Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 44Sp/7/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2012200055 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2012200055.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave samosudcom JUDr. Pavlom Laczom, v právnej veci navrhovateľa: D. I., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Pakistanská islamská republika, zast.: JUDr. Bohumír Bláha, advokát, Hurbanovo námestie č. 5, 811 03 Bratislava, proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia PZ, Ádorská 34, 929 01 Dunajská Streda, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu zo dňa 23.01.2012 č. PPZ-HCP-BA8-AV-12-14/2012, takto r o z h o d o l : Krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia PZ Dunajská Streda zo dňa 23. januára 2012 č. PPZ-HCP-BA8-AV-12-14/2012 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a vec vracia na ďalšie konanie. Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda, rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA8- AV-12-14/2012 zo dňa 23.1.2012 podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zaistilo dňom 23.01.2012 o 12,30 hod. štátneho príslušníka Pakistanskej islamskej republiky menom D. I., nar. XX.XX.XXXX na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 23.7.2012 a menovaný bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. Z odôvodnenia rozhodnutia súd zistil, že navrhovateľ bol viackrát žiadateľom o azyl, nebol v tomto konaní úspešný a azyl mu nebol udelený. Posledné azylové konanie bolo zastavené rozhodnutím Migračného úradu v Bratislave. Príslušníkmi cudzineckej polície bol dňa 23.1.2012 kontrolovaný a bolo zistené, že sa zdržiava na území SR bez oprávnenia, bez dokladov, bez finančných prostriedkov, ktoré by mu umožnili návrat do domovskej krajiny. Pri vypočutí na Oddelení cudzineckej polície v Dunajskej Strede navrhovateľ uvádzal, že neexistujú žiadne prekážky, ktoré by bránili tomu, aby bol vyhostený do domovskej krajiny do Pakistanskej islamskej republiky. Z tohto dôvodu, že navrhovateľ sa zdržiaval na území SR nelegálne, bolo dňa 23.1.2012 vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a na základe tohto rozhodnutia, ktoré nemalo odkladný účinok rozhodol odporca aj o zaistení navrhovateľa pre účely zabezpečenia výkonu administratívneho vyhostenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, v ktorom poukázal najmä na skutočnosť, že hoci správny orgán vedel o tom, že voči navrhovateľovi je vedené trestné stíhanie, napriek tomu vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Týmto rozhodnutím porušil odporca jednak ust. § 3 zákona č. 71/1967 Zb., podľa ktorého správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Pokiaľ toto ustanovenie nemá byť len frázou, rozhodnutie o zaistení musí byť preskúmateľné z hľadiska toho, či skutočne sleduje záujem štátu keď vyhostená osoba sa môže takýmto konaním vyhnúť aj eventuálnemu vysokému trestu, ktorý jej hrozí v rámci trestného konania. Okrem toho bolo vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení porušené aj ust. čl. 50 Ústavy SR, podľa ktorej má každý právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám. Z vyjadrenia odporcu k námietkam právneho zástupcu navrhovateľa súd zistil, že tento považuje námietku týkajúcu sa tvrdenia, že zaistenie je v rozpore s Ústavou SR s čl. 50 za účelovú, pretože je nepredstaviteľné, aby sa výkon trestu vyhostenia cudzinca vykonával zo slobody, keďže cudzinec nemá finančné prostriedky na obživu a nezdržuje sa na území SR na mieste známom pre príslušné orgány. Odporca ďalej vo vyjadrení uvádza, že cudzí štátni príslušníci zdržujúci sa na území SR sú povinní rešpektovať zákony nášho štátu a zdržovať sa na území SR len na základe platného cestovného dokladu, víza alebo platného povolenia na pobyt. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie na pojednávaní podľa § 244 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., v spojení s § 250l ods. 1 a 2 O.s.p., v intenciách zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa je dôvodný, keďže rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a preto súd podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Podľa § 244 O.s.p. ods. 1, v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ods. 2. cit. ust., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie a postup správneho orgánu"). Podľa ods. 3 cit. ust., rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 250l ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov. Podľa ods. 2 cit. ust., pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva: - obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu aby sa mu poskytol bezplatne ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú. Podľa čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Na pojednávaní konanom dňa 6.2.2012 právny zástupca navrhovateľa uviedol, že rozhodnutie správneho orgánu považuje za nezákonné, pretože správny orgán nemôže pri rozhodovaní vychádzať len z jedinej právnej normy, ale musí aplikovať pri svojom rozhodovaní aj iné zákony, nielen zákon o cudzincoch. Poukázal na to, že správny orgán vedel o trestnom stíhaní navrhovateľa, aj napriek tomu rozhodol o vyhostení navrhovateľa, čím však by bolo zmarené trestné konanie. Správny orgán v rámci rozhodovania o zaistení neuvažoval, resp. sa nezaoberal otázkou rizika úteku, resp. otázkou, či by cudzinec v prípade svojho pobytu na slobode bránil príprave režimu vyhostenia. Na záver uviedol, že vyhostením navrhovateľa by došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu. Zástupca odporcu na pojednávaní uviedol, že správny orgán zaistil navrhovateľa až po tom, keď bolo právoplatne rozhodnuté o jeho vyhostení, a preto nechápe prečo právny zástupca navrhovateľa poukazuje na ust. § 88 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z., keď toto ustanovenie sa viaže len na prípady kedy dôjde k zaisteniu v rámci konania o vyhostení. Poukázal na chronológiu celého prípadu a uviedol, že zaistením zabezpečili orgány polície to, aby bol pobyt navrhovateľa známy a tým aj zabezpečili jeho účasť na úkonoch v rámci trestného konania. Pri posudzovaní dôvodnosti námietok navrhovateľa súd dospel k záveru, že pokiaľ odporca vydal rozhodnutie o zaistení z dôvodu zabezpečenia výkonu administratívneho vyhostenia, v danom prípade tu chýba pre rozhodnutie o administratívnom zaistení právny základ, ktorým je rozhodnutie o administratívnom vyhostení, ktoré môže byť bezprostredne realizované bez obmedzenia. Keďže je v súčasnej dobe navrhovateľ trestne stíhaný, nie je možné aby bolo rozhodnutie o administratívnom vyhostení zrealizované. Navrhovateľ nemôže byť z územia SR vyhostený až do právoplatného skončenia trestného konania, pretože týmto úkonom by došlo uňho k porušeniu čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj čl. 48 Ústavy SR, ktoré zabezpečujú každému obvinenému právo na osobnú obhajobu. Pokiaľ ide o tvrdenie správneho orgánu, že zaistením sa zabezpečuje známy pobyt navrhovateľa, ktorý je potrebný preto, aby orgány cudzineckej polície, resp. orgány činné v trestnom konaní mali navrhovateľa k dispozícii k jednotlivým úkonom, toto tvrdenie je v rozpore so zákonom, pretože zaistenie nemôže nahrádzať väzbu. V tejto súvislosti je zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní nepovažovali za potrebné riešiť vec navrhovateľa väzobne, keď tohto z väzby prepustili. Orgány cudzineckej polície vo svojom rozhodnutí nezdôvodnili nevyhnutnosť obmedzenia osobnej slobody navrhovateľa ničím iným len jeho zabezpečením pre účely výkonu administratívneho vyhostenia, čo samo o sebe je nepostačujúce. Na záver treba uviesť, že hoci odporca mal vedomosť o tom, že navrhovateľ je trestne stíhaný, vo svojom rozhodnutí sa s touto skutočnosťou nijako nevysporiadal vo vzťahu k jeho právam osobne sa zúčastňovať a obhajovať v rámci trestného konania, čím sa stáva rozhodnutie odporcu nepreskúmateľné. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 250l ods. 2 O.s.p. v spojení s § 250k O.s.p. tak, že navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si ich v priebehu konania právny zástupca navrhovateľa neuplatnil. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozhodol súd tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.