Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 38Sp/1/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2012200003 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2012200003.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v konaní pred samosudkyňou JUDr. Katarínou Benczovou v právnej veci navrhovateľky: C. D., nar. XX.XX. XXXX, št. prísl. Ruskej federácie, trvale bytom D., ul. R. X/XX, S. K., Ruská federácia, t.č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, v zastúpení: JUDr. Zuzana Števulová, Liga za ľudské práva, Hurbanovo nám. č. 5, 811 03 Bratislava, proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru, Kuzmányho č. 26, 012 23 Žilina, o návrhu na preskúmanie rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCP-BB7-AV-31/2011 zo dňa 21.12. 2011 takto r o z h o d o l : Súd napadnuté rozhodnutie odporcu Oddelenie cudzineckej polície PZ Žilina č.p. PPZ-HCP-BB7- AV-31/2011 zo dňa 21. decembra 2011 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. Navrhovateľke súd nárok na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím odporca zaistil dňom 21.12. 2011 navrhovateľku na účel výkonu administratívneho vyhostenia v zmysle § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov a v zmysle § 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov jej prikázal miesto pobytu v ÚPZC Medveďov. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na zistenia z kontroly navrhovateľky dňa 21.12. 2011, pri ktorej bolo zistené, že v presne nezistenom čase a mieste prekročila štátnu hranicu SR smerom z Poľskej republiky bez cestovného dokladu a bez oprávnenia na pobyt, nemá finančné prostriedky na návrat do domovského štátu, nie je držiteľkou platného cestovného dokladu. Po zohľadnení (v zmysle článku Dohovoru ľudských práv a základných slobôd), že na území SR nemá žiadnych rodinných príslušníkov, bolo rozhodnuté o potrebe zaistenia na výkon administratívneho vyhostenia (rozhodnutie PPZ-HCP-BB7-AV-31-9/2011 zo dňa 21.12. 2011) a o jej umiestnení v ÚPZC Medveďov na čas nevyhnutne potrebný najviac však na 6 mesiacov. Proti rozhodnutiu podala včas odvolanie navrhovateľka cestou splnomocnenej zástupkyne a namietala nedostatočne odôvodnenie rozhodnutia a jeho nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov považovala za preukázanú tým, že odporca neskúmal riadne, či je daný dôvod a účel zaistenia a svoj záver v rozhodnutí nezdôvodnil, nakoľko rozhodnutie neobsahuje žiadne zdôvodnenie účelu zaistenia. Samotná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení je len formálnou podmienkou pre aplikáciu zaistenia. Absentuje akékoľvek odvolanie sa na § 59 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov tak vo výroku, ako aj v odôvodnení. Za ďalší dôvod nepreskúmateľnosti považuje skutočnosť, že odporca nezohľadnil zistenie o žiadosti navrhovateľky o azyl v Poľskej republike, čo bolo osvedčené dočasným dokladom totožnosti cudzinca. Z toho mu muselo byť zrejmé, že v jej prípade bude realizovaný prevoz podľa nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18.02. 2003, mohol teda priamo po zadržaní navrhovateľky kontaktovať poľské štátne orgány a vrátiť ju prostredníctvom readmisie alebo prevozom podľa Dublinského nariadenia do Poľskej republiky, kde je žiadateľkou o azyl. Ak by tak aj nespravil, bol povinný vydať rozhodnutie o zaistení podľa § 62 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, teda na účel výkon jej prevozu podľa osobitného predpisu. Ďalším dôvodom nepreskúmateľnosti je neustanovenie konkrétnej nevyhnutnej doby zaistenia a neodôvodnenie jej dĺžky. Rozhodnutie je nezrozumiteľné vzhľadom na časť výroku, kde sa navrhovateľke „prikazuje“ miesto pobytu v ÚPZC Medveďov, pričom zákon v zmysle § 62 ods. 4 hovorí o „umiestnení“ cudzinca v zariadení. Odporca vo svojom vyjadrení zo dňa 10.01. 2012 žiadal napadnuté rozhodnutie potvrdiť, nakoľko o zaistení podľa § 59 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov bolo rozhodnuté z dôvodu predpokladu, že cudzinec ujde, resp. iným spôsobom bude mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Sama navrhovateľka uviedla, že do utečeneckého tábora v Poľsku necestovala, chcela ísť do Rakúska. Z toho dôvodu jej ani nebola určená v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehota na vycestovanie. K námietke nesprávnosti dôvodu zaistenia poukázal na naplnenie dôvodov administratívneho vyhostenia neoprávneným vstupom a zdržiavaním sa na území SR bez oprávnenia. K požiadavke na odôvodnenie dĺžky doby zaistenia uviedol, že v rozhodnutí bola určená maximálna doba zaistenia v zmysle zákona. Konkrétnu dĺžku zaistenia nie je možné stanoviť vzhľadom na to, že zaistenie účastníka a samotný výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení vykonáva iný útvar PZ SR, ktorý vykonáva s účastníkom konania úkony potrebné na zaobstaranie cestovného dokladu potrebného na návrat do domovskej krajiny. Do popredia pritom vystupujú faktory ako spolupráca účastníka konania a samotná dĺžka vybavovacieho procesu zastupiteľského úradu, ktoré odporca nevie ovplyvniť. V rozhodnutí bola v súlade s § 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov určené, v ktorom zariadení bude účastník konania počas zaistenia a odporca ho tam umiestnil tým, že mu prikázal miesto pobytu v tomto zariadení a vykonal eskortu účastníka do zariadenia. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktorom prítomná zástupkyňa navrhovateľky zdôraznila výnimočnú stručnosť rozhodnutia, ktoré neobsahuje relevantné odôvodnenie účelu zaistenia. Argumenty použité vo vyjadrení k odvolaniu mohli byť súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, toto však dodatočne nie je možné dopĺňať. V čase vydávania rozhodnutia odporca vedel, že navrhovateľka je žiadateľkou o azyl a s ohľadom na túto skutočnosť mal a mohol odôvodniť určenú dobu zaistenia. Ak aj malo byť vydané rozhodnutie o zaistení, malo byť vydané na iný účel, ako realizácia rozhodnutia o administratívnom vyhostení, teda na účel prevozu podľa Dublinského dohovoru. Zástupca odporcu zdôraznil, že napadnuté rozhodnutie je zákonné, pretože v zmysle § 57 zákona o pobyte cudzincovo bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Skutočnosť, že účastník je žiadateľom o azyl v inom štáte, nie je dôvodom na zrušenie rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Navrhovateľka preukázateľne nedisponovala potrebnými cestovnými dokladmi a vzhľadom na jej vyjadrenie v zápisnici bol predpoklad, že nebude chcieť vycestovať a naďalej sa bude neoprávnene zdržiavať na našom území, preto bolo vydané rozhodnutie o zaistení na účel realizácie administratívneho vyhostenia. K námietkam nedostatočného odôvodnenia dĺžky doby zaistenia zdôraznil, že maximálna lehota bola použitá preto, že pri realizácii vyhostenia bude spolupracovať viacero útvarov PZ a odporca v čase vydávania rozhodnutia nemohol vedieť, za akú dobu budú zrealizované potrebné úkony. Krajský súd sa oboznámil s obsahom predloženého administratívneho spisu a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Podľa § 244 O.s.p. (1) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. (2) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu"). Podľa § 250l ods. 1 O.s.p. Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov. Podľa § 59 ods. 1 zák č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov Policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak a) cudzinec nevycestoval v lehote určenej v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, b) možno predpokladať, že cudzinec ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najmä ak nemožno jeho totožnosť zistiť, c) má byť cudzinec podľa medzinárodnej zmluvy vrátený na územie zmluvného štátu alebo d) cudzinec nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie. Podľa § 62 zák č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov (1) Policajt je oprávnený zaistiť cudzinca na účel a) výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, b) výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu 23a) alebo c) jeho vrátenia podľa osobitného predpisu, 23b) ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky. (2) Podanie vyhlásenia podľa osobitného zákona 1) alebo požiadanie cudzinca o dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného cudzinca. Konanie podľa osobitného zákona 1) nie je zaistením cudzinca dotknuté. (3) Cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. (4) Policajný útvar bezodkladne vydá cudzincovi rozhodnutie o zaistení a umiestni cudzinca v zariadení. Ak totožnosť zaisteného cudzinca nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. Podľa § 46 zák.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplynulo, že navrhovateľka bola kontrolovaná dňa 21.12. 2011 v čase o 00,05 hod. v Trstenej v motorovom vozidle poľského štátneho občana, pričom ku kontrole totožnosti predložila dočasný doklad cudzinca Poľskej republiky, podľa ktorého dňa 19.12. 2011 požiadala o azyl v Poľskej republike. Vzhľadom na dopustenie sa priestupku podľa § 76 ods. 1 zákona č. 48/2002 Z.z. neoprávneným vstupom na územie SR bez platných cestovných dokladov bola predvedená na príslušné OOPZ za účelom podania vysvetlenia. Podľa zápisnice o podaní vysvetlenia k neoprávnenému pobytu na území SR spísanej na OCP PZ Žilina dňa 21.12. 2011 navrhovateľka uviedla, že spolu so svojou švagrinou vycestovala z mesta Groznyj do Moskvy, ďalej cez Brest do mesta Terespol, kde pricestovala dňa 19.12. 2011. Tam na colnici dala cestovný pas Ruskej federácie, následne ju odfotografovali, zobrali odtlačky prstov a vydali dočasný preukaz Poľskej republiky. Nasledujúci deň ju poslali do utečeneckého tábora, mesto si nepamätá, do tábora necestovala, nakoľko chcela ísť do Rakúska. Najala si taxík, ktorý ju mal previezť do Rakúska, v tomto taxíku po asi sedem hodinovej ceste ju zastavila hliadka polície. Nežiadala informovať ambasádu svojho domovského štátu. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-AV-31-8/2011 zo dňa 21.12. 2011 bola navrhovateľka administratívne vyhostená z územia SR a po dobu 1 roka jej bol zakázaný vstup na územie SR, nakoľko sa dopustila priestupku podľa § 57 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona o pobyte cudzincov tým, že sa neoprávnene zdržiava na území SR. Odôvodnenie rozhodnutia poukázalo na okolnosti jej príchodu na územie SR a vzhľadom na skonštatované naplnenie skutkovej podstaty administratívneho vyhostenia podľa § 57 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona o pobyte cudzincov. Podľa odpovede na žiadosť o readmisiu z Poľskej republiky bolo dňa 21.12. 2011 odporcovi oznámené, že navrhovateľka dňa 19.12. 2011 na PSG v Terespolu požiadala o azyl na území Poľskej republiky, na základe toho nie je možné ju prijať na základe uzavretej dohody medzi vládou SR a vládou Poľskej republiky o prevzatí osôb v rámci readmisie, môže byť prijatá na územie Poľskej republiky v inom termíne, na základe predpisov rady (RE) 343/2003 - tzv. Dublin II. Vzhľadom na vyššie uvedené súd považuje za dôvodnú odvolaciu námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatočné odôvodnenie dôvodnosti a účelu zaistenia na účely výkonu administratívneho vyhostenia. Zákon v § 59 ods. 1 výslovne ustanovuje dôvody, kedy je policajt oprávnený zabezpečiť výkon rozhodnutia, v napadnutom rozhodnutí sa však uvedenie konkrétneho dôvodu nenachádza. Tak isto treba prisvedčiť zástupkyni navrhovateľky, že došlo k pochybeniu nezohľadnením zistenej skutočnosti - podania žiadosti o azyl v Poľskej republike, z čoho vyplývajú dôsledky vo vzťahu k právnej úprave návratu navrhovateľky do krajiny, kde prvýkrát požiadala o azyl v zmysle Nariadenia Rady ES č. 343/2003 z 18.03. 2003. Ak by aj bolo dôvodné obmedzenie osobnej slobody cestou zaistenia, dôvodom zaistenia mal byť výkon prevozu podľa osobitného predpisu. Za dôvodnú súd považuje aj námietku nedostatočného odôvodnenia doby zaistenia stanovenej v maximálnej dĺžke v zmysle zákona. Odporcovi boli a museli byť známe skutočnosti ohľadne odovzdania pasu ruskej federácie príslušným poľským orgánom, v nadväznosti na to bol povinný vyhodnotiť a odôvodniť dĺžku doby zaistenia potrebnej na splnenie všetkých zákonných podmienok a predpokladov na realizáciu rozhodnutia o vyhostení. Treba prisvedčiť zástupkyni navrhovateľky aj v tom, že samotná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení nie je sama o sebe dostatočným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení, je len jedným z predpokladov na vydanie takéhoto rozhodnutia. Námietka týkajúca sa nesprávnej formulácie v súvislosti s „prikázaním miesta pobytu“ namiesto „umiestnenia“ síce preukazuje pochybenie v činnosti správneho orgánu pri formulovaní výroku rozhodnutia, ktorý by mal korešpondovať so zákonným ustanovením, samo o sebe by však nebolo posudzované ako dôvod spôsobilý privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na vyššie uvedené súd napadnuté rozhodnutie zrušil ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, predovšetkým čo sa týka zdôvodnenia účelu a nevyhnutnosti zaistenia ako aj odôvodnenia zaistenia na účely administratívneho vyhostenia bez vyhodnotenia existencie prípadných dôvodov zaistenia na iný účel a v nadväznosti na to dĺžky doby zaistenia. Vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný vysloveným právnym názorom súdu. Len pre úplnosť súd pripomína, že v označení písomného vyhotovenia napadnutého rozhodnutia doručeného navrhovateľke (oproti vyhotoveniu založenému v administratívnom spise) chýbal jeden znak, súd preto vo svojom výroku uviedol také označenie napadnutého rozhodnutia, pod akým bolo doručené navrhovateľke. O trovách konania súd postupom v zmysle § 250l ods. 2 v spojení s ust. § 250k O.s.p. rozhodol tak, že procesne úspešnej navrhovateľke nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej zástupkyňa na pojednávaní výslovne uviedla, že si nárok na náhradu trov konania neuplatňuje. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné (250s O.s.p. ).