Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 31Cob/178/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107229994 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2107229994.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a členov senátu JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, proti žalovanej: D. L., bytom V. č. X, L., o zaplatenie 1.821,02 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 9 Cb/43/2009 zo dňa 27.06. 2011 t a k t o r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r dz u j e . Žalovanej súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou podanou dňa 16.10.2007 na Okresnom súde v Piešťanoch sa žalobca domáhal toho, aby súd zaviazal žalovanú na úhradu sumy 54.860,-Sk (1.821,02 Eur) z titulu nesplatenej čiastky z úverovej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi a sumy 3.288,-Sk (109,14 Eur) z titulu trov konania. Okresný súd v Piešťanoch rozsudkom sp. zn. 9 Cb/43/2009 zo dňa 27.06.2011 návrh žalobcu zamietol a nepriznal mu nárok na náhradu trov konania. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia odvolací súd zistil, že prvostupňový súd považoval zmluvu o úvere uzatvorenú medzi účastníkmi za spotrebiteľskú zmluvu napriek tomu, že táto bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka. Túto skutočnosť zdôvodnil tým, že žalobca v danom právnom vzťahu poskytol spotrebiteľský úver žalovanej v rámci svojho podnikania, pričom táto skutočnosť bola súdu známa z iných konaní vedených na súde, ako aj z výpisu z obchodného registra žalobcu. Keďže zmluva bola považovaná za spotrebiteľský úver, prvostupňový súd skúmal, či boli dodržané všetky zákonné podmienky pre poskytnutie spotrebiteľského úveru. V tejto súvislosti vyslovil prvostupňový súd názor v súlade s ust. § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľskom úvere, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä ročnú percentuálnu mieru nákladov a ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Keďže bolo jednoznačne preukázané, že žalovaná zaplatila pred podaním žaloby celú istinu, prvostupňový súd žalobu týkajúcu sa úrokov z omeškania v celom rozsahu zamietol. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu dňa 19.07. 2011 odvolanie, v ktorom namietal, že okresný súd nesprávne posúdil zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi, keď túto posudzoval podľa ust. zák. č.258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom zmluva mala byť posudzovaná výlučne podľa Obchodného zákonníka. Ďalej žalobca namietal, že prvostupňový súd mal pri právnom posudzovaní úrokov z omeškania vychádzať z právnej úpravy platnej a účinnej v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a aplikovať ustanovenia o omeškaní dlžníka podľa § 365 a nasl. Obchodného zákonníka. Žalobca ďalej uvádzal, že dohodnutá výška úrokov z omeškania bola primeraná a súd mal takúto prejavenú vôľu účastníkov vo svojom rozhodnutí rešpektovať. Žalovaná sa k odvolaniu vyjadrila písomne dňa 21.11. 2011 keď uviedla, že dlh riadne v splátkach splatila, pričom samotná žalovaná suma sa jej zdá privysoká. Odvolací súd vec prejednal v rozsahu zamietajúcej časti podľa § 212 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je rozsahom i dôvodmi viazaný a podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 372p ods. 1 O.s.p. postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom od 15.10. 2008 o odvolaní rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, (§ 212 ods. 1 O.s.p.) podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu, ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. II. ÚS 78/2005, podľa ktorého „odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. V priebehu konania bolo nesporne preukázané, že žalovaná zaplatila istinu z úveru ešte pred podaním návrhu a to 34-mi splátkami v období od septembra 2003 do júna 2006. Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považuje za dostatočné, nakoľko prvostupňový súd sa podrobne zaoberal všetkými účastníkmi tvrdenými skutočnosťami a vznesenými námietkami, tieto správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záver, ku ktorému dospel, keď konštatoval, že nároku žalobcu na zaplatenie poplatkov a úrokov z omeškania nie je možné vyhovieť, je správny. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia poukazuje odvolací súd i na to, že hoci zmluvu o úvere účastníci uzatvorili s odkazom na právnu úpravu uvedenú v Obchodnom zákonníku, súd prvého stupňa správne postupoval, keď ju posúdil ako zmluvu podľa zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Odvolacie námietky žalobcu, podľa ktorých je potrebné právny vzťah posudzovať výlučne podľa ustanovení Obchodného zákonníka neobstoja. Režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy a teda platia i vo vzťahu k úverom ako k tzv. absolútnym obchodno-právnym vzťahom, do ktorých žalovaný vstupoval v postavení spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany a je mu z tohto dôvodu poskytovaná ochrana, keď ako účastník zmluvného vzťahu nemá možnosť ovplyvniť obsah a podmienky uvedené v zmluve a jeho alternatívou je buď prijatie návrhu alebo jeho odmietnutie. Právne neobstojí ani názor odvolateľa, podľa ktorého zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu spotrebiteľskú, pretože neobsahuje osobité náležitosti uvedené v ust. § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z.. Spotrebiteľský úver nie je však vymedzený právne, ale kauzálne, teda sa týka všetkých zmlúv, pri uzatvorení ktorých dochádza k poskytnutiu peňazí za odplatu (§ 2 písm. a),b) zák. č. 258/2001 Z.z.). Vzťah k povinnosti uviesť ročnú percentuálnu mieru poplatkov a povinnosti formulovať zmluvy o spotrebiteľskom úvere zrozumiteľne je otázka, ktorú upravuje tak Smernica 87/102/ EHS, ako aj Smernica 93/13/EHS, pričom sa však príslušné ustanovenia oboch smerníc neprekrývajú. Podľa deviateho odôvodnenia Smernice 87/102/EHS spotrebiteľ by mal dostávať zodpovedajúce informácie o podmienkach a cene úveru a o svojich záväzkoch a tieto informácie by mali obsahovať ročnú percentuálnu mieru poplatkov za úver. Tento cieľ má byť podľa smernice dosiahnutý jednak tým, že článok 1 ods. 2 písm. e) uvedenej smernice vymedzuje tento pojem veľmi široko, ako aj údaj o úplných nákladoch spotrebiteľa na úver a jednak tým, že zakotvuje jednoznačnú povinnosť zakotviť tento údaj v každej zmluve o spotrebiteľskom úvere. Ak tento údaj v zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba, jednoznačne ide o porušenie Smernice 87/102/EHS, resp. vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré boli prijaté pre jej tranzspozíciu. V tomto smere zaujala Európska komisia stanovisko v prípade Pohotovosť s.r.o. proti M. U. zo dňa 21.05.2010, podľa ktorého údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov je podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere a jeho absencia predstavuje porušenie Smernice 87/102/EHS aj bez potreby skúmania jasnosti a zrozumiteľnosti zmluvných podmienok, absencia údaju o ročnej percentuálnej miere nákladov je faktorom, ktorý vnútroštátny súd musí zobrať do úvahy pri hodnotení toho, či je cena spotrebiteľského úveru vyjadrená jasne a zrozumiteľne v zmysle článku 4 ods. 2 Smernice 93/13/EHS. Článok 4 ods. 2 Smernice 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že ak je cena spotrebiteľského úveru vyjadrená nezrozumiteľne, vnútroštátny súd je povinný preskúmať nekalú povahu ceny úveru. V súvislosti s požadovaným úrokom z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania z dlžnej sumy zaujala komisia Európskeho súdneho dvora taktiež stanovisko, keď uviedla, že Smernica 93/13/ EHS sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzatvorenej poskytovateľom úveru a spotrebiteľom ak je podľa vnútroštátnych procesných predpisov možné vykonať také posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak vnútroštátny súd rozhodne, že sankcia za nesplnenie záväzkov spotrebiteľa podľa zmluvy o úvere predstavuje nekalú zmluvnú podmienku v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto podmienkou viazaný. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na správne zdôvodnenie prvostupňového súdu vo vzťahu k úrokom z omeškania keď konštatuje, že v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. g) zák. č.258/2001 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Uvedený údaj v predmetnej úverovej zmluve uvedený nebol a to ani v texte zmluvy, ani vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru a preto sa odvolací súd stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že žalobca ako poskytovateľ úveru nesplnil jednu zo základných povinností pri uzatváraní úverovej zmluvy, keď neuviedol v nej ročnú percentuálnu mieru nákladov, ktorú bude spotrebiteľ pri úvere znášať. Vzťah medzi účastníkmi konania vznikol pred vstupom Slovenskej republiky do EÚ (01.05.2004) a práve v súvislosti so skôr uzatvorenými zmluvami zákonodarca umožnil dodávateľom tohto produktu dať zmluvy do súladu s požiadavkami a cieľmi EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľa, čo platí aj do povinnosti odstrániť zo spotrebiteľských zmlúv neprijateľné zmluvné podmienky a ustanovenia nevýhodnejšie oproti úpravám uvedeným v ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Práve za týmto účelom zákonodarca stanovil i trojmesačnú lehotu na nápravu a jej márne uplynutie spojil s následkom neplatnosti problémových ustanovení. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami §§ 53, 54 a 55 Obč. zák. podľa ods. 3 sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, ako vyplýva zo znenia § 879f ods. 4 Obč. zák. v znení novely účinnej od 01.04. 2004. Žalobca v určenej lehote nedal do súladu ustanovenia o neprimeranej sankcii s ochrannými ustanoveniami vzťahujúcich sa na spotrebiteľa, preto po 30.06. 2004 nastala neplatnosť ustanovenia, podľa ktorého sa žalobca domáha úroku z omeškania. Odvolací súd preto nepovažuje za dôvodnú námietku odvolateľa, podľa ktorej bolo potrebné na úroky z omeškania aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, pretože zmluvy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi spadali pod právnu úpravu uvedenú v § 54 ods. 1 Obč. zák., ktorá ochraňovala spotrebiteľov vrátane vykonávacieho vládneho nariadenia aj pred dňom 15.01. 2009, preto si žalobca s úspechom nemohol uplatňovať úroky z omeškania podľa zmluvy, nakoľko sa ich výška dostala do rozporu s ust. § 54 ods. 1 Obč. zák. a prvostupňový súd správne postupoval, keď nepriznal žalobcovi úroky z omeškania a samotný právny vzťah medzi účastníkmi správne posúdil podľa zák. č. 258/2001 Z. z. ako spotrebiteľský úver. Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukázal odvolateľ, odvolací súd nevzal do úvahy, pretože tieto sa netýkali spotrebiteľských úverov. Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené stotožnil so závermi prvostupňového súdu a rozhodnutie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 ( §3 ods.9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.