Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/25/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2108213922 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2108213922.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobčaťa: Mesto Piešťany, Piešťany, Nám. SNP č. 3, zast. splnomocnenkyňou: BBH advokátska kancelária, s.r.o., Bratislava, Gorkého 3, proti žalovanej: Slovenská republika, vo veci týkajúcej sa Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 899.225,36 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobčaťa proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 15. novembra 2010 č. k. 10C/9/2009-226 (správne „-224") r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu o náhradu škody (a úrokov z omeškania) a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 154 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), § 3 ods. 1 písm. a/, § 6 ods. 1, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej tiež „zákon o zodpovednosti štátu“), druhého a tretieho z takýchto ustanovení citovaných odôvodnením rozsudku hneď dvakrát (pre istotu ?), resp. trikrát a § 517 ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne mal za to, že žalobča neunieslo dôkazné bremeno a nepreukázalo príčinnú súvislosť medzi vzniknutou škodou a konaním zodpovednej osoby pri vydaní rozhodnutia o zamietnutí námietok podaných ním (žalobčaťom) v exekučnom konaní. Nestotožnil sa pritom s právnym odôvodnením žaloby a naopak si osvojil právny názor žalovanej, podľa ktorej táto nemôže niesť zodpovednosť za konanie fyzickej osoby keď výkon rozhodnutia (keď už, tak „exekúcia“) bol vedený pre pohľadávku fyzickej osoby (primátora mesta Piešťany /?/), pričom nesprávna je aj domnienka žalobčaťa, že samotným vydaním zrušujúceho rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) automaticky vznikla aj škoda. Podľa názoru súdu prvého stupňa žalobča nepreukázalo príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím súdu v exekučnom konaní a vznikom svojho záväzku, ktorý žalobča považuje za neplatný. Ak takýto údajne neplatný záväzok vznikol v dôsledku prekročenia právomoci štatutárneho orgánu žalobčaťa, tento subjekt ako jediný zodpovedá za tým spôsobenú škodu. Ak súdy vyhodnotili záväzok voči tretím osobám za platný, pohľadávku voči žalobčaťu bolo potrebné aj v exekučnom konaní považovať za reálne jestvujúcu a splatnú a z toho dôvodu núteným plnením takejto pohľadávky (ktorá nebola žalobčaťom splnená dobrovoľne), nemohla vzniknúť žalobčaťu reálna škoda (v rozsahu vymoženého plnenia). Návrh (aj tu správne „žaloba“) ktorým (-ou) sa žalobča domáhalo (v minulosti) určenia neplatnosti obsahu notárskych zápisníc bol súdom zamietnutý, teda konanie o výkon rozhodnutia bolo podané (zrejme „vedené“) oprávnene a pohľadávka bola žalobčaťu odpísaná zákonným spôsobom bez ohľadu na rozhodnutie ÚS SR, pretože návrh na „výkon exekúcie“ (?) bol jediným zákonným spôsobom vymoženia existujúcej pohľadávky. Samotný výkon rozhodnutia bol zastavený vymožením pohľadávky (?). K zníženiu majetku žalobčaťa (mesta) tak došlo nie v dôsledku exekučného konania, ale v dôsledku vzniku záväzku. Ak by súd žalobe vyhovel, obohatilo by sa žalobča, ktoré sa takýmto konaním snaží preniesť zodpovednosť svojho primátora za prekročenie právomoci na žalovanú, čo je podľa názoru (nevedno koho, zrejme súdu prvého stupňa) neprípustné, dôvodil napokon okresný súd, ktorý rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne nepriznaním náhrady obom účastníkom (?, žalobčaťu pre neúspech a žalovanej pre neuplatnenie si ňou požiadavky na náhradu napriek úspechu v konaní). Proti tomuto rozsudku podalo včas odvolanie žalobča a navrhlo ho zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (alternatívne zmeniť tak, že žalobe bude vyhovené). Dôvodilo, že napadnutý rozsudok je v prevažnej časti zmätočný a nepreskúmateľný, nakoľko sa musí len domnievať (žalobča v postavení odvolateľa), čo má súd prvého stupňa na mysli. Hoci má napadnutý rozsudok deväť strán textu, odôvodnenie rozhodnutia spočívajúce v samotných úvahách súdu sa nachádza len na necelej jednej strane. Súd prvého stupňa sa ďalej nezaoberal podstatou sporu, ktorou je striktné skúmanie naplnenia troch zodpovednostných predpokladov v zmysle zákona o zodpovednosti štátu (vznik škody, existencia nezákonného rozhodnutia a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím). V pomerne rozsiahlom odôvodnení odvolania podľa žalobčaťa súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní pochybil najmä tým, že si pravdepodobne zamenil ustanovenia O. z. o náhrade škody s ustanoveniami zákona o zodpovednosti štátu, keď skúmal konanie škodcu ako osoby zodpovednej za vydanie nezákonného rozhodnutia, nezmyselne skúmal a následne vyvodil záver o neexistencii príčinnej súvislosti medzi vznikom záväzku žalobčaťa a nezákonným rozhodnutím, konštatoval vedenie výkonu rozhodnutia pre pohľadávku fyzickej osoby (primátora Mesta Piešťany), to, že žalobča sa domnievalo a tvrdilo, že k vzniku škody došlo len na základe nálezu ÚS SR i to, že súdy posúdili záväzok žalobčaťa voči oprávneným z exekúcie ako platný. Nesprávne podľa neho tiež vyvodil záver, že na základe vyššie uvedeného treba považovať pohľadávku Mesta Piešťany v exekučnom konaní za reálne jestvujúcu a označil odpísanie finančných prostriedkov z účtu žalobčaťa v rámci exekúcie za dobrovoľne poskytnuté reálne plnenie; pričom nerešpektoval ani nález ÚS SR konštatovaním, že pohľadávka bola žalobčaťu v rámci výkonu rozhodnutia odpísaná zákonným spôsobom, pretože návrh na výkon exekúcie bol jediným zákonným spôsobom na vymoženie pohľadávky. Podľa odvolateľa napokon súd prvého stupňa porušil i zákon o zodpovednosti štátu tým, že posudzoval zákonnosť, resp. oprávnenosť exekúcie a túto posúdil za zákonnú, odôvodňujúc to len oprávneným podaním návrhu na začatie exekúcie, ako aj tým, že konštatoval zníženie majetku žalobčaťa nie v dôsledku exekúcie, ale v dôsledku vzniku záväzku. Žalovaná navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Podľa jej názoru je napadnutý rozsudok správny a vydaný na základe vyhodnotenia všetkých relevantných dôkazov. Okrem pridržiavania sa tvrdení ňou prezentovaných už pred súdom prvého stupňa sa stotožnila s názorom tohto súdu vysloveným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalobča nepreukázalo kumulatívne splnenie podmienok predpokladaných zákonom o zodpovednosti štátu, a to tým, že nepreukázalo vznik škody, ako ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím. Zdôraznila, že žalobča v tomto konaní nepreukázalo, že nebyť nezákonného rozhodnutia, súd by v exekučnom konaní vyhovel jeho návrhu a exekúciu by zastavil. Exekučný súd by v prípade odstránenia nedostatkov vytknutých mu nálezom ÚS SR nemal dôvod exekučné konanie zastaviť a k vymoženiu pohľadávky by v konečnom dôsledku tak či tak došlo. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba, teda účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.) a to proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O. s. p.) bez pojednávania (pretože nešlo o žiaden zákonom ustanovený prípad potreby prejednania tejto veci odvolacím súdom na pojednávaní, tu por. i § 214 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a dospel k záveru, že tento nemožno považovať za správny predovšetkým v dôsledku odvolaním opodstatnene namietanej nepreskúmateľnosti rozhodnutia a ňou založenej vady konania spočívajúcej v odňatí účastníkom (tu najmä odvolávajúcemu sa žalobčaťu) postupom súdu reálnej možnosti konať pred súdom. Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Tunajší súd už viackrát v minulosti poukázal na to, že vada konania vymedzená v tomto ustanovení (a inak tiež ďalšia vada podľa písmena g/ rovnakého ustanovenia predstavovaná rozhodnutím buď vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom) je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces. Takéto (z pohľadu prístupu k spravodlivosti elementárne) právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Postup súdu odnímajúci účastníkom možnosť konať pred súdom pritom podľa záverov ustálenej rozhodovacej praxe (judikatúry) tuzemských súdov (na ktorých ani v tejto konkrétnej veci nie je dôvod nič meniť) môže záležať ako v porušení určitých procesných práv alebo postupov v konaní predchádzajúcom konečnému vyporiadaniu sa súdu s problémom predostretým mu návrhom na začatie konania (v sporovom konaní žalobou), tak i vo vadách tzv. finálneho produktu (čiže rozhodnutia, ktorým sa za riadneho chodu vecí má konanie skončiť - spravidla rozsudku, ako aj v prejednávanej veci). I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky pritom vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už vyššie opísanými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, tiež prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, takisto i rozpornosť (protirečivosť) jednotlivých argumentov majúcich poslúžiť na podporu určitého spôsobu rozhodnutia a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie má svoj obrazný rub v podobe práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania (na jednej strane) a povinnosti súdu (na strane druhej) sa účastníkovi konania (okrem upretia mu práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite (a účinne) skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto ustanovením. Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemohlo byť absolútne žiadnej pochybnosti o tom, že práve zhora opisovanou vadou trpel i napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v prejednávanej veci. Po preskúmaní nielen napadnutého rozsudku, ale i celého obsahu spisu, vychádzajúc najmä zo znenia žaloby a následnej argumentácie oboch účastníkov konania podloženej jednotlivými listinami odvolaciemu súdu nie je zrejmé, z akých dôvodov sa súd prvého stupňa v rozsudku stotožnil s tvrdeniami žalovanej strany a konštatoval, že žalobča neunieslo dôkazné bremeno a nepreukázalo príčinnú súvislosť medzi vzniknutou škodou a vydaním nezákonného rozhodnutia, nakoľko v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje akákoľvek hlbšia analýza veci. Odôvodnenie rozsudku pritom nielenže vzbudzuje dojem, že súd prvého stupňa ani nemal dostatočne jasno o tom, ktoré skutočnosti sú pre jeho rozhodnutie významnými, ale dosť dobre si nešlo nevšimnúť, že podstatnú časť odôvodnenia rozsudku predstavuje s len malými odchýlkami doslovný prepis celých pasáží z podaní účastníkov z 24. septembra 2010 (podanie žalobčaťa) a z 27. dňa rovnakého mesiaca i roka (podanie žalovanej), u ktorých si okresný súd nedal ani tú námahu, aby tam uvedené formulácie previedol do 3. osoby jednotného čísla (v tejto str. por. 2. - 6. stranu prvého z podaní na dnešných č. l. 196 - 200 spisu a 2. - 4. stranu napadnutého rozsudku, ako aj dnešné č. l. 218 a 219 spisu a 5. - 7. stranu rozsudku až po koniec prvého odseku). Takto koncipované odôvodnenie súdneho rozhodnutia spolu s poukazom na údajný výsluch účastníkov konania (o ktorom v spise nemôže byť zmienky, nakoľko tu súd dosiaľ komunikoval len so zástupcami oboch účastníkov, pominúc na tomto mieste neobjasnenie, ako si súd prvého stupňa vôbec predstavoval výsluch právnických osôb), s len paušálnym zhrnutím listín majúcich reprezentovať vykonané dôkazy (bez uvedenia, ktorým dôkazom mala byť preukázaná ktorá skutočnosť), opakovanou citáciou ustanovení zákona a tiež celkom nepodloženým záverom, že „výkon rozhodnutia bol vedený pre pohľadávku fyzickej osoby (primátora Mesta Piešťany)“ bolo doslova výsmechom požiadavkám z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. a logicky predurčovalo, že konečné rozhodnutie v konaní o odvolaní proti rozsudku trpiacom takýmito vadami nebolo možné. Napriek tomu sa však v záujme postrčenia súdu prvého stupňa (v budúcnosti) i k vlastným úvahám javí potrebné poznamenať nasledovné: Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je objektívna zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Pri riadení sa úpravou z ust. § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti štátu je založená na kumulatívnom (súčasnom) splnení troch podmienok : 1/ nezákonné rozhodnutie štátneho orgánu, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Pre správne posúdenie zisteného skutkového stavu v danej veci bolo potrebné posúdiť, či sú splnené všetky tri predpoklady zakladajúce zodpovednosť štátu za škodu. Predmetom konania v prejednávanej veci je posudzovanie nároku žalobčaťa na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Trnava vydaním uznesenia č. k. 27Er/46/2005-99 zo 16. novembra 2005 (ďalej len „nezákonné uznesenie“), ktoré bolo nálezom ÚS SR č. k. II. ÚS 85/06-78 z 22. novembra 2006 (ďalej len „nález ÚS SR“) práve z dôvodu jeho nezákonnosti zrušené a vec bola vrátená Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie. Žalobu pritom žalobča odôvodnilo tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 27Er/46/2005 bolo 7. marca 2005 vydané poverenie č. 5207/025990, ktorým súd poveril súdneho exekútora Ing. Mgr. Milana Ružičku vykonaním exekúcie voči povinnému (osoba totožná so žalobčaťom v prejednávanej veci). Predmetom exekučného konania bolo vymoženie sumy 17.066.840,- Sk s príslušenstvom a podkladom pre vydanie poverenia (exekučným titulom) notárska zápisnica sp. zn. N 469/97, Nz 439/97 z 26. novembra 1997 spísaná notárom JUDr. Ivanom Macákom. 21. apríla 2005 podalo žalobča (v tom čase povinné) námietky proti exekúcii a návrh na odklad exekúcie z dôvodu formálnych nedostatkov poverenia na vykonanie exekúcie, rozporu exekučného titulu s poverením a upovedomením o začatí exekúcie, kde navrhlo námietkam vyhovieť a exekúciu zastaviť. Odklad exekúcie navrhovalo z dôvodu prebiehajúceho súdneho konania, ktorého predmetom bolo riešenie otázky významnej pre exekučné konanie. Okresný súd Trnava však nezákonným uznesením zamietol námietky aj návrh na odklad exekúcie. Následne vydal poverený súdny exekútor exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky, na základe ktorého došlo 12. decembra 2005 k exekúcii sumy 26.348.641,80 Sk odpísaním z účtu žalobčaťa a táto suma bola na účet súdneho exekútora pripísaná 14. decembra 2005. Keďže voči nezákonnému uzneseniu (okresného súdu) neexistoval (a stále neexistuje) riadny opravný prostriedok, obrátilo sa žalobča s ústavnou sťažnosťou na ÚS SR, ktorý nezákonné uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Nakoľko nálezom ÚS SR bola jednoznačne stanovená nezákonnosť uznesenia, došlo podľa názoru žalobčaťa k naplneniu predpokladov na uplatnenie náhrady škody voči žalovanej v zmysle zákona o zodpovednosti štátu. V súlade s ust. § 15 ods. 1 tohto zákona žalobča 14. augusta 2007 doručilo Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „MS SR“) písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v celkovej výške 27.007.417,20 Sk, na ktorú MS SR reagovalo odpoveďou 23. apríla 2008 (právnemu zástupcovi žalobčaťa doručenou 28. apríla 2008) s tým, že po predbežnom prerokovaní žiadosti jej nebolo zo strany MS SR vyhovené. Keďže nárok nebol v lehote 6 mesiacov od doručenia žiadosti uspokojený, žalobčaťu dňom 16. februára 2008 vzniklo právo domáhať sa nároku na náhradu škody na súde, ktorým dňom sa žalovaná dostala do omeškania a preto žalobča požaduje aj úroky z omeškania zo žalovanej sumy. Žalobča tak požaduje, aby žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť mu sumu 27.090,063,30 Sk (dnes 899.225,36 Eur) s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 16. februára 2008 do zaplatenia (spolu s náhradou trov konania). Žalovaná nepopiera existenciu nálezu ÚS SR, ktorý zrušil nezákonné uznesenie, podľa jej názoru však existencia takéhoto rozhodnutia sama o sebe neodôvodňuje nárok na náhradu škody, ktorej sa žalobča v tomto konaní domáha. V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 10C/13/2003 totiž nedošlo k vyhláseniu neplatnosti záväzku obsiahnutého v exekučnom titule, čomu žalovaná kladie na roveň zachovanie exekučného titulu a to, že výkonom (správne „vykonaním“) exekúcie na základe tohto exekučného titulu nemohlo dôjsť k vzniku škody. Zároveň podľa tejto účastníčky nie je preukázané, že by exekučný súd v prípade nedostatku procesného pochybenia (vytknutého mu zo strany ÚS SR) rozhodol iným spôsobom a exekučné konanie by teda skončilo bez vymoženia pohľadávky. Úlohou žalobčaťa bolo preto preukázať, že nebyť nezákonného uznesenia, došlo by k zastaveniu exekúcie, pretože v opačnom prípade nemožno hovoriť o vzniku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Pokiaľ by bolo v budúcnosti preukázané, že exekučný titul nebol platný (otázka znie, ako ?), môže sa žalobča žalobou smerujúcou proti oprávnenému z exekúcie domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, keďže existencia pohľadávky z bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Práve tomuto názoru žalobča oponovalo s tým, že exekučný súd by v prípade správneho postupu mohol (a musel) postupovať len tak, že by vydal uznesenie, ktorým by námietkam vyhovel (čo by v zmysle § 50 ods. 5 Exekučného poriadku, teda zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení viedlo k zastaveniu exekúcie), v exekúcii vedenej proti nemu však už nebolo čo naprávať (keďže exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky a následným vrátením poverenia exekučnému súdu ešte pred vydaním nálezu ÚS SR) a preto žalobčaťu bola spôsobená škoda (vymožením finančných prostriedkov) len na základe nezákonného rozhodnutia exekučného súdu (z čoho je tiež zrejmá príčinná súvislosť oprávňujúca uplatnenie nároku na náhradu škody, lebo ak by exekučný súd námietkam vyhovel, alebo aspoň rozhodol o odklade exekúcie bez vydania nezákonného uznesenia, k zmenšeniu majetku žalobčaťa by nedošlo). Kľúčovou otázkou tu teda skutočne bolo, aký mala nezákonnosť ustálená nálezom ÚS SR vplyv na vznik majetkovej ujmy na strane žalobčaťa, alebo tiež (pri pohľade z druhej strany), aký bol pri neexistencii nezákonného uznesenia očakávateľný zákonný postup. Predmetom konania pred ÚS SR (v konaní ním vedenom pod sp. zn. II. ÚS 85/06) bolo totiž síce „len“ skúmanie zachovania základného práva dnešného žalobčaťa na spravodlivé súdne konanie, z odôvodnenia príslušného nálezu ÚS SR ale vyplýva, že nad rámec nedostatočného odôvodnenia nezákonného uznesenia (okresnému súdu taktiež priamo vytknutého) ÚS SR poukázal i na nedostatky exekučného titulu spočívajúce v absencii presne vymedzeného obsahu a rozsahu plnenia, ako aj v nedostatočnom vymedzení právneho dôvodu plnenia, na odzrkadlenie týchto nedostatkov aj v návrhu na vykonanie exekúcie a napokon tiež na skutočnosť, že ani prechod práv a povinností (v podobe zmluvy o postúpení pohľadávky) nebol preukázaný predložením listiny vydanej alebo overenej oprávneným orgánom. Hoci ÚS SR sa pri rozhodovaní o sťažnostiach na porušenie práv zásadne venuje len otázke práv zaručovaných na úrovni Ústavy a medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, z vyššie uvedeného vyplýva, že nesporná je tu nielen existencia nezákonného uznesenia (exekučného súdu) zrušeného pre porušenie takýchto práv, ale tiež vytknutie exekučnému súdu zo strany ÚS SR aj iných pochybení, než len toho reprezentovaného nenáležitým odôvodnením uznesenia. Pre náležité posúdenie príčinnej súvislosti, majúcej v prípade jej existencie vplyv na vyslovenie záveru, že z dôvodu nezákonného rozhodnutia vznikla žalobčaťu škoda (ktorej existenciu žalovaná taktiež spochybňuje), mal preto súd prvého stupňa v prejednávanej veci pristúpiť k skúmaniu náležitého (zákonného) postupu exekučného súdu a vyriešiť si tak (ako predbežnú) otázku, s akým výsledkom by konanie o námietkach niekdajšieho povinného (dnešného žalobčaťa) skončilo, nebyť nezákonného (môžbyť len predčasného a nedostatočne odôvodneného, ale i celkom vecne nesprávneho) uznesenia. I ak by o prípad potreby odchylného naloženia exekučného súdu s námietkami proti exekúcii a to ani len sčasti nešlo (pri riešení ktorého problému je potrebné prihliadnuť na všetky do úvahy pripadajúce variácie rozhodnutí exekučného súdu, hlavne so zameraním sa na možný dopad jednotlivých záverov na zmenšenie majetku žalobčaťa), minimálne v časti požadovanej náhrady škody predstavovanej úrokmi z peňažnej sumy vymoženej súdnym exekútorom (o ktoré žalobča prišlo odpísaním finančných prostriedkov z jeho účtu) je nevyhnutné zohľadniť i časový faktor rozhodovania nezákonným uznesením (rozumej korektným zodpovedaním otázky, či o ujmu za riadneho chodu vecí vzniknutú nejde ani z úrokov majúcich prirastať z inak exekvovateľnej istiny po dobu do vydania zákonu zodpovedajúceho rozhodnutia žalobčaťu). Pri riadení sa všetkými úvahami zhora teda odvolaciemu súdu neostávalo iné, než podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. rozhodnúť spôsobom uvedeným vo výroku tohto jeho uznesenia. Naprávanie pochybení súdu prvého stupňa odvolacím súdom by tu totiž bolo v skutočnosti nahrádzaním činnosti súdu prvého stupňa, ktoré by malo i ďalší nežiadúci následok v podobe porušenia práva účastníkov konania na prieskum správnosti riadne odôvodneného rozhodnutia súdu aspoň na základe jedného riadneho opravného prostriedku (keďže by tak jediným riadne odôvodneným rozhodnutím muselo byť až konečné rozhodnutie odvolacieho súdu). Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, podľa potrieb prípadne doplniť dokazovanie, náležite zhodnotiť výsledky celého konania (§ 132 O. s. p.), a v závislosti na tom až následne opätovne rozhodnúť, s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia nové rozhodnutie i akceptovateľým spôsobom odôvodniť (rešpektujúc pritom už vyššie uvedené požiadavky), v každom prípade potom rozhodnúť tiež o trovách konania vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.). K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.