Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 38Sp/25/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2012200385 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2012200385.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v konaní pred samosudcom JUDr. Pavlom Laczom v právnej veci navrhovateľa: O. A., nar. XX.XX. XXXX, štátna príslušnosť Alžírska ľudová demokratická republika, t.č. miesto pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, právne zastúpený advokátkou JUDr. Katarínou Fajnorovou, Liga za ľudské práva, Hurbanovo námestie 5, 811 03 Bratislava, proti odporcovi: Oddelenie azylu PZ Gbely Adamov, Halaštava 1408, 908 45 Gbely, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ- HCP-BA10-AK-75/2012 zo dňa 23.7.2012, t a k t o r o z h o d o l : Súd napadnuté rozhodnutie odporcu Oddelenie azylu PZ Gbely Adamov č. PPZ-HCP-BA10-AK-75/2012 zo dňa 23. júla 2012 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. d), e) O.s.p. a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. Navrhovateľovi súd nárok na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Oddelenie azylu PZ Gbely Adamov rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA10-AK-75/2012 zo dňa 23.7.2012 zaistilo podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov dňom 23.7.2012 v čase o 22,00 hod. štátneho príslušníka Alžírskej ľudovo demokratickej republiky O. A. a menovaný bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. Svoje rozhodnutie odôvodnil odporca tým, že hoci navrhovateľ požiadal na území SR o azyl, lustráciou v systéme EuroDac bolo zistené, že dňa 11.7.2012 požiadal navrhovateľ o udelenie azylu v Rumunskej republike pod č. RO1TM201T1207110807. Zaistenie navrhovateľa je potrebné na výkon jeho prevozu podľa Nariadenia komisie (ES) č. 1560/2003 z 2.9.2003, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá na uplatňovanie Nariadenia Rady ES č. 343/2003 (Dublinského dohovoru). Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne odvolanie, v ktorom namietal, že rozhodnutie o zaistení nie je založené na riadnom právnom titule, t.j. rozhodnutí príslušného orgánu o tom, že takýto prevoz sa má skutočne zrealizovať, pričom podľa názoru právnej zástupkyne navrhovateľa takýmto orgánom je Migračný úrad MV SR. Ďalej namietal, že v rozhodnutí absentuje akékoľvek odôvodnenie účelnosti a efektívnosti zaistenia ako aj stanovenie dĺžky doby zaistenia. Poukazuje, že rozhodnutie je nepreskúmateľné, pretože odporca vôbec nezdôvodňuje prečo rozhodol o zaistení navrhovateľa, čo je v rozpore s článkom 5 Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, pretože nebol naplnený ani jeden dôvod pozbavenia osobnej slobody navrhovateľa. Taktiež namietal aj to, že odporca v doklade na prepravu navrhovateľa do záchytného tábora uviedol ako záchytný tábor ÚPZPC Medveďov, hoci jediným záchytným táborom pre žiadateľov o azyl na území SR je Záchytný tábor v Humennom ako zariadenie spravované Migračným úradom MV SR. Z vyjadrenia odporcu vyplýva, že svoje rozhodnutie považuje za vecne správne, pretože lustráciou osôb bolo zistené, že navrhovateľ je žiadateľom o azyl v inom štáte EÚ a preto došlo u neho k uplatneniu Nariadenia Rady č. 343/2002, ktorý ustanovuje kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej v členskom štáte príslušníkom tretej krajiny. Z ust. § 88 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. vyplýva, že podanie žiadosti o udelenie azylu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Podľa názoru odporcu navrhovateľ chcel zneužiť azylový systém v SR tak ako ho zneužil aj v Rumunsku. Zaistenie v danom prípade slúžilo na výkon prepravy navrhovateľa do Rumunska ako štátu, v ktorom navrhovateľ podal svoju prvú žiadosť o azyl. Na pojednávaní konanom dňa 7.8.2012 právna zástupkyňa navrhovateľa uviedla, že v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že neuvedenie doby zaistenia vo výroku rozhodnutia je takou nezákonnosťou, ktorá je dôvodom na zrušenie rozhodnutia pre nepreskúmateľnosť. Poukázala na Smernicu rady č.2003/9/ES, kde je jednoznačne upravený postup azylového konania. Ďalej poukázala, že absentuje právny titul na postup orgánov cudzineckej polície podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č.404/2011 Z.z., keďže v tomto ustanovení je uvedené, že cudzinca možno zaistiť len na výkon prevozu, pričom takéto rozhodnutie môže vydať jedine Migračný úrad MV SR, čo v danom prípade nie je splnené. Poverený zástupca odporcu uviedol, že pokiaľ ide o dobu zaistenia, táto je uvedená v zákone č. 404/2011 Z.z., podľa ktorého môže byť cudzinec zaistený na dobu 180 dní, po uplynutí ktorej musí byť prepustený, takže je jednoznačné, na akú dobu môže byť cudzinec zaistený. Ďalej poukázal, že podľa § 88 ods. 3 zák.č. 404/2011 Z.z. zaistením cudzinca nie sú dotknuté jeho práva ako azylanta. Na záver uviedol, že celý Dublinský transfer realizuje Migračný úrad MV SR. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie na pojednávaní konanom dňa 7.8.2012 podľa § 244 ods. 1,2,3 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 1,2 O.s.p. v intenciách zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa je dôvodný a preto rozhodnutie odporcu zrušil podľa § 250j ods.2 písm. d), e) O.s.p., pretože rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné a v konaní odporcu bola zistená vada, ktorá mala vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 244 ods. 2 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu"). Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 250l ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zák.č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny c) na účel výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu Podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát. Podľa článku 7 Smernice rady 2003/9/ES zo dňa 27.1.2003 1.Žiadatelia o azyl sa môžu voľne pohybovať na území hostiteľského členského štátu alebo v rámci územia, ktoré mu tento členský štát vyčlení. Vyčlenená oblasť nemôže ovplyvniť neodňateľnú sféru súkromného života a musí umožňovať dostatočný rozsah záruk prístupu ku všetkým výhodám vyplývajúcim z tejto smernice. 2.Členské štáty môžu rozhodnúť o mieste pobytu žiadateľa o azyl z dôvodu verejného záujmu, verejného poriadku alebo v prípade aj z dôvodu rýchleho spracovania a efektívneho monitorovania jeho žiadosti. 3.Ak sa ukáže, že je to potrebné napr. z právnych dôvodov alebo z dôvodov verejného poriadku, členské štáty môžu držať žiadateľa na určitom mieste v súlade s ich vnútroštátnym právom. Podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a)zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom b)zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, preto že sa nepodrobila rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinností ustanovených zákonom c)zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu alebo ak sú oprávnení domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej spáchanie trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní d)iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán e)zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby alebo duševne chorých alkoholikov, narkomanov alebo tulákov f)zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie alebo osoby proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. (4) Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a z ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Pokiaľ ide o námietku právnej zástupkyne navrhovateľa, že rozhodnutie o zaistení sa nezakladá na právnom titule, t.j. rozhodnutí príslušného orgánu, že sa má takýto prevoz realizovať, súd dospel k záveru, že táto námietka je dôvodná. Už zo samotného textu ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z. vyplýva, že policajt je oprávnený zaistiť príslušníka tretej krajiny na účel výkonu prevozu podľa osobitného predpisu. Rozhodujúcou skutočnosťou je teda existencia vykonateľného rozhodnutia, ktorým bol takýto prevoz nariadený. Toto rozhodnutie musí byť vydané príslušnými orgánmi a keďže sa v danom prípade jedná o azylové konanie, takýmto príslušným orgánom je Migračný úrad Ministerstva vnútra SR. Súd považuje postup odporcu za nesprávny, pretože akonáhle navrhovateľ požiadal o azyl na území SR, podlieha predpisom upravujúcim takýto druh konania. Policajné orgány po vyhlásení navrhovateľa, že žiada o azyl, vykonajú spravidla nevyhnutné úkony potrebné na zisťovanie totožnosti navrhovateľa. Zaznamenajú vyhlásenie žiadateľa, odnímu mu cestovný doklad alebo iný doklad o jeho totožnosti a vydajú mu o tom potvrdenie, zabezpečia odňatie daktiloskopických odtlačkov žiadateľa a v nevyhnutnom prípade vykonajú u neho prehliadku. Žiadateľ je potom povinný 24 hodín od vyhlásenia dostaviť sa do záchytného tábora. Policajný útvar mu na toto obdobie vydá preukaz nahrádzajúci doklad o jeho totožnosti, ktorý slúži na preukazovanie totožnosti na čas jeho prepravy do záchytného tábora. Ak si to vyžaduje verejný záujem, preprava sa môže uskutočniť aj v sprievode policajta. Postup odporcu bol nesprávny v tom smere, že namiesto toho, aby zabezpečil umiestnenie navrhovateľa do záchytného tábora, zvolil jeho obmedzenie osobnej slobody formou zaistenia, pričom vo svojom rozhodnutí tento postup ničím nezdôvodnil, čo je v rozpore so Smernicou rady č. 2003/9/ES, podľa ktorej majú žiadatelia o azyl právo na voľný pohyb na území hostiteľského štátu. Je totiž podstatný rozdiel medzi umiestnením cudzinca do záchytného tábora alebo do útvaru policajného zaistenia, kde vládnu rozdielne režimy. Záchytné tábory však slúžia ako účelové zariadenie Ministerstva vnútra SR na zabezpečenie pobytu cudzincov, ktorí požiadali o udelenie azylu na území SR. V týchto zariadeniach je voľnejší režim ako v útvaroch policajného zaistenia, kde dochádza k zásadnému obmedzeniu osobnej slobody cudzinca. Policajné orgány mali aj napriek pozitívnej lustrácii vykonať umiestnenie navrhovateľa v takomto záchytnom tábore a oznámiť Migračnému úradu SR, že navrhovateľ spadá pod inštitút tzv. dublinského konania. Migračný úrad mal následne rozhodovať o udelení, resp. neudelení azylu navrhovateľovi na území SR a s prihliadnutím na ust. § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z.z.. Keďže v azylovom konaní platí princíp prvého konania, na ktorom sa zhodli všetky štáty EÚ, ktoré prijali dublinské nariadenie, Migračný úrad by pravdepodobne rozhodol o zamietnutí žiadosti ako neprípustnej, keďže na konanie o udelenie azylu je príslušný iný štát. Pokiaľ sa však odporca rozhodol postupovať podľa článku 7 bod 3 Smernice rady č. 2003/9/ES a považoval za potrebné z právnych alebo iných dôvodov verejného poriadku zaistiť žiadateľa v súlade s vnútroštátnym právom, bol povinný toto rozhodnutie v tomto smere riadne zdôvodniť, čo však zjavne nevykonal. Na základe azylovej politiky sa členské štáty EÚ musia snažiť čo najrýchlejšie určiť, ktorá strana je zodpovedná za vybavenie žiadosti. V praxi členských štátov európskej únie platí princíp tzv. prvého konania, kedy je za vybavenie žiadosti i za žiadateľa zodpovedný štát, ktorý sa začal ako prvý zaoberať žiadosťou. Ak žiadateľ podal viacero žiadostí v krajinách, ktoré ratifikovali schengenskú dohodu, bude sa ňou zaoberať iba jedna príslušná strana. Štát sa zároveň zaväzuje vziať žiadateľa späť ak sa nachádza na území iného štátu, ktorý ratifikoval dohodu. Rozhodnutie o žiadosti je záväzné pre všetky ostatné signatárske štáty. Rumunsko síce doposiaľ nie je signatárom schengenskej dohody, ale v rámci eurozóny spolu s Bulharskom sa konajú prístupové rokovania, aby obe tieto krajiny vstúpili do schengenu, čo značí, že Rumunsko ako čakateľ prispôsobuje všetky právne normy týkajúcej sa azylovej politiky normám platným pre európsku úniu, ktorej je členom. V danom prípade je jednoznačné, že navrhovateľ podal svoju prvú žiadosť na území Rumunska, ktorý je členom EÚ a preto je postup pri vykonávaní azylových práv navrhovateľa jednoznačný. Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, že v rozhodnutí absentuje uvedenie dĺžky zaistenia, súd považuje túto námietku za dôvodnú, pretože neuvedenie takejto lehoty má za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť. Je totiž nepochybné, že zaistenie na účely realizácie výkonu prevozu predstavuje vážny zásah do základného ľudského práva na osobnú slobodu a je povinnosťou správnych orgánov dostatočne, presvedčivo a určito odôvodniť jednak účel samotného obmedzenia osobnej slobody, ako aj jej dĺžku. Povinnosťou správneho orgánu je preto vo výrokovej časti uviesť dobu, na ktorú má byť cudzinec zaistený, pričom môže použiť aj ust. § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z., podľa ktorého štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Musí však túto dobu, pokiaľ považuje dobu šiestich mesiacov za primeranú riadne zdôvodniť konkrétnymi skutočnosťami osvedčujúcimi predpoklad, že maximálna doba zaistenia bude reálne potrebná. Neuvedenie doby zaistenia do výrokovej časti rozhodnutia je vážnym zásahom do právnej istoty osoby, ktorej je takto obmedzená osobná sloboda a súd považuje takéto rozhodnutie za nepreskúmateľné, čo je dôvodom na jeho zrušenie. Pokiaľ ide o námietku účelnosti a efektívnosti zaistenia, touto námietkou sa odporca vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal, pretože žiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo muselo prísť k zaisteniu navrhovateľa a prečo nestačilo, aby tento bol umiestnený len v záchytnom tábore na čas potrebný na vybavenie potrebných dokladov súvisiacich s prevozom navrhovateľa na územie iného štátu zodpovedného za azyl. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 250l ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 250k O.s.p. tak, že navrhovateľovi, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko právna zástupkyňa navrhovateľa si trovy konania na pojednávaní neuplatnila. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.