spôsobom zasiahol do práva ochrany osobnosti, do mravnej integrity žalobcu tým, že o ňou uviedol nepravdivé a urážlivé údaje, ktoré sa týkali: a) zneužitia funkcie zástupcu riaditeľa školy v súvislosti s použitím služobného motorového vozidla roku 1999 na prepravu manželky zamestnanca školy z liečebne do jej bydliska a ďalej tým, že b) bez privolania a vedomia žalobcu na tom istom zasadnutí použil - dal premietnuť súkromnú kazetu s obrazovým a zvukovým záznamom, na ktorom sa nachádza aj žalobca vo svojom voľnom čase tvrdiac, že tento nemá morálnu spôsobilosť zastávať funkciu riaditeľa školy. Žalovaný je preto povinný poskytnúť žalobcovi zadosťučinenie tým, že sa mu za toto nepravdivé a urážlivé správanie písomne ospravedlní najneskôr do troch dní od právoplatnosti rozsudku ospravedlňujúcim listom zaslaným žalobcovi v znení obsahujúcom toto ospravedlnenie: „Ospravedlňujem sa Vám za moju nepravdivú a urážlivú prezentáciu Vašej osoby na zasadnutí zastupiteľstva Trnavského samosprávneho kraja dňa 26.06.2003 a moje výroky o vašej nespôsobilosti vykonávať funkciu riaditeľa školy, čím som sa dotkol Vašej cti“. Žalovaný bol ďalej povinný zabezpečiť, aby do jedného týždňa od právoplatnosti rozhodnutia bol jeho doslovný obsah písomne oznámený predsedovi Trnavského samosprávneho kraja, riaditeľovi Úradu trnavského samosprávneho kraja, vedúcemu odboru školstva Trnavského samosprávneho kraja a riaditeľke Združenej strednej školy obchodu a služieb v Galante (v súčasnosti Strednej odbornej školy obchodu a služieb v Galante, Z. Kodálya 765, Galanta). Zároveň však žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 6.638,78 eura. Žalovaný odvolanie proti rozsudku odôvodnil v podstate tým, že na základe vykonaných dôkazov rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP). Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) OSP je daný vtedy, ak ide o omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý použil, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Odvolací súd vo veci rozhodol podľa § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, keďže v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžaduje to verejný záujem. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, keď svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje. Podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a preto k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozhodnutia a k dôvodom odvolania žalovaného len dodáva: Vždy je treba zvažovať, či v konkrétnom prípade zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý sa navonok javí ako neoprávnený, nie je v skutočnosti dôvodom (okolnosťou), ktorá túto neoprávnenosť zásahu vylučuje. V prvom rade nejde o neoprávnený zásah, kde dotknutá fyzická osoba k zásahu do svojej osobnosti súhlasila. Ďalej je neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vylúčený tam, kde je takýto zásah s ohľadom na zabezpečenie priority verejných záujmov výslovne dovolený, resp. kde jeho možnosť je predpokladaná zákonom. Nakoniec neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby je vylúčený rovnako tam, kde k zásahu došlo v rámci výkonu subjektívneho práva, konkrétne pri výkone práva na slobodu prejavu a šírenia informácií, vyslovenie názoru a pri výkone práva kritiky. Ak postráda kritika prípustnosť v naznačenom smere, ide o neoprávnený zásah do ochrany osobnosti. Výkon práva kritiky však vylučuje protiprávnosť zásahu len za predpokladu, že táto kritika je právom prípustná (oprávnená, dovolená, legitímna). To v prvom rade znamená, že pri nej nie sú prekročené medze vecnej kritiky (vychádza z objektívne overiteľných pravdivých faktov), ide o kritiku konkrétnu a je zároveň primeraná čo do obsahu a formy, t.j. že nevybočuje použitými výrazmi, formuláciami zo všeobecne rešpektovaných pravidiel slušnosti a zo spoločensky uznávaného cieľa. V danom konkrétnom prípade by sa mohlo predpokladať, že žalovaný ako poslanec chcel vysloviť kritiku na žalobcu, avšak z vykonaného dokazovania je zrejmé, že táto prekročila medze kritiky. Jednak bolo preukázané, že žalobca nezneužil svoje postavenie zástupcu riaditeľa, pokiaľ dal školníkovi povolenie na použitie služobného vozidla a tiež nebolo preukázané, že by výlet v dňoch 15-18.5.2003 bol školskou akciou, na ktorej mal žalobca vykonávať dozor. Z hľadiska skutkových okolností, z ktorých žalobca v predmetnom konaní vyvodzoval svoj nárok, treba poukázať predovšetkým na to, že do rámca vymedzeného ustanoveniami § 11 až 13 OZ patrí právo na súkromie zahŕňajúce širokú oblasť súkromia fyzickej osoby (najmä jej súkromného života, intímnej a rodinnej sféry, vnútorného myšlienkového a citového života). V najširšom zmysle sa toto právo týka aj života v rodine a manželských a partnerských alebo priateľských či obdobných vzťahov. Takto chápané právo na súkromie spočíva v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života zverejnené alebo sprístupnené iným. O porušenie práva na ochranu súkromia ide nielen v prípade neoprávneného získavania vedomostí a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale tiež v prípade neoprávneného rozširovania týchto poznatkov a vedomostí. Žalovaný svojím konaním zasiahol do súkromia žalobcu tým, že bez jeho súhlasu zverejnil videokazetu z akcie, na ktorej sa žalobca zúčastnil ako súkromná osoba a je zjavné, že toto jeho konanie mohlo mať vplyv na konečné rozhodnutie pri výbere riaditeľa Strednej odbornej školy a služieb v Galante. I keď sa snažil predložiť dôkaz o správaní sa žalobcu (podľa jeho názoru v čase, keď bol na školskej akcii), je potrebné uvážiť aj spôsob, akým zdôvodní a preukáže svoje tvrdenia a je zjavné, že mohol použiť aj iný dôkaz ako zverejnenie videokazety napr. vypočutím rodičov, študentov a pod. pokiaľ mal vedomosť o takom konaní žalobcu, ktoré by svedčilo o tom, že nemá právo vykonávať funkciu riaditeľa. Ani preukázanie pitia alkoholu zo strany žalobcu na verejnosti, v spoločnosti študentov, nemohol vyvrátiť vyššie uvedený záver súdu. Preto tak ako je už vyššie uvedené, zverejnenie videozáznamu bez súhlasu žalobcu bolo zasiahnutím do jeho súkromia a preto žalobca sa dôvodne domáhal rozhodnutia, ktorému súd prvého stupňa vyhovel. V dôsledku rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej mal žalobca úspech v odvolacom konaní a vzniklo mu právo na náhradu trov odvolacieho konania (podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP). Nakoľko si však žiadne neuplatnil, odvolací súd rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.