Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/11/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2106220057 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2106220057.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci navrhovateľky: M. N., nar. X. V. XXXX, trvale bytom B., A. G. XXXX/XX, t. č. J., X. XXX, zast. splnomocnenkyňou: V. N., bytom J., X. XXX, proti odporcovi: Z. N., nar. X. V. XXXX, trvale bytom ako navrhovateľka, t. č. bytom K. I. O. XXX, zast. advokátom: JUDr. Jozef Uj, Trenčín, Legionárska 14, o výživné plnoletého dieťaťa, o odvolaniach oboch účastníkov proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 23. septembra 2010 č. k. 16C/83/2006-250 (správne „240") takto r o z h o d o l : Odvolací súd odvolanie odporcu v časti zníženia výživného za obdobie od 19. januára 2008 do 31. augusta 2008 a v časti zamietnutia návrhu navrhovateľky vo zvyšku o d m i e t a . V napadnutej časti vo veci samej týkajúcej sa bežného výživného za obdobie od 1. septembra 2007 do 18. januára 2008 rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že výživné odporcu na navrhovateľku zvyšuje zo sumy 3.500 Sk mesačne na sumu 5.000 Sk mesačne a tým mení rozsudok Okresného súdu Trnava z 9. novembra 2006 č. k. 35 P/56/2006-30 v časti výšky výživného na navrhovateľku. V napadnutej časti vo veci samej týkajúcej sa bežného výživného od 1. septembra 2008 naďalej rozsudok súdu prvého stupňa r u š í. V časti zamietnutia vzájomného návrhu odporcu vo zvyšku rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Vo veci samej týkajúcej sa zročného výživného rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že zročné výživné za obdobie od 1. septembra 2007 do 31. augusta 2008 v sume 449, 26 eur odporcovi povoľuje zaplatiť v splátkach po 15 eur mesačne počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškanie čo i len so splnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. V časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že navrhovateľke nepriznáva náhradu trov prvostupňového konania. Navrhovateľke nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napádaným rozsudkom (inak už v poradí tretím) súd prvého stupňa I. s účinnosťou od 1. septembra 2007 do 18. januára 2008 zvýšil výživné odporcu voči navrhovateľke zo sumy 3.500 Sk mesačne na sumu 5.000 Sk mesačne, ktoré výživné odporcovi uložil platiť vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca k rukám navrhovateľky; II. s účinnosťou od 19. januára 2008 do 31. augusta 2008 znížil výživné odporcu voči navrhovateľke na sumu 1.500 Sk mesačne, ktoré výživné odporcovi taktiež uložil platiť vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca k rukám navrhovateľky; III. vyslovil, že tým mení rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 35P/56/2006-40 z 9. novembra 2006 v časti výšky výživného na navrhovateľku, IV. odporcovi uložil platiť výživné na navrhovateľku s účinnosťou od 1. septembra 2008 do 31. decembra 2008 v sume 3.500 Sk mesačne a s účinnosťou od 1. januára 2009 naďalej v sume 116,18 eur mesačne vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca k rukám navrhovateľky, V. vo zvyšku zamietol návrh navrhovateľky a VI. celkom rovnako (zvyškovým zamietnutím návrhu) naložil i so vzájomným návrhom odporcu; VII. nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie od 1. septembra 2007 do 18. januára 2008 vo výške 18.403,23 Sk, za obdobie od 19. januára 2007 do 31. augusta 2008 vo výške 11.129,03 Sk, za obdobie od 1. septembra 2008 do 31. decembra 2008 vo výške 14.000 Sk a za obdobie od 1. januára 2009 do 30. septembra 2010 vo výške 2.439,78 eur odporcovi povolil zaplatiť v mesačných splátkach po 50 eur spolu s bežným výživným počnúc právoplatnosťou rozsudku pod následkom straty výhody splátok a VIII. vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 62 ods. 1, 2, 4 a 5, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1 a § 77 ods. 1 Zákona o rodine (zákona č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „ZoR“) a § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“) i s poukazom na § 160 ods. 1 O. s. p. Vecne dôvodil, že čiastočne vyhovel návrhu navrhovateľky, nakoľko tá v čase podania návrhu síce už bola plnoletá, avšak aj po dosiahnutí plnoletosti pokračovala v príprave na budúce povolanie a to do 31. mája 2007 štúdiom na gymnáziu, následne až do 18. januára 2008 na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave (ktoré štúdium zanechala na základe vlastného rozhodnutia), v období od 19. januára 2008 do 31. augusta 2008 bola nezamestnaná a od 1. septembra 2008 začala študovať na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave dennou formou (kde študuje doposiaľ). V súvislosti so štúdiom na vysokej škole prišlo u nej zmene pomerov, nakoľko vzrástli jej výdavky na učebné pomôcky (skriptá a pod.) a v školskom roku 2010/2011 mala výdavok na školné v sume 610 eur, keď inak má bežné výdavky primerané jej veku. Matka navrhovateľky žije spolu s dvomi deťmi (vrátane navrhovateľky) u svojich rodičov a odporca obýval spoločný byt rodičov navrhovateľky a neskôr žil u svojho otca. Obaja rodičia navrhovateľky majú okrem nej vyživovaciu povinnosť k F. N. (na ktorého odporca platí formou exekučných zrážok výživné v sume 99,58 eur mesačne). V konaní súd považoval za nepreukázané tvrdenia odporcu, že spláca pôžičky na prestavbu bytu a na rodinný dom. Mal za to, že od ostatného rozhodnutia o výživnom pre navrhovateľku (v roku 2006) došlo k podstatnej zmene pomerov odôvodňujúcich zvýšenie výživného, spočívajúcej najmä v začatí štúdia navrhovateľky na vysokej škole od 1. septembra 2007. Práve od takého času mal odporca platiť na výživu navrhovateľky sumou 5.000 Sk mesačne, ktorú súd prvého stupňa považoval za primeranú výdavkom navrhovateľky a odporcom dosahovanému priemernému príjmu 17.829,40 Sk netto (v období od septembra 2007 do januára 2008), pri zohľadnení aj ďalšej vyživovacej povinnosti odporcu k synovi F.. Aj vzájomný návrh odporcu na zníženie výživného na navrhovateľku za obdobie od 19. januára 2008 do 31. augusta 2008 na sumu 1.500 Sk mesačne považoval súd prvého stupňa za dôvodný, keďže v tomto období navrhovateľka zanechala štúdium, bola nezamestnaná a nebolo možné konštatovať, že v tomto období nemala schopnosť sa sama živiť. Od 1. septembra 2008 začala navrhovateľka opätovne študovať na vysokej škole, preto súd prvého stupňa považoval za dôvodné určiť odporcovi (?) povinnosť platiť jej výživné. V súvislosti so štúdiom na vysokej škole má navrhovateľka len bežné výdavky (bývanie, ošatenie, cestovanie a pod.). Prihliadol tiež na príjmy odporcu, ktorý od septembra do decembra 2007 dosahoval priemerný príjem 17.017 Sk netto mesačne, v roku 2009 sumu 331,06 eur mesačne, v roku 2010 (do augusta) 332,23 eur mesačne, na ďalšiu vyživovaciu povinnosť k F. a na skutočnosť, že odporca nepreukázal iné nevyhnutné výdavky vynaložené v tomto období, keď od januára 2009 býval u otca (ktorému nič neplatil), nesplácal pôžičky a preto výživné 116,18 eur mesačne (rovnajúce sa tomu určenému už pred jeho zvýšením výrokom pod I. a následným znížením výrokom pod II. tentoraz napádaného rozsudku) nepovažoval pre odporcu za neprimerane zaťažujúce (a naopak ho považoval za primerané odôvodneným potrebám navrhovateľky i po zohľadnení vyživovacej povinnosti matky navrhovateľky - ktorá je taktiež povinná na výživu navrhovateľky prispievať). Vo zvyšných častiach už z dôvodov podaných vyššie nepovažoval (súd prvého stupňa) oba návrhy (prejednávané spoločne po skoršom spojení pôvodne samostatne vedených konaní na základe protichodných návrhov oboch účastníkov) za dôvodné a preto ich nad už priblížený rámec zamietol. Celkovú výšku nedoplatku na už zročnom výživnom za obdobie od 1. septembra 2007 do 30. septembra 2010 (?) vyčíslil sumou 3.884,79 eur (podľa prepočtu v odôvodnení rozsudku) a s prihliadnutím k výške nedoplatku, zisteným osobným a majetkovým pomerom odporcu a tiež s prihliadnutím k jeho ďalšej vyživovacej povinnosti povolil odporcovi splátky po 50 eur mesačne. Napokon rozhodnutie o trovách konania právne odôvodnil ust. § 142 ods. 2 O. s. p. a vecne neuplatnením si náhrady trov konania účastníkmi. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie obaja účastníci konania. Navrhovateľka napadla rozsudok iba v časti o zročnom výživnom a tu navrhla zmenu rozsudku tak, že celá výška nedoplatku na výživnom za obdobie od 1. septembra 2007 do 30. septembra 2010 bude vyjadrená v platnej mene a to sumou 3.934,58 eur. Namietala, že 14. septembra 2007 prevzala výživné od odporcu v sume 1.500 Sk a 16. novembra 2007 v rovnakej sume, o čom predložila poštové poukážky a odporca tiež uhradil dlžnú čiastku výživného určeného mu rozsudkom Okresného súdu Trnava vo veci sp. zn. 35P/56/2006 (ktorý nadobudol vykonateľnosť 16. januára 2007) a žiadala odrátať takéto sumy z nedoplatku. Súdu prvého stupňa vytkla i nezohľadnenie poberania invalidného dôchodku odporcom od januára 2009. Ona potom bola nezamestnaná od 19. januára 2008 (nie, ako nesprávne uviedol súd prvého stupňa od 19. januára 2000) a odporca neprispieval exekučne na výživné jej, ale jej bratovi. V čase podania návrhu nebývala s odporcom v spoločnej domácnosti, ale iba prespávala v byte v Piešťanoch (aby nemusela dochádzať do Čachtíc), odporca sa však o ňu nestaral ani nezaujímal, pričom o všetko sa starala jej matka. Ani pôžičky na stavbu rodinného domu podľa nej neexistujú a preto ich odporca ani nemôže splácať. Odporca napadol rozsudok v celom rozsahu a navrhol ho zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nesúhlasil so zvýšením výživného za obdobie od 1. septembra 2007 do 18. januára 2008 na sumu 5.000 Sk mesačne, nakoľko jeho príjem v tomto období bol 14.983,92 Sk a po odrátaní výživného na F. a navrhovateľku (3.000 Sk + 5.000 Sk) by mu zostala len suma 6.983,20 Sk, pričom splácal aj za matku detí obe pôžičky, hoci táto si pri odchode zo spoločnej domácnosti zobrala sumu 1.600.000 Sk určenú na dostavbu rodinného domu. Pretože jeho výdavky sú vyššie ako jeho príjmy, dovolával sa princípu rovnosti a spravodlivosti. Aj pri terajšom príjme 302,20 eur by mu po zaplatení výživného (99,58 eur + 166,18 eur, druhého zrejme i po zarátaní splátky už zročného výživného - pozn. odvolacieho súdu) zostala iba suma 36,52 eur. Nesúhlasil ani so znížením výživného (?, hoci tu došlo k vyhoveniu jeho návrhu, ktorým sa požadovalo práve takéto zníženie - opäť pozn. odvolacieho súdu) za obdobie od 19. januára 2008 do 31. augusta 2008 na sumu 1.500 Sk, keďže navrhovateľka bola dospelá a nezamestnaná, ale schopná sama sa o seba postarať a zarábať si na úhradu svojich potrieb. On od februára 2009 do januára 2010 bol práceneschopný, nemocenské poberal vo výške 322,09 eur, čo postačovalo len na úhradu jeho existenčných nákladov a jeho liečenia a po odpočítaní výživného (tu 3.000 + 3.500 Sk) mu zostáva suma 3.203,28 Sk (106,32 eur) a po odpočítaní nákladov na jeho liečenie je s rodinným rozpočtom v mínuse. Výška nedoplatku na výživnom určená v rozsudku nezodpovedá skutočným nedoplatkom a tieto sú nižšie (konkrétnu sumu inak neuviedol), keď už len nedoplatok za obdobie od 1. januára 2009 do 30. septembra 2009 v sume 2.439,78 eur musí byť nesprávny, keďže mesačné výživné bolo stanovené sumou 116,18 eur a za 9 mesiacov príslušný násobok predstavuje len 1.045,62 eur. Navrhovateľka sa inak k odvolaniu odporcu vyjadrila tak, že na odporcu podala trestné oznámenie, nedoplatok na výživnom predstavoval k 7. máju 2010 sumu 4.663,75 eur, odporca potom zaplatil dlžné výživné (ktoré sa za ďalšie mesiace navýšilo) a to 11. júna 2010 v sume 4.530,97 eur a 13. septembra 2010 v sume 360 eur, v roku 2010 zaplatil jej aj bratovi F. dlžné výživné celkovo vo výške 6.724,57 eur (komu koľko ?), ona však má za to, že odporca zavádza súd a klame, že nemá z čoho platiť výživné. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky vyjadril len tak, že zotrváva na podanom odvolaní a svojich tvrdeniach. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec len v tom rozsahu, v akom to umožnili odvolania oboch účastníkov v ich súhrne, teda ako bude uvedené aj v ďalšej časti, prakticky s prieskumom správnosti celého tretieho rozsudku okresného súdu v tejto veci až na dva z celkového počtu ôsmich jeho čiastkových výrokov a to podľa § 214 ods. 1, § 211 ods. 2 a § 101 ods. 2 O. s. p. na pojednávaní v neprítomnosti riadne predvolaného advokáta odporcu (ktorý predvolanie prevzal 30. mája 2012, svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil a nepožiadal ani o odročenie pojednávania) a odporcu (u ktorého vzhľadom na skoršiu nedoručiteľnosť písomností bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Trnave z 18. mája 2012 č. k. 10 Co/11/2011-318 o tom, že odporcovi sa budú písomnosti doručovať ukladaním v súdnom spise, podľa záznamu odvolacieho súdu z 23. mája 2012 bolo odporcovi odoslané predvolanie 23. mája 2012 s účinkami doručenia písomnosti 30. mája 2012 a až následne došlo elektronickou poštou podanie odoslané 10. júna 2012 a odvolaciemu súdu fyzicky odovzdané 11. júna 2012, ktorým odporca ospravedlňuje svoju neprítomnosť na pojednávaní a žiada o jeho odročenie s poukazom na svoju práceneschopnosť, túto ale doložil len nečitateľnou fotokópiou potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti začatej podľa obsahu tejto písomnosti 5. apríla 2012 bez toho, aby podanie tvoriace prílohu príslušného e-mailu bolo odporcom podpísané či už fyzicky alebo zaručeným elektronickým podpisom, bez toho, aby žiadosť o odročenie pojednávania obsahovala aj uvedenie dátumu, kedy sa odporca o tomto dôvode odročenia dozvedel a napokon bez toho, aby bolo pripojené tiež vyjadrenie ošetrujúceho lekára odporcu o tom, že tomuto jeho zdravotný stav znemožňuje ustanoviť sa na pojednávanie, v tejto súv. por. i § 119 ods. 2 a 3 O. s. p.), zopakoval dokazovanie oboznámením podstatnej časti už súdom prvého stupňa pripojených spisov Okresného súdu Trnava sp. zn. 35P/56/2006 a 27C/2/2008 a toto (dokazovanie) tiež doplnil zadovážením i oboznámením správy Sociálnej poisťovne-ústredia, Bratislava z 2. apríla 2012 o poberaní invalidného dôchodku odporcom od 23. januára 2010 (ktorý poberá doposiaľ, t. č. vo výške 287,60 eur mesačne), navrhovateľkou predloženými kópiami poštových peňažných poukazov o platbách výživného a rozpisom zaplateného výživného a dospel k záveru, že napádaný rozsudok síce ani tentoraz nemožno považovať za vecne správny v dôsledku viacerých pochybení súdu prvého stupňa, napriek tomu však rešpektovanie práva účastníkov na súdnu ochranu v primeranej lehote si vyžadovalo konečné rozhodnutie na odvolacom súde navzdory všetkým prekážkam kladeným tomu do cesty súdom prvého stupňa. Podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 220 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1). Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a podľa odseku 2 takéhoto ustanovenia ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vec patrí. Otázka tzv. sebestačnosti osoby výživou oprávnenej je vyjadrená zákonodarcom v základ-nom ustanovení Zák. o rodine o vyživovacej povinnosti rodičov k deťom, teda v § 62 ods. 1 toh-to zákona tak, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, kto-rá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. V uvedenej súvislosti za základ treba vziať záver ustálenej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry) vo veciach výživného, považujúci za obdobie neschopnosti dieťaťa živiť sa samo-statne (a takto aj za obdobie trvania vyživovacej povinnosti rodičov k nemu) zásadne len obdobie sústavnej prípravy dieťaťa štúdiom zodpovedajúcim jeho predpokladom na budúce povolanie (tu por. napr. Zborník IV, str. 655 alebo R 16/1968). Hoci v prejednávanej veci v tomto smere pa-novali určité pochybnosti vyvolané úspešným pokračovaním navrhovateľky vo vysokoškolskom štúdiu až na druhý pokus (po skoršom zanechaní štúdia na prvej vysokej škole), vyššie podaná de-finícia obdobia neschopnosti výživou oprávneného dieťaťa živiť sa samostatne nemá za následok potrebu nazerania i na nedokončenie vysokoškolského štúdia ako na nadobudnutie schopnosti sa živiť. Ak sú totiž určujúcimi predpoklady pre výkon budúceho povolania, úspešné pokračovanie inak výživou oprávneného dieťaťa vo vysokoškolskom štúdiu, nech aj po skoršom zanechaní štúdia na inej vysokej škole je praktickým svedectvom schopnosti dieťaťa získať vysokoškolské vzdelanie oprávňujúce ho ašpirovať na iné než akékoľvek (tu rozumej i nekvalifikované) zamest-nanie. Hoci tu odvolaním odporcu bolo súdu prvého stupňa dôvodne (okrem iného) vytknuté, že práve takúto okolnosť k času svojho rozhodovania (napádaným rozsudkom) so zreteľom ku všetkým už tomuto súdu známym poznatkom neskúmal celkom dostatočne, a to za obdobie od 19. januára 2008 do 31. augusta 2008, t. j. od doby ukončenia štúdia navrhovateľkou na prvej vy-sokej škole do doby začatia jej štúdia na druhej vysokej škole, toto v prejednávanej veci malo len obmedzený význam. Odporca totiž zjavne prehliadol, že tu šlo o úpravu výživného k už plno-letému dieťaťu, kde bol súd viazaný návrhmi účastníkov (ako návrhom navrhovateľky na zvýše-nie výživného, tak i vzájomným návrhom odporcu na jeho zníženie) a ak odporca vlastným návr-hom požadoval len zníženie výživného (na 1.500 Sk mesačne) a nie aj jeho zrušenie, obraznú hra-nicu, pod ktorú už súd v prejednávanej veci ísť nemohol, predstavovala práve takáto suma. I to bol dôvod, pre ktorý nebolo možné preskúmať rozhodnutie (napádaným rozsudkom) vo 2 výrokoch (II. a V. veta výroku napádaného rozsudku), ktoré boli neúčinne napadnuté len odvolaním odporcu. Jednak šlo o rozhodnutie, ktorým bolo plne vyhovené návrhu odporcu na zníženie výživného za obdobie, v ktorom bola navrhovateľka nezamestnanou a zároveň ukončila vysokoškolské štúdium na prvej vysokej škole a predtým než nastúpila na štúdium na ďalšej vysokej škole kde odporca stratil subjektívne oprávnenie na podanie odvolania (v takejto časti) už zaznamenaním úspechu svojho návrhu (v tomto prípade bez ohľadu na to, že odvolaním prakticky pritvrdil svoju skoršiu požiadavku v tom smere, že vyslovil názor, akoby navrhovateľke za toto obdobie nemalo výživné patriť vôbec, hoci sa tohto skorším návrhom nedomáhal a ani neskôr prípadný záujem na zmenu svojho vzájomného návrhu procesne akceptovateľným spôsobom nevyjadril, tu porovnaj i § 95 O.s.p.). Druhou takouto časťou potom bolo zvyškové zamietnutie návrhu navrhovateľky, ktoré vyjadrovalo neochotu súdu prvého stupňa zvýšiť výživné vo vyššom rozsahu, než sa tak stalo napádaným rozsudkom a pokiaľ odporca mienil spochybniť aj túto časť rozhodnutia, šlo taktiež o prípad nedostatku subjektívneho oprávnenia podať odvolanie zo strany tohto účastníka (žiaden účastník nie je oprávnený odvolaním brojiť proti takému rozhodnutiu, ktoré vyznelo v neprospech jeho súpera v spore). Tu preto odvolací súd odvolanie odporcu odmietol (prvá veta výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu). V ďalšej časti naopak možnosť preskúmavať napádaný rozsudok po vecnej stránke daná bola, pričom tu bolo treba vychádzať z toho, že súd prvého stupňa sa akceptovateľným spôsobom vyporiadal s otázkou možnosti zvýšenia výživného za obdobie štúdia navrhovateľky na prvej vysokej škole (a inak aj v časti následného zníženia výživného za obdobie jej nezamestnanosti, v ktorej ale možnosť prieskumu správnosti rozsudku v odvolacom konaní daná nebola), pretože tu preukázateľne došlo k nárastu potrieb navrhovateľky odôvodňujúcej takýto postup (bez ohľadu na námietky odporcu pre posúdenie tejto otázky bezvýznamné, ktorými boli výhrady týkajúce sa jeho majetkových sporov s matkou navrhovateľky). Trvať pritom treba na tom, že celkom nesprávnym bolo upravovanie súdom prvého stupňa i tentoraz, t. j. aj jeho v poradí tretím rozsudkom v predmetnej veci všetkých podmienok platenia výživného (najmä jeho zročnosti a platobného miesta) a to napriek dvojnásobnému upozorneniu v minulosti zo strany odvolacieho súdu, že tu ide o (inak protichodné) požiadavky oboch účastníkov na ďalšiu úpravu už skôr určeného výživného (v smere zmeny jeho výšky) a takto aj o prípad, v ktorom opätovné určovanie platobných podmienok do výroku rozsudku nepatrí (pretože tie sa nachádzajú už v rozhodnutí rozsudkom v prejednávanej veci meneným, avšak len čo do výšky výživného). Z toho vyplýva, že bolo potrebné vyjadriť vo výroku rozsudku len tú zmenu, ku ktorej reálne došlo, teda len pokiaľ šlo o zmenu výšky výživného - ktorou bolo v prejednávanej veci prakticky len zvýšenie výživného za prvé obdobie zo sumy 3.500 Sk na sumu 5.000 Sk mesačne a následne zníženie z 5.000 Sk na 1.500 Sk mesačne. V ďalšom období počnúc 1. septembrom 2008 totiž už o žiadnu zmenu skoršieho rozhodnutia o výživnom nešlo, pretože ňou súd prvého stupňa iba vrátil výšku výživného na pôvodnú úroveň založenú meneným rozsudkom (rozsud-kom Okresného súdu Trnava z 9. novembra 2006 č. k. 35P/56/2006-30). Procesne už uvedené bolo namieste vyjadriť formálne potvrdením spôsobu rozhodnutia vyplývajúceho z napádaného rozsudku, právne však muselo ísť o zmenu rozsudku (podľa § 220 O. s. p.) v kombinácii s jeho zrušením (podľa § 221 ods. 1 písm. h/ rovnakého zákona). To pred-stavovalo možnosť zmeny rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa výživného za prvé obdobie (I. veta výroku napádaného rozsudku) a zároveň naviazanie len na takúto skutočnosť zmeny skoršieho rozhodnutia (už vyššie označeného rozsudku z 9. novembra 2006) iba v časti výšky výživného na navrhovateľku (III. veta výroku napadnutého rozsudku). Pokiaľ šlo o druhé obdobie (II. veta výroku napádaného rozsudku), v tomto prípade nesprávne formulovaný výrok nešlo zmeniť, nakoľko to vylučovala okolnosť, že odvolanie navrhovateľky smerovalo len čo do rozhodnutia o zročnom výživnom a odvolanie odporcu naopak nebolo odvolaním podaným naň subjektívne oprávnenou osobou. Napokon vo vzťahu k úprave výške výživného za tretie obdo-bie od 1. septembra 2008 naďalej (IV. veta výroku napádaného rozsudku), aj táto časť rozhod-nutia vo veci samej bola krytá odvolaním odporcu (popierajúcim dôvodnosť platenia vyššieho výživného na navrhovateľku i za takéto obdobie) a zároveň bola v protiklade s požiadavkou odporcu vo veci samej uplatnenou vzájomným návrhom odporcu (na zníženie výživného i za ta-kéto neskoršie obdobie) - ktorú požiadavku súd prvého stupňa vybavil zvyškovým zamietnutím vzájomného návrhu. Tieto dve časti napádaného rozsudku mali povahu tzv. spojených nádob, u ktorých nedo-statok zmeny skoršieho rozhodnutia spojený s nadbytočnosťou príslušného čiastkového výroku (rozumej toho vracajúceho výšku výživného na pôvodnú úroveň) ale automaticky neznamenal, že by nebolo možné rozhodnúť opačne, teda že by sa výživné za obdobie počnúc 1. septembrom 2008 nemohlo zvýšiť alebo znížiť. Kým otázka možného zvýšenia sa po zvyškovom zamietnutí návrhu navrhovateľky a nepodaní odvolania aj v takejto časti (naň oprávnenou osobou, ktorou bola jedine navrhovateľka) stala akademickou, to neplatilo o znížení výživného (krytom zvyško-vým zamietnutím vzájomného návrhu odporcu, ktorého správnosť ale odporca predmetom od-volacieho prieskumu urobil). Za opísanej procesnej situácie šlo tak všetky odstrániteľné nesprávnosti z výroku napá-daného rozsudku odstrániť (popri už spomenutej právnej zmene a faktickom potvrdení rozsudku o výživnom do skončenia vysokoškolského štúdia navrhovateľky na prvej vysokej škole a naopak pri nemožnosti zásahov do rozhodnutia o následnom čiastočnom znížení takto zvýšeného výživ-ného) len tak, že čiastkový výrok napádaného rozsudku o opätovnom určení výživného sumou rovnajúcou sa sume vyplývajúcej zo skoršieho rozsudku bolo treba zrušiť ako nadbytočný (keď-že takýmto výrokom by sa vytváral druhý exekučný titul popri rozsudku stále platiacom a reálne zmeňovanom len vo vzťahu k obdobiu od 1. septembra 2007 do 31. augusta 2008 a súbežne uplatnenú a pretrvávajúcu požiadavku odporcu na zníženie výživného za takéto obdobie vybaviť zhodne s tým, ako ju vybavil už súd prvého stupňa (zvyškovým zamietnutím vzájomného návrhu odporcu). Preto došlo podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. k zrušeniu IV. čiastkového výroku napá-daného rozsudku a zároveň k potvrdeniu rozhodnutia o zvyškovom zamietnutí vzájomného ná-vrhu odporcu (VI. čiastkový výrok) podľa § 219 ods. 1 O. s. p. V súvislosti s takýmto rozhodnutím vznikla potom potreba aj zmeny rozhodnutia o zroč-nom výživnom, kde súd prvého stupňa taktiež správne nevyhodnotil (po právnej stránke) to, že povinnosť rozhodovania o zročnom výživnom vzniká len v takom rozsahu, v akom dochádza i k zmene skoršieho rozhodnutia o výživnom. To v intenciách prejednávanej veci znamenalo, že nie-lenže nemalo absolútne žiadne opodstatnenie určovanie zročného výživného aj za jednotlivé časti obdobia sledovaného napádaným rozsudkom (čiastkovými sumami za obdobie prvotného zvýše-nia výživného, za obdobie jeho následného zníženia a napokon i za obdobie návratu k pôvodnej výške výživného, toto navyše ešte rozdelené na obdobie existencie niekdajšej slovenskej meny a obdobie platnosti meny dnešnej), ale opodstatneným bolo rozhodovanie o zročnom výživnom len za obdobie, v ktorom mal byť pôvodný exekučný titul (i tu rozumej skorší zmeňovaný rozsu-dok) vyradený z účinnosti (iba od 1. septembra 2007 do 31. augusta 2008 vzhľadom ku skutoč-nosti, že v období tomuto predchádzajúcom ako aj po ňom nasledujúcom exekučný titul a tiež základ pre úvahy o existencii prípadného nedoplatku predstavuje skorší rozsudok, na základe kto-rého možno v prípade potreby viesť i exekúciu a kde jedine - v rámci exekučného konania - by mohla prísť na pretras otázka, či odporcovi aj za takéto obdobie vznikol alebo naopak nevznikol dlh na výživnom. So zreteľom k už uvedenému by z výsledkov dokazovania (pred súdom prvého stupňa i tunajším odvolacím súdom) vyplývalo (bezpečne) len to, že v období od 1. septembra 2007 do 31. augusta 2008 mal odporca zaplatiť navrhovateľke sumu 34.032,30 Sk (od 1. septembra 2007 do 31. decembra rovnakého roka šlo o 20.000 Sk ako štvornásobok mesačného výživného po zvýšení; od 1. do 18. januára 2008 o sumu 2 903,23 Sk za 18 dní po 161,29 Sk predstavujúcich denný podiel pripadajúci z 5.000 Sk na každý z 31 dní mesiaca, od 19. januára 2008 do konca ta-kéhoto mesiaca o sumu 629,07 Sk - tu za 13 dní po 48,39 Sk predstavujúcich denný podiel z už znížených 1.500 Sk, spolu teda za január 2008 sumu 3.532,30 Sk a od 1. februára do 31. augusta 2008 10.500 Sk ako sedemnásobok výživného zníženého na 1.500 Sk mesačne) a za toto obdobie zaplatil (preukázateľne) len 3.000 Sk, takže by tu bol dôvod usudzovať na nedoplatok 31.032,30 Sk (dnes 1.030,08 eur). Pretože však odporca i navrhovateľka (v tomto prípade bez rozdielu) zahmlievali podsta-tu veci najmä neposkytnutím uspokojivého a podloženého názoru ktorejkoľvek z takýchto osôb o tom, aká by mala byť výška dlhu na ešte nezaplatenom zročnom výživnom i s prihliadnutím k faktoru trestného stíhania odporcu pre zanedbanie povinnej výživy, v rámci ktorého (trestného) konania odporca zaplatil (i podľa navrhovateľky) 11. júna 2010 za obdobie od 1. decembra 2006 do 30. septembra 2010 sumu 4.530,90 eur a okrem toho ešte v roku 2007 vyššie zmienených 3.000 Sk (2 x 1.500 Sk poštovým peňažným poukazom), k správnemu výpočtu sumy dlhu na už zročnom výživnom bolo treba dospieť tak, že sa muselo vypočítať výživné majúce byť zaplatené odporcom a aj týmto reálne zaplatené v dlhšom období od 1. decembra 2006 do 30. septembra 2010 (zahŕňajúcom aj rozhodné obdobie v prejednávanej veci). Pretože takto odporca mal zaplatiť 153.032,30 Sk, resp. 5 079,74 eur (od 1. decembra 2006 do 31. augusta 2007 sumu 31.500 Sk ako 9 x 3.500 Sk, od 1. septembra 2007 do 31. augusta 2008 sumu 34.032,30 Sk a od 1. septembra 2008 do 30. septembra 2010 v sume 87.500 Sk (25-násobok sumy 3.500 Sk) a preukázateľne zaplatil 4.630,48 eur (4 530,90 eur + 3 000 Sk rovnajú-cich sa sume 99,58 eur), bol tým daný nedoplatok za celé obdobie v sume 449,26 eur. Ten bol nižším než suma 1.030,08 eur zhora, zároveň reálne vyplývajúcim z prepočtov (kde bolo treba dať za pravdu odporcovi, že výpočet ponúkaný napádaným rozsudok bol až absurdným) a do tretice i dôvodom, pre ktorý bolo treba mať dosiaľ nesplatený dlh odporcu na zročnom výživ-nom ustálený práve takouto sumou (opak odporca ani navrhovateľka nepreukázali). Preto odvo-lací súd i v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou vo veciach výživného (podľa ktorej záverov sa na zročné výživné môžu povoliť splátky, avšak tak, aby k splneniu povinnosti došlo najneskôr do troch rokov od uloženia povinnosti) podľa § 220 O. s. p. i v súlade s ust. § 160 ods. 1 O. s. p. napádaný rozsudok vecne nesprávny i v časti zročného výživného zmenil aj v takejto časti - spô-sobom uvedeným v piatej vete výroku tohto svojho rozsudku (rozvrhnutím dlhu na splátky po 15 eur mesačne i s následkom ich neplnenia v podobe straty výhody splátok). Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, tu mal rozsudok odvolacieho súdu v prevaž-nej časti povahu rozhodnutia potvrdzujúceho (pokiaľ išlo o fakticitu rozhodovania), na čom nič nemenili ani časti výroku majúce povahu čiastkového odmietnutia odvolania odporcu a čiastočné-ho zrušenia napádaného rozsudku súdu prvého stupňa. Za takejto situácie preto nešlo o prípad, v ktorom by odvolací súd mal sám rozhodovať o trovách celého konania podľa § 224 ods. 2 O. s. p., ale o prípad, v ktorom sa mal vyporiadať so správnosťou rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách konania a zároveň sám rozhodnúť o trovách odvolacieho konania. V oboch takýchto prípadoch platilo, že ako v prvostupňovom konaní, tak i v odvolacom konaní navrhovateľka i odporca zaznamenali so svojimi požiadavkami len čiastočný úspech, keď-že tu došlo v rámci dlhšieho obdobia sledovaného návrhom i vzájomným návrhom prakticky len v období jedného roka (z viacerých) k úprave výživného a to za určitú časť obdobia k zvýšeniu výživného podľa návrhu navrhovateľky a následne k zníženiu takto určeného výživného podľa vzájomného návrhu odporcu. Rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti o náhrade trov konania potom nebolo správnym, pretože v konaní pred súdom prvého stupňa zaznamenala navrhovateľka prevažný úspech (navrhovateľka sa návrhom domáhala zvýšenia výživného zo sumy 3.500 Sk na sumu 5.000 Sk od 1. augusta 2006 a odporca zníženia výživného zo sumy 3.500 Sk na sumu 1.500 Sk od 21. marca 2007 a ak okresný súd rozhodol spôsobom vyplývajúcim z výroku jeho v poradí tretieho rozsudku i v spojení s týmto rozsudkom odvolacieho súdu, zamietnutie vzájomného návrhu požadujúceho výraznejšie zníženie výživného - v porovnaní s požadovaným zvýšením sa muselo prejaviť ako prevaha neúspechu odporcu). Navrhovateľka však náhradu trov prvostupňového ani odvolacieho konania nepožadovala, čo bolo dôvodom, pre ktorý odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. i s použitím § 142 ods. 2 rovnakého zákona v časti trov konania zmenil spôsobom uvedeným v šiestej vete výroku tohto svojho rozsudku (nepriznaním len navrhovateľke náhrady trov prvostupňového konania) a sám i za pomoci ďalších ustanovení § 224 ods. 1 a 2 O. s. p. rovnako rozhodol o trovách odvolacieho konania (v siedmej vete výroku tohto svojho rozsudku). K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.