Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/127/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2011899971 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2011899971.2 Rozhodnutie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: JUDr. V. C., nar. XX. A. XXXX, bytom I., M. E. XX, zast. splnomocnenkyňou: JUDr. Martin Timcsák, advokát, s.r.o., Bratislava, Zámocké schody 2/A, proti žalovanej: Bytový podnik Piešťany, s.r.o., Piešťany, Školská 19, o náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 16. marca 2011 č. k. 13C/113/1995 - 876 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej týkajúcej sa požiadavky za obdobie počnúc 1. novembrom 1995 p o t v r d z u j e . Vo zvyšku napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom (piatym v poradí) súd prvého stupňa zamietol žalobu (pri vymedzení predmetu konania v úvodnej časti rozsudku ako požiadavky na „náhradu mzdy z neplatnej výpovede za obdobie od 1.6.1995 do 31.3.2004“) a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej „trovy“ (správne „náhradu trov“) konania v sume 1.338,54 eur do 3 dní. Už na tomto mieste sa javí vhodné uviesť, že takýmto rozsudkom bolo rozhodnuté prakticky totožne, ako rozsudkom jemu predchádzajúcim (s výnimkou čiastkového výroku o uložení žalovanej povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy 1.037,57 eur do 3 dní, nachádzajúceho sa len v skoršom - rozumej štvrtom rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý bol po napadnutí ho len žalobcom uznesením tunajšieho odvolacieho súdu z 31. mája 2010 sp. zn. 10Co/441/2009 zrušený s vrátením veci okresnému súdu na ďalšie konanie práve okrem čiastočného vyhovenia žalobe, kde bolo naopak odvolanie žalobcu odmietnuté). I tentoraz inak súd prvého stupňa ignoroval upozornenia odvolacieho súdu na to, že v sporovom konaní (o aké šlo aj v tejto veci) prislúchajú účastníkom a podaniu začínajúcemu konanie označenia žalobca, žalovaný (tu žalovaná ako právnická osoba s právnou formou ženského rodu) a žaloba, ako aj na to, že v rámci rozhodnutia majúceho konanie skončiť sa ukladá povinnosť na zaplatenie náhrady trov konania a nie trov, ktoré si platí buď účastník sám alebo ich platí štát (odporúčanie okresnému súdu oboznámiť sa najmä s ustanoveniami § 79 ods. 1 a § 90 O. s. p., čiže Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, tak opäť nepadlo na úrodnú pôdu). Potom, čo bol zhora označeným uznesením odvolacieho súdu (ďalej tiež len „ostatné zrušujúce uznesenie“) upriamený (okrem vytknutia mu faktickej nepreskúmateľnosti jeho skoršieho rozsudku) predovšetkým na potrebu objasnenia, či a ak áno, ktorý z viacerých pokusov právneho predchodcu žalovanej (mestského podniku „Bytové hospodárstvo, š.p. Piešťany, Piešťany, Školská 19“) doručiť žalobcovi (v roku 1995) výpoveď z pracovného pomeru bolo by možno považovať za platné doručenie písomnosti a v súčinnosti so žalobcom napravil i ďalšie mu vytknuté pochybenie spočívajúce v dostatočnom neobjasnení predmetu konania (stalo sa tak pripustením zmeny žaloby 28. septembra 2010), s pomerne kusou reprodukciou právnych úvah tunajšieho súdu z ostatného zrušujúceho uznesenia tentoraz napadnutý rozsudok odôvodnil právne ust. § 266a Zák. práce platného a účinného v čase robenia úkonov smerujúcich ku skončeniu pracovného pomeru žalobcu (zákona č. 65/1965 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne s poukazom na doplnenie dokazovania výsluchom svedkyne A. N. (sekretárky riaditeľa predchodcu žalovanej v rozhodnom čase) ustálil (hoc aj s istým zmiešaním ním adries, pri ktorom za jednu z adries žalobcu označil adresu „I., V. XX /?/), že poslednou zamestnávateľovi známou adresou žalobcu bola (dnes už len niekdajšia) adresa trvalého pobytu takéhoto účastníka (I., V. XX/XX), a ak na takúto i druhú zamestnávateľovi známu adresu sa tento pokúsil výpoveď doručiť (poštou zásielkami určenými do vlastných rúk a označenými modrým pruhom), z tzv. evidenčnej adresy trvalého pobytu žalobcu sa zásielka vrátila ako nedoručiteľná a adresát jej neprevzatím doručenie zmaril (čoho dôkazom bolo prakticky paralelné odmietnutie prevzatia výpovede na druhej adrese „I., M. E. XX“), za deň doručenia výpovede bolo treba považovať 15. august 1995 (deň vrátenia zásielky adresovanej na adresu trvalého pobytu). Dôsledkom toho bolo, že výpovedná doba začala plynúť 1. septembra 1995 a skončila 30. (keď už, tak „31.“) októbra rovnakého roka, ktorým dňom skončil tiež pracovný pomer žalobcu - od ktorého existencie tento odvodzuje žalobou uplatnený nárok na náhradu mzdy (ktorú inak súd v odôvodnení rozsudku stotožnil so mzdou /?/ a odmietol jej priznanie s len paušálnym odkazom na § 111 ods. 1 Zák. práce a konštatovaním, že mzda /?!?/ prislúcha iba za vykonanú prácu). Aj pri odôvodnení rozhodnutia o trovách konania si vystačil (okresný súd) s paušálnym odkazom na ust. § 142 ods. 1 (?) O. s. p., na bližšie neozrejmený výsledok konania a vznik trov žalovanej na súdnom poplatku za odvolanie (hoci ak by sa tu predsa len trochu snažil, musel by zjavne dospieť k tomu, že výsledkom tohto konania nebol plný úspech žiadneho z účastníkov). Aj proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len žalobca a navrhol ho zmeniť vyhovením žalobe, teda uložením žalovanej povinnosti zaplatiť mu náhradu mzdy v sume 68.141,80 eur v hrubom (brutto) - okrem náhrady trov konania. I s odvolaním sa na obsah ostatného zrušujúceho uznesenia namietal nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa a tiež nesprávnym vyhodnotením týmto vykonaného dokazovania, keď pri praktickej nespornosti medzi oboma stranami sporu (v konaní nasledujúcom po ostatnom zrušujúcom uznesení), že poslednou zamestnávateľovi známou adresou žalobcu v rozhodnom období bola adresa „I., V. XX/XX“ mal za to, že žalovanej sa nepodarilo preukázať, že obsahom zásielky adresovanej na takúto adresu (a odosielateľovi vrátenej ako nedoručiteľnej) bola práve výpoveď z pracovného pomeru (čo najmä nevyplynulo z výsluchu svedkyne, ktorá si na inkriminované okolnosti dobre nepamätala, ani z listín predkladaných žalovanou) a nemožno tak vylúčiť, že zásielka obsahovala celkom inú písomnosť. I ak by sa zaslanie práve výpovede podarilo preukázať, za platné nešlo považovať doručovanie zásielkou s modrým pruhom, pretože toto bolo podľa prílohy vyhlášky č. 78/1989 Zb. (poštový poriadok) vyhradené výlučne tam uvedeným orgánom (medzi ktoré však predchodca žalovanej nepatril) a neopatrenie zásielky doložkou „do vlastných rúk“ činilo doručovanie (vrátane vrátenia neprevzatej zásielky jej odosielateľovi) neplatným. Pri vyjdení z úvah súdu prvého stupňa potom tento pochybil nepriznaním mu náhrady mzdy za mesiac október 1995 (keďže v poradí štvrtým rozsudkom v tejto veci bola priznaná náhrada len do septembra), bez ohľadu na takéto úvahy tiež stotožnením žalobou uplatneného nároku s požiadavkou na mzdu a i tentoraz napadnutý rozsudok trpí absenciou riadneho odôvodnenia; argumentovalo sa napokon odvolaním. Žalovaná navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť okrem stotožnenia sa s jeho odôvodnením i pre odmietnutie odvolacích námietok žalobcu. U spochybňovaného doplnenia dokazovania výsluchom svedkyne sa podľa nej mylne stotožňuje nesporné potvrdenie zaslania zásielky žalobcovi s nepamätaním si dotyčnej na to, kto vyhotovoval obálku, pričom však aj predložením súdu originálu denníka odoslanej pošty predchodcu žalovanej (v ktorom je zaslanie výpovede na poslednú zamestnávateľovi známu adresu žalobcu zachytené) treba považovať požiadavku na preukázanie zaslania výpovede za splnenú. Používanie obálok s modrým pruhom aj inými subjektmi, než orgánmi vymedzenými v prílohe poštového poriadku v rozhodnom čase nebolo zakázané a pošta príslušnú zásielku prijala na prepravu bez námietok, z ktorého dôvodu doručenie vrátením neprevzatej zásielky, rovnako ako skončenie pracovného pomeru žalobcu bolo platným a žalobcovi tak nárok na požadovanú náhradu mzdy nevznikol (pričom tu neboli ani žiadne prekážky v práci na strane zamestnávateľa, pre ktoré by takýto nárok mal byť daný aspoň v období, v ktorom pracovný pomer žalobcu ešte trval). Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec (pretože od rozhodnutia vo veci samej napadnutého ako celku bolo závislým aj rozhodnutie rozsudkom o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 1, § 211 ods. 2 a § 101 ods. 2 O. s. p. na pojednávaní v neprítomnosti žalobcu (ktorý bol v konaní zastúpený splnomocnenkyňou v osobe obchodnej spoločnosti založenej za účelom výkonu advokácie, jeho osobná prítomnosť na pojednávaní nebola nevyhnutnou a naopak jeho neprítomnosť ospravedlnila jeho zástupkyňa len dlhodobým odcestovaním, čiže iným než dôležitým dôvodom a takto dôvodom bez možnosti preň požadovať odročenie pojednávania), zopakoval (resp. sčasti i doplnil) dokazovanie výsluchom svedkyne A. N. a dospel k záveru, že i keď aj tentoraz napadnutému rozsudku zaiste treba mnohé vyčítať (a s prihliadnutím k opakovanému výskytu viacerých už v minulosti vytknutých vád dokonca i pochybovať o schopnosti súdu prvého stupňa v tejto veci úspešne sa zhostiť povinnosti rozhodnúť celkom bezchybne), odvolaniu žalobcu s výnimkou dôvodnosti námietky nepriznaním mu náhrady mzdy za jeden mesiac (resp. neurobenia tak zo strany súdu prvého stupňa adekvátnym spôsobom) a tým danej predčasnosti aj u rozhodnutia o trovách konania nemožno priznať vecný úspech. Odvolací súd totiž najmä za zjavne účelovú musel považovať námietku nepreskúmateľnosťou tentoraz napadnutého rozsudku. Hoci je pravdou, že ani tento nebol o mnoho bližšie ideálu, než jeho predchodca, nešlo ponechať bez povšimnutia, že sám žalobca zjavne námietku nevypravenia ani takéhoto ostatného rozsudku okresného súdu uplatnil s istou rezervou, pretože ak by skutočne tento ním vytýkaný nedostatok rozsudku vnímal ako porušenie Ústavou mu garantovaného práva a zároveň i postup súdu odnímajúci mu možnosť konať pred súdom, musel by s takouto námietkou spojiť jediný do úvahy prichádzajúci odvolací návrh, teda návrh na ďalšie (v poradí piate) zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Práve tým, že tak neurobil, ale naopak sa domáhal konečného rozhodnutia odvolacieho súdu o jeho žalobe, vystavil tentoraz napadnutému rozsudku punc spôsobilosti zaoberania sa ním (v odvolacom konaní) s konečnou platnosťou, v čom (a tiež v názore na opodstatnenosť konečného rozhodnutia v spore trvajúcom už bezmála 17 rokov prinajmenšom tam, kde toto bude možné) panovala medzi všetkými zúčastnenými (žalobcom počnúc cez žalovanú i súd prvého stupňa až po odvolací súd, nevynímajúc z toho rozhodne ani medzičasom najmä k otázke dĺžky konania sa vyjadrujúci Ústavný súd Slovenskej republiky) vzácna zhoda. I so zreteľom k nie až tak dávnemu nasmerovaniu dokazovania (nevyhnutného pre rozhodnutie v tejto veci), ku ktorému došlo najmä obsahom odôvodnenia ostatného zrušujúceho uznesenia (na ktoré v podrobnostiach tentoraz odvolací súd i pre nadbytočnosť opakovania už raz uvedeného odkazuje), potom bolo treba mať za to, že sa tu rozhodnutie (a i úspech tej - ktorej strany sporu) ukázalo závislým na zodpovedaní troch parciálnych (čiastkových) otázok. Tou prvou bolo vyriešenie otázky, ktorá adresa bola poslednou zamestnávateľovi známou adresou žalobcu a vyjadriť ju šlo i tak, kam sa malo (rozumej výpoveď predchodcom žalovanej žalobcovi) doručovať (teda či išlo o niekdajšiu evidenčnú adresu trvalého pobytu žalobcu alebo druhú adresu - inak totožnú s tou dnešnou). Druhou otázkou majúcou tu nepochybne svoj význam potom bolo, či doručovanie príslušných zásielok (podacích čísel 9434 a 9435, ktorých fotokópie v spise tunajší súd taktiež spomenul už v ostatnom zrušujúcom uznesení), či presnejšie aspoň jednej z nich (tej doručovanej na správnu adresu zhora) je možno považovať za doručenie rozviazania pracovného pomeru žalobcu výpoveďou. Napokon podstatou tretej otázky (za predpokladu odpovede na dve jej predchádzajúce a to prakticky akejkoľvek úspešnej odpovede na tú prvú a kladnej na druhú) bolo, či doručovanie zvolené predchodcom žalovanej možno považovať za legitímne (a takto i vedúce k zamýšľanému účinku - čiže k započatiu plynutia a aj uplynutiu výpovednej doby). Pokiaľ ide o odpovede na takéto otázky v už zhora uvedenom poradí, správnou odpoveďou na tú prvú i podľa názoru odvolacieho súdu bola tá, ktorú už naznačil v ostatnom zrušujúcom uznesení (ako pravidlo pre prípad nedostatku uspokojivého preukázania čohokoľvek iného) a zároveň tá, na ktorej sa v konaní medzi oboma ostatnými rozsudkami súdu prvého stupňa prakticky zhodli žalobca i žalovaná, teda že poslednou zamestnávateľovi známou adresou žalobcu a teda i adresou, kam sa mali doručovať písomnosti vrátane výpovede, bola adresa „I., V. XX/XX“. Takto to bolo nielen pre možnosť vyvodenia príslušného skutkového zistenia zo zhodných tvrdení účastníkov (§ 120 ods. 3 O. s. p.), ale tiež preto, že to vyplýva (aj nebyť zhodných tvrdení) z dostatočne vykonaného dokazovania. Ako už totiž tunajší súd uviedol skôr, bolo na zamestnávateľovi, aby preukázal a to spôsobom vlastným dôkaznému konaniu (čiže bezpečne - bez vzbudenia odôvodnených pochybností), že poslednou známou adresou je iná adresa a to sa nepodarilo (kde opäť odhliadnuc od zhodnosti tvrdení účastníkov žalovaná ani pred odvolacím súdom nedokázala jednoznačne určiť zdroj informácie o druhej adrese žalobcu). Takáto dilema inak v konkrétnych súvislostiach prejednávanej veci aj tak nemala iný význam, než ten, aby bolo možné rozlíšiť medzi snahou zamestnávateľa doručiť na správnu adresu a na tú nesprávnu, keďže tu ku právom predpokladanému konaniu či prinajmenšom opomenutiu adresáta došlo na oboch adresách (na jednej neprevzatím zásielky spojenej s jej vrátením odosielateľovi a na druhej naopak výslovným odmietnutím prevzatia) a pre prípad snahy žalobcu tvrdiť, že jeho adresou v rozhodnom čase by mala byť adresa „I., M. E. XX“ (o prípad akého tvrdenia tu ale nešlo) by sa muselo uplatniť ďalšie už v minulosti uvedené a síce, žeby tu dôsledky neoznámenia zamestnávateľovi novšej adresy či aj len neschopnosti preukázať, že sa tak stalo, museli ísť práve na vrub žalobcu ako zamestnanca (v podobe pripísania mu príslušného opomenutia vedúceho k zmareniu doručovania na poslednú známu adresu uvedenú vyššie). Druhú otázku z pohľadu možných odpovedí na ňu potom podľa názoru odvolacieho súdu bolo namieste zodpovedať kladne (teda v smere považovania príslušných doručovaní žalobcovi zo strany predchodcu žalovanej práve za doručovanie inkriminovaných výpovedí z pracovného pomeru). Takéto vyslovenie sa bolo pritom namieste navzdory tomu záveru z ostatného zrušujúceho uznesenia, podľa ktorého žalovanej bude preukázanie doručovania inkriminovanými zásielkami práve výpovede žalobcovi činiť značné ťažkosti (kde však paradoxne dôkaznú pozíciu žalovanej do istej miery vylepšil ten, kto tak zjavne nemal v úmysle urobiť, teda jej protivník v spore, ako bude uvedené i ďalej) a tiež navzdory nie najpodarenejšej svedeckej výpovedi už súdom prvého stupňa vypočutej tzv. kľúčovej svedkyne pred odvolacím súdom (v ktorom prípade snaha objasniť niektoré skutočností viedla k niečomu, čo verziu žalovanej, i keď aj tu len zdanlivo, nepodporovalo). I keď totiž možno súhlasiť so žalobcom, že svedkyňa v osobe sekretárky riaditeľa predchodcu žalovanej (z čias úkonov smerujúcich ku skončeniu pracovného pomeru so žalobcom) si na niektoré konkrétne okolnosti doručovania výpovede nepamätala a ani odôvodnenie napadnutého rozsudku sa k tejto stránke vykonaného dôkazu nepostavilo takpovediac čelom, nič to nemenilo na tom, že svedkyňa bezpečne potvrdila ako zaevidovanie odoslania zásielky (o ktorej ako o písomnom vyhotovení výpovede z pracovného pomeru určenej žalobcovi nemala pochybnosti) v denníku odoslanej pošty, tak i odovzdanie takejto zásielky bezprostredne nato vodičovi (zabezpečujúcemu následné podanie zásielok na pošte a spätné odovzdanie svedkyni údajov potvrdzujúcich podanie na poštovú prepravu). I z hľadiska zo spisu sa podávajúcej chronológie komunikácie žalobcu v rozhodnom čase s právnym predchodcom žalovanej (rozumej komunikácie oboma smermi) potom treba považovať za vylúčené (v tomto prípade inak pri zachovaní elementárnej dôvery v nedoručovanie len prázdnych obálok), žeby v čase rozhodnom z pohľadu doterajších úvah významných pre rozhodnutie v tejto veci (čiže koncom júla 1995) žalovaná doručovala žalobcovi (poštou) aj inú písomnosť, než inkriminované výpovede z pracovného pomeru. Napokon práve vo vzťahu k tomuto bolo treba usúdiť aj na už vyššie zmienenú (i keď ťažko chcenú) pomoc žalobcu žalovanej pri dokazovaní. Tá sa prejavila v princípe presúvania dôkazného bremena tým, že ak žalovaná po určitý čas relatívne pasívne, avšak z pohľadu konzistencie argumentácie nemenne zotrvávala na tom, že zásielkami bez náležitej identifikácie nimi doručovaných písomností doručovala práve výpovede (nie teda nič iné, keďže na to nebol dôvod), v problematickejšej dôkaznej situácii bola, kým žalobca takéto jej tvrdenie jednoducho popieral (nakoľko tu jedným z princípov dôkazného konania je to, že skutočnosti jedným účastníkom tvrdené a druhým popreté nemožno považovať za preukázané a treba ich preukazovať inak a to bezpečne, pričom každého účastníka ťaží dôkazné bremeno na vlastné tvrdenia). Takáto dôkazná situácia sa však zásadne zmenila najneskôr uplatnením v odvolaní vlastného tvrdenia žalobcu, podľa ktorého tu nemožno vylúčiť, že tu príslušnými (v rámci podopierania procesného stanoviska žalovanej použitými) zásielkami z rozhodného obdobia v skutočnosti mohli byť doručované aj iné písomnosti. Ak totiž práve toto (doručovanie iných písomností než výpovede) žalovaná celý čas popierala, musel sa tu uplatniť princíp presunu dôkazného bremena na žalobcu, ktorý v záujme vyvrátenia obrany žalovanej takto bol povinný najprv tvrdiť a následne i preukazovať, aké iné zásielky či prinajmenšom jednu inú zásielku než výpoveď od žalovanej očakával. Žalobca však v tomto smere ostal nečinným a prakticky tak podporil skoršiu vratkú argumentáciu protistrany v spore. Napokon treťou otázkou s významom pre rozhodnutie v tejto veci (ak už za uzavreté treba mať, že aj na správnu adresu „I., V. XX/XX“ bola predchodcom žalovanej žalobcovi doručovaná, práve z takejto adresy sa však po uplynutí odbernej lehoty a nevyzdvihnutí si v nej adresátom zásielky odosielateľovi vrátila poštou zasielaná výpoveď a adresát nepochybne svojim opomenutím toto doručenie zmaril) ostávala otázka legitimity alebo tiež právnej dovolenosti doručovania (neoddiskutovateľne zásielkou s modrým pruhom osobou bez postavenia ktoréhokoľvek z orgánov vypočítaných v príslušnej prílohe vyhlášky č. 78/1989 Zb.). I v odpovedi na túto otázku sa obe strany sporu v prejednávanej veci diametrálne líšili, keď podľa argumentácie žalobcu tu bol striktne uzavretý okruh subjektov, ktoré mohli zásielky príslušným spôsobom (modrým, ale tiež hnedým pruhom) označené používať (z čoho sa vyvodzoval záver, že pre iné subjekty je používanie takýchto zásielok zakázané) a žalovaná naopak mala za to, že takýto spôsob doručovania nie je vylúčený a teda ho mohli používať aj iné subjekty, než v príslušnej časti poštového poriadku uvedené osoby. Korektné vyriešenie tohto problému nie je možným bez náležitej analýzy ustanovení poštového poriadku majúcich sa tu použiť (resp. i v minulosti reálne použitých), pričom práve na základe takejto analýzy bolo treba nielenže dať za pravdu žalovanej, ale najmä definitívne usúdiť na súlad doručovania zvoleného jej predchodcom s právom (hoc aj zo všetkých ním použitých spôsobov len toho skončeného vrátením neprevzatej zásielky z adresy „I., V. XX/XX“, ktorý však na druhej strane sám osebe bol postačujúcim). Podľa § 26 ods. 3 poštového poriadku úprava doručeniek, ktoré si odosielateľ obstaral na vlastné náklady, musí byť zhodná s doručenkami vydanými správou spojov. Pre doporučené listy tuzemského styku s doručenkou sa môžu používať biele doručenkové obálky vyrobené podľa odborovej normy; potlač adresnej strany musí byť schválená výskumným ústavom spojov. Zasielacie podmienky pre úradné písomnosti s doručenkou tuzemského styku sú uvedené v prílohe č. 5. Podľa § 27 ods. 1 poštového poriadku ak odosielateľ žiada, aby zapísanú zásielku tuzemského styku s výnimkou poštovej poukážky A dodala pošta výhradne adresátovi, označí zásielku, pri balíkoch aj poštovú sprievodku, poznámkou alebo nálepkou „Do vlastných rúk“. Podľa prílohy č. 5 bodu 1 poštového poriadku táto príloha upravuje odlišné podmienky podávania a dodávania úradných písomností s doručenkou, ktoré podľa osobitného predpisu (odkaz poznámkou č. 20 na tzv. procesné poriadky - pozn. odvolacieho súdu) odosielajú súdy, prokuratúry, orgány Zboru národnej bezpečnosti, štátne notárstva, hospodárska arbitráž a správne orgány; podľa bodu 2, časti vety pred bodkočiarkou rovnakej prílohy úradné písomnosti s doručenkou sa na dopravu poštou podávajú v doručenkových obálkach vyrobených podľa odborovej normy (odkaz poznámkou č. 21 rovnako ako v prípade § 26 ods. 3 poštového poriadku citovaného vyššie na ON 50 6410 - pozn. odvolacieho súdu), ktorých osobitná úprava potlače adresnej strany - doručenky sa ustanovuje po dohode medzi Federálnym ministerstvom dopravy a spojov a zúčastnenými rezortmi; podľa bodu 3 tejto prílohy na úradné písomnosti s doručenkou sa používajú doručenkové obálky so zvislým hnedým alebo modrým pruhom, pričom farba pruhu je určujúca pre spôsob zaobchádzania so zásielkou (body 14 až 21) a podľa bodu 4 tu citovanej prílohy poštového poriadku doručenkové obálky podľa bodu 2 sú oprávnené používať tam uvedené orgány (ktorých výpočet je inak totožný s bodom 1 - pozn. odvolacieho súdu). Napokon podľa prílohy č. 5 bodu 6 vety druhej poštového poriadku úradné písomnosti s hnedým pruhom nie je dovolené označovať poznámkou „Do vlastných rúk“; podľa bodu 17 úradné písomnosti s modrým pruhom vydá pošta len adresátovi zásielky a podľa bodu 20 písomnosti sa i s doručenkou ukladajú na tri dni, pričom ak si adresát zásielku do troch dní od jej uloženia nevyzdvihne, poverený pracovník ju preskúma, doručenku opečiatkuje dennou pečiatkou a popíše, oddelí ju a vráti odosielateľovi; pričom písomnosť ostane pre adresáta uložená do konca odbernej lehoty. Pri skutočne dôslednom výklade zhora citovanej úpravy potom argumentácii žalobcu z odvolania nebolo možno prisvedčiť. I keď príloha č. 5 poštového poriadku v úvodnom ustanovení bodu 1 za primárny účel takejto časti príslušnej vyhlášky vymedzila odlišné podmienky podávania a dodávania úradných písomností s doručenkou odosielaných tam uvedenými orgánmi, takéto vymedzenie účelu nemožno vykladať i ako zákaz používania všetkých zásielok predpokladaných takouto prílohou inými než takýmito osobami. Je to tak najmä preto, že podľa takejto úpravy (nevedno či zámerne alebo naopak v dôsledku nie dosť pozornej formulácie jednotlivých ustanovení) oprávnenie uvedené v bode 4 takejto prílohy (na používanie doručenkových obálok konkrétnymi štátnymi orgánmi) sa vzťahuje výslovne len na doručenkové obálky podľa bodu 2 (čiže na obálky s osobitnou úpravou potlače adresnej strany - doručenky) a nie aj na tie podľa bodu 3 (kde je práve zmienka o farebných pruhoch na obálkach). Práve z tohto dôvodu, pre povinnosť pri obstarávaní si doručeniek na vlastné náklady učiniť len zadosť požiadavke na zhodu takýchto doručeniek s doručenkami vydanými správou spojov a napokon pre vyhotovovanie všetkých obálok podľa rovnakej odborovej normy tak odosielateľ odchylný od orgánov uvedených v bodoch 1 a 4 prílohy č. 5 poštového poriadku mal prakticky na výber, či pri záujme nechať si potvrdzovať prijatie písomností na doručenke bude používať biele doručenkové obálky s doručenkou (na ktoré podľa potreby mohol pripájať i poznámku či nálepku o určení zásielky do vlastných rúk adresáta), alebo naopak obálky s farebnými pruhmi (u ktorých ale jestvovalo jedno obmedzenie, ktorým bolo, že ak by odosielateľ chcel zásielku určiť do vlastných rúk adresáta, musel by použiť obálku s modrým pruhom - nakoľko dopĺňanie príslušnej poznámky na obálky s hnedými pruhmi poštový poriadok nedovoľoval). Takýto výklad musel byť namieste zvlášť po novembri 1989 (a teda i v čase použitia zásielok predchodcu žalovanej) i s prihliadnutím k tomu, že poštový poriadok síce vykazoval znaky predpisu zmiešanej povahy (z pohľadu dnešného členenia práva na súkromné a verejné) a bolo by iste možno diskutovať o tom, či je predpisom skôr verejnoprávnym alebo naopak súkromnoprávnym; pri konkrétnom vstupovaní do príslušného vzťahu majúcom sa riadiť takýmto predpisom v tu uvažovaných intenciách (či už so zamestnávateľom na jednej a zamestnancom na druhej strane, tak aj pri používaní v takomto procese, teda procese doručovania jednou alebo druhou stranou pracovnoprávneho vzťahu tretieho subjektu - pošty) ide vždy o súkromnoprávny vzťah, a to buď pracovnoprávny medzi zamestnávateľom a zamestnancom, alebo ten občiansko-právny, resp. obchodnoprávny medzi používateľom pošty a poštovým podnikom. I to bol dôvod, pre ktorý bolo treba v prejednávanej veci uprednostniť stanovisko žalovanej (zasadzujúcej sa za nedostatok zákazu používania obálok s farebnými pruhmi - v duchu zásady súkromného práva, že čo nie je zakázané, je dovolené). Jednou z vyššie citovaných častí prílohy č. 5 poštového poriadku bola potom poskytnutá aj odpoveď na skoršiu otázku, týkajúcu sa rozdielu farebných fotokópií oboch zásielok s výpoveďou doručovaných žalobcovi (otázku položenú ostatným zrušujúcim uznesením, súdom prvého stupňa však nezodpovedanú). U zásielky, u ktorej došlo k odmietnutiu prevzatia, totiž bolo opodstatneným, že táto sa vrátila zamestnávateľovi celá; kým u druhej (najskôr uloženej i s doručenkou na tri dni a neskôr bez doručenky po zvyšok odbernej lehoty) bolo naopak logickým, že po vrátení odosielateľovi najskôr doručenky a potom i zvyšku zásielky tieto už naďalej nemohli tvoriť celok (takže absencia doručenky na kópii zásielky v spise, majúcej byť doručenej na adresu „I., V. XX/XX“, avšak bez úspechu jej odovzdania adresátovi aj odmietnutia jej prevzatia vrátenej zamestnávateľovi, bola prirodzenou). Práve zhoda vyhotovení obálok (vzhľadom k úprave v poštovom poriadku) bola napokon obrazným klincom do rakvy argumentácie z odvolania. Na predchodcom žalovanej použitých obálkach (s modrým pruhom) boli totiž už ako súčasť predtlače vyznačené údaje, že tu ide o doporučenú zásielku do vlastných rúk adresáta (okrem takejto ich povahy vyplývajúcej z už citovanej úpravy v poštovom poriadku por. najmä kópiu tej obálky v spise, ktorá obsahuje aj doručenku s príslušnou poznámkou, teda zo zásielky podacieho čísla 9435, dnešné č. l. 332 spisu). Práve v tomto sa inak mýlila aj odvolacím súdom vypočutá svedkyňa, pokiaľ vyslovila domnienku, že sa aj na takéto obálky dodatočne dopisovali príslušné údaje, takýto jej omyl však bol bez akéhokoľvek významu. Pretože tak práve údaj, že sa má doručovať do vlastných rúk (a nie farba obálky) bol z hľadiska posúdenia spôsobilosti zásielky na doručenie spôsobom predpokladaným ustanovením § 266a Zák. práce (ktorýmkoľvek v ňom uvedeným spôsobom za účasti pošty) rozhodujúcim, za správne a podložené v konečnom dôsledku bolo treba považovať tiež tie úvahy súdu prvého stupňa (a i žalovanej), že už vrátenie predchodcovi žalovanej 15. augusta 1995 zásielky s výpoveďou adresovanej do I. na V. XX/XX a neprevzatej zmarením žalobcu malo za následok doručenie žalobcovi výpovede a následné plynutie výpovednej doby, ktorá uplynula posledným dňom druhého mesiaca nasledujúceho po takomto doručení (31. októbra 1995). Počnúc 1. novembrom 1995 tak žalobca v pracovnom pomere k predchodcovi žalovanej už nebol (na čom nič nemenila argumentácia žalovanej strany z úvodnej časti konania kalkulujúca s behom výpovednej doby) a nárok na náhradu mzdy za takéto obdobie mu preto nevznikol. Napadnutý rozsudok v takejto časti veci samej, nech aj s čiastočne pochybnými dôvodmi bol preto správny a odvolací súd ho preto v takejto časti podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil (prvá veta výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu). Naopak však za stavu vecí podávajúceho sa z doterajšieho obsahu spisu nešlo vylúčiť existenciu nároku na náhradu mzdy za posledný mesiac trvania takéhoto pracovného pomeru (za október 1995), kde rozhodnutie napadnutým rozsudkom ani tentoraz nemohlo obstáť - i pre isté uľahčenie si práce súdom prvého stupňa zvolením ním práve takého spôsobu rozhodnutia, pri ktorom sa výpočtami zapodievať nemusel (pominúc to, že súd prvého stupňa nesprávne pomenoval i predmet konania v úvodnej časti rozsudku aj jeho odôvodnení - kde nešlo o nárok na náhradu mzdy z neplatnej výpovede podľa § 61 Zák. práce a už vonkoncom nie o mzdu podľa § 111 tohto zákona, ale o nárok na náhradu mzdy z trvajúceho pracovného pomeru pre tvrdené prekážky v práci na strane zamestnávateľa podľa § 130 ods. 1 Zák. práce). V tomto prípade inak odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že predbežne nemá prečo usudzovať na dôvodnosť tej námietky žalovanej, podľa ktorej jej predchodca žalobcovi počas výpovednej doby umožnil výkon práce a preto by tu nárok na náhradu mzdy nemal vzniknúť z dôvodov na strane žalobcu (keďže tu i so zreteľom na kroky ako zapečatenie kancelárie a spor týkajúci sa platnosti prevedenia žalobcu na inú prácu o úprimnosti snahy skutočne prideľovať žalobcovi prácu čo aj len v priebehu posledného mesiaca trvania pracovného pomeru možno mať zásadné pochybnosti). Pokiaľ súd prvého stupňa založil svoj piaty rozsudok v tejto časti na nesprávnych a nepodložených úvahách (najmä z toho dôvodu, že s príslušným nárokom operoval ako so mzdou a nie s náhradou mzdy), bolo ho (rozsudok) v takejto časti predovšetkým pre vadné právne posúdenie veci nutné podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (v ktorom sa otvorí cesta k rozhodnutiu šiestym a snáď už konečne posledným rozhodnutím). Takýto postup (a nie rozhodovanie odvolacím súdom) bol namieste aj preto, aby súd prvého stupňa, pokiaľ dospeje k záveru, že treba nárok (v časti ostávajúcej naďalej predmetom konania) priznať (pričom i opak treba objektívne udržateľne odôvodniť), tento aj správne vypočítal a oddelil ho od celkovej žalobcom požadovanej sumy - pričom jeho povinnosťou bude sa v tejto súvislosti vyporiadať aj s tou otázkou, ktorej sa tentoraz napadnutým rozsudkom (celkom zamietajúcim žalobu) vyhol (s vyriešením otázky, či nárok priznať brutto alebo netto). V dôsledku takéhoto vynútenia si pokračovania konania (čo aj v pomere k výške dosiaľ uplatňovaných súm len v nepatrnom rozsahu) bolo vylúčené aj konečné rozhodnutie o trovách konania (prvostupňového i odvolacieho), čo bol napokon dôvod zrušenia rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa (i tu podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2 O. s. p.) aj v časti trov konania a s tým spojenej povinnosti súdu prvého stupňa rozhodnúť (jeho ďalším rozhodnutím) aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.). Súd prvého stupňa pritom bude povinný mať na zreteli (okrem všeobecnej povinnosti riadenia sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný), že ani tentoraz nebolo správnym rozhodnutie vychádzajúce z predpokladu plného úspechu žalovanej (hoci tu v konaní trvajúcom len doteraz skoro 17 rokov boli postupne predmetom konania robené viaceré požiadavky, z ktorých ohľadne niektorých došlo k vyhoveniu žalobe, ohľadne iných táto bola zamietnutá a niektoré boli i vzaté späť, na čo všetko treba pri rozhodnutí o trovách konania tiež náležite reagovať; avšak i tentoraz napadnutý a týmto rozsudkom odvolacieho súdu čiastočne zrušený rozsudok bol v tomto smere presným opakom postupu považovaného za náležitý). K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.