Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 38Sp/28/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2012200448 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2012200448.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v konaní pred samosudkyňou JUDr. Katarínou Benczovou v právnej veci navrhovateľa: G. F., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Maroko, t.č. miesto pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, právne zastúpený advokátom JUDr. Bohumírom Bláhom, Hurbanovo námestie 5, 811 03 Bratislava, proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície PZ Trnava, Športová 10, 917 02 Trnava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-BA9-AV-46-9/2012 zo dňa 21.08. 2012 takto r o z h o d o l : Súd napadnuté rozhodnutie odporcu Oddelenie cudzineckej polície PZ Trnava č. PPZ-HCP-BA9- AV-46-9/2012 zo dňa 21. augusta 2012 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. a vec mu vracia na ďalšie konanie. Navrhovateľovi súd nárok na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím odporca zaistil navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z. na účel jeho prevozu podľa osobitného predpisu s odôvodnením, že bolo začaté konanie Migračným úradom MV SR podľa Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18.02. 2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej v členskom štáte príslušníkom tretej krajiny. Konanie bolo začaté vzhľadom na zistenie, že účastník podal svoju prvú žiadosť o udelenie azylu dňa 06.06. 2012 na území Rumunskej republiky, z toho dôvodu bude Rumunsko zodpovedné za posúdenie jeho žiadosti. Zdôraznil, že bolo povinnosťou navrhovateľa po podaní žiadosti o azyl zdržiavať sa v hostiteľskej krajine, čo nerešpektoval. Naopak, vycestoval cez Maďarskú republiku do Slovenskej republiky, až v Slovenskej republike (nie bezprostredne po zadržaní) znovu požiadal o udelenie azylu, pričom túto žiadosť neskôr vzal späť. Zdôraznil, že potvrdeným dôvodom späťvzatia žiadosti bol záujem účastníka dosiahnuť voľnosť pohybu a následne opustiť územie SR. S poukazom na úpravu Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 uviedol, že na základe informácie z Migračného úradu MV SR po začatí Dublinského konania dňa 17.08. 2012 v lehote 2 týždne dožiadaný štát štandardne oznamuje akceptáciu, v prípade akceptácie má SR 6 mesiacov na fyzické zrealizovanie postupu v zmysle článku 20 ods. 2 Dublinského nariadenia. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval za preukázané, že napadnuté rozhodnutie nie je v rozpore ani s článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. Zaistenie účastníka je potrebné na účel výkon jeho prevozu podľa osobitného predpisu a v prípade, ak by nebolo realizované, pobyt účastníka by nebol známy, mohol by sa voľne pohybovať po území SR, resp. v celom schengenskom priestore mohol by kedykoľvek opustiť jej územie, prípadne sa skrývať, čím by nemohlo dôjsť k realizácii výkonu v zmysle Nariadenia a bolo by zmarené už začaté konanie samotného výkonu prevozu. Proti rozhodnutiu podal odvolanie navrhovateľ zastúpený právnym zástupcom a namietal, že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a v konaní správneho orgánu nastala vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V čase zaistenia dňa 21.08. 2012 už neexistoval právny dôvod na zaistenie v zmysle § 88 ods. 1 písm. c), pretože správny orgán nemal nepochybne preukázané, že k prevozu na účely osobitného predpisu v krátkom čase dôjde. Existovala len informácia o začatí konania podľa Dublinského nariadenia, ale neexistovala odpoveď zo strany iného štátu Európskej únie, že prevezme zodpovednosť za rozhodovanie o azylovej žiadosti navrhovateľa, ani žiadne rozhodnutie, že navrhovateľ má byť prevezený do inej členskej krajiny. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie článkov 1,3,17,18 a 19 Dublinského nariadenia. Tým, že navrhovateľ vzal svoju žiadosť o azyl podanú na území SR späť a konanie bolo právoplatne skončené dňa 16.08. 2012, došlo k situácii, že v čase keď ho Migračný úrad dňa 19.08. 2012 informoval o začatí konania podľa Dublinského dohovoru, nebola už daná právomoc Migračného úradu konať vo veci navrhovateľa. Vzhľadom na neexistenciu odpovede o súhlase s prevzatím navrhovateľa, neexistoval reálny predpoklad transferu a teda zaistenie nie je účelné, ani efektívne. Ustanovenie § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov predpokladá existenciu právneho titulu, t.j. rozhodnutie príslušného orgánu, že prevoz sa má skutočne zrealizovať, čo v danom prípade absentuje. Po prepustení z predchádzajúceho zaistenia dňom 20.08. 2012 do vydania nového rozhodnutia dňa 21.08. 2012 nebola navrhovateľovi daná možnosť, aby si zákonným spôsobom upravil svoj pobyt na území SR, pričom v prílohe príkazu na prepustenie bol poučený o povinnosti vycestovať z územia SR do 30 dní. Spochybnil vyslovený predpoklad, že v prípade nezaistenia, by navrhovateľ maril realizáciu transferu. Zaistenie je v rozpore s článkom 5 ods. 1 Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, absentuje právny dôvod zaistenia. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu došlom súdu dňa 11.09. 2012 žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. Zdôraznil skutočnosť, že v predchádzajúcom konaní bol navrhovateľ zaistený na území SR, kde sa zdržiaval nelegálne po tom, čo 06.06. 2012 požiadal o udelenie azylu na území Rumunskej republiky. V predchádzajúcom konaní bol po zadržaní hliadkou Oddelenia železničnej polície PZ Nové Zámky a následnej žiadosti o azyl zaistený na účely prevozu podľa osobitného predpisu rozhodnutím Oddelenie azylu PZ Gbely Adamov zo dňa 23.07. 2012, nakoľko bolo preukázané podanie žiadosti o azyl na území Rumunskej republiky 06.06. 2012. V odvolacom konaní bolo toto rozhodnutie zrušené rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 38 Sp/23/2012-34 zo dňa 07.08. 2012. Súd v súvislosti so zistenými okolnosťami ohľadne žiadosti o azyl v inom štáte EÚ vyslovil záver, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie a procesné pochybenie spočívajúce okrem iného v tom, že v konaní absentuje rozhodnutie zodpovedného štátu o prevzatí konania navrhovateľa a rozhodnutie slovenských orgánov o tom, že sa bude realizovať transfer do Rumunska. Zákonné predpoklady vyžadované § - om 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2012 Z.z. sú splnené tým, že navrhovateľ preukázateľne prvýkrát podal žiadosť o azyl na území Rumunska. Existuje teda nevyhnutný predpoklad zaistenia - preukázateľne začaté konanie Migračným úradom MV SR podľa nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18.02. 2003. Zdôraznil, že konanie o žiadosti o azyl zo dňa 22.07. 2012 bolo zastavené pre späťvzatie navrhovateľom, nakoľko mal záujem opustiť územie SR. Potrebná doba zaistenia bola stanovená s prihliadnutím na lehoty uvedené v Dublinskom nariadení (2 týždne na odpoveď dožiadaného štátu, 6 mesiacov na fyzickú realizáciu prevozu). Dĺžka zaistenia je v súlade s Dohovorom o ľudských právach a základných slobodách, Európskym dohovorom o ľudských právach a základných slobodách. V prípade nezrealizovania zaistenia je predpoklad, že pri voľnom pohybe navrhovateľa na území SR a v celom schengenskom priestore by mohol byť zmarený účel zaistenia. Právomoc Migračného úradu MV SR konať vo veci trvá v zmysle článku 1 Dublinského nariadenia bez ohľadu na skončenie azylového konania začatého pred slovenskými orgánmi. V praxi sa v dublinskom konaní nevydáva žiadne procesné rozhodnutie o realizácii prevozu, postačujúce je preukázanie začatia konania o prevoze účastníka podľa Dublinského nariadenia. Obava zo zmarenia prevozu bola odôvodnená s poukazom na nerešpektovanie povinnosti zdržiavať sa v hostiteľskej krajine, kde prvýkrát požiadal o azyl, podanie žiadosti o azyl z ekonomických dôvodov na Slovensku, späťvzatia žiadosti o azyl, vyjadrenie v zápisnici, že nechce zostať na území SR, chce ísť do Talianska, ak mu dajú príslušníci 2 hodiny, SR opustí. Aj z tohto je zrejmé, že nemal snahu zlegalizovať svoj pobyt na území SR. Dôvodnosť zaistenia je preukázaná aj tým, že dňa 27.08. 2012 odporca obdržal akceptáciu rumunskej strany, v súčasnosti sa čaká iba na vykonanie transferu. V Dublinskom nariadení Migračný úrad MV SR nevydáva žiadne procesné rozhodnutie, keďže účastník konania nie je žiadateľom o azyl na území SR, migračný úrad koná na základe žiadosti ÚHCP a iba zisťuje príslušný členský štát pre posúdenie žiadosti účastníka. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktorom obe strany zotrvávali na obsahu svojich doterajších podaní. Obsahom predloženého administratívneho spisu je preukázaná existencia napadnutého rozhodnutia v nadväznosti na vyjadrenie účastníka konania zachytené v zápisnici zo dňa 20.08. 2012 a 21.08. 2012 a skutočnosť, že dňa 17.08. 2012 mu bolo MÚ MV SR oznámené začatie konania podľa nariadenia Rady ES č. 343/2003. Konanie podľa Dublinského nariadenia bolo začaté na základe žiadosti o poskytnutie informácii v súvislosti s tým, že navrhovateľ predtým, ako bol dňa 23.07. 2012 zaistený na území SR podal prvú žiadosť o azyl dňa 06.06. 2012 v Rumunsku. Ďalšiu žiadosť o azyl podal dňa 23.07. 2012 na území SR, pričom toto konanie bolo právoplatne zastavené dňom 16.08. 2012. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu postupom v zmysle Tretej hlavy piatej časti O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu. Uvedené ustanovenie odkazuje na Nariadenie Rady (ES) č. 343/2003 zo dňa 18.02. 2003 ustanovujúce kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej v členskom štáte príslušníkom tretej krajiny (ďalej len Dublinské nariadenie) a Nariadenie komisie ES č. 1560/2003 zo dňa 02.09. 2003, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá na uplatňovanie Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 zo dňa 18.02. 2003 ustanovujúce kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej v členskom štáte príslušníkom tretej krajiny. Podľa § 120 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov Ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise 13) ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. 37) Podľa § 3 ods. 1 zák.č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Podľa článku 1 Dublinského nariadenia Toto nariadenie ustanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov. Podľa článku ods.1 18 Dublinského nariadenia Dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a vynesie rozhodnutie o dožiadaní o prevzatie žiadateľa do dvoch mesiacov od dátumu obdržania dožiadania. Podľa článku 19 Dublinského nariadenia 1. Keď dožiadaný členský štát akceptuje, že má prevziať žiadateľa, členský štát, v ktorom bola podaná žiadosť o azyl, oznámi žiadateľovi rozhodnutie o tom, že neposúdi žiadosť a o povinnosti odovzdať žiadateľa do zodpovedného štátu. 2. V rozhodnutí uvedenom v ods. 1 sa uvedú dôvody, na ktorých sa zakladá. Obsahuje podrobné údaje o lehotách na uskutočnenie odovzdania, a ak to je potrebné, obsahuje informácie o mieste a čase, v ktorom sa má žiadateľ dostaviť, ak cestuje do zodpovedného členského štátu vlastnou dopravou. Voči tomuto rozhodnutiu sa je možné odvolať alebo ho je možné preskúmať. Odvolaním ani preskúmaním sa nepozastaví vykonávanie odovzdania, pokiaľ súdy alebo príslušné orgány nerozhodnú inak v každom konkrétnom prípade, ak to vnútroštátny právne predpisy umožňujú. Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že došlo k pochybeniu odporcu, keď vo svojej rozhodovacej činnosti neaplikoval dôsledne zákonnú úpravu § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov v nadväznosti na Dublinské nariadenie, ktoré v ustanovení článku 18 ods. 1 výslovne uvádza, že dožiadaný členský štát „vynesenie rozhodnutie o dožiadaní o prevzatie žiadateľa do dvoch mesiacov od dátumu obdržania dožiadania“, resp. v ďalšom stanovuje kratšie lehoty na bezodkladné vybavenie žiadosti. Treba rešpektovať zákonnú úpravu, ktorá stanovuje požiadavku preukázania existencie kladného rozhodnutia o dožiadaní, ako predpokladu pre realizáciu transferu žiadateľa o azyl. Rovnako pochybil, keď dôsledne nerešpektoval ustanovenie článku 19 ods. 1 (v nadväznosti na § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a § 3 ods. 1 Správneho poriadku) upravujúci povinnosť oznámiť rozhodnutie o tom, že neposúdi žiadosť a (rozhodnutie) o tom, že odovzdá žiadateľa do zodpovedného štátu. Preto je dôvodná námietka, že v čase vydania rozhodnutia o zaistení dňa 21.08. 2012 neexistoval právny základ pre zaisťovanie navrhovateľa na účely výkonu prevozu podľa Dublinského nariadenia. Súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľa, že po skončení azylového konania vedeného v SR nebola daná právomoc Migračného úradu MV SR konať vo veci navrhovateľa, nakoľko v zmysle článku 1 Dublinského nariadenia sa toto vzťahuje na posudzovanie všetkých žiadostí o azyl podaných štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov, bez ohľadu na to, či je príslušník tretej krajiny účastníkom azylového konania v štáte, v ktorom sa nachádza (v žiadajúcom členskom štáte). Bolo by nelogické, ak by aplikovateľnosť Dublinského nariadenia bola obmedzená len na prípady, keď žiadateľ o azyl v inom členskom štáte je zároveň žiadateľom o azyl - účastníkom azylového konania, v žiadajúcom členskom štáte. Súdu sa nejaví dôvodný ani poukaz na ujmu vzniknutú neumožnením legalizácie pobytu na území SR, nakoľko sám navrhovateľ opakovane uviedol, že nemá záujem o legalizáciu svojho pobytu na SR a tomuto nasvedčuje aj celé jeho správanie v priebehu konania. Bez ohľadu na predchádzajúci záver o chýbajúcom právnom titule pre zaistenie na účel realizácie transferu sa súdu nejaví dôvodné spochybňovanie záveru odporcu, že zo správania a vyjadrení navrhovateľa má preukázané, že v prípade nezaistenia by hrozilo zmarenie výkonu predpokladaného transferu. Vzhľadom na vyššie uvedené súd napadnuté rozhodnutie zrušil postupom v zmysle § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p., nakoľko absencia právneho titulu pre transfer, na realizáciu ktorého malo slúžiť zaistenie je závažným pochybením, ktoré mohlo viesť k ujme na právach účastníka správneho konania. V novom konaní bude správny orgán viazaný vysloveným právnym názorom súdu. O trovách konania súd postupom v zmysle § 250l ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 250k O.s.p. rozhodol tak, že procesne úspešnému navrhovateľovi nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jeho splnomocnený zástupca na pojednávaní výslovne uviedol, že si nárok na náhradu trov konania neuplatňuje. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné (§ 250s O.s.p.).