Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 43Sp/18/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2012200352 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2012200352.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave sudcom JUDr. Ľubomírom Bundzelom v právnej veci navrhovateľa: E. J., nar. XX.X.XXXX, štátna príslušnosť Moldavská republika, t.č. umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o návrhu na preskúmanie rozhodnutia odporcu PPZ-HCP-BA6-AV-75-13/2012-TVO zo dňa 27.6.2012 takto r o z h o d o l : Krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava PPZ-HCP-BA6-AV-75-13/2012-TVO zo dňa 27. júna 2012 p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi súd nárok na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Odvolaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 17.7.2012 sa navrhovateľ domáhal preskúmania rozhodnutia odporcu PPZ-HCP-BA6-AV-75-13/2012-TVO zo dňa 27.6.2012, ktorým bolo podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) rozhodnuté o zaistení navrhovateľa dňom 27.6.2012 s jeho následným umiestnením v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, pričom súčasne bola podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovená dĺžka doby zaistenia do 30.9.2012. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľ bol policajtmi kriminálnej polície ORP PZ Bratislava III vyzvaný v zmysle ust. § 18 ods. 1 zák.č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore k preukázaniu totožnosti, ktorú nevedel preukázať, a preto bol dňa 27.6.2012 v čase o 11.45 hodine predvedený na Obvodné oddelenie policajného zboru Nové Mesto východ Bratislava. Po vykonaní potrebných úkonov bol navrhovateľ následne odovzdaný z dôvodu vecnej a miestnej príslušnosti Oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava. Bolo zistené, že navrhovateľ sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene. Uviedol, že v meste P. sa od kamaráta D. dozvedel o možnosti dostať sa do Rakúska, pričom tento ho zaviedol na miesto, kde boli odstavené kamióny. Tu sa stretol s kamiónistom, ktorý ho o tri dni schoval do svojho kamióna, určeného na prepravu textilu. V uvedenom kamióne sa následne navrhovateľ schoval do celofánu určeného na oblečenie. Ďalej uviedol, že v kamióne cestoval spoločne s G. a s dvomi vodičmi kamióna. Počas tranzitu do Viedne neboli kontrolovaný políciou. Jeho kamarát G. mu počas tranzitu povedal, že vo Viedni má kamarátov, ktorí mu pomôžu zostať v Rakúsku. V Rakúsku vystúpili a kúpili si lístok, ale omylom do Bratislavy. Za prepravu do Viedne zaplatil 500 eur. Navrhovateľ pri výsluchu ďalej uviedol, že na územie Slovenskej republiky vstúpil neoprávnene, na území Slovenskej republiky nemá žiadneho známeho, brata, sestru a podobne, pričom dodal, že v domovskej krajine mu nehrozí neľudské zaobchádzanie, trestné stíhanie alebo iný postih, a teda administratívne vyhostenie z územia SR sa ho žiadnym spôsobom nedotkne, pričom v tejto súvislosti uviedol, že nemá finančné prostriedky potrebné na vycestovanie z územia Slovenskej republiky. V odôvodnení rozhodnutia bolo ďalej konštatované, že navrhovateľ svojim neoprávneným pobytom spáchal priestupok v zmysle § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a zároveň svojim konaním naplnil dôvody administratívneho vyhostenia v zmysle § 82 ods. 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov. V tejto súvislosti odporca ako správny orgán uviedol, že výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení podľa § 84 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov zabezpečí policajný útvar, ak štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie, pričom podľa § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu na tri až päť rokov. Správny orgán pri rozhodovaní o administratívnom vyhostení navrhovateľa z územia SR zohľanil závažnosť porušenia zákonov a predpisov, dĺžku trvania protiprávneho konania ako aj okolnosti, za ktorých k porušeniu zákona došlo. V súvislosti s osobou navrhovateľa uviedol, že ide o príslušníka tretej krajiny, ktorý sa zdržiaval na území Slovenskej republiky neoprávnene bez platného cestovného dokladu, bez finančných prostriedkov, ktorými by mohol pokryť náklady na pobyt. Naviac navrhovateľ neuviedol žiadny dôvod brániaci jeho administratívnemu vyhosteniu do krajiny pôvodu. V tejto súvislosti skúmal aj existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to článku 3, pričom nezistil dôvody brániace vyhosteniu navrhovateľa, ktorý uviedol, že jeho vyhostením nebude dotknutý jeho súkromný a rodinný život a neuviedol, že by mu v domovskej krajine hrozilo mučenie, že by bol podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok, v ktorom namietal správnosť tohto rozhodnutia. Uviedol, že z Moldavskej republiky odišiel z dôvodu, že na území Rakúska chcel požiadať o politický azyl, avšak jeho priateľ, s ktorým pricestoval do Rakúska omylom kúpil lístok na autobus, ktorý išiel na územie SR. Poukázal na to, že vyhostením a určením zákazu vstupu ako i zaistením odporca neprimerane tvrdo zasiahol do jeho slobody, pričom i bez týchto opatrení by sa nevyhýbal konaniam, ktoré by prebiehali v súvislosti s jeho zaistením. Ďalej namietal, že sa nezakladá na pravde konštatovanie odporcu v rozhodnutí o zaistení, že neuviedol žiaden taký dôvod, pre ktorý by sa nemohol vrátiť do Moldavska. Z domovskej krajiny vycestoval práve z dôvodu, že tam má vážne problémy s priekupníkmi drog, ktorí sa mu vyhrážajú ublížením na zdraví z dôvodu, že im má byť dlžný finančnú čiastku, čo sa však nezakladá na pravde. Ďalej uviedol, že rozhodnutie v konaní o azyle je v jeho záujme, nemá teda dôvod z územia SR utiecť, alebo sa skrývať, pričom s políciou spolupracuje. Taktiež namietal dĺžku doby zaistenia, ktorá bola v rozhodnutí určená do 30.9.2012. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. Poukázal na naplnenie dôvodov administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, existenciu rozhodnutia o administratívnom vyhostení ako aj skutočnosť, že navrhovateľ sa zdržiaval na území Slovenskej republiky neoprávnene (§ 82 ods. 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov), bez dokladov, ktorými by preukázal svoju totožnosť a tiež aj bez finančných prostriedkov. Uviedol, že pri rozhodovaní vo veci postupoval v zmysle zákona o pobyte cudzincov, zaoberal sa všetkými skutočnosťami uvádzanými navrhovateľom pri podaní vysvetlenia. Poukázal na to, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1,2 zákona o pobyte cudzincov a tiež podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (článku 3), pričom nezistil dôvody brániace vyhosteniu navrhovateľa do krajiny pôvodu. V tejto súvislosti poukázal na samotné tvrdenia navrhovateľa, ktorý do zápisnice o podaní vysvetlenia zo dňa 27.6.2012 neuviedol žiadny dôvod brániaci jeho administratívnemu vyhosteniu. Tvrdil, že jeho vyhostením nebude dotknutý jeho súkromný a rodinný život, neuviedol skutočnosti v dôsledku, ktorých by mu v domovskej krajine hrozilo mučenie, bol by podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Ďalej uviedol, že v danom prípade nebolo možné pristúpiť k aplikácii ust. § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov (uloženie povinnosti hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruky), nakoľko navrhovateľ by tieto stanovené podmienky nevedel splniť, a preto správny orgán nemohol takúto povinnosť navrhovateľovi uložiť ako alternatívu voči jeho zaisteniu na výkon jeho administratívneho vyhostenia. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov ako aj vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie navrhovateľa v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, pričom aj doba zaistenia určená do 30.9.2012 je priamo úmerná dobe vystavenia náhradného cestovného dokladu ako aj vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu navrhovateľa do domovskej krajiny - Moldavskej republiky. Pokiaľ ide spoluprácu navrhovateľa s políciou, tak tento pri vyplňovaní osobného dotazníka iba sčasti vyplnil údaje týkajúce sa jeho osoby, a teda nespolupracoval v dostatočnej miere. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie na pojednávaní konanom dňa 23.7.2012 podľa § 244 ods. 1,2,3 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 1,2 O.s.o. v intenciách zákona o pobyte cudzincov a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 244 ods. 2 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu"). Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 250l ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zák.č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, c) na účel výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) alebo d) na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, 78) ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky. Podľa § 84 ods. 1 zák.č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (1) Policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak a) policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie, b) štátny príslušník tretej krajiny nevycestoval v lehote určenej v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, c) má byť štátny príslušník tretej krajiny podľa medzinárodnej zmluvy 78) vrátený na územie zmluvného štátu, alebo d) štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie. Podľa § 88 ods. 4 zák.č. 404/2011 Z.z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. Podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, preto že sa nepodrobila rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinností ustanovených zákonom c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu alebo ak sú oprávnení domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej spáchanie trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby alebo duševne chorých alkoholikov, narkomanov alebo tulákov f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie alebo osoby proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. (4) Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Podľa článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností. Na pojednávaní navrhovateľ uviedol, že trvá na podanom návrhu na preskúmanie rozhodnutia o jeho zaistení, žiadal ho zrušiť a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie. Okrem tvrdení už uvádzaných v návrhu namietal, že mu nebolo umožnené v konaní pred správnym orgánom si ustanoviť advokáta. Ďalej uviedol, že si je vedomý toho, že sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene, nevedel však, že sa nachádza na území SR, mienil zostať v Rakúsku, kde chcel požiadať o politický azyl. Potvrdil, že nemá žiaden doklad totožnosti a ani žiadne finančné prostriedky. Ďalej uviedol, že nevie presne uviesť, či všetky jeho vyjadrenia, ktoré hovoril počas jeho výsluchu do zápisnice zo dňa 27.6.2012 boli riadne zaprotokolované, nakoľko počas jeho výsluchu bolo zo strany vypočúvajúceho na neho kričané a zo strany príslušníkov odporcu mu bolo vyhrážané väzením. Potvrdil, že tlmočník mu počas jeho výsluhu na cudzineckej polície všetky otázky a odpovede riadne pretlmočil, pričom na záver uviedol, že jediným dôvodom, prečo odmietol podpísať zápisnicu zo dňa 27.6.2012 bola skutočnosť, že nechce byť vyhostený do krajiny pôvodu, do Moldavska. Poverený zástupca odporcu na pojednávaní uviedol, že sa pridržiava písomného vyjadrenia zo dňa 20.7.2012, v ktorom sa vyjadril k námietkam, ktoré vzniesol navrhovateľ vo svojom návrhu na preskúmaní rozhodnutia o zaistení. K tvrdeniam navrhovateľa uvádzaným na pojednávaní uviedol, že navrhovateľ bol riadne poučený v zmysle § 77 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, že si môže ustanoviť právneho zástupcu na svoje zastupovanie, čo vyplýva aj zo zápisnice zo dňa 27.6.2012. Navrhovateľovi bolo dané k dispozícii poučenie, ktoré mu tlmočník pretlmočil do jazyka ruského. Navrhovateľ však odmietol zápisnicu o podaní vysvetlenia zo dňa 27.6.2012 ako aj poučenie podpísať. Ďalej poukázal na to, že navrhovateľ pri výsluchu neuvádzal, že by mu v domovskej krajine hrozilo nejaké neľudské zaobchádzanie, trestné stíhanie alebo iný postih. Ďalej uviedol, že momentálne sa zisťuje totožnosť navrhovateľa, pričom podľa prvotnej správy Interpolu sa takáto osoba v evidencii obyvateľov Moldavska nenachádza. V súčasnej dobe sa čaká na správu z Interpolu, aby sa zistila totožnosť navrhovateľa na základe fotografie a daktyloskopických odtlačkov prstov. Žiadal napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne. V danom prípade súd dospel k záveru, že boli splnené všetky podmienky na to, aby navrhovateľ bol zaistený, pretože sa zdržiava na území SR bez platných cestovných dokladov, bez finančných prostriedkov, ktoré by mu umožňovali návrat do materskej krajiny. Keďže bol navrhovateľ administratívne vyhostený, rozhodol odporca, že zabezpečí v rámci svojej právomoci výkon administratívneho vyhostenia. Z dikcie ustanovenia § 84 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov jednoznačne vyplýva, že výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení zabezpečí policajný útvar, ak štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie. Skutočnosť, že navrhovateľ požiadal o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom nevyhnutnosť zaistenia je daná najmä tým, že navrhovateľ nemá na území SR známy pobyt, kde by bol dostihnuteľný pre potreby cudzineckej polície, nemá žiadne finančné prostriedky a ani žiaden doklad totožnosti. Z vyššie uvedených dôvodov bolo zaistenie navrhovateľa potrebné na zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia. Je potrebné konštatovať, že správny orgán taktiež preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to v súvislosti s článkom 3, pričom nezistil dôvody brániace vyhosteniu navrhovateľa. Sám navrhovateľ uviedol, že jeho vyhostením nebude dotknutý jeho súkromný a rodinný život, pričom dodal, že v domovskej krajine mu nehrozí mučenie, alebo, že by bol podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie navrhovateľa v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Za tohto stavu je potrebné považovať zaistenie navrhovateľa pre účely administratívneho vyhostenia za zákonné a to aj v súvislosti s určenou dĺžkou doby zaistenia (30.9.2012), keď uvedená doba zaistenia je nevyhnutná, počas ktorej zariadenie vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu navrhovateľa z územia Slovenskej republiky, zistenia jeho identity, ktorá je taktiež predmetom zisťovania a tiež potrebou zabezpečenia náhradného cestovného dokladu. V neposlednom rade bolo potrebné prihliadnuť aj na to, že navrhovateľ v dostatočnej miere nespolupracoval, neuviedol všetky údaje ohľadne svojej osoby (trvalý pobyt, údaje týkajúce sa jeho identity atď.). Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa v súvislosti s jeho tvrdením, že mu nebolo umožnené ustanoviť si advokáta tak súd dospel k záveru, že navrhovateľ bol riadne poučený podľa ust. § 77 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, keď toto poučenie je súčasťou zápisnice o podaní vysvetlenia zo dňa 27.6.2012 a nachádza sa v administratívnom spise. Toto poučenie bolo tlmočníkom z jazyka ruského riadne pretlmočené, pričom zo zápisnice o podaní vysvetlenia zo dňa 27.6.2012 nevyplýva, že by si chcel navrhovateľ ustanoviť advokáta, voči obsahu tejto zápisnice ako aj prípadnému neporozumeniu obsahu poučenia nemal navrhovateľ žiadne námietky. Na pojednávaní navrhovateľ uviedol, že jediným dôvodom prečo odmietol podpísať zápisnicu o podaní vysvetlenia ako aj poučenie bolo, že nechce byť vyhostený do krajiny pôvodu. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 250l ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250k O.s.p. tak, že navrhovateľovi, ktorý nebol procesne úspešný nepriznal náhradu trov konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.