Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 38Sp/3/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2012200010 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2012200010.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v konaní pred samosudkyňou JUDr. Katarínou Benczovou v právnej veci navrhovateľa: N. H. J., nar. XX.XX. XXXX, št. prísl. Senegalská republika, t.č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, v zastúpení: JUDr. Katarína Fajnorová, Liga za ľudské práva, Hurbanovo nám. č. 5, 811 03 Bratislava, proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava, o návrhu na preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-BA6-AV-214-8/2011 zo dňa 29.12. 2011 t a k t o r o z h o d o l : Súd napadnuté rozhodnutie odporcu Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava č. p. PPZ-HCP-BA6- AV-214-8/2011 zo dňa 29. decembra 2011 z r u š u j e podľa 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. Navrhovateľovi súd nárok na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím odporca zaistil navrhovateľa podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov dňom 29.12. 2011 a rozhodol o jeho umiestnení v ÚPZC Medveďov so stanovením dĺžky doby zaistenia na 6 mesiacov. Rozhodnutie bolo vydané na základe trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava I. č. 0T/103/2011, ktorým bol navrhovateľ odsúdený za prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona k trestu vyhostenia z územia SR na dobu 18 mesiacov, podľa § 65 ods. 1 ods. 3 Trestného zákona. Odôvodnenie rozhodnutia poukázalo na právoplatný trestný rozkaz, ktorým bol odsúdený za to, že na území SR používal falošný cestovný pas Francúzskej republiky, ktorý si nechal vyhotoviť a úmyselne ho použil ako pravú verejnú listinu, doklad totožnosti za účelom preukázania oprávnenosti svojho pobytu. Prípadným určením lehoty na vycestovanie, ako aj samotným prepustením účastníka konania je nepochybné, že účastník konania by sa opätovne dopúšťal ďalšieho protiprávneho konania. Zaistenie účastníka je taktiež potrebné na zabránenie ďalšieho protiprávneho konania na území štátov Schengenského priestoru, nakoľko najbližší zastupiteľský úrad Senegalu sa nachádza na území Spolkovej republiky Nemecka v Berlíne, je nepochybné, že už samotným vstupom na územie SRN, ako aj každej krajiny, cez ktorú by cestoval, by sa dopustil opätovného protiprávneho konania. Z toho vyplýva, že si nedokáže vlastnými možnosťami zabezpečiť cestovný doklad bez opätovného protizákonného konania na území Schengenského priestoru. Tak isto nemá dostatočné finančné prostriedky, čo sám potvrdil v zápisnici o podaní vysvetlenia. Doba zaistenia stanovená v zmysle § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov na 6 mesiacov bola zvolená v nadväznosti na to, že závisí od neovplyvniteľných faktorov, ako je aj spolupráca cudzinca pri vybavovaní cestovného dokladu potrebného k reálnemu vycestovaniu. ÚPZC Medveďov bude kontaktovať zastupiteľský úrad Senegalu so žiadosťou o vystavenie cestovného dokladu pre účastníka konania, pričom doba dĺžky zaistenia sa bude odvíjať aj od dĺžky vybavenia tejto žiadosti. Z toho pohľadu sa javí doba zaistenia priamo úmerná dobe vystavenia cestovného dokladu, ako aj všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu účastníka do domovskej krajiny. Vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá je zaistenie účastníka v súlade s článkom 5. ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko samotným základom pre začatie konania o reálnom vyhostení je existencia rozhodnutia o súdnom vyhostení v zmysle predmetného trestného rozkazu. Proti rozhodnutiu podal včas odvolanie navrhovateľ cestou splnomocnenej zástupkyne a namietal, že odporca v rozhodnutí neodôvodnil potrebu zaistenia navrhovateľa a teda prečo nie je možné vykonať jeho vyhostenie z územia SR bez pozbavenia osobnej slobody, neodôvodnil ani reálnosť vyhostenia. Navrhovateľ bol právoplatne odsúdený za prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody na 4 mesiace podmienečne a následne prepustený zo zadržania na slobodu. Ak by súd mal záujem, aby bol navrhovateľ pozbavený osobnej slobody, neprepustil by ho zo zadržania. Spochybnil údaj, že najbližší zastupiteľský úrad Senegalu sa nachádza v Spolkovej republike Nemecko, najbližší zastupiteľský úrad - honorárny konzulát Senegalskej republiky, sa nachádza v Žiline. Okrem toho, aj keby bolo k podaniu žiadosti o cestovný doklad potrebné vycestovanie do iného štátu, neznamená to, že k zabezpečeniu takéhoto vycestovania je potrebné navrhovateľa zaistiť. Ohľadne nedostatku finančných prostriedkov poukázal na obsah zápisnice, z ktorej vyplýva, že navrhovateľ mal u seba dňa 29.12. 2011 okrem iných vecí aj finančnú hotovosť spolu v sume 881,42 eur, 245 forintov a 100 frankov. Je preukázané, že uhradil 221 eur za svoje ubytovanie v čase 13.-25.12. 2011. Aj keby navrhovateľ skutočne nedisponoval finančnými prostriedkami, nie je to dôvod na jeho zaistenie, pretože výkon vyhostenia vrátane súdneho vyhostenia môže policajný orgán zabezpečiť aj zo slobody. Odporca síce realizuje výkon trestu vyhostenia, avšak za účelom zabezpečenia tohto výkonu nie je povinný navrhovateľa zaistiť, zákon uvádza iba oprávnenie policajta zaistiť cudzinca na účel výkonu jeho trestu vyhostenia. Aj keď konanie o zaistení súvisí s konaním o vyhostení, ide predsa len o samostatné konanie, v ktorom sa rozhoduje o zásahu do práva na osobnú slobodu a skutočná potreba takéhoto zásahu, musí byť v rozsahu rozhodnutia o zaistení odôvodnená. Takáto právna úvaha v odôvodnení rozhodnutia chýba. Poukázal na ustanovenie článku 15. Smernice 2008/115/ES tzv. Návratovej smernice. V napadnutom rozhodnutí chýba úvaha nielen o účelnosti a efektívnosti zaistenia alebo aj o vyhostiteľnosti navrhovateľa, pričom obe tieto úvahy požaduje judikatúra NS SR aj vo vzťahu k zaisteniu na účel výkonu trestu vyhostenia. V zmysle tejto judikatúry v rozhodnutí o zaistení musí byť riadne odôvodnená aj reálna vyhostiteľnosť cudzinca. K ďalšiemu odvolaciemu dôvodu - nedostatočne odôvodnenie dĺžky lehoty zaistenia uviedol, že v administratívnom spise sa nenachádzajú žiadne dôkazy, ktoré by nasvedčovali skutočnosti, že sú podniknuté kroky smerujúce k vyhosteniu navrhovateľa, pretože zástupkyňa navrhovateľa, ktorá bola nahliadať dňa 10.01. 2012 do spisu navrhovateľa u odporcu nezistila zaznamenané žiadne úkony, ktoré by smerovali k zabezpečeniu náhradného cestovného dokladu. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 19.01. 2012 žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. V súvislosti s trestným rozkazom ako podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení zdôraznil, že po právoplatnom odsúdení Okresným súdom Bratislava I. na trest vyhostenia v trvaní 18 mesiacov bol na základe vecnej a miestnej príslušnosti odovzdaný OCP PZ Bratislava, ktorý tak, ako aj iné útvary cudzineckej polície vykonávajú dožiadania súdov vydávajúcich trestné rozkazy, v ktorých následne žiadajú od vecne a miestne príslušných Útvarov cudzineckej polície protokol o vyhostení osôb. Nie je mu jasné, ako súvisí uloženie podmienečného trestu odňatia slobody s uložením trestu vyhostenia. Na to, aby bolo možné vykonať trest vyhostenia, nemôže byť účastník konania vo výkone väzby, resp. výkonu trestu odňatia slobody. Osobnosť navrhovateľa ako páchateľa bola vyhodnotená v zmysle § 65 ods. 1 Trestného zákona ako hrozba pre bezpečnosť osôb a majetku alebo iný verejný záujem. Správnemu orgánu neprináleží spochybňovať právoplatný trestný rozkaz. Sám navrhovateľ zdôvodnil svoj pobyt na území SR za účelom výkonu práce bez náležitých oprávnení, pričom mienil využívať nenáležité výhody vyplývajúce mu z postavenia občana európskeho hospodárskeho priestoru, v danom prípade občana Francúzskej republiky na základe falošného cestovného pasu. Poukázal na európsku legislatívu v oblasti boja proti nelegálnej práci, zdôraznil, že sám navrhovateľ uviedol, že nedisponuje finančnými prostriedkami na realizáciu výkonu vyhostenia, pričom za dostatočné finančné prostriedky sa v zmysle vyhlášky MV SR č. 499 z 15.12. 2011 považuje suma finančných prostriedkov potrebných na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území SR vo výške 56 eur na osobu a deň pobytu. Je zjavné, že takouto sumou navrhovateľ nedisponuje a nie je schopný legálnym spôsobom zabezpečiť potrebné finančné zdroje. Ak by okresný súd mal za to, že vykonanie trestu vyhostenia by malo byť vykonané na slobode, bol by v trestnom rozkaze stanovil lehotu vycestovania. Opačným postupom je jednoznačne preukázané, že súd má za to, že trest vyhostenia bude realizovaný prostredníctvom policajného útvaru. Zdôraznil, že v prípade trestu vyhostenia právna norma ani neumožňuje stanoviť navrhovateľovi lehotu na vycestovanie, k určeniu takejto lehoty odporcom môže dôjsť len v prípade administratívneho vyhostenia. K otázke zastupiteľského úradu Senegalu uviedol, že honorárny konzulát Senegalu nemožno považovať za zastupiteľský úrad Senegalu v SR, nakoľko v zmysle všeobecne prístupného popisu činnosti tento úrad nie je kompetentný vydávať náhradné cestovné doklady. Príslušný zastupiteľský úrad Senegalu zabezpečujúci vydávanie cestovných dokladov sa nachádza v Berlíne. K odvolaniu sa na článok 15 ods. 1 Návratovej smernice poukázal na vecnú súvislosť s ust. článku 7 ods. 4 predmetnej smernice, ktorá umožňuje členským štátom upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo poskytnúť lehotu kratšiu ako 7 dní, čo je v súlade s § 65 ods. 1 Trestného zákona. Riešenie otázky vyhostiteľnosti navrhovateľa nie je v kompetencii správneho orgánu, nakoľko táto musela byť predmetom skúmania orgánu, ktorý uložil trest vyhostenia. K dĺžke zaistenia zdôraznil, že ju nemôže reálne stanoviť kratšiu, nakoľko bežná doba vyžiadania a následného vystavenia cestovného dokladu v obdobných prípadoch trvá dlhšiu dobu. Poukázal na obsah administratívneho spisu preukazujúci úkony smerujúce k zabezpečeniu náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa a na skutočnosť, že § 65 ods. 2 Trestného zákona vylučuje uloženie trestu vyhostenia v prípadoch a za situácie, ktorá predstavuje obdobu prekážok vyhostiteľnosti v administratívnom konaní. Ak by bol navrhovateľ skutočne reálne ohrozený na živote, ako to uvádza v zápisnici, nebol by mu uložený zákaz vstupu na územie Talianskej republiky. Na prejednanie veci súd nariadil pojednávanie, na ktoré sa dostavila splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa a poverený zástupca odporcu. Splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa uviedla, že ona nespochybňuje dôvodnosť výkonu trestu vyhostenia, len napáda dôvodnosť a účelnosť zaistenia ako obmedzenia osobnej slobody. Nesúhlasí s tým, že ak by trestný súd mal za dôvodné vykonanie trestu zo slobody, bol by stanovil navrhovateľovi lehotu na vycestovanie, pretože tá sa stanovuje, len ak má účastník územie SR opustiť dobrovoľne. Realizácia vyhostenia je možná aj za použitia iných menej prísnych donucovaných opatrení, čím sa má na mysli napr. hlásenie pobytu (článok 15 Návratovej smernice). Týmito skutočnosťami sa mal odporca zaoberať v odôvodnení rozhodnutia. Náhradný cestovný doklad je možné vybavovať aj zo slobody navrhovateľa, ak by sa odporca domnieval, že sa v súvislosti s tým navrhovateľ bude brániť prípadnému odsunu, tak isto sa mal s tým vysporiadať v odôvodnení rozhodnutia. Spochybnila záver o nedostatku finančných prostriedkov na vycestovanie, bez ohľadu na to, že ani ten nie je dostatočným dôvodom na zaistenie. Za nedôvodnú a neodôvodnenú považovala vyslovenú domnienku o predpoklade ďalšieho protiprávneho konania navrhovateľa. Ak by aj odporca vychádzal z toho, že navrhovateľ je osobou nebezpečnou pre verejný poriadok, mal by sa s tým konkrétne vysporiadať. Podľa jej vedomostí navrhovateľ v SR nelegálnu prácu nevykonával, len vyhlásil, že si chce na Slovensku prácu hľadať. K otázke najbližšieho zastupiteľského úradu uviedla, že bez ohľadu na to, že aj odporca sa so žiadosťou o súčinnosť pri vybavovaní cestovného dokladu cestou MZV SR predpokladal obrátiť na ambasádu v Berlíne, podľa jej vedomostí v tejto veci s MZV SR komunikuje generálny konzul v SR. V Taliansku si t.č. navrhovateľ súdnou cestou rieši zrušenie zákazu vstupu na územie Talianska. Zdôraznila obsah a význam predložených rozsudkov NS SR. Poverený zástupca odporcu k možnosti realizácie výkonu trestu vyhostenia bez obmedzenia osobnej slobody cestou zaistenia zdôraznil, že trestný súd pri skúmaní podmienok pre posudzovanie navrhovateľa v zmysle § 65 ods. 1 Trestného zákona skúmal, či sa jedná o osobu, pri ktorej je uloženie sankcie vyžadované na ochranu bezpečnosti osôb, majetku, alebo iný verejný záujem. Z tohto vyplýva, že súd nemohol mať na mysli uloženie trestu bez možnosti zaistenia. Návratová smernica bola a je aplikovateľná iba na prípady rozhodovania o zaistení na účely administratívneho vyhostenia. Z toho vyplýva, že pri realizácii zaistenia za účelom výkonu súdom uloženého trestu nie je možné, a ani nebolo možné aplikovať miernejšie prostriedky, resp. donucovanie opatrenia (hlásenie pobytu). Navrhovateľ po vyhlásení, resp. právoplatnosti rozhodnutia nebol prepustený na slobodu, ale súdom bol odovzdaný príslušníkom PZ na realizáciu trestu postupom bol v zmysle úpravy § 57 zák. č. 48/2002 Z.z.. V konaní bolo preukázané, že navrhovateľ sa dopustil protiprávneho konania tak v Taliansku, ako aj na Slovensku tým, že užívaním sfalšovaného cestovného dokladu - pasu Francúzskej republiky neoprávnene protifoval z výhod poskytovaným občanom EHS. Vzhľadom na právoplatný trestný rozkaz je jeho pobyt v Schengenskom priestore protiprávny. Ani Trestný zákon a ani Trestný poriadok v súvislosti s výkonom trestu vyhostenia nepoznajú inštitút lehoty na vycestovanie. Výraz „je oprávnený“ v ustanovenie § 62 zák. č. 48/2002 Z.z. treba vykladať nie tak, že cudzinecká polícia má použiť správnu úvahu a zvoliť vhodnejší alebo iný spôsob, ale že na základe uloženého trestu sú splnené podmienky na zaistenie. Podľa Schengenského kódexu je osoba z tretieho štátu vstupujúca na územie povinná mať k dispozícii finančné prostriedky v rozsahu cca 1600 eur/mesiac, t.j . 56 eur/deň na pokrytie svojich životných potrieb. Sám navrhovateľ potvrdil, že nemá dostatok finančných prostriedkov na vycestovanie. Aj po zohľadnení ceny letenky, suma , ktorú mal k dispozícii mu postačovala na cca 15 dní. Obsahom administratívneho spisu je dostatočne preukázané, že tak ÚPZC Medveďov, ako aj ich útvar robili hneď od doby zaistenia všetky potrebné úkony na zabezpečenie dokladu na vycestovanie navrhovateľa. Celým obsahom administratívneho spisu ako aj popísaným postupom správnych orgánov je preukázaná tak efektívnosť, ako aj účelnosť vydania rozhodnutia, správne orgány konajú všetky potrebné úkony na vybavenie cestovného dokladu za účelom realizácie právoplatného trestu. Podaním žiadosti o udelenie azylu v SR dňa 18.01. 2012 bolo preukázané, že navrhovateľ nemá záujem opustiť územie SR, bez ohľadu na to podaním takejto žiadosti konanie vo veci zaistenia nie je dotknuté. Na základe vyššie uvedeného súd skonštatoval, že podané odvolanie je dôvodné. Podľa § 62 ods.1 písm. a) zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov (1) Policajt je oprávnený zaistiť cudzinca na účel a) výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, Podľa § 3 zák.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení zmien a doplnkov (Správny poriadok) (1) Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. (2) Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. (3) Občan Slovenskej republiky, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine, a ktorý má právo používať jazyk národnostnej menšiny podľa osobitného predpisu, má právo v obciach vymedzených osobitným predpisom konať pred správnym orgánom v jazyku národnostnej menšiny. Správne orgány podľa prvej vety sú povinné mu zabezpečiť rovnaké možnosti na uplatnenie jeho práv. (4) Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. (5) Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa § 46 Správneho poriadku Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa čl. 6 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Návratová smernica) Ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú bezpečnosť alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní. Podľa čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Návratová smernica) Pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď a)existuje riziko úteku b)dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu odsunu. Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou. Obsahom predloženého administratívneho spisu je osvedčená existencia trestného rozkazu vydaného Okresným súdom Bratislava I. dňa 29.12. 2011, právoplatného tým istým dňom, ktorým bol navrhovateľ ako obžalovaný uznaný za vinného tým, že 25.12. 2011 v čase o 21,40 hod. v Bratislave na Námestí SNP sa hliadke OO PZ Bratislava Staré Mesto - stred preukázal pri kontrolovaní totožnosti falošným cestovným pasom Francúzskej republiky znejúcim na meno N. H. J., nar. XX.XX. XXXX, ktorý si v presne nezistenom čase a na neznámom mieste nechal vyhotoviť a úmyselne ho použil ako pravú verejnú listinu, doklad totožnosti za účelom preukázania oprávnenosti svojho pobytu na území SR, teda použil podstatne zmenenú verejnú listinu ako pravú, čím spáchal prečin falšovania pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 4 mesiace. Výkon uloženého trestu mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok a bol mu uložený trest vyhostenia z územia SR na dobu 18 mesiacov. Proti rozhodnutiu navrhovateľ nepodal odpor. Následne bol na základe žiadosti súdu o vykonanie trestu vyhostenia predvedený na príslušné oddelenie OCP PZ na podanie vyjadrenia vo veci týkajúcich sa súdneho vyhostenia z územia SR, kde uviedol vycestovanie z územia Senegalu v roku 2003 do Tuniska, kde žil tri roky, potom v roku 2006 vycestoval z Tunisu do Talianska bez platného cestovného pasu, tam na zastupiteľskom úrade požiadal o nový doklad, s novým cestovným pasom orgány Talianskej republiky požiadal o pobyt na ich území, dostal pridelené registračné číslo spolu s dokladmi, ktoré ho oprávňovali zdržiavať sa na ich území. V Taliansku žil 5 rokov, na Slovensko pricestoval v decembri 2011 požičaným osobným vozidlom cez Rakúsko za účelom hľadania si zamestnania. Francúzsky pas mu vybavil v roku 2011 jeho kamarát. Rozhodnutie súdu o uložení trestu vyhostenia akceptuje, uviedol, že nemá finančné prostriedky na vycestovanie z územia SR a žiadal, aby o jeho zaistení boli informované orgány Senegalu. Podľa úradného záznamu zo dňa 18.01. 2012 osvedčujúce úkony smerujúce k zisťovaniu príslušného zastupiteľského úradu. V ďalšom konaní odporca zisťoval potrebné skutočnosti k realizácii vyhostenia (ceny letenky, komunikácia so zastupiteľským úradom). Navrhovateľ, ktorý bol umiestnený v ÚPZC Medveďov na základe vydaného rozhodnutia o zaistení v zápisnici o podaní vysvetlenia zo dňa 18.01. 2012 uviedol, že v súvislosti so svojim pobytom v Taliansku nemal problémy, na Slovensko pricestoval, aby vyrábal výrobky, ktoré predával aj v Taliansku, pri kontrole v Rakúsku mu vodičský preukaz kontrolovali a vrátili ho späť do Talianska. Keď sa tam vrátil, vyhostili ho a dali mu papier, že do päť dní musí opustiť Taliansko. Potom si vybavil doklad (falošný cestovný pas) a na tento pricestoval na Slovensko, kde mu ho policajti zadržali, zaistili a umiestnili do Medveďova. Zo svojho domu odišiel pretože vyrastal so starým otcom, rodičov nepoznal, bol malý, keď ho opustili. Nakoľko je tam problém s povstalcami, bol oslovený na spoluprácu - podávanie informácií zo strany armády, raz ho povstalci uniesli, našiel sa až v nemocnici, kde ho ošetrovali. V roku 1999 povstalci vedeli, že nezomrel, začali ho hľadať, aby ho zabili, preto ušiel zo Senegalu. Na Slovensku žiadal o azyl, pretože jeho problém je vážny, keby sa tam vrátil, vystavil by sa riziku, že by ho zabili. V prípade návratu do domovskej krajiny sa obáva o svoj život. Dňa 02.01. 2012 navrhovateľ vypísal a podpísal žiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu. Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd skonštatoval, že konaní správneho orgánu v súvislosti s vydávaním napadnutého rozhodnutia došlo k niekoľkým pochybeniam, v dôsledku ktorého bolo nutné napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie. V prvom rade súd považuje za dôvodnú námietku nedostatočne odôvodnenej potreby zaistenia v nadväznosti na nevysporiadanie sa s možnosťou a vhodnosťou výkonu uloženého trestu vyhostenia zo slobody navrhovateľa. Tak isto nebola správnym orgánom dostatočne vyriešená otázka reálnej vyhostiteľnosti aj v nadväznosti na oboznámenú judikatúru slovenským súdov a v hlavne právneho názoru v odôvodnení Nálezu Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10. 2010 v obdobnej veci bola preskúmavaná zákonnosť postupu správneho orgánu pri zaistení cudzinca za účelom výkonu trestu vyhostenia. Podľa vysloveného názoru nie je dostačujúce odôvodnenie účelnosti zaistenia poukazom na právoplatný trest vyhostenia, teda správny orgán je povinný zaoberať sa účelnosťou a efektívnosťou zaistenia a vyhostiteľnosťou navrhovateľa bez ohľadu na to, že formálne existovalo právoplatne rozhodnutie o vyhostení v rámci trestného konania. Treba prisvedčiť navrhovateľovi, že účelnosť a efektívnosť zaistenia nie je možné odvodzovať od skutočnosti, že navrhovateľ nemá dostatok finančných prostriedkov na vycestovanie do domovskej krajiny, že zastupiteľský úrad Senegalu sa nachádza v Spolkovej republiky Nemecko, čiže vycestovaním na zastupiteľský úrad by znovu porušil právnu úpravu pohybu cudzincov z tretích štátov na území Schengenského priestoru, ani uvedením predpokladu, že samotným prepustením konateľa je nepochybné, že by sa opätovne dopúšťal ďalšieho protiprávneho konania. Je pravdou, že Trestný zákon v § 65 ods.2 vylučuje uloženie trestu vyhostenia v prípadoch korešpondujúcich s prekážkami vyhostiteľnosti účastníka na účely výkonu administratívneho vyhostenia, na druhej strane vo výroku trestného rozkazu nie je uvedené, do ktorej krajiny má byť navrhovateľ vyhostený. V napadnutom rozhodnutí nebolo dostatočne vyhodnotené a odôvodnené, prečo nemohlo byť vykonanie súdneho vyhostenia zabezpečené zo slobody navrhovateľa. V nadväznosti na ustanovenie článku 15 Návratovej smernice súd uvádza, že právna argumentácia v nadväznosti článku 15 na článok 7 Návratovej smernice a § 65 ods. 5 Trestného zákona má logickú nadväznosť, avšak uvedením takýchto právnych skutočností a ich vyhodnotení vo vyjadrení k odvolaniu nie je možné odstrániť nedostatok odôvodnenia rozhodnutia, ktoré sa týmito skutočnosťami nezaoberalo a obmedzilo sa stručne na predpoklad, že z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov a prepustenia na slobodu je predpoklad, že sa navrhovateľ bude dopúšťať protiprávneho konania. Súd zhodne so zástupkyňou navrhovateľa nepovažuje za dostatočne odôvodnené rozhodnutie v časti stanovenia dĺžky doby zaistenia s poukazom na predpoklad kontaktu zastupiteľských úradov Senegalu so žiadosťou o vystavenie cestovného dokladu, pričom dobu 6 mesiacov považuje správny orgán za primeranú. Pri rozhodovaní bolo potrebné vysporiadať sa aj s prípadnými dôsledkami existencie honorárneho konzulátu Senegalu na Slovensku na proces vybavovania cestovného dokladu pre navrhovateľa. K nutnosti zaistenia aj v nadväznosti na nedostatok finančných prostriedkov a z toho vyplývajúci predpoklad, že navrhovateľ si nebude legálne schopný zabezpečiť dostatok finančných prostriedkov na pobyt na našom území je medzi navrhovateľom (ktorý považuje za dostatočné aj finančné prostriedky postačujúce minimálne na prežitie v zariadení pre bezdomovcov) a správny orgán poukazujúci vo svojom vyjadrení k odvolaniu na príslušné nariadenie Ministerstva vnútra, je však na ťarchu správneho orgánu, že svoj záver o nedostatku finančných prostriedkov nedoložil vecnou argumentáciou aj v odôvodnení rozhodnutia. V nadväznosti na to bude potrebné sa vysporiadať s tým, či prípadné nedisponovanie dostatočného množstva finančných môže byť samo o sebe dôvodom na obmedzenie osobnej slobody. Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil postupom v zmysle § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. pre nezrozumiteľnosť a nedostatočné odôvodnenie a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný vysloveným právnym názorom súdu. Za rozhodujúce je považované nedostatočné odôvodnenie potreby zaistenia, nemožnosti vykonať vyhostenie z územia SR bez pozbavenia osobnej slobody, vysporiadanie sa s reálnou vyhostiteľnosťou navrhovateľa a odôvodnenie dĺžky lehoty zaistenia v nadväznosti na predpokladanú dobu komunikácie so zastupiteľským, resp. konzulárnym úradom Senegalu. Súd nepovažuje za riadne preukázaný odvolací dôvod, že v administratívnom spise sa nenachádzajú žiadne dôkazy, ktoré by nasvedčovali skutočnosti, že sú podnikané kroky smerujúce k vyhosteniu navrhovateľa. Ku dňu predloženia administratívneho spisu súdu boli do neho zahrnuté aj doklady týkajúce sa činnosti ÚPZC Medveďov a odporcu v súvislosti so zabezpečovaním cestovných dokladov pre navrhovateľa. Je však povinnosťou správneho orgánu zabezpečiť, aby v administratívnom spise boli obsiahnuté všetky relevantné písomnosti, čo je predpoklad a podmienka realizácie procesných práv účastníka správneho konania. O trovách konania súd postupom v zmysle § 250l v spojení s ust. § 250k O.s.p. rozhodol tak, že procesne úspešnému navrhovateľovi nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jeho právna zástupkyňa na pojednávaní výslovne uviedla, že si nárok na náhradu trov konania neuplatňuje. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné (§250s O.s.p.).