Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/13/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2106203275 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2106203275.2 Rozhodnutie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: C. Q., nar. XX. S. XXXX, bytom U., N. W. XX/ A, zast. splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Chlapík s.r.o., Žilina, Sládkovičova 167/13, proti žalovanej: FC Spartak, a.s., Trnava, Koniarekova 19, zast. advokátkou: PhDr. JUDr. Jaroslava Balážiová, Trnava, Dolné Bašty 2, o neúčinnosť právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 12. októbra 2010 č. k. 25C/20/2006 - 165 (správne „25C/20/2006-174") takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej m e n í tak, že určuje, že právny úkon dlžníka FC Spartak Trnava, Športová 1, Trnava, IČO: 31 875 017 a to Zmluva o zrealizovaní prechodu hráčov a trénerov zo dňa 19. februára 2003, uzavretá medzi dlžníkom FC Spartak Trnava, Športová 1, Trnava, IČO: 31 875 017 a žalovanou FC Spartak, a.s., Koniarekova 19, Trnava, IČO: 36 247 057, v časti - bezodplatného prevodu hráčov a trénerov z dlžníka na žalovanú, - bezodplatného prevodu práva k peňažnej zábezpeke, zloženej dlžníkom v sume 33.193,92 eur (1.000.000 Sk) na Slovenskom futbalovom zväze počas účasti dlžníka v najvyššej futbalovej republikovej súťaži Slovenského futbalového zväzu mužov, z dlžníka na žalovanú a - bezodplatného prevodu práva k finančným prostriedkom dlžníka v sume 46.200 CHF (švajčiarskych frankov), vedeným na Slovenskom futbalovom zväze za účasť dlžníka v súťažiach organizovaných UEFA, je voči žalobcovi právne neúčinný. V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi a to splnomocnenkyni žalobcu náhradu trov prvostupňového konania v sume 2.262,96 eur do 3 dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa už po druhý raz zamietol žalobu, ktorou sa žalobca na žalovanej domáhal určenia neúčinnosti právnych úkonov dlžníka FC Spartak Trnava, Trnava, Športová 1, vyplývajúcich zo zmluvy o prevode hráčov a trénerov z 19. februára 2003 (inak zmluvy občianskeho združenia FC Spartak Trnava ako dlžníka žalobcu a žalovanej „o zrealizovaní prechodu hráčov a trénerov“ a ďalej tiež „sporná zmluva“). Už tu sa javí vhodné zopakovať, že pôvodne žalobca predmetom konania urobil i požiadavku na zaplatenie niekdajších 500.000 Sk s úrokmi z omeškania, v takejto časti však už pred rozhodnutím súdu prvého stupňa jeho prvým rozsudkom v tejto veci (z 11. júna 2007 č. k. 25C/20/2006 - 62, zrušeným uznesením Krajského súdu v Trnave z 22. februára 2008 č. k. 10Co/142/2007-80) došlo k zastaveniu konania (uznesením súdu prvého stupňa zo 4. decembra 2006 č. k. 25C/20/2006 - 60). Žalovanej potom nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. §§ 42a a 42b O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne záverom o nedôvodnosti žaloby. Potom, čo jeho skorší rozsudok zamietajúci žalobu z dôvodu zániku uplatňovaného práva pre nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na podanie žaloby bol odvolacím súdom zrušený (a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie) pre nestotožnenie sa s názorom o potrebe počítania príslušnej lehoty spätne (od podania žaloby k úkonu označenému a považovanému za odporovateľný) mal za to (súd prvého stupňa), že žaloba neobstojí ani vecne. V prípade namietania bezodplatnosti prevodu hráčov a trénerov k nemu podľa súdu prvého stupňa nedošlo na základe spornej zmluvy, ale pre súhlas hráčov s prechodom do iného klubu vyplývajúci zo zápisníc z 31. januára 2003 až 7. februára 2003 a to obdobne platilo u nadobudnutia finančných prostriedkov za účasť v súťažiach organizovaných UEFA (v sume 46.200 CHF), ktoré neboli evidované na Slovenskom futbalovom zväze (ďalej tiež len „SFZ“) na konte občianskeho združenia (dlžníka žalobcu), ale boli už majetkom žalovanej (keďže tu šlo už o vyplatenie zápasov absolvovaných hráčmi ako členmi klubu žalovanej). Ani postúpením finančnej zábezpeky v sume 1.000.000 niekdajších Sk nedošlo potom podľa okresného súdu k ukráteniu uspokojenia pohľadávky žalobcu, pretože v tomto prípade šlo o účelovo určené prostriedky viazané na účte SFZ až do času ukončenia platnosti poslednej profesionálnej zmluvy hráča s klubom a navyše tu žalovaná prevzala na seba spornou zmluvou podstatne vyššie záväzky (pasíva) než prospech získaný postúpením finančnej zábezpeky (takže nemožno ani konštatovať, žeby tu došlo k zmenšeniu majetku dlžníka). Nebol potom preukázaný ani úmysel občianskeho združenia ukrátiť žalobcu, nakoľko spornou zmluvou bola len realizovaná požiadavka SFZ na účasť futbalových klubov v súťaži v právnej forme akciových spoločností a napokon nebola naplnená ani skutková podstata odporovateľnosti právneho úkonu predstavovaná tzv. personálnym prepojením dlžníka a osoby majúcej z úkonu dlžníka prospech, nakoľko tu chýbali podklady o tom, aké osoby boli v čase podpisu spornej zmluvy členmi štatutárneho orgánu občianskeho združenia a prezident takéhoto združenia Ing. S. D. sa stal predsedom predstavenstva žalovanej až 28. februára 2003 (po uzavretí zmluvy). Žalobcom navrhované dokazovanie na okolnosť odstupného pri prestupe hráčov potom bolo nadbytočné, pretože tu bola preukázaná dohoda klubov na nulovom odstupnom v súlade s predloženým prestupovým poriadkom a vôľou hráčov; dôvodil napokon okresný súd, ktorý v časti trov konania svoj rozsudok odôvodnil len vecne úspechom žalovanej a neuplatnením si ňou požiadavky na náhradu trov konania. Aj proti tomuto rozsudku (rovnako ako v prípade rozsudku prvého) podal včas odvolanie len žalobca a navrhol ho (konečným návrhom) zmeniť a žalobe vyhovieť, pričom tiež pôvodný žalobný návrh (tzv. petit alebo aj návrh na výrok požadovaného rozsudku súdu) zmenil z pôvodnej požiadavky požiadavkou na určenie neúčinnosti spornej zmluvy (s podrobnou identifikáciou oboch účastníkov zmluvy aj jej názvu) len v častiach bezodplatného prevodu dlžníkom žalobcu na žalovanú 1. hráčov a trénerov, 2. práva k peňažnej zábezpeke v sume 1.000.000 niekdajších Sk a 3. práva k finančným prostriedkom v sume 46.200 CHF. Nesúhlasil s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, keď podľa neho výsledkami vykonaného dokazovania treba mať za preukázané, že v prípade spornej zmluvy nešlo len o transformáciu futbalového klubu prechodom od formy občianskeho združenia k akciovej spoločnosti vynútenú požiadavkou SFZ, ale o premyslený postup (odvolaním označený za ekonomický podvod) smerujúci k zbaveniu sa záväzkov občianskeho združenia voči veriteľom. K prechodu hráčov a trénerov nedošlo už na základe okresným súdom uvádzaných zápisníc, nakoľko na toto bol potrebný súhlas materského klubu a ten bol daný až v rámci spornej zmluvy s účinnosťou od nového súťažného ročníka 2003/2004 (pred začatím takého ročníka v auguste 2003 po registrácii žalovanej na SFZ namiesto občianskeho združenia). Žalovaná bezodplatným získaním hráčov a trénerov (bez primeraného odstupného, z ktorého titulu len v známom prípade hráča K. J. dlžník žalobcu v minulosti inkasoval 58 miliónov niekdajších Sk) získala značný majetkový prospech neprimeraný jej záväzku na úhradu dlhu 5.520.000 niekdajších Sk, pričom skutočné pasíva prevzaté žalovanou od občianskeho združenia pri získaní ďalších aktív (finančnej zábezpeky a sumy v švajčiarskych frankoch) boli ešte nižšie (len 1.250.000 niekdajších Sk) a takto ešte vo výraznejšom nepomere k nadobudnutému prospechu. To, že prestupový poriadok umožňuje dohodu klubov o prestupe hráčov aj bez odstupného, potom nie je svedectvom bezvadnosti postupu namietaného žalobou, ale naopak dôkazom v prospech odporovateľnosti a ani argumentáciu o nedostatku personálneho prepojenia oboch právnických osôb účastných na spornej zmluve nemožno podľa žalobcu prijať, ak popri uzavretí spornej zmluvy Ing. D. v pozícii prezidenta klubu za obe združenia (? - ak, tak zrejme o. z. i a.s. - pozn. odvolacieho súdu) tu bol i podpis zmluvy K. R. ako predsedom predstavenstva a.s. v rozhodnom čase pôsobiacim i v pozícii člena predstavenstva (?) o. z. Žalovaná navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť pre stotožnenie sa s jeho dôvodmi i zotrvanie na svojej argumentácii zo skoršieho konania. Špecificky k zmene žaloby urobenej v odvolacom konaní uplatnila námietku premlčania, majúc za to, že podanie urobené až na pojednávaní odvolacieho súdu treba so zreteľom k ustanoveniu zákonnej trojročnej lehoty na uplatnenie práva považovať za oneskorené. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobcu celú vec (pretože od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 1, § 211 ods. 2 a § 101 ods. 2 O. s. p. na pojednávaní v osobnej neprítomnosti riadne predvolaného žalobcu (ktorého neprítomnosť bola ospravedlnená zahraničnou dovolenkou účastníka, teda iným než dôležitým dôvodom a to navyše bez žiadosti o odročenie pojednávania z takéhoto či akéhokoľvek iného dôvodu, ktorá tu rovnako ako ospravedlniteľný dôvod neprítomnosti nebola ani na strane fyzických osôb reprezentujúcich štatutárny orgán žalovanej, pričom napokon osobná prítomnosť žiadnej z takýchto osôb na pojednávaní odvolacieho súdu nebola nevyhnutnou), doplnil, resp. i zopakoval dokazovanie oboznámením správy Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 23. mája 2012 týkajúcej sa dnes už neexistujúceho občianskeho združenia FC Spartak Trnava (inak správy oddelenia vnútorných vecí odboru všeobecnej vnútornej správy a sekcie verejnej správy ministerstva) a tiež podstatnej časti tzv. konkurzného spisu Krajského súdu v Bratislave v jeho veci sp. zn. 5K/25/2004 (vo veci vyhlásenia konkurzu práve na majetok vyššie spomínaného občianskeho združenia totožného s dlžníkom žalobcu) a na takomto základe i v spojení s výsledkami prvostupňového konania dospel k záveru, že ani v poradí druhý rozsudok súdu prvého stupňa nemožno považovať za správny, pretože súd prvého stupňa neposúdil vec správne (úplne) po právnej stránke. Ešte pred úvahami týkajúcimi sa samotnej podstaty problému nastoleného žalobou, resp. i zmenou žaloby v odvolacom konaní je pritom potrebné uviesť, že tu podľa názoru odvolacieho súdu nebol dôvod na jednej strane nepripustiť zmenu žaloby (ktorou ale príslušné podanie bolo a v tomto sa tak nešlo stotožniť so žalobcom snažiacim sa presvedčiť o opaku), na strane druhej však ani prisvedčiť žalovanej v tom, žeby uplatnenie práva i za pomoci takéhoto procesného prostriedku (rozumej zmeny žaloby) malo mať charakter nedodržania žalobcom lehoty ustanovenej v zákone za podmienku zaoberania sa príslušnou požiadavkou vecne. Už porovnaním požiadaviek z pôvodnej žaloby (ponechanej v priebehu celého konania s výnimkou jeho celkom záverečnej fázy v prakticky nezmenenej podobe) a z podania zmeňujúceho žalobu, datovaného 30. mája 2012 a predneseného zástupcom splnomocnenkyne žalobkyne aj na pojednávaní odvolacieho súdu totiž bolo treba dospieť k záveru o takej obsahovej súladnosti oboch požiadaviek, pri ktorej bolo vylúčeným nepripustenie zmeny žaloby s poukazom na kritérium nepoužiteľnosti výsledkov skoršieho konania (o žalobe pred zmenou) pre konanie o zmenenej žalobe (v uvedenej súv. por. prekážku pripustenia zmeny žaloby podľa § 95 ods. 2 vety prvej O. s. p., platiaceho i pre odvolacie konanie podľa § 211 ods. 2 rovnakého zákona). Bolo to tak preto, že celé doterajšie dokazovanie (resp. presnejšie jeho časť po zrušení prvého rozsudku súdu prvého stupňa v tejto veci) bolo zamerané na okolnosť existencie zákonných podmienok neúčinnosti právnych úkonov dlžníka žalobcu, majúcich tohto ukrátiť pri uspokojení jeho pohľadávky a na tom sa faktickým zúžením rozsahu napadnutia úkonov žalobou v znení jej zmeny (oproti žalobe pôvodnej) nič nezmenilo. Práve tento uhol pohľadu bol významným i pre posúdenie súvisiacej otázky včasnosti uplatnenia práva. K námietke žalovanej (premlčaním práva) tu platí, že táto vo vzťahu k pôvodnej žalobe nemohla byť dôvodnou z dôvodov tunajším súdom už dostatočne objasnených v jeho vyššie spomenutom tzv. zrušujúcom uznesení (na ktoré pre nadbytočnosť opakovania už raz uvedeného postačuje len odkázať) a v prípade namietania nedostatočne včasným urobením zmeny žaloby to tak bolo preto, že tu podstatou zmeny žaloby bolo iba právne vyňatie z predmetu konania vymedzeného pôvodnou žalobou (a predstavujúceho spornú zmluvu i ďalšie na ňu naviazané úkony, v tejto súv. por. formuláciu „právne úkony dlžníka vyplývajúce zo Zmluvy ...“, ktorú mimo akúkoľvek pochybnosť treba vykladať v čo najširšom možnom zmysle, teda tak, že sem patrila aj samotná základná zmluva) tých častí spornej zmluvy, ktoré mali mať podľa žalobcu bezprostredný dopad na schopnosť jeho dlžníka (bývalého o. z.) uspokojiť už tzv. judikovanú pohľadávku (prisúdenú žalobcovi rozsudkom súdu prvého stupňa z 15. januára 2003 sp. zn. 19C 220/01, v exekúcii vedenej proti povinnému z rozsudku však úspešne nevymoženú). Ak by šlo o úvahy v rovine peňažných pohľadávok (na zaplatenie určitých súm), procesne by úmysel žalobcu netrvať na skoršej požiadavke v celom pôvodne určenom rozsahu (teda takúto požiadavku obmedziť) šlo vyjadriť čiastočným späťvzatím žaloby, u uplatňovania práva iného (ako aj v prejednávanej veci) ale čiastočné späťvzatie žaloby v tradičnom význame možným nebolo, keďže v takýchto prípadoch sa ústup od pôvodne zadefinovanej požiadavky vždy musí prejaviť inou formuláciou žalobného návrhu. Takéto odlišné procesné nakladanie s príslušnými podaniami ale nie je dôvodom na každú zmenu žaloby nahliadať ako na takú, ktorou sa požaduje niečo principiálne iné než pôvodne. Len ak by šlo o ostatný zmienený prípad, čiže o také prehodnotenie skoršieho postupu žalobcu v konaní, po ktorom by už nová požiadavka nemala s tou pôvodnou nič spoločné alebo by sa tejto vzdialila na obrazné „hony“, bola by dôvodnou námietka obdobná tej uplatnenej žalovanou z prejednávanej veci - že tu vecnému zaoberaniu sa novou požiadavkou bráni jej uplatnenie až po uplynutí lehoty, ustanovenej na to zákonom. Nakoľko ale v tejto konkrétnej veci o taký prípad nešlo, práve vo vzťahu k námietke vznesenej žalovanou ako reakcia na zmenu žaloby je žiadúce vysloviť (zovšeobecniť pravidlo), že uplatnenie práva zahŕňajúceho i neskoršiu požiadavku vyjadriteľnú procesne iba zmenou žaloby v lehote určenej na uplatnenie práva zákonom (tu inak bez ohľadu na to, či by príslušná lehota mala byť premlčacou alebo prekluzívnou, čiže prepadnou alebo tiež zánikovou) má za následok, že ochranu v podobe nutnosti zaoberania sa (súdu) vecnou opodstatnenosťou príslušnej požiadavky je nutné vztiahnuť aj na požiadavku vyjadrenú zmenenou žalobou. Odvolací súd preto podľa § 211 ods. 2 a § 95 ods. 1 O. s. p. zmenu žaloby zodpovedajúcu vyššie naznačeným kritériám pripustil za stavu nepotrebnosti doručovania zmenenej žaloby žalovanej (pretože na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene bola prítomná zástupkyňa žalovanej s plnomocenstvom pre celé konanie) a tým bolo spriechodnené prejednanie a i rozhodnutie veci už na pojednávaní, ktoré za týmto účelom nariadil odvolací súd. Pre úplnosť v tejto časti možno ešte doplniť, že samozrejme akceptovateľným nemohol byť ani názor žalobcu, podľa ktorého by súd nemal byť viazaný petitom žaloby. I keď tunajšiemu súdu je takýto názor zjavne sa opierajúci o niektoré zavádzajúce názory z nedávnej rozhodovacej praxe súdov známy, jeho osvojenie si okrem vnesenia ním do prakticky všetkých sporových konaní (o aké šlo aj v tejto veci) anarchie neposkytuje uspokojivú odpoveď na otázku, v čom by nad rámec poskytnutia aspoň nejakých argumentov spôsobilých presvedčiť o pravde klienta mala spočívať úloha zástupcov účastníkov poskytujúcich právne služby na profesionálnej báze (advokátov, resp. právnických osôb zakladaných za takýmto účelom podľa zákona o advokácii). Pri zaoberaní sa opodstatnenosťou požiadaviek žalobcu po vecnej stránke potom súd prvého stupňa svoj žalobu zamietajúci rozsudok založil na dvoch kľúčových záveroch (odhliadnuc na tomto mieste od dôvodov do istej miery doplnkových) a to na závere o nedostatku naplnenia skutkovej podstaty právnej neúčinnosti (odporovateľnosti) spornej zmluvy, spočívajúcej v personálnom prepojení dlžníka žalobcu a žalovanej a na ďalšom závere, podľa ktorého už prevzatie žalovanou od dlžníka žalobcu pasív (dlhov) v rozsahu prevyšujúcom aktíva je dôvodom, pre ktorý na žalovanú nemožno nazerať ako na niekoho, kto mal zo spochybňovaného úkonu dlžníka prospech. Ani jeden z takýchto záverov podľa názoru odvolacieho súdu nie je správnym. Podľa § 42a ods. 4 O. z. (inak ustanovenia citovaného už v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa) odporovať možno tiež (rozumej popri iných zákonom predpokladaných prípadoch) právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom, ktorý je právnickou osobou, a členom jeho štatutárneho orgánu, jeho prokuristom, likvidátorom alebo spoločníkom (písm. a/ ustanovenia), právnickou osobou, v ktorej je osoba uvedená v písmenách a/ a b/ štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom (pričom písm. b/ tu citovaného ustanovenia hovorí o osobách blízkych osobám vymenovaným v písmene a/ s odkazom na §§ 116 a 117 zákona), alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a/ - e/; to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Zhora citované ustanovenie vyvodzuje úspech požiadavky na vyslovenie právnej neúčinnosti právneho úkonu dlžníka už z okolnosti ukrátenia dlžníka úkonom, ktorého špecifikom je, že stranami právneho vzťahu reprezentujúcimi takýto úkon (jeho kontrahentmi) sú osoby, medzi ktorými existuje buď určité personálne prepojenie alebo stav uplatňovania vôle jednej z konajúcich osôb či i len fyzickej osoby konajúcej v mene právnickej osoby v nie nevýznamnej miere na konanie osoby druhej. V prípade existencie takejto väzby či prepojenia treba na odporovateľnosť úkonu usudzovať bez ďalšieho (teda najmä bez potreby preukazovania žalobcom toho, že i druhej strane, teda osobe majúcej z konania dlžníka prospech musel byť úmysel dlžníka úkonom ukrátiť veriteľa známy) a uplatňuje sa tu princíp obráteného dôkazného bremena, pri ktorom je to žalovaný (tu žalovaná akciová spoločnosť), kto má preukazovať vynaloženie náležitej starostlivosti, napriek ktorej mu (jej) ostal úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa skrytý. Súdu prvého stupňa potom je namieste vytknúť, že sa práve takýmto ustanovením a jeho vyššie priblíženým výkladom pri svojom rozhodovaní a najmä pri analýze už ním zadovážených podkladov neriadil. I keď niet zjavného dôvodu polemizovať so záverom, že prezident občianskeho združenia a dlžníka žalobcu v osobe Ing. S. D. sa stal predsedom predstavenstva žalovanej až po uzavretí spornej zmluvy; súdu prvého stupňa zjavne uniklo, že stanovy občianskeho združenia FC Spartak Trnava založené i v jeho tzv. konkurznom spise (tu por. č. l. 9 - 17 pripojeného spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5K/25/2004) za orgány klubu určili okrem valného zhromaždenia i správnu radu, prezidenta a dozornú radu (čl. 4 stanov) a to s priznaním všetkým takýmto orgánom s výnimkou valného zhromaždenia klubu postavenia výkonných orgánov klubu majúcich medzi zasadnutiami valného zhromaždenia zabezpečovať riadenie, kontrolu hospodárenia a rozvoj klubu (čl. 5, bod 5.4 stanov), pričom za štatutárny orgán klubu bol takýmito stanovami síce výslovne označený len prezident (čl. 6, bod 6.1 stanov), práve u neho však stanovy zakotvili proces jeho vymenúvania správnou radou zo svojho stredu (čl. 6, bod 6.2) a z viacerých kompetencií priznaných stanovami prezidentovi klubu na jednej a správnej rade na druhej strane vyplýva, že tieto boli rozdelené medzi oba takéto orgány a prinajmenšom na disponovanie prezidenta s prostriedkami na účte sa vyžadoval súhlas správnej rady (tu por. i čl. 6, body 6.3 a 6.4 a čl. 7 body 7.3 a 7.4 stanov a osobitne piatu z kompetencií v čl. 6, bode 6.4). Za takto nastavených podmienok fungovania občianskeho združenia reprezentujúceho dnes už neexistujúceho dlžníka žalobcu preto prípadné personálne väzby zakladajúce odporovateľnosť právnych úkonov nebolo možno hľadať len v osobe prezidenta klubu (občianskeho združenia), ale aj u členov správnej rady takéhoto subjektu a takto aj u takýchto a napokon aj im blízkych osôb nachádzať či prípadne vylučovať personálne prepojenia so žalovanou ich prostredníctvom (bez ohľadu na to, koho vnútorné predpisy dlžníka označili za štatutárny orgán, nakoľko podstatným tu bolo faktické rozdelenie kompetencií v rámci vnútornej organizačnej štruktúry a nie slovné deklarácie). Takto ale pri pozornom štúdiu listín pripojených do tzv. konkurzného spisu samotným občianskym združením FC Spartak Trnava ťažko šlo prehliadnuť, že pri uzavieraní spornej zmluvy žalovanú zastupoval (a v mene takejto právnickej osoby konal) v pozícii predsedu predstavenstva akciovej spoločnosti K. R. (por. č. l. 32 a 33 spisu v prejednávanej veci), pričom rovnaká osoba vystupovala ako v procese registrácie stanov občianskeho združenia v pozícii člena jeho prípravného výboru (popri Ing. S. D. už v tom čase označovanom za prezidenta klubu a N. K., Ing. S. U., C. E. a Ing. N. D., tu por. i č. l. 17 pripojeného tzv. konkurzného spisu), najmä však ešte v septembri 2000 aj vo funkcii člena správnej rady občianskeho združenia FC Spartak Trnava (v tomto prípade spolu s Ing. S. Z., Ing. K. I., Ing. S. D., C. N. a Ing. N. T., tu por. č. l. 18 pripojeného tzv. konkurzného spisu) a zástupkyňa žalovanej na výslovný dotaz odvolacieho súdu, či má vedomosť o zmenách v správnej rade občianskeho združenia v období rokov 2000 - 2003 uviedla, že o žiadnych takýchto zmenách vedomosť nemá (čím bola samozrejme vylúčená aj možnosť preukazovania opaku, ak tento ani nebol tvrdený a aj v tomto prípade treba trvať na dôkaznom bremene na strane toho, kto sa požiadavke na určenie právnej neúčinnosti úkonov dlžníka bráni). Práve tieto skutočnosti i v spojitosti so správou ministerstva vnútra zadováženou odvolacím súdom (poukazujúcou na absenciu podkladov zhora uvedenému odporujúcich na tzv. registrovom orgáne) napokon nepochybne by sťažovali pozíciu žalovanej pri snahe kedykoľvek tvrdiť opak (tu rozumej stratu statusu K. R. ako člena správnej rady o. z. ešte pred uzavretím spornej zmluvy), pretože „objavenie“ sa akéhokoľvek dôkazu v tomto smere by vykazovalo znaky účelovosti a jeho vyfabrikovania práve za účelom dosiahnutia odlišného nazerania na tu približovaný problém. Za opísanej situácie však bola naplnená skutková podstata odporovateľnosti nielen pre existenciu príslušného personálneho prepojenia, ale aj preto, že bolo nevyhnutné žalobcovi prisvedčiť tiež v tom, že spornú zmluvu bolo treba považovať ako za úkon urobený v prospech žalovanej, tak i za taký, z ktorého táto aj mala reálny prospech. Napriek tomu, že obhajoba názoru o nezaznamenaní (v dôsledku uzavretia spornej zmluvy) prospechu na strane žalovanej matematicky vyjadreným previsom od dlžníka žalobcu prevzatých záväzkov (dlhov alebo tiež pasív) nad takto získanými aktívami nepostráda na prvý pohľad logiku; pri hlbšej analýze problému treba konštatovať presný opak. I pominúc všeobecne známu skutočnosť poskytovania si futbalovými klubmi (a nielen nimi) v súvislosti s prestupmi hráčov plnení majúcich charakter odstupného (v ktorej súvislosti bezodplatný prevod tzv. hráčskeho kádra občianskeho združenia na akciovú spoločnosť ťažko možno považovať za štandardný postup a hodnotiť inak než za vzdanie sa občianskeho združenia akejkoľvek snahy získať prostriedky spôsobilé na plnenie jeho záväzkov); z pohľadu získania prospechu žalovanou na základe spornej zmluvy a tiež ukrátenia žalobcu takýmto úkonom (dve strany tej istej obraznej mince alebo tiež spojené nádoby) však bolo významným len to, či žalovaná okrem pasív získala spornou zmluvou aj nejaké aktíva (či už tie výslovne priznané alebo aj iné - napr. v podobe odvolaním namietaného nedostatku povinnosti vynakladania prostriedkov na obstaranie si hráčov). Do definície prospechu získaného úkonom dlžníka, ako ho majú na mysli i ďalšie už súdom prvého stupňa citované ustanovenia § 42b ods. 2 a 4 O. z., totiž spadajú všetky od dlžníka získané aktíva bez ohľadu na to, či tieto sú sprevádzané aj pasívami. Nadobudnutie len pasív (i tu vzaté matematicky a pri videní problému aj z opačnej strany) by sa totiž na strane nadobúdateľa muselo prejaviť ako čistá strata (znížením majetku nadobúdateľa pre nutnosť postarať sa o „sanovanie“ záväzkov dlžníka z vlastného - na dlžníkovi nezávislého - majetku nadobúdateľa a to bez získania za to primeranej či dokonca vôbec nejakej protihodnoty), kým nadobudnutie aj akéhokoľvek aktíva takúto stratu (môžbyť i len účtovnú) musí vždy zmenšiť, ak nie aj celkom vyrušiť (vyrovnaním aktív a pasív) či dokonca sa prejaviť v podobe tzv. efektívneho prospechu nadobúdateľa (pri previse aktív nad pasívami) - to všetko inak za situácie, keď hranice do úvahy prichádzajúceho spektra možností reprezentované ziskom len čistých aktív či rovnako len čistých pasív sa v praxi objavia zjavne len výnimočne a v druhom z takýchto prípadov sa vynára i logická otázka účelu konania nadobúdateľa počínajúceho si takýmto spôsobom. Práve to bol dôvod, pre ktorý nemohla obstáť ani argumentácia o nadobudnutí žalovanou (na základe spornej zmluvy) len zdanlivo nepodstatných aktív (pri ich porovnaní so súbežne nadobudnutými záväzkami), keďže aj prenechanie jej dlžníkom žalobcu finančnej zábezpeky v sume 1.000.000 niekdajších Sk bolo spojené s nepotrebnosťou vynakladania takejto sumy ňou samotnou (úspora vlastných finančných prostriedkov žalovanej a takto mimo akúkoľvek pochybnosť jej prospech). Napokon osobitnou kapitolou boli sporné prostriedky v švajčiarskych frankoch za účasť dlžníka v súťažiach organizovaných UEFA. V tejto časti bolo zamietnutie žaloby založené na argumente, že tu nemohlo ísť o prostriedky dlžníka žalobcu (občianskeho združenia) so zreteľom k odohraniu príslušných zápasov už hráčmi žalovanej v sezóne, v ktorej už občianske združenie nepôsobilo. Ani proti takejto argumentácii na prvý pohľad nemožno nič namietať, avšak len potiaľ, pokiaľ tu nepríde na pretras otázka neriešenia spornou zmluvou aj záväzkov občianskeho združenia voči iným než ku akciovej spoločnosti prevádzaným hráčom (kam mal zjavne patriť i žalobca s judikovanou pohľadávkou z minulosti - majúcou pôvod v jeho pôsobení u občianskeho združenia FC Spartak Trnava ešte pred uzavretím spornej zmluvy), resp. tiež iným osobám; ďalšia otázka súvzťažnosti jednotlivých dojednaní pojatých do spornej zmluvy (kde šiel ruku v ruke prevod tzv. hráčskeho kádra na žalovanú s ostatnými dojednaniami týkajúcimi sa úplného utlmenia aktivít občianskeho združenia v prospech akciovej spoločnosti s takto vytvorenou nemožnosťou aj ďalšieho zhosťovania sa občianskym združením činností spôsobilých prinášať finančný efekt) a napokon i právna otázka možného prevodu (zo strany dlžníka žalobcu na žalovanú) aj len pohľadávky na plnenia majúce byť za riadneho chodu vecí (nebyť spornej zmluvy a opäť najmä zbavenia sa občianskym združením hráčov) obdržané práve dlžníkom žalobcu (v tejto súv. por. i ust. § 524 a nasl. O. z.). Ak potom nedostatok majetku občianskeho združenia súceho až do zániku takejto právnickej osoby (vo februári 2006) na uspokojenie pohľadávky žalobcu nebol sporným rovnako ako to, že výmazu občianskeho združenia z registra združení predchádzalo zamietnutie návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku a nesporný vplyv na to mal i prechod hráčov od občianskeho združenia k akciovej spoločnosti ako bezodplatný (tu rozumej bez získania v tejto súvislosti občianskym združením čohokoľvek, pričom v tejto súvislosti napokon treba dať za pravdu žalobcovi i v tom, že právnym podkladom prevodu resp. prechodu hráčov od o. z. k a.s. neboli súdom prvého stupňa uvádzané zápisnice, ale až sporná zmluva zachycujúca takúto skutočnosť dokonca vo svojom názve); boli splnené všetky podmienky na to, aby žalobe po jej zmene v odvolacom konaní bolo vyhovené. Súd prvého stupňa riadiaci sa inými úvahami tak opäť nerozhodol správne, pokiaľ žalobu i po druhý raz zamietol a odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 220 O. s. p. zmenil spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto svojho rozsudku. Pri takomto výsledku konania to bol žalobca, kto mal v konaní plný úspech a vzniklo mu právo na náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania (podľa § 224 ods. 1 a 2 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Je síce pravdou, že v prvotnej fáze konania žalobca okrem samotnej odporovateľnosti (neúčinnosti spornej zmluvy, resp. iných úkonov) požadoval aj peňažné plnenie (prisúdené mu aj skôr voči dnes už neexistujúcemu občianskemu združeniu) a v takejto časti vzal žalobu späť bez uvedenia dôvodu (čím procesne zavinil zastavenie konania a v takejto časti by bol on povinný na náhradu trov konania žalovanej - podľa § 146 ods. 2 vety prvej O. s. p.), v tomto prípade však k redukcii skoršieho predmetu konania len na samotnú odporovateľnosť došlo ešte pred vznikom žalovanej akýchkoľvek preukázateľných trov. Výrokom napadnutého rozsudku o trovách konania boli kryté trovy prvostupňového konania i prvého konania odvolacieho a žalobcovi v takomto období vznikli trovy s nárokovateľnou náhradou na odmene advokáta za 13 úkonov právnej služby - ktorými boli 1. prevzatie a príprava zastúpenia 25. apríla 2005, 2. písomná žaloba z 20. februára 2006, 3. písomné čiastočné späťvzatie žaloby z 12. apríla 2006, 4. a 5. účasť na pojednávaniach súdu prvého stupňa 4. decembra 2006 a 11. júna 2007, 6. pol druha hodinová porada s klientom 18. júla 2007, 7. písomné odvolanie proti prvému rozsudku okresného súdu datované rovnakým dňom, 8. - 11. účasť na ďalších pojednávaniach súdu prvého stupňa 21. júla 2008, 20. októbra 2008, 26. novembra 2009 a 27. júla 2010 (v prípade ostatného z takýchto pojednávaní teda nie 21. deň príslušného mesiaca a roka), 12. porada s klientom 11. októbra 2010 a 13. účasť na pojednávaní súdu prvého stupňa 12. októbra 2010; na paušálnych náhradách k takýmto úkonom, na cestovnom a náhrade za stratu času advokáta v súvislosti s 8 cestami na trase Žilina - Trnava a späť (všetko podľa § 11 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. a/ - d/, resp. v jednom prípade i s § 14 ods. 2 písm. a/, § 15 písm. a/ v spojení s § 16 ods. 3, § 16 ods. 4 a § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Celkom tak náhrada na základe vyúčtovania, o ktorého správnosti nevznikli pochyby, na úkonoch činila 648,04 eur (4x 41,82 eur za úkony z roku 2006; rovnako 4x 45,51 eur za úkony z ďalšieho roka - z toho inak presná polovica a teda 91,02 za viac než hodinovú poradu s klientom; 2x 48,63 eur za úkony z roku 2008; 1x 53,49 eur za úkon z roku 2009, 2 úkony z roku 2010 po 55,49 a ten tretí za 36,99 eur); na paušálnych náhradách 80,69 eur (4x 5,44 + 3x 5,91 + 2x 6,31 + 1x 6,95 + 3x 7,21), na cestovnom 742,52 eur (99,35 + 98,01 + 97,63 + 94,31 + 90,87 + 87,48 + 87,52 + 87,35) a na náhrade za stratu času v sume 592,55 eur (14x 9,06 za 2 cesty v roku 2006, 7x 9,86 za 1 cestu v roku 2007, 14x 10,52 za 2 cesty v roku 2008, 7x 11,59 za 1 cestu v roku 2009 a 14x 12,02 za 2 cesty v roku 2010 = 126,84 + 69,02 + 147,28 + 81,13 + 168,28). K sumám zhora v súhrne dávajúcim 2.063,80 eur (648,04 + 80,69 + 742,52 + 592,55) potom pripočítať bolo treba ešte oba súdne poplatky (za žalobu i prvé odvolanie, oba po 99,58 eur, spolu 199,16 eur) a odvolací súd preto neúspešnej žalovanej uložil povinnosť na zaplatenie výslednej sumy 2.262,96 eur uvedenej aj v druhej vete výroku tohto svojho rozsudku (2.063,80 + 199,16) žalobcovi a to jeho splnomocnenkyni (platobné miesto podľa § 149 ods. 1 O. s. p.) v zákonnej lehote 3 dní, čím zároveň zmenil napadnutý rozsudok v časti trov konania. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Ak povinnosť ním uložená nebude splnená dobrovoľne, možno sa jej splnenia domáhať exekučne.