Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/300/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2106201688 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2106201688.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Petra Príbelská, PhD. a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Magdaléna Krajčovičová, v právnej veci navrhovateľa: Mgr. Y. Q., PhD., bytom F. X, W., proti odporcovi: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Nám. J. Herdu 2, Trnava, zastúpenému advokátom: JUDr. Juraj Trokan, Hlavná 31, Trnava, o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 70.000,- Eur a majetkovej ujmy vo výške 1.659,70 Eur, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 9C/10/2006-577 zo dňa 12. apríla 2010, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu nemajetkovú ujmu vo výške 70.000,- Eur a majetkovú ujmu vo výške 1.659,70 Eur zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovení § 2, § 6 ods. 1, § 9, § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení účinnom ku dňu 30.6.2005, § 9 ods. 1, 2, 3, § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení účinnom od 15.10.2008, § 13 ods. 1, 2 a 5 Zákonníka práce, ustanovení § 11, § 13 Občianskeho zákonníka, ustanovením § 118a ods. 1 a 2, § 120 ods. 1, 3, 4 O.s.p., keď na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že navrhovateľ neumožnil prijať súdu záver o dôvodnosti ním uplatneného nároku v požadovanej výške z tvrdeného zásahu do práva na rovnaké zaobchádzanie a do práva na ochranu osobnosti, a preto súd návrh ako nedôvodný zamietol v celom rozsahu. Predmetom konania bol uplatnený nárok navrhovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy a náhrady škody ako majetkovej ujmy, založený na tvrdenom zásahu do práva na rovnaké zaobchádzanie upraveného v Antidiskriminačnom zákone, na ktoré odkazuje ustanovenie § 13 Zákonníka práce a do práva na ochranu osobnosti, konkrétne práva na česť a dôstojnosť. K tvrdenému zásahu do práva navrhovateľa malo dôjsť zo strany jeho zamestnávateľa (odporcu), a to osobami, ktoré boli odporcom použité k realizácii jeho činnosti. Pokiaľ ide o posúdenie nároku navrhovateľa ako uplatnenej nemajetkovej ujmy v peniazoch, je potrebné konštatovať, že možnosť uplatňovať si náhradu nemajetkovej ujmy je súčasťou viacerých právnych noriem, ku ktorým patrí aj Občiansky zákonník, ako aj Antidiskriminačný zákon, na ktorý odkazuje aj pracovno-právna úprava. Antidiskriminačný zákon sám definuje v ustanovení § 2 ods. 1 zásady rovnakého zaobchádzania a konkretizuje princípy zákazu diskriminácie vo viacerých oblastiach, pričom aj sám upravuje nároky z porušenia práv garantovaných týmto zákonom. Nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania sa rozumie porušenie zákazu z akéhokoľvek dôvodu. Podľa cit. ustanovenia § 9 sa každý, kto sa cíti byť dotknutý na svojich právach, môže domáhať toho, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od tohto konania, následne napravil protiprávny stav a poskytol primerané zadosťučinenie. Až keď by takéto zadosťučinenie nebolo postačujúce, vzhľadom na značným spôsobom zníženú dôstojnosť, alebo spoločenskú vážnosť, môže sa poškodený domáhať aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Platná právna úprava v čase podania návrhu zaťažovala navrhovateľa povinnosťou predložiť súdu dôkaz, z ktorého možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, s účinnosťou od 15.10.2008 stačilo tvrdiť skutočnosti, z ktorých by bolo možné uvádzané usúdiť. Aj samotný Zákonník práce v ustanovení § 13 odkazuje v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania v pracovno-právnych vzťahoch na právne prostriedky ochrany obsiahnuté v Antidiskriminačnom zákone. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že bol odporcom v rámci pracovno-právneho procesu diskriminovaný, bolo na ňom, aby tvrdil pred súdom skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že k diskriminácii došlo. Súd posudzoval tvrdené skutočnosti navrhovateľom, od ktorých tento odvíjal tvrdený neoprávnený zásah do jeho práva na rovnaké zaobchádzanie, pričom však dospel k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky na presun dôkazného bremena na odporcu, ktorý by bol povinný ďalej preukazovať, že označenými konaniami neporušuje zásadu rovnakého zaobchádzania. Predovšetkým je potrebné poukázať na to, že navrhovateľ podľa právnej úpravy bol povinný tvrdiť, že s ním bolo zaobchádzané rozdielne, a to kvôli jeho príslušnosti k určitej skupine ľudí, t.j. musí byť použiteľný určitý tvrdený komparátor, teda porovnanie postavenia navrhovateľa s postavením iného jednotlivca alebo skupiny. Navrhovateľ nekonkretizoval tzv. komparátora na porovnanie jeho postavenia s postavením iného jednotlivca s rovnakými vlastnosťami. V konaní len všeobecne odkazoval na to, že s ním sa zaobchádzalo inak, než s inými, bez ich bližšej konkretizácie na to, aby súd mohol ďalej pri použití komparátora dospieť k záveru, že skutočne k diskriminácii mohlo dôjsť. Navrhovateľ len všeobecne poukazoval napr. na to, že bol kvalifikovanejší, než iní kolegovia, ale bez ich konkretizácie a bez konkretizácie ich kvalifikácie, pričom mu boli zadávané úlohy, ktoré mohli robiť aj títo nekonkretizovaní, podľa neho menej kvalifikovaní kolegovia. V danom prípade potom môže dôjsť k stretu subjektívneho a objektívneho vnímania znevýhodnenia, keď sa jednotlivec domnieva, že je znevýhodnený, pričom takýto názor ostatní zdieľať nemusia. Rovnako dôležitým predpokladom na posúdenie či skutočne bol navrhovateľ diskriminovaný, okrem potreby komparátora, je aj tvrdenie dôvodu diskriminácie, ktorý má byť navrhovateľovi na ťarchu a ktorý nie je možné ospravedlniť. Dôvod vyčlenenia je jadrom diskriminácie. Dôvody vyčlenenia sú demonštratívnym výpočtom špecifikované v Antidiskriminačnom zákone, a to aj osobitne pri úprave pre pracovno-právne vzťahy. Zákonodarca okrem uvádzaných dôvodov odkazuje na prípustnosť diskriminácie aj z dôvodu iného postavenia, než sú vymenované dôvody, ktorý dôvod diskriminácie však navrhovateľ opätovne nekonkretizoval, len všeobecnej odkazoval na možnosť dôvodu, ako napr. jeho označenie jedným z rodičov za homosexuála alebo skutočnosť, že bol odporcom ideológie politických strán HZDS, SNS, ďalej to mohlo byť aj prisudzovanie jeho autorstva k anonymu a poukazovanie na nízku úroveň vzdelávania. Až následne potom nastupuje identifikácia znevýhodnenia a napokon skúmanie možnosti ospravedlnenia. Pokiaľ však čo i len jedna zložka nie je naplnená , tak sa nemôže jednať o diskrimináciu. Z popísaného potom súd usudzuje, že pri absencii konkretizácie jednotlivých prvkov, resp. podmienok, na základe ktorých je možné posudzovať možné diskriminačné konanie, predovšetkým vhodného komparátora a dôvodu diskriminácie spôsobom, ktorý nevzbudí pochybnosti, navrhovateľ neuniesol dostatočným spôsobom bremeno tvrdenia - označenia skutočnosti, z ktorej by bolo možné usúdiť zásah do jeho práva, a tak možnosť preniesť dôkazné bremeno tvrdenia a preukazovania opaku na odporcu. Súd sa ďalej zameral na zistenie, či popísaným spôsobom nemohlo dôjsť k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, konkrétne vychádzajúc z navrhovateľom popísaných skutkových okolností daného prípadu do zásahu práva na česť a dôstojnosť, a to v rámci ohraničenia dôkaznej povinnosti navrhovateľa upravenej v ustanovení § 118a O.s.p. Predmetné ustanovenie zákona ukladá navrhovateľovi dôkaznú povinnosť do určitého štádia konania, preto sa súd pri posudzovaní nároku zameral na hodnotenie tých vykonaných dôkazov, ktoré boli navrhovateľom navrhnuté a predložené do nariadeného pojednávania po pojednávaní dňa 23.1.2009, na ktorom bolo navrhovateľovi osobitne dané príslušné procesné poučenie. Občiansky zákonník poskytuje ochranu v ustanovení § 11 len pred takými konaniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnosti subjektu práva, teda na osobnosť navrhovateľa, tým, že znižujú jeho česť u iných ľudí a tým ohrozujú vážnosť jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti. Nie je potom porušením práva, napr. slovná urážka medzi štyrmi očami (napr. tvrdené rôznorodé ohováranie a osočovanie vedúcim katedry medzi štyrmi očami) a vôbec akékoľvek konanie, ktoré nie je spôsobilé česť navrhovateľa u iných ľudí znížiť, stačí však objektívna možnosť. Vzhľadom na uvádzané súd posudzoval vykonané dokazovanie ohľadom skutkových tvrdení navrhovateľa predovšetkým so zameraním na popísané skutky týkajúce sa priebehu zasadnutí katedry humanitných a právnych vied, kde navrhovateľ pôsobil, a to zo dňa 24.2.2004 a 28.10.2004, keď svedeckými výpoveďami JUDr. H. H. a Doc. Mgr. X. L., PhD. mal preukázané, že verejné prejavy vedúceho katedry zamerané na navrhovateľa neboli prijateľné pokiaľ išlo o spôsob komunikácie (bez ohľadu na jej obsah, ktorý bol zameraný na výčitku predovšetkým skúšania študentov mimo akademickej pôdy vo večerných hodinách) a potvrdený výrok, ktorého obsahom bola výzva na pästný súboj. Ostatné tvrdené výroky navrhovateľa, ako napr. výzva na dobrovoľný odchod zo zamestnania, ako aj výrok ohľadom verejného tajomstva, že po uplynutí doby pracovného pomeru na univerzite končí a pod. potvrdené neboli. Avšak aj vzhľadom na potvrdený nevhodný spôsob komunikácie vedúceho katedry zameraný na navrhovateľa (zvýšený hlas, neposkytnutie priestoru navrhovateľovi na protiargumentáciu, opätovné vracanie sa k problému rovnakým spôsobom) v očiach uvádzaných svedkov nespôsobilo to, že by sa postavenie navrhovateľa v očiach kolegov zmenilo, teda že by došlo k jeho zníženiu v ich očiach (nepotvrdil to ani jeden z vypočutých svedkov), skôr naopak, uvádzaní svedkovia súdu potvrdili, že v ich očiach klesol práve vedúci katedry. Napokon, aj pokiaľ ide o uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu ako sankciu, nie je sankciou jedinou, predchádza jej ako zadosťučinenie aj satisfakcia morálna, keď práve peňažná satisfakcia nastupuje až vtedy, ak morálne zadosťučinenie nie je postačujúce vzhľadom na intenzitu zásahu, ktorá musí byť „značná“. Zadosťučinenie v peniazoch neslúži v žiadnom prípade k náhrade vzniknutej škody, konkrétne k náhrade na strate na zárobku (tu je právny režim iný). To znamená, že v konaní by muselo byť preukázané, že navrhovateľ utrpel ujmu v značnej miere (čo by inak podporne platilo aj pre prípad preukázania zásahu do práva na rovnaké zaobchádzanie, kde je princíp obdobný), čo však navrhovateľ súdu nepreukázal, len tvrdil. To znamená, že navrhovateľ neponúkol súdu žiaden dôkaz o tom, že tvrdenými súdu preukázanými zásahmi podľa popísaného vyššie bola značným spôsobom znížená jeho dôstojnosť, spoločenská vážnosť, uplatnenie ako aj narušená psychika. Takéto následky bez ďalšieho nie je možné vyvodiť len z dokladovanej skutočnosti, že neuspel vo výberových konaniach, z ktorých predložených oznámení nie je možné ustáliť, že tak bolo práve z dôvodu zásahu do práva na ochranu osobnosti popísaným spôsobom. Rovnako na tomto závere nemôže nič zmeniť ani predložená mailová komunikácia s doc. Mgr. B. I., z ktorej bez ďalšieho nemožno vyvodiť príčinnú súvislosť medzi šírením rečí o oslabenom charaktere s potvrdenými udalosťami na zasadnutí katedier. Z uvádzaného potom je potrebné konštatovať, že navrhovateľ nepreukázal súdu (v prevažnej miere len tvrdil) vplyv zásahu na jeho osobný, pracovný a spoločenský život. Na preukázanie psychickej ujmy navrhovateľ nenavrhol vykonať žiaden dôkaz, zásah do pracovného a spoločenského života v miere oprávňujúcej priznať navrhovateľovi uplatnenú nemajetkovú ujmu v peniazoch zase nebol v konaní dostatočným spôsobom preukázaný. Súd nemohol nechať nepovšimnutý aj samostatne uplatnený nárok navrhovateľa z práva na ochranu osobnosti založený na obdobnom skutkovom základe (pokiaľ ide o priebeh zasadnutí katedier dňa 24.2.2004 a 28.10.2004) voči vedúcemu katedry Prof. JUDr. U. I. CSc. Pokiaľ navrhovateľovi skončil pracovný pomer uplynutím doby, na ktorú bol uzavretý, nie je súd ďalej oprávnený preskúmavať ďalší výber zamestnancov u odporcu, pretože by sa jednalo o neprípustné zasahovanie do jeho samostatnej rozhodovacej činnosti ako zamestnávateľa (odporca využil ustanovenie § 77 ods. 8 zák. č. 131/2002 Z. z. a výberové konanie nevyhlasoval), preto navrhovateľovi ani nemohol vzniknúť nárok na tvrdenú majetkovú ujmu predstavujúcu rozdiel v podpore v nezamestnanosti za obdobie júl - august 2005 a jeho predchádzajúcim príjmom dosahovaným u odporcu. Súd nevykonal dôkaz navrhnutý navrhovateľom na výsluch svedkyne PhDr. C., Ing. O., Mgr. D., nakoľko vzhľadom na rozsah vykonaného dokazovania, a predovšetkým skutočnosť absencie dôkazov na preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku ako nemajetkovej ujmy, (preukázanie následkov tvrdených zásahov) by vykonanie navrhovaných dôkazov na preukázanie základu, teda porušovania práv navrhovateľa, už nebolo hospodárne. Navrhovaný dôkaz výsluchom svedka doc. Mgr. B. I. súd nevykonal preto, že nebol podaný v lehote predpokladanej ustanovením § 118a Občianskeho súdneho poriadku. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že plne procesne úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko právny zástupca odporcu nevyčíslil uplatnenú náhradu riadne a včas. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote navrhovateľ odvolanie, v ktorom podľa obsahu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že návrhu navrhovateľa sa vyhovie. Podľa obsahu odvolania odvolateľ použil odvolacie dôvody v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d), písm. f) O.s.p., že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a taktiež napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ poukázal na to, že prvostupňový súd ignoroval prípady dokázateľného viacnásobného klamstva a protirečení funkcionárov odporcu súvisiacich s údajnou neporiadnou dochádzkou navrhovateľa na pracovisko. Súd odmietol dať do priamej súvislosti príčinný vzťah medzi rôznorodými formami trestania a šikanovania zo strany odporcu a podaním sťažnosti zo strany navrhovateľa na odporcu, čo bolo zásadným dôvodom diskriminácie. Súd predpokladal, že emocionálny dopad protiprávneho konania odporcu na navrhovateľa sa dá vždy dokázať vonkajšími prejavmi rozrušenia, takýmto prístupom sa zvýhodňujú psychicky labilní ľudia, či klamári alebo herci. Navrhovateľ preukázal, že došlo k poškodeniu jeho imidžu. Súd používal v rámci odôvodnenia hypotézy, také isté argumentačné právo však navrhovateľovi nepriznal. Súd nevyužil ako možného komparátora prípad prorektora univerzity, ktorého odporca napriek jeho verejným obvineniam nemal záujem disciplinárne riešiť, ale navrhovateľa s úplne odlišným morálnym a odborným pozadím okamžite riešil na základe vymyslených obvinení. Súd mohol ako komparátora využiť akéhokoľvek bývalého kolegu navrhovateľa, keď odporca rovnako likvidoval aj iných sťažovateľov. Je absurdné, ak ústavou a zákonmi garantované právo na sťažovanie končí tým, že pracovníkovi je bezdôvodne nepredĺžený pracovný pomer. Podľa odvolateľa je nutné napadnutý rozsudok kompletne prehodnotiť. Zotrvanie na argumentoch súdu prvého stupňa by znamenalo, že pracovník nemá žiadnu reálnu ochranu pred prenasledovaním zo strany skupín zameraných na podvody a klamstvá, ak na tieto upozorní, čo je v rozpore s celkovým duchom a obsahom zákonov a ústavy Slovenska ako aj s elementárnou predstavou o spravodlivosti. Po uplynutí odvolacej lehoty navrhovateľ doručil odvolaciemu súdu listiny týkajúce sa jeho sporu vedenom na Okresnom súde Bratislava II. sp.zn. 14C/161/2005 (č.l. 602-606, 686, 691-711, 756-760), listiny preukazujúce účasť vo výberových konaniach a ich výsledky (č.l. 610-614, 622-623, 629-630, 740-741, ) články z médií a internetu (č.l. 632-633, 642, 649-650, 670-676, 678-684, 737-739, 745-746), listiny súvisiace so zasadaním katedry 20.12.2005 (č.l. 655-670). Odporca odvolanie nepodal, k odvolaniu navrhovateľa podal písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že ho pokladá za účelové, napadnuté rozhodnutie bolo vydané podľa dôsledne vykonaných dôkazov a zistenia správneho skutkového stavu. Z právneho posúdenia veci podľa zistených skutočností vydal súd rozhodnutie, ktoré je v súlade s vykonaným dokazovaním. Odporca navrhol rozhodnutie prvostupňového súdu v celom rozsahu potvrdiť. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie navrhovateľa bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), uskutočnil odvolacie pojednávanie (§ 214 ods. 1 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa bol nárok navrhovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy a náhrady škody ako majetkovej ujmy, založený na tvrdenom zásahu do práva na rovnaké zaobchádzanie upraveného v Antidiskriminačnom zákone, na ktoré odkazuje ustanovenie § 13 Zákonníka práce a do práva na ochranu osobnosti, konkrétne práva na česť a dôstojnosť K tvrdenému zásahu do práva navrhovateľa malo dôjsť zo strany odporcu ako jeho zamestnávateľa, a to osobami, ktoré boli odporcom použité na realizáciu jeho činnosti. Rozsudkom napadnutým odvolaním navrhovateľa súd prvého stupňa jeho návrh zamietol. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolateľ odvolanie odôvodnil v podstate tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Odvolací dôvod v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logicky rozpor, alebo ktoré odporujú ust. § 122 - 135 O.s.p. Odvolací dôvod v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce správne určenú nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Odvolateľ v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa nebol už vysporiadal súd prvého stupňa. V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Každého z účastníkov teda zaťažuje dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení pod následkom neunesenia dôkazného bremena. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v návrhu a vo vyjadrení odporcu. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci (na oboch procesných stranách) sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 O. s. p.). Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania. Keďže sa odvolací súd stotožnil nielen s výrokom, ale aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, na zdôraznenie jeho správnosti v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p. dopĺňa nasledovné. Zo súdom prvého stupňa citovaných ustanovení Zákonníka práce ako aj Antidiskriminačného zákona vyplýva zásada, podľa ktorej výkon práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nemôže svoje práva a povinnosti zneužívať sledujúc úmysel poškodiť druhého účastníka vzťahu. V aplikačnej praxi môže mať zneužitie práva podobu napríklad šikanovania zamestnanca vo forme vybavovania si rôznych osobných účtov , alebo v ponižovaní ľudskej dôstojnosti rôzneho charakteru. Diskriminácia pritom môže spočívať v zámernom znevýhodňovaní a vytváraní nerovných podmienok. Pod pojmom diskriminácia možno vo všeobecnosti rozumieť zaujaté neuznávanie rovnosti, rozlišovanie osôb pri priznávaní práv, výhod a podobne. Danosť priamej alebo nepriamej diskriminácie nevyžaduje znevýhodnenie len individuálne (jedného zamestnanca oproti ostatným zamestnancom), ale o dané formy diskriminácie ide aj vtedy, ak ide o znevýhodnenie určitej skupiny zamestnancov oproti ostatným zamestnancom. O diskrimináciu teda ide vtedy, ak dochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu s jednotlivcami, ktorí sa nachádzajú v obdobných situáciách bez objektívneho a rozumného zdôvodnenia. Za objektívne a rozumné zdôvodnenie sa považuje zdôvodnenie, ktoré sleduje legálny cieľ a rešpektuje rozumový rámec primeranosti medzi použitými prostriedkami a zamýšľaným cieľom. V prejednávanej veci súd skúmal tvrdenia navrhovateľa, podľa ktorých sa odporca dopúšťal konania, z ktorého je možné vyvodiť prejav diskriminácie voči jeho osobe. Po podrobne vykonanom dokazovaní a vyhodnotení všetkých relevantných skutkových zistení dospel súd prvého stupňa k správnemu záveru, že odporca sa vo vzťahu k navrhovateľovi nedopustil žiadneho porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, čím by došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii navrhovateľa. Ak priamou diskrimináciou má byť postup zamestnávateľa, v ktorom so zamestnancom zaobchádza menej priaznivo ako s inými zamestnancami v porovnateľnej situácii, uvedené súdu nebolo preukázané. Rovnako právna úprava definujúca nepriamu diskrimináciu predpokladá, že určité správanie - pokyn, rozhodnutie alebo prax zamestnávateľa nemožno považovať za primerané a nevyhnutné a nemožno ich ospravedlniť objektívnymi skutočnosťami. Platná právna úprava v čase podania návrhu zaťažovala navrhovateľa povinnosťou predložiť súdu dôkaz, z ktorého možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, s účinnosťou od 15.10.2008 stačilo tvrdiť skutočnosti, z ktorých by bolo možné uvádzané usúdiť, navrhovateľa tak zaťažovalo bremeno tvrdenia. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že bol odporcom v rámci pracovnoprávneho procesu diskriminovaný, bolo na ňom, aby tvrdil pred súdom skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že k diskriminácii došlo. Súd prvého stupňa správne posudzoval tvrdené skutočnosti navrhovateľom, od ktorých tento odvíjal tvrdený neoprávnený zásah do jeho práva na rovnaké zaobchádzanie, pričom dospel k odôvodnenému záveru, že neboli splnené zákonné podmienky na presun dôkazného bremena na odporcu, ktorý by bol povinný ďalej preukazovať, že označenými konaniami neporušuje zásadu rovnakého zaobchádzania. Navrhovateľ bol povinný tvrdiť, že s ním bolo zaobchádzané rozdielne, a to kvôli jeho príslušnosti k určitej skupine ľudí, t.j. musí byť použiteľný určitý tvrdený komparátor, teda porovnanie postavenia navrhovateľa s postavením iného jednotlivca alebo skupiny. Navrhovateľ nekonkretizoval tzv. komparátora na porovnanie jeho postavenia s postavením iného jednotlivca s rovnakými vlastnosťami. Rovnako dôležitým predpokladom na posúdenie či skutočne bol navrhovateľ diskriminovaný, okrem potreby komparátora, je aj tvrdenie dôvodu diskriminácie, ktorý má byť navrhovateľovi na ťarchu a ktorý nie je možné ospravedlniť. Dôvod vyčlenenia je jadrom diskriminácie. Dôvody vyčlenenia sú demonštratívnym výpočtom špecifikované v Antidiskriminačnom zákone, a to aj osobitne pri úprave pre pracovnoprávne vzťahy. Až následne potom nastupuje identifikácia znevýhodnenia a napokon skúmanie možnosti ospravedlnenia. Pokiaľ však čo i len jedna zložka nie je naplnená , tak sa nemôže jednať o diskrimináciu. Súd prvého stupňa potom dospel k správnemu záveru, že pri absencii konkretizácie jednotlivých prvkov, resp. podmienok, na základe ktorých je možné posudzovať možné diskriminačné konanie, predovšetkým vhodného komparátora a dôvodu diskriminácie spôsobom, ktorý nevzbudí pochybnosti, navrhovateľ neuniesol dostatočným spôsobom bremeno tvrdenia - označenia skutočnosti, z ktorej by bolo možné usúdiť zásah do jeho práva, a tak možnosť preniesť dôkazné bremeno tvrdenia a preukazovania opaku na odporcu. O priamu či nepriamu diskrimináciu by mohlo ísť v tom prípade, ak by odporca pristupoval k navrhovateľovi inak ako k inému zamestnancovi alebo skupine zamestnancov v porovnateľnej situácii, a to z nejakého neospravedlniteľného diskriminačného dôvodu. Zo skutočností tvrdených navrhovateľom však žiadne porušenie zásady rovnakého zaobchádzania zo strany odporcu nemožno konštatovať. V konaní nebolo preukázané, že odporca pristupoval k navrhovateľovi inak ako k inému zamestnancovi alebo skupine zamestnancov v porovnateľnej situácii, keď s ním riešil otázku riadnej dochádzky do zamestnania, či skúšanie študentov vo večerných hodinách. Rovnako nebolo preukázané, že nepredĺženie pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu, ktorý bol dojednaný na dobu určitú a ktorý skončil uplynutím tejto doby, a na ktorého predĺženie neexistuje žiaden právny nárok (je vecou zamestnávateľa, či po skončení doby určitej ponúkne zamestnancovi možnosť vzniku nového pracovného pomeru), bolo dôsledkom diskriminačného správania odporcu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 16/2009 z 30.4.2009, podľa ktorého subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. Z vnútroštátnej právnej úpravy (do 31. júna 2004 § 13 ods. 7 Zákonníka práce a od 1. júla 2004 § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov v spojení s § 13 ods. 5 Zákonníka práce) totiž vyplýva, že dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je napr. jeho rasa či etnická príslušnosť (pôvod) a pod.. Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. V otázke skúmania danosti príčinnej súvislosti medzi navrhovateľom tvrdeným diskriminačným správaním odporcu a škodou (či už vo forme nemajetkovej ujmy alebo škody na strate na zárobku) odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 292/2006 (publikovaný pod č. 2 ZSP 1/2008), podľa ktorého atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) sa v právnej teórii definuje ako priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi porušením povinnosti a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, zodpovednosť nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba preto škodu „izolovať“ od všeobecných súvislostí a skúmať len to, ktorá príčina ju vyvolala, pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku (porovnaj R 21/1992). Pre záver o existencii príčinnej súvislosti nestačí pravdepodobnosť, príčinná súvislosť musí byť vždy s istotou preukázaná (bezpečne zistená), pričom dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. Občiansky zákonník v ustanoveniach § 11 a nasledujúcich poskytuje ochranu osobnosti subjektom, proti ktorým smeroval zásah znižujúci ich vážnosť, dôstojnosť a česť, a ohrozujúci ich postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy (§ 11 Občianskeho zákonníka). Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). K uvedenej stručnej charakteristike ustanovení § 11 a nasl. Obč. zákonníka treba dodať, že táto súdna ochrana je osobitným inštitútom širšieho súboru prostriedkov ochrany osobnosti, ktorý je obsiahnutý v právnom poriadku Slovenskej republiky. Zároveň je však aj všeobecným inštitútom v tom zmysle, že pripúšťa v rovnakej miere ochranu všetkým rôznorodým a mnohotvárnym prejavom osobnosti fyzickej osoby v najrozmanitejších sférach jej života - napr. v občianskom či rodinnom styku, v súvislosti s výkonom povolania, v športe, kultúre, politike, pre tieto jednotlivé oblasti pritom neurčuje osobitné hľadiská alebo prostriedky. Osobnosť fyzickej osoby je v zmysle § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka chránená len vo vzťahu k zásahom do jej jednotlivých osobnostných práv, ktoré možno kvalifikovať ako neoprávnené (protiprávne). Neoprávneným zásahom je taký zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s právami a povinnosťami subjektu, ktorý do osobnostných práv iného zasahuje, v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými právnym poriadkom. Z hľadiska poskytnutia ochrany nie je významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene či nezavinene, alebo vedome či nevedome. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov, stačí, že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobností fyzickej osoby. Za neoprávnený zásah sa nepovažuje kritika, ak je pravdivá a súčasne svojou formou primeraná. Neoprávneným zásahom nie sú ani podnety, upozornenia a sťažnosti urobené primeraným spôsobom, adresované príslušným orgánom. Predpokladom pre poskytnutie ochrany pred zásahmi do práva na ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka je okrem iného skutočnosť, že zásah bol neoprávnený. Nemožno hovoriť o neoprávnenom zásahu tam, kde takýto zásah zákon dovoľuje alebo tam, kde k zásahu došlo v rámci výkonu subjektívneho práva, hoci inak sa zásah týka fyzickej osoby. Občiansky zákonník ustanovením § 13 poskytuje ochranu osobnosti len v prípade závažného porušenia občianskej cti, ktoré porušenie predstavuje zásah do osobnosti občana. Zásah musí byť objektívne spôsobilý takúto ujmu spôsobiť. Musí ísť o jednanie proti mravnej integrite, znižovanie dôstojnosti, vážnosti, cti, o jednanie z hľadiska vzťahu k spoluobčanom, o jednanie ohrozujúce postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Forma ochrany a tým aj súdneho výroku a prípadnej reparácie následkov závisí od charakteru porušenia a ujmy a od okolností prípadu a vhodnosti prostriedkov nápravy. Prvostupňový súd správne skonštatoval, že pokiaľ ide o uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu ako sankciu, nie je táto sankciou jedinou, predchádza jej ako zadosťučinenie aj satisfakcia morálna, keď práve peňažná satisfakcia nastupuje až vtedy, ak morálne zadosťučinenie nie je postačujúce vzhľadom na intenzitu zásahu, ktorá musí byť značná. Zadosťučinenie v peniazoch neslúži v žiadnom prípade k náhrade vzniknutej škody, konkrétne k náhrade na strate na zárobku (tu je právny režim iný). To znamená, že v konaní by muselo byť preukázané, že navrhovateľ utrpel ujmu v značnej miere (čo by inak podporne platilo aj pre prípad preukázania zásahu do práva na rovnaké zaobchádzanie, kde je princíp obdobný), čo však navrhovateľ súdu nepreukázal, len tvrdil. To znamená, že navrhovateľ neponúkol súdu žiaden dôkaz o tom, že tvrdenými súdu preukázanými zásahmi podľa popísaného vyššie bola značným spôsobom znížená jeho dôstojnosť, spoločenská vážnosť, uplatnenie ako aj narušená psychika. Takýto záver nie je možné vyvodiť len z dokladovanej skutočnosti, že navrhovateľ neuspel vo výberových konaniach, z ktorých predložených oznámení nie je možné ustáliť, že tak bolo práve z dôvodu zásahu do práva na ochranu osobnosti popísaným spôsobom. Rovnako na tomto závere nemôže nič zmeniť ani predložená mailová komunikácia s doc. Mgr. B. I., z ktorej bez ďalšieho nemožno vyvodiť príčinnú súvislosť medzi šírením rečí o oslabenom charaktere s potvrdenými udalosťami na zasadnutí katedier. Z uvádzaného potom je potrebné konštatovať, že navrhovateľ nepreukázal súdu (v prevažnej miere len tvrdil) vplyv zásahu na jeho osobný, pracovný a spoločenský život. Na preukázanie psychickej ujmy navrhovateľ nenavrhol vykonať žiaden dôkaz, zásah do pracovného a spoločenského života v miere oprávňujúcej priznať navrhovateľovi uplatnenú nemajetkovú ujmu v peniazoch zase nebol v konaní dostatočným spôsobom preukázaný. Prvostupňový súd tiež správne uzavrel, že navrhovateľovi nemohol vzniknúť nárok na tvrdenú majetkovú ujmu predstavujúcu rozdiel v podpore v nezamestnanosti za obdobie júl - august 2005 a jeho predchádzajúcim príjmom dosahovaným u odporcu, keďže jeho pracovný pomer u odporcu skončil uplynutím dojednanej doby, navrhovateľ nemal žiaden nárok, aby s ním odporca uzavrel nový pracovný pomer. Zo strany odporcu teda nedošlo k žiadnemu takému konaniu v rozpore s právom, ktoré by mohlo založiť jeho prípadnú zodpovednosť za škodu uplatnenú zo strany navrhovateľa ako strata na zárobku Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa dospel k jednoznačnému záveru, že zo strany odporcu nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, navrhovateľovi nevzniklo právo na odškodnenie podľa § 13 ods. 1 a 2 Obč. zákonníka vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, v konaní nebolo preukázané, že by zo strany odporcu došlo vo vzťahu k navrhovateľovi k diskriminačnému správaniu, preto navrhovateľovi nevzniklo ani právo na priznanie primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z.z.. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania. Čo sa týka listín, ktoré navrhovateľ doručil odvolaciemu súdu po uplynutí odvolacej lehoty, konkrétne išlo o listiny týkajúce sa jeho sporu vedenom na Okresnom súde Bratislava II. sp.zn. 14C/161/2005 (č.l. 602-606, 686, 691-711, 756-760), listiny preukazujúce účasť vo výberových konaniach a ich výsledky (č.l. 610-614, 622-623, 629-630, 740-741, ) články z médií a internetu (č.l. 632-633, 642, 649-650, 670-676, 678-684, 737-739, 745-746), listiny súvisiace so zasadaním katedry 20.12.2005 (č.l. 655-670), odvolací súd tieto podľa ich obsahu neposúdil ako nové skutočnosti a dôkazy a ani ako návrhy na doplnenie dokazovania, keďže nemali priamu a bezprostrednú súvislosť s predmetom konania. Navrhovateľ tieto listiny nepredložil ako odvolací dôvod (§ 205a O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní plne procesne úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si žiadne neuplatnil a v odvolacom konaní mu ani nevznikli. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.