Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 6CoE/55/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107214869 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Ilavský ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2107214869.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: Union poisťovňa, a. s., so sídlom Bajkalská 29/A, 813 60 Bratislava, IČO: 31322501, proti povinnému: DRENOVA, s. r. o., so sídlom Skladová 3, 917 01 Trnava, o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi, na odvolanie súdneho exekútora JUDr. Václava Kunu, Exekútorský úrad Nitra, so sídlom Piaristická 2, 949 01 Nitra, proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 19Er/501/2007 - 13 zo dňa 22. septembra 2011, EX 441/2007-6Rb takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú, následne exekúciu zastavil a rozhodol, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznáva. Právne svoje rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 103, 107 OSP a § 200 ods. 2, § 197 ods. 1, § 203 ods. 1, 2 Exekučného poriadku a vecne tým, že v priebehu vykonávania exekúcie bol dňa 28.10.2010 ex offo vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu. Preto v zmysle § 20 ods. 2 OZ povinný ako právnická osoba zapísaná v obchodnom registri zanikol a to bez právneho nástupcu dňom 29.06.2011 na základe výmazu z tohto registra. Súd mal preukázané, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, pričom ide o neodstrániteľnú podmienku konania, preto súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a s poukazom na tieto skutočnosti ju zastavil. O trovách exekúcie rozhodol s prihliadnutím k tomu, že k zastaveniu exekúcie neprišlo zavinením oprávneného. V čase zastavenia exekúcie povinný neexistoval. Z tohto dôvodu súd už neposudzuje majetnosť alebo nemajetnosť povinného. Preto nemožno zaviazať oprávneného na úhradu trov exekúcie ani podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Preto súd dospel k záveru, že súdnemu exekútorovi nemožno trovy exekúcie priznať. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor. Nesúhlasil s tým, že mu nebola priznaná náhrada trov exekúcie. Právny názor súdu prvého stupňa považuje za nesprávny, pretože v prípade zastavenia exekúcie patrí súdnemu exekútorovi odmena v zmysle vyhlášky, keďže on svoju prácu vykonal, ale vzhľadom na majetkové pomery povinného nedošlo k uspokojeniu oprávneného. Exekútor za vykonanú prácu má právo na odmenu a náhradu hotových výdavkov. Súd má oprávnenie priznať súdnemu exekútorovi len tie náklady, ktoré boli potrebné na účelné vymáhanie nároku. Zánik povinného je dôvodom, ktorý bráni exekútorovi pokračovať v ďalšom vymáhaní pohľadávky, má to za následok zastavenie exekúcie a zakladá dôvod, aby bolo rozhodnuté o tom, kto má uhradiť trovy exekúcie. Súdny exekútor tiež uviedol, že nebol vyzvaný príslušným okresným súdom na vyčíslenie trov exekúcie a ani na preukázanie ich opodstatnenia. Vo svojom odvolaní si súdny exekútor vyčíslil náhradu trov exekúcie vo výške 95,98 eur a navrhoval aby prvostupňový súd zmenil svoj výrok a priznal mu ním vyčíslené trovy exekúcie v plnej výške. Oprávnený sa k podanému odvolaniu písomne vyjadril a uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým uznesením a preto navrhol, aby odvolací súd dané rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Taktiež oprávnený uviedol, že v prípade zmeny napadnutého uznesenia odvolacím súdom, poukázal na nesprávne vyúčtovanie náhrady trov súdnym exekútorom. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - podal ho včas účastník konania (§ 201, 204 OSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP), a to v zákonom stanovenej lehote (§ 204 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. OSP) a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z.). Predmetom tohto konania bolo uskutočnenie exekúcie proti povinnému v prospech oprávneného pre vymoženie istiny 33 446,- Sk s príslušenstvom. V priebehu výkonu exekúcie došlo k tomu, že povinný bol ex offo vymazaný z obchodného registra a zanikol bez právneho nástupcu. Na strane povinného v tomto konaní preto niet žiadneho subjektu a exekučné konanie sa nemôže viesť len s jediným účastníkom - oprávneným, pretože to stráca zmysel. Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku(EP), ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil. Pri aplikácii § 203 ods. 1, 2 veta prvá EP, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. V danom prípade na strane povinného ide o neexistujúci subjekt, ktorý neumožňuje exekúciu viesť a vôbec v nej pokračovať, pričom prvoradým hľadiskom tu nie je majetok povinného, ale neexistencia povinného subjektu, v prípade neexistencie povinného je neexistencia jeho majetku druhoradým hľadiskom, ktorý nebol prioritným pre rozhodnutie súdu o neprípustnosti exekúcie (následne zastavenie exekúcie). Výmaz povinného z obchodného registra nemohol oprávnený ani pri náležitej opatrnosti predpokladať, oprávnený zastavenie exekúcie nezavinil a jeho dôvod nemohol predvídať. Nie je možné uzavrieť, že by povinnosť náhrady trov exekúcie súdneho exekútora prešla na oprávneného, pretože v zmysle § 203 ods. 2 Exekučného poriadku možno k povinnosti úhrady trov exekúcie zaviazať oprávneného v prípade, ak je povinný nemajetný, ale nie vtedy, ak bol povinný vymazaný z obchodného registra, pričom dôvod výmazu povinného z obchodného registra nerozhoduje. Preto aplikácia ustanovenia § 203 Exekučného poriadku, kedy by mal trovy exekúcie znášať oprávnený, nie je naplnená. Oprávnený nemohol predpokladať zánik povinného subjektu. Súdny exekútor má zákonný nárok na úhradu trov, nemusí to bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže (mutatis mutandis Van der Mussele c. Belgicko z 23. novembra 1983). Exekučný poriadok je založený na princípe, podľa ktorého trovy exekúcie znáša povinný. Iba vo výnimočných prípadoch uvedených v § 203 bolo možné na úhradu trov zaviazať oprávneného. Preto treba zvážiť, či možno v rámci ústavne konformného výkladu ustanovenia § 203 Exekučného poriadku zaviazať oprávneného na úhradu trov exekučného konania aj bez splnenia podmienok vyplývajúcich z tohto ustanovenia, a to s poukazom na skutočnosť, že súdny exekútor má zákonom priznaný nárok na úhradu trov, ktoré mu v exekučnom konaní vzniknú (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 272/08 z 22. októbra 2008). Odvolací súd si osvojil záver súdnej praxe v tom zmysle, že súdnych exekútorov treba považovať za príslušníkov slobodného povolania, pričom je vecou slobodného rozhodnutia osoby spĺňajúcej predpísané predpoklady, že sa dá vymenovať za súdneho exekútora. Exekútorskú činnosť vykonávajú exekútori za účelom dosiahnutia zisku, teda v podnikateľskom režime. Súdny exekútor nesie pri vykonávaní svojho slobodného povolania riziko, ktoré je do značnej miery odôvodnené a kompenzované jeho monopolným postavením pri výkone exekúcie. Výkon slobodného povolania je cielený za účelom dosiahnutia zisku v podnikateľskom režime. Túto podnikateľskú činnosť vykonáva však na vlastné riziko, ktoré z výkonu tohto slobodného povolania vyplýva, a preto nepriznanie odmeny exekútorovi nie je protiústavným rozhodnutím. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2 ako vecne správne potvrdil, osvojujúc si tiež dôvody tohto rozhodnutia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.